Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Asan-5-2021.pdf
PDF · 142.64 KB
Case nature
Area
Subarea
4Asan/5/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a Mgr. Kristíny Babiakovej, v právnej veci žalobcu: A. A., E.. XX. E. XXXX, I. J. XXX, zast.: Mgr. Michal Krákorník, advokát, so sídlom Štiavnická 2018/7, Ružomberok, proti žalovanému (sťažovateľovi): Veliteľ pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky, so sídlom M. Rázusa 7, Trenčín, zastúpený Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: VePS-1212-2-17/2016-PravS zo dňa 28. novembra 2016, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 29Sa/15/2020-43 zo dňa 22. septembra 2020, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov kasačného konania.
odôvodnenie:
O d ô v o d n e n i e
I.
Priebeh administratívneho a súdneho konania
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“) podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č.: VePS-1212-2-17/2016-PravS zo dňa 28. novembra 2016, ako aj prvostupňové rozhodnutie Veliteľa základne mobilných a informačných prostriedkov Vojenského útvaru 1115 Ružomberok (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) Č.: ZaMKIS-77-1/2016 zo dňa 25. októbra 2016 a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia správny súd uviedol, že žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu Č.: ZaMKIS-77-1/2016 zo dňa 25. októbra 2016, ktorým prvostupňový orgán podľa § 151 ods. 2 a 3 zákona č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 281/2015 Z. z.“) a čl. 1 ods. 1 Služobného predpisu hlavného služobného úradu č. 82 z 02. decembra 2015 o rozsahu právomoci veliteľa na prejednanie priestupku (ďalej len „služobný predpis č. 82“) rozhodol tak, že obvineného S.. A. A., funkcia: vodič-strojník VŠRV1/Odd.RS/1, Centrum /ZaMKIS/PS/OS SR, uznal vinným zo spáchania priestupku na tom skutkovom základe, že dňa 01. júla 2016 v čase o 06:30 hod. viedol vozidlo Tatrapan ev. č. 62-44433 v smere Lešť Slávia-Senohrad-Ružomberok a na
ceste II. tr. 526 v úseku 500 m za Vidovým Vrchom v smere na Senohrad v pravotočivej zákrute, pri vyhýbaní sa protiidúcemu osobnému vozidlu bielej farby nezistenej značky a typu, prešiel s vozidlom mimo cesty na pravú stranu, kde narazil do stromu a následne vozidlo zastavil. Uvedeným konaním S.. A. A. porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“), čím naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“) a za to mu bola podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. uložená pokuta vo výške 150 Eur.
3. Správny súd pôvodne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 29Sa/16/2018-131 zo dňa 09. apríla 2019 tak, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Tento rozsudok správneho súdu bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ako v tom čase kasačného súdu) sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05. mája 2020 zrušený a vec vrátená správnemu súdu na ďalšie konanie. Kasačný súd rozhodol bez meritórneho posúdenia veci konštatujúc, že správny súd nesprávnym procesným postupom (nenariadením pojednávania) neumožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
4. V novom rozhodnutí sa správny súd v prvom rade vysporiadal s námietkou žalovaného, v zmysle ktorej pôvodne označený žalovaný Ministerstvo obrany Slovenskej republiky nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom konaní, ktorá skutočnosť mala mať za následok zastavenie konania podľa § 99 písm. b/ SSP, pričom pokiaľ správny súd v nadväznosti na podanie žalobcu, doručené správnemu súdu dňa 24. septembra 2018, na strane žalovaného ďalej konal s iným subjektom, a to Veliteľom pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky, mal správny súd žalobu odmietnuť ako podanú oneskorene, pretože hmotnoprávne účinky začatia konania voči novému účastníkovi - Veliteľovi pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky nastali až dňom, kedy bol súdu návrh žalobcu na pristúpenie účastníka do konania doručený.
