Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6S-23-2021.pdf
PDF · 182.42 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/23/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Radovana Turčíka v právnej veci žalobkyne B. F., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v E.P., Q. XXX/XX, štátnej občianky V., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s.r.o., so sídlom v Košiciach, Plávková 2, za ktorú koná JUDr. Pavel Šteiner, konateľ, proti žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so sídlom v Prešove, Jarková 31 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.01.2021 č.: PPZ-HCP-PO2-22/2021 takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov č.: PPZ-HCP-PO2-22/2021 zo dňa 07.01.2021, ako aj rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, č.s.: PPZ-HCP- P06-273-024/2020-TPC zo dňa 26.10.2020 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaná podala na tunajší súd elektronickým podaním doručeným dňa 09.03.2021 správnu žalobu, ktorou žiadala preskúmať zákonnosť postupu, ako aj rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP- PO2-22/2021 zo dňa 07.01.2021 (v ďalšom texte aj: „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým žalovaný ako odvolací orgán preskúmal rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice (ďalej aj: „správny orgán prvého stupňa,“ resp. „prvostupňový správny orgán“) č.: PPZ-HCP-PO6-273-024/2020- TPC zo dňa 26.10.2020, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“) s poukazom na § 48 ods. 2 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zrušení trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky udeleného účastníkovi konania, t.j. žalobkyni v tomto súdnom preskúmavacom konaní. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol.
2. V odôvodnení žalovaný uviedol, že žalobkyňa ako účastníčka správneho konania dňa 15.11.2019 podala na správnom orgáne prvého stupňa žiadosť o udelenie trvalého pobytu na území SR na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, ktorá bola zaevidovaná pod č.: PPZ-HCP-PO6-10609/2019-KP a preevidovaná na č.: PPZ-HCP-PO6-273/2020-TPC. V rámci správneho konania dňa 17.11.2019 boli spracované žiadosti o vyjadrenie v zmysle § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ktoré boli zaslané Slovenskej informačnej službe (ďalej aj: „SIS“) a vojenskému
spravodajstvu (ďalej aj: „VS“). Po vykonaní potrebných úkonov bolo dňa 06.12.2019 spracované vyhodnotenie žiadosti s návrhom na udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, pretože do spracovania tejto listiny nebolo správnemu orgánu doručené žiadne stanovisko, na základe ktorého by správny orgán nemohol rozhodnúť, prípadne zamietnuť podanú žiadosť. Správny orgán prvého stupňa následne dňa 06.12.2019 žiadosti žalobkyne vyhovel. Po rozhodnutí vo veci žiadosti žalobkyne dňa 12.08.2020 vykonal správny orgán kontrolu spisového materiálu, ktorou bolo zistené, že dňa 10.01.2020 správnemu orgánu bolo elektronicky doručené z Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava stanovisko - nesúhlas s udelením pobytu na území Slovenskej republiky pod č.: PPZ-HCP-OCP1-2020/007705-001 zo dňa 31.12.2019. V tejto informácii sa uvádza, že dňa 23.12.2019 bolo Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru doručené stanovisko SIS v rámci utajovaného režimu pod č.: SIS-65/51-V-172-2/2019-S zo dňa 11.12.2019 (na základe žiadosti správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 17.11.2019), v ktorom SIS vyjadrila nesúhlas s udelením trvalého pobytu pre žalobkyňu. Z uvedených dôvodov, preto správny orgán prvého stupňa zabezpečil ďalší postup vo veci v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, v spojení s ustanovením § 50 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. V zmysle uvedených ustanovení preto dňom 21.08.2020 správny orgán prvého stupňa začal správne konanie vo veci zrušenia trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky žalobkyni, o ktorej skutočnosti účastníčku konania riadne písomne upovedomil a zároveň ju vyzval, aby sa v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku vyjadrila pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, ako aj k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhla jeho doplnenie, a to v lehote do siedmych dní od doručenia upovedomenia v súlade s ustanovením § 27 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov - správneho poriadku. Zároveň účastníčka konania v oznámení o začatí správneho konania bola upovedomená, že v prípade, ak sa v lehote určenej správnym orgánom žiadnym spôsobom v predmetnej veci nevyjadrí, bude vydané meritórne rozhodnutie. Označená zásielka bola doručená účastníčke konania dňa 27.08.2020. Dňa 28.08.2020 sa na správny orgán dostavila účastníčka konania za účelom nazretia do spisového materiálu (podľa § 23 ods. 1 správneho poriadku), čo jej bolo umožnené. Nenavrhla doplnenie správneho konania, dňa 08.09.2020 správnemu orgánu však doručila žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia spolu s plnomocenstvom udeleným zástupcovi, ktorý je totožný so zástupcom v tomto konaní, ako aj s žiadosťou adresovanou SIS zo dňa 02.09.2020, ktorou tento zástupca žiadal o jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou. Po posúdení predmetnej žiadosti správny orgán prvého stupňa konanie vo veci prerušil na dobu 30 dní. Vyjadrenie splnomocneného zástupcu účastníčky konania bolo správnemu orgánu doručené dňa 13.10.2020, ktorého prílohou bola fotokópia žiadosti adresovanej SIS, odpoveď SIS zo dňa 24.09.2020 s neudelením súhlasu na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou advokátovi, diplom účastníčky konania, sobášny list a rodný list. Po posúdení dôvodov uvedených vo vyjadrení správny orgán prvého stupňa rozhodol rozhodnutím zo dňa 26.10.2020 č.: PPZ-HCP-PO6-273-024/2020-TPC, ktorým podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 48 ods. 2 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zrušení trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky udeleného žalobkyni. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podala žalobkyňa včas odvolanie. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že správny orgán prvého stupňa ako podklad pre vydanie rozhodnutia použil informáciu z Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, ktorá jednoznačne potvrdzuje existenciu a vydanie nesúhlasného stanoviska SIS s udelením trvalého pobytu, ktorého obsah tvorí utajovaná skutočnosť, ktorej pôvodcom je SIS a je v režime utajenia pred nepovolanou osobou. Odvolací orgán preto považoval existenciu informácie, týkajúcej sa účastníčky konania, ktorá je predmetom utajenia za dostatočne preukázanú na vydanie rozhodnutia o zrušení trvalého pobytu na neobmedzený čas. K takémuto rozhodnutiu správny orgán prvého stupňa dospel na základe kvalifikovaného nesúhlasného stanoviska iného štátneho orgánu zmocneného na stanovisko v hmotnoprávnom predpise (§ 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov), pričom je nepochybné, že právnym dôvodom na zrušenie trvalého pobytu na neobmedzený čas je práve existencia stanoviska SIS podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov obsahujúce nesúhlas s udelením trvalého pobytu.
