Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20CoCsp-22-2021.pdf
PDF · 93.5 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoCsp/22/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-Petržalka, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava-mestská časť Petržalka IČO: 53 255 739, proti žalovanej: W. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, XXX XX N. R. C., o zaplatenie 3.682,74 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29Csp/146/2020-113 zo dňa 26.04.2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: ,,I. Žalobu zamieta. II. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.“
1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca žalobou pôvodne podanou v upomínacom konaní žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie 3.682,74 eura s príslušenstvom titulom nesplateného spotrebiteľského úveru poskytnutého zo strany jeho právneho predchodcu. Ďalej uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola dňa 05.08.2016 uzatvorená zmluva o splátkovom úvere majúca charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 1 a nasl. zák. č. 129/2010 Z.z., na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 3.000,- eur s uvedením výšky úrokovej sadzby, výšky splátky a dátumu splatnosti splátok, počtu splátok, termínu konečnej splatnosti úveru, RPMN, ako aj priemernej hodnoty RPMN, vrátane predpokladov použitých na výpočet RPMN. Poznamenal, že žalobca napriek výzve súdu nepredložil listiny preukazujúce, že žalovaná pôvodnému veriteľovi pred uzatvorením zmluvy o splátkovom úvere deklarovala vyššie uvedený príjem; ďalej jeho overenie z verejne dostupných registrov; vrátane informácií o jej rodinnom stave, počte vyživovacích povinností a výške výdavkov. Mal za preukázané, že skutočnosť, že právny predchodca žalobcu neoveril úveryschopnosť žalovanej prostredníctvom verejne dostupných registrov, je preukázaná výpisom z úverového registra predloženého žalobcom na č.l. 97, z ktorého nesporne vyplýva, že bol vyžiadaný po dátume predmetnej zmluvy o splátkovom úvere, keďže v ňom figurujú aj úverové vzťahy, ktoré boli uzatvorené po dátume predmetnej zmluvy. Uzavrel, že keďže právny predchodca žalobcu v súvislosti s overovaním bonity žalovanej pri poskytnutí predmetného úveru nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o jej rodinnom stave, počte vyživovacích
povinností, výške príjmu, ako aj výške celkového objemu jej výdavkov, došlo tak k naplneniu hypotézy právnej normy ust. § 11 ods. 2 zákona. č. 129/2010 Z.z., na základe ktorej je potrebné posúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinnosti overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a súčasne nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Taktiež uviedol, že žalobca predmetnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 09.12.2019. Keďže právny predchodca žalobcu pre porušenie odbornej starostlivosti v zmysle ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z., nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť, potom zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky predmetný úverový vzťah neukončil platne, potom žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania a bez platného postúpenia záväzku nie je na strane žalobcu ani dostatok aktívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného predmetnú žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie si predmetnej pohľadávky z dôvodu nepreukázania jej platného postúpenia v zmysle ust. § 17 zákona. č. 129/2010 Z.z. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, v ktorom okrem iného uviedol, že konajúci súd nesprávne interpretoval obsah dokumentu, ktorý predložil ako dôkaz skúmania bonity zo strany postupcu - a tento tak nesprávne vyhodnotil. Podľa žalobcu takéto právne uzavretie veci neobstojí, nakoľko sa nezakladá na objektívnom skutkovom stave a nemá odraz vo vykonanom dokazovaní. Mal za to, že riadne preukázal správny postup banky - právneho predchodcu pri skúmaní bonity, pričom podľa OP banka aj napriek tomu, že žalobca nedokladal súdu ďalšie dokumenty skúmania bonity, pred poskytnutím úveru skúmala ekonomické, sociálne a iné pomery žalovanej, pričom tieto tvrdenia boli ku dňu vyhlásenia rozsudku nesporné (žalovaná tieto nepoprela.) Zároveň v súlade s cit. ustanoveniami ZoSÚ právny predchodca preukázateľne (doložený dôkaz) skúmal bonitu žalovaného spôsobom preverenia v úverovom registri v správnom čase, teda korešpondujúc aj s rozhodnutiami odvolacieho súdu splnil svoju povinnosť skúmať bonitu a k hrubému porušeniu odbornej starostlivosti nedošlo. Považoval za preukázané, že právny predchodca bol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky ako aj postúpiť pohľadávku na žalobcu, pričom splnenie podmienok postúpenia podľa osobitných predpisov žalobca preukázal listinnými dôkazmi ako aj skutkovými tvrdeniami. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania.
3. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody žalobcu nie sú opodstatnené.
4. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno- ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je. Alebo posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
5. S poukazom na citové zákonné ustanovenia odvolací súd konštatuje, že je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta právnym predchodcom žalobcu. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako je tomu aj v
prejednávanej veci, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, teda § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal jeho právny predchodca, a že si splnil povinnosti plynúce pre neho, resp. vo vzťahu k jeho právnemu predchodcovi z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
6. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006, a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018).
7. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie veriteľovi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou, ide teda o povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda nielen jeho príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
8. Čo má plynúť zo screenshotu na č.l. 97 spisu predloženého žalobcom bez jeho komentára známe nie je (uvádza sa tam: existujúce kontrakty 5, celková angažovanosť - 300, suma splátok celkom - 15, splátkové úvery- suma splátok celkom - 0, kreditné karty úverový rámec celkom - 300. Javí sa však, že tvrdenie o záväzkoch žalovaného - 0 nie je správne. Odvolací súd je toho názoru, že poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo možné platne predčasne zosplatniť postupom podľa § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len ,,OZ“) a § 565 OZ. Navyše, žalobca ani doručenie upozorňujúcej výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ žalovanej nepreukázal, čo rovnako spôsobuje neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru, aj keby ostatné podmienky splnené boli.
9. Skúmanie bonity zo strany právneho predchodcu žalobcu bez overenia výšky čistého mesačného príjmu, výdavkov na živobytie, prípadné dlhy na poistení, daniach a podobne, nie je postačujúce pre splnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné spomínané aspekty, napr. celkové mesačné výdavky žalovanej, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovanej splácať dlh zo zmluvy. Nemožno teda konštatovať, že zo strany právneho predchodcu žalobcu sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou. Iba vzájomným porovnaním všetkých rozhodujúcich činiteľov je totiž možné vyhodnotiť, či spotrebiteľ je schopný a či pravdepodobne v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky.
10. Je možné uzavrieť, že veriteľ si nesplní povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ak bude vychádzať len z objektívne predloženého osobného prehlásenia dlžníka o jeho majetkových pomeroch. Už gramatickým a logickým výkladom § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľskom úvere možno dôjsť k záveru, že dostatočnými nie sú informácie získane iba od spotrebiteľa.
11. Odborná starostlivosť predpokladá, aby údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, boli overené, resp. objektívne podložené minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. V danom prípade je však
nepochybný formalistický prístup dodávateľa k splneniu povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľskom úvere.
12. Za týchto okolností právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil, keď riadne neskúmal príjem a výdavky žalovanej, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t.j. že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od žalovanej jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
13. Právny predchodca žalobcu teda nemohol pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, nakoľko nekonal s odbornou starostlivosťou. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách oprávňuje banku postúpiť na iný subjekt len peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní (z dôvodovej správy k uvedenému zákonu týkajúcej sa predmetného ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie upravuje možnosť využitia inštitútu postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácaného dlhu) a nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá ešte nebola splatná.
14. Z uvedeného teda vyplýva, že právny predchodca žalobcu nemohol postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu postúpil svoju pohľadávku na žalobcu konal v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto je Zmluva o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a žalobca teda nie je v prejednávanej veci aktívne vecne legitimovaný.
15. Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu bolo potrebné žalobu zamietnuť.
16. V rámci edukácie pre žalobcu s dôrazom na význam skúmania bonity odvolací súd dáva do pozornosti Rozsudok Súdneho Dvora (šiesta komora) z 10. júna 2021 vo veci C-303/20, Ultimo Portfolio Investment (Luxembourg) SA proti KM, za účasti: Prokuratura Okręgowa w Kielcach, ) ktorým rozhodol takto: Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.
17. Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
18. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd s poukazom na uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu.
19. V odvolacom konaní nebol žalobca úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
20. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).