Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-90-2020.pdf
PDF · 120.25 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/90/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcov 1. H. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H., F. XX, 2. M. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H., F. XX, oboch zastúpených JUDr. Tomášom Jánošíkom, advokátom, Trebišov, Hviezdoslavova 1018, proti žalovaným 1. M. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H., E. XXX, 2. M. G., nar. X.X.XXXX, bytom H., E. XXX, zastúpenej JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom, Košice, Južná trieda 28, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku 24C/12/2018-134 z 10.7.2020 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaní v 1. a 2. rade nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcom v 1. a 2. rade sa ich náhrada nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom 24C/12/2018-73 z 5.2.2019 určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX okres H. F., obec H. - J. Z., kat. územie Z. ako byt č. X nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu so súp. č. XXXX na ul. F. XX v H., spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 171/10000 a spoluvlastnícky podiel na pozemkoch parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 213 m2, parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 205 m2, parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 209 m2 vo veľkosti 171/10000 a žalobcom v 1. a 2. rade priznal aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k bytu zapísanému na LV č. XXXXX v kat. území Z. s príslušenstvom a to s tvrdením, že ako vlastníci tejto nehnuteľnosti sú t.č. zapísaní žalovaní na podklade kúpnej zmluvy zo dňa 3.4.1998, pri uzatváraní ktorej však oni ako predávajúci nemali skutočnú vôľu byt predať a prísť o bývanie, ale chceli pomôcť svojmu synovi (žalovanému v 1. rade) a jeho vtedajšej manželke (žalovanej v 2. rade) získať finančnú hotovosť na kúpu inej nehnuteľnosti a to rodinného domu, keď pôžička od Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. a vtedajšieho zamestnávateľa ich syna - VSŽ Oceľ s.r.o. Košice bola podmienená práve kúpou bytu. Zistil, že žalobcovia ako predávajúci a žalovaní ako kupujúci dňa 3.4.1998 uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva sporného bytu za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 320.000,- Sk a podľa výpisu z LV č. XXXXX zo dňa 12.2.2018 pre kat. územie Z. byt č. X na F. ulici č. XX v H. je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade. Z výpisov z účtu žalobcu v 2. rade mu vyplynulo, že dňa 22.6.1998 bol na účet poukázaný bezhotovostný vklad vo výške 200.000,00 Sk a dňa 7.7.1998 bezhotovostný vklad od spoločnosti VSŽ Oceľ s.r.o. vo výške 250.000,00 Sk a že dňa 21.7.1998 bol realizovaný výber v hotovosti vo výške 440.000,00 Sk. Zistil tiež, že I. Y.Y. a O. H.
ako predávajúci a žalovaní v 1. a 2. rade ako kupujúci dňa 22.7.1998 uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol rodinný dom so súpisným číslom XXX v kat. území H.. Z vyjadrenia žalovanej v 2. rade mu vyplynulo, že táto popiera neplatnosť, simulovanosť a fiktívnosť kúpnej zmluvy, keďže táto bola riadne uzatvorená a na jej podklade Okresný úrad Košice IV, katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaných, keď za predmet kúpy bola riadne zaplatená kúpna cena a zdôraznila, že od uzavretia zmluvy uplynulo 20 rokov a žalobcovia sa mohli domáhať jej neplatnosti aj oveľa skôr ešte predtým, než sa so žalovaným v 1. rade rozviedli. Vzal do úvahy, že žalovaný v 1. rade so žalobou súhlasil a navrhol jej vyhovieť. Podrobne ďalej reprodukoval obsah vyjadrení sporových strán a právne vec posúdil podľa § 37 ods. 1, § 41a ods. 1, 2 a § 588 Obč. zákonníka. Charakterizoval prvky, ktoré musia byť naplnené pri zachovaní vážnosti vôle pri