3. Žalovaný k námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a nepoznaním obsahu jediného dôkazu, na základe ktorého bola účastníčka konania vyhodnotená ako osoba, ktorá môže ohroziť bezpečnosť štátu, argumentoval tým, že zákonodarca má značný priestor na úpravu pobytových režimov, a to zvlášť pri dlhodobejších formách. Štát uprednostnil bezpečnosť nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských informácií. Zákonná úprava je tak v podstate postavená na dôvere v spravodajské poznatky SIS a z ústavného hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Podľa žalovaného, ak by odôvodnenie obsahovalo opis
zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti aj zverejnili postupy používané na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, zvrchovanosť a bezpečnosť SR. Vo vzťahu k odvolacej námietke, ktorej ťažiskom bolo tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ak nebola uvedená ani podstata dôvodov, ktoré boli kľúčové pre vydanie rozhodnutia, žalovaný poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), v ktorých bol aspekt kontradiktórnosti (protirečivosti) procesu, a to povinnosť „odhaliť všetky dôkazy“ relevantné pre rozhodovanie, bol oslabený. ESĽP tak judikoval, že toto právo nie je absolútne a môže byť v niektorých prípadoch korigované v dôsledku stretu navzájom súperiacich záujmov, keď sa práva účastníka konania dostanú do kolízie s takými záujmami, ako je národná bezpečnosť; potreba utajiť policajné metódy vyšetrovania trestných činov a získavania informácií; ako aj metódy zhromažďovania informácií uplatňované spravodajskými službami, a pod.. Žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že v správnom práve platí prezumpcia správnosti vydaného rozhodnutia, za ktoré je potrebné považovať aj stanovisko SIS, pričom stanoviská štátnych orgánov v správnom konaní sú pre správny orgán dôkaznými prostriedkami majúcimi záväzný charakter. Správny orgán prvého stupňa tak nemal dôvod, a ani kompetenciu spochybňovať relevantnosť informácií poskytnutých SIS. Zároveň podotkol, že správny orgán prvého stupňa nedisponoval ani možnosťou odtajnenia celej alebo časti utajovanej skutočnosti, pretože nie je jej pôvodcom.
4. K námietke zástupcu účastníčky konania týkajúcej sa povinnosti správneho orgánu informovať účastníka konania o dôvodoch zaujatia nesúhlasného stanoviska SIS, žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že informácia obsiahnutá v stanovisku SIS požíva ochranu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočnosti. Účastník konania nie je osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s informáciou, ktorá je predmetom ochrany podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností a v prípade, ak takáto osoba má záujem sa s obsahom tejto informácie oboznámiť, má možnosť takto učiniť prostredníctvom svojho advokáta. Splnomocnený zástupca účastníčky konania tento záujem prejavil a požiadal SIS o jednorazové oboznámenie sa s dôvodom nesúhlasného stanoviska SIS, riaditeľ SIS mu súhlas na oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou neudelil, pričom je výlučne v kompetencii tohto orgánu, či utajovanú informáciu účastníkovi sprístupni. K námietke splnomocneného zástupcu účastníka konania, že správny orgán nijako nešpecifikoval, aké konkrétne ohrozenie bezpečnosti štátu by mala účastníčka konania predstavovať, uviedol, že dikcia relevantných zákonných ustanovení týkajúcich sa ochrany utajovaných skutočností je natoľko jednoznačná, že neumožňuje, aby sa účastník konania mohol kontradiktórne (protirečivo) konfrontovať s poznatkami v správach SIS.
5. Napokon k odvolacej námietke zástupcu účastníčky konania týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa s poukazom na § 50 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a čl. 8 Dohovoru žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol nasledovné: „Správny orgán v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z materiálov cudzineckej evidencie účastníka konania, ako aj z informačných systémov Policajného zboru a z vyjadrenia splnomocneného zástupcu účastníka konania zistil, že účastník konania ma manžela a maloleté dieťa. Manžel a dieťa účastníka konania sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Správny orgán v zmysle § 50 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov pri rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosť, či by dôsledky zrušenia trvalého pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania. Správny orgán sa následne dostatočne venoval posudzovaniu stretu verejného a súkromného záujmu s poukázaním na čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru. Taktiež pri zásahu do práva účastníka konania skúmal jeho legalitu, legitimitu a proporcionalitu. Správny orgán následne správne uviedol, že vo vzťahu k zasahovaniu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života garantovaného v čl. 8 Dohovoru, štát môže do výkonu tohto práva zasahovať a to za splnenia kumulatívnych podmienok v súlade so zásadou proporcionality. Zásah musí byť legitímny, nevyhnutný a vykonaný za účelom ochrany iného dôležitého spoločenského záujmu (napr. národná bezpečnosť, verejná bezpečnosť, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochrana zdravia, ochrana práva a slobôd iných). Odvolací orgán sa zhoduje s tvrdením správneho orgánu, že správny orgán plní svoju primárnu úlohu ako útvar Policajného zboru definovaného v § 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zboru ako ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Pri vyvažovaní súkromného záujmu účastníka konania o ochranu jeho súkromného a rodinného života a verejného záujmu o ochranu verejného poriadku, resp. presnejšie vnútornej bezpečnosti štátu je
