Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Sa/30/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Martinou Nemravovou, v právnej veci žalobcu: E. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX/XX, XX-XXX K., Poľska republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, IČO: 30 807 484, za účasti ďalšieho účastníka konania: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 51304-2/2019-BA zo dňa 12. júla 2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave číslo: 51304-2/2019-BA zo dňa 12. júla 2019, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca číslo: 39680-2/2019-CA zo dňa 11. apríla 2019 a v e c v r a c i a orgánu nižšieho stupňa na ďalšie konanie.

Žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím číslo: 39680-2/2019-CA zo dňa 11. apríla 2019 rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 01. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy. Poukázala na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého „do konania pred prvostupňovým súdom žalovaná predložila potvrdenie o uplatnení poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia zamestnanca - prípis poľskej sociálnej inštitúcie Zaklad Ubezbieczeń Spolecznych, Oddzial v Rybniku zo dňa 23. mája 2014 číslo: 340000/511/2014-UBS-OM-49010115999-EJ, z ktorého vyplýva, že na žalobcu sa od 01. februára 2012 do 04. februára 2014 vzťahuje poľská legislatíva. Vo vzťahu k tomuto prípisu odvolací súd zdôrazňuje, že správny súd je súdom preskúmavacím, nie vyhľadávacím. Nie je teda úlohou správneho súdu dopĺňať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutkového stavu v administratívnom konaní. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť. Napriek tejto skutočnosti však Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla v prejednávanej veci 30. septembra 2013, toto rozhodnutie bolo Sociálnou poisťovňou, ústredie Bratislava potvrdené dňa 04. marca 2014 a prípis poľskej sociálnej inštitúcie ZUS, Oddzial v Rybniku je až z 23. mája 2014. Sociálna poisťovňa teda v čase svojho rozhodovania nemohla mať vedomosť o tom, akú uplatniteľnú legislatívu určí poľská sociálna inštitúcia.“ V odôvodnení poukázala na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. „Z príslušnej právnej úpravy vyplýva, že legislatívu v oblasti sociálneho zabezpečenia je povinný určiť štát bydliska

zamestnanca, pričom ak zamestnanec vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch Európskej únie, je povinný o tejto skutočnosti informovať inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len ZUS) oznámila Sociálnej poisťovni listom 340000/511/2014-UBS-OM-49010115999-EJ zo dňa 23. mája 2014, že pán E. K. v období od 01. februára 2012 do 04. februára 2014 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. V zmysle uvedených koordinačných nariadení nie je právne upravený „dokument - rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia“. Na preukázateľné určenie legislatívy postačuje jej odsúhlasenie príslušnými sociálnymi inštitúciami bez vyznačenia doložky právoplatnosti. Keďže určenie poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia je definitívne a bolo určené v súlade s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, ktoré Sociálna poisťovňa nespochybnila, vykonávanie ďalšieho dokazovania, na ktoré sa odvoláva rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nadbytočné, lebo by nemohlo privodiť zmenu výrokovej časti rozhodnutia.“

