Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_73S-18-2020.pdf
PDF · 214.76 KB
Case nature
Area
Subarea
73S/18/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: ZSOLTI CARS, s.r.o., Mierová 326/5, 991 06 Želovce, IČO: 47 580 356, právne zastúpeného advokátom JUDr. Ivom Babjakom, so sídlom Sov. hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101190911/2020 zo dňa 17. júla 2020, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty ZSOLTI CARS, s.r.o., Mierová 326/5, Želovce (ďalej len „žalobca“) daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeo časti za zdaňovacie obdobie január 2017. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 102022117/2018 z 11.10.2018. Výsledkom následne začatého vyrubovacieho konania bolo rozhodnutie správcu dane č. 100694054/2020 z 17.03.2020, ktorým žalobcovi určil rozdiel v sume 53 683,32 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017, nadmerný odpočet v sume 14 048,41 Eur nepriznal a vyrubil daň v sume 39 634,91 Eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane uviedol, že kontrolou predložených dokladov zistil, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z tam uvedených dodávateľských faktúr prijatých od daňového subjektu DeT Obchodná, s.r.o., Klincová 37B, Bratislava. Správca dane ďalej po opise úkonov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania v rámci vyhodnotenia získaných dôkazov nespochybnil reálnu existenciu tovaru - motorových vozidiel, ale preukázateľne zistil, že žalobca sa stal súčasťou podvodného obchodného reťazca, v ktorom došlo k účelovým obchodným transakciám. Transakcie na každom stupni v reťazci po spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. boli určené ako intrakomunitárne dodanie tovaru a transakcie na stupni medzi spoločnosťou DeT Obchodná, s.r.o. a žalobcom boli určené ako tuzemské dodanie. Nakoľko správcovi dani pri preverovaní daňových plnení prijatých od spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. vzniklo podozrenie, že kúpou tovaru sa žalobca zúčastnil na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, bolo vykonané ďalšie dokazovanie, ktoré len potvrdilo stanovisko správcu dane. Podľa výpovedi prepravcov
- F. S. a D. O. bola preprava objednaná mailom alebo telefonicky spoločnosťou DeT Obchodná, s.r.o., za prepravu taktiež zaplatila táto obchodná spoločnosť. Špeditéri si tovar - motorové vozidlá prevzali buď v Nemecku, Českej republike a Maďarsku, čo je potvrdené aj na CMR dokladoch, ktoré boli prílohami faktúr za vykonanú prepravu. Špeditéri mali plnú moc na prevzatie motorových vozidiel udelené spoločnosťou
DeT Obchodná, s.r.o. Podľa výpovede A. Z., bývalého konateľa spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o., cez internet kupoval autá, resp. ich preposlal žalobcovi, keď sa im páčili alebo sa osobne stretli a pozreli si tieto vozidlá o po dohode zohnal prepravcu. A. Z. kúpil autá, dal plnú moc prepravcovi, ktorý tieto autá doviezol na Slovensko, kde si ich prevzal žalobca. Podľa žalobcu prepravca S. transport, a.s. dodával žalobcovi motorové vozidlá priamo do areálu spoločnosti v Želovciach. Prečo bolo na dokladoch CMR uvedené ako miesto vykládky Bratislava mu nebolo známe. Podľa jeho domnienky to bolo preto, že to bolo sídlo spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o., čo nemohol ovplyvniť, nakoľko doklady CMR nevystavoval a tieto ho vo svojej podstate nezaujímali, pretože jeho obchodným partnerom bola slovenská obchodná spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. Správca dane preukázateľne zistil z výpovedí prepravcov, z vyjadrenia daňového subjektu, z vyjadrenia bývalého konateľa spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o.), že dodanie tovaru - motorových vozidiel bolo spojené s prepravou, ktorá vo vzťahu k žalobcovi začala na území iného členského štátu (Nemecka, Českej republiky, Maďarska) a skončila v tuzemsku. Právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na žalobcu v Slovenskej republike a právo nakladať s tovarom ako vlastník v tomto prípade by na spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. prešlo v mieste začatia prepravy - na území iného členského štátu. Správca dane ďalej poukázal na rozsudky ESD vo veci C-240/04, podľa ktorého ak pohyblivá dodávka je prvou z dvoch po sebe nasledujúcich dodávok, tak druhá dodávka sa považuje za nachádzajúcu sa v mieste nadobudnutia, teda v členskom štáte určenia. Naopak, pokiaľ je pohyblivá dodávka druhou z dvoch po sebe nasledujúcich dodávok, prvá dodávka ku ktorej došlo pred odoslaním alebo prepravou tovarov sa považuje za nachádzajúcu sa v členskom štáte odoslania tejto zásielky alebo začatia prepravy. Správca dane v zmysle tohto rozhodnutia určil pohyblivú dodávku tovaru medzi spoločnosťami DeT Obchodná, s.r.o. a žalobcom, nakoľko spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. znášala náklady na prepravu tovaru a preprava tovaru po prevzatí špeditérmi v mene spoločnosti DeT Obchodná smerovala priamo žalobcovi. Z uvedeného vyplýva, že dodávka tovaru, ktorá smerovala z Nemecka, Českej republiky a Maďarska bola vo vzťahu k spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. nepohyblivou dodávkou a za miesto dodania tovaru spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. v tejto situácii správca dane považuje členský štát začatia prepravy, t.j. Nemecko, Českú republiku a Maďarsko. Právo disponovať s tovarom ako vlastník prešlo na spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. na území iného členského štátu, nakoľko zodpovednosť za prevzatie tovaru v mene spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. prevzali prepravcovia na základe plných mocí v mieste sídla spoločnosti AutoPlaza GmbH a Wende Automobile v Nemecku, v spoločnosti Buendia Cuenca, s.r.o. v Českej republike a spoločnosti Porschee Inter Auto Hungaria Kft. v Maďarsku. Dôkaz o tom, že žalobca mal byť prvým nadobúdateľom na území SR je aj v tom, že všetky povinnosti, ktoré vyplynuli s kúpou ojazdených motorových vozidiel ako ich prihlasovanie do evidencie, protokoly o kontrole originality, potvrdenie o prevzatí zodpovednosti za nakladanie s odpadom pochádzajúcim z dovezeného vozidla, zabezpečoval žalobca. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane znázornil transakcie v reťazci aj graficky. V časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia označeného ako „Identifikácia daňového podvodu na DPH“ správca dane uviedol, že preverovaním bolo zistené, že preverené obchody nesú prvky podvodu na DPH na úrovni subdodávateľa spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. - spoločnosti Buendia Cuenca, s.r.o. Podľa odpovede na žiadosť o informácie český správca dane uviedol, že spoločnosť Buendia Cuenca, s.r.o. so správcom dane riadne nespolupracuje a na následné výzvy nereaguje. V období od 02/2015 - 09/2017 a 11/2017 nepodala spoločnosť daňové priznania. Sídli na adrese Rybná 716/24 Staré Mesto, Praha 1 - jedná sa o virtuálne sídlo, na ktorom spoločnosť nemá kancelárske ani skladovacie priestory. Na základe rozhodnutia správcu dane sa daňový subjekt Buendia Cuenca, s.r.o. stal „nespoľahlivým platcom“ s dátumom zverejnenia dňa 15.08.2015. Správca dane poukázal na to, že z rozsudku ESD C-576/15 Maja Marinová ET je zrejmé, že chýbajúce vedenie účtovníctva, ktoré by umožnilo uplatnenie DPH a jeho kontrolu zo strany finančnej správy a nezaúčtovanie vystavených a zaplatených faktúr môžu zamedziť správnemu výberu tejto dane a v dôsledku toho narušiť riadne fungovanie spoločného systému DPH. Právo únie preto nebráni členským štátom, aby takéto neplnenie povinností považovali za daňový podvod. Podľa ustálenej judikatúry ESD a Najvyššieho súdu SR, správca dane, v prípade, ak má pochybnosti o tvrdeniach kontrolovaného daňového subjektu o zdaniteľnom obchode je oprávnený preverovať dodávateľov a odberateľov na predchádzajúcich a nasledujúcich stupňoch dodaní. Preverovaním bolo zistené, že preverené obchody nie sú prvky podvodu na DPH, taktiež na úrovni kontrolovaného daňového subjektu - žalobcu. V prípade, ak by uskutočnenie transakcie vykonané v reťazci spoločnosti (Buendia Cuenca, s.r.o., Wende - Automobile, AutoPlaza GmbH, Porsche Interauto Hungaria Kft.) - DeT Obchodná, s.r.o - žalobca odrážali skutočnosť, spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. by musela požiadať príslušný členský štát o registráciu na daň z pridanej hodnoty, nakoľko daňová povinnosť pri uvedených obchodných transakciách vznikla na území členského štátu, začatia prepravy, t.j. Nemecko, Česká republika, Maďarsko. Z uvedeného dôvodu by vznikla žalobcovi v zdaňovacom
