Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-97-2019.pdf
PDF · 106.5 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/97/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: S., , L. J. I. V. X. H. V. XX, XXXXX P.-J., K. G., G. Č.. XXX XXX XXX, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: S. U., L. Z. X., I. XX, X., N.: XX XXX XXX, proti žalovanému: H. K., B.. XX. X. XXXX, X. Z. XXX, T., zast. Martinou Farkašovou, bytom Bratislava - Devínska Nová Ves o zaplatenie 2.795,63 eur s prísl., a o vzájomnej žalobe, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 31. júla 2018 č. k. 40Csp/93/2017- 97, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol (výrok II.) a vo výroku ktorým žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 2.568,15 eur s 5,5 % úrokom z omeškania od 22. 10. 2016 do zaplatenia (výrok III. ), p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie 13,39 % úrokov ročne zo sumy 2.795,63 eur od 29. 4. 2017 do zaplatenia a v časti o zaplatenie 5 % úrokov z omeškania zo sumy 2.795,63 eur od 21. 12. 2016 do 28. 4. 2017 ( výrok I. ). Žalobu žalobcu zamietol ( výrok II. ). Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 2.568,15 eur spolu s 5 %úrokmi z omeškania od 22. 10. 2016 do zaplatenia ( výrok III ). Vzájomnú žalobu žalovaného vo zvyšnej časti zamietol ( výrok IV ). Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu ( výrok V ).
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 16. 4. 2013 strany uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXX, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému úver za účelom kúpy konkrétne určeného motorového vozidla. Výška poskytnutého úveru bola 6.239 eur, výška mesačnej splátky 184,45 eur a počet splátok bol stanovených na 60. Prvá splátka bola splatná dňa 20. 5. 2013. Ročná úroková sadzba úveru bola dohodnutá vo výške 13,39 %, jednorazový spracovateľský poplatok vo výške 1.363,47 eur, poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej invalidity 84,60 eur, poistenie spôsobilosti splácať úver v prípade nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti 218,40 eur. Ročná percentuálna miera nákladov ( RPMN ) bola stanovená vo výške 25,40 %, priemerná hodnota RPMN 23,22 %, celková čiastka na úhradu 11.067 eur. Listom zo dňa 29. 3. 2017 žalobca upozornil žalovaného, že nakoľko nespláca svoje splatné záväzky zo zmluvy o úvere, v prípade, ak bude v omeškaní s platbou jednej splátky viac ako tri mesiace, vyhlási úver spolu s jeho príslušenstvom a všetkými platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú, za splatný. Listom zo dňa 20. 4. 2017 žalobca oznámil
žalovanému, že úver spolu s jeho príslušenstvom a všetkými platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú, vyhlasuje za splatný k 28. 4. 2017. Z prehľadu úhrad žalovaného súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uhradil na úver spolu sumu 8.277,26 eur. Z príkazu na úhradu a výpisu z účtu žalovaného pripojeného spisu 7C/125/2016 zistil, že žalovaný dňa 6. 3. 2014 uhradil na úver aj sumu 650 eur a dňa 11. 1. 2016 sumu 127,06 eur. Ministerstvo spravodlivosti SR, odbor ochrany spotrebiteľa, na základe žiadosti žalovaného o posúdenie úverovej zmluvy listom zo dňa 16. 8. 2016 žalovanému oznámilo, že predmetná zmluva a všeobecné podmienky zo dňa 16. 4. 2013 obsahujú neprijateľné podmienky. Z listu Národnej banky Slovenska zo dňa 26. 6. 2017 vyplynulo, že na základe žiadosti žalovaného Národná banka Slovenska oznámila žalovanému, že ročná percentuálna miera nákladov podľa kontrolného prepočtu v rámci prešetrovania úverovej zmluvy č. XXXXX predstavovala 28,39%, čiže ročná percentuálna miera nákladov bola v úverovej zmluve uvedená nesprávne v jeho neprospech. Z predžalobnej výzvy zo dňa 16. 9. 2016 ( č. l. 36 pripojeného spisu 7C/125/2016) vyplýva, že žalovaný vyzval žalobcu na zaplatenie rozdielu medzi istinou úveru a vzniknutým preplatkom na jeho strane do 30 dní od doručenia výzvy. Žalobca potvrdil žalovanému, že jeho predžalobnú výzvu prijal dňa 21. 9. 2016.
