Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/32/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Radovana Turčíka, v právnej veci žalobkyne G. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bývajúcej H., P. XX, XX XXX Y., prechodne bývajúcej X. U., L. Š. XXXX/XXA, štátnej príslušníčky H., zastúpenej JUDr. Vladimírom Novákom, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Štúrova 8 proti žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, Prešov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-88/2021 zo dňa 26.01.2021 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZ-HCP-PO2-88/2021 zo dňa 26.01.2021, ako aj rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce č. PPZ-HCP- PO7-189-018/2020-TPC zo dňa 04.12.2020 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-88/2021 zo dňa 26.01.2021 ako odvolací orgán (príslušný podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok) preskúmal odvolanie účastníčky konania, t.j. žalobkyne zo dňa 18.12.2020 proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce (v ďalšom texte aj: „správny orgán prvého stupňa,“ resp. „prvostupňový správny orgán“) č. PPZ-HCP- PO7-189-018/2020-TPC dňa 04.12.2020 (v ďalšom texte aj: „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu,“ resp. „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“), ktorým správny orgán podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodol o zamietnutí žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu a odvolanie účastníčky konania, t.j. žalobkyne podľa správneho poriadku zamietol.

2. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu včas správnu žalobu zo dňa 29.03.2021 (doručenú súdu elektronicky dňa 29.03.2021), ktorou žiadala zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie, čo odôvodnila tým, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

3. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správny orgán prvého stupňa (príslušný podľa § 125 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) posúdil žiadosť žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle § 52 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a rozhodol, že jej žiadosť v zmysle § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zamieta. Ďalej uviedol, že žalobkyňa má na území SR udelený prechodný pobyt na účel podnikania od 12.05.2015 pod č.: PPZ- HCP-PO7-KP-826/2014 a dňa 09.09.2020 podala na správnom orgáne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v zmysle § 52 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na § 53 ods. 1 tohto zákona (v ďalšom texte aj: „žiadosť žalobkyne zo dňa 09.09.2020“), ku ktorej boli doložené všetky potrebné náležitosti. Správny orgán prvého stupňa dňa 10.09.2020 spracoval a následne zaslal žiadosť o stanovisko Slovenskej informačnej službe (ďalej aj: „SIS“) a Vojenskému spravodajstvu (ďalej aj: „VS“), s tým, že vyjadrenie SIS bolo v zmysle o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) zaslané na Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, ktorý následne dňa 19.10.2020 konajúcemu správnemu orgánu doručil informáciu o nesúhlase SIS s udelením dlhodobého pobytu pre účastníčku konania. Dňa 24.10.2020 správny orgán prvého stupňa opätovne spracoval a následne zaslal žiadosť o stanovisko SIS a VS, a dňa 20.11.2020 obdržal informáciu SIS č.: SIS-69/76-V-56-4/2020-S, z ktorej vyplynulo, že tento orgán trvá na pôvodnom nesúhlasnom stanovisku o udelenie dlhodobého pobytu pre žalobkyňu.

4. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobkyne zo dňa 09.09.2020 odôvodnil tým, že táto v zmysle § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nespĺňa podmienky pre udelenie dlhodobého pobytu na území SR, pretože stanovisko SIS podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov obsahuje nesúhlas voči jej osobe. Tvrdil, že vo veci zistil presný a úplný skutkový stav a vec správne právne posúdil, pretože pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne z 09.09.2020 vychádzal predovšetkým z listinných dôkazov, konkrétne z informácie Úradu hraničnej a cudzineckej polície. Zdôraznil, že vyjadrenie SIS k osobe žalobkyne tvorí utajovanú skutočnosť, ktorá nemohla byť doložená k spisovému materiálu, ale bola nahradená vyššie označenou informáciou Úradu hraničnej a cudzineckej polície.

5. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že zástupca žalobkyne podal proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa včas odvolanie (doručené správnemu orgánu dňa 23.12.2020), v ktorom namietal, že žalobkyňa nepozná dôvody, pre ktoré SIS predložila k jej žiadosti nesúhlasné stanovisko, preto sa s ním nemôže stotožniť. Dôvody negatívneho stanoviska SIS sú predmetom utajenia, preto jej ich správny orgán nesprístupnil, čím bola zbavená možnosti uplatňovať svoje práva v správnom konaní a účinne ich brániť, keď nevie, čo sa jej kladie za vinu. Opakovane zdôraznila, že nie je si vedomá žiadneho konania, či už na území Ukrajiny alebo Slovenska alebo akéhokoľvek iného štátu, ktorým by mohla ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa sa tak zakladá na tvrdeniach SIS, ktoré správny orgán rozhodujúci o jej žiadosti ani neskúmal, iba sa s nimi stotožnil a ako účastníčka konania sa k nim nemohla relevantne vyjadriť, pretože tieto sú predmetom utajenia. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je podľa žalobkyne z vyššie uvedených dôvodov pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné, a tak aj nezákonné.

6. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí k týmto odvolacím dôvodom žalobkyne uplatneným v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zaujal stanovisko, že sa stotožňuje s procesným postupom správneho orgánu, ktorý podľa žalovaného rozhodol o žiadosti žalobkyne z 09.09.2020 v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, ako aj zákona o pobyte cudzincov. K podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa uviedol: „Dňa 10.09.2020 správny orgán v zmysle § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov vyžiadal stanoviská SIS a VS. Správnemu orgánu bola dňa 19. 10. 2020 doručená informácia z ÚHCP PPZ, týkajúca sa stanoviska SIS, ktoré bolo doručené na ÚHCP PPZ v rámci utajovaného režimu. SIS vo svojom stanovisku na základe vyhodnotenia informácií, ktoré má k dispozícii, vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre účastníka konania. Dňa 24. 10. 2020 bol riaditeľ Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení oboznámený v chránenom priestore v budove ÚHCP PPZ, Ružinovská l/B, Bratislava s predmetnou informáciou SIS k účastníkovi konania, uvedenej v utajovanej písomnosti číslo SIS-69/76-V-56-2/2020-S zo dňa 02. 10. 2020. Z manipulácie s utajovanou skutočnosťou spracoval riaditeľ Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce úradný záznam. V úradnom zázname uviedol, že na základe

oboznámenia s utajovanou písomnosťou bolo zistené, že u účastníka konania je dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Správny orgán dňa 24. 10. 2020 zaslal opätovnú žiadosť o stanovisko SIS, v ktorej žiada o zaujatie stanoviska z bezpečnostného hľadiska k udeleniu dlhodobého pobytu pre účastníka konania. Dňa 23. 11. 2020 starší referent Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení bol oboznámený s utajovanou skutočnosťou číslo SIS-69/76-V-56-4/2020-S. Z manipulácie s predmetnou utajovanou skutočnosťou spracoval úradný záznam, v ktorom uviedol, že na základe oboznámenia s utajovanou skutočnosťou bolo zistené, že u účastníka konania je dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán na základe zistených skutočností a pred vydaním meritórneho rozhodnutia vo veci dal účastníkovi možnosť, aby sa vyjadril pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 správneho poriadku. Správny orgán zaslal dňa 23. 11. 2020 výzvu číslo PPZ-HCP-P07-189-012/2020- TPC na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie, a to v lehote do 7 dní od prevzatia tejto výzvy. Výzva bola dňa 25. 11. 2020 prevzatá splnomocneným zástupcom účastníka konania. Účastník konania prostredníctvom splnomocneného zástupcu možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia využil v lehote určenej správnym orgánom. Dňa 02. 12. 2020 bolo na správny orgán doručené vyjadrenie účastníka konania. Predmetné vyjadrenie spĺňa zákonné podmienky v zmysle § 19 ods. 1 správneho poriadku. S argumentmi vo vyjadrení sa správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal. Odvolací orgán konštatuje, že správny orgán ako podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia použil informáciu, ktorá požíva ochranu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností a ktorá zakladá dôvodné podozrenie, že účastník konania ohrozí bezpečnosť štátu. Odvolací orgán považuje existenciu informácie, týkajúcej sa účastníka konania, ktorá je predmetom utajenia za dostatočne preukázanú na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu účastníka konania na území Slovenskej republiky. V preskúmavanom prípade účastníka konania bol podľa odvolacieho orgánu naplnený dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, ktorý je uvedený vo vyššie označených paragrafových zneniach a to na základe kvalifikovaného nesúhlasného stanoviska iného štátneho orgánu s udelením pobytu, v uvedenom prípade stanoviska SIS, zmocneného v hmotnoprávnom predpise v ustanovení §125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, pričom je nepochybné, že existencia stanoviska SIS podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a následné zistenie existencie dôvodného podozrenia, že účastník konania ohrozí bezpečnosť štátu je právnym dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu.“

