Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Cpr/4/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Onuferovou, v právnej veci žalobkyne: R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, A., v konaní zastúpená: advokátska kancelária ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Tolského 9, Bratislava, IČO: 36 708 771, proti žalovanému: BIBO, spol. s r. o., so sídlom Záruby 1, Bratislava, IČO: 35 918 543, v konaní zastúpený: advokátska kancelária VALIŠ LEGAL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 832 611, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 6.581,99 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu 27.05.2016 žalobkyňa žiadala, aby súd vyslovil neplatnosť okamžitého skončenia jej pracovného pomeru zo dňa 24.03.2016, doručené žalobkyni dňa 29.03.2014. Na pojednávaní dňa 26.01.2017 súd uznesením pripustil zmenu petitu žaloby v nasledovnom znení: Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa z pracovného pomeru žalobkyne, uskutočnené okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 24.03.2016, doručené žalobkyni dňa 29.03.2016, je neplatné a pracovný pomer žalobkyne trvá. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy od 04.03.2016 do 29.03.2016 vo výške 314,46 Eur, od 01.05.2016 za každý celý kalendárny mesiac v roku 2016 vo výške 405,- Eur, za každý pracovný deň a platený sviatok v kalendárnom mesiaci v roku 2017, ktorý nebude ukončený vo výške 18,62 Eur, od 01.01.2017 za každý celý kalendárny mesiac v roku 2017 vo výške 435,- Eur, za každý pracovný deň a platený sviatok v kalendárnom mesiaci v roku 2017, ktorý nebude ukončený, vo výške 20,- Eur až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci a náhradu trov konania, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.09.2011 pracovala pre žalovaného ako učiteľ anglického jazyka s miestom výkonu práce v mieste prevádzky žalovaného na P. ulici č. X v A., vzhľadom na rizikové tehotenstvo bola od 03.09.2013 dočasne práceneschopná a dňa 06.10.2013 nastúpila na materskú dovolenku, po skončení materskej dovolenky 01.06.2014 nastúpila na rodičovskú dovolenku. Opakovane v danom čase telefonicky kontaktovala konateľa žalovaného Ing. T. A., aby jej doručil výplatné pásky za celé obdobie trvania pracovného pomeru a ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti, ktoré jej počas trvania pracovného pomeru nikdy neodovzdal. Po skončení rodičovskej dovolenky oznámila žalovanému, že chce znovu nastúpiť do práce, ale na miesto výkonu jej práce podľa jej pracovnej zmluvy (na P. ulici č. X v A.) sa žalovaný nedostavil, keď na tomto mieste už bola iná prevádzka iného prevádzkovateľa zariadenia starostlivosti

o deti spoločnosti Cognito spol. s r.o. Preto dňa 21.03.2016 advokátka žalobkyne opakovane zaslala konateľovi žalovaného mail, v ktorom ho informovala, že dňa 04.03.2016 nastúpila do práce, keď oznámenie o nastúpení do práce zaslala žalovanému doporučenou zásielkou na adresu jeho sídla, táto zásielka nebola v odbernej lehote prevzatá. Žalovanému zaslala zároveň návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru u žalovaného ku dňu 01.04.2016, platný do 31.03.2016. V reakcii na zaslaný návrh na uzavretie dohody žalovaný reagoval zaslaním oznámenia o vyslaní na pracovnú cestu, na základe ktorého ju žalovaný vyslal na pracovnú cestu od 23.03. do 31.03.2016, na miesto určenia D. 1, A., s nástupom od 23.03.2016 od 08,30 hod., s náplňou práce starostlivosť o dve maloleté deti. V reakcii na to žalovaného informovala, že ju žalovaný môže vyslať na pracovnú cestu, kde môže meniť iba miesto výkonu práce a ostatné podmienky výkonu práce podľa pracovnej zmluvy musia byť zachované, čo znamená, že na tejto pracovnej ceste by mala vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, učiteľ anglického jazyka v zariadení žalovaného. Napriek tomu, že sa dňa 23.03.2016 dostavila na miesto výkonu práce na pracovnej ceste, t. j. na adresu sídla žalovaného, žalovaný tam nebol; dňa 24.03.2016 bol na starú adresu jej trvalého pobytu doručený list žalovaného zo dňa 23.03.2016, zaslaný ako obyčajná zásielka, ktorý bol upozornením žalovanej na porušenie pracovnej disciplíny. Rovnako sa na určené miesto dostavila na základe uvedeného upozornenia zamestnávateľa aj dňa 29.03.2016 spolu so svojou sestrou R. B. ako svedkom, a z tohto miesta znovu odišla, pretože sa tam opätovne nikto nedostavil. Dňa 29.03.2016 jej bolo zásielkou do vlastných rúk doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.03.2016. Následne dňa 07.04.2016 prostredníctvom svojej advokátky zaslala žalovanému oznámenie podľa , v ktorom uviedla, že okamžité skončenie pracovného pomeru z jeho strany považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy zo dňa 05.09.2011, zároveň žiadala žalovaného, aby sa vyjadril, kedy bude môcť opätovne nastúpiť do práce. Uvedené oznámenie sa vrátilo dňa 30.04.2016 ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote.

3. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 04.12.2019 tak, že žalobe vyhovel medzitýmnym rozsudkom, keď konštatoval, že právne účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú zo zákona tým dňom, kedy bol písomný prejav vôle o okamžitom skončení pracovného pomeru druhému účastníkovi doručený. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené dňa 29.03.2016, neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru bola žalobou doručenou súdu 27.05.2016 uplatnená v zákonnej lehote.

4. Pri posudzovaní platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru súd zistil, že formálno-právne podmienky vyžadované pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru boli splnené. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo urobené písomne a dôvod bol vymedzený. K platnému skončeniu pracovného pomeru je potrebné okrem splnenia formálno-právnych podmienok, aby zamestnávateľ preukázal existenciu skutkovo vymedzeného dôvodu a následne skutočnosť, že konanie zamestnanca, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru je zavineným porušením pracovnej disciplíny základných právnych povinností zamestnanca formulovaných v ustanovení a . Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne použiteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, nedefinuje, ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Úvahou súdu pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny, ktorá závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (). Hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu.

5. V danom prípade žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru skutkovo vymedzil dva dôvody, ktoré súd jednotlivo skúmal. Prvý z dôvodov, skutkovo vymedzený tak, že žalobkyni bolo dňa 22.03.2016 mailom zaslané oznámenie o vyslanie na pracovnú cestu s daným miestom určenia a dňom nástupu na pracovnú cestu, žalobkyňa sa dňa 23.03.2016 uvedený čas na určené miesto dostavila,

ale bez jej uvedenia riadnych dôvodov miesto určenia opustila, dňa 24.03.2016 o 08,30 hod. sa na miesto výkonu práce nedostavila vôbec a svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom zamestnávateľovi nezdôvodnila.

6. Tento prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol preukázaný výpoveďou žalobkyne, ako aj konateľa žalovaného. Žalobkyňa potvrdila, že dňa 23.03.2016 sa dostavila na určené miesto, ale z dôvodu, že prevádzka podľa nej nespĺňala charakter zariadenia prevádzky celodennej starostlivosti o maloleté deti, keďže išlo o rodinný dom, žiadnym spôsobom neoznačený ako prevádzka starostlivosti o maloleté deti, dom si prezrela, nespĺňal podmienky stanovené zákonom na prevádzku predškolského zariadenia, nenachádzali sa v ňom žiadne hračky, potreby pre deti a napokon ani žiadne deti, na základe týchto zistení z tohto miesta odišla. Konateľ žalovaného uviedol, že malo ísť o starostlivosť o dve maloleté deti, jedno z nich malo menej ako rok a druhé menej ako dva roky, v dome boli pre nich zabezpečené podmienky, menšie dieťa malo plienky a staršie prenosné WC, mali tam hračky a postieľky. Tým, že nešlo o prevádzku materskej školy, nemusel daný priestor spĺňať zákonné podmienky týkajúce sa hygieny a bezpečnosti priestoru. Nepoprela, že sa dňa 24.03.2016 do práce nedostavila, dôvod súdu žiadnym spôsobom nevysvetlila. Argumentovala tým, že jej žalovaný 23.03.2016 zaslal upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny na predchádzajúcu, nie aktuálnu adresu, ako obyčajnú zásielku, túto zásielku si prevzala až dňa 27.03.2016. Z dôvodu, že dňa 28.03.2016 bol štátny sviatok, sa nasledujúci pracovný deň, t. j. dňa 29.03.2016, spolu so svedkyňou, svojou sestrou R. B., dostavila na určené miesto, ale nikto im neotvoril. Z hľadiska predmetu sporu súd vyhodnotil ako irelevantné, či bola na mieste výkonu práce dňa 29.03.2016, keď táto skutočnosť už nie je zahrnutá v obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru a súd neskúmal, ani na ňu neprihliadal.

