Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22CoCsp-29-2021.pdf
PDF · 101.49 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoCsp/29/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: 365.bank, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: K. Š., R.. XX.XX.XXXX, D. Q. XX/XX, XXX XX, o zaplatenie 6.082,17 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7Csp/237/2020-69 zo dňa 05.05.2021 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, cit.:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.258,90 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa 21. júna 2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobný návrh z a m i e t a.
III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.“
2. Citoval ust. § 52 ods.1,3 a 4, § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“).
3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že preskúmaval, či žalobca ako veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 ods. 1, 2 v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ a preveroval dostatočným spôsobom bonitu žalovaného ako dlžníka pri poskytovaní úveru. Dospel k záveru, že veriteľ nepostupoval presvedčivým a dostatočným spôsobom a nepreskúmal bonitu žalovaného ako dlžníka pri poskytovaní úveru. Žalobca síce zhromaždil o žalovanom isté množstvo informácií, tieto však dostatočne nevyhodnotil. Konštatoval, že zákon účinný v čase uzatvorenia zmluvy síce vyslovene neustanovil, že dodávateľ je povinný skúmať aj výdavky žiadateľa o úver, avšak z dikcie zákona posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver logicky vyplýva, že posúdenie s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a samozrejme nevyhnutných mesačných výdavkoch žiadateľa. Zároveň žalobca mal pri tom vedomosť, že žalovaný spláca ešte ďalší úver. Žalobca preveroval len
príjem žalovaného ako fyzickej osoby podnikateľa z daňového potvrdenia o vykázaní dane. Nezaoberal sa však vôbec jeho nevyhnutnými mesačnými výdavkami. Za tohto stavu preto konštatoval, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uvedenej v § 7 ods. 1 ZoSÚ. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky III.ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019 a rozhodnutie súdneho dvora EÚ vo veci C - 377/14. Na základe uvedeného tak vyhodnotil úver poskytnutý žalobcom žalovanému ako úver bezúročný a bez poplatkov a z tohto dôvodu zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi výškou istiny 7.000 eur a úhradami, ktoré poukázal vo výške 3.741,10 eura, spolu sumu 3.258,90 eura. V prevyšujúcej časti s poukazom na prijatý právny záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru žalobný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), keď s poukazom na približne rovnaký pomer úspechu a neúspechu (úspech žalobcu predstavoval 53,58 %, neúspech 46,46 %) rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podal žalobca včas odvolanie z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. f),d) a h) CSP. Poukázal na skutočnosť, že žalobca predložil súdu prvej inštancie potrebné listinné dôkazy, ktorými potvrdzoval skúmanie bonity žalovaného, preto tvrdenie súdu, že išlo nedostatočné skúmanie bonity nepovažuje za správne. Považoval odôvodnenie rozsudku za nepreskúmateľné, nakoľko súd nešpecifikoval, akými inými spôsobmi mal žalobca zisťovať bonitu, nakoľko zákon nestanovuje presné podmienky, teda to, čo sa má rozumieť pod pojmom konanie s odbornou starostlivosťou, pričom žalobca nemôže skúmať všetky výdavky, nemá na to prostriedky. Namietal, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, keď ho nepoučil, že mal pochybnosti o pravdivosti resp. dostatočnosti dokladov predložených za účelom preukázania skúmania bonity. Považoval rozhodnutie za prekvapivé. Súd si nesplnil svoju povinnosť informovať žalobcu, že považuje skutočnosť skúmania bonity za spornú. Od žalobcu pritom nebolo možné objektívne očakávať, že túto skutočnosť má považovať za spornú. Žalovaný nespochybnil riadne skúmanie bonity, a preto je toho názoru, že ide o nesporné skutkové tvrdenie, a teda dostatočné skúmanie bonity v zmysle predložených listinných dôkazov. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil ho na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.
10. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca nepostupoval dôsledne podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
11. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená úverová zmluva zo dňa 30.06.2015 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
12. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C - 449/13 vyplýva, že veriteľ musí v každom prípade a vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situácii záujemcu na úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k ním nie sú pripojené dôkazy.
13. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora i ďalšie nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo (čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, rozsudok Súdneho dvora z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais C-565/12) a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
14. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
15. Žalobca bol súdom prvej inštancie vyzvaný na predloženie dôkazov, ako skúmal bonitu žalovaného pri poskytovaní úveru. Žalobca predložil Potvrdenie o výške daňovej povinnosti, Lustráciu zo spoločného úverového registra informácii a Lustráciu z dát uvedených v EOS KSI. Na základe uvedených listín žalobca tvrdil, že žalovaný má príjem vo výške 772 eur, podľa dát z EOS KSI nemal žalovaný v čase posudzovania žiadosti evidované žiadne spisy a žalovaný uviedol žalobcovi rodinný stav rozvedený a X vyživované deti.
