Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Sa-7-2020.pdf
PDF · 145.03 KB
Case nature
Area
Subarea
24Sa/7/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou Mgr. Zuzanou Štolcovou, v právnej veci žalobcu: I. K. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom N. XXX, XXa, XX-XXX N., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, za účasti ďalšieho účastníka konania: UNIPROWEB, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 171, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 15442-3/2019-BA zo dňa 16. augusta 2019
rozhodol:
Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave Číslo: 15442-3/2019-BA zo dňa 16. augusta 2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca Číslo: 31943-1/2014-CA zo dňa 13. januára 2014 a vec v r a c i a na ďalšie konanie orgánu nižšieho stupňa.
Žalobcovi a ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca (ďalej ,,správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím Číslo: 31943-1/2014-CA zo dňa 13.januára 2014 (ďalej ,,rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej ,,zákon o sociálnom poistení“) tak, že pánovi I. D. A., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi UNIPROWEB, s.r.o. dňa 31.03.2013 podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia poukázal na kontrolu zo dňa 26. februára 2013, keď kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca vykonali kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činností jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti, nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Na základe výsledkov kontrola nebolo preukázané, že by pán I. D. A. reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29.04.2004.
2. Dňa 9. septembra 2015 Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím číslo: 50958-2/2015-BA konanie o odvolaní zamestnanca a zamestnávateľa s poukazom na ust. § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení prerušila odo dňa doručenia rozhodnutia o prerušení do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci.
3. Na základe včas podaného odvolania rozhodovala Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej ,,správny orgán druhého stupňa alebo odvolací správny orgán alebo žalovaný“), ktorý rozhodnutím Číslo:15442-3/2019- BA zo dňa 16. augusta 2019 (ďalej ,,rozhodnutie odvolacieho orgánu alebo napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnutie žalovaného“) odvolanie zamestnávateľa UNIPROWEB, s.r.o., IČO: 47 237 171 a odvolanie zamestnanca (žalobcu) v celom rozsahu zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. Žalovaný preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že je vecne správne a v súlade s príslušnou právnou úpravou. Žalovaný poukázal na to, že podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina je zamestnávateľ zapísaný pod obchodným menom UNIPROWEB, s.r.o., s dňom zápisu 4. januára 2012. Zamestnávateľ je od 26. januára. 2012 prihlásený v registri zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou. Zamestnávateľ podal dňa 23. apríla 2012 prihlášku žalobcu ako zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového poistenia vedeného Sociálnou poisťovňou s dátumom vzniku poistenia 1. apríla 2012. Zamestnanec bol odhlásený z registra poistencov ku dňu 30. apríla 2014. Žalovaný zdôraznil záväznosť koordinačných nariadení, ktoré ako nariadenia Európskeho spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Uviedol, že v situáciách, kedy fyzické osoby vykonávajú svoju činnosť zvyčajne na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujúca na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v čl. 13 nariadenia č. 883/2004 (ďalej ,,základné nariadenie“). Ďalej rozobral vo všeobecnosti podmienky rozhodné na určenie uplatniteľnej legislatívy, ktorými sú status zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, reálny výkon jeho činností. A určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte automaticky nezakladá dôvod pri určovaní uplatniteľnej legislatívy aplikovať čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci základného a vykonávacieho nariadenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava v súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy a za účelom správneho vykonávania koordinačných opatrení bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať, čo sa stalo kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území SR vykonanou dňa 26.02.2013 pobočkou Čadca. Touto kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov na území SR, ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území SR. Predmetné skutočnosti oznámila Sociálna poisťovňa v zmysle článku 76 ods. 4 základného nariadenia poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. ZUS ako príslušná inštitúcia podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia dočasne určila, že zamestnanec podlieha od 1. apríla 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa dňa 25. septembra 2012 vystavila formulár PD A1 na obdobie od 1. apríla 2012 do 31. marca 2013, pretože nedisponovala informáciami, ktoré by boli v rozpore s určením uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky. Následne zistila kontrolou, že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca, avšak z dôvodu zachovania právnej istoty nevyhlásila formulár PD A1 v celom rozsahu za neplatný, ale v rámci vzájomnej komunikácie so ZUS dospela k záveru, že ak prihlásenie na povinné sociálne poistenie zamestnanca bude trvať aj po uplynutí platnosti vystaveného formulára PD A1, nebude možné s ohľadom na zistené skutočnosti vystaviť nový (pokračujúci) formulár PD A1. Zamestnanec nemôže byť prihlásený do poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami. Skončením doby platnosti formulára PD A1 zanikol dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Z dôvodu skončenia platnosti príslušného formulára, Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, vydala rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, ktorým deklarovala, že zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve do dňa 31. marca 2013. Pretože zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov a sporiteľov Sociálnej poisťovne až do 30. apríla 2014, bola pobočka povinná odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v tomto registri vydaním rozhodnutia o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím zosúladila skutkový stav s právnym. V uvedenom kontexte následne poukázal na skutočnosť, že Sociálnej poisťovni bolo zo strany poľskej inštitúcie ZUS, Oddzial w Opolu v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie číslo: 240000/2017/512-UBS-IG-0004375 zo dňa 13. júna 2015, ktorým ZUS určila, že pán I. D. A. podlieha od 1. apríla 2013 do 30. apríla 2014 právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na
to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 nariadenia č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) definitívnym. Námietky zamestnanca a zamestnávateľa nezaložili dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Napadnutým rozhodnutím Sociálna poisťovňa nespochybnila platnosť pracovnej zmluvy, vyhodnocovala všetky dôkazy získané v administratívnom konaní, na ktoré v rámci súčinnosti v oblasti boja proti podvodom a omylom upozornila poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave.
4. Podaním zo dňa 24.09.2019, ktoré bolo správnemu súdu doručené dňa 19.11.2019, podal žalobca včas žalobu podľa § 199 a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej ,,SSP“). I. Navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného a rozhodnúť o ich zrušení a vrátení veci správnemu orgánu prvého stupňa. Na odôvodnenie predloženej správnej žaloby namietal porušenie predpisov hmotného práva, v dôsledku ktorého bolo ovplyvnené rozhodnutie vo veci. Zdôraznil, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, podľa ktorého žalobca podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Žalobca namietal neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia (Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29.04.2004) s tým, že uvedené ustanovenie nemalo byť v predmetnej veci použité, pretože žalobca nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, v nadväznosti na čo sa voči žalobcovi uplatňuje výlučne článok 13 ods. 3 základného nariadenia. U zamestnávateľa boli vykonané kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Žalobca poukázal na porušenie § 87 ods. 1 Zákonníka práce a zdôraznil, že v pracovnej zmluve žalobcu je stanovené, že sa práca musí vykonávať na území Slovenska, pretože zamestnávateľ chce dosiahnuť čo najširšie publikum a povaha práce vyžaduje, aby bola vykonávaná mimo sídla firmy prostredníctvom oboznámenia slovenských podnikateľov s ponukou spoločnosti. Vydané rozhodnutie má základ v neoprávnenom vyhlásení Zakładu Ubezpieczeń Społecznych, že práca má marginálny charakter. Označená poľská inštitúcia nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, pretože toto patrí výlučne Sociálnej poisťovni. Práca žalobcu, ktorý je aktívny tiež na Slovensku, nepredstavuje prácu marginálneho charakteru, preto sa na žalobcu vzťahuje iba článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Zamestnanie na Slovensku je viac ako 5% a práca v takomto rozsahu nie je prácou o marginálnom charaktere (bod 10. článku I. správnej žaloby). V pracovnej zmluve žalobcu je výslovne napísané, že prácu vykonáva na Slovensku, v nadväznosti na čo žalobca dochádza na Slovensko a z vykonanej práce predkladá zamestnávateľovi príslušné správy. Žalobca namieta neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť UNIPROWEB, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobca vykonáva prácu na vlastný účet o úplne odlišnom charaktere a pre spoločnosť UNIPROWEB, s.r.o. vykonáva prácu promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. II. Žalobca ďalej