Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Sa-23-2019.pdf
PDF · 109.2 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sa/23/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, ako správny súd pred sudcom JUDr. Ondrejom Hviščom, PhD., v právnej veci žalobcu: M. Q., V. X, XXX XX R., zastúpený: JUDr. František Pitoňák, advokát, Štefánikovo nám. 5, 052 01 Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia č. 46424-2/2019-BA, zo dňa 10.05.2019, v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach, takto
rozhodol:
I. Správny súd správnu žalobu z a m i e t a.
II. Právo na náhradu trov konania účastníkom konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Administratívne konanie
1. Dňa 25. februára 2019 požiadal žalobca Sociálnu poisťovňu, pobočka Spišská Nová Ves, o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad, číslo: PP2/ASpO/ZAM/2019/15137, zo dňa 23. januára 2019, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 17. januára 2019. Sociálna poisťovňa, pobočka Spišská Nová Ves, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon”), vydala dňa 12. marca 2019, rozhodnutie č. 2446/2019-SN-DvN, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „základné nariadenie“), nemá žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti.
2. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolacom konaní žalovaná rozhodnutím č. 46424-2/2019-BA, zo dňa 10. mája 2019, zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská Nová Ves. Predmetné rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 16. mája 2019.
3. Správne orgány počas správneho konania zistili, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 17. januára 2015 do 16. januára 2019, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného konajúci správny orgán zistil, že žalobca v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.
4. Žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. Uvedené preukázal formulárom UI, zo dňa 4. februára 2019. Nakoľko žalobca dosiahol v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bolo v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
5. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
6. Z vyššie uvedeného dôvodu, vykonal správny orgán prvého stupňa dokazovanie, zmerané v tomto type nároku na dávku v nezamestnanosti na posúdenie otázky zachovania väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, predložených Sociálnej poisťovni.
7. Správny orgán zhromaždený skutkový stav vyhodnotil tak, že aktivity, úkony a skutočnosti, iniciované, realizované, resp. plánované realizovať po návrate zo zahraničia, ktoré žalobca uvádzal ako väzby na Slovensko, sa v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia nevyhodnotili v prospech žalobcu. Na základe takto zisteného skutkového stavu dospela Sociálna poisťovňa, ústredie k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a teda žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu.
II. Správna žaloba, vyjadrenie a replika
8. Včas podanou správnou žalobu, doručenou správnemu súdu dňa 23.9.2019, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredie č. 46424-2/2019-BA, zo dňa 10.05.2019, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Zároveň žiadal o priznanie plnej náhrady trov konania.
9. V správnej žalobe žalobca opísal doterajší priebeh administratívneho konania a priebeh posudzovania jeho prípadu, tak ako je aj zachytený v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného.
10. Svoju argumentáciu v správnej žalobe zhrnul žalobca nasledujúcim spôsobom: „Podotýkame, že žalobca mal vždy trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, tento nikdy nemenil a občan môže mať iba jeden trvalý pobyt, preto Soc. poisťovňa je povinná vyplácať tieto dávky každému občanovi Slovenskej republiky. V konaní žalobca podľa nášho názoru dostatočne preukázal zachovanie jeho pevných väzieb na Slovensku a to dokladmi o zakúpení leteniek, návštevami rodičov, priateľky, známych, výpisom z LV č. XXXX, listinami a pozvaniami na prijímací pohovor do rôznych inštitúcií. Počas pobytu žalobcu v inej krajine EÚ a to Spojenom kráľovstve zostalo jeho bydlisko nezmenené a centrum záujmov zostalo na Slovensku, preto žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky na priznanie dávky v nezamestnanosti na Slovensku. Žalobca pracoval na území Spojeného kráľovstva v posudzovanom období pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na území iného členského štátu EU, preto bolo potrebné v konaní o dávku v nezamestnanosti posúdiť takúto dobu podľa čl. 61 základného nariadenia. Je pravdou, že žalobca nedosiahol túto dosiahnutú dobu poistenia na území Slovenska v zmysle platnej slovenskej legislatívy ale takúto dobu je možné zohľadniť, ak preukáže v súlade s čl. 61 ods. I základného nariadenia pevné väzby na území Slovenskej republiky.“
11. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca cituje relevantnú právnu úpravu v danej oblasti a uvádza: „Z vyššie uvedeného máme za to, že správne orgány sa týmto dôsledne neriadili, pretože žalobca v Spojenom kráľovstve bol sám, býval v prenájme, cestoval na územie Slovenskej republiky 5-6 krát ročne.