2. Na základe podaného odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím číslo: 51304-2/2019-BA zo dňa 12. júla 2019 rozhodol tak, že odvolanie zamietol v celom rozsahu a potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že odvolaním napadnuté rozhodnutie bolo doručené aj zamestnávateľovi REPRUF, s.r.o., ktorý je podľa účastníkom konania. „Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dňa 30. septembra 2013 vydala rozhodnutie č. 45856-1/2013-CA, ktorým rozhodla, že zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa od 01. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy. Zamestnanec aj zamestnávateľ voči rozhodnutiu podali odvolania. Následne Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, preskúmala odvolaniami napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca v celom rozsahu a dospela k záveru, že predmetné rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou, a preto v rámci odvolacieho konania zamietla odvolania zamestnanca a zamestnávateľa a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdila rozhodnutím č. 24338-2/2014-BA zo dňa 04. marca 2014. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie č. 24338-2/2014-BA zo dňa 04. marca 2014 podal zamestnávateľ žalobu na krajský súd. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. -51 zo dňa 29. októbra 2014 súdne konanie zastavil. Predmetné uznesenie Krajského súdu v Žiline nadobudlo právoplatnosť dňa 05. decembra 2014. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie č. 24338-2/2014- BA zo dňa 04. marca 2014 podal žalobu na krajský súd aj zamestnanec. Zamestnávateľ bol uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -6 zo dňa 25. novembra 2014, pribratý do súdneho konania ako účastník konania. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. -101 zo dňa 09. júna 2015 podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobcovi (zamestnancovi) náhradu trov konania nepriznal. Zamestnanec a zamestnávateľ využili zákonom ustanovenú možnosť a proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -101 zo dňa 09. júna 2015, podali odvolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 27. septembra 2017 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -101 zo dňa 09. júna 2015 tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 24338-2/2014-BA zo dňa 04. marca 2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, odvolanie pribratého účastníka (zamestnávateľa) odmietol. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. septembra 2017 nadobudol právoplatnosť dňa 06. decembra 2017. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku okrem iného uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou Krajského súdu v Žiline o nesplnení predpokladov pre aplikáciu základného nariadenia ani vykonávacieho nariadenia z dôvodu nepreukázania reálneho súbehu činnosti žalobcu (zamestnanca) ako samostatne zárobkovo činnej osoby na území Poľskej republiky a činnosti ako zamestnanca na území Slovenskej republiky. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola Sociálna poisťovňa povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS, čo znamená, že správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť. V ďalšom konaní bola Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca povinná opätovne rozhodnúť vo veci, pričom je viazaná právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. septembra 2017. Sociálna poisťovňa, Čadca, následne vydala napadnuté rozhodnutie.“ Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ je od 04. januára 2012 prihlásený v registri zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou. Zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do

registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou v období od 01. februára 2012 do 04. februára 2014. Citoval Z.z v znení účinnom od 01. januára 2011 do 31. decembra 2011, Z.z v znení účinnom od 01. januára 2011 do 31. decembra 2011, Z.z v znení účinnom od 01. januára 2011, Z.z v znení účinnom od 01. januára 2011, Z.z v znení účinnom od 01. januára 2011, Z.z v znení účinnom od 01. januára 2011, Z.z v znení účinnom od 01. januára 2005, Z.z v znení účinnom od 01. januára 2011 do 31. októbra 2013. Nariadenia Spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Žalovaný poukázal na vyššie uvedené nariadenia Európskeho parlamentu a Rady s tým, že tieto normy v situácii, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu článku 13 základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí citoval článok 16 ods. 1, 2, 3, čl. 76 ods. 4, a konštatoval, že na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Dňa 28. mája 2014 bolo Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS č. 340000/511/2014- UBS-OM-490101115999-EJ, ktorým ZUS určila, že pán E. K. podlieha od 01. februára 2012 do 04. februára 2014 právnym predpisom Poľskej republiky. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska zamestnanca v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že zamestnanec od 01. februára 2012 do 04. februára 2014 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného v rozsudku sp. zn. zo dňa 27. apríla 2016: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Z koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. V danom prípade neexistoval rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi, t.j. Poľskou republikou a Slovenskou republikou vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov pre zamestnanca. Z tohto dôvodu nebolo potrebné, aby Sociálna poisťovňa pred vydaním napadnutého rozhodnutia, v súlade s rozhodnutím č. A1 viedla so ZUS zmierovací dialóg vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov pre zamestnanca. Na základe skutočnosti, že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi zamestnávateľa povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Námietky zamestnanca, uvedené v odvolaní, nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Skutočnosť, že zamestnávateľ podal prihlášku zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia automaticky neznamená, že zamestnanec bude podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Predmetný dokument len preukazuje, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca na povinné

sociálne poistenie v zmysle vnútroštátnych predpisov sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Registračný list fyzickej osoby - prihláška má však len deklaratórne účinky a nemôže zakladať vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Ak sa teda neskôr v súlade s koordinačnými nariadeniami určí, že dotknutá osoba mala podliehať legislatíve iného členského štátu, je potrebné uskutočniť kroky, ktoré zosúladia daný stav, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné zo strany Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Vydanie napadnutého rozhodnutia v praxi znamená, že na zamestnanca sa vzťahuje výlučne legislatíva jedného členského štátu, t.j. legislatíva Poľskej republiky v zmysle článku 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Pri vydaní napadnutého rozhodnutia Sociálna poisťovňa hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