7. Pri vyhodnocovaní odchodu žalobkyne z miesta určeného na výkon práce počas pracovnej cesty (D. 1, A.) dňa 23.03.2016, aj ďalšiu neprítomnosť žalobkyne na tomto mieste dňa 24.03.2016, bol súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý nevyhodnotil tieto skutkové okolnosti za absenciu v práci, zakladajúcu porušenie povinností žalobkyne v zmysle a . Vychádzajúc z ustanovenia (citovaný v bode 18 odôvodnenia rozsudku), je zrejmé, že pri pracovnej ceste vysiela zamestnávateľ zamestnanca na výkon práce v rámci dohodnutého druhu práce mimo miesta jeho pravidelného pracoviska, prípadne mimo bydliska. Ide o časovo obmedzenú zmenu v pracovnej zmluve týkajúcu sa dohodnutého miesta výkonu práce. Vyslanie na pracovnú cestu pojmovo predpokladá existenciu miesta výkonu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, pričom, ak pracovná zmluva takúto dohodu neobsahujú dlhuje, vychádza sa z toho, že ním je miesto, v ktorom má organizácia prevádzku a ak ich má viac, miesto, v ktorom zamestnanca prijali. Žalobkyňa sa so žalovaným v pracovnej zmluve zo dňa 05.09.2011 dohodli, že miesto výkonu práce žalobkyne bude prevádzka žalovaného na ulici P. X., A. Zo zhodných vyjadrení sporových strán vyplynulo, že ku dňu 01.01.2016 ukončil žalovaný prevádzku zariadenia dennej starostlivosti o deti na uvedenej adrese. Tým, že žalovaný ukončil svoju prevádzku, zaniklo aj miesto výkonu práce žalobkyne dohodnuté sporovými stranami v pracovnej zmluve. Preto je vylúčené, že žalovaný e-mailovým pokynom zo dňa 22.03.2016 mohol vyslať žalobkyňu na pracovnú cestu a zmeniť na obmedzenú dobu dohodnuté miesto výkonu jej práce, pretože také miesto v skutočnosti už neexistovalo. Preto je potrebné zobrať do úvahy argumentáciu žalobkyne, že pokiaľ žalovaný chcel pristúpiť k zmene dojednaného miesta výkonu práce žalobkyne, nemohol tak urobiť jednostranne a obísť tak ustanovenie , v zmysle ktorého možno obsah pracovnej zmluvy meniť iba vtedy, ak sa na tom zamestnanec a zamestnávateľ dohodnú. V danom prípade bol žalovaný povinný riadiť sa ustanovením a a doručovať žalobkyni písomný pokyn na pracovnú cestu doporučenou zásielkou do vlastných rúk. Z konania žalovaného preukázaného v rámci konania pred súdom je jasné, že k zmene dohodnutého obsahu pracovnej zmluvy nedošlo zákonom ustanoveným postupom. Za tejto situácie mal žalovaný ako zamestnávať ďalej povinnosť prideľovať žalobkyni ako zamestnankyni prácu podľa pracovnej zmluvy zo dňa 05.09.2011, na výkon ktorej bola žalobkyňa pripravená. Pokiaľ tak neurobil a v rozpore s ustanovením žalobkyni prácu podľa pracovnej zmluvy neprideľoval, existovali na jeho strane prekážky v práci, za ktorých nebola ani žalobkyňa povinná vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a zdržiavať sa na mieste určenom žalovaným. Za tejto situácie sa preto nedopustila porušenia pracovných povinností.

8. Druhý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľ vymedzil v okamžitom skončení pracovného pomeru ako konkurenčnú pracovnú činnosť, ktorú žalovaná bez jeho súhlasu vykonávala pre spol. Škôlka Sovička, s.r.o., pričom táto pracovná činnosť mala k predmetu činnosti