nevyhnutné aj vo sfére cudzineckého práva (pri rešpektovaní pomerne širokej diskrécie štátu) skúmať, či zásahy štátu (verejnej moci) sú oprávnené a nevyhnutné. Odvolací orgán zdôrazňuje, že príslušný správny orgán rozhodoval na základe platných a účinných právnych noriem. Správny orgán aplikoval príslušné právne normy v súlade s ich textom a účelom v záujme ochrany vnútornej bezpečnosti štátu pri rozhodovaní o zrušení pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky. Odvolací orgán vníma, že zrušenie trvalého pobytu účastníka konania predstavuje určitým spôsobom zásah do jeho rodinného života s prihliadnutím na existujúce manželstvo a maloleté dieťa, kedy pre manželov nastane situácia, ktorú následne musia vzájomne vyriešiť, avšak s priamym pomenovaním možných negatívnych následkov, že nastane totálny rozvrat rodiny účastníka konania a vytrhnutie dieťaťa od matky a narušenie ich silného citového puta, ktoré podľa splnomocneného zástupcu účastníka konania nastanú v budúcnosti automaticky a bezvýhradne odvolací orgán nesúhlasí. Zrušením trvalého pobytu účastníkovi konania na území Slovenskej republiky automaticky nedochádza k rozvodu jeho manželstva a rovnako tak ani k odňatiu maloletého dieťaťa matke. Odvolací orgán v záujme posudzovania rozsahu väzieb s domovskou krajinou z lustrácie v informačných systémoch Policajného zboru zistil, že účastník konania počas udeleného trvalého pobytu na území Slovenskej republiky s intenzívnou pravidelnosťou vstupuje na územie Ukrajiny a teda jeho väzby s domovskou krajinou odvolací orgán považuje za neprerušené a pravidelne udržiavané. Podľa odvolacieho orgánu sa správny orgán zaoberal primeranosťou dôsledkov zrušenia trvalého pobytu účastníka konania vo vzťahu k dôvodom jeho zrušenia podľa § 50 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pričom skutočnosť, že okolnosti prípadu nezohľadnil podľa predstáv účastníka konania, teda s výsledkom zistenia neprimeranosti dôsledkov dôvodu zrušenia trvalého pobytu, neznamená, že tieto okolnosti nezohľadnil vôbec. Odvolací orgán sa stotožňuje s názorom správneho orgánu, že zrušením trvalého pobytu účastníkovi konania nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných. Pričom podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a že v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Odvolací orgán súhlasí s názorom správneho orgánu, že v prípade účastníka konania ochranu bezpečnosti štátu, kde účastník konania svojím pobytom na území Slovenskej republiky predstavuje ohrozenie tejto bezpečnosti, je možné v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru chápať ako oprávnený dôvod správneho orgánu na zásah do jeho ľudských a občianskych práv garantovaných mu v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Pričom je potrebné poukázať, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu účastníka konania a teda správny orgán pri rozhodovaní prihliadal aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro spoločnosti a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca. Rovnako odvolací orgán dodáva, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber partnerov, pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v tom zmysle, žeby bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom a neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu dotknutých osôb ohľadom krajiny ich spoločného pobytu. Článok 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký. Správny orgán do tohto práva zasiahol zákonným spôsobom v zmysle zákona o pobyte cudzincov čo už podrobne uviedol.“
6. Žalobkyňa vo včas podanej správnej žalobe (§ 181 ods. 1 SSP) namietala nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, pretože zistenie skutkového stavu žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov.
7. Zdôraznila, že trvalý pobyt jej bol zrušený len na podklade nesúhlasného stanoviska SIS v záujme legitímneho cieľa, ktorým je bezpečnosť štátu, pričom prvostupňový správny orgán vôbec nepoznal dôvod nesúhlasného stanoviska SIS. Na základe uvedeného pri rozhodovaní o zrušení trvalého pobytu žalobkyne nevychádzal zo žiadnych konkrétnych a právne relevantných dôvodov, ktoré by dostatočne preukazovali riziko ohrozenia bezpečnosti štátu z jej strany. Už v odvolaní proti rozhodnutiu
správneho orgánu prvého stupňa pritom namietala, že správny orgán je povinný sa oboznámiť s dôvodmi nesúhlasného stanoviska SIS a následne informovať žalobkyňu minimálne o podstate dôvodov, ktoré budú podkladom zrušenia jej trvalého pobytu tak, aby sa k nim vedela právne a skutkovo relevantne vyjadriť.
8. Žalovaný k tejto námietke žalobkyne argumentoval tým, že bol naplnený dôvod na zrušenie trvalého pobytu, najmä s poukazom na kvalifikované nesúhlasné stanovisko SIS, vydané v súlade s ustanovením § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Zároveň žalovaný nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s konkrétnymi dôvodmi takéhoto nesúhlasného stanoviska. Zároveň bol toho názoru, že žalobkyňa nie je v zmysle zákonnej úpravy osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s utajovanou skutočnosťou, preto sa stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu, že nie z vlastnej vôle neumožnil žalobkyni oboznámiť sa s dôvodom nesúhlasného stanoviska SIS, ale takýto postup mu neumožňuje zákon a príslušné vykonávacie vyhlášky. Žalobkyňa v správnej žalobe mala za to, že žalovaný pri riešení tejto otázky pochybil, pretože nevykladal svoju povinnosť oboznámiť sa s obsahom nesúhlasného stanoviska SIS v súlade s výkladom zákona tak, ako ho prezentujú správne súdy. Odvolala sa na výklad uvedenej povinnosti, ktorý poskytol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 19.01.2016 sp. zn. 1Sža/8/2014, ktorý uviedol: „Nie je možné akceptovať univerzálnosť a všeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov, z ktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcu pre bezpečnosť štátu, je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní dôvodov zrušenia prechodného pobytu u žalobcu vychádza.“ Podľa žalobkyne uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svedčí o povinnosti administratívneho orgánu oboznámiť sa s obsahom a dôvodmi vydania nesúhlasného stanoviska. Obdobne aj v rozhodnutí z 20.01.2016 sp. zn. 10Sža/37/2015 Najvyšší súd zdôraznil potrebu individuálneho posúdenia dôvodov, pre ktoré by malo existovať bezpečnostné riziko, teda potrebu dôsledného oboznámenia sa s obsahom utajovaných skutočností. V prípade zistenia nedostatočných, resp. všeobecných informácií týkajúcich sa bezpečnostného rizika cudzinca, sa v tomto rozhodnutí konštatuje nesprávnosť postupu, keď sa takáto všeobecná informácia SIS stane primárnym dôkazom v konaní o povolení pobytu. Zároveň žalovaná vo vzťahu k prezumpcii správnosti nesúhlasného stanoviska SIS (na ktorú je poukázané v administratívnom rozhodnutí) žalobkyňa odkázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré nevyžadovalo náležité odôvodnenie rozhodnutia policajným útvarom pri zamietnutí žiadosti o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky a ustanovovalo, že namiesto riadneho odôvodnenia postačuje konštatovanie správneho orgánu, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, s ústavou Slovenskej republiky. Podľa žalobkyne tak možno považovať prístup žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý hovorí o dôvere v poznatky spravodajských služieb (SIS) za nezákonný. Žalobkyňa poukázala vo vzťahu k jej námietke týkajúcej sa povinnosti správneho orgánu oboznámiť ju ako účastníčku