5. K uvedenej procesnej námietke žalovaného správny súd uviedol, že podanie žalobcu, doručené správnemu súdu dňa 24. septembra 2018, bolo okrem iného posúdené aj ako oprava označenia žalovaného, nakoľko „nové“ označenie žalovaného korešpondovalo so skutkovým stavom obsiahnutým v žalobe zo dňa 20. januára 2017 a korešpondovalo aj s označením rozhodnutia správneho orgánu v petite žaloby, ktoré tvorilo aj prílohu žaloby. Správny súd nerozhodoval v intenciách uvedeného návrhu o pristúpení ďalšieho účastníka v zmysle § 79 CSP, pre ktorého aplikáciu v správnom súdnom konaní nie je podľa názoru správneho súdu priestor. Ustanovenia CSP (I. a II. časti) je možné v správnom súdnom konaní aplikovať len primerane. S ohľadom na skutočnosť, že Správny súdny poriadok presne definuje žalovaný subjekt (okrem iného) ako orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku (§ 180 ods. 1 SSP), je pojmovo vylúčené, aby na strane žalovaného vystupovali dva, resp. viac orgánov verejnej správy. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť správny súd bez ďalšieho v správnom súdnom konaní, po oprave označenia žalovaného podaním žalobcu, doručeným správnemu súdu dňa 24. septembra 2018, pokračoval na strane žalovaného s Veliteľom pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Správny súd sa nestotožnil so záverom žalovaného, v zmysle ktorého postupom správneho súdu nedošlo k oprave označenia žalovaného, ale k zámene subjektu na strane žalovaného, nakoľko bol označený ako žalovaný úplne nový subjekt. Správny súd dal v tejto súvislosti do pozornosti, že hoci v záhlaví žaloby žalobca označil žalovaný subjekt - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, v texte žaloby je už ako žalovaný správne označený Veliteľ pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky ako subjekt, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu o uložení sankčného opatrenia za priestupok vydaného prvostupňovým orgánom. Rovnako v petite žaloby, pri označení rozhodnutia žalovaného, ktorého zrušenia sa žalobca domáhal, žalobca správne označil žalovaného
- Veliteľ pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov správny súd nesúhlasil s názorom žalovaného, že súd začal konať s „úplne novým subjektom“.
6. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v rozsudku sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05. mája 2020.
7. K meritu veci správny súd uviedol, že jedným z imanentných predpokladov činnosti súdu je danosť atribútu preskúmateľnosti správneho aktu (jazykovej aj logickej) a požiadavky na určitú kvalitu i kvantitu dôvodov v ňom obsiahnutých. Ak atribút preskúmateľnosti odôvodnenia správny akt orgánu verejnej
správy nenapĺňa, potom správny súd nemôže správny akt (či už má formu rozhodnutia, resp. opatrenia) preskúmať, nemôže si správny súd na záveroch správneho orgánu vybudovať svoje úvahy o veci a ani účastníci proti nemu nemôžu náležite formulovať žalobné námietky. Preskúmateľnosť správneho aktu orgánu verejnej správy je predpokladom predovšetkým preto, aby sa účastník mohol domáhať svojich práv na správnom súde. Ak taký predpoklad nie je naplnený, nemôže práve z tohto dôvodu správny akt obstáť. Správny súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového orgánu a žalovaného skonštatoval ich nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.
8. Správny súd zdôraznil, že prvostupňový orgán (pričom žalovaný nedostatok neodstránil) odôvodnenie rozhodnutia založil na skutočnosti, že žalobca dňa 01. júla 2016 v čase o 06:30 hod. viedol vozidlo Tatrapan ev. č. 62-44433 v smere Lešť Slávia - Senohrad - Ružomberok, pričom na ceste II. t. 526 v úseku 500 m za Vidovým Vrchom v smere na Senohrad v pravotočivej zákrute, pri vyhýbaní sa protiidúcemu osobnému vozidlu bielej farby nezistenej značky a typu, prešiel s vozidlom mimo cesty na pravú stranu, kde narazil do stromu a následne vozidlo zastavil. Správny súd mal za to, že v rozhodnutí prvostupňového orgánu absentuje vymedzenie skutkového stavu relevantného z hľadiska aplikácie § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb. v nadväznosti na § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z., t. j. označenie súhrnu právne relevantných skutočností, ktoré mal prvostupňový orgán z vykonaných dôkazov za preukázané. Popri označení dôkazných prostriedkov, ktoré prvostupňový orgán v konaní použil, je podľa názoru správneho súdu žiaduce uviesť, aké konkrétne právne významné skutočnosti vzal prvostupňový orgán z toho - ktorého dôkazného prostriedku za preukázané.
9. Rovnako v rozhodnutí prvostupňového orgánu celkom absentuje správna úvaha, akú prvostupňový orgán použil pri hodnotení jednotlivých vykonaných dôkazov a aplikácii relevantných zákonných ustanovení na zistený skutkový stav, a to najmä v nadväznosti na obranu žalobcu vznesenú dňa 01. júla 2016 do záznamu o podaní vysvetlenia, kde uviedol, že „v pravotočivej zákrute v smere na Senohrad si všimol protiidúce vozidlo ako jeho ľavou časťou zasahuje do jazdného pruhu žalobcu - jeho ľavé kolesá boli za stredovou plnou čiarou. Žalobca sa snažil vyhnúť tomuto vozidlu, lebo si uvedomil, že vzadu má prepravované osoby a ak sa neuhne, dôjde vzhľadom na šírku žalobcom vedeného vozidla, ako aj hmotnosť a možnú dlhú brzdnú dráhu, k zrážke s oproti idúcim vozidlom. Začal sa vyhýbať smerom doprava, pričom pravými kolesami zišiel z cesty. Vozidlo nebrzdil, čo odôvodnil tým, že chcel zabrániť, aby sa vozidlo nedostalo do šmyku. Snažil sa vozidlo udržať v priamom smere, volant držal pevne oboma rukami, snažil sa vozidlo dostať opäť na cestu.“ Prvostupňový orgán v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že nezistené vozidlo nemá príčinnú súvislosť so spôsobenou dopravnou nehodou, nakoľko nezbavuje vodiča povinnosti plne sa venovať vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Dostatočným venovaním sa vedeniu vozidla, znížením rýchlosti prejazdu zákrutou mohol podľa prvostupňového orgánu žalobca tejto situácii zabrániť. Tento záver prvostupňového orgánu nemá podľa názoru správneho súdu oporu vo vykonanom dokazovaní.
