Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6CoPr-3-2021.pdf
PDF · 119.7 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobkyne: G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. R. XX, XXX XX Y. V., právne zastúpenej JUDr. Jánom Zoričákom, advokátom, so sídlom F. XXXX/XX, XXX XX J., proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenému spoločnosťou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 5Cpr/1/2018-180 zo dňa 05.01.2021, takto
rozhodol:
M e n í rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 5Cpr/1/2018-180 zo dňa 05.01.2021 vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 28.02.2015 v sume 8.715,00 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti, t. j. v časti o zaplatenie sumy 16.135,00 eur žalobu z a m i e t a .
Vo výroku II. zostáva rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 5Cpr/1/2018-180 zo dňa 05.01.2021 n e d o t k n u t ý .
Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,72 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 31.12.2016 vo výške 24.850,00 eur do 3 dní od právoplatnosti výroku rozsudku (výrok I.). V ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému ich náhradu v rozsahu 29,11 % (výrok III.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou na okresný súd dňa 27.02.2017 domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy za obdobie od oznámenia, že žalobkyňa trvá na ďalšom zamestnaní, t. j. od 25.02.2014, do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru, s tým, že výška náhrady mzdy a trov konania bude upresnená po právoplatnom skončení veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6Cpr/7/2014. Vzhľadom na neurčitosť a nezrozumiteľnosť žalobného petitu konajúci súd uznesením č. k. 5Cpr/1/2018-35 zo dňa 08.02.2018 vyzval žalobkyňu na opravu a doplnenie podanej žaloby, ktorú následne podaním doručeným súdu dňa 07.02.2018 žalobkyňa doplnila o presné vyčíslenie uplatnenej náhrady mzdy za jednotlivé roky, pričom túto náhradu si uplatnila za obdobie od 06.03.2014 do 18.12.2017.
3. Na základe vykonaného dokazovania (vychádzajúc jednak zo skutkových tvrdení a dôkazných prostriedkov predložených v konaní sporovými stranami, jednak zo skutočností súdu známych z úradnej činnosti) mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 23.09.1997, uzavretej s právnym predchodcom žalovaného (J. F. L., a. s.), v pozícii pokladník - zmenárnik a následne na základe Dohody o zmene dojednaných pracovných podmienok zo dňa 23.06.2011 odo dňa 01.07.2011 na pozícii osobný bankár. Odo dňa 01.09.2012 bola žalobkyňa poverená vedením pobočky Poprad. Listom žalovaného zo dňa 11.09.2013 bola žalobkyňa upozornená na porušenie pracovnej disciplíny a možnosť výpovede. Následne listom zo dňa 04.12.2013 bola žalobkyni daná jej zamestnávateľom výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, pričom táto bola žalobkyni doručená dňa 23.12.2013 a pracovný pomer mal skončiť dňom 28.02.2014. Na základe žaloby žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru prebehlo pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6Cpr/7/2014 konanie, v ktorom Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6Cpr/7/2014-304 zo dňa 09.12.2016 určil, že skončenie pracovného pomeru medzi stranami sporu výpoveďou žalovaného zo dňa 04.12.2013 je neplatné. Toto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, rozsudkom sp. zn. 11CoPr/4/2017 zo dňa 14.11.2017, právoplatným dňom 18.12.2017. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/139/2018 zo dňa 27.05.2020 odmietnuté. 4. Pri rozhodovaní sporu vychádzal súd prvej inštancie z existencie neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Nárok na náhradu mzdy uplatnený na súde dňa 27.02.2017 za deň 06.03.2014 však súd žalobkyni nepriznal, keďže v predmetný deň jej bola ukončená práceneschopnosť a schopnou práce a pripravenou nastúpiť do zamestnania sa žalobkyňa stala až dňa 07.03.2014. Vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou vzniesol žalovaný námietku premlčania, ktorú okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V danej súvislosti uviedol, že náhrada mzdy, rovnako ako aj mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak (§ 129 ods. 1 Zákonníka práce). V danom prípade bola mzda žalobkyne splatná pozadu za mesačné obdobie, a to k 11. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca, čo medzi stranami nebolo sporné. Právo na náhradu mzdy možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej plnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Splatnosť náhrady mzdy za mesiac marec 2014 tak v danom prípade nastala 11.04.2014. Pokiaľ bol nárok na náhradu mzdy uplatnený žalobou na Okresnom súde Žilina dňa 27.02.2017, tento nárok bol žalobkyňou uplatnený v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej doby, rovnako ako nárok na náhradu mzdy za ostatné obdobie (apríl 2014 až december 2017). Žalovaný v rámci sporu žiadal súd prvej inštancie tiež o primerané zníženie náhrady, resp. o nepriznanie náhrady za čas presahujúci 12 mesiacov s poukazom na § 79 ods. 2 Zákonníka práce i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 125/2018, pričom ako dôkaz navrhol vykonať dopyt na Sociálnu poisťovňu za účelom poskytnutia informácie o zmenách stavu individuálneho účtu žalobkyne za obdobie od februára 2014 do decembra 2017. Z informácie Sociálnej poisťovne mal konajúci súd preukázané, že v období od marca 2014 do decembra 2014 žalobkyňa nemala žiaden príjem, za mesiace január 2015 až marec 2015 mala príjem z Union poisťovňa, a.s., ako aj Union zdravotná poisťovňa, a.s., v období od apríla 2015 do decembra 2017 mala príjem od zamestnávateľa Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., OZ Košice, Správa povodia Dunajca a Popradu, pričom za predmetné obdobie, za ktoré si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu mzdy, jej celkový príjem dosiahol sumu 33.390,18 eur. Okrem toho mala žalobkyňa nepravidelný príjem od spoločnosti Union poisťovňa, a.s., Union zdravotná poisťovňa, a.s., NN TATRY - Sympatia, d.d.s., a.s.. Z uvedeného mal okresný súd preukázané, že žalobkyňa sa po doručení výpovede z pracovného pomeru aktívne snažila zamestnať a bola odkázaná na príjem od iných zamestnávateľov. To však nemôže byť na jej ťarchu - je totiž nepredstaviteľné, aby zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, bol počas obdobia, než mu zamestnávateľ opätovne začne prideľovať prácu, bez akéhokoľvek príjmu. Podľa názoru okresného súdu výkon práva žalobkyne požadovať od žalovaného náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Súd však zamietol žalobu žalobkyne nad zákonom stanovený maximálny rámec 36 mesiacov náhrady podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, t.
j. za obdobie od marca 2017 do decembra 2017. zároveň súd žalobu zamietol aj za obdobie mesiacov január a február 2017, s odôvodnením, že priznanie náhrady mzdy za ostatné obdobie je dostatočným a primeraným zadosťučinením pre žalobkyňu a zároveň i dostatočnou sankciou pre žalovaného, ktorý pri rozviazaní pracovného pomeru nepostupoval v súlade so zákonnou úpravou. Ako premlčaný zamietol súd prvej inštancie aj nárok žalobkyne na zaplatenie dlžnej mzdy vo výške 2.250,00 eur. Uvedený nárok pozostával z 3. častí odmeny za rok 2011 vo výške 1.000,00 eur, splatnej dňom 11.12.2014, 2. časti odmeny za rok 2012 vo výške 750,00 eur, splatnej dňom 11.11.2014 a 1. časti odmeny za rok 2013 vo výške 500,00 eur, splatnej dňom 11.10.2014, ktorý si však žalobkyňa uplatnila pred súdom až dňa 07.02.2018, t. j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Ako nedôvodný súd zamietol aj nárok žalobkyne na vyplatenie odmien v celkovej výške 2.750,00 eur z dôvodu nepreukázania nároku na odmenu. Žalobkyňa totiž neabsolvovala povinné testy, ako aj povinnú bankovú rotáciu v rokoch 2014 a 2015 a odmena jej nebola priznaná osobitným listom zo strany zamestnávateľa (žalovaného). 