období január 2017 daňová povinnosť v zmysle § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a zároveň by mu pri splnení podmienok vzniklo právo na odpočítanie dane v nadväznosti na § 49 zákona o DPH (tzv. samozdanenie). Ak by daňové priznanie za zdaňovacie obdobie január 2017 objektívne preukazovalo uskutočnenie zdaniteľných obchodov, daňový subjekt by do štátneho rozpočtu odviedol daň, nežiadal by si vrátenie nadmerného odpočtu. Ďalej správca dane uviedol, že v priebehu daňovej kontroly identifikoval viacero indícií, ktoré vo svojom súhrne o vzájomných súvislostiach celkom určite dokazujú, že žalobca o svojom zapojení do podvodu na DPH mohol a mal vedieť. Sídlo spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. bolo podľa preverovania vyhodnotené ako virtuálne, kde sú preberané zásielky, ale na daňové konania sa nikto z tejto spoločnosti nedostavil. Zásielka zaslaná na adresu konateľa A. Z. sa správcovi dane vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Ďalej s poukázaním na rozsudok ESD C-73/06 správca dane uviedol, že A. Z. v priebehu ústneho pojednávania nepredložil daňové ani účtovnej spoločnosti DeT obchodná, s.r.o. ani napriek tomu, že správca dane upozornil splnomocneného zástupcu žalobcu, že žiada ich predloženie. Daňové a účtovné doklady za spoločnosť DeT obchodná, s.r.o. predložil správcovi dane splnomocnený zástupca žalobcu. Podľa vyjadrenia A. Z. - bývalého konateľa spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. na preberanie ojazdených motorových vozidiel v zahraničí dal plnú moc prepravcovi, ktorý autá vyzdvihoval a doviezol na Slovensko, firma nemala nikdy skladové priestory, on autá nakúpil, doviezli sa na firmu žalobcu, ten si ich osobne preberal a keď boli bez poruchy, tak cez VUB banku previedol peniaze. Podľa podaných daňových priznaní k DPH spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. v zdaňovacom období január - apríl 2017 vykazovala napriek vysokým obratom vlastnú daňovú povinnosť v celkovej výške len 422,32 Eur. Ďalej správca dane s poukázaním na rozsudky ESD C-245/04, C-18/13, C-277/14 uviedol, že vykonanými úkonmi preukázal, že žalobca neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode a to tým, že si nepreveril dostatočne obchodného partnera - DeT Obchodná, s.r.o. Taktiež si mohol byť vedomý toho, aké miesto v rámci reťazca obchodných transakcií tovaru - motorových vozidiel bude zohrávať, keď sa tovar bude prepravovať cez prepravné spoločnosti v mene a na účet spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. z iného členského štátu priamo žalobcovi. Podľa vyjadrenia žalobcu doklady CMR nevystavoval a tieto ho vo svojej podstate nezaujímali. Ak by sa žalobca zaujímal o celú obchodnú transakciu uskutočnenú v reťazci spoločnosti uvedenom v grafickom znázornení č. 1 a 2, v budúcnosti by tak predišiel pochybnostiam zo strany správcu dane. Pri dodržaní zásad bežnej opatrnosti v obchodnom styku je prinajmenšom nezvyklé nakupovať motorové vozidlá od osôb, ktoré nemajú prevádzkové priestory ku vzťahu k dodávanému tovaru, zabezpečujú prevoz motorových vozidiel bez poistenia, zodpovednosť za objednávanie a prevzatie tovaru nechávajú na cudzích osobách - prepravcoch. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mohol a mal vedieť, že sa zúčastňuje zdaniteľných plnení, ktoré vykazujú znaky podvodu. Pri zadávaní telefonických a mailových objednávok na vykonanie prepravy motorových vozidiel prepravnými spoločnosťami je sporné, či ich skutočne zadával A. Z., bývalý konateľ spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o., nakoľko pri svojej výpovedi nespomenul ani pani D. S., ani mailovú komunikáciu z emailu a@b.c <mailto:a@b.c>. Správca dane skonštatoval, že žalobcovi preukázal, že nekonal s odbornou starostlivosťou a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré prijal od spoločnosti DeT obchodná, s. r.o. nebudú viesť k jeho účasti na daňovom podvode v oblasti DPH. Uvedené skutočnosti preukazujú, že žalobca v rámci obchodovania so spoločnosťou DeT Obchodná, s.r.o. nielenže nekonal obozretne, ale naopak jednal s vedomým rizika, že v prípade spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. ide o obchodné transakcie, ktoré vykazujú známky rizikového správania. Dôkazy vyhodnotil vo vzájomnom vedomom konaní uvedených daňových subjektov v preverovanom zdaniteľnom obchode s cieľom neoprávnene si uplatniť nárok na odpočítanie DPH s úmyslom zadovážiť si neoprávnený prospech a preukázal, že žalobca neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Žalobca nebol obozretný a zapojil sa do podvodu. S ohľadom na § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) sa pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorý je najmenej jedným z dôvodov obchádzania daňovej povinnosti alebo získania takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. Správca dane trval na svojom vyjadrení, že zdaniteľný obchod medzi žalobcom a spoločnosťou DeT Obchodná, s.r.o. bol spojený (podmienený) s cieľom vytvorenia umelej konštrukcie bez hospodárskej reality s cieľom získať právo na odpočítanie
dane. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj zistenie, že v zdaňovacom období roku 2018 bol žalobca zaregistrovaný na internetovej platforme spoločnosti Volkswagen leasing GMBH a taktiež na internetovej platforme spoločnosti Vehikle trading international GMBH, kedy nadobudol niekoľko vozidiel u týchto spoločností. Ak by sa v prípade spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. jednalo o spoľahlivého obchodného partnera, žalobca by pokračoval v obchodnej spolupráci tak, ako v zdaňovacom období január 2017. V zmysle vykonaných a vyhodnotených dôkazov správca dane žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie DPH z tam uvedených faktúr od daňového subjektu DeT Obchodná, s.r.o., z dôvodu, že zdaniteľný obchod medzi žalobcom a touto spoločnosťou vykazuje znaky podvodu.
2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 101190911/2020 z 17.07.2020 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po ozrejmení obsahu podaného odvolania a rekapitulácii vyrubovacieho konania, ako aj obsahu prvostupňového rozhodnutia uviedol, že správca dane rozsiahlym dokazovaním vykonaným v rámci daňovej kontroly a doplneným dokazovaním v súlade s daňovým poriadkom zistil, že skutkový stav, získané dôkazy vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach, vyvodil z nich správny právny záver, ktorý v prvostupňovom rozhodnutí náležite odôvodnil a na základe ktorého neuznal za zdaňovacie obdobie január 2017 odpočítanie DPH v celkovej sume 53 683,32 Eur z dodávateľských faktúr dodávateľa DeT Obchodná, s.r.o., ktorých predmetom bolo dodanie ojazdených motorových vozidiel, pretože preprava predmetných vozidiel bola vykonaná priamo od spoločností z Nemecka, Talianska a Maďarska k žalobcovi na náklady dodávateľa DeT Obchodná, s.r.o.. Dodanie od týchto spoločností bola nepohyblivá dodávka s miestom dodania v členskom štáte začiatkom prepravy a dodávka od dodávateľa DeT Obchodná, s.r.o. pre žalobcov bola pohyblivou dodávkou a daňový subjekt mal postupovať ako prvý nadobúdateľ vozidla na Slovensku. Zároveň správca dane tiež preukázal, že daňový subjekt - žalobca sa tak kúpou tovaru zúčastňoval na plnení, ktoré bolo poznačené podvodom. K odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané v súlade s ustanovením § 61 Daňového poriadku, ktoré sa použije práve v prípade žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, čo bolo odôvodnené prvostupňovým rozhodnutím. K zachovaniu zákonnej lehoty pre vykonanie daňovej kontroly dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/24/2012 z 13.11.2012 a ďalšie. Doplnil, že ak bola daňová kontrola prerušená z dôvodu získania informácií pre správne určenie dane, tak deň doručenia týchto výsledkov a informácií je posledným dňom prerušenia daňovej kontroly a nasledujúcim dňom pokračuje jej plynutie. Ak je konanie prerušené, lehoty podľa daňového poriadku neplynú, spočívajú, takže, ak bola daňová kontrola prerušená, neplynuli lehoty stanovené Daňovým poriadkom, to znamená aj lehota na vykonanie daňovej kontroly a prekluzívna lehota na zánik práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. Doplnil tiež, že správca dane postupoval v súlade s nariadením Rady EÚ č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. Bez týchto informácií nemohol správca dane v daňovej kontrole pokračovať z hľadiska úplnosti informácií o všetkých subjektoch zapojených do obchodov s preverovanými obchodmi. Pokiaľ išlo o lehotu na poskytnutie informácií v dĺžke troch mesiacov, jednalo sa o lehotu určenú pre dožiadaný daňový orgán z iného členského štátu, ktorej nesplnenie nemožno ako procesnú vadu pričítať správcovi dane, navyše správca dane zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií urgoval. K prerušeniu daňovej kontroly za účelom zistenia relevantných skutočností prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií tak nebolo bezúčelné, ale bolo v súlade s účelom správy daní správne určiť a vyrubiť daň a za týmto účelom zistiť nevyhnutné skutočnosti čo najúplnejšie. Žalovaný dospel k záveru, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s Daňovým poriadkom, pričom dobu prerušenia nie je možné zarátať do doby jej trvania, a preto nepresiahla zákonom maximálne vymedzenú dĺžku trvania daňovej kontroly v rozsahu jedného roka a nebola prekročená ani v dôsledku maximálnych lehôt na poskytnutie informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií, pretože bol zachovaný postup podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010. K ďalším námietkam žalobcu uviedol, že správca dane daňovou kontrolou v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu daňovej kontroly preveroval predložené doklady z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti, správnosti a preukázateľnosti, za účelom overenia uplatneného práva na odpočítanie DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie v podanom daňovom priznaní. Zo zistení správcu dane vyplýva, že dodávateľmi vozidiel pre DeT Obchodná, s.r.o. mali byť spoločnosti z iných členských štátov, a to AutoPlaza GMBH z Nemecka, Vende Automobile z Nemecka, Porsche Interauto Hungária Kft. z Maďarska a Buendia Cuenca, s.r.o. z Českej republiky, ktorá bola nekontaktná, nepredložila žiadne dôkazy preukazujúce nadobudnutie a dodanie vozidiel a na ňu bolo nahlásené dodanie tovaru spoločnosťami Volkswagen leasing GMBH, Vehikle trading, s.r.o., GMBH z Nemecka a Leaseplan Italia SPA z Talianska. V prípade spoločnosti AutoPlaza GmbH, Vende Automobile a Porsche Interauto