spoločnosti žalovaného ako zamestnávateľa konkurenčný charakter, keď žalobkyňa nepožiadala o udelenie súhlasu na výkon takej činnosti a žalovaný jej súhlas na výkon takejto činnosti neudelil, čím porušila ustanovenie . Žalobkyňa vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že od 11.01.2016 do 08.04.2016 pracovala ako učiteľka materskej škôlky v spol. SOVIČKA s.r.o., a vysvetlila to tým, že táto jej činnosť nebola v rozpore s pracovnou náplňou podľa pracovnej zmluvy u žalovaného, pretože tam bola na pozícii učiteľka anglického jazyka, jej nová práca nemala preto konkurenčný charakter. Podľa citovaného ustanovenia zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter, len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa. Ak sa tento nevyjadrí do pätnástich dní od doručenia žiadosti zamestnanca, platí, že súhlas udelil. Predmetné ustanovenie reguluje výkon inej zárobkovej činnosti zamestnancov konkurenčného charakteru k predmetu činnosti zamestnávateľa len v prípade, ak zamestnanci disponujú písomným súhlasom od zamestnávateľa, u ktorého prácu v pracovnom pomere a vo vzťahu ku ktorého činnosti je zárobková činnosť zamestnanca konkurenčná. Z obsahu pracovnej zmluvy žalobkyne so spoločnosťou Cognito, spol. s r.o., zo dňa 11.01.2016, s predmetom činnosti podľa výpisu z obchodného registra je zrejmé, že táto aj v časti týkajúcej sa dennej starostlivosti o deti je totožná, a preto práca vykonávaná žalobkyňou by mala s predmetom činnosti žalovaného konkurenčný charakter. Na uvedené nemalo vplyv označenie pracovnej pozície, na ktorú bola žalobkyňa zaradená, ani to, či žalobkyňa začala pracovať pre konkurenčnú spoločnosť v čase, keď žalovaný už ukončil prevádzku dennej starostlivosti o deti na P. ulici v A.. T. pre posúdenie tejto skutočnosti bol obsah pracovnej náplne žalobkyne, a teda zárobkovej činnosti, ktorý bol porovnateľný s predmetom činnosti žalovaného, zapísaný v obchodnom registri. Súd prvej inštancie mal podľa záväzného pokynu odvolacieho súdu skúmať, či so zreteľom na pracovnú pozíciu žalobkyne ako učiteľky v materskej škôlke a s prihliadnutím na obsah pracovnej náplne sa na ňu vôbec vzťahovala povinnosť vyžiadať si vopred písomný súhlas žalovaného s výkonom inej zárobkovej činnosti. Výkon práce učiteľky materskej škôlke totiž predstavuje výkon pedagogickej činnosti, predstavujúci výnimku ustanovenú v , pri existencii ktorej sa súhlas zamestnávateľa podľa odseku 1 tohto ustanovenia nevyžaduje. Pedagogickou činnosťou je súbor pracovných činností vykonávaných priamou výchovno - vzdelávacou činnosťou a ostatnými činnosťami s ňou súvisiacimi, ktoré zamestnávateľ ustanoví vo pracovnom poriadku, pričom za priamu výchovno - vzdelávaciu činnosť treba považovať priamu vyučovaciu činnosť, ktorou sa uskutoční školský vzdelávací program alebo program kontinuálneho vzdelávania a priamu výchovnú činnosť, ktorou sa uskutočňuje výchovný program, za predpokladu, že sú vykonávané pedagogickým zamestnancom. Súd preto uzavrel vykonané dokazovanie aj v druhom skutku označenom v okamžitom skončení pracovného pomeru, uloženého žalovaným žalobkyni, ako nedôvodné, keď v danom prípade vyhodnotil jej konanie ako výkon pedagogickej činnosti predstavujúci výnimkou podľa ustanovenia , za predpokladu existencie ktorej si žalobkyňa nemusela žiadať súhlas žalovaného ako zamestnávateľa pre výkon tejto činnosti, a teda nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty porušenia povinností zamestnanca zakladajúceho dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.

9. V tomto konaní súd preto posudzoval len otázku náhrady mzdy uplatnenej v spore úspešnou žalobkyňou voči žalovanému. Na pojednávaní dňa 16.09.2021 súd uznesením pripustil zmenu žaloby v znení: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 6.581,99 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Nárok žalobkyne na náhradu mzdy bol vzhľadom na právoplatnosť medzitýmneho rozsudku nesporný, súd preto vykonal dokazovanie doplnením dokazovania týkajúceho sa pracovných aktivít žalobkyne, výpisom z OR spol. The Baby one, činnosťou a aktivitami tejto spoločnosti na sociálnych sieťach, inzerát v Profesii na pracovné miesto učiteľky v spol. žalobkyne, výplatné pásky žalobkyne za rozhodné obdobie a dospel k nasledovným skutkovým a právnym zisteniam.

