Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Sžk-24-2020.pdf
PDF · 99.9 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sžk/24/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD. LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) X.. F.. D. Š., bytom ul. U. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO: 47 232 765, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU- PO-PK-85/2018 zo dňa 9. októbra 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/159/2018-69 zo dňa 11. júna 2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .
Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Personálnym rozkazom prezidenta Policajného zboru č. 91 zo dňa 30.07.2018, bol žalobca podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.
2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa 09.10.2018 napadnuté rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol.
II.
Konanie na krajskom súde
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 190 Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobu ako nedôvodnú zamietol.
4. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, pretože z ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. platného a účinného v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru vyplýva, že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak dovŕšil vek 55 rokov a ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok, alebo ak spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu t.j. ustanovenia § 143a písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“), v zmysle ktorého, policajt, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013, má nárok na výsluhový dôchodok, ak jeho služobný pomer trval najmenej 15 rokov pred 1. májom 2013 a podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“).
5. V konaní nebolo sporné, že do 01.05.2013 služobný pomer žalobcu trval viac ako 15 rokov, a že v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru dovŕšil vek 55 rokov. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že z § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. je zrejmé, že spôsob skončenia služobného pomeru príslušníka PZ vo vzťahu k žalobcovi, nemožno považovať za odporujúci legislatíve upravujúcej oblasť diskriminácie. Možnosť stanovenia minimálnych a maximálnych vekových hraníc v rámci politiky zamestnanosti za podmienok stanovených v Antidiskriminačnom zákone vychádza zo smernice Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000, ustanovujúcej všeobecný rámec na zabezpečenie rovnakého zaobchádzania s osobami v rámci Európskej únie na pracovisku, ktorá pripúšťa odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Z uvedenej smernice vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno za určitých okolností odôvodniť, a preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti od situácie v členských štátoch rôzne. Na účely pracovnoprávnych vzťahov príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru boli prijaté všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré upravujú prijímanie do služobného pomeru a jeho skončenie v súlade s citovanou legislatívou Európskej únie, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých prípadoch konštatoval, že zákonné zriadenie vyváženej vekovej štruktúry v záujme podpory zamestnávania nových pracovníkov nie je v rozpore so smernicou Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000.
6. Správny súd ďalej uviedol, že zákonom povolená správna úvaha v zmysle § 27 ods. 2 S.s.p., predstavuje oprávnenie orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie bez toho, aby zákon exaktne špecifikoval podmienky, za ktorých tak môže urobiť. Predstavuje autonómnu mieru vytvárania úsudku. Využitie diskrečnej právomoci použitím správnej úvahy predstavuje možnosť orgánu verejnej správy vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých orgán verejnej správy môže alebo nemôže - je správny súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon, a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho uváženia premietnutý do rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj z účelu zákona, ktorý tvorí významné interpretačné hľadisko. Podstatou § 27 ods. 2 S.s.p. je „ustanovenie medzí“ pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu vydaného alebo uskutočneného na základe správnej úvahy. Za správnu úvahu je pritom potrebné pokladať „autonómne pásmo“, v rámci ktorého sa orgán verejnej správy pohybuje v administratívnom konaní, resp. pri výkone verejnej správy. Inak povedané, správna úvaha umožňuje orgánu verejnej správy, aby si v rámci určitého právneho priestoru a podľa možností vybral tú cestu, ktorú považuje za najefektívnejšiu, pre úpravu príslušných právnych vzťahov rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Správna úvaha je pritom typickým manévrovacím prostriedkom orgánu verejnej správy pri realizácii exekutívnej moci v štáte. Je totiž výlučným oprávnením orgánov výkonnej moci, medzi ktoré patria aj orgány verejnej správy, aby v rámci normatívne určených mantinelov pri svojej verejno-správnej pôsobnosti rozhodli alebo upravili určitú vec. Len výnimočne totiž právny poriadok spája výkon verejnej správy s takým postupom, pri ktorom je určitý stav spojený s jediným právnym riešením bez možnosti výberu. Zároveň si je nutné uvedomiť, že o správnu úvahu nejde vtedy, ak pôjde o uplatnené právo fakultatívnej povahy, keď účastník administratívneho konania ani pri splnení požadovaných podmienok nemá nárok na priznanie príslušného práva.