Hungaria Kft. bolo zistené, že tieto dodali vozidlá a vystavili doklady za ich dodanie pre spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o., pričom podľa zaslaných dokladov tieto vozidlá boli prepravované priamo žalobcovi. Rovnako aj v prípade spoločnosti Volkswagen leasing. GMBH, Vehikle trading international GMBH a Leaseplan Italia SPA z Talianska bolo zistené, že motorové vozidlá dodali, pričom doklady za ich dodanie vystavili na nekontaktnú českú spoločnosť Buendia Cuenca, s.r.o. Aj v tomto prípade boli vozidlá prepravované priamo od týchto spoločností žalobcovi. Tieto skutočnosti boli potvrdené aj zisteniami u prepravcov S. H. a D. O., podľa ktorých vykonali prepravu ojazdených motorových vozidiel z týchto spoločností priamo žalobcovi na náklady spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. Z dôkazov zistených u týchto predajcov vozidiel bolo zistené, že samotný konateľ žalobcu R. T. si priamo vyzdvihol tieto vozidlá u týchto predajcov na základe udelenej plnej moci na prevzatie vozidla. Z výpovede svedka A. Z., bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o., vyplynulo, že mal hľadať ojazdené motorové vozidlá prostredníctvom internetových ponúk po celej Európe, pričom následne tieto ponuky ukazoval alebo preposielal žalobcovi, ktorý v prípade, ak sa mu páčili, rozhodol sa pre ich kúpu. Na základe týchto skutočností tak žalobca disponoval informáciami o pôvode ojazdených vozidiel, o predávajúcich ako aj miestach kde sa vozidlá nachádzajú, prípadne iné skutočnosti o ojazdených motorových vozidlách. Nakoniec samotný žalobca, ktorý najskôr tvrdil, že nepozná dodávateľov spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. tak vedel o dodávateľoch, ako aj o pôvode motorových vozidiel. Zásadnou skutočnosťou v rámci preverovania bolo získanie dôkazov, ktorými bolo jednoznačne preukázané miesto skutočného naloženia tovaru a miesto skutočného vyloženia tovarov, ako aj skutočnosť, že žalobca mal vedomosť o pôvode vozidiel. Zistené skutočnosti vyhodnotené jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach tak objasňujú celkový pohľad na uskutočnené obchody a to tak, že ojazdené motorové vozidlá boli priamo prepravené od prepravcov vozidiel k žalobcovi, prípadne si tieto vozidlá samotný žalobca vyzdvihol a prevzal, pričom fakturácia prebiehala cez nekontaktnú spoločnosť Buendia Cuenca, s.r.o. na spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. a následne na žalobcu alebo cez spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. na žalobcu. Tieto skutočnosti tak mali podstatný vplyv pre správne posúdenie miesta dodania tovaru, vznik daňovej povinnosti v tuzemsku a tým správnosť uplatnenia práva na odpočítanie DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. Tovar bol preukázateľne prepravovaný z členského štátu EÚ. Preprava sa uskutočnila jednorázovo, tovar bol jeden krát naložený a jeden krát vyložený. Išlo o jediný pohyb tovaru, ktorý môže byť pripočítaný iba jednej z viacerých po sebe v reťazovom obchode nadväzujúcich dodávok, bez ohľadu na to, ktorá zo zdaniteľných osôb má právo disponovať s tovarom počas jeho prepravy. Išlo teda o jednu pohyblivú dodávku. Keďže ide o jedinú pohyblivú dodávku, miesto dodania sa posudzuje podľa začiatku uskutočňovania dopravy, pričom je nesporné, že začiatok uskutočňovania dopravy nebol na území SR, ale iného členského štátu EÚ. V prípade dodania tovaru dodávateľom DeT Obchodná, s.r.o., miestom dodania tovaru na základe zistení správcu dane nebolo tuzemsko, a preto tomuto dodávateľovi ani nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku podľa zákona o DPH a žalobcovi potom nevznikol nárok na odpočítanie dane z týchto faktúr, pretože pri tomto dodaní nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a nemohla byť uplatnená voči žalobcovi v tuzemsku. Obchodné operácie vyhotovenia faktúr so slovenskou daňou z pridanej hodnoty dodávateľom DeT Obchodná, s.r.o. na území Slovenska tak boli uskutočnené s cieľom získať odpočítanie dane na vstupe. Správca dane tak pri posudzovaní zistených skutočností postupoval aj v súlade s judikatúrou ESD, ktorý v rozsudku vo veci C-254/04 EMAG HANDEL Eder OHG uviedol, že ak nedodanie tovaru spojené len s jedným odoslaním alebo prepravou, môže byť preprava tovarov priradená len jednej transkacii a iba táto transakcia môže byť oslobodená od dane ako intrakomunitárne dodanie. V tomto prípade je tak potrebné určiť, ktorá transakcia je spojená s prepravou to znamená, ktorá transakcia je pohyblivou dodávkou spojenou s prepravou tovaru. Od určenia transakcie, ktorá je spojená s prepravou závisí daňové posúdenie transakcie, ktorá jej predchádza, alebo po nej nasleduje. Pre priradenie prepravy k určitej transakcii je rozhodujúce zistenie, či predávajúci alebo kupujúci v rámci daňovej transakcii zabezpečoval prepravu a či kupujúci nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník. Nevyžaduje sa pritom prevod vlastníctva, ale postačuje, aby dodávateľ mal faktickú možnosť nakladať s tovarom ako by bol jej vlastník. Uskutočnenú prepravu teda možno priznať len jednej konkrétnej obchodnej transakcii, pričom ostatné transakcie sa považujú za dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy a ich miesto dodania sa určuje v závislosti od toho, či predchádzajú alebo nasledujú po obchodnej transakcii spojenej s prepravou. To znamená, že miesto dodania je buď v mieste odoslania alebo v mieste určenia dodávky. Ak pohyblivá dodávka je prvou z dvoch po sebe nasledujúcich dodávok, tak druhá dodávka sa považuje za nachádzajúcu sa v mieste nadobudnutia, teda v členskom štáte určenia. Naopak, pokiaľ je pohyblivá dodávka druhou z dvoch po sebe nasledujúcich dodávok, prvá dodávka ku ktorej došlo pred odoslaním alebo prepravou tovarov sa považuje za nachádzajúcu sa v členskom štáte odoslania tejto zásielky alebo začatia prepravy. Na základe týchto skutočností tak dodanie tovaru medzi dodávateľom DeT Obchodná, s.r.o. a žalobcom je pohyblivou dodávkou,
keď dodávateľ DeT Obchodná, s.r.o. znášal náklady za prepravu, tovar bol aj v mene dodávateľa DeT Obchodná, s.r.o. prevzatý a priamo prepravovaný k žalobcovi. Dodania ojazdených vozidiel voči dodávateľovi DeT Obchodná, s.r.o. tak boli pohyblivou dodávkou. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, podľa ktorých existujú objektívne okolnosti nasvedčujúce účasti žalobcu na podvodnom konaní vo vzťahu k DPH. Ako vyplýva zo zistených skutočností žalobca bol súčasťou fakturačného reťazca s ojazdenými motorovými vozidlami, v ktorom bola zapojená aj nekontaktná spoločnosť Buendia Cuenca, s.r.o., pritom samotný žalobca mal o ojazdených motorových vozidlách všetky informácie, keďže mu ponuky boli prezentované a samotný žalobca si z nich vyberal. Ďalej tieto vozidlá boli priamo prepravené od predajcov k žalobcovi, pričom aj samotný žalobca si tieto vozidlá bol v určitých prípadoch obhliadnuť a aj osobne prevziať, čím disponoval aj informáciou o pôvode a predajcovi vozidla. Zapojenie dodávateľ DeT Obchodná, s.r.o. do obchodov s ojazdenými motorovými vozidlami je tak bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia, čím správca dane správne, aj s poukazom na pohyblivú a nepohyblivú dodávku tovaru prijal záver, že cieľom takejto fakturácie tovaru bolo daňovým subjektom
- žalobcom získať odpočítanie dane v tuzemsku, nakoľko by v opačnom prípade musel nadobudnutie vozidiel aj zdaniť. Tieto skutočnosti nakoniec boli podporené aj zisteniami, že žalobca sa neskôr sám zaregistroval priamo u predajcov vozidiel a priamo od nich nadobúdal motorové vozidlá. Žalobca sa tak zúčastňoval na plnení, ktoré bolo poznačené podvodom, ktorého cieľom bolo uplatňovať práva na odpočítanie dane. Z ohľadom na uvedené skutočnosti tak nebolo žalobcovi uznané právo na odpočítanie dane. Správca dane tak aj v súlade s judikatúrou ESD správe uviedol, že žalobca nevykonal ani dostatočné overenie obchodného partnera, aby sa tak vyhol účasti na podvodnom konaní vo vzťahu k DPH. Žalovaný dodal, že súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, resp. ďalších v reťazci, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak ubezpečil o jeho spoľahlivosti. Nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Správca dane podľa jeho názoru postupoval aj eurokomformne. Právne posúdenie správcu dane spočíva v nepreukázaní rozumných opatrení zo strany žalobcu na ubezpečenie sa o spoľahlivosti jeho dodávateľa, ako aj skutočností, že samotný žalobca sa zapojil do fakturácie s cieľom získať odpočítanie dane. Pokiaľ teda aj boli splnené formálne podmienky alebo všetky náležitosti na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH ako to žalobca uvádza v odvolaní, tak vzhľadom na zistené skutočnosti objasňujúce obchod s ojazdenými motorovými vozidlami nie je možné žalobcovi uznať uplatnené odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa DeT Obchodná, s.r.o. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní nepredložil, ani nenavrhol žiadne dôkazy, aby preukázal svoje konanie v dobrej viere. Subjekty v rámci dokazovania konania v dobrej viere musia vyvinúť dostatok úsilia na to, aby preukázali vierohodnosť deklarovaných transakcií. Tieto skutočnosti žalobca nepreukázal ani v jednom prípade, z čoho vyplýva, že judikáty poukazujúce na konanie v dobrej viere, ktoré žalobca uvádzal a citoval v odvolaní musí preukázať aj dôkazom, čo neučinil. Naopak správca dane preukázal relevantnými dôkazmi, že žalobca sa stal súčasťou obchodov spojených z daňových podvodov vo vzťahu k DPH a žalobca nijakým dôveryhodným spôsobom nevyvrátil tieto pochybnosti o reálnosti a ekonomickej opodstatnenosti deklarovaných transakcií. Ďalej uviedol, že správca dane postupoval v rámci daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania v súlade so zákonom, všetky získané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivé a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetky, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Dokazovanie viedol v súčinnosti so žalobcom, pričom dbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné pre účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a žalobcovi bolo umožnené využiť jeho právo vyjadrovať sa ku všetkým zisteniam, ktoré vyšli najavo v priebehu daňovej kontroly a nedošlo tak k ukráteniu žalobcu na jeho zákonných procesných právach. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým sa preukázala účasť žalobcu na daňovom podvode vo vzťahu k DPH. Žalobcovi bolo umožnené predložiť doklady k výkonu daňovej kontroly, bolo mu umožnené predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, bol oboznámený so všetkými zisteniami a jej vyhodnotením a opäť mu bolo umožnené, aby sa k týmto skutočnostiam vyjadril a predložil k nim dôkazy. K zásade objektívnej pravdy uviedol, že táto nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bezpochyby nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané v ním plnenom daňovom priznaní. Je na správcovi dane, ktorý vykonáva dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nej vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má v priebehu konania k dispozícii. Správca dane na základe uvedených skutočností postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní a v súlade s právnymi predpismi. Vykonal dokazovanie nielen z predložených dokladov, ale
obstaral si dôkazy pre prijatie záverov uvedeného v prvostupňovom rozhodnutí, pričom do úvahy vzal všetky doklady a dôkazy predložené žalobcom, ako aj zistené skutočnosti a tieto hodnotil jednotlivo, ako aj vo vzájomných skutočnostiach a žalobcovi umožnil sa k nim vyjadriť. Daňová kontrola bola zameraná nielen na obsahovú stránku faktúr podľa zákona, ale predovšetkým bola zameraná na skutkový obsah veci, to znamená na realitu vecného plnenia a to vo všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Posúdenie skutkového stavu a prijatý záver správcu dane boli podľa žalobcu správne a súladné s ustanoveniami daňového poriadku ako iných platných právnych predpisov. Dodržané boli zásady správy daní. Žalovaný mal ďalej za to, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje zákonom stanovené náležitosti, v odôvodnení ktorého sú obsiahnuté skutočnosti, ktoré boli jeho podkladom a obsahuje skutkové zistenia, ku ktorým správca dane počas daňovej kontroly, resp. daňového konania dospel, ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie vykonaných dôkazov. Na základe uvedeného prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalobca podal správnu žalobu, kde poukázal na nesprávny záver žalobcu k odvolacej námietke týkajúcej sa dĺžky prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na celkové trvanie daňovej kontroly, pričom poukázal na to, že kontrola zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2017 začala 24.04.2017 a v súlade s § 46 ods. 10 Daňového poriadku mala byť ukončená do 24.04.2018 doručením protokolu. Daňová kontrola však bola skončená až 17.10.2018. Daňová kontrola bola prerušená rozhodnutím z 01.12.2017 od 08.12.2017 do 27.06.2018, čo je viac ako na medzinárodnú výmenu informácií stanovuje čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010. Žalovaný v rámci tejto námietky poukázal na niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR. Výklad čl.10 bodu 25 preambuly nariadenia č. 904/2010 je podľa jeho názoru v rozpore s bodom 3.1.3 Správy komisie Rady a Európskemu parlamentu o uplatňovaní nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH z 12.02.2014, ktorý žalobca zaslal súdu v prílohe a kde sa explicitne uvádza, že dodržiavanie lehôt stanovených v nariadení je zásadnou požiadavkou, ktorú musia daňové správy spĺňať. Ide o možnosť, kedy je v zákone prípustné prekročenie lehoty na medzinárodnú výmenu informácií a tým aj na prerušenie daňovej kontroly na dobu dlhšiu ako tri mesiace z hľadiska skúmania, či bol dodržaný zákonný spôsob podľa osobitného predpisu je existencia skutočnosti, že dožiadaný správca dane z iného členského štátu v súlade s čl. 12 Nariadenia okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, pre ktoré nie je schopný zaslať požadované odpovede na žiadosť MVI, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. V daňovom spise sa žiadna takáto informácia dožiadaných orgánov nenachádza. Z toho vyvodil, že dobu prerušenia po uplynutí tejto trojmesačnej lehoty nemožno považovať za dobu, kedy lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 v nadväznosti na § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynie. Vzhľadom na to mala byť daňová kontrola ukončená najneskoršie do 24.07.2018, resp. predĺžená o 3 mesiace zákonného prerušenia. Ďalej namietal, že správca dane sa v prvostupňovom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s touto námietkou, ktorú prezentoval už na ústnom pojednávaní z 23.07.2018. V prvostupňovom rozhodnutí tak absentuje jedna z podstatných náležitostí, ktorou je vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, na základe čoho je vyhotovené v rozpore s § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pričom povinnosťou žalovaného bolo v súlade s § 74 ods. 4 Daňového poriadku zrušiť a vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. V ďalšom žalobnom bode namietal neodstrániteľnú vadu zákonnosti daňovej kontroly, ktorou bolo nezákonné prerušenie, pretože daňová kontrola bola rozhodnutím z 01.12.2017 prerušená skôr, ako príslušný orgán finančnej správy SR zaslal žiadosť o MVI príslušným orgánom iných členských štátov, čím zo strany správcu dane došlo k nedodržaniu podmienok podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, t.j. spôsobu podľa osobitného predpisu. V rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly je uvedené, že daňová kontrola sa prerušuje od 08.12.2017, to znamená, že správca dane prerušil daňovú kontrolu o štyri dni skôr ako bola príslušným orgánom Finančnej správy SR zaslaná žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií podľa osobitného zákona, pričom takýto postup správcu dane nemožno považovať za zákonný. Prerušiť ju mohol najskôr odo dňa, kedy príslušný orgán žiadosť o MVI zaslal, čo znamená, že ani jeho rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemôže byť vyhotovené v skorší deň. Do pozornosti dal žalobca tú skutočnosť, že žalovaný k tejto právnej argumentácii vyššie citovanými rozsudkami Najvyššieho súdu SR v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko. Namietal, že s touto námietkou sa nevysporiadal ani správca dane v prvostupňovom rozhodnutí, na základe čoho je toto rozhodnutie v rozpore s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Za absolútne právne nesprávne považoval žalobca hmotnoprávne posúdenie veci zo strany správcu dane ako aj žalovaného pokiaľ obidva orgány argumentovali rozsudkom súdneho dvora vo veci C-245/04,
ktorého závery sa vykladajú úplne opačne ako súdny dvor skutočne rozhodol. Súdny dvor v predmetnom rozsudku riešil dodávku tovaru od dodávateľov so sídlom v Taliansku alebo Holandsku odberateľovi so sídlom v Rakúsku, ktorý tento tovar dodával priamo od svojich dodávateľov ďalšiemu rakúskemu odberateľovi spoločnosti EMAG. V danom prípade teda išlo o „reťazový“ obchod, keď predávajúci, ktorí boli registrovaní pre DBH v Taliansku, či Holandsku predávali tovar priamo nadobúdateľovi spoločnosti so sídlom v Rakúsku, pričom tento prvý nadobúdateľ zabezpečoval prepravu tohto tovaru z Talianska či Holandska do Rakúska priamo druhému odberateľovi spoločnosti EMAG. Predávajúci so sídlom v Taliansku alebo v Holandsku vystavili svojmu odberateľovi spoločnosti K faktúry bez DPH, t.j. uplatnili pravidlo o oslobodení od DPH dodávky tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z jedného členského štátu odberateľovi z iného členského štátu. Spoločnosť K ako prvý odberateľ vystavila za dodávku predmetného tovaru svojmu odberateľovi, t.j. v danom prípade druhému odberateľovi spoločnosti EMAG, faktúry so sadzbou dane z priadnej hodnoty 20%, ktorá bola v tom čase platná v Rakúsku. Rakúsky daňový úrad odmietol uznať tomuto druhému odvolateľovi spoločnosti EMAG nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených mu prvým odberateľom spoločnosťou K, pretože podľa názoru rakúskeho daňového úradu spoločnosť K nadobudla tovar priamo od dodávateľov z Talianska, či Holandska na ich území. V konkrétnom prípade sa jednalo o úplne identický prípad. Spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. so sídlom na Slovensku nakupovala tovar od dodávateľov so sídlom v Nemecku, Maďarsku a Českej republike a tento tovar priamo dodávala žalobcovi, ktorý má tiež sídlo na Slovensku. Spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. zabezpečila prepravu tohto tovaru na Slovensko. Zahraniční dodávatelia uplatnili pravidlo o oslobodení od DPH a spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. vystavili faktúry bez DPH platné na území Nemecka, Maďarska, či Českej republiky. Spoločnosť DeT Obchodná s.r.o. ako prvý odberateľ vystavila faktúry žalobcovi ako druhému odberateľovi so slovenskou sadzbou DPH. Aj v tomto prípade odmieta slovenský daňový úrad priznať žalobcovi ako druhému odberateľovi nárok na odpočet DPH z faktúr vystavených mu prvým odberateľom, pretože podľa jeho názoru žalobcu nadobudol tovar priamo z Nemecka, Maďarska, či ČR na území týchto