10. Žalobkyňa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila tak, že pri posudzovaní sociálneho pomeru žalobkyne je potrebné prihliadať aj na zárobok, ktorý dosahovala v čase presahujúcom 12 mesiacov. Žalobkyňa je od 04.01.2017 zamestnaná v občianskom združení Detské centrum - The Baby One, so sídlom: Bardejovská 9, 831 02 Bratislava - Nové Mesto, IČO: 50 223 003 (ďalej len „Detské centrum - The Baby One“). Súdu predložila pracovnú zmluvu a výplatné pásky od apríla 2017 až po júl 2017, v zmysle ktorých mzda žalobkyne v mesiaci apríl 2017 predstavovala sumu vo výške 100,- Eur, v mesiaci máj 2017 sumu vo výške 115,- Eur, v mesiaci jún 2017 sumu vo výške 110,- Eur a v mesiaci júl 2017 sumu vo výške 105,- Eur, čo preukazuje, že v danom období bol príjem žalobkyne nižší ako bol jej príjem u žalovaného. Nakoľko sa príjem žalobkyne v uvedenom období pohyboval v rozsahu od 100,- Eur do 115,- Eur mesačne, žiadal súd, aby na túto skutočnosť

pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy za dobu presahujúcu dvanásť mesiacov prihliadol. Zo skutočnosti, že žalobkyňa vystupuje v občianskom združení Detské centrum - The Baby One ako štatutárny orgán nepreukazuje, že z uvedenej činnosti mala príjem. Hlavnou činnosťou občianskeho združenia nemôže byť podnikanie. Základným zámerom občianskeho združenia je nezisková činnosť. Ak aj občianske združenie získa finančné prostriedky, tieto sú použité na podporu svojej hlavnej činnosti. Ak by žalobkyňa mala v záujme vykonávať podnikateľskú činnosť, nezakladala by občianske združenie, ale založila by obchodnú spoločnosť v zmysle . Žalovaným predložený inzerát z internetového portálu profesia.sk zo strany žalovaného považuje za bezpredmetný, pretože ten je z roku 2021. Obdobie, za ktoré žalobkyňa žiada náhradu mzdy 2016 a 2017 a sporným je v momentálnom štádiu konania nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, je čas od apríla 2017 do decembra 2017 (vrátane). Taktiež máme za to, že skutočnosť, že žalobkyňa v čase od 11.01.2016 do 08.04.2016 pracovala v spoločnosti COGNITO, spol. s r. o., je pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, čo je od apríla 2017 do decembra 2017 (vrátane) za bezpredmetné. Vzhľadom na skutočnosť, že príjem žalobkyne od augusta 2017 bol vyšší ako dosahovala u žalovaného, žalobkyňa upravila v tomto smere petit žaloby a žiadala súd, aby zaviazal žalovaného na náhradu mzdy v celkovej sume 6.581,99,-Eur, ktorá pozostáva z náhrady mzdy: od 07.04.2016 do 30.04.2016 vo výške 296,99,- Eur (17 x 17,47,- Eur), od 01.05.2016 do 31.12.2016 vo výške 3.240,- Eur (8 x 405,- Eur), od 01.01.2017 do 31.07.2017 vo výške 3.045, Eur (7 x 435,- Eur).

11. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne uviedol, že žalobkyňa si nesplnila povinnosť uloženú súdom na pojednávaní dňa 16.09.2021, keď nepredložila účtovníctvo občianskeho združenia Detské centrum - The Baby One, ale opätovne len svoje výplatné pásky. Účtovníctvo občianskeho združenia Detské centrum - The Baby One malo slúžiť na preukázanie, že žalobkyňa si aj napriek obsadenosti materskej školy nevyplácala mzdu v adekvátnej výške. Žalovaný preukázal v prílohe svojho podania zo dňa 13.09.2021, že materská škola prevádzkovaná občianskym združením Detské centrum - The Baby One, kde je žalobkyňa od 18.03.2016 jediným štatutárnym orgánom, bola obsadená, vyvíjala činnosť z ktorej dosahovala príjem a na jej činnosti sa osobne podieľala aj žalobkyňa, preto bolo výlučne jej rozhodnutím, že si za túto činnosť nevyplácala adekvátnu mzdu, aj keď mohla. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13.09.2021 už poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktoré pri rozhodovaní o priznaní náhrady mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov prihliadali aj na potencialitu príjmu zamestnanca v rozhodnom období (napr. uznesenie KS BA sp. zn. z 28.02.2019). Žalobkyňa preto nepredložila súdu dôkaz, ktorý by preukázal, že nemala možnosť si v období od apríla 2017 do júla 2017 vyplácať adekvátnu mzdu, pričom žalovaný súdu preukázal, že v tomto čase prevádzkovala žalobkyňa materskú školu, ktorú mala obsadenú, na jej činnosti sa osobne podieľala, a preto je potrebné podľa názoru žalovaného prihliadať na potencialitu príjmu žalobkyne v tomto období. Rovnako je možné poukázať na príjmy zamestnancov občianskeho združenia Detské centrum - The Baby One, ktoré vyplývajú z výplatných pások predložených žalobkyňou. Z uvedeného dôvodu je žalovaný toho názoru, že nie je možné žalobkyni priznať náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.