Žalobca uviedol, že dôvodom jeho odchodu do zahraničia bol nedostatok pracovných príležitostí najmä v mieste jeho bydliska a zdokonalenie jazykových znalostí. Žalobca naďalej býva u rodičov, ako väzbu na Slovensko uviedol najmä rodinu, blízkych a svoju priateľku. Z obsahu rozhodnutí oboch stupňov správnych orgánov vyplýva, že tieto sa odvolávajú v pojme „bydlisko” na to, že ide o miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, pričom ďalej poukazujú, že trvalý pobyt nie je možné zamieňať s bydliskom. Podľa nášho názoru z oboch rozhodnutí vyplýva, že spornou otázkou je posúdenie centra záujmov a bydliska žalobcu počas vykonávania zamestnania v Spojenom kráľovstve, pričom podľa Soc. poisťovne dobu poistenia žalobcu počas zamestnania v Spojenom kráľovstve nie je možné započítať pre účely nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Z obsahu spisu Soc. poisťovne vyplýva aj to, že v tomto smere nebolo vykonané dostatočné dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 v platnom znení, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska), pričom pre prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, bolo úlohou Soc. poisťovne vykonať širšie a dôslednejšie dokazovanie pre objasnenie všetkých východiskových kritérií postupu podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na čl. 11 ods. 1, a až potom podľa nášho názoru by Soc. poisťovňa mohla relevantne a právne dospieť k stanovisku, že či je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho zamestnania v Spojenom kráľovstve za zachované na území Slovenskej republiky alebo nie, teda Soc. poisťovňa nezisťovala či došlo alebo nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami ohľadom určenia skutočného miesta bydliska žalobcu a ďalej ani nezisťovala skutočný úmysel žalobcu ohľadom okolností a dôvodov, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu v Spojenom kráľovstve počas danej doby zamestnania s cieľom zachovať alebo si nezachovať prioritne pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej republiky, toto správne orgány bližšie neskúmali, ani podrobnejším vypočutím žalobcu, vychádzali z formulára, ktorý žalobca vyplnil, teda bez náležitého zistenia skutkového stavu a preto aj nedôsledne posúdili centrum záujmov žalobcu, len stroho odôvodnili a konštatovali, že žalobca nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov počas jeho posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve.“
12. Listom zo dňa 5.11.2019, doručeným správnemu súdu dňa 7.11.2019 sa vyjadril žalovaný správny orgán, ktorý zotrval na svojom právnom názore vyslovenom v napádaných rozhodnutiach a zopakoval argumentáciu, ktorá bola v nich obsiahnutá. Zároveň nesúhlasil s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.
13. Listom doručeným správnemu súdu dňa 5.12.2019 žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného replikou a to tak, že okrem zopakovania svojej argumentácie zo správnej žaloby uviedol: „K tomuto vyjadreniu žalovanému opätovne uvádzame, že podľa čl. 11 ods.2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 v platnom znení, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmi dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. (...) Z obsahu rozhodnutí oboch stupňov správnych orgánov vyplýva, že tieto sa odvolávajú v pojme „bydlisko“ na to, že ide o miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, avšak podľa nášho názoru z oboch rozhodnutí vyplýva, že spornou otázkou je naďalej posúdenie centra záujmov a bydliska žalobcu počas vykonávania zamestnania v Spojenom kráľovstve. Z čl. 11 ods.2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na čl. 11 ods. l mohla predsa Soc. poisťovňa relevantne a právne dospieť k stanovisku, že či je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho zamestnania v Spojenom kráľovstve za zachované na území Slovenskej republiky alebo nie, čo však Soc. poisťovňa nezisťovala a ani skutočný úmysel žalobcu ohľadom okolností a dôvodov ktoré ho viedli k pobytu ak zamestnaniu v Spojenom kráľovstve počas danej doby zamestnania s cieľom zachovať alebo si nezachovať prioritne pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej republiky.“ K replike sa už žalovaný nevyjadril.