10. V prvom rade správny súd nesúhlasil so záverom prvostupňového orgánu, že nezistené vozidlo nemohlo mať príčinnú súvislosť so spôsobenou dopravnou nehodou, inými slovami nemalo vplyv na administratívno-právnu zodpovednosť žalobcu za spáchaný priestupok. Správny súd zdôraznil, že ak by totiž bolo preukázané, že oproti idúce biele vozidlo nezistenej značky zasahovalo do jazdného pruhu žalobcu vchádzajúceho do pravotočivej zákruty, potom možno konštatovať, že vytvorilo pre žalobcu prekážku náhlu, t. j. prekážku, ktorá vznikla v cestnej premávke náhle a neočakávane. Nemožno totiž od vodiča spravodlivo žiadať, aby predvídal možnosť jazdy oproti idúceho vozidla v jazdnom pruhu vodiča a aby vodič pred prechádzaním zákruty znížil rýchlosť vozidla na minimum predvídajúc možný stret s vozidlom jazdiacim v protismere. Prvostupňový orgán tvrdí, že znížením rýchlosti prejazdu zákrutou mohol tejto „situácii“ žalobca zabrániť. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového orgánu nie je však správnemu súdu zrejmé, akú „situáciu“ mal prvostupňový orgán na mysli. Pokiaľ mal prvostupňový orgán na mysli, že žalobca sa mohol znížením rýchlosti vyhnúť oproti idúcemu vozidlu bez zíjdenia z vozovky, chýbajú pre takýto záver v rozhodnutí prvostupňového orgánu skutkové zistenia. K takému záveru by bolo nevyhnutné obstarať dostatok skutkových zistení, ktoré by s ohľadom na dané okolnosti prípadu dali jednoznačnú odpoveď na otázku, či sa pri danej šírke vozovky a vozidiel bolo možné obísť bez zíjdenia z vozovky. Pokiaľ mal prvostupňový orgán použitím pojmu „situácia“ na mysli skutočnosť, že pri nižšej rýchlosti a včasnom brzdení by žalobca aj napriek zíjdeniu z vozovky (v dôsledku snahe vyhnúť sa stretu oproti idúcim vozidlom) mohol ním vedené vozidlo zastaviť bez vzniku dopravnej nehody (škody na vozidle), rovnako pre takéto závery prvostupňového orgánu chýbajú skutkové zistenia. Podľa správneho súdu bolo predovšetkým potrebné vyhodnotiť miestne podmienky a aj zodpovedať otázku, aká, než
žalobcom udávaná rýchlosť 55 km/h (pri predpísanej rýchlosti 90 km/h v danom úseku) bola s ohľadom na váhu a charakter prepravovaného vozidla, ako aj charakter cesty, v danom prípade primeraná. Rovnako v tejto súvislosti chýba vysporiadanie sa s obranou žalobcu, že brzdenie v danom prípade by spôsobilo šmyk vozidla, preto žalobca nebrzdil a snažil sa dostať vozidlo späť na vozovku. K uvedenej obrane žalobcu prvostupňový orgán nezaujal žiadne stanovisko.
11. V tejto súvislosti správny súd doplnil, že z obsahu administratívneho spisu, a to zo záznamu o podaní vysvetlenia zo dňa 01. júla 2016 svedkom X.. Z. D. vyplýva, že sa svedok vyjadroval k jazde osobného motorového vozidla bielej farby neznámej značky a popisoval manéver žalobcu snažiaceho sa vyhnúť stretu s vozidlom. Výpoveď svedka D. však prvostupňový orgán opomenul akokoľvek vyhodnotiť. Napriek skutočnosti, že žalobca v rámci konania pred prvostupňovým orgánom nenavrhol doplnenie dokazovania, správne orgány boli povinné predtým, než dospeli k záveru, že žalobca sa predmetného priestupku dopustil, dôsledne postupovať v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku, v zmysle ktorého správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Rozhodnutie správneho orgánu malo reagovať nielen na skutočnosti svedčiace v neprospech obvineného z priestupku, ale malo vyhodnotiť aj skutočnosti, ktoré podporovali výpoveď obvineného, najmä výpoveď svedka Z. D..