12. Z pracovnej zmluvy strán sporu, uzavretej dňa 05.09.2011, súd zistil, že žalobkyňa pracovala pre spoločnosť žalovaného na pracovnej pozícii učiteľka anglického jazyka, medzi jej pracovné povinnosti súvisiace s jej pracovným zaradením patrila najmä starostlivosť o deti počas pobytu v škôlke a celodenná komunikácia v anglickom jazyku. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a vznikol dňom 05.09.2011, ktorý bol zároveň dňom nástupu zamestnanca do pracovného pomeru.

13. Dňa 07.04.2016 zaslala žalobkyňa žalobcovi oznámenie podľa , zo dňa 24.03.2016, doručené jej 29.03.2016, považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy zo dňa 05.09.2011.

Podľa ust. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov (ods. 2).

14. Podľa ust. , na pracovnoprávne účely (ďalej len „") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku () a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje . sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

Dňa 07.04.2016 zaslala žalobkyňa žalobcovi oznámenie podľa , že okamžité skončenie pracovného pomeru dané jej zamestnávateľom považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy zo dňa 05.09.2011. Súd preto za začiatok uplatňovaného nároku žalobkyne na náhrady mzdy považoval deň tohto oznámenia, t. j. 07.04.2016. Vzhľadom na skutočnosť, že príjem žalobkyne bol od augusta 2017 vyšší, ako dosahovala u žalovaného, súd priznal žalobkyni nárok od 07.04.2016 do 31.07.2017, spolu za 15 mesiacov, podľa tohto výpočtu: od 07.04.2016 do 30.04.2016 vo výške 296,99,- Eur (17 x 17,47,-Eur), od 01.05.2016 do 31.12.2016 vo výške 3.240,-Eur (8 x 405,- Eur), od 01.01.2017 do 31.07.2017 vo výške 3.045, Eur (7 x 435,- Eur). Súd postupoval podľa ust. , podľa ktorého ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Žalovaný ako zamestnávateľ navrhol nepriznať žalobkyni náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov, z dokazovania vykonaného súdom však nevyplýva, že by žalobkyňa za sporné obdobie medzi stranami sporu, t. j. od 07.04.2017 do 31.07.2017, dosahovala vyšší príjem ako predtým u žalovaného, keď jej výplatné pásky za predmetné obdobie sú vo výške maximálne 150,- Eur mesačne. Nemožno prihliadnuť na argumentáciu žalovaného, že si žalobkyňa mala vyplácať vyššiu mzdu, keď výška mzdy závisela od žalobkyne samotnej, pretože žalovaným tvrdená skutočnosť nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ( ). Žalobkyňa riadne preukázala svoju mzdu dosahovanú v období apríl - júl 2017 výplatnými páskami, a preto iné závery o potencionálnych vyšších zárobkoch žalobkyne zostávajú len v rovine úvah žalovaného bez opory v skutkových tvrdeniach. Rovnako aj inzerát žalobkyne na internetovej stránke profesia.sk, predložený ako dôkaz žalovaným, v ktorom žalobkyňa ponúka pracovné miesto učiteľky v materskej škole, sa netýka rozhodného obdobia posudzovaného na účely náhrady mzdy, preto naň súd neprihliadal.

15. Súd vzhľadom na skutkové a právne závery, rozhodol tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatením sumy 6.581,99 Eur v prospech žalobkyne.

16. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. a trovy konania priznal žalobkyni ako úspešnej strane sporu podľa ust. , pričom o ich výške bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (ust. v spojení s ). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) podľa ust.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (ust. ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.