Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoPr-5-2021.pdf
PDF · 75.76 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/5/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu F.. O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., N. XXX/XX, zastúpeného Mgr. et. Mgr. Liviou Šouc Kosťovou, advokátkou, so sídlom Žiar nad Hronom, Pod Donátom 5, proti žalovanému Správa ciest Trenčianskeho samosprávneho kraja, IČO: 37 915 568, so sídlom Trenčín, Brnianska 3, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek Doktor, s.r.o., so sídlom Trenčín, Legionárska 7735/31B, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 13. mája 2021, č. k. 10Cpr/24/2019-260 takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie schválil zmier strán sporu, na základe ktorého uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.200,- eur brutto do 31.07.2021 z titulu pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 15.12.2014. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 24.04.2019, ktoré bolo dané podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalovaným, je neplatné a zaviazal žalovaného ako zamestnávateľa doplatiť náhradu mzdy vo výške 36.188,26 eur. Strany sporu pred otvorením pojednávania zhodne navrhli, aby súd schválil zmier nasledovného znenia: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 25.200,- eur brutto do 31.07.2021 z titulu pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 15.12.2014.“ Na základe tejto dohody strany sporu vyhlásili, že sú medzi nimi vysporiadané všetky práva a povinnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 15.12.2014 a nároky s ňou súvisiace s tým, že žalovaný uhradí trovy konania v rozsahu 600,- eur bez DPH, pričom žalobca si nebude uplatňovať vyššie trovy konania. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh zmieru, ktorý uviedli strany sporu, je v súlade s § 148 ods. 1, 2 CSP, § 32, § 43 ods. 1 Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol podľas § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, pričom výška trov bola medzi stranami sporu vzájomne odsúhlasená.
2. Proti tomuto uzneseniu, a to jeho výroku, týkajúceho sa náhrady trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Poukázal na to, že zmier predstavuje vo všeobecnosti dohodu strán sporu o vysporiadaní vzájomne sporných skutočností a o vysporiadaní vzájomných nárokov, práv a povinností, a teda svojím obsahom ide o dispozitívny úkon strán sporu. Vzhľadom k tomu, že obsah zmieru je dispozitívny úkon strán sporu, súd vo výrokovej časti uznesenia vždy reflektuje dohodu strán sporu. Poukázal na to, že výrok o trovách konania uvedený v napadnutom uznesení nereflektuje dohodu strán
sporu, nakoľko strany sporu sa dohodli (ako to vyplýva zo zápisnice), že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 600,- eur bez DPH, a teda formulácia náhrady trov konania uvedená v napadnutom uznesení, na základe ktorej je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, nie je vhodná, nakoľko nereflektuje dohodu strán sporu, navyše môže byť zavádzajúca, nakoľko u žalobcu môže evokovať, že má nárok náhrady trov konania v rozsahu 100 %. Uvedená formulácia je rovnako nesprávne použitá a v samotnej zápisnici, v časti o vyhlásení uznesenia, hoci z priebehu konania a samotnej zápisnice vyplynulo, že dohoda v časti o náhrade trov konania je vo výške 600,- eur bez DPH, pričom vyššie trovy žalobca požadovať nemôže. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie v časti o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 600,- eur bez DPH.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaným podané odvolanie smeruje voči rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Mal za to, že podané odvolanie je zmätočné, neurčité a podané v rozpore s elementárnou logikou. Poukázal na celé znenie obsahu predmetného uznesenia, v zmysle ktorého bol medzi ním, jeho právnym zástupcom, žalovaným, ako aj právnym zástupcom žalovaného dohodnutý za súčinnosti súdu v rámci prebiehajúceho zmierovacieho konania súdny zmier a nie je mu zrejmé, z akého dôvodu žalovaný v súčasnosti predmetné odporuje podaným odvolaním. Poukázal na zápisnicu z pojednávania zo dňa 13.05.2021, z ktorej vyplýva, že predmetný súdny zmier bol schválený vo výroku II. v nasledovnom znení: „Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %“, a teda nie je pravdou, že by predmetný výrok nereflektoval uzatvorený súdny zmier. Ďalej poukázal na to, že ust. § 357 CSP nepripúšťa podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým dôjde k schváleniu súdneho zmieru. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1, § 359 CSP), proti rozhodnutiu, voči ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 357 písm. m/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o trovách konania je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
5. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
6. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
7. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces. Aj rozhodnutie formou uznesenia (aj keď nejde o rozhodnutie, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval alebo o uznesenie, ktoré sa týka vedenia konania) musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.
9. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o trovách konania vykazuje vady v zmysle § 389 písm. b) CSP, a teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, keď v odôvodnení rozhodnutia nijakým spôsobom nezdôvodnil, z akého dôvodu rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.05.2021 vyplýva, že strany sporu zhodne navrhli, aby súd schválil zmier nasledovného znenia: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 25.200,- eur brutto do 31.07.2021 z titulu pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 15.12.2014. Na základe tejto dohody strany sporu vyhlasujú, že sú medzi nimi vysporiadané všetky práva a povinnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 15.12.2014 a nároky s ňou súvisiace s tým, že žalovaný uhradí trovy konania v rozsahu 600,- eur bez DPH, pričom žalobca si nebude uplatňovať vyššie trovy konania.“ Následne strany sporu a ich právni zástupcovia dohodu o uzavretí súdneho zmieru podpísali. Z obsahu vyššie uvedenej dohody strán sporu podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že súčasťou dohody sporových strán o vysporiadaní práv a povinností bola aj dohoda o trovách konania, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 600,- eur bez DPH. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva aj zo zvukového záznamu o priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie preto nesprávne postupoval, keď nepremietol dohodu o trovách konania do rozhodnutia o schválení súdneho zmieru a nesprávne v napadnutom uznesení výrok o trovách konania formuloval tak, že je samostatným výrokom a nie je súčasťou dohody o uzavretom zmieri medzi žalobcom a žalovaným, pričom svoje rozhodnutie o trovách konania ani náležite nezdôvodnil.
10. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje nedostatky spočívajúce v jeho nepreskúmateľnosti, preto odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne právne posúdi v zmysle horeuvedených intencií, pričom je vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (§ 391 ods. 2, 3 CSP).
12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).