Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/26/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci navrhovateľky W. Z. nar. X.X.XXXX bývajúcej na Z. ul. č. XX v S. právne zastúpenej JUDr. Miroslavom Vidovenecom advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie na Nám. Osloboditeľov č. 1 v Michalovciach proti manželovi Q. Z. nar. X.X.XXXX bývajúcemu v O. č. XXX zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o. so sídlom na Štefánikovej ul. č. 8 v Michalovciach v konaní o určenie manželského výživného o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 25.8.2020 č.k. - 208 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Manžel nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že zaviaže manžela prispievať jej na výživu manželským výživným v sume 350 Eur mesačne vždy do 20 dňa v mesiaci vopred od 18.7.2019 do 28.4.2020, alternatívne, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Má za to, že do 28.4.2020 trvalo ich manželstvo, preto je jej nárok na manželské výživné nespochybniteľný. Súd prvej inštancie svojvoľne hodnotil trvanie ich manželstva, pričom šlo o iné konanie. Uviedla, že sa v manželstve viac krát snažila o zmierenie, dokonca sa stalo, že v minulosti zobrali návrh na rozvod manželstva späť a žili spolu ďalej. Jej teraz už bývalý manžel potvrdil, že aj po podaní návrhu na rozvod mali spolu intímny styk, poslal jej na sviatok MDŽ kyticu kvetov. Ich manželský vzťah mal svoje špecifiká, bol možno komplikovaný, ale obaja boli na seba naviazaní a spájalo ich citové puto. Každý z manželov má právo vidieť manželstvo zo svojho pohľadu a hoci sa jeden chce rozviesť, druhý z manželov môže stále prechovávať hlboké city a veriť, že aj počas rozvodového konania môže dôjsť k zmiereniu. Preto považuje za absurdné pokiaľ súd prvej inštancie poukazoval na účelovosť, právo podať odvolanie je legitímnym právom každého. Navyše, aj počas tohto konania žili s bývalým manželom určitý čas spolu. Poprela, aby na teraz už bývalého manžela podala trestné oznámenie pre týranie blízkej a zverenej osoby. Upresnila, že podala oznámenie o tom, že nemôže užívať spoločnú domácnosť s bývalým manželom a je jej bránené v normálnom žití. Urobila tak v čase keď bola zúfalá z počínania teraz už bývalého manžela, ktorý sám priznal, že vypínal kúrenie aj počas chladných mesiacov, internet a pod.. To akým spôsobom vyhodnotil podané oznámenie vyšetrovateľ je vecou orgánov činných v trestnom konaní, ona to nikdy sama netvrdila. Všetky tieto okolnosti sa týkajú iných konaní a len odvracajú pozornosť od jej nároku na manželské výživné. Namietala, že súd prvej inštancie neaplikoval zásadu rovnosti životnej úrovne medzi manželmi.

Poukázala na to, že v rozhodnom období za ktoré žiada priznať manželské výživné, bola nie z vlastnej viny nezamestnaná, poberala dávku v nezamestnanosti a neskôr mala len príjem z dohody o vykonaní práce. Až od októbra 2019 sa zamestnala, jej príjem však bol minimálny a postačoval na pokrytie jej základných potrieb. Naproti tomu sám bývalý manžel vo svojej výpovedi uviedol, že jeho čistý príjem je 1.700,- Eur, pričom podľa jej vedomostí zarábal až okolo 3.500,- Eur, čo však bolo ťažké preukázať, keďže bývalý manžel pracuje ako samostatne zárobkovo činná osoba. Dôkazom jeho vysokého príjmu sú však preplatené faktúry spoločnosti H., pre ktorú vykonával práce v Belgicku. Je preto zrejmé, že jej nárok bol až do právoplatnosti rozhodnutia o rozvode ich manželstva dôvodný.

3. Bývalý manžel navrhovateľky navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať navrhovateľke nárok na manželské výživné potom ako súd ich manželstvo rozviedol, pričom odvolací súd potvrdil záver súdu prvej inštancie o rozvode s tým, že odvolacie konanie neprinieslo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia o rozvode. Za irelevantné považuje tvrdenia navrhovateľky, že sa snažila o zmierenie, a to okrem iného aj vzhľadom na tú skutočnosť, že na neho podala trestné oznámenie. Súd prvej inštancie správne zobral do úvahy výšku príjmov a výdavkov navrhovateľky a jeho a správne konštatoval, že navrhovateľka zo svojho príjmu dokázala pokryť svoje životné náklady, a že súd nezistil žiaden výrazný rozdiel medzi ich životnou úrovňou.

4. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu bývalého manžela uviedla, že z neho nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, ani právna argumentácia. V odvolaní dostatočným spôsobom vyjadrila, prečo považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne a na tomto naďalej zotrváva. 5. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa (ďalej len „ “). 6. Podľa CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. 7. Podľa , a (ďalej len „ “), odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 8. Podľa Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

9. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

10. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi podľa citovaného § 71 Zákona o rodine je súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené v Zákone o rodine. Jedná sa najmä o ust. § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine ďalej vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Do zákonnej úpravy sa však premietajú aj morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorým je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravená. Z hľadiska citovaného ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať

dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude možné posúdiť či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom. 11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa , bez nariadenia pojednávania podľa v spojení s a dospel k záveru, súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a navrhovateľka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku existencie rozporu navrhovaného výživného s dobrými mravmi ako aj to, že ani jeden z účastníkov konania nemal v rozhodnom období vyššiu životnú úroveň ako ten druhý, svoje rozhodnutie riadne a vyčerpávajúco odôvodnil, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku zákonné a správne. Aj keď v danej veci nadobudol rozsudok o rozvode manželstva právoplatnosť dňa 28.4.2020 a navrhovateľka podala návrh dňa 18.7.2019, nebolo možné stotožniť sa s názorom navrhovateľky, že jej nárok na manželské výživné je z toho dôvodu nespochybniteľný. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zásada dobrých mravov je korektívom, ktorý môže spôsobiť, že napriek všeobecnej požiadavke rovnakej životnej úrovne v manželstve, v dôsledku ich porušovania sa táto zásada nemusí uplatniť. Je to odôvodnené tým, že inštitút manželstva okrem svojej právnej stránky je založený na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom. Práve z tohto dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší ako pri iných druhoch vyživovacej povinnosti. Pomôckou môže byť morálne vymedzenie obsahu manželstva (), podľa ktorého manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Automaticky však neplatí záver o tom, že pri porušení niektorej z uvedených povinností zaniká vyživovacia povinnosť. Aj keď manželstvo účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené až 28.4.2020, navrhovateľka opomenula uviesť, že prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozvedené manželstvo účastníkov konania bolo vydané už 18.6.2019, t.j. mesiac predtým ako podala návrh na manželské výživné. Zároveň sa proti rozhodnutiu o rozvode manželstva navrhovateľka odvolala napriek tomu, že už v čase vynesenia prvostupňového rozsudku obaja manželia nerešpektovali svoju vzájomnú dôstojnosť, nepomáhali si a nevytvárali už zdravé rodinné prostredie. Rozvodové súdy sa zhodli na tom, že zo samotného konania navrhovateľky, ktorá v tom čase podávala na teraz už bývalého manžela trestné oznámenia nevyplýva, že by ho milovala a tvrdenie, že ho chce takým spôsobom zmeniť ku lepšiemu neobstojí. Odvolací súd neakceptoval ani názor navrhovateľky, že v tomto konaní nie je možné vychádzať zo skutočností zistených v rozvodovom konaní, pretože ako už vyššie konštatoval, súlad požadovaného nároku na manželské výživné s dobrými mravmi sa posudzuje práve podľa dodržiavania povinností, ktoré sú súčasťou morálneho vymedzenia obsahu manželstva (). Tie zisťuje a hodnotí práve súd v konaní o rozvod manželstva. Odvolaciemu súdu pri rozhodovaní o nároku na manželské výživné neprináleží hodnotiť správnosť úvah, ktoré viedli tzv. rozvodové súdy k ich právoplatným rozhodnutiam. Nárok na manželské výživné je potrebné posudzovať komplexne, aj v nadväznosti na právoplatné závery týchto súdov a ak tie skonštatovali účelovosť podaného odvolania navrhovateľky proti rozhodnutiu o rozvode, odvolací súd ich v tomto štádiu konania nemôže spochybňovať. Ak teda za tejto situácie navrhovateľka podala návrh na manželské výživné, súd prvej inštancie jej nárok správne posúdil, že je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti stojí navyše za povšimnutie, že teraz už bývalý manžel aj v čase podania návrhu na manželské výživné až do októbra 2019 platil všetky platby súvisiace s užívaním domu, v ktorom bývala navrhovateľka. Od októbra 2019 navrhovateľka tiež nepreukázala, že by došlo k zníženiu jej životnej úrovne tým, že sa odsťahovala od teraz už bývalého manžela, pretože náklady na bývanie platil jej syn (č.l. 191 spisu) u ktorého bývala v rozhodnom období a nechal ju používať aj jeho osobné motorové vozidlo (č.l. 192 spisu). V tomto období navrhovateľka už bola zamestnaná a zamestnávateľ jej hradil stravu v zamestnaní (č.l. 191 spisu). Výdavky, ktoré navrhovateľka prezentovala na pojednávaní na č.l. 191 na stravu, hygienu, telefonovanie, cestovanie, ošatenie a voľnočasové aktivity predstavujú sumu 410 Eur, ktorá zodpovedá výške jej príjmu z dávky

v nezamestnanosti. Navrhovateľka nepreukázala, že by jej životná úroveň bola v rozhodnom období nižšia ako životná úroveň jej teraz už bývalého manžela, aj keď mal omnoho vyššie príjmy ako ona. Zásada rovnakej životnej úrovne totiž neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi a nezávisí len od rozdielu výšky príjmov manželov, ako sa domnieva navrhovateľka, ale najmä od skladby a výšky ich výdavkov podľa spôsobu ich života daného prácou, zdravotným stavom a pod.. Z vykonaného dokazovania, najmä z porovnania rozpisu výdavkov účastníkov konania v nadväznosti na povahu ich práce a spôsob života bolo zistené, že ani jeden z teraz už bývalých manželov si nemôže - a ani nedovoľuje viac ako ten druhý. Nebolo zistené, že by bývalý manžel navrhovateľky nadštandardne býval, obliekal sa, stravoval sa, či trávil svoj voľný čas (chodil na dovolenky). Z celkového spôsobu života účastníkov konania je možné dospieť k totožnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že životná úroveň teraz už bývalých manželov bola v rozhodnom období rovnaká. 12. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

13. Podľa , žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Podľa , súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.

15. Odvolací súd nepriznal manželovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože v konaniach o určenie manželského výživného, ktoré spadá pod konania vo veciach výživného plnoletých osôb nemá podľa žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania. Aj keď v danej veci bolo odvolanie navrhovateľky nedôvodné, nebolo ho možné vyhodnotiť ako šikanózne, resp. účelové v takom rozsahu, aby opodstatňovalo priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa .

16. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je : a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku , ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.