5. Súd prvej inštancie tak priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 31.12.2016, pričom jej túto náhradu priznal v celkovej výške 24.850,00 eur. Pri určovaní výšky náhrady mzdy súd v zmysle § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce vychádzal z priemerného zárobku žalobkyne, pričom rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok, ktorý predchádza štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Žalobkyňa pri uplatnení nároku na náhradu mzdy vychádzala zo stanoveného základného tarifného platu v rozhodujúcom období vo výške 735,00 eur mesačne, pričom žalovaný takto vyčíslený a uplatnený nárok na náhradu mzdy žiadnym spôsobom nerozporoval, na základe čoho súd prvej inštancie, s poukazom na § 186 ods. 2 CSP, z takto určeného priemerného zárobku žalobkyne pri stanovení výšky nároku na náhradu mzdy vychádzal. 6. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď vychádzal z pomerného úspechu sporových strán v konaní (žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 35,45 %, žalovaný v rozsahu 64,55 %), s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny vo výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania tak, že odvolací súd žalobu zamietne a zároveň prizná žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 8. Odvolateľ namietal záver okresného súdu o nedôvodnosti ním vznesenej námietky premlčania proti nároku uplatnenému žalobou. Žalobkyňa v žalobe zo dňa 22.02.2017 totiž neuviedla sumu, ktorej zaplatenia sa domáha. Za daných okolností nemohlo doručenie takejto žaloby, navyše kauzálne nepríslušnému súdu (Okresnému súdu Žilina), vyvolať zákonom predpokladané hmotnoprávne účinky začatia konania, a to spočívanie premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka. O tom, že premlčacia lehota spočíva, možno podľa názoru odvolateľa uvažovať až od podania, doručeného konajúcemu súdu dňa 07.02.2018, v ktorom žalobkyňa svoju žalobu doplnila. Na uvedenom nič nemení ani obrana žalobkyne, že pri podaní žaloby nebolo známe, kedy skončí pracovný pomer (k tejto otázke prebiehalo iné sporové konanie). Keďže žaloba bola podaná na súd dňa 27.02.2017, t. j. takmer 3 roky (36 mesiacov) po tom, čo žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v čase podania žaloby žalobkyňa mohla bez ťažkostí vyčísliť požadovanú sumu, osobitne ak v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže byť náhrada mzdy priznaná najviac za obdobie 36 mesiacov. Naviac žalobkyni objektívne nič nebránilo v tom, aby sa už v rámci konania o určenie neplatnosti výpovede domáhala súčasne zaplatenia náhrady mzdy. Žalovaný namietal aj rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k náhrade mzdy priznanej žalobkyni za obdobie 34 mesiacov, bez moderácie v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Samotný výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru prirodzene nemožno vnímať ako zneužitie práva, ak však v prípade priznania náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nenastúpi ani jej sociálna funkcia, je potrebné náhradu mzdy primerane znížiť alebo ju vôbec nepriznať. Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarobiť, keďže mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, ale povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer. V prejednávanej veci žalobkyňa od januára 2015 mala preukázateľne ďalší pravidelný (a adekvátny) mesačný príjem. Pokiaľ by inkasovala náhradu mzdy za obdobie, počas ktorého pracovala u iného zamestnávateľa a za vykonanú prácu prijímala mzdu v sume prevyšujúcej náhradu mzdy priznanú súdom prvej inštancie, išlo by prakticky o dvojnásobné plnenie, ktoré nezodpovedá funkciám náhrady mzdy ani elementárnej požiadavke spravodlivosti. Podľa názoru odvolateľa náhrada mzdy za 12 mesiacov by v posudzovanom prípade predstavovala pre žalobkyňu dostatočnú satisfakciu a tiež adekvátnu sankciu pre žalovaného.
9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 10. Uviedla, že v súdenom prípade súd prvej inštancie správne posúdil všetky skutočnosti, dôkladne vyhodnotil dôkazy a dospel k správnym skutkovým zisteniam.
11. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne uviedol, že žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti a tiež, že naďalej zotrváva v celom rozsahu na podanom opravnom prostriedku.
12. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli stranami sporu produkované.
13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku I. podľa ust. § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
14. V zmysle § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku v meritórnom výroku I. odvolací súd dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti podaného opravného prostriedku.
16. Primárne však považoval odvolací súd na potrebné doplniť správny právny záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovaným v rámci procesnej obrany proti nároku uplatnenému na náhradu mzdy uplatnenému žalobkyňu žalobou v tomto spore, v časti ktorej bol tento nárok žalobkyni súdom prvej inštancie a aj odvolacím súdom.
17. Z obsahu predloženého spisového materiálu mal aj odvolací súd preukázané, že žalobkyňa podala žalobu na Okresnom súde Žilina dňa 27.02.2017. Keďže sa jedná o pracovnoprávny spor, Okresný súd Žilina dňa 31.10.2017 postúpil podanú žalobu Okresnému súdu Ružomberok ako súdu kauzálne príslušnému na konanie a rozhodnutie v spore podľa § 23 písm. e) CSP. Z ustanovenia § 43 ods. 3 CSP je však zrejmé, že právne účinky spojené s podaním žaloby zostali v danom prípade zachované. Inými slovami, žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok na náhradu mzdy voči žalovanému žalobou doručenou súdu dňa 27.02.2017. Neúplnosť žaloby spočívajúca v tom, že žalobca neuvedie sumu zaplatenia, ktorej sa domáha, je podstatnou vadou podania, pre ktorú nemožno v konaní pokračovať (pozri ZSP 23/2002). Následne bola žalobkyňa súdom prvej inštancie uznesením č. k. 5Cpr/1/2018-35 zo dňa 08.02.2018 vyzvaná na doplnenie podanej žaloby, konkrétne o doplnenie žalobného petitu tak, aby z neho bola zrejmá konkrétna výška náhrady mzdy, ktorej sa žalobkyňa domáha s uvedením konkrétneho obdobia, za ktoré si náhradu uplatňuje. Žalobkyňa svoju žalobu doplnila o súdom požadovanú špecifikáciu žalobného petitu podaním doručeným súdu dňa 07.02.2018. Totožnosť strán sporu, predmetu sporu, ktorý vychádza z rovnakých skutkových tvrdení i požadovaného plnenia, však zostala zachovaná.
18. Námietka premlčania vznesená v konaní žalovaným, ktorú opätovne uplatnil aj v rámci odvolacieho konania, primárne vychádza z úvahy o nemožnosti spočívania premlčacej doby od času podania neúplnej žaloby dňa 27.02.2017, ale až od času jej doplnenia, doručeného súdu dňa 07.02.2018. S týmto právnym záverom žalovaného sa odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nestotožnil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 28/2008 zo dňa 11.12.2008, v rámci ktorého bola riešená obdobná situácia - žalobca v rámci podanej žaloby uviedol, z akého titulu sa nároku uplatneného podanou žalobou domáha, požadovanú sumu však upresnil až v rámci prebiehajúceho konania (na pojednávaní). V zmysle uvedeného rozhodnutia ak žalobca v žalobe presne označí právo, ktoré uplatňuje a uvedie rozhodujúce skutočnosti, nemá neskoršie spresnenie výšky žalobou uplatneného nároku vplyv na spočívanie plynutia premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka. Aplikovateľný je v danom prípade aj záver Najvyššieho súdu SR vyjadrení v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 202/2016 zo dňa 29.11.2017. Hoci sa v danom prípade jedná o neúplné podanie zmeny žaloby, právnym záverom vyplývajúcim z uvedeného rozhodnutia je stav, kedy nastávajú účinky spočívania plynutia premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak podanie obsahujúce zmenu žaloby, je neúplné.
