Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15CoP-22-2024.pdf
PDF · 103.69 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoP/22/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a JUDr. Zuzany Biščákovej, v právnej veci navrhovateľa: T. K., nar. X.X.XXXX, trvale bytom V. XXXX/XX, K. - Š., adresa na doručovanie Š. XX, K. - Š., ako povinného z vyživovacej povinnosti, proti oprávnenému z vyživovacej povinnosti: A.. M. K., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom V. XXXX/XX, K. - Š., ako oprávneného, v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní otca - povinného z platenia výživného proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. K2-14Pc/4/2023-121 zo dňa 31. októbra 2023, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
I. Predmet konania
1. Predmetom konania je návrh otca ako povinného z vyživovacej povinnosti zo dňa 27.1.2023, ktorým žiadal, aby súd zrušil vyživovaciu povinnosť T. K. voči M. K. určenú rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 20.2.2018, sp. zn. 19P/234/2017 od 6.10.2021 do budúcna. Zároveň žiadal rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
II. Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom pod č. k. K2-14Pc/4/2023-121 dňa 31. októbra 2023 rozhodol tak, že: „Návrh zamieta.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“
3. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že mal skutkovo preukázané, že od posledného rozhodnutia súdu o výživnom pre oprávneného M. K. rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 20.2.2018 č. k. 19P/234/2017-73 nastala zmena pomerov, najmä na strane oprávneného z vyživovacej povinnosti. Poukázal na to, že dňa 1.9.2021 nastúpil na vysokoškolské štúdium na C. L., kde 14.6.2023 úspešne ukončil 3-ročné bakalárske štúdium v študijnom odbore W. a získal titul Bc. Od 1.9.2023 nastúpil následne na 2-ročné inžinierske štúdium v dennej forme na tejto škole, ktorého predpokladané ukončenie je v máji 2025. Uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie potvrdené potvrdením z uvedenej fakulty.
V časti tvrdení navrhovateľa o výkone podnikateľskej činnosti oprávneného v rozsahu spôsobilom na uspokojenie jeho bežných potrieb a tým nadobudnutie schopnosti sa samostatne živiť, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že oprávnený z výživného od 6.10.2021 získal koncesiu na prevádzkovanie taxi služby a od 26.9.2023 oprávnenie na výkon živnosti v predmete podnikania kuriérske služby. Túto zárobkovú činnosť však oprávnený prevádzkuje len popri štúdiu v dennej forme a v rozsahu do 30 hodín týždenne, spravidla počas víkendov, čo podľa názoru súdu plne korešponduje s jeho študijným rozvrhom a potrebou domácej prípravy na štúdium, či skúšky. Z doloženého daňového priznania za rok 2022 a príjmov vyčíslených oprávneným mal súd prvej inštancie za to, že príjem, ktorý oprávnený dosahuje z výkonu podnikateľskej činnosti nie je v dostatočnej výške na úhradu všetkých jeho bežných potrieb, ktoré vyčíslil oprávnený a ktoré považoval súd za primerané veku, záujmom, štúdiu na vysokej škole, potrebám oprávneného, ako aj aktuálnym životným nákladom, ktoré medzičasom nepochybne vzrástli. Zohľadňujúc aktuálne úverové zaťaženie a príjmy matky oprávneného, ktorá v prevažnej miere hradí bežné výdavky oprávneného, mal súd za to, že výživné zo strany povinného v aktuálnej výške len 100,- eur mesačne považuje za prirodzené, že sa oprávnený v rámci svojich možností sám snaží zvýšiť svoju životnú úroveň a príjmy. Takúto pracovnú aktivitu nemožno podľa názoru súdu vyhodnotiť v neprospech oprávneného dieťaťa tak ako to uvádza navrhovateľ a vznik oprávnenia na podnikateľskú činnosť bez ďalšieho posúdiť ako nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť. Oprávnený je študentom riadneho denného štúdia a pripravuje sa na svoje budúce povolanie dennou formou štúdia, a preto naďalej zostáva odkázanou osobou