16. Súd prvej inštancie zistil z potvrdenia o výške daňovej povinnosti základ dane žalovaného 10.546,48 eura a daň 1.281,19 eura za rok 2014, ako aj výpisu z registra klientskych informácií, z ktorých v rámci zhrnutia vyplýva počet zmlúv, ktoré mal žalovaný uzatvorené, celkovo 3 v celkovej čiastke 63.000 eur so zostatkovou hodnotou 62.513 eur a výškou mesačnej splátky 355 eur.
17. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ. Pokiaľ účelom skúmania bonity klienta je zistenie všetkých údajov potrebných na posúdenie schopností klienta splácať úver, potom takéto posúdenie nemôže byť zrealizované len na základe skúmania príjmu a rodinného stavu klienta, resp. jeho vyživovacej povinnosti. Príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nie je dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať obraz ani o výdavkoch klienta. Aj keď žalobca uviedol, že výdavky žalovaného boli overené dopytom do úverového registra, splátky a výdavky jednoznačne pojmovo nepredstavujú to isté, teda zo strany žalobcu v súvislosti s poskytnutím úveru žalovanému došlo iba k zisťovaniu príjmov žalovaného a výdavky riadne skúmané neboli. Splátky totiž pojmovo predstavujú iba časť výdavkov, teda žalobca bonitu žalovaného náležite neskúmal. Pri overovaní bonity žalovaného nemal žalobca k dispozícii údaje o výdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Uvedené má za následok jednak to, že úver je bezúročný a bez poplatkov ako správne uviedol súd prvej inštancie.
18. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
19. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je správny.
20. Pokiaľ žalobca namietol, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že mu vopred písomne neoznámil pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdenia v súvislosti so splnením povinnosti preukázania skúmania bonity žalovaného, túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Žalobca poukázal na ust. § 150 ods.2 CSP, v zmysle ktorého je súd oprávnený vyzvať procesnú stranu, aby uviedla ďalšie skutkové tvrdenia, v tomto prípade je však súd oprávnený a nie povinný vyzývať žalobcu na uvedenie skutkových tvrdení. Je povinnosťou žalobcu, aby uviedol také skutkové tvrdenia, z ktorých môže dospieť súd k záveru, že mu vyplýva určitý právny nárok. Rozsah skutkových tvrdení a rozsah navrhovaného dokazovania je pritom v dispozičnej autonómii žalobcu. Zo žiadneho z ustanovení CSP nevyplýva, že by súd v prípade, ak žalobca ospravedlní svoju neúčasť na pojednávaní (ako to bolo
aj v prejednávanej veci) bol povinný doručovať mu svoje predbežné právne posúdenie písomne. Účasť na pojednávaní nie je pre žalobcu ani žalovaného povinná a majú právo zhodnotiť, či sa pojednávania zúčastnia. Ak sa nezúčastnia, súd prvej inštancie môže rozhodnúť aj v ich neprítomnosti, pričom znášajú riziko, že nebudú môcť reagovať na prípadné predbežné právne posúdenie súdu, ktoré tento vykoná na pojednávaní. Zároveň sa potom nemôžu domáhať toho, že ak súd prezentuje iné predbežné právne posúdenie než očakávali, že jeho rozhodnutie je prekvapivé. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za taký, ktorým by bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces v takom rozsahu, aby musel rozhodnutie okresného súdu zrušiť.
21. Pokiaľ žalobca potrebné zistenia v konaní odvodzoval od jeho nerozporovaného tvrdenia na základe ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, takýto postup v spotrebiteľských sporoch (§ 290 - § 306 CSP) nepovažuje odvolací súd za náležitý v prípade, že súd požaduje skutočné preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti. Súd prvej inštancie požadoval relevantné dôkazy o posudzovaní bonity žalovaného podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktoré mohol vykonať aj bez návrhu. Uvedený postup súdu prvej inštancie je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Postup súdu prvej inštancie bol súladný so zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 679/18, podľa ktorého Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.
22. Za stavu, kedy súd v spotrebiteľskom súdnom spore trvá na dôkaze, pričom dodávateľ nepreukáže existenciu ním tvrdenej skutočnosti, ktorá má byť dokazovaním preukázaná, ustanovenie § 151 ods. 1 CSP o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení sa neuplatní. Súd je totiž vždy povinný ex offo skúmať posudzovanie bonity dlžníka veriteľom pred uzatvorením úverovej zmluvy a taktiež je ex offo povinný poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. Námietky žalobcu s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP odvolací súd považuje za neopodstatnené.
23. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania potvrdil.
24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).