konania aspoň s podstatou dôvodov, ktoré majú byť podkladom pre zrušenie jej trvalého pobytu s obsahom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018, z ktorého vyplýva, že aj samotný účastník správneho konania o zrušení jeho pobytu má právo byť oboznámený aspoň s podstatou dôvodov, prečo predstavuje bezpečnostné riziko pre štát, aby sa tak vedel správne a skutkovo relevantne vyjadriť, navrhovať dôkazy a uvádzať skutočnosti na svoju obranu. Žalobkyňa považovala rozhodnutie žalovaného za nezákonné aj z dôvodu, že tento sa sám neoboznámil s dôvodmi nesúhlasného stanoviska SIS, a tieto ani nespristúpnil žalobkyni, preto nemohol zistiť dostatočne skutkový stav, ktorý tvorí podklad pre rozhodnutie vo veci. Uvedený záver podporuje aj medzinárodná judikatúra, ktorá vylučuje, aby sa dotknutej osobe úplne obmedzil prístup k informáciám, pretože aj z rozhodovania Súdneho dvora Európskej únie platí, že ak má byť súdny prieskum zaručený v čl. 47 Charty účinný, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, a to buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti (rozsudok L. O., C-430/10, EU:C:2011:749, bod 41). Ako aj rozsudok vo veci ZZ proti Secretary of State for the Home Department zo dňa 04.06.2013, č. C-300/11, bod 65: „Je potrebné, aby sa dotknutej osobe v každom prípade oznámila podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté z dôvodu ochrany bezpečnosti štátu, pričom potreba chrániť bezpečnosť štátu, nemôže viesť k tomu, že dotknutá osoba príde o svoje právo, byť vypočutá a jej právo na účinný prostriedok nápravy tak bude neúčinné.“
9. V ďalšej časti správnej žaloby žalobkyňa namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu vo vzťahu k preskúmaniu jej súkromného a rodinného života a nesprávne posúdenie stretu práva na jej súkromný a rodinný život s bezpečnostným záujmom štátu, ktorý bezvýhradne uprednostnil. V tej súvislosti
poukázala na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/22/2014, podľa ktorého: „Aplikácia ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v kontexte s čl. 8 Dohovoru pritom nie je fakultatívna. Správny orgán musí skúmať rodinný a súkromný život príslušníka tretej krajiny a v prípade, že by dôsledky zrušenia trvalého pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu, správny orgán trvalý pobyt nezruší.“ Žalobkyňa namietala, že z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva záver, že v obdobných prípadoch musí správny orgán skúmať rodinný a súkromný život cudzinca a minimálne vypočuť samotného účastníka konania, jej manžela, prípadne dieťa, resp. orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý zastupuje jeho záujmy, čo sa však v preskúmavanej veci nestalo. Žalovaný tak ústavne súladným spôsobom nepreskúmal, či zrušenie jej trvalého pobytu sleduje niektorý z taxatívne vymedzených dôvodov pre zásah do práva na rešpektovanie jej rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ktorými je Slovenská republika viazaná a má prednosť pred ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov, a či rešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do práva na súkromný a rodinný život, ale administratívny orgán rozhodnutie založil iba na nedôvodnom konštatovaní primeranosti zásahu do práva žalobkyne s tým, že bližšie nepreskúmal skutkové okolnosti, ktoré tvrdila. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného pritom nevyplýva, na základe akej úvahy a akých dôkazov rozhodol o primeranosti zásahu do jej práv na súkromný a rodinný život, pričom takýto zásah do jej práv považoval za primeraný, napriek tomu, že nevypočul jej manžela, nevypočul ani samotnú žalobkyňu, ani neposúdil, aký vplyv bude mať zrušenie trvalého pobytu na maloletú dcéru.
10. Napokon žalobkyňa v správnej žalobe namietala, že žalovanému navrhla vykonať doplnenie dokazovania, a to vyžiadaním odôvodnenia už doručeného nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby, žalovaný však takýto návrh na doplnenie dokazovania neakceptoval. Rozhodnutím žalovaného preto nebolo nad všetky pochybnosti preukázané, že jej správaním môže byť ohrozená bezpečnosť Slovenskej republiky. Z rozhodnutia žalovaného nevyplýva ani správna úvaha pri hodnotení zistených okolností, a nie je z neho ani zrejmé, prečo bol uprednostnený verejný záujem pred súkromným záujmom žalobkyne. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobkyne pre uvedené nedostatky je tak nepreskúmateľné a arbitrárne.
11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 04.05.2021 k správnej žalobe zopakoval skutkové dôvody, ako aj právne závery vyplývajúce z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a zdôraznil, že administratívny orgán nemôže prinútiť spravodajskú službu, aby odôvodnila svoje stanovisko. Z úradnej činnosti žalovaného je známe stanovisko Slovenskej informačnej služby, v ktorom sa vyjadrila, že zákon o pobyte cudzincov neustanovuje povinnosť vzťahujúcu sa k obsahovým náležitostiam jej stanoviska poskytovaného podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a vo všeobecnosti neukladá, aby súčasťou jej nesúhlasného stanoviska bolo odôvodnenie. Zákon o pobyte cudzincov ani neprezumuje uvádzanie konkrétnych dôvodov týkajúcich sa bezpečnostného rizika, pre ktoré nie je možné predmetný pobyt udeliť, v účastníkom konania požadovanej forme a kvalite. V zmysle platnej právnej úpravy žalobkyňa nie je ani osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s informáciou, ktorá je predmetom ochrany podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Samotné nesúhlasné stanovisko SIS bolo jej pôvodcom označené ako skutočnosť požívajúca ochranu zákona o ochrane utajovaných skutočností zo striktne vymedzeným okruhom osôb oprávnených oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný to jednoznačne a zrozumiteľným spôsobom odôvodnili vo svojom rozhodnutí. Zároveň žalovaný poukázal aj na to, že splnomocnený zástupca žalobkyne prejavil záujem o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou a požiadal SIS o jednorazové oboznámenie sa s dôvodmi nesúhlasného stanoviska, pričom riaditeľ SIS mu takýto súhlas neudelil, pričom využil svoju výlučnú kompetenciu, či utajovanú informáciu splnomocnenému zástupcovi žalobkyne sprístupní. Režim utajovanej skutočnosti tak bol určený jej pôvodcom, ktorý ani následne sám nedal splnomocnenému zástupcovi súhlas na jednorazové oboznámenie sa s touto skutočnosťou. Z uvedeného preto vyplýva, že žalovaný nie z vlastnej vôle neumožnil žalobkyni oboznámiť sa s dôvodom nesúhlasného stanoviska, ktoré bolo podkladom rozhodnutia, ale takáto nemožnosť vyplýva priamo zo zákona o ochrane utajovaných skutočnosti.