19. Možno teda zhrnúť, že žaloba ako úkon urobený podľa Civilného sporového poriadku môže mať aj hmotnoprávne následky. Náležitosti žaloby je potrebné posudzovať striktne podľa ust. § 127 CSP a § 132 CSP s tým, že pokiaľ žaloba neobsahuje všetky náležitosti alebo ak je nezrozumiteľná alebo neurčitá, ide napriek tomu o žalobu, ktorá vyvoláva predpokladané následky (spočívanie premlčacej doby). Vady žaloby (na výzvu súdu alebo bez nej) je však potrebné odstrániť, pretože aj ust. § 112 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že k zastaveniu lehoty dochádza iba vtedy, ak veriteľ (žalobca) v konaní riadne pokračuje. Táto podmienka by nebola splnená a žalobca by v konaní riadne nepokračoval až vtedy, keby svoje podanie neopravil či nedoplnil, čo však nie je prípad prejednávanej veci.
19. V posudzovanom prípade však odvolací súd pristúpil k moderácii nároku priznaného súdom prvej inštancie žalobkyni vo výroku I. napadnutého rozhodnutia, t. j. nároku na náhradu mzdy s poukazom na § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s poukazom na argumentáciu žalovaného prezentovanú v jeho opravnom prostriedku z nasledovných dôvodov:
20. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 125/2018 zo dňa 26.03.2018 poskytnutie náhrady mzdy v zmysle ustanovení § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce je osobitným nárokom zamestnanca proti zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Pokiaľ celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presiahol 12 mesiacov, môže súd za ďalšiu dobu povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje.
21. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom. Kým však táto náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.
22. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia svojich základných životných potrieb. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.
23. Výkon práva uplatniť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže byť v žiadnom prípade zneužitím práva. Účel ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce spočíva v zaistení zamestnancovi rovnakého plnenia, ako keby prácu vykonával, pričom však má zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov tak musí súd nájsť v rámci voľnej úvahy mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie nielen neodporovalo dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.
24. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, a medzi stranami ani nebolo sporné, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanému mal na základe výpovede zo dňa 04.12.2013, doručenej
žalobkyni dňa 23.12.2013, skončiť dňom 28.02.2014. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 6Cpr/7/2014 - 304 zo dňa 09.12.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoPr/4/2017 zo dňa 14.11.2017, právoplatným dňom 18.12.2017, súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi stranami sporu výpoveďou žalovaného zo dňa 04.12.2013 je neplatné. Z uvedeného rozsudku má odvolací súd zároveň preukázané, že žalobkyňa listom zo dňa 25.02.2014 oznámila zamestnávateľovi (žalobcovi), že trvá na pokračovaní pracovného pomeru. Odo dňa neplatnej výpovede, ktorý nastal až po dni oznámenia žalobkyne o jej zotrvaní na pokračovaní pracovného pomeru, t. j. odo dňa 28.02.2014, tak zamestnankyni (žalobkyni) s poukazom na § 79 ods. 1 Zákonníka práce prislúcha voči zamestnávateľovi (žalovanému) náhrada mzdy v lehote 12 mesiacov, bez možnosti súdu uvedené obdobie modifikovať. Keďže si však žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy až od 06.03.2014, pričom súd žalobu žalobkyne v časti uplatnenej náhrady za jeden deň (06.03.2014) zamietol z dôvodov bližšie špecifikovaných v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Zároveň sa nejedná o časť rozhodnutia okresného súdu napadnutú opravným prostriedkom. Prvoinštančný súd tak priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy až odo dňa 07.03.2014 za vyššie uvedené obdobie. Zmenou výroku I. napadnutého rozsudku okresného súdu teda odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 28.02.2015, t. j. za obdobie 12 mesiacov v sume 8.715,00 eur a vo zvyšnej časti, t. j. v časti nároku na náhradu mzdy proti žalovanému za obdobie od 01.03.2015 do 31.12.2016 v celkovej výške 16.135,00 eur žalobu žalobkyne zamietol. Pri výške náhrady mzdy odvolací súd vychádzal zo sumy priemerného zárobku žalobkyne u zamestnávateľa v rozhodnom období, t. j. zo sumy 735,00 eur mesačne, zistenej súdom prvej inštancie, ktorá navyše nebola medzi sporovými stranami sporná.