namieta porušenie predpisov o konaní, ktoré ovplyvnilo výsledok vo veci. Tvrdí ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkazu dokladov uvedených žalobcom, ktoré prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre posúdenie veci a boli vydané pre podnikateľov v totožnom, skutkovom a právnom stave. Namieta nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a uznanie, že práca nie je v skutočnosti vykonávaná, zatiaľ čo žalobca pracuje na území Slovenska, nie nevyhnutne v meste, ktoré je sídlom spoločnosti. Práca žalobcu nemôže byť vykonávaná v priestoroch spoločnosti, pretože sa opiera o aktívnu reklamu zamestnávateľa medzi fyzickými osobami, právnickými osobami a podnikateľmi podnikajúcimi na Slovensku. K reálnemu výkonu činností zamestnanca dochádza a kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňou Čadca bola vykonaná bez účasti žalobcu, ktorý bol ukrátený aj písomného oznámenia pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je vydané na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho. III. Ďalej na odôvodnenie správnej žaloby žalobca uvádza, že vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastný účet a z tejto činnosti platí príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 01.04.2012 žalobca dodatočne uzavrel pracovnú zmluvu firmou UNIPROWEB, s.r.o., so sídlom v Čadci. Pracoval do 30.04.2014. Má overený formulár A1, sociálna poisťovňa určila jeho dátum platnosti od 1.04.2012 do 31.03.2013. Z dôvodu novej zmluvy žalobca podal návrh na Sociálnu poisťovňu (tento návrh bol skutočne informáciou) o určenie príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s článkom 13 ods. 3 základného nariadenia, tzn. legislatíva štátu, na ktorom území vykonával žalobca nájomnú prácu. Podľa pracovnej zmluvy mal žalobca plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska, pričom práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Sociálna poisťovňa
v napadnutom rozhodnutí nesprávne použila článok 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, a pre žalobcu platí článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Ďalej porušila článok 5 vykonávacieho nariadenia. Tento predpis uvádza, že doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných štátov tak dlho, ako dlho nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom sú vydané. Na základe pracovnej zmluvy žalobca bol zaregistrovaný pre potreby poistenia v Slovenskej republike. Príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. Žalobca poukázal na článok 13 ods. 3 základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce v inom štáte únie, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva. Pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci laboris). Pokiaľ napadnuté rozhodnutie vychádza z dokladu od poľského subjektu Zakład Ubezpieczeń Społecznych, ako poľského orgánu miesta bydliska žalobcu, nie je v súlade s platnými právnymi predpismi EÚ, pretože tento poľský orgán sociálneho zabezpečenia je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s článkom 13 ods. 3 Nariadenia č. 883/2004, čiže s právnymi predpismi Slovenskej republiky odo dňa uzatvorenia pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Poľský poisťovací orgán po konzultácii so Sociálnou poisťovňou prispel k situácii, v ktorej žalobca podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ podliehal právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Takýto výsledok je v rozpore s účelom článku 48 až 51 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (články 39 a 42 konsolidovaného znenia). Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobcu, ktorá však bola vykonaná tendenčným spôsobom, s cieľom vylúčenia žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku, a nie na zistenie skutočností. Ani táto kontrola však neukázala žiadne nezrovnalosti a od zamestnávateľa žalobcu nebolo požadované doplniť doklady. Zamestnávateľ žalobcu predložil zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu týkajúcu sa žalobcu s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Žalobca zdôraznil, že jeho povinnosťou podľa pracovnej zmluvy je výkon práce promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom, pričom zamestnávateľ zveruje žalobcovi vykonávanie úloh a činností podľa vlastného uváženia, ale vždy na základe pracovnej zmluvy. Náplňou práce žalobcu je kontrolovanie potenciálnych klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov, pričom žalobca vykonáva svoju prácu osobne s náležitosťou a využitím svojho najlepšieho vedomia a zručností, zverené úlohy vykonáva načas a na žiadosť zamestnávateľa. Prácu vykonáva na celom území Slovenska v rôznych mestách. Vykonávanie tejto práce v stacionárnom režime by nemalo zmysel, pretože zamestnávateľ má záujem pracovať v teréne a zoznamovať slovenských podnikateľov s rôznymi ponukami zamestnávateľa. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi. Žalobca vykonáva prácu za náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve. Keďže kontroly Sociálnej poisťovne neodhalili žiadne nedostatky, je práca legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené, v nadväznosti na čo sú námietky Sociálnej poisťovne, že nebola vykonaná práca, neopodstatnené. Zamestnávateľ žalobcu má dostatočnú dokumentáciu preukazujúcu, že jej činnosť na území Slovenska je legálna a skutočná. Na Slovensku má zamestnávateľ žalobcu sídlo už dva roky. Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Sociálna poisťovňa mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti má nejaký význam v tomto prípade. Je potrebné zdôrazniť, že sa jedná o kapitálovú a nie o osobnú obchodnú spoločnosť. Takáto obchodná spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Tvrdenia Sociálnej poisťovne týkajúce sa miesta sídla spoločnosti nie sú pre žalobcu relevantné, pretože právne predpisy spoločenstva jasne vo svojom obsahu znamenajú, že ide o miesto výkonu práce žalobcu a táto práca je v konečnom dôsledku vykonávaná na Slovensku.
5. K doručenej žalobe sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 25. augusta 2020. Poukázal na to, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj len ,,základné nariadenie“) a súčasne sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov v zmysle článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby, komunikovať medzi sebou preto Sociálna
poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Žalovaný poukázal na článok 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v spojení s článkom 13 ods. 3 základného nariadenia s tým, že prvostupňový správny orgán vykonal kontrolu so zameraním sa na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa, výsledkom ktorej bol záver, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. V zmysle článku 76 ods. 4 veta prvá základného nariadenia, zistené skutočnosti žalovaný oznámil poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ZUS), ktorá toto stanovisko akceptovala. Sociálna poisťovňa po skončení platnosti formulára PD 1A č. 12-00050742-010-000-A-1724341 vydaného na obdobie od 1. apríla 2012 do 31. marca 2013, nevystavila nový (pokračujúci) formulár, po skončení jeho platnosti nebol dôvod na registráciu žalobcu v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, a preto a pristúpila k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Následne v súlade s článkom 16 odsek 2 vykonávacieho nariadenia bolo doručené Sociálnej poisťovni oznámenie poľskej inštitúcie ZUS, Oddzial w Opolu číslo: 240000/2017/512-UBS-IG-004378 zo dňa 13. júna 2018, ktorým určila, že zamestnanec podlieha od 1. apríla 2013 do 30. apríla 2014 právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na záver vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016 s tým, že práve definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k námietke žalobcu o neprimeranosti použitia článku 11 odsek 3 písm. a) základného nariadenia (pričom žalobca v žalobe nesprávne uvádza článok 11 odsek 2 písm. a)) žalovaný konštatoval, že k reálnemu výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky nedochádza, a teda neexistuje súbeh v zmysle článku 13 odsek 3 základného nariadenia, ako naznačuje žalobca. Žalobca preto podlieha systému sociálneho poistenia len jednej krajiny, a to Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, to znamená do systému slovenského sociálneho poistenia, v súvislosti s čím bolo žalobcovi automaticky vygenerované za účelom registrovania rodné číslo, avšak uvedená skutočnosť nemá za dôsledok, že žalobca podlieha uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky. Vydaním napadnutého rozhodnutia nebola spochybnená platnosť pracovnej zmluvy uzavretej medzi zamestnancom a zamestnávateľom v zmysle vnútroštátnych predpisov. Tvrdenie žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené marginálnym výkonom práce zamestnanca na území Slovenskej republiky, žalovaný nepovažoval za pravdivé, pretože v rozhodnutiach sa neuvádza, že by činnosť zamestnanca vykazovala znaky zanedbateľných (marginálnych činností). Za neopodstatnené považoval tvrdenie o porušení princípu rovnakého zaobchádzania. Podľa žalovaného žalobca si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde je to pre jeho podnikanie ekonomicky výhodnejšie, ale má povinnosť prihlásiť zamestnanca do systému sociálneho poistenia toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podlieha. Žalovaný mal za to, že žalobca v celej žalobe neuviedol konkrétne ustanovenia koordinačných nariadení, ani vnútroštátnych predpisov, ktorých porušenia by sa mal žalovaný skutočne dopustiť. Žalovaný poukázal na to, že napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklaroval skutočnosť, že zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Vo vyjadrení zároveň poukázal na rozhodnutia krajských súdov, ktoré rozhodovali v skutkovo podobných konaniach. Navrhol žalobu zamietnuť.
6. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 18.09.2020 bolo vyjadrenie žalovaného doručené žalobcovi s možnosťou sa k nemu v lehote 10 písomne vyjadriť (doručenka na č.l. 26 rub spisu), na ktoré podanie nebolo žalobcom reagované.
7. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 26.07.2021 bola žaloba doručená ďalšiemu účastníkovi konania s možnosťou sa k nej vyjadriť spolu s procesným poučením (doručenka na č.l. 41 spisu), pričom ďalší účastník sa nevyjadril.
8. Krajský súd v Žiline ako správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a rovnako za splnenia podmienok podľa
§ 137 ods. 4 SSP. Na termíne dňa 03.11.2021 správny súd verejne vyhlásil rozsudok vo veci a o jeho vyhlásení bola spísaná zápisnica.
9. K procesnému postupu krajského súdu ako súdu správneho, ktorý prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sa/7/2020-49 zo dňa 29.09.2021, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 26.10.2021 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline za rešpektovania ust. § 137 ods. 2 a 4 SSP.
10. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu a pri tomto prieskume zákonnosti postupoval zohľadniac skutočnosť, že v danej veci ide o vec sociálnu podľa § 199 a nasl. SSP (Zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP) a žaloba je podaná žalobcom fyzickou osobou, kedy správny súd podľa § 203 ods. 2 SSP nie je viazaný žalobnými bodmi. Správny súd skonštatoval, že žaloba je dôvodná. O zrušení rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa rozhodol podľa § 191 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a) SSP, teda z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil orgánu nižšieho stupňa na ďalšie konanie.
11. Predmetom súdneho prieskumu v predmetnej veci je rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, na základe ktorých bol určený zánik sociálneho poistenia žalobcu ako zamestnanca podľa slovenskej legislatívy dňom 31.03.2013.
12. V danej veci nebolo žalobcom v žalobe a žalovaným vo vyjadrení k žalobe spochybnené, že zamestnávateľ žalobcu, a to UNIPROWEB, s.r.o. sa od 26. januára 2012 prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou. Z administratívneho spisu - registračný list FO - prihláška bolo zistené a tiež nebolo žalobcom v žalobe a žalovaným vo vyjadrení k žalobe spochybnené, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu p. I. D. A. ako svojho zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01.04.2012, s dátumom prijatia formulára dňa 23.04.2012; zároveň z registračný list FO - odhláška boli zistené údaje: dátum zániku poistenia 30.04.2014 a dátum prijatia formulára 29.04.2014. Nebolo spochybnené ani to, že uvedený zamestnanec je občanom Poľskej republiky s bydliskom v Poľskej republike, ktorý vykonáva prácu ako zamestnanec a ako SZČO v rôznych členských krajinách.