uzatváraní právneho úkonu a dospel k záveru, že preskúmavaná kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom pre nedostatok vážnosti vôle jej účastníkov. Účastníci kúpnej zmluvy vrátane žalovanej v 2. rade zdanlivo prejavili vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorá ale v skutočnosti neexistovala, pretože skutočným zámerom jej účastníkov zjavne nebolo previesť a nadobudnúť predmetný byt, ale zo strany žalobcov bola vôľa poskytnúť pomoc žalovaným a zo strany žalovaných bola vôľa získať finančnú hotovosť na kúpu rodinného domu. V skutočnosti žalovaní chceli získať hotovosť na kúpu rodinného domu, a teda vôľou žalobcov nebolo predať byt, v ktorom bývali a vôľou žalovaných nebolo kúpiť ho, ale kúpiť inú nehnuteľnosť a kúpna zmluva teda nebola urobená vážne a podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. je absolútne neplatným právnym úkonom. Nakoniec uzavrel, že v tomto prípade strany ani nemali v úmysle uzavrieť medzi sebou žiadny právny úkon, lebo opísaný spôsob získania pôžičky od veriteľa je minimálne v rozpore s dobrými mravmi, resp. obchádza zákon, a preto je podľa ust. § 39 Obč. zák. neplatný. Vzhľadom na tento záver určil, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú žalobcovia a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
3. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalovanej v 2. rade uznesením 2Co/154/2019-115 z 30.1.2020 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 5.2.2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, jeho predčasnosť a uložil mu opätovne vyhodnotiť tvrdenia žalobcov a to vo svetle výkladových pravidiel vyplývajúcich z ust. § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka.
4. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom 24C/12/2018-134 z 10.7.2020 (t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) opätovne určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX okres Košice IV, obec H. - J. Z., kat. územie Z. ako byt č. X nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu so súp. č. XXXX na ul. F. XX I. H., spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 171/10000 a spoluvlastnícky podiel na pozemkoch parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 213 m2, parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 205 m2, parc. č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 209 m2 vo veľkosti 171/10000 a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
5. Zrekapituloval podstatný obsah vyjadrení strán sporu i doterajší priebeh konania, vrátane odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu. Z výpisu z LV č. XXXXX zo dňa 12.2.2018 mu vyplynulo, že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, zapísaných ako byt č. X, nachádzajúci sa na F. W. Č.. XX I. H. s príslušenstvom. Uviedol, že žalobcovia ako predávajúci a žalovaní ako kupujúci dňa 3.4.1998 uzatvorili kúpno-predajnú zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva sporného bytu za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 320.000,00 Sk, so splatnosťou najneskoršie do 6 mesiacov odo dňa podpísania zmluvy. Podľa výpisu z účtu žalobcu v 2. rade za obdobie od 1.6. do 30.6.1998 dňa 22.6.1998 bol na jeho účet poukázaný bezhotovostný vklad vo výške 200.000,00 Sk a v období od 1.7. do 31.7.1998 dňa 7.7.1998 bol na účet zložený bezhotovostný vklad od spoločnosti VSŽ Oceľ s.r.o. vo výške 250.000,00 Sk a dňa 21.7.1998 bol z účtu realizovaný výber v hotovosti vo výške 440.000,00 Sk. Uviedol ďalej, že I. Y. M. O. H. ako predávajúci a žalovaní v 1. a 2. rade ako kupujúci dňa 22.7.1998 uzavreli kúpnu zmluvu spísanú do notárskej zápisnice, na základe ktorej predávajúci previedli do bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcich nehnuteľnosti v kat. úz. Kuzmice a to rodinný dom so súp. č. XXX s príslušenstvom za kúpnu cenu 469.424,00 Sk a vklad vlastníckeho