Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Cb-26-2020.pdf
PDF · 109.83 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cb/26/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta v konaní pred samosudkyňou JUDr. Evou Foltánovou v spore žalobcu: Monika o.z., IČO: 42 208 955, Družstevná 1518, Močenok, zastúpený: JUDr. Lucia Jurgová, advokátka s.r.o., IČO: 47 236 884, Slnečná 33, Poproč, proti žalovanému: Obec Pata, IČO: 00 306 126, Hlohovecká 103, Pata, zastúpený: Advokátka kancelária VIA LEGE s.r.o., IČO: 36 866 415, Veterná 1093, Pata, o zaplatenie 1 187,19 Eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 % trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou podanou 04. októbra 2019 prostredníctvom právnej zástupkyne sa domáhala zaplatenia istiny vo výške 1 187,19 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 757,17 eur od 24. apríla 2019 do zaplatenia, zo sumy 430,02 eur od 4. októbra 2019 do zaplatenia a uplatnila si náhradu trov konania. 2. Žalobkyňa žalobu vymedzila skutkovo tak, že obyvateľka zariadenia žalobkyne s trvalým pobytom v obci žalovaného pani P. K. /ďalej len menovaná / požiadala žalovaného 13. februára 2018 o zabezpečenie sociálnej služby v zariadení pre seniorov s ambulantnou formou pobytu v zmysle rozhodnutia žalovaného o odkázanosti. Žalovaný vydal rozhodnutie vo veci odkázanosti menovanej 16. marca 2016. Žalobkyňa listom z 22. januára 2019 požiadala žalovaného o dofinancovanie sociálnej služby, čím si splnila povinnosť vyplývajúcu zo zákona o sociálnych službách § 75 ods. 11. Žalovaný listom žalobkyni oznámil, že nebol priamo požiadaný menovanou o zabezpečenie sociálnej služby. Táto služba jej bola zabezpečená pred podaním žiadosti, z čoho vyplýva, že o túto službu požiadala priamo žalobkyňu ako neverejného poskytovateľa, a preto mu nevznikla povinnosť podieľať sa na dofinancovaní sociálnej služby. Žalobkyňa žalovaného listom z 09. apríla 2019 vyzvala na zaplatenie istiny vo výške 757,17 eur a za kalendárny rok 2018 a mesiace január, február a marec 2019 vypočítaných ako rozdiel priemerných ekonomicky oprávnených nákladov, v r. 2017 a v r. 2018 prepočítaných na jedného klienta a jeden mesiac a úhrady za sociálne služby od prijímateľa a sumy finančného príspevku pri odkázanosti fyzickej osoby podľa § 110ag ods. 7 Zákona o sociálnych službách pre jedného klienta
- obyvateľa s trvalým pobytom v obci Y. s 5 stupňom odkázanosti, ktorému bola poskytnutá služba v predmetnom období. Žalobkyňa spolu s predmetným listom si splnila aj zákonnú povinnosť podľa § 75 ods. 5 Zákona o sociálnych službách a žalovanému doručila aj zmluvu o poskytovaní sociálnej služby menovanej. Žalovaný na margo tohto listu požiadal žalobcu o zaslanie návrhu zmluvy o poskytnutie finančného príspevku a doručenie dochádzky za obdobie od 13. februára 2018 do 30. apríla 2019 za každý mesiac. Žalobkyňa si svoju povinnosť splnila, pričom žalovaný listom z 18. júna 2019 požiadal žalobkyňu o doplnenie dochádzky za mesiace máj a jún 2019. Žalobkyňa listom zo 17. júla 2019 oznámila žalovanému, že jeho požiadavka je nad rámec zákona a povinnosť evidovať dochádzku