3. V podanej žalobe žalobca zdôraznil, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, že E. K. podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.02.2012 do 04.02.2014. Ďalej namietal neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004, hoci v tejto veci sa nemal uplatniť, pretože žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Namietal neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a) a neuplatnenie základného Nariadenia č. 883/2004 a v dôsledku pričinenie sa k situácii, ktorej napriek predpisom nariadenia žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Napadnuté rozhodnutie je neplatné s tým, že v odôvodnení poisťovňa cituje veľa ustanovení rôznych zákonov. Neexistuje však žiadny konkrétny právny základ napadnutého rozhodnutia. Ďalej poukázal na porušenie článku , ktorý upravuje pracovný režim. V uzatvorenej pracovnej zmluve je uvedené, že zamestnanec je zamestnaný v rovnakom režime. Základ vydaného rozhodnutia spočíva v neoprávnenom vyhlásení Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych, že práca má marginálny charakter. Vyčítal žalovanému nesprávne použitie článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004 prostredníctvom použitia, aj keď to nebolo v tomto prípade preto, že žalobca nielen vykonáva prácu na vlastný účet v Poľsku, ale je tiež aktívny na Slovensku. V rozhodnutí sa uvádza neodôvodnený predpoklad, že žalobca vykonáva prácu v marginálnom charaktere, keď zápis v zmluve stanovuje dĺžku pracovnej doby na 10 hodín za mesiac. Neoprávnené prijatie záverov, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. zahŕňa činnosti vykonávané doma. Zatiaľ, čo v pracovnej zmluve je výslovne napísané, že táto práca je vykonávaná na Slovensku, neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania. Žalobca vyčítal žalovanému spochybnenie platnosti pracovnej zmluvy, ďalej nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a uznaním, že práca nie je v skutočnosti vykonávaná, zatiaľ čo žalobca pracuje na území Slovenska, nie nevyhnutne v meste, ktoré je sídlom spoločnosti. Napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutkového a právneho stavu, a to primárne poukázaním na kontrolu vykonanú žalovaným. V odôvodnení poukázal na uzavretú zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o., so sídlom v Čadci. Ďalej na návrh adresovaný žalovanému v súlade s článkom 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská s odkazom na článok 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004. V zmysle pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska. Práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Na žalobcu platí článok 3 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. Konštatovanie v napadnutom rozhodnutí, že žalobca podlieha poľskej legislatíve sa pričinilo k tomu, že podlieha poľskej legislatíve z dôvodu svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň je prihlásený k poisteniu na Slovensku v príslušnej slovenskej inštitúcii. Na základe predmetnej pracovnej zmluvy bol žalobca zaregistrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike. Príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v Registračnom liste FO. Pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska. Ak založil žalovaný svoje rozhodnutie na rozhodnutí Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych ako poľského orgánu miesta bydliska žalobcu, nie je to podľa žalobcu v súlade s platnými právnymi predpismi Európskej únie. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúcii s uvedením miesta nájomnej práce vylučuje ohodnotenie inštitúciou miesta bydliska, koho je právny vzťah, z ktorého má žalobca sociálne zabezpečenie. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa

žalobcu, ktorá však bola vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčenia žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Sociálna poisťovňa nepožiadala zamestnávateľa žalobcu o akékoľvek dokumenty. Je ťažké predvídať, aké požiadavky má kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ žalobcu mu na základe zmluvy dával čas, ktorý zaručí, že jeho práca nepredstavuje marginálnu prácu viac ako 5 %. Zamestnávateľ zveril žalobcovi vykonávanie úloh a činností podľa vlastného uváženia. Išlo o kontaktovanie potencionálnych klientov. Sociálna poisťovňa z neznámych dôvodov tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci spoločnosti REPRUF, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti. Nikde v zmluve sa nevyžaduje od žalobcu, aby boli v sídle spoločnosti. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi. Pracovné inštrukcie dostáva žalobca od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon práce. Námietky zo strany Sociálnej poisťovne, že nebola vykonaná práca, sú neopodstatnené. Žalobca má vedomosť o tom, že veľa rovnakých spoločností vykonáva svoje činnosti v rozpore s vnútroštátnymi predpismi. Spoločnosť, v ktorej pracoval žalobca, vykonáva svoju činnosť v súlade so zákonom. Sociálna poisťovňa mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti má nejaký význam v tomto prípade. Ide o kapitálovú spoločnosť, ktorá je ekonomicky efektívna. Okrem toho bezdôvodné tvrdenia žalovaného sa týkali aj miesta sídla spoločnosti, ktoré pre žalobcu neboli relevantné. Žalovaný sa v skutočnosti odvolal na celú radu rôznych predpisov, avšak neuviedol právny základ pre svoje rozhodnutie. Sociálna poisťovňa podľa žalobcu konzekventne ignoruje existenciu dôkazov a vystavuje žalobcu k dodatočným nákladom. Súčasne je dotknuté dobré meno spoločnosti zamestnávateľa.