3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že poskytnutý úver je úverom spotrebiteľským v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, z čoho vyplýva, že uzavretá zmluva musí okrem všeobecných náležitostí spĺňať aj osobitné náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2 tohto zákona. Zmluva o úvere neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ( § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch ). V zmluve je uvedený iba údaj o dobe trvania zmluvy, čo nie je totožný pojem ako termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V zmluve je tiež uvedená celková čiastka na úhradu 11.067 eur, pričom v zátvorke je uvedené "celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom", čo sú však dva rozdielne pojmy ako to vyplýva aj z legálnej definície týchto pojmov v zmysle § 2 písm. g/, h/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú podľa súdu prvej inštancie všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je naproti tomu súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Pokiaľ teda žalobca uvedené dva rozdielne pojmy spojil do jedného a vyjadril ich jednou čiastkou, postupoval nesprávne. Okrem toho je v zmluve uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa. Túto skutočnosť konštatovala aj Národná banka Slovenska, pričom podľa jej kontrolného prepočtu v rámci prešetrovania úverovej zmluvy ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 28,39 %, namiesto v úverovej zmluve uvedenej hodnoty 25,40 %. Aj podľa kontrolného prepočtu ročnej percentuálnej miery nákladov vykonaného súdom prvej inštancie skutočná hodnota RPMN bola vyššia ako tá, ktorá bola uvedená v zmluve o úvere. Absencia vyššie uvedených náležitostí, resp. uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov nesprávne v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa má v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o spotrebiteľských úveroch za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
4. Z týchto skutočností súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Keďže v konaní bolo preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 6.239 eur, pričom žalovaný uhradil na úver celkovo sumu 9.054,32 eura ( 8.277,26 eur podľa prehľadu úhrad predloženého žalobcom na č. l. 16 spisu + 650 eur + 127,06 eur podľa príkazu na úhradu a výpisu z účtu žalovaného na č. l. 31-32 pripojeného spisu 7C/125/2016 ), je zrejmé, že žalovaný zaplatil žalobcovi o 2.815,32 eur viac, ako predstavoval poskytnutý úver. S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol a naopak vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného, ktorou žalovaný proti žalobcovi uplatnil zaplatenie sumy 2.568,15 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu. Žalovaný si uplatnil z dlžnej sumy úrok z omeškania vo výške 8,05 %, keďže však výška úrokov z omeškania predstavovala v zmysle § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nar. č. 87/1995 Z.z. výšku 5 % ročne ( o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania ), súd prvej inštancie vzájomnú žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania prevyšujúcich výšku 5 % ročne zamietol. Súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu aj v časti úrokov z omeškania uplatnených za deň 21. 10. 2016, keďže žalovaný vyzval žalobcu na zaplatenie rozdielu medzi istinou úveru a vzniknutým preplatkom
na jeho strane do 30 dní od doručenia predžalobnej výzvy zo dňa 16. 9. 2016, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 21. 9. 2016, čo žalobca potvrdil v odpovedi na predžalobnú výzvu ( č. l. 37 pripojeného spisu 7C/125/2016 ) a preto sa žalobca dostal do omeškania až dňa 22. 10. 2016.
5. Súd prvej inštancie napokon konštatoval, že nepovažoval za potrebné vysporiadavať sa so všetkými namietanými skutočnosťami zo strany žalovaného, keďže už nesplnenie jednej z náležitostí zmluvy o úvere vyžadovanej obligatórne zákonom o spotrebiteľských úveroch malo za následok, že úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov, resp. rovnaký následok spôsobila už samotná skutočnosť, že v zmluve bola uvedená ročná percentuálna miera nákladov nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Napriek tomu súd prvej inštancie poukázal na to, že text zmluvy o úvere ( predovšetkým v časti obsahujúcej odkaz na všeobecné podmienky) je písaný takým drobným písmom, že je iba ťažko čitateľný. Je podľa súdu prvej inštancie nekorektné, ak veriteľ, ktorý zmluvu vopred jednostranne formulárovým spôsobom predpripravil a naformuloval, vrátane zvolenia veľkosti písma a umiestnenia jednotlivých náležitostí zmluvy, umiestnil odkaz na všeobecné podmienky, ktoré by mali tvoriť súčasť zmluvného vzťahu týkajúceho sa spotrebiteľského úveru požívajúceho zvýšenú ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu, do časti zmluvy písanej drobným a ťažko čitateľným písmom. Navyše odkaz na finančný plán, ktorý nie je ani jednou zmluvou stranou podpísaný, nie je v zmluve vôbec obsiahnutý. Takéto konanie možno za vyššie uvedených okolností považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Čo sa týka poukazu žalobcu na § 1b nar. vlády SR č. 141/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktoré stanovuje minimálnu veľkosť písma v spotrebiteľských zmluvách a súvisiacich dokumentoch, súd prvej inštancie uviedol, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňa 1. 1. 2015, preto táto argumentácia žalobcu nebola dôvodná.