12. Vo vzťahu k namietanému zasahovaniu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života garantovaného čl. 8 Dohovoru žalovaný vo vyjadrení uviedol nasledovné:
„...štát môže do výkonu tohto práva zasahovať, a to za splnenia kumulatívnych podmienok v súlade so zásadou proporcionality. Zásah musí byť legitímny (zákonný predpoklad), nevyhnutný (v demokratickej spoločnosti nie je možné vykonať iné vhodné opatrenie, aby bol efektívne splnený zákonom sledovaný účel) a vykonaný zo účelom ochrany iného dôležitého spoločenského záujmu (napr. národná bezpečnosť). Zároveň pokiaľ sa týka námietky, že oboma rozhodnutiami nebol dostatočne zohľadnený článok 8 Dohovoru a nezohľadnil sa záujem rodiny o vedenie života na Slovensku a rovnováha medzi osobným záujmom na zachovaní rodinného života a záujmom štátu v oblasti kontroly pobytu cudzincov, s týmto nemožno súhlasiť. V zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 písmeno a), b) zákona o pobyte cudzincov, tento ukladá policajnému útvaru pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu prihliadnuť na mieru ohrozenia bezpečnosti štátu a na záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu. V tomto ustanovení sa premieta povinnosť správnych orgánov vykonať test proporcionality medzi záujmom žiadateľa na rodinnom živote a záujmom na ochrane spoločnosti, ktorý vyplýva z článku 8 Dohovoru. V tomto prípade tak správny orgán ako aj odvolací orgán daný stret záujmov posúdili a vyhodnotili. Pričom opakovane je potrebné uviesť, že podľa odvolacieho orgánu sa správny orgán zaoberal primeranosťou dôsledkov zrušenia trvalého pobytu žalobcu vo vzťahu k dôvodom jeho zrušenia podľa § 50 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pričom skutočnosť, že okolnosti prípadu nezohľadnil podľa predstáv žalobcu, teda s výsledkom zistenia neprimeranosti dôsledkov dôvodu zrušenia trvalého pobytu, neznamená, že tieto okolnosti nezohľadnil vôbec. Je potrebné uviesť a zdôrazniť, že správny orgán svojím rozhodnutím žalobcu nevyhosťuje, nezakazuje pobyt na území Slovenskej republiky a nijako neobmedzuje na slobode pobytu, pohybu, mať rodinný život aj s osobitným prihliadnutím na maloleté dieťa a manžela. Správny orgán rozhodol len o ukončení konkrétneho druhu pobytu, nakoľko nastali dôvody na jeho zrušenie, pričom prihliadal na § 50 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Pričom ako odvolací orgán uviedol vo svojom rozhodnutí, že zrušenie pobytu bude predstavovať v určitej miere zásah do súčasného súkromného stavu žalobkyne a jej rodiny, avšak treba uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. Z hľadiska bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky je tento záujem nad záujmom práv a slobôd žalobkyne, pričom stanovisko SIS, štátneho orgánu, ktorý je na posudzovanie a zisťovanie bezpečnostných hrozieb pre Slovenskú republiku zákonom zriadený, jeho preukázateľná existencia a vydanie príslušným štátnym orgánom, v ktorom je vyjadrený nesúhlas s udelením trvalého pobytu je skutočnosťou takého charakteru, že je povýšená nad záujmom práv a slobôd jednotlivca. V čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú stanovené možné obmedzenia práva na rešpektovanie rodinného života s dôrazom na to, že prípadný zásah do súkromného a rodinného života neznamená, že správny orgán je vždy pri takejto námietke povinný svoje rozhodnutie zmeniť. Žalobca nebol vyhostený do domovskej krajiny ani inej krajiny, počas udeleného pobytu slobodne a často cestoval na územie Ukrajiny a vracal sa na územie Slovenskej republiky, a to ako štátny príslušník tretej krajiny s udeleným pobytom. Za obdobie od kedy mal žalobca udelený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky ku dňu vydania rozhodnutia odvolacieho orgánu minimálne 120 krát prekročil slovensko- ukrajinskú hranicu a vstúpil na územie Ukrajiny v intervaloch takmer každé 2-3 týždne, pričom na území Ukrajiny sa zdržiaval obvykle 2-3 dni a opätovne vstúpil späť na územie Slovenskej republiky. Pričom žalobkyňa na územie Ukrajiny často cestovala aj so svojím manželom a dieťaťom. Z uvedeného možno vyvodiť, že väzby s domovskou krajinou nezanikli, ani neboli prerušené a naďalej trvajú. Aj sama žalobkyňa tým, že často navštevovala domovskú krajinu spoločne so svojím dieťaťom a manželom mala záujem na udržiavaní väzieb s domovskou krajinou. Pričom ako matka maloletého dieťaťa vie čo je v najlepšom záujme jej dieťaťa a pri pravidelnom cestovaní na Ukrajinu spoločne s ním to nevnímala ako porušenie jeho najlepšieho záujmu, nakoľko by to nerobila opakovane. Pri takomto pravidelnom cestovaní na Ukrajinu počas celého obdobia udeleného trvalého pobytu nenastali fatálne následky rozvratu rodiny. Tvrdenia o neprimeraných dôsledkoch zrušenia trvalého pobytu ako to uviedol žalobca, teda rozvrat rodiny a vytrhnutie dieťaťa od matky a narušenie ich silného citového puta, možno považovať za účelové a tendenčné s cieľom vytvorenia situácie nezákonného a neprimeraného postupu policajného útvaru voči jej osobe so závažným dopadom na jej súkromný život. Je potrebné dodať, že Európska únia s Ukrajinou uplatňuje bezvízový styk pre držiteľov biometrických pasov, takže vstup po splnení podmienok na územie členských štátov, ako aj na územie Slovenskej republiky, nie je ničím obmedzený, len dĺžkou doby pobytu.