menovanej nevyplýva zo žiadneho zákona. Napriek tomu si žalobkyňa v tomto smere svoju povinnosť splnila a žalovanému zaslala dochádzku menovanej. Žalovaný listom z 30. júla 2019 oznámil žalobkyni, že povinnosť poskytnúť príspevok nespochybňuje a že sa obrátil na externého právnika za účelom posúdenia návrhu zmluvy. Od uvedeného vyjadrenia žalovaný žalobkyni neoznámil žiadny návrh zmluvy, nedoručil pripomienky k návrhu zmluvy. S poukazom na stanoviská Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky žalobkyňa má nárok na vyplatenie príspevku zo strany žalovaného. 3. Žalobkyňa so žalobou súdu zaslala výpis Nitrianskeho samosprávneho kraja, potvrdenie o pridelení IČO, stanovy občianskeho združenia žalobkyne, menovací dekrét, zmluvy č. X/XXXX, dodatok č. 1, 2 k zmluve, žiadosť o dofinancovanie sociálnej služby, odpoveď žalovaného, predžalobnú výzvu, rozhodnutie žalovaného ohľadne odkázanosti na sociálnu službu v zariadení pre seniorov vydanú pre pani P. K., posudok o odkázanosti na sociálnu službu, správu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. 4. Tunajší súd 18. októbra 2019 vo veci č. k. 10Cb/22/2019-50 vydal platobný rozkaz v zmysle žaloby, proti ktorému žalovaný podal odpor s vecným odôvodnením. Tunajší súd uznesením z 26. novembra 2019 č. 10Cb/22/2019-77 vydaný platobný rozkaz zrušil. 5. Súd uznesením z 09. decembra 2019 č. k. 10Cb/22/2019-88, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. decembra 2019 vec postúpil na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave. Krajský súd v Trnave listom z 12. februára 2020 predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 08. septembra 2020 sp. zn. 1KO/8/2020 rozhodol, že nesúhlas Krajského súdu v Trnave s postúpením veci je dôvodný a na konanie je vecne príslušný Okresný súd Galanta. 6. Súd vo veci vypočul právneho zástupcu žalobkyne, právneho zástupcu žalovaného, oboznámil sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav vo veci: 7. Právna zástupkyňa žalobcu uviedla: „Zdôrazňujem, že v predžalobnej komunikácii žalovaný nepoprel, že by mu vznikla zákonná povinnosť refinancovať neverejného poskytovateľa, keď uviedol, že povinnosť poskytnúť príspevok nespochybňuje. K námietke žalovaného poukazujem, pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku ani túto výšku žalovaný nespochybnil, keď uviedol že výška nároku vyplýva a určuje sa na základe zákonom ustanovených pravidiel, na ktorých žalobca na svojich podaniach aj poukázal. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že obec nemôže sociálnu službu poskytnúť z dôvodu, že zariadenie žalobcu, ktoré si klientka P..K. vybrala sa nenachádza v územnom obvode príslušného VÚC k tejto námietke sa žalobca vyjadril. Poukázal na stanovisko Ministerstva práva, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a aj na zákon o sociálnych službách § 8 a 6, ktorý uviedol v žalobe v zmysle ktorého je výlučným právom klienta zvoliť si zariadenie, v ktorom mu bude sociálna služba poskytovaná. Uvádzam, že samotný žalovaný vydal pre svoju obyvateľku s trvalým pobytom v obci Y.a rozhodnutie o odkázanosti na poskytovanie toho druhu sociálnej služby, ktorý je žalobcom poskytovaný. Považujem ju za nespornú. V žalobe sa uplatňuje nárok na definovanie sociálnej služby za r. 2018 a časť r. 2019 avšak p. P..K.Á. je t. č. klientkou žalobcu a je jej poskytovaná soc. služba.“ 8. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla: „ Od počiatku spochybňujeme žalobou uplatnený nárok a jeho výšku. Ak sa žalovaná aj niekedy vyjadrila, že je povinná platiť finančný príspevok, tak len za zákonných podmienok a v zákonnej výške. V danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na vznik žalovaného nároku. Poukazujeme na ust. § 75 ods. 1 zák. č. 448/2008 Z. z., podľa ktorého popri splnení iných zák. povinností obec je povinná poskytovať finančný príspevok, len ak o poskytovanie tejto sociálnej služby požiadala poskytovateľa obec. V danom prípade žalovaná žalobcu o poskytovanie danej sociálnej služby nepožiadala. Žalovaná svoju žalobu stavia