krajín. Poukázal na to, že súdny dvor riešil prípad EMAG za účinnosti smernice Rady č. 77/388/EHS známej ako aj „Šiesta smernica“, ktorá bola s účinnosťou od 01.01.2017 nahradená smernicou Rady č. 2006/112/EÚ, avšak základné pravidlá uplatňovanie DPH platné za účinnosti Šiestej smernice ostali nezmenené. Pri výklade čl. 8 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ Šiestej smernice, je podľa neho dôležité, či je dodanie tovaru spojené s jeho odoslaním alebo prepravou do iného členského štátu alebo či sa jedná o dodanie tovaru, ktorý sa neodosiela alebo neprepravuje do iného členského štátu. Správne zistenie týchto skutočností je právne podstatné pre uplatnenie režimu aký má zvoliť predávajúci vo vzťahu k svojmu odberateľovi a z tohto dôvodu ďalej poukázal na čl. 28c písm. a/ prvý pododsek Šiestej smernice. Z tohto znenia mu vyplynulo, že ak má predávajúci sídlo v jednom členskom štáte a dodáva tovar s odoslaním alebo ho prepravuje odberateľovi so sídlom v inom členskom štáte, potom miesto dodania tovaru je síce na území členského štátu, v ktorom má predávajúci svoje sídlo, avšak tento štát oslobodí od dane dodanie tovaru, ktorý je preukázateľne prepravený na územie iného členského štátu. To znamená, že predávajúci vystaví kupujúcemu faktúru bez dane, kupujúci prizná tento nákup tovaru ako intrakomunitárne nadobudnutie tovaru. Jednoducho povedané kupujúcemu vznikne daňová povinnosť, t.j. prizná daň z nadobudnutého tovaru v členskom štáte v ktorom má svoje sídlo a zároveň má právo na jej dopočítanie v plnej výške, ak tento tovar použije na účely svojho podnikania. V danom prípade mali všetci predávajúci sídla v iných členských štátoch ako ich kupujúci a keďže dodanie tovaru bolo spojené s jeho prepravou do iného členského štátu, predávajúci vystavili svojim odberateľom faktúry bez dane platné na území členského štátu, v ktorom títo predávajúci mali svoje sídla. Keďže spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. preukázateľne nadobudla tovar od predávajúcich so sídlom v ČR, Nemecku a Maďarsku a tento tovar preukázateľne bol dodaný na územie SR, vznikla tejto spoločnosti v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť a zároveň v súlade s ustanovením § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH jej vzniklo právo na odpočítanie tejto dane. Je potrebné si uvedomiť, že už v čase naloženia tovaru na území iných členských štátov prešlo na spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto pri jeho ďalšom predaji vznikla tejto spoločnosti daňová povinnosť na území štátu, kde sa tovar odovzdal konečnému odberateľovi, ktorým bol žalobca. Spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. bola teda povinná vystaviť faktúry žalobcovi so sadzbou dane platnou na území SR a žalobcovi vznikol v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH právo túto daň odpočítať. Zdôraznil, že správca dane je povinný pri skúmaní, že ktorá dodávka je pohyblivá postupovať v zmysle rozsudku C-245/04 a je jeho povinnosťou prioritne určiť, či prvá dodávka, t.j. medzi predávajúcim so sídlom v Nemecku, Taliansku a Maďarsku bola spojená s odoslaním alebo prepravou tohto tovaru na územie iného členského štátu. Z daňového spisu podľa jeho názoru preukázateľne a nespochybniteľne vyplýva, že tam uvedené spoločnosti dodávali tovar spoločnostiam Buendia Cuenca, s.r.o. a DeT Obchodná, s.r.o., ktorého dodanie bolo preukázateľne spojené s jeho
prepravou na Slovensko, a preto si tieto spoločnosti uplatnili právo na oslobodenie od dane v zmysle čl. 28c A písm. a/ prvého pododseku Šiestej smernice. Spoločnosti DeT Obchodná vznikla na Slovensku daňová povinnosť a pri ďalšom predaji tovaru žalobcovi bola povinná mu vystaviť faktúry s daňou z pridanej hodnoty. Zdôraznil ďalej, že správca dane nie je oprávnený sám od seba určovať, ktorá dodávka v rámci jedného dodania je pohyblivá, pretože táto skutočnosť sa prísne a presne viaže na posúdenie, či je prvá dodávka, t.j. dodávka medzi predávajúcim a prvým odberateľom spojená s odoslaním, či prepravou tovaru do iného členského štátu. Vzhľadom na to považoval správne posúdenie žalovaného za zmätočné a právne nesprávne. Z toho vyvodil, že žalobca sa žiadneho daňového podvodu nedopustil, nakoľko reálnosť obchodov vyplýva z obsahu samotného daňového spisu, v ktorom je zadokumentovaný predaj, nákup a následný predaj predmetného tovaru, ktorý bol vykonaný v súlade s právnymi predpismi platnými v čase ich uskutočnenia vo všetkých členských štátoch EÚ, teda aj na Slovensku. Navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovaného a žalobcu
4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že námietky žalobcu sú nekonkrétne, nakoľko žalobca neuviedol v čom správca dane postupoval v rozpore so zákonom, nad rámec zákona, tým aj v rozpore s ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv. Z dokazovania vyplynulo, že daňovému subjektu - žalobcovi právo na odpočítanie dane z preverovaných faktúr nevzniklo, nakoľko nebola preukázaná ekonomická opodstatnenosť zapojenia spoločnosti DeT Obchodná, s.r.o. a Buendia Cuenca, s.r.o. do predmetných zdaniteľných plnení a tovar uvádzaný na faktúrach bol daňovému subjektu - žalobcovi prepravený priamo od predajcu vozidiel z iných členských štátov, kde na základe posúdenia všetkých zistení by bol žalobca povinný platiť daň z nadobudnutia vozidiel a zároveň v prípade splnenia podmienok by si mohol uplatniť aj odpočítanie dane. Ďalej uviedol, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané v súlade s § 46 ods. 10 v nadväznosti na § 61 Daňového poriadku, nakoľko správca dane bol oprávnený v prípade potreby získať aj informácie prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií daňovú kontrolu prerušiť. Ak bola daňová kontrola prerušená z dôvodu získania informácií pre správne určenie dane, tak deň doručenia týchto výsledkov a informácií je posledným dňom prerušenia daňovej kontroly a nasledujúcim dňom pokračuje jej plynutie. Správca dane postupoval podľa platných právnych predpisov a nariadenia pre medzinárodnú spoluprácu č. 904/2010. Bez požadovaných informácií nemohol pokračovať v daňovej kontrole. Pokiaľ išlo o lehotu na poskytnutie informácie v dĺžke troch mesiacov, jedná sa o lehotu určenú pre dožiadanie daňového orgánu z iného členského štátu, ktorej nesplnenie nemožno ako procesnú vadu pričítať správcovi dane, čo je v súlade so závermi Najvyššieho súdu SR viď rozsudok sp. zn. 2Sžf/18/2014 alebo 6Sžfk/41/2019, podľa ktorých správca dane dodržal zákonom stanovenú lehotu na výkon daňovej kontroly. Navyše urgoval dodržanie tejto lehoty. Za neopodstatnené považoval námietky, že prerušil daňovú kontrolu skôr ako boli zaslané žiadosti o MVI nadriadeným orgánom, pretože v tomto prípade daňovú kontrolu vykonal správca dane podľa daňového poriadku, žiadal o medzinárodnú výmenu informácií (MVI) a rovnako správca dane je zodpovedný aj za celý proces výkonu daňovej kontroly v zmysle príslušných ustanovení Daňového poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade získanie odpovede v rámci MVI bolo takým postupom o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia správcu dane, a preto postupoval v súlade so zákonom a konal tak, aby skutočnosti pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Ďalej uviedol, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní. Pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia nezistil také skutočnosti, či právne okolnosti, ktoré zo strany žalobcu uplatnené neboli, a ktoré by mali podstatný vplyv na samotný výrok rozhodnutia správcu dane, pričom so všetkými sa vysporiadal. Ďalej argumentoval obdobne ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Doplnil, že rozhodnutie správcu dane obsahuje opis úkonov vykonaných počas daňovej kontroly, avšak ani zákonná požiadavka obsiahnutá v ustanovení § 63 ods. 5 Daňového poriadku nevyžaduje, aby odôvodnenie obsahovalo podrobný popis v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a nie je preto potrebné, aby boli popísané všetky úkony, ktoré boli počas daňovej kontroly vykonané a rovnako sa nevyžaduje, aby na každú listinnú skutočnosť alebo každý argument daňového subjektu bola daná odpoveď s odôvodnením rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje skutočnosti ako boli zistené a z akých dôkazov sa vychádzalo, vrátane toho ako boli tieto dôkazy hodnotené jednotlivo alebo vo vzájomnej súvislosti a tiež úvaha, ako boli zistené skutočnosti právne posúdené, a to vrátane skutočností týkajúce sa vyhodnotenia kontrolných výkazov. Rozhodnutie obsahuje aj to, ako sa správca dane vysporiadal s námietkami. Zotrval na tom, že správca dane postupoval v súlade
s nariadením Rady EÚ č. 904/2010 ako aj s Daňovým poriadkom, keď žiadosťami o MVI zisťoval skutočnosti, ktoré boli podstatné pre napadnuté rozhodnutie, pretože preveroval a zisťoval skutočnosti týkajúce sa práve zdaniteľných plnení, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočet dane, pretože u subdodávateľov a prepravcov preveroval faktické uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaných faktúrami v preverovanom zdaňovacom období. Postupoval v súlade s právnymi predpismi, keď prerušil daňovú kontrolu podľa platného Daňového poriadku. Počas prerušenia daňovej kontroly správcovi dane neplynula ani lehota na výkon daňovej kontroly, a teda táto lehota bola správcom dane dodržaná. Ďalej argumentoval obdobne ako v napadnutom rozhodnutí, resp. vo svojom vyjadrení k správnej žalobe. Záverom navrhol žalobu zamietnuť. Žalobca v replike poukázal opätovne na svoje námietky uvedené v správnej žalobe a vyjadril názor, že žalovaný sa k nim konkrétne nevyjadril.