13. V závere žalovaný zdôraznil, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti, vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a k jednotlivým žalobným dôvodom žalovaný zaujal stanovisko, že v konaní prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného nezistil žiaden nesúlad so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo zákonom o pobyte cudzincov, prípadne zákonom o správnom konaní a z neho vyplývajúcim zásadám správneho konania. Argumentáciu uvedenú v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný považoval za relevantnú, výstižnú a dostatočnú, preto žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
14. Žalobkyňa v replike zo dňa 16.07.2021 k vyjadreniu žalovaného trvala na žalobných dôvodoch uplatnených v správnej žalobe a v súvislosti s právnymi závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod značkou PL. ÚS 8/2016 uviedla, že aj keď Ústavný súd posudzoval ústavnosť príbuznej právnej normy toho istého zákona, podstata celého ústavnoprávneho rozmeru práva na bezpečnosť štátu a práva na spravodlivý proces je totožná s konaním vo veci samej. Výsledkom tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo vyslovenie neústavnosti ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré oprávňovalo rozhodnutia správneho orgánu o zrušení pobytu na základe nesúhlasného stanoviska SIS odôvodňovať iba tým, že pobyt bol zrušený z bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. Žalobkyňa pritom nerozporuje ústavnosť doposiaľ platných právnych noriem vzťahujúcich sa na jej prípad, avšak namieta, že postup správneho orgánu, ktorým dospel k rozhodnutiu o zrušení pobytu vo svojom výsledku, docielil presne taký výsledok, ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky deklaroval za protiústavný. Aj v jej prípade totiž správny orgán odôvodnil svoje rozhodnutie o zrušení pobytu iba z dôvodov bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky (hoci viacerými vetami), obsiahnutých v stanovisku SIS, s ktorými sa správny orgán ani len neoboznámil, ktorého správnosť tak správny orgán nekriticky prijal. V predmetnom náleze Ústavného súdu bol veľmi jasne odmietnutý taký výklad zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého dotknutá osoba sa nemusí dozvedieť aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (najmä body 121-123 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu). Preto je úplne nesprávny aj výklad žalovaného predostretý v jeho vyjadrení, podľa ktorého už len tým, že sa žalobkyňa dozvedela o nesúhlasnom stanovisku SIS, mala možnosť sa relevantne brániť, a mala možnosť sa k nemu vyjadriť. Vo vzťahu k posudzovaniu jej práva na súkromný a rodinný život žalobkyňa v replike poukázala na to, že pri udelení trvalého pobytu dňa 06.12.2019 správny orgán nevzhliadol vo vzťahu k žalobkyni bezpečnostnú hrozbu pre Slovenskú republiku a zároveň svojím rozhodnutím priznal žalobkyni ochranu a právnu istotu ohľadne nerušenej realizácii jej rodinného, spoločenského a pracovného života na území Slovenskej republiky. Následne po získaní nesúhlasného stanoviska SIS žalovaný nevykonal žiadne šetrenie odlišné od šetrenia predchádzajúceho k povoleniu trvalého pobytu, nevypočul žalobkyňu, a ani jej rodinných príslušníkov ohľadne jej rodinného života a prípadného zásahu do tohto rodinného života zrušením pobytu a nevykonal ani iné dôkazy než tie, ktoré mal k dispozícii už pri povolení pobytu, no napriek tomu jej trvalý pobyt zrušil. Z uvedených okolností preto vyplýva záver, že žalovaný rozhodol o zrušení pobytu výlučne na základe nesúhlasného stanoviska SIS, ktorého obsah nepoznal a urobil tak automaticky povýšením záujmu bezpečnosti Slovenskej republiky nad záujem žalobkyne, čo je aj v priamom rozpore s § 50 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Aj samotný žalovaný vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že nesúhlasné stanovisko SIS „je skutočnosťou takého charakteru, že je povýšená nad záujem práv a slobôd jednotlivca.“ Test primeranosti tak žalovaný vníma iba ako formálnu požiadavku bez reálneho obsahu a bez možnosti preváženia práva na rodinný život, nakoľko bez ohľadu na rodinný život vždy automaticky povýši záujem Slovenskej republiky nad záujmy cudzinca, a tak mu zruší pobyt. Uvedené podľa žalobkyne nemôže nahradiť ani skutočnosť, že domovskú krajinu počas pobytu na území Slovenskej republiky navštevovala každé 2-3 týždne, často aj na obdobie 2 až 3 dní, a preto jej väzby s domovskou krajinou nezanikli. Zdôraznila, že dôvodom jej pobytu na území Slovenskej republiky bolo vytvorenie jej vlastnej rodiny, ako aj centrum spoločenských, rodinných a pracovných záujmov, a preto argumentácia vo vzťahu k existencii väzieb na domovskú krajinu pre daný prípad je úplne irelevantná. Podľa žalobkyne logickému zmýšľaniu odporujúce je aj tvrdenie žalovaného, že odňatím pobytu nedôjde k prerušeniu rodinných väzieb, pretože má možnosť sa zdržiavať 90 dní zo 180 dní na území Slovenskej republiky. Účelom rodinného života predsa nie je to, aby sa dieťa s matkou videlo 2-3 dní v týždni, ale aby dieťa vyrastalo s otcom a matkou žijúcimi spolu v jednej domácnosti, ktorí takýmto spôsobom môžu zabezpečiť vytvorenie úplného rodinného prostredia pre zdravý vývin dieťaťa. Zrušením pobytu žalobkyne a obmedzením jej vstupu v podstate iba v režime obyčajného turistu by tak v skutočnosti žalovaný spôsobil zhoršenie kvality života aj maloletého dieťaťa, pretože toto by žilo v domácnosti iba s jedným rodičom, resp. bude musieť domácnosti striedať.
15. Žalovaný v duplike zo dňa 27.07.2021 k replike žalobkyne uviedol nasledovné: „Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na životné záujmy žalobkyne, ktoré sú silno naviazané na územie Slovenskej republiky, formalistický výklad žalovaného zákona o pobyte cudzinca, judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a opätovne poukázal na to, že žalobkyňa ako dotknutá osoba má vedieť aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Žalovaný týmto oznamuje Krajskému súdu Košice, že naďalej trvá na svojom predchádzajúcom vyjadrení k žalobe, nakoľko žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 16.07.2021 poukázal na skutočnosti, ku ktorým sa už žalovaný vyjadril.“
16. Na základe návrhu žalobkyne v správnej žalobe o priznanie odkladného účinku správnej žalobe, správny súd rozhodol uznesením č. k. 6S/23/2021-50 zo dňa 03.06.2021 tak, že správnej žalobe zo dňa 08.03.2021 priznal odkladný účinok (uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.06.2021). S poukazom na ustanovenie § 187 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ako aj návrh žalobkyne v zmysle ustanovenia § 182 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku správny súd vo veci nariadil pojednávanie.
17. Krajský súd v Košiciach rozhodujúc o všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 a nasledujúcich zákona č. 162/2015 Z. z. - Správneho súdneho poriadku (SSP), na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 04.11.2021 vykonal potrebné dokazovanie oboznámením sa s obsahom jednotlivých listinných dôkazov predložených do súdneho spisu, ako aj s úplným obsahom vyžiadaného administratívneho spisu žalovaného, a po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby, preto rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
18. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 04.11.2021 zástupca žalobkyne na podanej žalobe, ako aj uplatnených žalobných dôvodoch trval v celom rozsahu. Do spisu predložil fotokópiu rodného listu maloletého dieťaťa M. F.E., nar.: XX.XX.XXXX (t.j. po podaní správnej žaloby na súd), ktorej matkou je žalobkyňa a otcom jej manžel. Zároveň zdôraznil, že žalobkyni bolo odopreté v konaní pred správnym orgánom poznať dôvody rozhodnutia, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam tvoriacim podklad rozhodnutia, konkrétne obsah utajovanej informácie nepoznal ani správny orgán a ani žalobkyňa. Zástupca žalovaného na pojednávaní trval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, ako aj na stanovisku k žalobným dôvodom uplatneným v správnej žalobe.
19. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak v konaní, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
20. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
21. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zákona, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
23. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
24. Podľa § 2 ods. 1 písm. l/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.
25. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.
26. Podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny udelí trvalý pobyt na neobmedzený čas, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má najmenej štyri roky udelený trvalý pobyt podľa § 43.
27. Podľa § 48 ods. 2 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu.
28. Podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu.
29. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.
30. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
31. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
32. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
33. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že na základe žiadosti žalobkyne jej bol správnym orgánom dňa 06.12.2019 udelený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas. Pri kontrole spisového materiálu dňa 12.08.2020 bolo správnym orgánom zistené, že dňa 10.01.2020 Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava zaslal správnemu orgánu informáciu obsahujúcu nesúhlas s udelením trvalého pobytu žalobkyni pod číslom PPZ-HCP-OCP1-2020/007705-001 zo dňa 31.12.2019, v ktorej sa uvádza, že tomuto orgánu bolo dňa 23.12.2019 doručené stanovisko SIS v rámci utajovaného režimu pod číslom SIS- 65/51-V- 172-2/2019- S zo dňa 11.12.2019 (na základe žiadosti správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 17.11.2019), v ktorom SIS vyjadrila nesúhlas s udelením trvalého pobytu pre žalobkyňu. Uvedené bolo podkladom pre začatie konania správneho orgánu prvého stupňa vo veci zrušenia trvalého pobytu žalobkyne na
neobmedzený čas na území Slovenskej republiky. Následne rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 26.10.2020, č.s.: PPZ-HCP-PO6-273-024/2020-TPC bol žalobkyni trvalý pobyt na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky zrušený v zmysle § 50 ods. 1 písm. a/ s poukazom na § 48 ods. 2 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný na základe podaného odvolania rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobkyne proti tomuto rozhodnutiu zamietol. Administratívny orgán pritom v priebehu celého administratívneho konania zaujal názor, že z jeho strany nie je potrebné duplicitne vyžadovať písomnú informáciu s odôvodnením nesúhlasného stanoviska SIS, pretože dôvod takéhoto stanoviska je utajovanou skutočnosťou a ten nemôže byť zverejnený neoprávneným osobám a zároveň poukazoval na zásadu prezumpcie správnosti vydaného rozhodnutia, za ktoré považoval aj predmetné stanovisko. Zároveň zobral na vedomie, že splnomocnený zástupca žalobkyne sa mal záujem oboznámiť s utajovanou skutočnosťou (resp. dôvodmi nesúhlasného stanoviska), podľa odpovede SIS zo dňa 24.09.2020 mu to však umožnené nebolo. Vo vzťahu k vyhodnoteniu zásahov do súkromného a rodinného života žalobkyne administratívny orgán konštatoval, že do tohto práva žalobkyne bolo zasiahnuté zákonným spôsobom a zo zákonom uvedených dôvodov, v zmysle príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov.
34. Podstata žalobných dôvodov žalobkyne uplatnených v správnej žalobe spočívala v tvrdení, že v priebehu konania pred administratívnym orgánom došlo k závažnému porušeniu jej procesných práv, ak nebola oboznámená minimálne s podstatou dôvodov nesúhlasného stanoviska SIS, ktoré tvorilo podklad pre rozhodnutie, tak aby sa k nim vedela právne a skutkovo vyjadriť. Uvedené našlo svoj odraz aj v nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý sa neoboznámil s obsahom nesúhlasného stanoviska SIS a dôvodmi jeho vydania a z preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva, akou úvahou bol žalovaný vedený pri hodnotení zistených okolností a nie je ani zrejmé, prečo bol uprednostnený verejný záujem pred súkromným záujmom žalobkyne.
35. Správny súd vo vzťahu k tomuto žalobnému dôvodu uvádza, že ako dôvodnú vyhodnotil žalobnú námietku, ktorou žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, že jediným podkladom rozhodnutí orgánov verejnej správy bola informácia - stanovisko zo Slovenskej informačnej služby, s ktorou žalobkyňa nebola oboznámená a tento podklad rozhodnutia nebol orgánmi verejnej správy v konkrétnosti v ich rozhodnutiach vyhodnotený.
36. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že dôležitým ustanovením, ktoré malo v minulosti vplyv na odôvodňovanie rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných vo veciach pobytu v zmysle zákona o pobyte cudzincov bolo ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v znení do 05.03.2019, v zmysle ktorého policajný útvar v odôvodnení rozhodnutia uviedol len skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, ak dôvodom pre rozhodnutie o zamietnutí prechodného, trvalého alebo dlhodobého pobytu, pre zrušenie trvalého alebo prechodného pobytu, pre zrušenie tolerovaného pobytu, pre zamietnutie žiadosti o vydanie alebo obnovenie modrej karty, pre rozhodnutie o odňatí modrej karty alebo o administratívnom vyhostení, bolo podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje alebo ohrozí bezpečnosť štátu.
37. Ústavný súd Slovenskej republiky následne nálezom sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv EÚ.
38. Pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného správny súd vychádzal zo záverov predmetného nálezu ústavného súdu a za podstatné v tomto konaní považuje nasledujúce citované časti jeho odôvodnenia : „Optimálna miera uspokojenia uplatnením napadnutej právnej úpravy v kolízii stojacich ústavou chránených hodnôt - základných procesných práv dotknutých osôb na jednej strane a bezpečnosti štátu na druhej strane si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv dotknutých osôb. Aj keď možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí predstavovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom napadnutej právnej úpravy, podľa ústavného súdu nemožno akceptovať stav, ak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie základných práv a slobôd dotknutých osôb (m. m. PL.ÚS 15/03). Zákonom daná možnosť súdu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy a zákonom daná možnosť advokáta na základe súhlasu
vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie podľa ústavného súdu nepredstavujú dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany v návrhoch najvyššieho súdu označených základných procesných práv dotknutých osôb. Ústavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikli s tým spojené ujmy (porovnaj § 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností). Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. PL.ÚS 15/03). Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z tohto vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy. Aj keď podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností sa za osobu oprávnenú oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorázovo oboznámení s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, podpísaním vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia sa zväzuje neoznámiť ich osobe dotknutej rozhodnutím podľa napadnutej právnej úpravy, ktorú v konaní zastupuje. Platná právna úprava tak síce výslovne pripúšťa súdny prieskum rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, avšak s ohľadom na to, že rozhodnutiami podľa napadnutej právnej úpravy dotknutá osoba sa nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto rozhodnutí, ak už z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ týchto rozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že ak má byť súdny prieskum zaručený čl. 47 charty účinný, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, a to buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti, bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby tieto dôvody oznámil (rozsudok Josep Penarroja Fa, spojené veci C-372/09 a C-373/09, EU:C:2011:156 bod 63, ako aj rozsudok Hristo Gajdarov, C-430/10, EU:C:2011:749, bod 41), aby sa jej umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia (rozsudok Unectef proti Georges Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15; rozsudok Kadi a Al Barakaat International Fundation proti Rade a Komisii, spojené veci C-402/05 a C-415/05, P, EU:C:2008:461, bod 337).