7. Vzhľadom na uvedené správny súd dodal, že pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci orgánu verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach pri splnení zákonom stanovených podmienok (v danom prípade prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.), t. j. možnosť správnej úvahy, na základe správneho uváženia, správnemu súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci.
8. Správny súd má za to, že prvoinštančný správny orgán (prezident PZ) aplikoval voči žalobcovi zákonné ustanovenie § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. v súlade so zákonom, ktoré mu dáva ako oprávnenému orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či prepustí policajta zo služobného pomeru. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva možnosť voľnej úvahy, či využije tieto dôvody, alebo nie a je teda iba na jeho výlučnom rozhodnutí, či voči policajtovi, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky, rozhodne o jeho prepustení zo služobného pomeru v štátnej službe. Na základe vyššie uvedeného, správny súd dospel k záveru, že právne závery vyslovené v obidvoch rozhodnutiach, boli orgánmi verejnej správy riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v ich odôvodneniach.
9. Námietky žalobcu týkajúce sa jeho diskriminácie s poukazom na zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), a to, že bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu dosiahnutia veku 55 rokov, pričom sa odvolával jednak na zmenu právnej úpravy t.j. zvýšenie vekovej hranice na 62 rokov pri prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ a jednak s poukazom na európsku judikatúru, krajský súd považoval za nedôvodné, nemajúce vplyv na platnosť a celkovú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože v čase prepustenia žalobcu zo služobného pomeru boli splnené všetky zákonné podmienky na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ. Správny súd vo vzťahu k uvedenému zároveň poukázal na to, že § 4 ods. 1 písm. b) antidiskriminačného zákona sa nevzťahuje na rozdielne zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru. Preto možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie založené na aplikácii § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. týkajúce sa prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, nemôže byť vo vzťahu k žalobcovi diskriminačné.
10. Taktiež námietku žalobcu, že prezident PZ gen. Mgr. Milan Lučanský bol voči jeho osobe zaujatý pri prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, k čomu popisuje ich nie práve priateľské stretnutia pred jeho ustanovením za policajného pridelenca, ako aj po ňom, krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú a v konaní nepreukázanú žiadnym dôkazom. Krajský súd konštatoval, že žalovaný sa s touto námietkou žalobcu v rozhodnutí podrobne zaoberal a ktorý zdôraznil, že dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bolo výlučne dovŕšenie zákonom stanoveného veku a súčasne existujúci nárok na výsluhový dôchodok a nie údajná averzia prezidenta PZ voči jeho osobe a túto jeho námietku považoval len za jeho subjektívny pocit vyplývajúci z nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ o jeho prepustení zo služobného pomeru s tým, že bolo vo výlučnej diskrečnej právomoci prezidenta PZ na návrh nadriadeného, využiť svoje oprávnenie a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi žalobcu prepustiť zo služobného pomeru.
11. K námietke žalobcu, že návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ nespracovával jeho bezprostredný nadriadený, ale zástupkyňa riaditeľa UMPS PPZ, a preto je to v rozpore s § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. krajský súd uviedol, že ju považuje za nedôvodnú, pretože z uvedeného ustanovenia vyplýva, že návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený, čo znamená, že spracovanie tohto návrhu zákon explicitne neukladá nadriadenému, ale dáva možnosť ho spracovať iným povereným osobám. Krajský súd mal preukázané z administratívneho spisu, že v danom prípade návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podpísala zástupkyňa nadriadeného žalobcu - F.. A. A., ktorá konala, ako vyplýva z označenia pred jej podpisom, v zastúpení nadriadeného žalobcu. Na základe uvedeného krajský súd zastával názor, že uvedený postup nadriadeného žalobcu ako orgánu verejnej správy nemožno považovať za nezákonný.
12. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 168 S.s.p. tak, že úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil.
III.