25. Súčasťou predloženého spisového materiálu sú (okrem iného) aj listiny predložené Sociálnou poisťovňou datované ku dňu 09.10.2020, označené ako „Informácia o zmenách stavu individuálneho účtu poistenca za roky 2015 až 2017“, ktoré boli v konaní pred prvoinštančným súdom v rámci dokazovania vykonané. Z uvedených listín je zrejmé, že žalobkyňa v čase presahujúcom 12 mesiacov vyplývajúcich z ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, v ktorom súd žalobkyni uplatnený nárok na náhradu mzdy voči žalovanému priznal, t. j. v čase od 01.03.2015 do 31.12.2016, dosahovala príjem, ktorý bližšie popísal súd prvej inštancie v odseku 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že v konaní zistený priemerný mesačný príjem žalobkyne za dotknuté obdobie prevyšuje jej priemerný mesačný príjem dosahovaný u žalovaného za rozhodné obdobie, z ktorého súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade mzdy. Zároveň je nutné dodať, že deklarovaný príjem žalobkyne v uvedenom období nebol medzi stranami sporný. S poukazom na teoretické východiská prezentované v odsekoch 20. až 23. tohto rozhodnutia odvolací súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že priznaním žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy aj za obdobie od 01.04.2015 do 31.12.2016, t. j. za obdobie, v ktorom mala žalobkyňa príjem z inej činnosti ako zo zamestnania u žalovaného a tiež s prihliadnutím na fakt, že tento jej príjem bol vyšší ako dosahovala u žalovaného, by došlo k neprimeranému priznaniu náhrady, keď by žalobkyňa za vyššie uvedené obdobie de facto „poberala“ dva plnohodnotné príjmy. V konaní bolo nesporne zistené, že zo strany zamestnávateľa došlo voči žalobkyni k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, pričom s poukazom na vyššie uvedené individuálne okolnosti prejednávaného prípadu podľa názoru odvolacieho súdu bol satisfakčná a sankčná funkcia náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v plnom rozsahu dosiahnutá jej priznaním za obdobie od 07.03.2014 do 28.02.2015. V prevyšujúcom období však odvolací súd nevidel dôvod sanovať sociálnu situáciu žalobkyne priznaním náhrady mzdy proti žalovanému, keďže s prihliadnutím na príjem žalobkyne v dotknutom období nebolo potrebné zabezpečiť ďalšie peňažné prostriedky na základné životné potreby zamestnanca (žalobkyne) práve formou priznanej náhrady mzdy. Priznaním náhrady mzdy za uvedené obdobie by nielenže nedošlo k naplneniu jej sociálnej funkcie v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, dokonca by sa takéto priznanie za zistených skutkových okolností mohlo javiť ako rozporné s dobrými mravmi, odporujúce zásadám spravodlivosti a primeranosti.
26. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom meritórnom výroku I. spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
27. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním, t. j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v ostatnej časti, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
28. O trovách tohto konania (prvoinštančného i odvolacieho) rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP s použitím § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že priznal žalovanému ako prevažne úspešnej procesnej strane v spore nárok na ich náhradu v rozsahu 54,72 % proti žalobkyni, ktorá v prevažnej časti v tomto spore úspech nemala. Vychádzajúc zo žalobou uplatneného nároku - istiny v sume 38.495,00 eur, ktorá predstavuje výšku 100% a súdom priznanej sumy 8.715,00 eur, úspech žalobkyne v spore predstavuje výšku 22,64%, (ktorý je zároveň neúspechom žalovaného v spore) a úspech žalovaného v spore, (ktorý je zároveň neúspechom žalobkyne v spore) predstavuje časť/časti, v ktorej/ktorých bola žaloba v celkovej sume 29.780,00 eur, t. j. vo výške 77,36 % súdom prvej i druhej inštancie zamietnutá. Čistý úspech žalovaného v tomto spore tak predstavuje výšku 54,72 %, ktorý je rozdielom jeho úspechu a neúspechu v spore (77,36% - 22,64%). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).