13. Správny súd z administratívneho spisu predloženého žalovaným zistil, že žalovaný vydal dňa 25.09.2012 uvedenému zamestnancovi formulár PD A1, zmysle ktorého deklaroval, že na žalobcu ako zamestnanca sa počas obdobia od 01.04.2012 do 31.03.2013 vzťahujú slovenské právne predpisy o sociálnom zabezpečení a že tento subjekt nemá povinnosť platiť príspevky v inom štáte. Z administratívneho spisu však nebolo zistené, z akého dôvodu bol formulár PD A1 vystavený, akým spôsobom bola určená legislatíva Slovenskej republiky na príslušné obdobie uvedené vo formulári. Žalovaná vo svojom rozhodnutí uvádza, že Sociálna poisťovňa, ústredie vydala formulár PD A1 na základe dočasného určenia ZUS podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého zamestnanec podlieha od 1. apríla 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.
14. Vzhľadom k určeniu slovenskej legislatívy správne orgány na základe článku 76 základného nariadenia preskúmali rozhodujúce skutočnosti a vykonali kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území SR, na základe ktorej dospeli k záveru, že nebola preukázaná reálna činnosť zamestnanca žalobcu na území SR. Uvedená skutočnosť mala byť oznámená ZUS v zmysle článku 76 ods. 4 prvá veta základného nariadenia (podľa tvrdenia žalovanej) o čom sa však v administratívnom spise nenachádza žiadny dôkaz. Uvedené však vyplýva i z oznámenia ZUS zo dňa 13.06.2018.
15. Dňa 13. januára 2014 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie Číslo: 31943-1/2014-CA o zániku poistenia žalobcu ako zamestnanca, ktoré zdôvodnil výsledkami vykonanej kontroly, keď nebolo preukázané, že pán I. D. A. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území SR, a preto nemôže
podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa článku 11 ods. 3, článku 13 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.
16. V administratívnom spise predloženom správnym orgánom sa ďalej nachádza oznámenie ZUS, Oddzial w Opolu číslo: 240000/2017/512-UBS-IG-0004375 zo dňa 13. júna 2018, ktorým ZUS informuje žalovanú, že p. I. D. A. určila poľské právne predpisy ako uplatniteľné pre obdobie od 01.04.2013 do 30.04.2014.
17. Žalovaná o odvolaní žalobcu rozhodla tak, ako je uvedené v odseku 3. tohto rozsudku, keď najskôr konanie prerušila rozhodnutím číslo: 50958-2/2015-BA zo dňa 9. septembra 2015 podľa § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení z dôvodu, že v odvolacom konaní boli zistené skutočnosti, ktoré je potrebné objasniť a ktoré môžu mať vplyv na správnosť prvostupňového rozhodnutia. V administratívnom spise predloženom žalovanou sa však nenachádzajú žiadne zisťovania, skutočnosti či dopyty na ZUS alebo iné orgány, správy alebo iné dôkazy, po prerušení nasleduje len v spise napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 16. augusta 2019.
18. Podľa Článku 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ,,základné nariadenie“) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
Podľa Článku 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa Článku 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
Podľa Článku 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa Článku 16 ods. 1 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2001 (ďalej ,,vykonávacie nariadenie“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa Článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa Článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
Podľa Článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
Podľa Článku 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
Podľa Článku 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.
Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.
Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.
Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.
Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení platnom a účinnom k momentu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.
Podľa § 120 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zák. č. 461/2003 Z.z. do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 210 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).
19. V prejednávanej veci správny súd poukazuje na to, že na žalobcu ako zamestnanca UNIPROVEB, s.r.o., ktorý je občanom Poľskej republiky, vykonáva SZČO v tejto krajine bydliska a zároveň uzatvoril so žalobcom pracovnú zmluvu ako zamestnanec, sa vzťahujú v oblasti sociálneho zabezpečenia vyššie citované nariadenia Európskeho parlamentu a Rady. Uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná a správny súd konštatuje, že správne orgány sa riadili týmito nariadeniami.