na ust. § 75 ods. 5. Opomína, že § 75 ods. 5 nadväzuje na predchádzajúce odseky a vyslovene sa v ňom uvádza, že obec je podľa ods. 1-4 povinná poskytnúť finančný príspevok avšak poukazujeme , že vzhľadom na odkaz na ods. 1 je povinnosť daná len vtedy ak obec požiadala poskytovateľa o poskytnutie sociálnych služieb. Uvedenú skutočnosť , že nárok na finančný príspevok pre poskytovateľa pre žalovanú nie je daný, keďže žalobca o poskytovanie služby nepožiadal, vyplýva aj z dôkazov predložených samotnou žalobkyňou, kde je uvedené, t. j. , že uplatnenie právnej ochrany zostatku skrímu po zaplatení úhrady za sociálnu službu je pri poskytovaní sociálnej služby viazané len na prijímateľa sociálnej služby, pre ktorého obec požiadala tohto neverejného poskytovateľa sociálnej služby o poskytnutie tejto sociálnej služby. Rovnako v stanovisku štátnej tajomníčky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny z 27.1. sa uvádza, v bode 3, že podmienkou , na ktorú sa viaže poskytovanie finančného príspevku je okrem iného žiadosť obce neverejne poskytovateľovi o poskytnutie služby a uzatvorenie písomnej zmluvy medzi obcou a poskytovateľom. V danom prípade, žalovaná obec nepožiadala o poskytnutie služby a nebola podpísaná zmluva. Neboli splnené podmienky na zaplatenie príspevku. Štátna tajomníčka uviedla, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny bude musieť iniciovať u vybraných ustanovení
zákona a ustanoviť obligatórnu povinnosť obciam poskytovať finančné príspevky bez ohľadu na to, či o túto službu požiadali. Samo ministerstvo vo svojom výklade uznáva, že súčasné znenie zákona povinnosť obciam platiť finančný príspevok bez požiadania poskytovateľa o poskytnutie sociálnej služby neukladá. Naznačila, že do budúcna môže byť potrebná zmena zákona. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Ko 8/2020 sa v bode 14 uvádza, že finančný príspevok na prevádzku poskytovanej finančnej služby sa poskytuje na základe písomnej zmluvy. Finančný príspevok sa poskytuje na základe písomnej zmluvy najskôr odo dňa uzatvorenia tejto zmluvy. Takáto zmluva nebola uzatvorená. Zároveň zo žiadneho zákona nevyplýva povinnosť žalovaného obci takúto zmluvu uzatvoriť. Táto zmluva je dôležitá aj s poukazom na stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny z 18. februára 2020, v ktorom je uvedené , že čo sa považuje za bežné výdavky je vecou dohody medzi obcou a neverejným poskytovateľom. Aj z toho je zrejmé, že bez písomnej zmluvy medzi žalovanou a žalobkyňou nie je možné určiť ani oprávnenú výšku finančného príspevku. Čo sa týka slobody výberu poskytovateľa sociálnej služby táto je vyjadrená v § 6 cit. zákona, kde je uvedené, že fyzická osoba má za podmienok ustanovených týmto zákonom právo výberu sociálnej služby a právo výberu poskytovateľa. Upozorňujem, že toto právo alebo sloboda výberu poskytovateľa je obdobná ako sloboda výberu zamestnania. Je to právo vymedzené negatívne. t. j. že nikoho nemôžu umiestniť do zariadenia, v ktorom umiestniť nechce. Nejde o právo vymedzené pozitívne, že by dotknutá osoba mala vždy právo byť umiestnená do zariadenia, do ktorého chce. Právo podľa § 6 ods. 1 nie je absolútne. Je podmienené ostatnými zákonnými ustanoveniami najmä § 75 ods. 1 a 14 a zdôrazňujem, že ide o právo nebyť umiestnený v zariadení, kde osoba nechce alebo neznamená právo byť umiestnený tam kde chce za každých podmienok.“ 9. Žalobkyňa je právnická osoba - neverejný poskytovateľ sociálnej služby, ktorý poskytuje sociálnu službu bez cieľa dosiahnuť zisk v zariadení pre seniorov E. D.. T.. - Š. a v zariadení pre seniorov O. A.