12. Správny súd ďalej uviedol, že nepreskúmateľnosťou trpí aj rozhodnutie žalovaného, ktorý nedostatky rozhodnutia prvostupňového orgánu neodstránil. Poukázal na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, a to v časti konštatujúcej, že sa žalobca plne nevenoval vedeniu vozidla, absentuje v nadväznosti na formulované odvolacie námietky odkaz na konkrétne skutkové zistenia, z ktorých by bolo možné nad všetku rozumovú pochybnosť dospieť k záveru o porušení povinností zakotvených v § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. žalobcom. Predovšetkým bolo povinnosťou žalovaného vysporiadať sa s obhajobou žalobcu (ako osoby obvinenej z priestupku). Žalobca ako odvolateľ nesúhlasil so záverom prvostupňového orgánu, že protiidúce biele osobné motorové vozidlo neznámej značky nemalo príčinnú súvislosť s dopravnou nehodou. Je toho názoru, že pokiaľ by sa nevyhol uvedenému vozidlu, došlo by k čelnej zrážke s dôsledkami, ktoré by určite mali tragický dopad. Skutočnosť, že vozidlo prešlo do protismeru, je potvrdená aj výpoveďou svedka D. Y. prípravného konania.
13. Na tomto mieste správny súd dôvodil, že rozhodnutie prvostupňového orgánu sa zhodnoteniu jednotlivých vykonaných dôkazov a celkového skutkového stavu z hľadiska aplikácie právne relevantných noriem nevenuje vôbec. Obrana žalobcu obsiahnutá v odvolacích námietkach, ktorý spochybňuje príčiny dopravnej nehody a poukazuje na skutočnosť, že dôvodom jeho vyhýbacieho manévru bola snaha vyhnúť sa zrážke s oproti idúcim vozidlom bielej farby nezistenej značky je právne významnou, a preto vysporiadanie sa žalovaného v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia s takýmito odvolacími námietkami bolo z hľadiska preskúmavania rozhodnutia žalovaného správnym súdom nevyhnutné. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia popri citácii zákonných ustanovení, obsahu odvolania a časti výpovede obvineného z prípravného konania uvádza, odkazujúc na fotodokumentáciu a náčrtok z miesta dopravnej nehody, že odvolateľ sa nevenoval dostatočne riadeniu motorového vozidla a nesprávne vyhodnotil situáciu aj s ohľadom na skutočnosť, že riadil vojenské motorové vozidlo značnej hmotnosti, stav krajnice a hlavne skutočnosť, že prepravoval vo vozidle viacero osôb, ktoré svojim konaním ohrozil. Takýto záver žalovaného v odôvodnení rozhodnutia je podľa názoru správneho súdu nepreskúmateľný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
14. Správny súd mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného odkazuje na „fotodokumentáciu“ a „náčrtok z miesta“, pričom neuvádza, ktoré skutkovo a právne významné okolnosti z označených dôkazov vzal za preukázané a aký majú vplyv z hľadiska aplikácie § 22 ods. 1 písm. g/ v nadväznosti na § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. Žalovaný sčasti obsiahol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj vyjadrenie obvineného z priestupku v konaní pred prvostupňovým orgánom („ ... ako odvolateľ uvádza k nehodovému deju malo dôjsť pri rýchlosti okolo 55 km/h, pričom od doby vošiel pravými kolesami na krajnicu, už nekorigoval rýchlosť jazdy /brzdením alebo zmenou rýchlostného stupňa/, ale len čiastočne smer jazdy a zastavil vo vzdialenosti viac ako 180 m od tohto miesta, pričom motorové vozidlo sa zastavilo samo až po náraze do stromu“). Správnemu súdu nebolo zrejmé, aké konkrétne skutkové zistenia sú pre žalovaného významné z hľadiska záveru o nevenovaní sa vedeniu vozidla. Správny súd sa mohol len domnievať, že takouto podľa názoru žalovaného bola skutočnosť, že žalobca nezabrzdil, resp. nezaradil nižší rýchlostný stupeň. Pozornosti správneho súdu však neušlo, že v administratívnom
spise vo svojej výpovedi na obranu daného konania obvinený z priestupku uviedol, že nechcel, aby sa vozidlo dostalo do šmyku, preto sa snažil vyjsť s vozidlom bez brzdenia naspäť na vozovku. Zhodnotenie uvedenej obrany žalobcu však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného celkom absentuje.