5. Na nariadenom pojednávaní právny zástupca žalobcu vzhľadom na rozsudok SDEÚ vo veci Hydina SK netrval na námietke č. 1 v zmysle podanej správnej žaloby týkajúcej sa namietanej dĺžky prerušenia daňovej kontroly na obdobie dlhšie ako 3 mesiace. Na ďalších žalobných bodoch správnej žaloby zotrval. V bode č. 2 namietal, že prvostupňové rozhodnutie neobsahuje vyjadrenie k námietke týkajúcej sa dĺžky konania, t.j. neobsahuje zákonné náležitosti a správca dane sa jeho námietkou v tejto veci nevysporiadal. V bode č. 3 namietal nezákonnosť rozhodnutia o prerušení daňového konania z dôvodu, že daňová kontrola bola prerušená skôr ako príslušný orgán podal žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného členského štátu. S touto námietkou sa nevysporiadal vo svojom napadnutom rozhodnutí ani žalovaný. K hmotnoprávnej stránke veci uviedol, že došlo k absolútnemu nepochopeniu rozsudku SDEÚ vo veci EMAG, nakoľko tovar bol nakúpený v inom členskom štáte a dodanie tovaru na územie Slovenska podliehalo dani z pridanej hodnoty a daňovému subjektu vznikla daňová povinnosť. Vzhľadom na to požadoval zrušiť prvostupňové rozhodnutie spolu s napadnutým rozhodnutím a vrátiť vec správcovi dane na nové konanie a uplatnil si v prípade úspechu trovy konania.
6. Poverený zamestnanec žalovaného zotrval na svojich písomných vyjadreniach ako aj na obsahu napadnutého rozhodnutia. Podľa jeho názoru bolo prerušenie daňovej kontroly súladné so zákonom, ako aj s príslušnou smernicou. Pri uplatnenom odpočítaní dane z pridanej hodnoty toto zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal, že splnil podmienky odpočtu DPH. Žalobu žiadal zamietnuť.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
8. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
9. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
10. Preskúmaním veci správny súd zistil, že správca dane žalobcovi určil rozdiel v sume 53 683,32 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017, nadmerný odpočet v sume 14 048,41 Eur nepriznal a vyrubil daň v sume 39 634,91 Eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), pretože kontrolou predložených dokladov zistil, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr prijatých od daňového subjektu DeT Obchodná, s.r.o., Klincová 37B, Bratislava, pretože tovar (ojazdené motorové vozidlá) bol z územia iných členských štátov dodaný priamo žalobcovi. Spoločnosť DeT Obchodná, s.r.o. by musela požiadať príslušný členský štát o registráciu na daň z pridanej hodnoty, nakoľko daňová povinnosť pri uvedených obchodných transakciách vznikla na území členského štátu, začatia prepravy, t.j. Nemecko, Česká republika, Maďarsko, aby jej vznikla v zdaňovacom období január 2017 daňová povinnosť v zmysle § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Súčasne správca dane dospel k záveru, že postup pri dodaní tovaru nesie znaky podvodného konania. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že tovar bol preukázateľne prepravovaný z členského štátu EÚ, pričom preprava sa uskutočnila jednorázovo, tovar bol jeden krát naložený a jeden krát vyložený, t.zn. išlo o jediný pohyb tovaru, ktorý môže byť pripočítaný iba jednej z viacerých po sebe v reťazovom obchode nadväzujúcich dodávok, bez ohľadu
na to, ktorá zo zdaniteľných osôb má právo disponovať s tovarom počas jeho prepravy. Išlo teda o jednu pohyblivú dodávku. Keďže ide o jedinú pohyblivú dodávku, miesto dodania sa posudzuje podľa začiatku uskutočňovania dopravy, pričom je nesporné, že začiatok uskutočňovania dopravy nebol na území SR, ale iného členského štátu EÚ. V prípade dodania tovaru dodávateľom DeT Obchodná, s.r.o., miestom dodania tovaru na základe zistení správcu dane nebolo tuzemsko, a preto tomuto dodávateľovi ani nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku podľa zákona o DPH a žalobcovi potom nevznikol nárok na odpočítanie dane z týchto faktúr, pretože pri tomto dodaní nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a nemohla byť uplatnená voči žalobcovi v tuzemsku. Obchodné operácie vyhotovenia faktúr so slovenskou daňou z pridanej hodnoty dodávateľom DeT Obchodná, s.r.o. na území Slovenska tak boli uskutočnené s cieľom získať odpočítanie dane na vstupe. Správca dane tak pri posudzovaní zistených skutočností postupoval aj v súlade s judikatúrou ESD v rozsudku vo veci C-254/04 EMAG HANDEL Eder OHG.
11. Žalobca na ústnom pojednávaní, vzhľadom na bližšie nešpecifikovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Hydina SK, netrval na žalobnom bode týkajúcom sa namietaného prerušenia daňovej kontroly na obdobie dlhšie ako tri mesiace. Z tohto dôvodu sa správny súd v rámci prejednania veci a odôvodnenia rozsudku nezaoberal žalobným bodom č. 1 správnej žaloby žalobcu, pričom právny zástupcu žalobcu na ústnom pojednávaní voči takému postupu nemal námietky.
12. Podľa § 63 ods. 1 a 5 Daňového poriadku 1/ Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu2) <https://www.zakonypreludi.sk/zz/2009-563/znenie-20170101> možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 5/ Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
13. Žalobca v druhom žalobnom bode namietal, že prvostupňový orgán a žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s porušením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko žalobca namietal už v rámci ústneho pojednávania dňa 23.07.2018 nezákonné prerušenie daňovej kontroly, čo zakladá vadu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia spočívajúcu v absencii jednej z podstatných náležitostí rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu plynie, že správca dane v rámci samotného úkonu ústneho pojednávania do zápisnice z 23.07.2018 uviedol, že postupuje podľa Daňového poriadku, s ktorým je jeho postup v súlade. Žalobca túto námietku uplatnil aj v rámci svojho vyjadrenia z 08.10.2018 k Protokolu z daňovej kontroly, na ktorú správca dane reagoval v zápisnici z ústneho pojednávania z 07.12.2018 (č.l. 706 až 716 adm. spisu), kde na str. 4 až 7 venoval dostatočný priestor zrozumiteľnému vysvetleniu jeho záverov ohľadom zákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Stanovisko prvostupňového orgánu tak bolo žalobcovi známe a mal možnosť proti nemu brojiť, čo v podanom odvolaní aj využil. Preto žalobca nebol ukrátený na jeho práve na odôvodnenie nevyhovenia jeho námietkam. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí (str. 13 až 15) dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu ohľadom zákonnosti prerušenia daňovej kontroly a jej dĺžky, so zohľadnením povinností v zmysle čl. 10, 11 a 12 Nariadenia Rady EÚ 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Pokiaľ išlo o lehotu troch mesiacov v zmysle čl. 10 cit. nariadenia, žalovaný ju považoval za lehotu určenú pre dožiadaný daňový orgán iného členského štátu, ktorej nesplnenie nemožno ako procesnú vadu vyčítať správcovi dane, ktorý svoje žiadosti o MVI urgoval, t.zn. vysporiadal sa aj s námietkou žalobcu podľa bodu č. 3 správnej žaloby.
14. S uvedeným záverom možno súhlasiť s doplnením, že predmetom prieskumu zákonnosti správnym súdom bolo napadnuté rozhodnutie, jemu predchádzajúci postup žalovaného a správcu dane, ktorého súčasťou nebol postup dožiadaného orgánu z iného členského štátu v rámci žiadosti o MVI. Práve preto bola daňová kontrola vykonávaná správcom dane prerušená. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 13 - 15) žalovaný zrozumiteľne uviedol, ako sa vysporiadal s uvedenými odvolacími námietkami žalobcu a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou správcu dane a žalovaného, resp. s ich právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nepreskúmateľnosťou rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov táto žalobná námietka dôvodná nebola. Nad rámec uvedeného je na mieste dodať aj to, že, pokiaľ žalobca netrval na žalobnom bode č. 1 (zrejme z dôvodu, že z rozhodovacej činnosti SD EÚ sám zistil jeho nedôvodnosť), z hľadiska aktívnej
legitimácie žalobcu nebolo možné s úspechom sa domáhať súdnej ochrany z dôvodu, že správca dane a žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach nevyrovnali s otázkou, ktorá bola práve predmetom žalobného bodu č. 1.
15. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžfk/75/2018 z 10.09.2019, na ktorý žalobca poukázal v bode č. 1 správnej žaloby, nevyplýva záver, ktorý si žalobca zjednodušene osvojil izolovaným výkladom bodu č. 91 tohto rozsudku, a to (zjednodušene), že prerušenie daňovej kontroly z dôvodu MVI nikdy nemôže trvať viac ako tri mesiace s výnimkou postupu podľa čl. 12 Nariadenia č. 904/2010. Najvyšší súd SR v označenom rozsudku v odsekoch 88 až 110 posudzoval omnoho širšiu škálu okolností napr. proporcionalitu a primeranosť dĺžky prerušenia konania (t.j. aj okolnosti striktne sa viažuce len k tam prejednávanej veci - enormná dĺžka trvania prerušenia konania, ktorá nie je porovnateľná s vecou, ktorá je predmetom prieskumu) ale aj naplnenie účelu daňovej kontroly, resp. systematickú následnosť jednotlivých krokov správcu dane, prípadnú svojvôľu atď., ktoré považoval za rozhodné pre vyslovené závery, ktoré žalobca netvrdil a neosvedčil.
16. Žalobca ďalej namietal neodstrániteľnú vadu daňovej kontroly, ktorou bolo jej nezákonné prerušenie rozhodnutím z 01.12.2017 skôr, ako príslušný orgán Finančnej správy SR zaslal žiadosť o MVI príslušným orgánom iných členských štátov. Porušený mal byť postup podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, t.j. spôsob podľa osobitného predpisu, nakoľko žalobca prerušil daňovú kontrolu o štyri skôr, ako bola príslušným orgánom Finančného riaditeľstva SR podaná žiadosť o MVI. Žalobca v správnej žalobe sám uznal, že MVI predstavuje získavanie informácií mimo právny rámec Daňového poriadku, t.j. mimo daňového konania.