7. K námietke žalobkyne týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, a to neuvedením dôvodov, pre ktoré SIS predložila správnemu orgánu nesúhlasné stanovisko k žiadosti žalobkyne z 09.09.2020, žalovaný uviedol, že štát pri formulovaní príslušných ustanovení zákona upravujúcich pobytové režimy cudzincov, a to zvlášť pri dlhodobejších formách uprednostnil bezpečnosť nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajeností spravodajských informácií. Zákonná úprava je tak postavená v podstate na dôvere v spravodajské poznatky SIS, a z ústavného hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Podľa žalovaného dikcia relevantných zákonných ustanovení týkajúcich sa ochrany utajovaných skutočností je natoľko jednoznačná, že neumožňuje, aby sa účastník konania mohol oboznámiť s poznatkami v správach SIS. Ak by odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa obsahovalo opis zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by sa aj zverejnili postupy používané na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohroziť ústavné zriadenie, zvrchovanosť a bezpečnosť SR. V tej súvislosti sa žalovaný odvolal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v niektorých typoch konaní je oslabená povinnosť „odhaliť všetky dôkazy“ relevantné pre rozhodovanie. Takéto právo preto nie je absolútne a môže byť v niektorých prípadoch korigované v dôsledku stretu navzájom súperiacich záujmov, keď sa práva účastníka konania dostanú do kolízie s takými záujmami, ako je napr. národná bezpečnosť; potreba utajiť policajné metódy vyšetrovania trestných činov a zisťovanie informácií; ako aj metódy zhromažďovania informácií uplatňované spravodajskými službami, a pod. Zároveň žalovaný s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností zdôraznil, že utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou

mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie, ako aj v ďalších osobitných predpisoch. V zmysle platnej právnej úpravy účastník konania nie je osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s informáciou, ktorá je predmetom ochrany podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Písomnosť sa však nachádza v spisovom materiáli cudzinca a môže byť sprístupnená iba v režime podľa vyhlášky č. Národného bezpečnostného úradu, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o administratívnej bezpečnosti utajovaných skutočností. Ak účastník konania má záujem o oboznámenie sa s utajovanou informáciou (ktorá bola podkladom pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia), má možnosť o to požiadať pôvodcu utajovanej informácie SIS o jej odtajnenie a sprístupnenie a je výlučne v kompetencii SIS, či utajovanú informáciu účastníkovi sprístupní. Keďže režim utajovanej informácie bol určený jej pôvodcom, tak správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný nemajú v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy kompetenciu na jej sprístupnenie. Vzhľadom na takýto právny režim utajovanej informácie tvoriacej podklad pre zamietavé rozhodnutie o žiadosti žalobkyne, podľa žalovaného správny orgán prvého stupňa náležitosti týkajúce sa rozhodnutia o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky dostatočne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, pričom vychádzal z dostatočne a úplne zisteného skutkového stavu, keď v takomto type rozhodovania o žiadostiach cudzincov postačuje pre rozhodnutie existencia dôvodného podozrenia, ktoré vyplýva zo skutočnosti uvedených v utajovanom stanovisku Slovenskej informačnej služby, že účastník konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.

8. K otázke prípadného zásahu do základných práv a slobôd účastníčky konania garantovaných v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd žalovaný uviedol, že rozhodnutím nebude do jej práv zasiahnuté neprimeraným spôsobom, pretože takýto zásah je v súlade so zákonom a je nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzaniu zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných. Správny orgán tak zasiahol do základných práv a slobôd žalobkyne garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv zo zákonom predpísaných dôvodov.

9. Žalobkyňa v správnej žalobe predovšetkým namietala, že nepozná dôvody, pre ktoré SIS predložila k jej žiadosti zo dňa 09.09.2020 správnemu orgánu nesúhlasné stanovisko a zároveň sa nemôže stotožniť s tým, aby tieto dôvody boli predmetom utajenia, následkom čoho jej nemôžu byť sprístupnené. Procesným postupom administratívneho orgánu bola zbavená možnosti uplatňovať a brániť svoje práva v správnom konaní a nevie, čo je jej kladené za vinu. Zdôraznila, že nie je si vedomá žiadneho konania, či už na území Ukrajiny alebo Slovenska, prípadne akéhokoľvek iného štátu, ktorým by mohla ohroziť bezpečnosť SR. Na území SR už má viac ako päť rokov udelený pobyt, pričom došlo viackrát k jeho obnoveniu. Stanovisko SIS pri takomto konaní doteraz nikdy nebolo negatívne, nedopustila sa žiadneho trestného činu, trestne stíhaná nebola, nebola odsúdená, nespáchala ani žiaden priestupok, preto si nevie vysvetliť zmenu ich stanoviska. Postup SIS sa tak javí ako účelový a svojvoľný, zvlášť za situácie, že aj jej manželovi E. M. bola z rovnakého dôvodu zamietnutá žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, teda aj v jeho prípade SIS vydala nesúhlasné stanovisko.

10. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu v žalobe zdôraznila, že rozhodnutie žalovaného sa zakladá iba na tvrdeniach SIS, ktoré v priebehu správneho konania neboli bližšie skúmané, administratívny orgán sa s nimi stotožnil a naviac sa k nim nemohla relevantne vyjadriť, pretože podľa tvrdenia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú tieto informácie predmetom utajenia. Vyslovila názor, že zákon o pobyte cudzincov neurčuje ako dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu nesúhlasné stanovisko SIS, ale dôvody na zamietnutie takejto žiadosti vyplývajú z § 54 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, kde pod písm. b/ je uvedené: „Je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok,“ a na toto nadväzuje ods. 3 označeného ustanovenia, ktoré ukladá policajnému útvaru posúdiť mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúce z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. Je preto zrejmé, že samotné nesúhlasné stanovisko SIS nemôže byť dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, ale takéto rozhodnutie musí byť riadne odôvodnené a musí byť z neho zrejmé, v čom spočíva dôvodnosť podozrenia, že žalobca ohrozí bezpečnosť SR alebo verejný poriadok, čo sa však v danom prípade nestalo a žalovaný vychádzal len z predloženého stanoviska SIS.

11. Na podporu svojho stanoviska žalobkyňa poukázala na právne názory vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12.12.2018, podľa ktorých ak

dotknutej osobe nemožno oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí, súdny prieskum takýchto rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny. V závere správnej žaloby žalobkyňa poukázala aj na pôvodné znenie zákona o pobyte cudzincov, ktoré podľa vyššie označeného nálezu Ústavného súdu SR stratilo účinnosť, a to z dôvodu nesúladu s SR, žalovaný sa však napriek týmto skutočnostiam pri vydávaní rozhodnutia o žiadosti žalobkyne z 09.09.2020 týmto ustanovením naďalej riadil, preto postup žalovaného aj z tohto pohľadu žalobkyňa považovala za nezákonný.

12. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.06.2021 k správnej žalobe uplatnené žalobné dôvody považoval za neopodstatnené, a preto žiadal žalobu zamietnuť. K priebehu konania na prvostupňovom správnom orgáne (v zhode s argumentáciou uvedenou v preskúmavanom rozhodnutí) uviedol: „V zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov prvostupňový správny orgán si dňa 10.09.2020 vyžiadal stanovisko Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS"). Následne prvostupňovému správnemu orgánu bola dňa 19.10.2020 doručená informácia z Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava (ďalej len „ÚHCP PPZ"), týkajúca sa stanoviska SIS, ktoré bolo doručené na ÚHCP PPZ v rámci utajovaného režimu. SIS vo svojom stanovisku na základe vyhodnotenia informácií, ktoré má k dispozícii, vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre žalobcu. Dňa 24.10.2020 bol riaditeľ Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení oboznámený v chránenom priestore v budove ÚHCP PPZ, Ružinovská 1/B, Bratislava s predmetnou informáciou SIS k žalobcovi, uvedenej v utajovanej písomnosti číslo SIS-69/76-V-56-2/2020-S zo dňa 02.10.2020, pričom následne s ohľadom na posúdenie miery ohrozenia bezpečnosti štátu vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny v zmysle § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov zistil, že u žalobcu je dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je dôvodné podozrenie, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Prvostupňový správny orgán dňa 24.10.2020 zaslal opätovnú žiadosť o stanovisko SIS, v ktorej žiadal o zaujatie stanoviska z bezpečnostného hľadiska k udeleniu dlhodobého pobytu pre žalobcu. Dňa 23.11.2020 starší referent Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce za dodržania všetkých bezpečnostných opatrení bol oboznámený s utajovanou skutočnosťou číslo SIS-69/76-V-56- 4/2020-S, pričom zistil, že u žalobcu je dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je dôvodné podozrenie, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Pred vydaním meritórneho rozhodnutia prvostupňový správny orgán dal žalobcovi možnosť, aby sa v zmysle § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní k skutočnostiam uvedených vo výzve zo dňa 23.11.2020 vyjadril v lehote 7 dní od prevzatia výzvy v zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o správnom konaní. Prvostupňový správny orgán zároveň žalobcu upovedomil o tom, že ak sa v stanovenej lehote nevyjadrí k predmetnej veci, prvostupňový správny orgán vydá v danej veci meritórne rozhodnutie v súlade s ustanovením § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Výzva na vyjadrenie bola splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručená dňa 25.11.2020. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia využil v lehote určenej správnym orgánom. Dňa 02.12.2020 bolo na prvostupňový správny orgán doručené vyjadrenie žalobcu. Predmetné vyjadrenie spĺňa zákonné podmienky v zmysle § 19 ods. 1 zákona o správnom konaní. S argumentmi vo vyjadrení sa prvostupňový správny orgán v odôvodnení meritórneho rozhodnutia vysporiadal. Prvostupňový správny orgán pred vydaním meritórneho rozhodnutia v priebehu dokazovania v správnom konaní v zmysle § 34 zákona o správnom konaní si zadovážil podklady pre rozhodnutie v súlade s ustanovením § 32 zákona o správnom konaní. Uviedol, že mu bola doručená informácia prostredníctvom ÚHCP PPZ z inej organizačnej zložky, ktorej obsah je utajovanou skutočnosťou, preto nebola súčasťou administratívneho spisu. Na základe zistených skutočností, ktoré boli podložené uvedenými podkladmi prvostupňový správny orgán mal za jednoznačne preukázané, že je dôvodné zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu účastníkovi konania v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a dňa 04.12.2020 prvostupňový správny orgán žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-189-018/2020-TPC zamietol.“

13. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že po podaní odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, a preštudovaní predloženého spisového materiálu je presvedčený, že prvostupňový správny orgán náležitosti týkajúce sa zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR odôvodnil jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. Po riadnom posúdení podkladov doložených

prvostupňovým správnym orgánom, ako aj odvolacích námietok uvádzaných žalobkyňou dospel k záveru, že boli naplnené zákonné dôvody na vydanie zamietavého rozhodnutia, preto toto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie zamietol. K jednotlivým žalobným dôvodom uplatneným v správnej žalobe zaujal stanovisko zhodne s jeho argumentáciou uvedenou v preskúmavanom rozhodnutí, keď tvrdil, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva poukázala na niektoré prípady konaní, v ktorých bol aspekt kontradiktórnosti (protirečivosti) procesu, a to povinnosť „odhaliť všetky dôkazy“ relevantné pre rozhodnutie, oslabený. Tento súd tak judikoval, že toto právo nie je absolútne a môže byť v niektorých prípadoch korigované v dôsledku stretu navzájom súperiacich záujmov, keď sa práva účastníka konania dostanú do kolízie s takými záujmami, ako je národná bezpečnosť; potreba utajiť policajné metódy vyšetrovania trestných činov a zisťovania informácií; ako aj metódy zhromažďovania informácií uplatňované spravodajskými službami, a pod. ( napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Jasper proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo dňa 16.02.2000, č. 27052/95 a Fitt proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo dňa 16.02.2000, č. 29777/96). Zároveň vyslovil názor, že ak by boli skutočnosti súvisiace s ohrozením bezpečnosti štátu konkretizované v odôvodnení rozhodnutia, malo by to za následok prezradenie utajovaných informácií, a poskytnutie čiastkových informácií alebo stanoviska k niektorej zo spravodajských služieb v anonymizovanej alebo inak obmedzenej podobe by malo za následok narušenie, resp. ohrozenie ich operatívnej činnosti. Bezpečnostné služby okrem vlastných poznatkov disponujú aj operatívnymi poznatkami získanými na základe spolupráce so zahraničnými bezpečnostnými službami, a prípadné zverejnenie akýchkoľvek písomností, či iných podkladov, prameniacich z činností týchto zahraničných bezpečnostných služieb by takúto spoluprácu mohlo zásadným spôsobom ohroziť. Žalovaný zdôraznil, že v zmysle § 6 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností, utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch. Žalobkyňa nie je osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s informáciou, ktorá je predmetom ochrany podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností a samotné nesúhlasné stanovisko SIS bolo jeho pôvodcom označené ako skutočnosť používajúca ochranu zákona o ochrane utajovaných skutočností zo striktne vymedzeným okruhom osôb oprávnených oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou. Na podporu svojich tvrdení žalovaný vo vyjadrení navrhol vypočuť príslušníka SIS pred súdom, ako orgán, ktorý disponuje utajovanými informáciami. Napokon konštatoval: „Vzhľadom na uvedené má za to, že SIS je štátny orgán, ktorý musí pri svojej činnosti postupovať zákonným spôsobom. Stanoviská štátnych orgánov sú v správnom konaní pre správny súd dôkaznými prostriedkami, ktoré majú záväzný charakter. Prvostupňový správny orgán a žalovaný nemal dôvod, a nie je to ani v jeho kompetencii spochybňovať relevantnosť informácií poskytnutých SIS, ktorá pri svojej činnosti využíva rôzne metódy a postupy operatívneho preverovania dotknutých osôb, a ktorý ako štátny orgán je kompetentný vyjadrovať sa k otázkam bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán taktiež nemá právomoc na ovplyvnenie stanoviska SIS, a ani na zásah do činnosti SIS. Zároveň je potrebné podotknúť, že prvostupňový správny orgán, a ani žalovaný nedisponoval možnosťou odtajnenia celej alebo časti utajovanej skutočnosti, nakoľko nie je jej pôvodcom.“

14. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané zástupcovi žalobkyne spolu s výzvou na zaujatie stanoviska zo dňa 19.07.2021 (doručenou dňa 04.08.2021), napriek tomu žalobkyňa replikou nereagovala.