15. Správny súd správne orgány oboch stupňov zaviazal povinnosťou v odôvodnení nových rozhodnutí reagovať na dva okruhy problémov, a to na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ich právny význam. Je potrebné uviesť, aké konkrétne dôkazy boli vykonané, aké konkrétne skutočnosti vzal správny orgán z jednotlivých dôkazov za preukázané, pričom prihliadne na nepochybne zistené právne významné skutočnosti svedčiace nielen v neprospech, ale aj v prospech obvineného. U jednotlivých zistených skutočností je potrebné zhodnotiť ich právny význam. Správny orgán uvedie ako sa vysporiadal s námietkami účastníka k skutkovým okolnostiam a právnemu posúdeniu veci. Je potrebné osobitne vyhodnotiť námietky žalobcu vzťahujúce sa k príčinám dopravnej nehody. Žalobca sa bráni, že konal v krajnej núdzi, z vozovky zišiel v snahe predísť zrážke s protiidúcim motorovým vozidlom. V rámci právneho posúdenia veci správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenia hmotnoprávneho predpisu s odkazom na konkrétne ustanovenia, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal, pričom nestačí len citácia daného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy najmä so zreteľom na neurčité všeobecné právne pojmy (venovanie sa vedeniu vozidla, sledovanie situácie v cestnej premávke, škoda na majetku atď.), aby bol účastníkovi zrejmý vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením veci správnym orgánom s ohľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu pri rešpektovaní základných zásad správneho trestania, vrátane zásady in dubio pro reo, v zmysle ktorej pre prípad existencie pochybností o príčinách dopravnej nehody, ktoré sa nepodarilo odstrániť vykonaným dokazovaním, je potrebné pre existujúce rozumné pochybnosti v otázke viny obvineného rozhodnúť v jeho prospech.
16. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
II.
Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní
17. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný, v zastúpení Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
18. V prvom rade sa pridržiaval námietky nedostatku pasívnej legitimácie Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Poukázal na to, že v žalobe žalobcu je na strane žalovaného označené Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, ktoré v zmysle zákona č. 281/2015 Z. z. v spojení s čl. 1 ods. 2 služobného predpisu č. 82 nemá postavenie odvolacieho orgánu a nemôže preto v predmetnom správnom súdnom konaní vystupovať ako účastník na strane žalovaného. Podľa žalovaného nedostatok procesnej podmienky konania v tomto prípade spočíval v nespôsobilosti žalobcom označeného žalovaného (Ministerstva obrany Slovenskej republiky) byť účastníkom konania, pričom tento nedostatok procesnej podmienky nebolo možné zákonným spôsobom odstrániť. Preto malo byť predmetné správne súdne konanie zastavené v zmysle § 99 písm. b/ SSP.
19. V tejto súvislosti žalovaný rozporoval posúdenie podania žalobcu doručeného správnemu súdu dňa 24. septembra 2018, v ktorom žalobca s odkazom na § 79 CSP navrhoval, aby do konania pristúpil ako žalovaný v 2/ rade Veliteľ pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Poukázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa posudzovania procesného úkonu účastníka konania. Zdôraznil, že o tom, kto bude v konaní žalovaným, rozhoduje súd len na návrh žalobcu, a to v súlade s dispozičným princípom, podľa ktorého zodpovednosť za stanovenie okruhu subjektov konania má práve žalobca. Žalovaný mal za to, že z predmetného procesného úkonu žalobcu, ktorý je dostatočne určitý a zrozumiteľný, jednoznačne vyplýva, čo ním žalobca zamýšľal (pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania). Tomuto úkonu podľa žalovaného nemožno prisudzovať iný než žalobcom sledovaný úmysel. Preto sa mal správny súd zaoberať návrhom žalobcu na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania. Oprava označenia žalovaného by prichádzala do
úvahy len v tom prípade, ak by označenie žalovaného v žalobe bolo neúplné alebo nezrozumiteľné, čo však nie je tento prípad, nakoľko žalovaný bol v žalobe označený správne.
20. Mal za to, že následným konaním s Veliteľom pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky došlo k zámene účastníka konania na strane žalovaného, a to úkonom súdu, čo však CSP ani SSP nepripúšťa. Dodal, že pochybenie žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, nesmie byť odstraňované na úkor žalovaného. V tomto prípade nedošlo ani k singulárnej ani k univerzálnej sukcesii na strane žalovaného, a preto návrh žalobcu považoval žalovaný len za snahu o „zhojenie“ žaloby, v ktorej označil za žalovaného Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, t. j. nesprávne legitimovaný subjekt. Aj na tomto mieste žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj Krajského súdu v Bratislave, týkajúce sa možnosti pristúpenia ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaného. Procesný postup správneho súdu nebol podľa žalovaného správny a v súlade so zákonom.
21. Poukázal tiež na to, že správny súd žalobu žalobcu (a následne aj repliku) nezaslal na vyjadrenie Veliteľovi pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky, ale Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, ktoré bolo ako žalovaný subjekt označené v záhlaví žaloby. Urobil tak až následne po podaní žalobcu doručenom správnemu súdu dňa 24. septembra 2018, pričom aj na tomto mieste žalovaný rozporoval tvrdenie správneho súdu, že tak urobil nad rámec svojich procesných povinností po oprave označenia žalovaného. Rovnako sa žalovaný nestotožnil s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v rozsudku sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05. mája 2020 o tom, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Sa/67/2017-121 zo dňa 29. januára 2020, ktorým konajúci súd zastavil konanie z dôvodu, že v žalobe označená žalovaná Slovenská republika nebola pasívne legitimovaná v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Tiež poukázal aj na iné konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4S/159/2011, ktoré bolo skončené zastavením konania a s ním súvisiace uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/8/2013 zo dňa 30. mája 2013.