20. Podstatnou skutočnosťou v prejednávanej veci je to, že zamestnancovi žalobcu Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala formulár PD A1 na základe oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia o predbežnom určení legislatívy (uvádza v napadnutom rozhodnutí a žalobca to nerozporoval). Nebolo preto pochybností o tom, že práve a len v období od 01.04.2012 do 31.03.2013 (na ktoré bol formulár PD A1 vydaný) sa vo vzťahu k žalobcovi uplatňujú právne predpisy o sociálnom zabezpečení Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie. Ďalšou podstatnou skutočnosťou v danom prípade je určenie uplatniteľnej legislatívy na obdobie od 01.04.2013 do 30.04.2014 poľskou ZUS žalobcovi, a to určenie poľskej legislatívy, čo bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 13.06.2018, ktorý mu bol doručený podľa prezentačnej pečiatky dňa 25.06.2018, t.j. pred rozhodovaním žalovaného o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.
21. Žalovaný napadnuté rozhodnutie vydal dňa 16. augusta 2019, t.j. v čase, keď už bolo určenie poľskej legislatívy definitívnym, čo žalovaný ani nespochybňuje, a potvrdenie prvostupňového rozhodnutia o zániku poistenia žalobcovi ako zamestnancovi dňom 31.03.2013 žalovaný odôvodnil tým, že prvostupňový orgán len deklaroval svojim rozhodnutím, že žalobcu podliehal slovenskej legislatíve do uvedeného dňa a zároveň, keďže zamestnanec bol zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov až do 30. apríla 2014, odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca.
22. Správny súd poukazuje na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá konštitutívne účinky, čiže vznik a zánik sociálneho poistenia nie je podmienený podaním prihlášky či odhlášky, ktoré len deklarujú právnu skutočnosť, s ktorou zákon (nariadenie) spája vznik sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik (zánik) v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.
23. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán svojim rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu ako zamestnanca.
24. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný vydal formulár PD A1 (potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), v ktorom deklaroval, že na žalobcu ako zamestnanca žalobcu sa do 31.03.2013 vzťahujú právne predpisy SR o sociálnom zabezpečení, a teda nemá povinnosť platiť príspevky v inom členskom štáte. Za tejto situácie je podľa názoru správneho súdu napadnuté i prvostupňové rozhodnutie správnych orgánov nadbytočné. Rovnako ako žalovaný o vzniku povinného poistenia žalobcu pri vydaní formulára A1 osobitné rozhodnutie nevydával, tak je nadbytočné, aby o zániku povinného poistenia vydával samostatné rozhodnutie, keďže vznik a zánik povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy je deklarovaný v samotnom formulári a účastníkom konania sú uvedené dátumy od počiatku známe. Zo spisového materiálu taktiež nevyplýva, z akého dôvodu žalovaný iniciatívne považoval otázku zániku povinného poistenia za spornú a vydal rozhodnutie, keď v administratívnom spise absentuje akákoľvek požiadavka oprávnenej osoby o predĺženie doby, na ktorú bol formulár A1 vydaný, resp. požiadavka o vydanie nového formulára. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal predovšetkým posudzovaním tých právnych otázok, ktorých zodpovedanie je rozhodné nie pri zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy (ktorý údaj je účastníkom z formulára A1 od počiatku známy), ale vyhodnocovaním kritérií rozhodných pre určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle koordinačného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, ktorá právomoc jej s poukazom na čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nepatrí.
25. V danom prípade v období po 31.03.2013 nebol sporný zánik sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu, ale to, legislatíva ktorého členského štátu sa stane na toto ďalšie obdobie uplatniteľnou. Ako vyplýva z administratívneho spisu, k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo po rozhodnutí prvostupňového orgánu, čo vyplýva z doručeného oznámenia ZUS žalovanému dňa 25.06.2018 a žalovaný toto určenie
nenamietal, takže sa určenie poľskej legislatívy stalo definitívnym, t.j. dňom 25.08.2018 v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Uvedené bolo v konaní preukázané v súlade s ustanovením článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na ustanovenie článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané nezrušil ani nevyhlásil za neplatné). Správny súd konštatuje, že v administratívnom a ani v konaní pred správnym súdom, neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by žalobca a ďalší účastník namietal závery ZUS). Skutočnosti preukazujúce opak vo vzťahu k vyššie uvedenému záveru správneho súdu o určení uplatniteľnej poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi neboli zistené ani samotným správnym súdom.