39. Dňa 06.03.2019, dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov, stratilo ust. § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinnosť. Správny súd konštatuje, že aj keď v prejednávanej veci orgány verejnej správy už síce nepostupovali podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, pretože ich rozhodnutia boli vydané v čase, kedy toto ustanovenie zákona o pobyte cudzincov v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR nebolo platné a účinné, podľa správneho súdu je však potrebné vziať do
úvahy vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR a východiská, z ktorých ústavný súd vychádzal pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
40. Správny súd pre potreby tohto súdneho preskúmavacieho konania zdôrazňuje, že náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia sú stanovené správnym poriadkom a zákon o pobyte cudzincov v rozhodnom znení neustanovuje žiadnu výnimku vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia a preto je zrejmé, že rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku, avšak s ohľadom na charakter podkladov rozhodnutia je potrebné rešpektovať aj zákon o ochrane utajovaných skutočností. Ústavný súd SR vo svojom náleze pripúšťa obmedzenie sprístupnenia utajovaných skutočností, ak by to bolo potrebné pre ochranu života a zdravia osôb, spravodajských služieb a podobne. Ide však o citlivú problematiku, kde sa do konfrontácie dostáva právo účastníka administratívneho konania byť oboznámený s podkladom rozhodnutia a právo na ochranu a nesprístupnenie spravodajských informácií v rámci ochrany záujmov štátu. V čase rozhodovania orgánov verejnej správy, ako aj správneho súdu, je platná a účinná právna úprava správneho poriadku, ktorá stanovuje náležitosti pre rozhodnutie orgánov verejnej správy, ktoré rozhodovali v prejednávanej veci a ktorá sa vzťahuje na administratívne konania prebiehajúce v režime zákona o pobyte cudzincov. Zároveň je ale platná právna úprava zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorá upravuje režim informácií, ktoré boli použité v tomto administratívnom konaní ako podklad rozhodnutia, teda ako dôkaz. Podľa správneho súdu uvedený stret právnych úprav je potrebné posúdiť a vykladať v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v zmysle Charty základných práv EÚ a predovšetkým prihliadnuť na závery nálezu Ústavného súdu SR, ktorým bola vyslovená protiústavnosť takej právnej úpravy, ktorá nesprístupnila účastníkom konania vo veciach týkajúcich sa pobytu (aj azylu) žiadne informácie, pokiaľ išlo o bezpečnosť štátu, a pokiaľ boli tieto informácie obsahom takej písomnosti, ktorá podliehala špeciálnemu režimu utajenia.
41. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 konštatoval : „ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oboznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí, súdny prieskum takých rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ.“
42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto správny súd považuje rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa za nedostatočne odôvodnené a v dôsledku toho za nepreskúmateľné, čo bolo aj dôvodom pre zrušenie týchto rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a ods. 3 písm. a/ SSP.
43. Zároveň správny súd poukazuje aj na nedostatočné vyhodnotenie zásahu rozhodnutím správneho orgánu do súkromného a rodinného života žalobkyne, z pohľadu ochrany tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru súdu v administratívnom rozhodnutí uvedená úvaha o potrebe zásahu do práv žalobkyne zákonom predpísaným spôsobom a zo zákonných dôvodov, a to bez konkretizácie dôvodov uprednostnenia verejného záujmu pred jej súkromným záujmom na rodinný život nepostačuje. Závery správneho orgánu v tomto smere sú príliš všeobecné a bez vyhodnotenia konkrétnych záujmov maloletého dieťaťa žalobkyne, za situácie, že po podaní správnej žaloby sa žalobkyňa so svojim manželom stali rodičmi maloletej dcéry M. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorú skutočnosť bude povinný správny orgán taktiež vyhodnotiť. Primeranosť zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne bol správny orgán povinný zisťovať aj vykonaním dokazovania nielen smerom k zachovaniu väzieb na jej domovskú krajinu, ale najmä s dôrazom na jej rodinnú situáciu na území Slovenskej republiky, kde si založila spolu s manželom rodinu a vychovávajú svoje maloleté deti (a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne jej manžela). V tej súvislosti správny súd poukazuje aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/22/2014, podľa ktorého: „Aplikácia ustanovenie § 50 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v kontexte s čl. 8 Dohovoru pritom nie je fakultatívna. Správny orgán musí skúmať rodinný a súkromný život príslušníka tretej krajiny a v prípade, že by dôsledky zrušenia trvalého pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu, správny orgán trvalý pobyt nezruší.“
44. Podľa názoru správneho súdu, úlohou orgánov verejnej správy v predmetnej veci bolo oboznámiť žalobkyňu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré viedli k zrušeniu jej trvalého pobytu na území SR na neobmedzený čas, a to prípadne aj v súčinnosti s pôvodcom utajovanej skutočnosti SIS (po zistení jej stanoviska) avšak takým spôsobom, aby súčasne nedošlo k porušeniu povinností v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Následne povinnosťou administratívneho orgánu bolo podrobne sa zaoberať primeranosťou prípadného zásahu do práva žalobkyne na jej súkromný a rodinný život.
45. Úlohou orgánov verejnej správy v ďalšom konaní bude, prípadne aj v súčinnosti s pôvodcom utajovanej skutočnosti posúdiť, či možno žalobkyni sprístupniť podstatu dôvodov, prečo Slovenská informačná služba nesúhlasí s jej trvalým pobytom a území SR, alebo uviesť okolnosti, pre ktoré takéto sprístupnenie nie je možné, a čo tomu bráni. Správny súd následne v rámci prípadného súdneho prieskumu tieto úvahy správnych orgánov preskúma. Aj Ústavný súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí uviedol, že možno sprístupniť aj len súhrnné a všeobecné informácie bez toho, aby sa konkretizovali konkrétne skutočnosti z obsahu informácie a aby sa akýmkoľvek spôsobom sprístupňovali informácie o spravodajských službách.
46. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania z dôvodu jeho plného úspechu vo veci. O výške účelne vynaložených trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).