22. K meritu veci žalovaný poukázal na skutočnosti vyplývajúce z priestupkového spisu Vojenskej polície Prešov, z ktorého vyplýva, že napriek pátraniu vojenskej polície po údajnom motorovom vozidle bielej farby a nezistenej značky sa toto nepodarilo preukázať. Zdôraznil, že správne orgány oboch stupňov neboli žiadnymi dôkaznými prostriedkami schopní preukázať alebo vyvrátiť samotnú existenciu vozidla v protismere. Tvrdenia žalobcu a svedka D. F. existencii takého vozidla neboli bez pochybností preukázané. Tým neboli splnené podmienky pre posúdenie konania žalobcu ako konania v krajnej núdzi. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a tiež list vedúceho staršieho inšpektora - špecialistu Vojenskej polície Prešov č. ČPS: VPPO 41/2016- Odd Lešť zo dňa 20. septembra 2016 o odovzdaní veci, z ktorého vyplýva, že v priebehu vyšetrovania bolo pátrané po osobnom motorovom vozidle bielej farby nezisteného typu a značky, no vozidlo sa v danom čase a priestore nepodarilo vypátrať, čo nemá príčinnú súvislosť so spôsobenou dopravnou nehodou, nakoľko nezbavuje vodiča povinnosti plne sa venovať vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, pritom dostatočným venovaním sa vedeniu vozidla, znížením rýchlosti prejazdu zákrutou mohol tejto situácii zabrániť. Žalovaný mal za to, že obe rozhodnutia správnych orgánov vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci v zmysle § 3 ods. 4 Správneho poriadku a tiež spĺňajú požiadavky na administratívne rozhodnutia podľa § 46 Správneho poriadku. Ide o rozhodnutia zrozumiteľné a náležite odôvodnené, a preto nebol dôvod na ich zrušenie.
23. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti považoval napadnutý rozsudok správneho súdu za vecne správny a kasačnú sťažnosť žalovaného za nedôvodnú. III. Posúdenie kasačného súdu
24. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods.
1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.
25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie je dôvodná.
26. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
27. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
28. Podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.
29. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
30. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia a) primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo b) nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.
31. Podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb. priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda, pri ktorej inému ublíži na zdraví alebo inému spôsobí škodu na majetku.
32. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
33. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
34. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
36. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zrušil ako nepreskúmateľné rozhodnutia správnych
orgánov oboch stupňov vydané vo veci uznania žalobcu (ako profesionálneho vojaka) za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb. a uloženia pokuty vo výške 150 Eur.
37. Ako už v tejto veci konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ako v tom čase kasačný súd) v rozsudku sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05. mája 2020, správnou žalobou vo veci správneho trestania sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Veliteľa pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky č.: VePS-1212-2-17/2016-PravS zo dňa 28. novembra 2016 v spojení s rozhodnutím Veliteľa Základne mobilných a informačných prostriedkov Vojenského útvaru 1115 Ružomberok Č.: ZaMKIS-77-1/2016 zo dňa 25. októbra 2016. Z obsahu žaloby zároveň vyplýva, že žalobca v záhlaví žaloby označil za žalovaného Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom konaní primárne zaoberal námietkou týkajúcou sa pasívnej legitimácie žalovaného vzhľadom na nesprávne označenie žalovaného v žalobe a s tým súvisiaceho procesného postupu správneho súdu.
38. Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí v bodoch 27 až 30 uviedol: „27. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že pasívne legitimovaným subjektom (žalovaným) v správnom súdnictve je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 180 ods. 1 SSP. Žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. Uvedené znamená, že správny súd nie je viazaný označením žalovaného v žalobe, ale je povinný sám žalovaného určiť, v závislosti od predmetu prieskumu označeného žalobcom. Pokiaľ žalobca v žalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd sám určí žalovaného a s takto určeným žalovaným aj koná. Preto nesprávne, respektíve neúplné označenie žalovaného nemôže mať za následok zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie, samozrejme, za predpokladu, že žaloba obsahuje všetky zákonnom predpísané náležitosti.
28. Orgánom, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie o odvolaní žalobcu č.: VePS-1212-2-17/2016-PravS zo dňa 28.11.2016 a zrušenia ktorého sa žalobca v petite žaloby domáhal je Veliteľ pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky, pričom v záhlaví žaloby žalobca uviedol Ministerstvo obrany Slovenskej republiky.