III. Právny názor správneho súdu
14. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa ako aj postup ktorý im predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) a § 134 ods. 2 písm. d) SSP.
15. Správny súd rozhodol vo veci na pojednávaní, na ktorom sa zúčastnil žalobca a právny zástupca žalobcu, ktorý zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v správnej žalobe a vyjadrení. Žalovaný sa na pojednávaní nezúčastnil, pričom požiadal o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní a výslovne súhlasil s tým, aby sa pojednávanie vykonalo v neprítomnosti a tak správny súd v zmysle § 114 SSP konal v jeho neprítomnosti.
16. Správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nebola podaná dôvodne, pretože napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa vychádzali zo správneho právneho posúdenia veci a správne orgány dostatočne zistili a objasnili skutkový stav na riadne posúdenie veci, preto správny súd žalobu v zmysle § 190 SSP zamietol.
17. Podľa ust. § 2 ods. 1, 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa ust. § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
18. Podľa článku 1 písm. j) Základného nariadenia, „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;
Podľa článku 1 písm. k) Základného nariadenia, „pobyt“ znamená prechodné bydlisko;
Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti;
Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
19. Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 , ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
20. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
21. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania a s obsahom pripojeného administratívneho spisu. Priebeh administratívneho konania nebol medzi účastníkmi sporný.
22. Podstatou žalobných námietok žalobcu bolo jednak prehodnocovanie vykonaného dokazovania správnym orgánom ohľadom preukazovania existencie pevných väzieb žalobcu na Slovensku a taktiež námietka, že nebolo vykonané dostatočné dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Taktiež podľa názoru žalobcu správny orgán pochybil, ak nezohľadnil existenciu trvalého pobytu žalobcu na území SR a. nesprávne posúdil právnu otázku aplikácie čl. 61 základného nariadenia.
23. Správny súd overil skutkový stav z predloženého administratívneho spisu a zistil, že je zhodný so skutkovým stavom uvádzaným v bodoch 1. - 6. rozsudku. Z obsahu oboch správnych rozhodnutí jasne vyplýva, aké skutočnosti vzali správne orgány v úvahu pri ustaľovaní záveru, že bydlisko (centrum záujmov) žalobcu sa nachádza v inom členskom štáte - vo Veľkej Británii. Správny súd poukazuje na to, že bydliskom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Kritériami na určenie centra záujmov sú: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Podľa článku 1 písm. j) Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j/ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky, trvalé bydlisko mal na území SR. Tiež nebolo sporné, že v zmysle vyplneného formulára U1 zo dňa 4.2.2019 sa žalobca zdržiaval na území Veľkej Británie, a to od januára 2015 do januára 2019, t. j. 4 roky. Vo vyššie zmienenej
súvislosti ohľadom výkladu pojmu „bydlisko“ správny súd poukazuje aj na rozhodnutie kasačného súdu, ktoré cituje vo svojom vyjadrení žalovaná (1Sžk/38/2017 zo dňa 21.10.2018).
24. Správny súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval.
25. Rovnako sa správny súd stotožňuje s názorom žalovanej, že v predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou. Britská inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo vo Veľkej Británii. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1. V tomto smere správny súd bez ďalšieho odkazuje na rozsudok kasačného súdu z 30. januára 2018, č. k. 1Sžso/26/2016, bod 30 a 31.
26. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z. z. Vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade s vyššie označenými ustanoveniami zákona noriem európskeho práva. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Správny súd preto dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP)
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).