17. Podľa § 61 Daňového poriadku 1/ Správca dane daňové konanie a/ preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b/ môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.21a) <https://www.zakonypreludi.sk/ zz/2009-563/znenie-20170101> 2/ Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. 3/ Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. 4/ Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
18. Postup správcu dane pri prerušení konania je upravený citovanými ustanoveniami Daňového poriadku, pričom jedným z dôvodov prerušenia konania je aj získavanie informácií prostredníctvom MVI, t.j. získavanie informácií spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Z reglementácie uvedeného nariadenia je zrejmé, že predmetom jeho úpravy v konkrétnych článkoch je regulácia postupu príslušných orgánov podľa čl. 3 (nie správcov dane pri prerušení konania) pri medzinárodnej výmene informácií v oblasti dane z pridanej hodnoty. Oprávnenie správcu dane na prerušenie konania z dôvodu žiadosti o MVI teda pramení výlučne z ust. § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku. Z § 61 ods. 2 Daňového poriadku jednoznačne plynie, že daňové konanie, resp. v súlade s § 46 ods. 10 Daňového poriadku aj daňová kontrola, je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania, pričom tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odoslané. Porušenie týchto zákonných podmienok žalobca netvrdil.
19. Z citovaných ustanovení vyplýva, že podmienkou pre vydanie rozhodnutia o prerušení konania je potreba získať informácie prostredníctvom MVI (dôvodnosť MVI žalobca nenamietal) a dňom prerušenia je deň uvedený v rozhodnutí o prerušení konania, ktorý nemôže byť skorší ako deň odoslania tohto rozhodnutia. Žiadne ďalšie obmedzenia správcu dane pri vydaní rozhodnutia o prerušení konania z Daňového poriadku neplynuli a nemohli plynúť ani z Nariadenia Rady EÚ 904/2010, predmetom právnej úpravy ktorého prerušenie daňovej kontroly nebolo, pretože toto nariadenie stanovuje len spôsob
získavania a vzájomnej výmeny informácií v oblasti DPH. Ako už bolo zmienené, postup oprávneného orgánu nemožno stotožňovať s postupom správcu dane, pričom prerušenie daňovej kontroly je práve postupom správcu dane v zmysle Daňového poriadku, ktorý si nemožno zamieňať s postupom oprávneného orgánu v rámci MVI, ktorý sa riadi Nariadením Rady EÚ 904/2020. Neopodstatnenosť tejto námietky žalobcu tak stojí predovšetkým na charaktere daňovej kontroly a osobitného postupu pri MVI, ktoré síce z hľadiska chránených záujmov súvisia, ale procesne ani čiastočne nesplývajú. Výsledok MVI predstavuje špecifický postup oprávneného orgánu (FR SR) v súčinnosti s orgánmi iného členského štátu EÚ, ktorý predstavuje vyriešenie určitej skutkovej otázky dôležitej pre osobitne vedenú daňovú kontrolu, získanie ktorej nie v pôsobnosti správcu dane.
20. V tejto súvislosti je taktiež potrebné doplniť, že aj táto námietka žalobcu naráža na nedostatok jeho aktívnej legitimácie, pokiaľ žalobca súčasne netvrdil a nepreukázal, že štyri dni, o ktoré mala byť daňová kontrola podľa prerušená skôr, teda navyše, mohli predstavovať prekročenie celkovej prípustnej dĺžky daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 9, 10 Daňového poriadku. Totiž aj v prípade, ak by došlo k nesprávnemu predĺženiu daňovej kontroly o štyri dni, pokiaľ by nebola prekročená celková prípustná jednoročná dĺžka trvania daňovej kontroly, nebol by priestor uvažovať o takej podstatnej vade konania, ktorá by sama o sebe mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP).
21. Žalobca svoj názor opieral o závery Najvyššieho súdu SR v tam označených rozsudkoch. Najvyšší súd SR napríklad v označenom rozsudku sp.zn. 6Sžfk/62/2017 z 27.02.2019 v bode 74. uviedol, že: „Pri procese medzinárodnej výmeny informácií by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu cudzieho štátu a pokračovať dňom doručenia odpovede“ (ďalšie označené rozsudky obdobne). Žalobca nenamietal, že správca dane prerušil daňovú kontrolu skôr, než dňom odoslania žiadosti príslušnému orgánu, ale tvrdil, že prerušil daňovú kontrolu skôr, než príslušný orgán postupom podľa Nariadenia rady EÚ 904/2010 zaslal žiadosť príslušnému orgánu iného členského štátu, čo z označených rozsudkov najvyššieho súdu, ktoré hovoria o postupe správcu dane v rámci daňovej kontroly, nevyplýva. Opätovne je potrebné zdôrazniť, že žalobca sa mýlil, pokiaľ stotožňoval postup oprávneného orgánu s postupom správcu dane. Správca dane je viazaný svojimi procesnými úkonmi, iba ktorými ovplyvňuje vedenie a priebeh daňovej kontroly, t.zn. dôvod na prerušenie daňovej kontroly mohol odvodzovať len z už urobeného svojho úkonu - zaslania žiadosti o MVI príslušnému orgánu. Úkon príslušného orgánu - Finančného riaditeľstva SR, ktorým požiadal príslušný orgán iného členského štátu o výmenu informácií, nebol úkonom správcu dane ani iným úkonom daňovej kontroly. Navyše tento úkon časovo nasledoval po vydaní rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, pričom z § 61 ods. 3 Daňového poriadku jednoznačne plynie, že konanie (resp. daňová kontrola) je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. V deň vydania rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly správca dane nemohol poznať deň odoslania žiadosti oprávneným orgánom do iného členského štátu, ktorý nastal v budúcnosti, t.zn. žalobca porušenie ustanovení o prerušení daňovej kontroly ústiacich do nezákonného rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly vykladal mylne a namietal ich nedôvodne.
22. Žalobca v rámci tohto žalobného bodu správnej žaloby odkázal na svoju právnu analýzu, ktorej podrobil ust. § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, z ktorej podľa neho vyplynulo, že príslušným orgánom na podanie žiadosti o výmenu informácií podľa čl. 7, 15 a 25-217 Nariadenia Rady EÚ 904/2010 bolo Finančné riaditeľstvo SR (čo v podstate sporné nebolo). Pokiaľ žalobca touto námietkou mienil preukázať nezákonnosť rozhodnutia o prerušení konania a tým nedodržanie prípustnej dĺžky trvania daňovej kontroly, takáto odkazujúca námietka nebola dostatočne konkrétna. Správny súd je pri prieskume zákonnosti správneho aktu orgánu verejnej správy v súlade s § 134 ods. 1 a § 182 ods. 1 písm. e/ SSP vedený a limitovaný žalobnými bodmi, ktoré musia obsahovať konkrétne stanoviská žalobcu k nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, t.zn. v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, a z akých dôvodov. Za konkrétne žalobné námietky nemožno považovať ani konštatovania a názory žalobcu na uplatňovanie zákona, resp. právne záväzných aktov EÚ v bode č. 4 správnej žaloby, z informačného obsahu ktorých konkrétne rozpory so zákonom v postupe alebo v spôsobe rozhodnutia žalovaného, resp. správcu dane neplynú. Správny súd nie je oprávnený za žalobcu nezákonnosť vyhľadávať, ani dopĺňať nekonkrétne uplatnené žalobné námietky, ktoré tak môže považovať len za všeobecne vyjadrený nesúhlas nepostačujúci na to, aby správny súd na jeho základe mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
23. Úlohou správneho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je žalobnými bodmi namietané dôvody nezákonnosti napadnutého opatrenia dopĺňať a ani ich za žalobcu špecifikovať. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach, rozsahu a z dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Preto správny súd nemôže vychádzať z domnienok o obsahu žalobných bodov - námietok a ich vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodnutí alebo opatrení, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie alebo opatrenia nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Preto nebolo možné na základe uvedených všeobecných námietok dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorého výroku sa žalobca domáhal.
24. Žalobca v bode č. 4 správnej žaloby namietal nesprávne právne posúdenie veci argumentujúc obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-245/04 EMAG Handel Eder OHG, ktorého závery podľa neho správca dane a žalovaný vykladali opačne. Konštatoval, že ide o identický prípad, keď sa tovar dodával z iných členských štítov priamo žalobcovi. Uzavrel, že spoločnosť DeT Obchodná s.r.o. preukázateľne nadobudla tovar od predávajúcich so sídlom v ČR, Nemecku a Maďarsku a tento tovar bol preukázateľne dodaný na územie Slovenskej republiky, na základe čoho vznikla tejto spoločnosti v súlade s § 11 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť a zároveň právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH. Celým ďalším obsahom tohto žalobného bodu je polemika žalobcu o obsahu označeného rozhodnutia SD EÚ s tvrdením, že závery správcu dane a žalovaného sú zmätočné a právne nesprávne, bez uvedenia konkrétnych dôvodov a priliehavej právnej argumentácie. Podľa žalobcu z výkladu poskytnutého SD EÚ vyplýva, že ak sa preukáže, že predávajúci dodáva tovar z iného členského štátu, ktorý ho preukázateľne prepraví z členského štátu sídla predávajúceho, potom má nárok na uplatnenie oslobodenia od DPH podľa čl. 28c A písm. a/ prvý pododsek Šiestej smernice a zároveň odberateľovi vznikne daňová povinnosť v členskom štáte určenia. Konkrétne dopady tohto záveru na prejednávanú vec žalobca neindividualizoval.