- Č. XXX v zmysle zákona č. 448/2008 Z. z. a je zapísaný v registri poskytovateľov sociálnych služieb vedeného úradom Nitrianskeho samosprávneho kraja, odbor sociálnych vecí a zdravotníctva č. XXX. Žalovaný je právnická osoba - samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, ktorý je ustanovený zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a vlastnými príjmami. Na základe žiadosti pani P. K., narodený XX. E. XXXX s trvalým pobytom Y., E. XXX žalovaný vydal rozhodnutie č. spisu XXX/XXXX 16. marca 2016, ktoré rozhodnutie sa stalo právoplatným 22. marca 2016 o odkázanosti na sociálnu službu v zariadení pre seniorov menovanej na základe posudku o odkázanosti na sociálnu službu. Menovaná uzatvorila so žalobkyňou zmluvu č. X/XXXX o poskytovaní sociálnej služby v zariadení pre seniorov A. - Č. Č.. XXX. V danom prípade sa jedná o ambulantnú formu sociálnej služby v zmysle čl. 3 ods. 2 Zmluvy. V zmysle čl. 5 ods. 1,2 poskytovanie sociálnej služby sa začína dňom podpísania zmluvy a poskytuje sa podľa potreby klienta v pracovných dňoch v čase od 7,00 hod. do 17,00 hod /alebo podľa dohody s klientom/ na dobu neurčitú. Z čl. 6 bodu 9 vyplýva, že za služby v zmysle tejto zmluvy sa platí úhrada, ktorá tvorí súčet súm: za odborné činnosti 0 Eur, za obslužné činnosti
- stravovanie, stravná jednotka 4,70 Eur: raňajky: 0,70 Eur, desiata: 0,50 Eur, obed: 3,-Eur, olovrant: 0,50 Eur, za ďalšie činnosti - napr. rehabilitácia 0 Eur, doprovod do zariadenia z domu 0,39 Eur, doprovod zo zariadenia domov 0,39 Eur. Menovaná so žalobkyňou 02. januára 2018 uzatvorili dodatok č. 1 k Zmluve, ktorým sa v článku 5 zmenil čas a miesto poskytovania sociálnej služby a v článku 6 úhrada za sociálnu službu, spôsob určenia a platobné podmienky. Dodatkom č. 2 Zmluvy z 02. mája 2018 došlo k zmene úhrady za sociálnu službu, spôsob určenia a platobné podmienky /odpíš z č. l. 18/. Žalobkyňa vyzvala listom žalovaného o dofinancovanie sociálnej služby, na ktorý žalovaný reagoval odpoveďou s tým, že nebol priamo požiadaný o zabezpečenie tejto sociálnej služby, z ktorého dôvodu žalovanému nevznikla povinnosť podieľať sa na dofinancovaní sociálnej služby. Žalobkyňa druhým listom z 09. apríla 2019 požiadala žalovaného na zaplatenie sumy 757,17 eur titulom nároku na dofinancovanie sociálnej služby pobytu menovanej za r. 2018 a za r. 2019 mesiace január, február a marec. Na základe doručeného listu žalovaný požiadal žalobcu o zaslanie návrhu zmluvy o poskytovanie finančného príspevku a ďalším listom z 18. júna 2019 žalovaný žalobkyňu požiadal o doplnenie dochádzky za mesiace máj, jún 2019, ktorú povinnosť si žalobkyňa splnila, napriek tomu, že táto požiadavka nemá oporu v zákone. 10. Vzhľadom na zistený skutkový stav vo veci súd vec právne uzatvára: 11. Podľa § 80 písm. a/, b/, c/ zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 445/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov ďalej len zákon / obec a) vypracúva, schvaľuje komunitný plán sociálnych služieb vo svojom územnom obvode, b) utvára podmienky na podporu komunitného rozvoja, c) je správnym orgánom v konaniach o 3. odkázanosti na sociálnu službu uvedenú v prvom bode po zmene stupňa odkázanosti, 4. povinnosti zaopatrených plnoletých detí alebo rodičov platiť úhradu za sociálnu službu alebo jej časť podľa § 73 ods.