na výživu svojich rodičov, nemožno od neho žiadať, aby uspokojoval svoje potreby vlastnou prácou a prípadne finančné prostriedky získané vlastnou pracovnou činnosťou môže použiť na ďalšie svoje potreby, ktoré nie je možné uspokojiť z výživného poskytovaného jeho rodičmi. Súd prvej inštancie teda na základe vyjadrení účastníkov konania, doložených listinných dôkazov, mal za preukázané, že ich vzájomné vzťahy sú už dlhodobo napäté, sprevádzané rodinnými spormi, v posledných dvoch rokoch aj nedostatočnou vzájomnou komunikáciu, a to pre správanie na oboch stranách. Pokiaľ povinný namietal nevhodné správanie sa oprávneného v období po jeho vzatí do väzby a následne po jeho prepustení, keď začali exekučné konania a vzťahy medzi rodičmi sa vyostrovali tak, že ho nerešpektoval, prípadne jeho správanie voči nemu bolo prejavmi vulgárne, bol voči nemu negatívny a uvádzal osočujúce tvrdenia, mal súd prvej inštancie za to, že správanie sa oprávneného nemožno pričítať len na ťarchu oprávneného. Na psychický vývoj, ktorého mala nesporne dopad situácia väzobného stíhania povinného otca a následný rozvod rodičov i pocit straty, bezpečia a ohrozenia každodenných istôt. Vzájomné nepochopenie je zjavné aj z emotívne ladených prednesov, či podaní oboch účastníkov konania. Z vyjadrení účastníkov konania mal súd prvej inštancie za preukázané, že ich správanie a prípadný konflikt bol v danom čase vysoko konfrontačný s prvkami vzájomného nepochopenia a vyhrocovania situácie, ktoré navyše povinný zavŕšil podaním trestného oznámenia na syna. Povinný aj napriek postaveniu rodiča neprejavil snahu o obnovenie kontaktu so synom a harmonizácie ich vzťahov. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že správanie sa oprávneného, ktorý aktuálne odmieta styk s povinným otcom a jeho nezáujem o neho, respektíve v období pred dvoma rokmi, sa vo vzťahu k nemu nesprával primerane, nie je možné považovať za konanie porušujúce dobré mravy a že by nebolo spravodlivé sankcionovať ho za to zrušením zákonného práva na výživu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil návrh navrhovateľa ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. Vyživovacia povinnosť navrhovateľa k oprávnenému naďalej trvá, nakoľko menovaný nie je schopný sa pre sústavnú prípravu na svoje budúce povolanie štúdiom na vysokej škole v dennej forme sám sa živiť. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol aj o trovách konania v zmysle § 52 CSP.
III. Obsah odvolania a vyjadrenie k odvolaniu
4. Proti rozsudku podal odvolanie otec ako povinný z platenia výživného, a to voči rozsudku ako takému, pričom argumentoval tým, že navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a oprel svoje dôvody odvolania o ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, nakoľko podľa jeho názoru súd prvej inštancie došiel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Podľa odvolateľa za nesprávny považuje názor súdu prvej inštancie na podnikanie oprávneného, ktorý sám pri svojom účastníckom výsluchu uviedol a potvrdil výkon podnikania, a to, že si zabezpečil činnosť taxi služby, čo bolo konajúcim súdom aj preukázané vykonaním predložených dôkazov. Odvolateľ sa
nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý podnikanie oprávneného hodnotí na úrovni brigádnickej činnosti, respektíve ako snahu odbremeniť svoju matku od zabezpečenia jeho potrieb. Pritom príjem matky konajúci súd prvej inštancie vôbec nezisťoval. Matka má príjem viac ako 1.000,- eur. V kontexte uvedeného poukázal odvolateľ na § 75 ods. 2 Zákona o rodine a zároveň argumentoval tým, že sa súd prvej inštancie nezaoberal skutočnosťou, že oprávnený sa dopustil priestupku, pričom poukázal na uznesenie OPZ K. - M. zo dňa 17.5.2020, kde je detailne popísané konanie oprávneného, ktorého sa mal dopustiť voči otcovi ako aj voči starej matke zo strany otca. Navrhuje preto odvolateľ rozhodnúť v zmysle odvolacieho návrhu.