29. K pasívnej legitimácii žalovaného v danej veci kasačný súd uvádza, že v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených silách štát v konaní pred súdmi vo veciach ozbrojených síl zastupuje Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“). Krajský súd doručil v záhlaví žaloby označenému žalovanému - Ministerstvu obrany Slovenskej republiky výzvu na vyjadrenie sa k žalobe, predloženie administratívnych spisov a výzvu na vyjadrenie sa k nariadeniu pojednávania. Ministerstvo obrany podaním zo dňa 16.07.2018 požiadalo krajský súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie k žalobe a zároveň oznámilo, že nesúhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Ministerstvo obrany SR následne doručilo krajskému súdu vyjadrenie k žalobe, obsahujúce námietku nedostatku pasívnej legitimácie. V súvislosti s návrhom žalobcu, aby do konania pristúpil ako žalovaný Veliteľ pozemných síl Ozbrojených síl SR krajský súd ďalej konal s takto označeným žalovaným, konštatujúc, že žalovaný Veliteľ pozemných síl Ozbrojených síl SR bol správne uvedený v texte samotnej žaloby ako subjekt, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu o uložení sankčného opatrenia za priestupok a rovnako v petite žaloby, pri označení rozhodnutia žalovaného, ktorého zrušenia sa žalobca domáhal.
30. Kasačný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „v konaní o preskúmanie zákonnosti orgánov verejnej správy je pasívna legitimácia daná preskúmavaným rozhodnutím orgánu verejnej správy, podľa ktorého sa overuje identita označeného žalovaného. Overenie identity žalovaného uskutočňuje správny súd ex offo v rámci skúmania procesných podmienok. Na nepresnosti v označení žalovaného žalobcu upozorní a vyzve ho na odstránenie vady; v nesporných prípadoch môže vadu i sám odstrániť“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Asan/35/2019 zo dňa 10. decembra 2019). Nakoľko v zmysle § 97 SSP správny súd prihliada na procesné podmienky kedykoľvek počas konania, nepovažoval kasačný súd postup krajského súdu, spočívajúci v odstránení vady v označení žalovaného v priebehu správneho súdneho konania za postup v rozpore so zákonom.“
39. Vyslovený názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádza zo zásady iura novit curia a na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je označenie žalovaného (§ 182 ods. 1 písm. b/ SSP). Samozrejme, aj uplatňovanie zásady iura novit curia v tomto smere má svoje hranice, a preto nie vždy bude povinnosťou správneho súdu vyhľadávať za žalobcu žalovaného, ktorý v konkrétnom konaní má disponovať pasívnou procesnou legitimáciou. Najvyšší súd Slovenskej republiky v žalovaným poukazovanom uznesení sp. zn. 5Sži/8/2013 zo dňa 30. mája 2013, zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 84/2014, konštatoval: „Hoci § 250 ods. 4 OSP kogentne definuje žalovaného v konaní o žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ako správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni, nie je povinnosťou súdu zisťovať namiesto žalobcu, ktorý správny orgán má byť žalovaný. Platí to pre prípady, kedy žalobca označí ako žalovaného správny orgán, ktorý sa žiadnym spôsobom nezúčastnil na konaní, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané.“
40. V danom prípade však správne orgány oboch stupňov, ktorých rozhodnutia sú predmetom súdneho prieskumu, spadajú pod Ozbrojené sily Slovenskej republiky, pričom štát v konaní pred súdmi vo veciach ozbrojených síl zastupuje Ministerstvo obrany Slovenskej republiky v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách. Uvedené konštatoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto konaní v rozsudku sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05. mája 2020. Na základe uvedeného správny súd postupoval v súlade so záväzným právnym názorom vysloveným kasačným súdom v danej veci a správne konal s Veliteľom pozemných síl Ozbrojených síl Slovenskej republiky, ako orgánom, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o uložení sankčného opatrenia za priestupok a ktorý bol v konaní pred súdom zastúpený Ministerstvom obrany Slovenskej republiky.
41. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že správne súdne konanie má svoje špecifiká, ktoré sú odlišné od civilného procesu upraveného v CSP, a to aj napriek primeranej aplikácii prvej a druhej časti CSP na správne súdne konanie. Argumentácia žalovaného, ktorý rozporoval postup správneho súdu, aj s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v civilných veciach, je preto irelevantná.
42. Ďalej kasačný súd uvádza, že v prejednávanom prípade bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb., a to pre porušenie povinnosti vodiča podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. Podľa správnych orgánov oboch stupňov žalobca (ako vodič vojenského motorového vozidla) porušil povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho vznikla dopravná nehoda, pri ktorej bola spôsobená škoda na majetku. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi správneho súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nedostatok dôvodov.
43. V rozhodnutí prvostupňového orgánu úplne absentuje vymedzenie skutkových okolností, na základe ktorých by bolo možné ustáliť, že žalobca sa ako vodič vojenského motorového vozidla plne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu v cestnej premávke. Tento nedostatok nebol odstránený ani žalovaným v napadnutom rozhodnutí, ktorý síce konštatoval, že žalobca sa nevenoval dostatočne riadeniu motorového vozidla, čo mal žalovaný zistiť, resp. posúdiť z fotodokumentácie a náčrtku z miesta dopravnej nehody, na prijatie tohto záveru však v napadnutom rozhodnutí žalovaného chýba akékoľvek bližšie zdôvodnenie.