12. Podľa § 6 os. 1 zákona fyzická osoba má za podmienok ustanovených týmto zákonom právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania a právo výberu poskytovateľa sociálnej služby. 13. Podľa § 8 ods. 1 zákona obec a vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti zabezpečuje dostupnosť sociálnej služby pre fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na sociálnu službu, a právo výberu sociálnej služby za podmienok ustanovených týmto zákonom. Ak má táto fyzická osoba záujem o poskytovanie sociálnej služby alebo zabezpečenie poskytovania sociálnej služby uvedenej v § 34 až 41 s finančnou podporou poskytovania tejto sociálnej služby z verejných prostriedkov za podmienok ustanovených týmto zákonom, doručí obci alebo vyššiemu územnému celku v rozsahu ich pôsobnosti písomnú žiadosť o zabezpečenie poskytovania sociálnej služby, ktorá obsahuje a) meno a priezvisko fyzickej osoby, ktorej sa má poskytovať sociálna služba, dátum narodenia a adresu jej pobytu,
b) názov poskytovateľa sociálnej služby a miesto poskytovania sociálnej služby, ktoré si táto fyzická osoba vybrala,
c) druh sociálnej služby a formu sociálnej služby,
d) predpokladaný deň začatia poskytovania sociálnej služby a čas poskytovania sociálnej služby a
e) právoplatné rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu, ak bolo vydané.
14. Podľa § 8 ods. 2 zákona obec v rozsahu svojej pôsobnosti fyzickej osobe, ktorá žiada o zabezpečenie poskytovania sociálnej služby a na základe výberu poskytovateľa sociálnej služby touto fyzickou osobou, a) poskytne sociálnu službu, ak je zapísaná do registra poskytovateľov sociálnych služieb (ďalej len "register"), alebo b) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u poskytovateľa sociálnej služby zapísaného do registra. 15. Podľa § 8 ods. 8 zákona obec alebo vyšší územný celok zabezpečí poskytovanie sociálnej služby podľa tohto zákona tak, že preukázateľným spôsobom požiada budúceho poskytovateľa sociálnej služby o poskytovanie tejto sociálnej služby. To sa nevzťahuje na obec alebo vyšší územný celok, ak zabezpečuje poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadil alebo založil na tento účel. 16. Podľa § 34 ods. 1 zákona v zariadení podporovaného bývania sa poskytuje sociálna služba fyzickej osobe od 16. roku veku do dovŕšenia dôchodkového veku, ak je táto fyzická osoba odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby podľa prílohy č. 3 a na dohľad, pod ktorým je schopná viesť samostatný život. Ak fyzická osoba dovŕši dôchodkový vek počas poskytovania sociálnej služby v zariadení podporovaného bývania, táto sociálna služba sa jej poskytuje aj naďalej. 17. V danom prípade predmetom konania je zaplatenie príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby za rok 2018 a mesiace január, február a marec roku 2019 za poskytovanie služby pre menovanú s trvalým pobytom v žalovanej obci. Táto skutočnosť medzi stranami nebola sporná ani, že na sporné konanie sa vzťahuje zákon č. 448/2008 Z. z., v zmysle ktorého žalovaný vydal rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu menovanej v zariadení pre seniorov 16. marca 2016. Menovaná nevyužila svoje právo a nepožiadala žalovaného o zabezpečenie poskytovania sociálnej služby u žalobcu, ale sama uzavrela zmluvu so žalobkyňou o poskytovaní sociálnych služieb ambulantnou formou. Medzi stranami nebola uzavretá zmluva. V zmysle zákona je nesporné, že žalovaný po podanej žiadosti, žiadosť vybaví tak, že sám poskytne alebo požiada sociálnu službu iného registrovaného poskytovateľa v rámci VÚC, do ktorého obec patrí alebo sa môže s menovanou dohodnúť aj na poskytovateľovi z iného VÚC v zmysle zákona. V tomto smere súd poukazuje na zákonnú úpravu obsiahnutú v § 8 os. 1, 2, 5, 8 zákona. Podľa § 8 ods. 8 zákona má obec zabezpečiť poskytnutie služby tak, že požiada registrovaného poskytovateľa o zabezpečenie sociálnej služby, okrem ak sama má zriadenú alebo