4. K doručenej žalobe sa písomne vyjadril žalovaný (č. l. 18 spisu), ktorý poukázal na to, že v situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňuje sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Citoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Zdôraznil, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v Poľskej republike. Pre účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Rybniku v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov zaslala Sociálnej poisťovni oznámenie č. 340000/511/2014- UBS-OM-49010115999-EJ zo dňa 23. mája 2014, ktorým ZUS na základe analýzy zhromaždených podkladov určila, že zamestnanec v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov podlieha od 01. februára 2012 do 04. februára 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Tiež citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . K námietke žalobcu, že rozhodnutie bolo odôvodnené výsledkami kontroly, poukázal žalovaný na to, že podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia neboli výsledky vykonanej kontroly, ale práve definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky príslušnou poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS. Sociálna poisťovňa nevyhodnocovala podmienky na a určenie uplatniteľnej legislatívy, pretože na to v zmysle koordinačných nariadení nebola príslušná. Vo vzťahu k námietke žalobcu o neprimeranosti použitia článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, žalobca v žalobe nesprávne uvádza článok 11 ods. 2 písm. a) a s týmto súvisiacim stavom, že v danom období podlieha uplatniteľnej legislatíve dvoch štátov, žalovaný uviedol, že ZUS ako aj Sociálna poisťovňa majú preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky nedochádza. Zamestnávateľ síce prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, to znamená do systému slovenského sociálneho poistenia od 01. februára 2012. Ak žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené marginálnym výkonom práce zamestnanca na území Slovenskej republiky, tak takéto tvrdenie vo svojich rozhodnutiach žalovaný neuvádzal. Tak isto nie je zrejmé, že by na reálnom základe spočívalo tvrdenie žalobcu o diskriminačnom postupe vo vzťahu k osobám s bydliskom v Poľskej republike. Žalobca si nemôže zvoliť

systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde je to pre jeho podnikanie ekonomicky výhodnejšie. Má povinnosť prihlásiť sa do systému sociálneho poistenia toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podlieha. Zároveň poukázal na judikatúru v obdobných veciach.

5. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril k momentu rozhodovania správneho súdu.

6. Ďalší účastník sa k doručenej žalobe písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa pri skonštatovaní absencie dôvodu pre nariadenie pojednávania podľa až e) a za splnenia podmienok podľa vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

8. K procesnému postupu krajského súdu ako súdu správneho, ktorý prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -36 zo dňa 20.10.2021, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline za rešpektovania a .

9. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu a pri tomto prieskume zákonnosti postupoval zohľadniac skutočnosť, že v danej veci ide o vec sociálnu podľa a nasl. ( - ďalej len ) a žaloba je podaná žalobcom fyzickou osobou, kedy správny súd podľa nie je viazaný žalobnými bodmi. Správny súd skonštatoval, že žaloba je dôvodná. O zrušení rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa rozhodol podľa , , teda z dôvodu, že tieto rozhodnutia vydali orgány, ktoré na to neboli zo zákona oprávnené. Podľa vec vrátil orgánu nižšieho stupňa na ďalšie konanie.

10. Podľa , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

11. Podľa , v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.

12. Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

13. Podľa , pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

14. Podľa o sociálnom poistení v znení platnom a účinnom k momentu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (ďalej ,,“) sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

15. Podľa . , do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

16. Podľa , , , na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.

17. Konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len ,,dávkové konanie“), b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie"). Predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.