6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný (žaloba žalobcu bola voči nemu zamietnutá a zároveň bolo vyhovené jeho vzájomnej žalobe, pričom neúspech mal len v časti príslušenstva ) priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
7. V častiach, v ktorých žalobca vzal žalobu späť, súd prvej inštancie konanie zastavil v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p.
8. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výroky II. a III. napadnutého rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania, prípadne aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že preskúmavaná zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Naopak mal za to, že zmluva tento údaj obsahuje. Poukázal v tejto súvislosti na čl. II zmluvy, kde v rámci dohodnutých podmienok úveru obsahuje vymedzenie počtu mesačných splátok, deň splatnosti prvej mesačnej splátky, ako aj deň splatnosti ostatných mesačných splátok a tiež dobu trvania zmluvy. Žalovaný sa žalobcovi zaviazal vrátiť poskytnutý úver spolu s príslušenstvom v rámci 60-tich mesačných splátok vo výške po 184,45 eur so splatnosťou vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom splatnosť prvej mesačnej splátky bola stanovená ku dňu 20. 5. 2013. Splatnosť poslednej mesačnej splátky tak bola stranami stanovená ku dňu 20. 4. 2018, ktorý je totožný s dobou trvania zmluvy a teda aj s termínom konečnej splatnosti úveru. Splatnosť poslednej mesačnej splátky nielenže vyplýva z článku II. predmetnej Zmluvy o úvere, ale zároveň je jej splatnosť uvedená vo Finančnom pláne, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalobca spojil do jedného pojmu celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, postupoval nesprávne. Poukázal v tejto súvislosti na to, že Zmluva o úvere v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy obsahuje výšku celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Z ust. § 2 písm. h/ zák. č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy vyplýva, že celková čiastka, ktorú ma spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa. Z tohto dôvodu žalobca v rámci vymedzenia výšky celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, v zátvorke uvádza aj pojem „celkové náklady dlžníka“, ktoré sú do celkovej čiastky zahrnuté. V súvislosti s údajom o RPMN žalobca v odvolaní uviedol, že pre jej výpočet využil v súlade s čl. 5. Všeobecných podmienok zmluvy kvalifikovaný vzorec spolu s vysvetlením jednotlivých komponentov dosadzovaných do tohto vzorca, pričom tento vychádza z prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z. Národná banka Slovenska sa síce vyjadrila, že
v predmetnej zmluve je výška RPMN uvedená nesprávne, ale bližšie nešpecifikovala spôsob výpočtu RPMN, ani jednotlivé náležitosti spotrebiteľského úveru, ktoré pri svojom výpočte zohľadnila a do výpočtu aj zahrnula. Rozhodnutia, resp. vyjadrenia Národnej banky Slovenska nie sú záväzné a preto podľa žalobcu na ne nemožno v konaní prihliadnuť. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktoré údaje vyplývajúce z úverovej zmluvy využil pri kontrolnom prepočte výšky ročnej percentuálnej miery nákladov a akým spôsobom dospel k svojmu kontrolnému výpočtu. Pokiaľ súd prvej inštancie vykonal prepočet RPMN prostredníctvom kalkulačky nachádzajúcej sa na internetovom portáli, takýto prepočet nemožno považovať za relevantný a hodnoverný dôkaz, pretože internetové kalkulačky pre výpočet RPMN poskytujú len približný a orientačný výpočet, pričom získaný výsledok môže byť chybný. Napadnutému rozhodnutiu ďalej vytkol, že z jeho odôvodnenia nevyplýva výsledná výška RPMN, ku ktorej súd prvej inštancie dospel, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku sa obmedzil len na tvrdenie, že výška RPMN mu vyšla vyššia než je uvedená v úverovej zmluve. Preto je žalobca toho názoru, že súd prvej inštancie náležite nezdôvodnil údajnú nesprávnosť výšky RPMN v zmluve o úvere, pričom jeho závery sa neopierajú a objektívne a hodnoverné skutočnosti. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaného, podľa žalobcu ju žalovaný neuplatnil v súlade s Civilným sporovým poriadkom, pretože nedodržal písomnú formu. Jediným podaním žalovaného, ktorým žalobca disponuje, je vyjadrenie žalovaného datované dňa 28. 8. 2017, v ktorého závere žiada, aby súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Toto podanie nemožno považovať za vzájomnú žalobu, ale len za procesnú obranu žalovaného. Z tohto podania žalovaného nie je zrejmé, na akom skutkovom základe malo bezdôvodné obohatenie vzniknúť, pretože bližšie nekonkretizoval skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia a ani nepreukázal existenciu zákonných predpokladov zakladajúcich bezdôvodné obohatenie v súlade s ust. § 451 Obč. zák. Podľa žalobcu neboli preukázané žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by spôsobovali bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktoré skutočnosti predkladané sporovými stranami pokladal súd prvej inštancie za sporné a ktoré za nesporné, akými úvahami sa pri rozhodovaní spravoval, ktoré dôkazy predkladané stranami vykonal, a ktoré nevykonal.