15. Krajský súd v Košiciach rozhodujúc o všeobecnej správnej žalobe podľa a nasledujúcich - , na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 04.11.2021 vykonal potrebné dokazovanie oboznámením sa s obsahom jednotlivých listinných dôkazov predložených do súdneho spisu, ako aj s úplným obsahom vyžiadaného administratívneho spisu žalovaného, a po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby, preto rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

16. Na pojednávaní pred súdom zástupca žalobkyne trval na podanej správnej žalobe v celom rozsahu, stručne zopakoval uplatnenú argumentáciu a zdôraznil, že žalobkyňa nemá vedomosť, a ani netuší, čo by mohlo byť tou skutočnosťou, ktorá mala za následok negatívne stanovisko SIS. Uvedené nevyplýva ani z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, vrátane rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a okrem odkazu na utajovanú skutočnosť tieto rozhodnutia neobsahujú bližšie dôvody stanoviska SIS, preto rozhodnutie administratívneho orgánu je nepreskúmateľné a pre absenciu dôvodov nezákonné.

17. Zástupca žalovaného na pojednávaní pred súdom trval na argumentácii, že informácia poskytnutá SIS vo vzťahu k žiadosti žalobkyne o udelenie dlhodobého pobytu patrí pod utajovaný režim, s ktorou skutočnosťou sa podrobne vysporiadali v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, ktoré naďalej považoval za vecne správne a zákonné.

18. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní ( ); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak v konaní, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

19. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

20. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

21. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zákona, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

24. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.

25. Podľa § 51 zákona o pobyte cudzincov, dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas.

26. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti.

27. Podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov; policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

28. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov; ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.

29. Podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v znení platnom a účinnom do 06.03.2019; policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie a) o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, b) o zrušení prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, c) o zamietnutí žiadosti o vydanie modrej karty podľa § 39 ods. 1 písm. c), ak je štátny príslušník tretej krajiny hrozbou pre bezpečnosť štátu, d) o zamietnutí žiadosti o obnovenie modrej karty alebo o odňatí modrej karty podľa § 41 ods. 1 písm. d), ak je držiteľ modrej karty hrozbou pre bezpečnosť štátu, e) o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, f) o zrušení trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, g) o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, h) o zrušení tolerovaného pobytu podľa § 61 ods. 1 písm. b), ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, i) o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. a), ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo podľa § 82 ods. 2 písm. b), ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu.

30. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.

31. Podľa a o ochrane utajovaných skutočností, na účely tohto zákona je : a) utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „“), a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením, b) informáciou 1. obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, 2. obsah ústneho vyjadrenia, 3. obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média.

32. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. o ochrane utajovaných skutočností, utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch.

33. Podľa § 35 ods. 2, 3 a 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností, s utajovanými skutočnosťami sa môže v rozsahu nevyhnutne potrebnom na jej využitie, bez splnenia podmienok podľa § 10, oboznámiť aj obvinený, jeho obhajca a ďalšie osoby podľa osobitného zákona, ohrozený svedok a chránený svedok, osoba konajúca v prospech orgánov podľa osobitných predpisov, osoba na základe dohody podľa osobitného predpisu a agent po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie tejto osoby vykoná ten, kto ju bude oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, o čom vyhotoví písomný záznam. Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane

utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam. Štátny orgán, ktorý vo veci koná, je povinný neodkladne písomne informovať úrad a pôvodcu utajovanej skutočnosti o osobe uvedenej v odseku 3 a o rozsahu jej oboznámenia s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, Tajné alebo Dôverné.

34. Podľa SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

35. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

36. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

37. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobkyni bol udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania dňa 12.05.2015 pod č. PPZ-HCP-PO7-KP-826/2014 a dňa 09.09.2020 žalobkyňa podala na príslušnom oddelení cudzineckej polície žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v zmysle § 52 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, s poukazom na § 53 ods. 1 tohto zákona, ku ktorej predložila všetky potrebné náležitosti.

38. Vo vzťahu k žiadosti žalobkyne zo dňa 09.09.2020 sa v administratívnom spise správneho orgánu prvého stupňa nachádza písomnosť - list č. PPZ-HCP-P07-189-007/2020- TPC zo dňa 24.10.2020 označený ako „Manipulácia s utajovanou skutočnosťou - úradný záznam“, z obsahu ktorého vyplýva, že riaditeľ OCP PZ Michalovce sa oboznámil s utajovanou písomnosťou č.p. SIS-69/76-V-56-2/2020- S zo dňa 02.10.2020 k účastníčke konania, podľa ktorej informácie je u žalobkyne „dôvodný postup podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.“ S obdobným záverom sa v spise nachádza aj úradný záznam staršieho referenta OCP PZ Michalovce zo dňa 23.11.2020, o oboznámení sa s písomnosťou č. SIS- 69/76- V-56-4/2020-S.