18. Podľa , , , Z. z organizačná zložka Sociálnej poisťovne konanie zastaví, a a) účastník konania vzal žiadosť alebo podanie na začatie konania späť skôr, ako bolo o nich rozhodnuté, a ak s tým súhlasia ostatní účastníci konania, b) odpadol dôvod konania začatého z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne alebo c) prebieha v tej istej veci konanie v inej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne.

Ak sa začalo konanie o povinnosti uhradiť preplatok na dávke, o povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, pokuty a penále pred úmrtím účastníka konania, konanie sa dňom jeho úmrtia zastaví; rozhodnutie o zastavení konania sa nevydáva.

Konanie sa zastaví, ak účastník konania neodstránil nedostatky podania podľa § 193 ods. 1 v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne.

Konanie sa zastaví aj vtedy, ak sa účastník konania v lehote určenej organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne nepodrobil vyšetreniu zdravotného stavu potrebného na rozhodnutie o nároku na dávku a nároku na výplatu dávky.

19. Podľa o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej ,,“) správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.

20. Podľa článku 2 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ,,základné nariadenie“) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

21. Podľa článku 11 ods. 1, ods. 3 písm. a) základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

22. S výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

23. Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

24. Podľa článku 16 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej vykonávacie nariadenie) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom

určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

25. Podľa článku 76 ods. 4 základného nariadenia inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia.

Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré im udeľuje toto nariadenie.

Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky podľa tohto nariadenia.

26. Z pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplývala skutočnosť vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak, ako sú čo do podstatného obsahu identifikované v odsekoch 1. a 2. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Ďalej je súčasťou pripojeného administratívneho spisu list subjektu Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddzial w Rybniku, č. 340000/511/2014-UBS- OM-49010115999-EJ zo dňa 13. mája 2014 vrátane jeho prekladu. Podľa tohto listu označený orgán informuje adresáta listu označeného žalovaného Sociálna poisťovňa, ústredie, že v súlade s čl. 16 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú.v. EÚ L 284 z 30.10.2009, str.1 v znení neskorších zmien), že pán E. K. v období od 01.02.2012 do 04.02.2014 podlieha poľským právnym predpisom na základe článku 11 ods. 3 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia.

27. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Z citovanej právnej úpravy vyplýva vymedzenie rozsahu prieskumu vykonávaného správnymi súdmi vo vzťahu ku postupom a rozhodnutiam správnych orgánov. Uvedený prieskum zákonnosti zahŕňa posudzovanie skutočností, či rozhodnutia správnych orgánov a procesné postupy vedúce k ich vydaniu sú v súlade s relevantnou procesno-právnou a hmotno-právnou úpravou.

28. V tomto konaní neboli sporné skutočnosti, v zmysle ktorých bol žalobca v relevantnej dobe fyzickou osobou s bydliskom na území Poľskej republiky, pričom vykonával súbežne samostatnú zárobkovú činnosť na území Poľskej republiky a zároveň bol zamestnancom zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., so sídlom v Čadci, teda so zamestnávateľom majúcim formu obchodnej spoločnosti, sídliacou na území Slovenskej republiky (list ZUS, druhý odsek). Na základe uvedených skutočností sa na žalobcu priamo vzťahuje úprava vyplývajúca z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č.883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Úprava uvedených nariadení

má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou členských štátov EÚ, čo vyplýva aktuálne z článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

29. Nesporná skutočnosť bydliska žalobcu na území Poľskej republiky odôvodňuje voči žalobcovi určenie uplatniteľnej legislatívy inštitúciou štátu jeho bydliska, t.j. v prejednávanej veci príslušnou poľskou inštitúciou. Uvedené vyplýva z článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Len takto určená inštitúcia, v danom prípade príslušná poľská inštitúcia určená na vykonávanie sociálneho zabezpečenia, je potom oprávnená, a teda má právomoc, posudzovať a vyhodnocovať splnenie podmienok pre aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia vo vzťahu k žalobcovi. Takéto ustálenie inštitúcie vybavenej právomocou určovať uplatniteľné právne predpisy a posudzovať splnenie predpokladov podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia zabezpečuje napĺňanie účelu úpravy oboch uvedených koordinačných nariadení a cieľov týchto nariadení. Zároveň sa tým vylučuje, aby pri aktuálne a aj v relevantnej dobe častom jave výkonu činnosti osôb, majúcich bydlisko v členských štátoch EÚ, tieto v dôsledku voľného pohybu pracovnej sily v rámci EÚ ako zamestnané osoby a osoby samostatne zárobkovo činné súčasne v rôznych členských štátoch EÚ, podliehali systémom sociálneho zabezpečenia naraz viacerých štátov na jednej strane alebo žiadnemu z týchto systémov sociálneho zabezpečenia na druhej strane.