25. Podľa § 11 ods. 1 zákona o DPH (1) Na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane.
26 . Podľa § 13 zákona o DPH (1) Miestom dodania tovaru, a/ ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14, b/ ak je dodanie tovaru spojené s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet, je miesto, kde je tovar inštalovaný alebo zmontovaný,
c/ ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje, d/ pri dodaní tovaru na palubách lietadiel, lodí a vlakov počas časti osobnej dopravy na území Európskej únie je miesto, kde sa osobná doprava začína, e/ pri dodaní plynu prostredníctvom sústavy zemného plynu, ktorá sa nachádza na území Európskej únie, alebo siete, ktorá je k takejto sústave pripojená, pri dodaní elektriny a pri dodaní tepla alebo chladu prostredníctvom teplárenských sietí alebo chladiarenských sietí obchodníkovi je miesto, kde obchodník má sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, pre ktorú sa uvedený tovar dodáva, alebo ak obchodník nemá takéto miesto, je miestom dodania tovaru jeho bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava; obchodníkom na účely tohto ustanovenia je zdaniteľná osoba, ktorej hlavnou činnosťou vo vzťahu ku kúpenému plynu, elektrine, teplu alebo chladu je ich ďalší predaj a ktorého vlastná spotreba týchto tovarov je zanedbateľná, f/ pri dodaní plynu prostredníctvom sústavy zemného plynu, ktorá sa nachádza na území Európskej únie, alebo siete, ktorá je k takejto sústave pripojená, pri dodaní elektriny a pri dodaní tepla alebo chladu prostredníctvom teplárenských sietí alebo chladiarenských sietí inej osobe ako obchodníkovi podľa písmena e) je miesto, kde zákazník skutočne využije a spotrebuje tento tovar; ak zákazník skutočne nespotrebuje tento tovar alebo jeho časť, považuje sa tento nespotrebovaný tovar za využitý a spotrebovaný v mieste, kde má tento zákazník sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, pre ktorú sa tento tovar dodáva, alebo ak zákazník nemá takéto miesto, považuje sa tento nespotrebovaný tovar za využitý a spotrebovaný v mieste jeho bydliska alebo v mieste, kde sa obvykle zdržiava. (2) Ak sa odoslanie alebo preprava tovaru začína na území tretieho štátu, považuje sa za miesto dodania tovaru dovozcom (§ 69 ods. 8) a za miesto prípadných ďalších dodaní tohto tovaru členský štát dovozu. (3) Na účely odseku 1 písm. d/ sa za časť osobnej dopravy na území Európskej únie považuje časť prepravy medzi miestom začatia a miestom skončenia osobnej dopravy bez zastávky mimo územia Európskej únie. Za miesto začatia osobnej dopravy sa považuje prvé miesto na území Európskej únie, v ktorom cestujúci môžu nastúpiť do dopravného prostriedku. Za miesto skončenia osobnej dopravy sa považuje posledné miesto na území Európskej únie, v ktorom cestujúci môžu vystúpiť z dopravného prostriedku. Pri ceste tam a späť sa cesta späť na účely určenia miesta dodania tovaru považuje za samostatnú dopravu.
27. Podľa § 17 zákona o DPH (1) Miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. (2) Ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý. (3) Ak nadobúdateľ podľa odseku 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ dane, pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25. (4) Miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu pri trojstrannom obchode podľa § 45 je miesto podľa odseku 1, ak a/ prvý odberateľ preukáže, že tovar nadobudol na účely následného dodania tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a druhý odberateľ je osobou identifikovanou pre daň v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a je osobou povinnou platiť daň, b/ prvý odberateľ splní povinnosť uviesť následné dodanie tovaru v súhrnnom výkaze podľa § 80, c/ prvý odberateľ nie je identifikovaný pre daň v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, a d/ odoslanie alebo preprava tovaru sa uskutoční podľa § 45 ods. 1 písm. a/.
28. Podľa § 19 zákona o DPH (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej
obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
29. Podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a. 30. Žalovaný na str. 16 a nasl. napadnutého rozhodnutia vysvetlil, že spoločnosti Det Obchodná s.r.o. bol dodaný tovar na územie Slovenskej republiky, pričom žalobca nijako nevyvrátil záver žalovaného a správcu dane o tom, že pohyblivou dodávkou požívajúcou oslobodenie od dane bola dodávka od spoločnosti Det Obchodná s.r.o., ktorá tovar (ojazdené motorové vozidlá) nadobudla v iných členských štátoch a na svoje náklady prepravila a dodala žalobcovi. Skutočnosť, že išlo jediný pohyb tovaru, ktorý môže byť pripočítaný len jednej z viacerých po sebe nasledujúcich dodávok, t.zn. o jednu pohyblivú dodávku, nebola sporná. Z napadnutého rozhodnutia plynie, že pokiaľ spoločnosť Det Obchodná s.r.o. tovar nadobudla v inom členskom štáte a následne ho dodala priamo žalobcovi, miestom dodania tovaru nebolo tuzemsko (ale členský štát kde táto spoločnosť tovar nadobudla) a preto tejto spoločnosti nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a nemohla tak byť v tuzemsku uplatnená voči žalobcovi. Uvedenému logickému právnemu záveru majúcemu oporu v ust. § 11, § 13, § 17 a § 69 ods. 6 zákona o DPH nemožno nič vyčítať. Žalobca len tvrdil, že spoločnosti Det Obchodná s.r.o. vznikla daňová povinnosť dodaním tovaru na územie Slovenskej republiky, čo je v priamom rozpore s priliehavým hodnotením veci žalovaným a správcom dane, podľa ktorých bol tovar dodávaný touto spoločnosťou, ktorá ho nadobudla v iných členských štátoch, kde jej tak vznikla aj daňová povinnosť, priamo žalobcovi, ktorý skutkový a právny záver žalobca okrem neodôvodnených protichodných tvrdení nespochybňoval. Žalobca nenamietal, resp. neuviedol žiadnu relevantnú právnu argumentáciu, z ktorej by vyplýval pokus o odôvodnenie jeho názorov o vzniku daňovej povinnosti na území SR, resp. o vzniku nároku na odpočítanie dane. Prosté tvrdenia a názory žalobcu v bode č. 4 správnej žaloby za konkrétne žalobné body považovať nemožno, preto na ich základe nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
31. Z prvostupňového a napadnutého rozhodnutia tak vyplýva zrozumiteľné právne posúdenie veci spolu s vyjadrením názoru, že bolo rozhodnuté v súlade s rozsudkom C-245/04. Žalobca sa v správnej žalobe zameral len tento rozsudok a opomenul platnú právnu úpravu zákona o DPH, len v opore ktorej mohol dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv (ak boli porušené). Žalobca citoval niektoré pasáže tohto rozsudku a bez bližšej argumentácie tvrdil, že správca dane a žalovaný závery tohto rozsudku vykladajú opačne. Citoval aj bod 50 rozsudku C-245/04 a zodpovedajúce závery správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré boli vzájomne súladné. Žalobca sa zaoberal rozsudkom SD EÚ C-245/04 vydaným za účinnosti tzv. Šiestej smernice rady č. 77/388/EHS, ktorá v čase obchodných prípadov žalobcu, ktoré boli predmetom daňovej kontroly už nebola v platnosti. Platná a účinná bola Smernica Rady č. 2006/112/EÚ o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom o DPH. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci, s úspechom tak mohol urobiť len priliehavou právnou argumentáciou namietajúcou konkrétny nesúlad právnych záverov žalovaného a správcu dane so zákonom o DPH, resp. s výsledkami jeho eurokonformného výkladu, ak by bol prípustný (prípustný by bol v prípade namietanej nedostatočnej alebo nesprávnej transpozície smernice do právneho poriadku členského štátu, ktorá tvrdená nebola).
32. Nekonkrétne a všeobecné boli aj tvrdenia žalobcu, že vo vzťahu k prípadom, súčasťou ktorých bola spoločnosť Buendia Cuenca s.r.o. išlo o trojstranný obchod, resp., že žalobca sa žiadneho podvodu nedopustil. Žalobca by účinne namietal nezákonnosť právneho posúdenia veci iba vtedy, pokiaľ by tvrdil a preukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode, uplatnenie ktorého je podmienené splnením špecifických požiadaviek plynúcich z ust. § 45 ods. 1 v nadväznosti na § 17 ods. 14, § 69 ods. 7 zákona o DPH, najmä objektívnymi dôkazmi o fyzickom pohybe tovaru, poradí jeho odberateľov a mieste nadobudnutia tovaru. Takéto tvrdenia a už vôbec nie dôkazy správna žaloba neobsahuje.
33. Obdobne nekonkrétne je tvrdenie žalobcu, že žiadneho daňového podvodu sa nedopustil, nakoľko reálnosť obchodov predsa vyplýva z obsahu samotného daňového spisu, v ktorom je zadokumentovaný predaj, nákup a následný predaj predmetného tovaru, ktorý bol vykonaný v súlade s právnymi predpismi platnými v čase ich uskutočnenia vo všetkých členských štátoch EÚ a teda ja na Slovensku.
Správca dane a žalovaný znaky podvodu, ktoré podľa ich názoru boli v daných obchodných prípadoch prítomné, vo svojich rozhodnutiach odôvodnili svojimi úvahami založenými na preukázaných zisteniach, ktoré žalobca nespochybnil. Z uvedeného tvrdenia majúceho oznamovací charakter tak nemožno zistiť v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ vec vyhodnotil ako daňový podvod a s akým následkom pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto má táto námietka len povahu všeobecného nesúhlasu, čo na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia správnym súdom nestačí (§ 134 ods. 1 SSP). Žalobca mohol relevantne namietať, že nejde o daňový podvod, pokiaľ by tvrdil a preukázal, že ním uplatnený postup, resp. postup predchádzajúci dodaniu tovaru neniesol znaky podvodu tak, ako ich identifikoval SD EÚ v rozsudku v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03) proti Commissioners of Customs & Excise, kde Európsky súdny dvor konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. K spresneniu tejto zásady došlo v rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté.
34. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru, že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
35. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
36. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Tento rozsudok nepodpísala členka senátu JUDr. Alena Antalová z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase podpisovania.