5. K podanému odvolaniu sa písomným stanoviskom zo dňa 26.12.2023 vyjadril oprávnený z poberania výživného, ktorý uviedol, že odvolanie zo strany navrhovateľa neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie už neposudzoval. Zopakoval, že je študentom denného štúdia, na ktoré sa potrebuje denne pripravovať. Poukázal zároveň aj to, že vyčíslil svoje výdavky, ktoré zhruba predstavujú 500,- eur mesačne, pričom otec prispieva na jeho výživu 100,- eur mesačne. Počas konania priznal priemerný príjem za celú dobu jeho privyrábania si, čo predstavuje približne 150,- eur mesačne. Zároveň poukázal aj daňové priznania za rok 2022 a 2023. Považuje za irelevantné počas konania o vyživovacej povinnosti posudzovať zdravotný stav matky navrhovateľa. Súd prvej inštancie posúdil rodinné vzťahy, ktoré sú dlhodobo napäté, ako aj celý skutkový stav. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol oprávnený z poberania výživného, aby odvolací súd rozsudok potvrdil.
6. K vyjadreniu oprávneného z poberania výživného sa písomným stanoviskom zo dňa 26.1.2024 vyjadril navrhovateľ - povinný z platenia výživného, ktorý v konečnom dôsledku zopakoval dôvody, ktoré uviedol jednak v odvolaní ako aj vo svojich vyjadreniach na pojednávaní. Zdôraznil, že osoba oprávnená na výživné uvádza, že príprava na štúdium zaberá absolútnu väčšinu času, teda nemá priestor na trvalý pracovný pomer, z ktorého by mal príjem dostatočný, aby sa mohol živiť, pričom vyčíslil svoje výdavky na 500,- eur. K rozpisu výdavkov iba uviedol, že boli vyčíslené na základe údajov vyplývajúcich jednak z bankového účtu, ako aj príjmovej a výdavkovej časti. Odvolateľ má za to, že konajúcu súd náležitým spôsobom sa nevenoval zisteniu oprávnenosti a opodstatnenosti výdavkov a príjmov, priklonil sa len k ničím nepodloženým tvrdeniam osoby oprávnenej na výživné. Taktiež nijakým spôsobom nezisťoval príjem matky, ktorá má 1.000,- eur príjem. Osoba oprávnená na výživné považuje za irelevantné počas konania o vyživovacej povinnosti posudzovať zdravotný stav jeho matky, čo považuje za potrebné uviesť, že ide o dôchodkyňu vo veku 76 rokov a konaním oprávneného bol ohrozený jej život a zdravie. Na základe uvedeného navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
IV. Hodnotenie odvolacieho súdu
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas v zmysle ustanovenia § 362 ods. 1 CSP oprávneným subjektom - účastníkom konania, ktorého v neprospech bolo vydané rozhodnutie podľa § 359 CSP, proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa s poukazom na ustanovenie § 355 ods. 1 CSP po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti v súlade s § 127 a § 363 CSP a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom v zmysle § 65 CMP a dôvodmi odvolania s poukazom na ustanovenie § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 329 ods. 1 CSP, keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím prvej inštancie, pretože bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá. Má za to, že všetky dôvody, ktoré uvádza v odvolaní odvolateľ, ako aj matka detí, vyriešil už súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože tvoria jeden celok.
10. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav veci. Odvolací súd nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu odchýliť. Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, jeho správnosť argumentuje nasledovne. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku i argumenty predostrené v odvolacom konaní bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na dané skutkové okolnosti pre zrušenie výživného na oprávnenú osobu.
11. Odvolateľ nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a argumentoval tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
12. V nadväznosti na uplatnené odvolacie námietky odvolací súd uvádza, že za situácie súdom zisteného skutočného stavu možno konštatovať, že návrh na zrušenie výživného nezodpovedá odôvodneným potrebám oprávneného z výživného M., nar. XX.X.XXXX, ktorý je v súčasnej dobe študentom denného štúdia na C. univerzite, odbor R., ktorého štúdium má končiť v máji 2025.
13. Podľa § 154 CMP, na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov je miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa.
14. Pri rozhodovaní o zrušení výživného je potrebné porovnávať okolnosti v čase vydania predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré bolo vydané v roku 2017 s okolnosťami v čase nového rozhodnutia, pričom predpokladom takejto zmeny, akú navrhoval navrhovateľ vo svojom návrhu zo dňa 27.1.2023, bolo potrebné zo strany súdu prvej inštancie posúdiť komplexne okolnosti čo sa týka oprávnení na poberanie výživného zo strany oprávneného, ako aj na povinnosť platenia výživného zo strany otca ako povinného z platenia výživného. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd dospel k názoru, že oprávnený z poberania výživného je aj naďalej osobou, ktorá je toho času študentom vysokej školy v dennej forme, ktorého výdavky v podstatnom rozsahu hradia rodičia a z hľadiska prípravy na svoje budúce povolanie jeho sústava príprava na povolanie štúdiom na vysokej škole dennou formou naďalej trvá, je teda oprávnený podľa názoru nielen súdu prvej inštancie ale aj odvolacieho súdu na poberanie výživného. Aj v súčasnosti je odkázaný svojou výživou na rodičov a nie je schopný sa samostatne živiť.