26. Pokiaľ správne orgány rozhodovali o zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, je jednak uvedené rozhodnutie duplicitným, keďže uvedené bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z relevantného potvrdenia - formulára PD A1, ktorého platnosť, resp. správnosť podporných podkladov, na základe ktorých bol vydaný, nebola spochybnená, a tiež vydaným v rozpore s § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, pretože nejde o sporný prípad a jednak žalovaný v čase svojho rozhodovania už nemal právomoc rozhodovať o zániku sociálneho poistenia žalobcu ako zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Správny súd poukazuje na to, že účelom koordinačných nariadení v zmysle článku 11 ods. 1 základného nariadenia je, aby sa na osoby (žalobca ako zamestnanec) vzťahovali právne predpisy len jedného členského štátu. V dobe rozhodovania žalovaného už boli v súlade s predmetnými nariadeniami EÚ tieto predpisy určené, bolo určené, že žalobca podlieha právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
27. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
28. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že právny záver žalovaného o potrebe vydania rozhodnutia o zániku povinného poistenia vo vzťahu k žalobcovi je nesprávny a zároveň žalovaný sa nedostatočne zaoberal svojou právomocou rozhodovať o zániku povinného poistenia zamestnanca žalobcu v čase, keď už bola určená uplatniteľná legislatíva iného členského štátu. Z uvedených dôvodov rozhodnutie žalovaného a aj rozhodnutie prvostupňového orgánu podľa vyššie citovaného ustanovenia SSP zrušil a vec vrátil orgánu nižšieho stupňa na ďalšie konanie, v ktorom sa orgán verejnej správy musí vyporiadať prioritne s otázkou svojej právomoci s poukazom na skutkový stav.
29. Pokiaľ sa týka ďalších námietok uvádzaných v žalobe, správny súd sa nimi nezaoberal, nakoľko ich dôvodnosť či nedôvodnosť nemôže mať za následok iné rozhodnutie vo veci. Správny súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v obdobných skutkových veciach ako v prejednávanej veci a to rozhodnutia NS SR sp.zn. 7Sžsk/11/2018 a 7Sžsk/16/2018 obe zo dňa 26. júna 2019, v ktorých NS SR dospel k záveru o nadbytočnom rozhodovaní o zániku sociálneho poistenca a potrebe prioritne vyriešiť otázku právomoci žalovaného.
30. Žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené, a preto je účastníkom v tomto konaní úspešným žalobca. Žalobca má v nadväznosti na to voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. Správny súd však žalobcovi náhradu trov konania nepriznal na základe aplikácie úpravy § 167 ods. 3 písm. a) SSP. Za dôvod hodný osobitného zreteľa, na základe ktorého nebola žalobcovi náhrada trov konania nepriznaná, považuje správny súd skutočnosť, že postavenie žalobcu v administratívnom konaní sa po naplnení postupu správnych orgánov podľa záväzného právneho názoru správneho súdu v zmysle odôvodnenia tohto rozsudku nezmení a bude rovnaké ako v čase, keď bolo vydané preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného, a teda sa jedná o situáciu, keď nie je možné skonštatovať skutočný reálny dopad rozhodnutí správnych orgánov na právne postavenie žalobcu.
31. Ďalšiemu účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na úpravu podľa § 169 SSP a pri zohľadnení skutočnosti nezistenia vzniku trov konania na strane ďalšieho účastníka v súvislosti s plnením povinností, ktoré by mu boli správnym súdom uložené a zároveň pri zohľadnení absencie dôvodov hodných osobitného zreteľa na priznanie ďalších trov konania ďalšiemu účastníkovi
konania a absencie návrhu na takéto priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi, všetko v zmysle úpravy § 169 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak:a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.