založenú právnickú osobu na tento účel. 18. Zákon ukladá povinnosť poskytovať finančný príspevok v § 75, v ktorom zákonodarca presne vymedzil povinnosť obce platiť finančný príspevok neverejnému poskytovateľovi. V zmysle § 75 ods. 1 obec je povinná poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, ak o poskytovanie tejto sociálnej služby neverejného poskytovateľa sociálnej služby, okrem neverejného poskytovateľa sociálnej služby krízovej intervencie, požiadala obec a poskytuje a) sociálnu službu v zariadení, ktorým je 1. nízkoprahové denné centrum, 2. zariadenie pre seniorov, 3. zariadenie opatrovateľskej služby, 4. denný stacionár, b) terénnu sociálnu službu krízovej intervencie, c)
nízkoprahovú sociálnu službu pre deti a rodinu, d) pomoc pri osobnej starostlivosti o dieťa podľa § 31, e) opatrovateľskú službu, f) prepravnú službu. Podľa § 75 ods. 2 zákona obec je povinná poskytovať finančný príspevok, ak o poskytnutie tejto sociálnej služby požiadala obec a poskytuje opatrovateľskú službu, v zmysle ods. 5 obec je povinná poskytnúť finančný príspevok neverejnému poskytovateľovi, ktorý im doručil zmluvy o poskytnutí sociálnej služby uvedenej v § 34 až 41 alebo doručil zoznam osôb, ktorým sociálnu službu poskytuje alebo poskytol, ak poskytovateľ sociálnej služby nie je povinný uzatvoriť písomnú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby. Súd dáva do pozornosti § 75 ods. 14 prvá veta zákona, podľa ktorého finančný príspevok pri odkázanosti fyzickej osoby sa poskytuje na základe písomnej zmluvy, najskôr odo dňa uzatvorenia zmluvy o poskytovaní finančného príspevku. 19. Súd súhlasí s názorom vysloveným právnou zástupkyňou žalovaného, že zákonodarca rešpektoval právo obce na výber zmluvného partnera podľa § 75 a zmluvnú voľnosť obce, keď poskytnutie finančného príspevku z obecných peňazí podmienil žiadosťou obce o poskytnutie tejto služby adresovanej poskytovateľovi a uzavretím inominátnej zmluvy. V danom prípade tieto zákonné podmienky neboli splnené. Na uvedenom nič nemení ani ustanovenie § 75 os. 5 a 11, na ktoré sa odvolávala žalobkyňa, lebo tieto ustanovenia odkazujú na § 75 ods. 1, ktorý stanovuje podmienku žiadosti žalovanej, ktorá hypotéza právnej normy splnená nebola. Súd v tomto smere poukazuje aj na List štátnej tajomníčky Ministerstva práce a sociálnych vecí a rodiny T. H.P. č. XXXXX/XXXX-R. N. z 21. januára 2021, kde v bode 3. uvádza štátna tajomníčka podmienky poskytovania finančného príspevku a uvádza aj žiadosť obce neverejnému poskytovateľovi aj uzatvorenú písomnú zmluvu o poskytnutí finančného príspevku medzi obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby. V závere uvádza svoju úvahu de lege ferenda, čím štátna tajomníčka potvrdzuje, že aktuálne takú povinnosť /platiť finančný príspevok bez žiadosti/ obce nemajú: „bude musieť MPSVR SR iniciovať zmenu vybraných ustanovení zákona o sociálnych službách a ustanoviť obligatórnu povinnosť obciam poskytovať finančné príspevku neverejným poskytovateľom sociálnych služieb bez ohľadu na to, či o poskytovanie sociálnej služby neverejného poskytovateľa obec/mesto požiada.“ Ide tu o úvahu de lege ferenda, nezáväznú pre žalovanú resp. nejde o platnú právnu úpravu Platná právna úprava v situácii, ako je daná v tomto spore, platenie finančného príspevku žalovanou obcou neumožňuje. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/8/2020 z 08. septembra 2020, ktorý v rozhodnutí vyslovil právny názor, že rozhodujúce pre posúdenie žalovaného nároku je zákonné ustanovenie, podľa ktorého sa bez uzatvorenej zmluvy finančný príspevok nevypláca. Žalobkyňa poukázala na stanovisko Ministerstva práce a sociálnych a rodiny zverejnenom na webovom portáli a odpovede: „Ak si občan / podľa § 8 ods. 2 a 3/ vybral neverejného poskytovateľa, ale obec/VÚC nepožiadal a nezazmluvnil tohto neverejného poskytovateľa na finančnú podporu poskytovania sociálnej služby občanovi z rozpočtu obce/VÚC, môže