39. Z obsahu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, potvrdeného v odvolacom konaní preskúmavaným rozhodnutím žalovaného vyplýva, že dôvodom pre zamietnutie žiadosti žalobkyne zo dňa 09.09.2020 bolo, že táto v zmysle § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nespĺňa podmienky pre udelenie dlhodobého pobytu na území SR, pretože stanovisko SIS podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov obsahuje nesúhlas voči jej osobe „nakoľko je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.“

40. Ako dôvodnú vyhodnotil správny súd žalobnú námietku, ktorou žalobkyňa správnou žalobou namietala napadnutým rozhodnutiam ich nepreskúmateľnosť z dôvodu, že jediným podkladom rozhodnutí orgánov verejnej správy bola informácia - stanovisko zo Slovenskej informačnej služby, s ktorou žalobkyňa nebola oboznámená a tento podklad rozhodnutia nebol orgánmi verejnej správy v konkrétnosti v ich rozhodnutiach vyhodnotený.

41. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že dôležitým ustanovením, ktoré malo v minulosti vplyv na odôvodňovanie rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných vo veciach pobytu v zmysle zákona o pobyte cudzincov bolo ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v znení do 05.03.2019, v zmysle ktorého policajný útvar v odôvodnení rozhodnutia uviedol len skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, ak dôvodom pre rozhodnutie o zamietnutí prechodného, trvalého alebo dlhodobého pobytu, pre zrušenie trvalého alebo prechodného pobytu, pre zrušenie tolerovaného pobytu, pre zamietnutie žiadosti o vydanie alebo obnovenie modrej karty, pre rozhodnutie o odňatí modrej karty alebo o administratívnom vyhostení, bolo podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje alebo ohrozí bezpečnosť štátu.

42. Ústavný súd Slovenskej republiky následne nálezom sp. zn. zo dňa 12.12.2018 rozhodol, že ustanovenie zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s , a 2 a SR a s čl. 47 Charty základných práv EÚ.

43. Pri preskúmavaní napadnutých rozhodnutí správny súd vychádzal zo záverov predmetného nálezu Ústavného súdu a za podstatné v tomto konaní považuje nasledujúce citované časti jeho odôvodnenia : „Optimálna miera uspokojenia uplatnením napadnutej právnej úpravy v kolízii stojacich chránených hodnôt - základných procesných práv dotknutých osôb na jednej strane a bezpečnosti štátu na druhej strane si vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv dotknutých osôb. Aj keď možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí predstavovať rovnakú kvalitu ochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom napadnutej právnej úpravy, podľa ústavného súdu nemožno akceptovať stav, ak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie základných práv a slobôd dotknutých osôb (m. m. ). Zákonom daná možnosť súdu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy a zákonom daná možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie podľa ústavného súdu nepredstavujú dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany v návrhoch najvyššieho súdu označených základných procesných práv dotknutých osôb. Ústavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikli s tým spojené ujmy (porovnaj zákona o ochrane utajovaných skutočností). Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje hrozbu pre bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (m. m. ). Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z tohto vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy. Aj keď podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností sa za osobu oprávnenú oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorázovo oboznámení s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, podpísaním vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia sa zväzuje neoznámiť ich osobe dotknutej rozhodnutím podľa napadnutej právnej úpravy, ktorú v konaní zastupuje. Platná právna úprava tak síce výslovne pripúšťa súdny prieskum rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, avšak s ohľadom na to, že rozhodnutiami podľa napadnutej právnej úpravy dotknutá osoba sa nedozvie ani podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ týchto rozhodnutí, ak už z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ týchto rozhodnutí, takýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa a 2 , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že ak má byť súdny prieskum zaručený čl. 47 charty účinný, dotknutá osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, a to buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti, bez toho, aby bola dotknutá právomoc príslušného súdu vyžadovať od dotknutého orgánu, aby tieto dôvody oznámil (rozsudok Josep Penarroja Fa, spojené veci C-372/09 a C-373/09, EU:C:2011:156 bod 63, ako aj rozsudok Hristo Gajdarov, C-430/10, EU:C:2011:749, bod 41), aby sa jej umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého vnútroštátneho rozhodnutia (rozsudok Unectef proti Georges Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15; rozsudok Kadi a Al Barakaat International Fundation proti Rade a Komisii, spojené veci C-402/05 a C-415/05, P, EU:C:2008:461, bod 337).