15. Z dôvodov, ktoré mal preukázané súd prvej inštancie bezpochyby vyplýva, že ak príprava povolania dieťaťa - štúdiom, ktorá je akceptovaná súdnou praxou ako prekážka spôsobilosti dieťaťa sa samo živiť, je definitívne zavŕšená až ukončením vysokoškolského štúdia II. stupňa, ktorého ako podmienka na štúdium nevyhnutne predchádza úspešné ukončenie vysokoškolského štúdia I. stupňa. Preto je možné bezpochyby uzavrieť, že príprava na konkrétne povolanie dieťaťa je ukončená dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese, ktorým je vysoká škola, respektíve univerzita. Nakoľko M. ako oprávnený z poberania výživného získal vo zvolenom odbore dňa 14.6.2023 na základe 3-ročného bakalárskeho štúdia v odbore W. titul bakalár a od 1.9.2023 nastúpil následne na 2-ročné inžinierske štúdium v dennej forme na C. L., ktorého predpokladané ukončenie je v máji 2025 spĺňa naďalej podmienky dieťaťa, ktoré nie je schopné samo sa živiť. Uvedené skutočnosti sú dôvodom na to, aby pokračovala vyživovacia povinnosť zo strany povinného aj naďalej, a preto podľa odvolacieho súdu správne rozhodol súd prvej inštancie, keď návrh povinného z platenia výživného - navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
16. Odvolací súd s poukazom na tú skutočnosť, že v danom konaní ohľadom výživného vychádza súd z predpokladu, že súd prvej inštancie rozhodol správne, s ktorým tvrdením a s rozhodnutím sa odvolací súd plne stotožňuje. Súd správne poukázal na to, že otec oprávneného je aj naďalej povinný z platenia výživného platiť na svojho syna výživné, nakoľko tento sa nedokáže o seba samostatne postarať. Uvedenej skutočnosti nebráni ani to, že oprávnený z príjmu výživného je v súčasnej dobe držiteľom koncesie na taxikárske služby, ako aj živnosti na podnikanie v oblasti kuriérskych služieb. Na základe doloženého daňového priznania za rok 2022, ako aj príjmov vyčíslených oprávneným, mal súd prvého stupňa za bezpochyby preukázané, že oprávnený dosahuje z výkonu podnikateľskej činnosti príjem, ktorý však nie je v dostatočnej výške na úhradu všetkých jeho bežných potrieb, ktorých vyčíslenie bolo predložené oprávneným a ktoré považoval nielen súd prvej inštancie ale aj odvolací súd za bezpochyby
preukázané. S poukazom na výživné, ktoré platí povinný z platenia výživného, a to vo výške 100,- eur mesačne, odvolací súd poukazuje na to, že uvedená výška výživného v žiadnom prípade nepostačuje na krytie potrieb oprávneného ako študenta denného štúdia, pričom však dáva do pozornosti tú skutočnosť, že oprávnený z poberania výživného, ako sa už vyjadril pred súdom prvej inštancie a argumentoval týmto vyjadrením aj vo svojich stanoviskách k odvolaniu, nechce dávať podnet, respektíve návrh na zvýšenie výživného. Avšak bezpochyby má za to, že stále je osobou, ktorá je oprávnená na poberanie výživného zo strany otca ako povinného z platenia výživného vo výške 100 eur mesačne.
17. Zo skutočného stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplývajú podľa odvolacieho súdu všetky dôvody, ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.