30. V pomeroch prejednávanej veci nebolo sporné, že príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej ako ZUS) žalobcovi určila v období od 01.02.2012 do 04.02.2014 ako uplatniteľnú legislatívu poľskú legislatívu. Uvedené bolo v konaní preukázané v súlade s ustanovením článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na ustanovenie článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné). Správny súd konštatuje, že v administratívnom a ani v konaní pred správnym súdom, neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by žalobca a ďalší účastník namietal závery ZUS). Skutočnosti preukazujúce opak vo vzťahu k vyššie uvedenému záveru správneho súdu o určení uplatniteľnej poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi neboli zistené ani samotným správnym súdom. V tejto časti poukazuje správny súd na list ZUS zo dňa 13. mája 2014 vrátane jeho prekladu, tak ako sú súčasťou pripojeného administratívneho spisu. Podľa jeho obsahu žalobca v období od 01.02.2012 do 04.02.2014 podlieha poľským právnym predpisom na základe článku 11 ods. 3 písm. a) v spojení s článkom 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 .

31. Žalovaný nenamietal po nespornom doručení dokladu ZUS zo dňa 13. mája 2014 Sociálnej poisťovni, ústredie dňa 28.05.2014 v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia uvedené určenie uplatniteľných právnych predpisov, teda poľskej legislatívy, sa toto určenie stalo podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty, t.j. dňa 28.05.2014 konečným

- definitívnym. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov - poľskej legislatívy potom vylučuje aplikáciu článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vzhľadom na absenciu existencie neistoty vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na záver vyjadrený v rozsudku NS SR č. k. zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého ... ,,Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné“, ako aj na závery v odseku 34. odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 25.11.2020, v zmysle ktorého. ..,,Vo vzťahu k žalobcovi 1 a argumentom uvedeným v kasačnej sťažnosti kasačný súd uvádza, že z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi 1 bola poľskou inštitúciou ZUS (príslušnou podľa nariadenia) určená uplatniteľná poľská legislatíva. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že im nie je zrejmé, ako došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy, kasačný súd poukazuje na list poľskej inštitúcie ZUS zo dňa 04.04.2013 č. /PUWU/UBS- OM/76063003346/JS, ktorým bolo žalobcovi 1 oznámené, že od 01.01.2013 naďalej podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia. Tým, že žalovaná nenamietala voči takémuto určeniu, stalo sa

určenie poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi 1 konečné. Žalovaná je určením legislatívy príslušnou inštitúciou členského štátu bydliska viazaná“.

32. Dôsledkom definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov je absencia právomoci správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného k momentu vydania ich rozhodnutí podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko ku dňu 12.02.2014, teda pred vydaním rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného nastali účinky určenia uplatniteľnej legislatívy voči žalobcovi s konečnou platnosťou v zmysle vyššie uvedeného (v tejto časti poukazuje správny súd na závery vyplývajúce z odôvodnenia podľa rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 25.11.2020, sp. zn. zo dňa 30. septembra 2020, sp. zn. zo dňa 25.11.2020, sp. zn. ako aj zjednocujúce závery vyplývajúce z rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. ).