44. Dňa 06.03.2019, dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov, stratilo ust. § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinnosť. Správny súd konštatuje, že aj keď v prejednávanej veci orgány verejnej správy už síce nepostupovali podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, pretože ich rozhodnutia boli vydané v čase, kedy toto ustanovenie zákona o pobyte cudzincov v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR nebolo platné a účinné, podľa správneho súdu je však potrebné vziať do úvahy vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR a východiská, z ktorých Ústavný súd vychádzal pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

45. Správny súd pre potreby tohto súdneho preskúmavacieho konania zdôrazňuje, že náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia sú stanovené správnym poriadkom a zákon o pobyte cudzincov v rozhodnom znení neustanovuje žiadnu výnimku vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, a preto je zrejmé, že rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku, avšak s ohľadom na charakter podkladov rozhodnutia je potrebné rešpektovať aj zákon o ochrane utajovaných skutočností. Ústavný súd SR vo svojom náleze pripúšťa obmedzenie sprístupnenia utajovaných skutočností, ak by to bolo potrebné pre ochranu života a zdravia osôb, spravodajských služieb a podobne. Ide však o citlivú problematiku, kde sa do konfrontácie dostáva právo účastníka administratívneho konania byť oboznámený s podkladom rozhodnutia a právo na ochranu a nesprístupnenie spravodajských informácií v rámci ochrany záujmov štátu. V čase rozhodovania orgánov verejnej správy, ako aj správneho súdu, je platná a účinná právna úprava správneho poriadku, ktorá stanovuje náležitosti pre rozhodnutie orgánov verejnej správy, ktoré rozhodovali v prejednávanej veci a ktorá sa vzťahuje na administratívne konania prebiehajúce v režime zákona o pobyte cudzincov. Zároveň je ale platná právna úprava zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorá upravuje režim informácií, ktoré boli použité v tomto administratívnom konaní ako podklad rozhodnutia, teda ako dôkaz. Podľa správneho súdu uvedený stret právnych úprav je potrebné posúdiť a vykladať v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v zmysle Charty základných práv EÚ a predovšetkým prihliadnuť na závery nálezu Ústavného súdu SR, ktorým bola vyslovená protiústavnosť takej právnej úpravy, ktorá nesprístupnila účastníkom konania vo veciach týkajúcich sa pobytu (aj azylu) žiadne informácie, pokiaľ išlo o bezpečnosť štátu, a pokiaľ boli tieto informácie obsahom takej písomnosti, ktorá podliehala špeciálnemu režimu utajenia.

46. Ústavný súd SR vo svojom náleze z 12.12.2018 konštatoval : „ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oboznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí, súdny prieskum takých rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa a 2 SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ.“

47. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto správny súd považuje rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa za nedostatočne odôvodnené a v dôsledku toho za nepreskúmateľné, čo bolo aj dôvodom pre zrušenie týchto rozhodnutí podľa a .

48. Úlohou orgánov verejnej správy v predmetnej veci bolo oboznámiť žalobkyňu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, a to prípadne aj v súčinnosti

s pôvodcom utajovanej skutočnosti SIS (po zistení jej stanoviska), avšak tým spôsobom, aby súčasne nedošlo k porušeniu povinností v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností.

49. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že orgány verejnej správy svojím postupom porušili princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže žalobca nebol oboznámený aspoň s podstatou dôvodov, pre ktoré SIS nesúhlasí s tým, aby bol žalobkyni udelený dlhodobý pobyt, a teda žalobkyňa sa v tomto prípade ani nemala možnosť kvalifikovane brániť a vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam.

50. Úlohou orgánov verejnej správy v ďalšom konaní bude, prípadne aj v súčinnosti s pôvodcom utajovanej skutočnosti, posúdiť, či možno žalobkyni sprístupniť podstatu dôvodov, prečo Slovenská informačná služba nesúhlasí s jej dlhodobým pobytom na území SR, alebo uviesť okolnosti, pre ktoré takéto sprístupnenie nie je možné, a čo tomu bráni. Správny súd následne v rámci prípadného súdneho prieskumu tieto úvahy správnych orgánov preskúma. Aj Ústavný súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí uviedol, že možno sprístupniť aj len súhrnné a všeobecné informácie bez toho, aby sa konkretizovali konkrétne skutočnosti z obsahu informácie a aby sa akýmkoľvek spôsobom sprístupňovali informácie o spravodajských službách.

51. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami a nasl. tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania z dôvodu jeho plného úspechu vo veci. O výške účelne vynaložených trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom procesným postupom podľa .

52. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).