18. Povinnosťou pri stanovení výživného, ako aj pri jeho platení, je prihliadnuť na najlepší záujem dieťaťa, ktorý má relevanciu pri určovaní rozsahu výživného v každom jednom prípade. Každé dieťa má právo mať jasný životný štýl, rastie, potreby sú zvýšené, je potrebné prihliadnuť pri stanovení výživného aj možné scenáre rozvoja, vývoja dieťaťa a podrobiť to v krátkodobom a dlhodobom horizonte preukázaniu skutkového stavu. Výživné znamená, že dieťa dostáva prostriedky a aj príležitosti, aby sa mohlo rozvíjať, či už fyzicky, mentálne, duchovne, sociálnym zdravím, normálnym spôsobom, teda potreby dieťaťa pri stanovení samotného výživného sú vnímané v najširšom slova zmysle a v čo najlepšom záujme dieťaťa. Výživné tak má slúžiť na zabezpečenie všetkých odôvodnených potrieb dieťaťa s cieľom zabezpečiť rozvoj samotného dieťaťa.
19. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že zákon o rodine pri rozhodovaní o výške výživného vymedzuje kritéria ako určitý návod pre súd, kombináciou ktorých je určenie konkrétnej výšky výživného. Pokiaľ výška výživného v danom konkrétnom konaní bola na 100,- eur mesačne, odvolací súd má za to, že akceptuje vyjadrenia oprávneného a čo sa týka samotnej výšky výživného do tohto nezasahuje. Podľa odvolacieho súdu je povinnosťou otca, aby objektívne preukázal dôvody na zrušenie výživného, pričom v podanom návrhu neboli uvádzané také dôvody, pre ktoré by súd jeho návrhu mohol vyhovieť, respektíve, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie zhodnotil všetky potreby oprávneného z poberania výživného ako aj všetky výdavky, ktoré, ako už oprávnený konštatoval, v prevažnej miere hradí jeho matka. Nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa bližšie príjmom matky oprávneného, pretože súd prvej inštancie rozhodoval o návrhu otca na zrušenie výživného. Zaoberal sa preto dôvodmi, ktoré uviedol navrhovateľ vo svojom návrhu a odvolací súd argumentuje tým, že sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré uvádzal navrhovateľ v návrhu, ako aj so všetkými jeho dôvodmi, ktoré boli uvedené ako odvolacie námietky. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa týmito skutočnosťami vyporiadal už vlastne v konaní o podanom návrhu a dostatočným spôsobom odôvodnil dôvod, respektíve zámer, z akého dôvodu návrh povinného z platenia výživného zamietol. Odvolací súd po vyhodnotení zisteného skutočného stavu a vyhodnocujúc námietky otca v podanom odvolaní, prijal právny záver a má za to, že v danom prípade je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne a zákonné. Na základe skutočností, ktoré boli uvedené v podanom návrhu povinného z platenia výživného, aj podľa názoru odvolacieho súdu, je návrh nedôvodný, a preto bolo potrebné súdom prvej inštancie tento ako nedôvodne podaný zamietnuť. Otec, ktorý je povinný z platenia výživného v priebehu konania žiadnymi dôkazmi, ktoré by smerovali k záveru, že nie je v jeho schopnostiach dosahovať príjem, z ktorého by mohol platiť 100,- eur výživné mesačne. Bez ďalšieho vychádzal súd prvej inštancie z ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine a možno tak v prejednávanej veci konštatovať, že súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení zákona o rodine a odvolací súd má bezpochyby za to, že v žiadnom prípade nepochybil pri rozhodovaní o návrhu povinného z platenia výživného. Odvolací súd vzal v úvahu aj tú skutočnosť, že otec platí výživné po 50 eur mesačne aj na staršie dcéry.
21. Takisto konštatoval odvolací súd a poukázal na to, že považuje za potrebné zdôrazniť, obdobne ako to bolo v rozhodnutí súdu prvej inštancie, že vo vzťahu dvoch osôb musí dôjsť vždy ku konsenzu, teda k vzájomnej dohode, na základe ktorej bude ich vzájomná komunikácia, respektíve vzájomné stretávanie sa, či akceptovanie jednej druhého do budúcna. Rovnako ako povinný z platenia výživného má povinnosť platiť výživné, má povinnosť ako otec ukázať svojím príkladom synovi ako sa má správať otec voči
dieťaťu. Na druhej strane oprávnený z poberania výživného ako syn je povinný svoje správanie sa voči rodičovi v plnej miere zosúladiť s tým, že ako dieťa má určité povinnosti a určité záväzky voči rodičovi, ktorý ho na tento svet de facto priviedol.
22. Za daného stavu odvolací súd rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP potvrdil.
23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3 : 0 hlasov (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).