9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
10. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zotrval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní.
11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( 379, § 380 C.s.p.), preskúmal odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
12. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok riadne odôvodnil a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť ( § 387 ods. 2 C.s.p. ). V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 C.s.p. a odvolacia argumentácia žalovaného týkajúca sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku teda nie je dôvodná. 13. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/, y/. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona stanovuje základné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. j/ tohto zákona zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy.
14. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že údaj RPMN uvedený v predmetnej úverovej zmluve nie je správny. Vzhľadom na to je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov, keď v úverovej zmluve absentujú údaje podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie o nesprávnom uvedení RMPN v spornej zmluve uvádza, že podľa výpočtu na základe vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je uvedený aj v čl. 5 VOP, správny údaj o výške RPMN je 28,53 %. Keďže v predmetnej úverovej zmluve je uvedená RPMN vo výške 25,40 %, je uvedená nesprávne
v neprospech spotrebiteľa, nastáva dôsledok v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanému sa tak považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bezpoplatkov, z čoho vyplýva, že žalobca nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, poplatkov za poistenie, ani žiadnych iných poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovaného.
15. Odvolací súd poukazuje na § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/, pričom na naplnenie uvedenej sankcie postačuje, ak zmluva neobsahuje čo i len jednu z uvedených náležitostí. Preto nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími odvolacími námietkami žalobcu. Totiž ani prípadné nesprávne závery súdu prvej inštancie o absencii dátumu konečnej splatnosti úveru, či nesprávne uvedenej výške celkových nákladov, by nemali vplyv na to, že úver je potrebné považovať na bezúročný a bezpoplatkový. Inými slovami, bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru je spôsobená už nesprávnym uvedením výšky RPMN v úverovej zmluve.
16. Nedôvodná je aj odvolacia argumentácia žalobcu vo vzťahu k existencii vzájomnej žaloby. Ust. § 125 ods. 1 C.s.p. je potrebné ( aj s použitím čl. 3 ods. 2 C.s.p. ) vykladať v tom zmysle, že súd môže akceptovať aj podania urobené stranou alebo jej zástupcom ústne do zápisnice súdu na pojednávaní, pokiaľ predstavujú jednoduché spresnenie, doplnenie, rozšírenie alebo späťvzatie žaloby. V danom prípade žalovaný podanie, v ktorom si uplatnil vzájomnou žalobou vydanie bezdôvodného obohatenia, podal v písomnej podobe a toto podanie doplnil na pojednávaní konanom dňa 17. 4. 2018 do zápisnice o uvedenie konkrétnej sumy. Na tomto pojednávaní žalovaný odstránil vady vzájomnej žaloby podanej písomne na súde prvej inštancie dňa 30. 8. 2017, keď uviedol výšku ním požadovaného bezdôvodného obohatenia žalobcu a rovnako navrhol aké dôkazy navrhuje na preukázanie jeho tvrdení, odkazom na spis vedený pod sp. zn. 7C/125/2016, ktorý súd prvej inštancie následne vykonal ako dôkaz. Nebolo povinnosťou žalovaného vo vzájomnej žalobe uvádzať, o akú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ide. Právne posúdenie veci je totiž vecou súdu.
17. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu výrokom II. zamietol. Preto odvolací súd tento výrok napadnutého rozsudku potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. Keďže žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi iba úverovú istinu vo výške 6.239 eur, pričom ale v skutočnosti zaplatil žalobcovi sumu 9.054,32 eur, žalobca sa na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil v rozsahu 2.815,32 eur ( 9.054,32 - 6.239 = 2.815,32 eur ). Žalovaný si však vzájomnou žalobou uplatnil iba sumu 2.568,15 eur a súd prvej inštancie bol týmto vyčíslením bezdôvodného obohatenia vo vzájomnej žalobe viazaný. Toto bezdôvodné obohatenie je žalobca povinný žalovanému vydať v zmysle § 456 prvá veta Obč. zák. V toho je zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny aj vo výroku III., ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému z titulu vydania bezdôvodného obohatenia sumu 2.568,15 eur s prísl. Preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil aj tento výrok napadnutého rozsudku. Odvolateľ vo vzťahu k úrokom z omeškania v odvolaní neuviedol, v čom vidí nesprávnosť výroku o úrokoch z omeškania a odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preto správnosť tohto výroku napadnutého rozsudku nepreskúmaval.
18. Výroky rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými bolo konanie zastavené ( výrok I.) a ktorým bola vzájomná žaloba žalovaného vo zvyšku zamietnutá ( výrok IV. ), neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
20. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).