33. Komunikáciu medzi poľským orgánom sociálneho zabezpečenia a žalovaným, v rámci ktorej bol žalovanému preukázateľne doručený list poľského subjektu ZUS zo dňa 23. mája 2014, hodnotí správny súd výlučne v rovine naplnenia úpravy podľa článku 76 ods. 4 základného nariadenia, teda ako naplnenie vzájomných informačných povinností orgánov sociálneho zabezpečenia jednotlivých štátov Európskej únie navzájom a nie v rovine postupu týchto orgánov pri odstraňovaní neistoty v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

34. Na základe uvedených záverov správny súd dospel k záveru o existencii dôvodu pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného podľa , a to z dôvodu, že boli vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Zároveň správny súd podľa , súčasne so zrušením rozhodnutí správneho orgánu prvého i druhého stupňa vec vrátil na ďalšie konanie orgánu prvého stupňa. Správny orgán prvého stupňa ani žalovaný neboli orgánmi, ktoré by mali právomoc na vydanie rozhodnutia podľa zákona o sociálnom poistení o nevzniknutí jednotlivých poistení žalobcu ako zamestnanca ďalšieho účastníka podľa slovenskej legislatívy. Uvedená skutočnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku vo veci konať. V nadväznosti na to pri zohľadnení úpravy podľa zákona o sociálnom poistení, ktorý neumožňuje v takomto prípade konanie zastaviť podľa úpravy zákona o sociálnom poistení, pretože jeho aplikácia je v danej veci vylúčená z dôvodu skutočnosti, že žalobca v období od 01.02.2012 do 04.02.2014 podlieha poľskej legislatíve, žalovaný nie je viazaný ani úpravou zákona o sociálnom poistení, ktorá vylučuje použitie všeobecného právneho predpisu o správnom konaní. Má možnosť, v danom prípade povinnosť, zastaviť konanie podľa správneho poriadku, ak zistí, že nie je správnym orgánom príslušným (čo zahŕňa i jeho právomoc) na konanie a vec nemožno postúpiť inému orgánu. Na tomto mieste správny súd poukazuje na závery podľa uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. zo dňa 04.12.2018.

35. Neuniklo pozornosti správnemu súdu tvrdenie žalobcu v žalobe, že podkladom na napadnutých rozhodnutí boli výsledky vykonanej kontroly u zamestnávateľa žalobcu. Pokiaľ správny súd vyhodnocoval relevanciu tohto tvrdenia a po dôslednom oboznámení sa s rozhodnutiami žalovaného ako i Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca tak ako uvedené rozhodnutia vyplývajú z pripojeného administratívneho spisu, tak nie je možné konštatovať, že správne orgány pri rozhodovaní o nevzniku nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. vychádzali zo záverov žalobcom tvrdenej kontroly. Tak isto sa nemohol správny súd stotožniť s tvrdeniami žalobcu v rovine posudzovania výkonu práce v ním tvrdenom marginálnom rozsahu, ktoré skutočnosti z rozhodnutí správnych orgánov, ktoré boli napadnuté žalobou, nevyplývajú. Preto správny súd v rovine svojich záverov nemohol na uvedenú argumentáciu žalobcu prihliadať.

36. Podľa správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak po a) existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

37. Podľa ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania.

38. Žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené, a preto je účastníkom v tomto konaní úspešným žalobca. Žalobca má v nadväznosti na to voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. Správny súd však žalobcovi náhradu trov konania nepriznal na základe aplikácie úpravy . Za dôvod hodný osobitného zreteľa, na základe ktorého nebola žalobcovi náhrada trov konania nepriznaná, považuje správny súd skutočnosť, že postavenie žalobcu v administratívnom konaní sa po naplnení postupu správnych orgánov podľa záväzného právneho názoru správneho súdu v zmysle odôvodnenia tohto rozsudku nezmení a bude rovnaké ako v čase, keď bolo vydané preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného, a teda sa jedná o situáciu, keď nie je možné skonštatovať skutočný reálny dopad rozhodnutí správnych orgánov na právne postavenie žalobcu a rozhodnutie správneho súdu v tejto veci malo vo väzbe na to povahu rozhodnutia o akademickej otázke.

39. Ďalšiemu účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na úpravu podľa a pri zohľadnení skutočnosti nezistenia vzniku trov konania na strane ďalšieho účastníka v súvislosti s plnením povinností, ktoré by mu boli správnym súdom uložené a zároveň pri zohľadnení absencie dôvodov hodných osobitného zreteľa na priznanie ďalších trov konania ďalšiemu účastníkovi konania a absencie návrhu na takéto priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi, všetko v zmysle úpravy .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.