Konanie na kasačnom súde
13. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v ustanovení § 440 ods.1 písm. g) S.s.p a teda, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ preto navrhol kasačnému súdu, aby zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a vec vráti prvoinštančnému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
14. Sťažovateľ namietal, že v predmetnom prípade došlo k nezákonnému a neprimeranému uplatňovaniu správnej úvahy. Išlo o jednoznačnú svojvôlu a učebnicový príklad zneužitia postavenia nadriadeného voči podriadenému. Sťažovateľ tiež poukázal na novú právnu úpravu účinnú od 01.02.2019, ktorú by mal kasačný súd zobrať do úvahy. Podľa právnej úpravy účinnej od 01.02.2019 § 192 ods.2 zákona č. 73/1998 Z. z. ustanovuje, že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 62 rokov, alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu a to práve z dôvodu, že vek 55 rokov bol ako vek nároku na dôchodok neprimerane nízky a mohol diskriminovať policajtov, ktorí chceli naďalej vykonávať štátnu službu. V tejto súvislosti sťažovateľ žiada, aby kasačný súd bral zreteľ na vyššie uvedenú zmenu právnej úpravy, ktorá svedčí o tom, že i zákonodarca si uvedomil, že stanovenie veku 55 rokov bolo neprimerane nízke.
15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožňuje a plne súhlasí s výrokom napadnutého rozsudku, a preto navrhol kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
IV.
Právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. 4Sžk/24/2020. Od 1. augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
17. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. októbra 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
18. Podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu.
19. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.
20. Kasačný súd po preskúmaní veci uvádza, že predmetom tohto súdneho konania je preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.
21. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe podmienky na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru uvedené v § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. u neho boli splnené, bolo potrebné s takýmto názorom krajského súdu potrebné súhlasiť. Aplikácia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. si obligatórne vyžaduje kumulatívne splnenie oboch v ustanovení vyjadrených podmienok, a to, že policajt spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, a že policajt dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, ktoré v prípade sťažovateľa splnené boli.
22. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd správne poukázal na skutočnosť, že bolo skutočne vecou správneho orgánu v rámci svojej správnej úvahy rozhodnúť o tom, či ponechá sťažovateľa v služobnom pomere alebo ho prepustí zo služobného pomeru pri splnení zákonných podmienok uvedených v § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Dôvody uvedené v rozhodnutí, teda kritérium veku a splnenie nároku na výsluhový dôchodok podľa názoru kasačného súdu boli v medziach zákona a žiadnym spôsobom nevybočili zo zákonného rámca. Kasačný súd považuje za potrebné pripomenúť, že pri rozhodnutí, ktoré správny <https://www.aspi.sk/products/ lawText/4/3308274/1/2?vtextu=spr%C3%A1vna%20%C3%BAvaha> orgán vydal na základe zákonom povolenej správnej <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/3308274/1/2?vtextu=spr%C3%A1vna %20%C3%BAvaha> úvahy, <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/3308274/1/2?vtextu=spr %C3%A1vna%20%C3%BAvaha> správny <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/3308274/1/2? vtextu=spr%C3%A1vna%20%C3%BAvaha> súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správny <https://www.aspi.sk/products/ lawText/4/3308274/1/2?vtextu=spr%C3%A1vna%20%C3%BAvaha> súd neposudzuje účelnosť, hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu orgánu verejnej správy (§ 27 ods. 2 <https://www.aspi.sk/products/lawText/4/3308274/1/ASPI%253A/162/2015%20Z.z.%252327.2> a S.s.p.).
23. K námietke zneužitia postavenia nadriadeného voči podriadenému a averziu policajného prezidenta k osobe sťažovateľa kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná. Dôvodom prepustenia sťažovateľa bolo splnenie podmienok uvedených v § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.. Ide len o subjektívny pocit sťažovateľa, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím policajného prezidenta o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru. Navyše v konaní nebolo preukázané žiadne zneužitie postavenia policajného prezidenta voči sťažovateľovi.
24. Podľa názoru kasačného súdu preskúmavaným rozhodnutím žalovaný nevybočil z medzí vtedy účinného zákona a postupom správneho orgánu teda nedošlo k porušeniu zákona a zákonom chránených záujmov sťažovateľa.
25. Čo sa týka ďalších kasačných námietok kasačný súd dáva do pozornosti, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Kasačný sú po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré aj náležite odôvodnil.
26. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s opakovanými právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
27. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S.s.p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.
28. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.