byť takáto sociálna služba poskytnutá týmto vybraným neverejným poskytovateľom len ako tzv. samoplatcovi. Ak dôjde k situácii, že obec/VÚC zabezpečuje sociálnu službu u neverejného poskytovateľa, neverejného poskytovateľa si vyberá klient, pričom ustanovenie § 8 ods. 5 neobmedzuje voľbu klienta určitým územím, napr. samosprávneho kraja, v ktorom má trvalý pobyt. Ak teda klient podá príslušnej obci/VÚC žiadosť o zabezpečenie sociálnej služby u vybraného poskytovateľa, obec/ VÚC je povinná požiadať tohto poskytovateľa o uzatvorenie zmluvy o poskytovanie sociálnej služby s jej občanom /žiadateľom/. V takomto prípade, poskytuje obec/VÚC finančný príspevok neverejnému poskytovateľovi aj vtedy, ak sa nachádza mimo jeho územia. Ak klient uzatvorí zmluvu o poskytovaní sociálnej služby s ním zvoleným neverejným poskytovateľom tejto sociálnej služby, bez podania žiadosti o zabezpečenie sociálnej služby príslušnej obci/VÚC, táto nie je povinná poskytnúť finančné príspevky neverejnému poskytovateľovi. t. j. na poskytovanie sociálnej služby klientovi sa neprispieva z verejných prostriedkov. Podľa názoru súdu táto odpoveď nezakladá právo žalobkyne na poskytnutie finančného príspevku z dôvodu, že menovaná nepodala obci žiadosť o poskytnutie sociálnej služby. Súd dáva do pozornosti poslednú vetru odpovede, a to: Ak klient uzatvorí zmluvu o poskytovaní sociálnej služby s ním zvoleným neverejným poskytovateľom tejto sociálnej služby, bez podania žiadosti o zabezpečenie sociálnej služby príslušnej obci/VÚC, táto nie je povinná poskytnúť finančné príspevky neverejnému poskytovateľovi. t. j. na poskytovanie sociálnej služby klientovi sa neprispieva z verejných prostriedkov. 20. V rámci záverečnej reči žalobkyňa uviedla, že pokiaľ žalobkyňa nemá právo na priznanie finančného príspevku má právo na náhradu škody. Počas prejednávania veci ani jedenkrát neuviedla, že žalobkyňa si uplatňuje náhradu škody, ktorá by musela byť posudzovaná podľa občianskeho zákonníka a súd sa nezaoberal predpokladmi zodpovednosti za náhradu škody, nakoľko táto nebola predmetom konania. Predmetom konania bolo uplatnený finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, pričom žaloba bola právne odôvodnená v zmysle zákona č. 448/2008 Z. z. a nie ako náhrada škody podľa občianskeho zákonníka. V prípade náhrady škody by žaloba musela byť odôvodnená v súlade s § 132 Civilného sporového konania / ďalej len Csp / Podľa § 132 ods. 2 Csp opísanie rozhodujúcich
skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca by musel opísať jednotlivé podmienky zodpovednosti za škodu / § 420 Občianskeho zákonníka /. V priebehu konania má žalobca právo zmeniť žalobný návrh so súhlasom súdu § 139 Csp. Podľa názoru súdu žalobkyňa nezmenila žalobu, iba poukázala, že jej mohla vzniknúť škoda, ktorá však nebola predmetom tohto konania. Žalobkyňa po podaní záverečnej reči zostala nečinná, na pojednávanie sa nedostavila, neúčasť na pojednávaní neospravedlnila. 21. Ďalšie argumenty strán súd považuje pre rozhodnutie vo veci za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vyporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené medzi stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku, a odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku, ale je nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán / porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 251/04, III. ÚS 209/09 a pod. /. Preto na ostatnú argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, avšak nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
22. Z hore uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte rozsudku. 23. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý mal plný úspech v konaní, súd mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku súdny úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Odvolanie proti rozsudku možno podať do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.