44. Už správny súd poukázal na to, že žalobca sa bránil tvrdením o protiidúcom vozidle, ktorého jazda bola príčinou manévru žalobcu, na základe čoho došlo následne k dopravnej nehode. Táto obrana žalobcu bola podporená výpoveďou svedka X.. Z. D. o protismernej jazde osobného motorového vozidla bielej farby neznámej značky. Na tomto mieste kasačný súd zdôrazňuje, že správne orgány oboch stupňov sa vo svojich rozhodnutiach žiadnym spôsobom nevysporiadali s výpoveďou uvedeného svedka. Prvostupňový orgán iba konštatoval, že nezistené vozidlo nemá príčinnú súvislosť so spôsobenou dopravnou nehodou. Aká úvaha ho viedla k prijatiu tohto záveru však z jeho rozhodnutia nevyplýva. V tejto súvislosti kasačný súd súhlasí s úvahou správneho súdu o možnej príčinnej súvislosti protiidúceho vozidla s predmetnou dopravnou nehodou (viď bod 10 tohto rozhodnutia).
45. Rovnako za nedostatočnú je potrebné považovať tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, kde žalovaný označuje konanie žalobcu, ktorý sa snažil zabrániť dopravnej nehode a
prevráteniu vozidla, za zdanlivú krajnú núdzu. Ani tento svoj záver žalovaný nijakým relevantným spôsobom bližšie nezdôvodnil. Žalobca vo svojom vyjadrení pred správnymi orgánmi zdôvodnil, prečo nebrzdil, resp. nezaradil nižší rýchlostný stupeň (chcel sa s vozidlom vrátiť na vozovku a nechcel dostať vozidlo do šmyku). Práve nebrzdenie, resp. nezaradenie nižšieho prevodového stupňa žalovaný vyhodnotil tak, že žalobca sa nedostatočne venoval riadeniu motorového vozidla. Správna úvaha žalovaného, z ktorej by bolo možné vyvodiť uvedený záver, aj v kontexte obrany žalobcu, však v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje.
46. Kasačný súd v tejto súvislosti dodáva, že z legálnej definície priestupku podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Z. z. vyplýva jeho vymedzenie ako zavineného konania, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Aby bolo možné určité konanie charakterizovať ako priestupok, musí byť súčasne splnený jeho materiálny znak, ktorý je v zákonnej definícii vyjadrený ako zavinené konanie (úmyselné alebo nedbanlivostné), ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti (škodlivosť). A zároveň musia byť splnené formálne znaky priestupku, t. j. znaky skutkovej podstaty (subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka). V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že v prípade, ak by správny orgán neobjasnil čo i len jeden znak skutkovej podstaty, nemôže vyvodzovať zodpovednosť za priestupok. Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola preukázaná nado všetku pochybnosť, je potrebné uplatniť zásadu v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo), ako čiastkové pravidlo princípu prezumpcie neviny.
47. Princíp prezumpcie neviny, ktorý sa uplatňuje aj v priestupkovom konaní, neznamená, že obvinený z priestupku je povinný preukázať svoje tvrdenia, ale správny orgán prejednávajúci priestupok je povinný preukázať zavinenie zo spáchania priestupku a v prípade pochybností rozhodnúť v prospech obvineného. Inými slovami povedané, v danom prípade nebol žalobca ten, kto mal preukazovať svoju nevinu zo spáchania priestupku, ale zavinenie zo spáchania priestupku mu mali dokázať správne orgány, čo však v danom prípade z odôvodnení napadnutých rozhodnutí nevyplýva.
48. Kasačný súd ďalej upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ukladanie sankcií za priestupok sa realizuje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečné právo správneho orgánu). Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Ide teda o právomoc na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. S uvedeným bezprostredne súvisí riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie v prípade správneho trestania, čo je základným predpokladom pre preskúmateľnosť úvahy, ktorou bol správny orgán pri svojom rozhodovaní vedený. Zohľadnenie všetkých hľadísk, ktoré je možné v konkrétnej veci považovať za relevantné, potom určuje mieru zákonnosti stanoveného postihu. Správny orgán je povinný pri ukladaní sankcie presne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť, k akým skutočnostiam pri stanovení druhu a výšky sankcie prihliadol.
49. Neušlo pozornosti kasačného súdu, že v oboch rozhodnutiach správnych orgánov absentuje bližšie odôvodnenie uloženej sankcie (pokuty vo výške 150 Eur), kedy sa správne orgány oboch stupňov obmedzili iba na všeobecné konštatovanie o určovaní druhu a výšky sankcie. Z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov nie je možné zistiť, ako sa vysporiadali s povinnosťou pri určení druhu a výšky sankcie prihliadať na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní (§ 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.).
IV.
Záver
50. Kasačný súd tak vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú postačujúce východiská pre vyslovenie záveru správneho súdu o
nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.
51. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný v kasačnom konaní úspech nemal, preto mu právo na náhradu trov kasačného konania kasačný súd nepriznal. Kasačný súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku krajský súd samostatným uznesením.
52. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.