práva do katastra na podklade tejto zmluvy bol povolený dňa 29.7.1998. Upozornil, že žalobcovia listom zo dňa 12.1.2017 adresovaným žalovanej v 2. rade ju vyzvali na vrátenie vlastníckeho práva k bytu na F. W. I. H.. Podrobne ďalej reprodukoval obsah vyjadrení strán sporu a právne vec posúdil podľa § 137 CSP a § 37 ods. 1, § 41a ods. 1, 2 a § 588 Občianskeho zákonníka. Za nesporné pokladal, že v roku 1998 uzavreli žalobcovia ako predávajúci a žalovaní ako kupujúci kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobcovia zo svojho bezpodielového spoluvlastníctva previedli sporný byt do bezpodielového spoluvlastníctva
žalovaných. Žalobcovia i žalovaný v 1. rade zhodne tvrdili, že uzavretím kúpnej zmluvy žalobcovia nemali v úmysle predať svoj byt a žalovaní nemali v úmysle kúpiť ho, ale žalobcovia chceli žalovaným pomôcť v tom, aby žalovaní získali hotovosť z pôžičiek na kúpu rodinného domu a pri uzavretí zmluvy sa dohodli, že po uplynutí 10 rokov od poskytnutia pôžičky od zamestnávateľa žalovaného v 1. rade sa urobí spätný prevod nehnuteľnosti na žalobcov. Žalovaná v 2. rade oproti tomu tvrdila, že účastníci zmluvy chceli a aj uzavreli kúpnu zmluvu v súlade s vôľou všetkých jej účastníkov, žalobcom bola riadne zaplatená dohodnutá kúpna cena z poskytnutých pôžičiek a následne sumy z týchto pôžičiek žalobcovia dobrovoľne poskytli žalovaným na kúpu rodinného domu. Charakterizoval podmienky, ktoré musia byť naplnené pre platnosť právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka a kúpnu zmluvu uzavretú stranami sporu považoval za neplatný právny úkon pre nedostatok vážnosti vôle jej účastníkov. Účastníci kúpnej zmluvy vrátane žalovanej v 2. rade zdanlivo prejavili vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorá ale v skutočnosti neexistovala, pretože skutočným zámerom jej účastníkov zjavne nebolo previesť a nadobudnúť predmetný byt, ale zo strany žalobcov bola vôľa poskytnúť pomoc žalovaným a zo strany žalovaných bola vôľa získať finančnú hotovosť na kúpu rodinného domu. Žiadna zo strán sporu netvrdila, že ktorýkoľvek z účastníkov zmluvy nevedel, akú zmluvu uzatvárajú a čo je jej obsahom a aké sú jej následky. Žalobcovia napriek tomu nemali v úmysle zbaviť sa svojho vlastníctva k bytu, v ktorom bývali a bývajú dodnes a žalovaní nemali v úmysle byt získať do svojho vlastníctva, lebo mali záujem o kúpu rodinného domu, na čo potrebovali získať peniaze v hotovosti, keďže financie k dispozícii nemali, a tak boli nútení čerpať pôžičky. Práve to bolo dôvodom vymysleného postupu ako získať hotovosť a to fiktívnou kúpou bytu žalobcov, keď banka poskytla pôžičku na zaplatenie kúpnej ceny bytu a tieto financie kvôli tomu, že byt v skutočnosti nebol predávaný, boli odovzdané žalovaným. Tieto udalosti sú dokumentované výpismi z účtu žalobcu v 2. rade, na ktorý boli poukázané financie z dvoch pôžičiek, ktoré ako dlžníci čerpali žalovaní v celkovej sume 450.000,00 Sk, keď nakoniec z týchto peňazí bola uhradená kúpna cena rodinného domu nadobúdaného žalovanými. Samotná žalovaná v 2. rade nevedela logicky vysvetliť, prečo kupovali so žalovaným v 1. rade byt, keď mali v úmysle kúpiť rodinný dom a prečo, keď nemali dostatok vlastných financií na kúpu rodinného domu, v rovnakom čase kupovali aj byt, v ktorom nikdy nebývali a ani bývať nechceli. O žalobcami opísanej vôli účastníkov zmluvy svedčí aj to, že od uzavretia zmluvy sa žalobcovia správali ako vlastníci bytu, užívali ho, platili všetky platby s užívaním súvisiace a zároveň žalovaní sa ako vlastníci bytu nesprávali, nikdy ho neužívali a žiadne platby zaň neuhrádzali. Skutočnú vôľu strán sporu posudzoval hodnotením ich vonkajších prejavov v čase uzavretia kúpnej zmluvy z 3.4.1998 a zároveň aj v období pred a po jej uzavretí a tento úkon posúdil ako simulovaný právny úkon, ktorým zmluvné strany iba predstierali, že chceli uzavrieť kúpnu zmluvu a svojim prejavom vôle nechceli spôsobiť právne účinky s týmto prejavom spájané. V skutočnosti žalovaní chceli získať hotovosť na kúpu rodinného domu a teda vôľou žalobcov nebolo predať byt, v ktorom bývali a vôľou žalovaných nebolo kúpiť sporný byt, ale kúpiť inú nehnuteľnosť a keďže zmluva nebola urobená vážne, tak podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka išlo o absolútne neplatný právny úkon. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností a absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému a vzhľadom na uvedené určil, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú žalobcovia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešným žalobcom priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná v 2. rade, navrhla ho zmeniť a žalobu zamietnuť a to s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Vytkla súdu prvej inštancie, že svoj záver o neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy z roku 1998 opiera len o tvrdenia žalobcov a žalovaného v 1. rade, pričom žalobcovia sú rodičmi žalovaného a ich súhlasné tvrdenia tak nemožno považovať za pravdivé. Upozornila, že samotní žalobcovia v žalobe uviedli, že kúpna cena za byt im bola zaplatená a to tak, že suma vo výške 200.000,00 Sk im bola poslaná na účet dňa 22.6.1998 z úveru, ktorý brali žalovaní z Prvej stavebnej sporiteľne a druhá splátka vo výške 250.000,00 Sk im bola zaplatená 7.7.1998 a to z pôžičky poskytnutej spoločnosťou VSŽ Oceľ s.r.o., čo bolo dokumentované aj výpismi z účtu. Je faktom, že žalobcovia následne poskytli žalovaným sumu 440.000,00 Sk na kúpu rodinného domu, čo však neznamená, že kúpna zmluva na byt bola simulovaným právnym úkonom. Poukázala na výpovede strán sporu, ktoré uviedli, že chceli uzatvoriť kúpnu zmluvu na byt a vedeli, že túto kúpnu zmluvu uzatvárajú. Okrem toho žalovaný v 1. rade popísal, ako vybavil pôžičky na zaplatenie kúpnej ceny bytu a žalovaní v roku 1998 zaplatili aj daň z prevodu nehnuteľnosti vo výške 20.000,00 Sk. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy na byt žalovaní ešte ani len nerokovali o kúpe konkrétneho rodinného domu. Vytkla prvoinštančnému súdu, že sa nedostatočne vysporiadal s okolnosťou, že žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy bola podaná po 20 rokoch. Ak by skutočne
išlo o simulovaný právny úkon, tak by sa žalobcovia domáhali svojich práv v čase, keď sa žalovaní rozvádzali, teda v roku 2013. To, že po uzavretí kúpnej zmluvy žalobcovia chceli pomôcť žalovaným pri kúpe rodinného domu nemá vplyv na platnosť právneho úkonu. Nebolo vzaté do úvahy, že žalovaní sú rozvedení a v kúpenom rodinnom dome býva výlučne žalovaný v 1. rade a teda syn žalobcov a snahou žalovaného v 1. rade a žalobcov je dosiahnuť, aby z vyporiadavaného bezpodielového spoluvlastníctva nič nedostala. Poukázala ďalej na to, že kúpna zmluva na byt z roku 1998 je písomným prejavom vôle celkom jednoznačným, o obsahu ktorého niet pochýb. Ak by aj pripustila, že žalobcovia predajom bytu chceli získať finančné prostriedky, aby pomohli žalovaným následne kúpiť nejaký dom, to ešte automaticky neznamená, že nechceli previesť aj vlastnícke právo k bytu na žalovaných na základe kúpnej zmluvy. Podotkla, že od roku 1998 sa vždy cítila ako vlastníčka bytu a nikdy jej vlastnícke právo k nemu nebolo spochybňované. Súd prvej inštancie sa nevenoval ani otázke, či nedošlo k prípadnému vydržaniu vlastníckeho práva z jej strany od roku 1998. Bola toho názoru, že rozhodnutie okresného súdu je aj v rozpore s princípom právnej istoty, k čomu poukázala na vybranú časť uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/9/2019 z 27.5.2020.
7. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu napadnuté rozhodnutie okresného súdu vnímal ako spravodlivé. Nesúhlasil s námietkami odvolateľky poukazujúcej na jeho možný záujem podieľať sa v budúcnosti na dedičstve ohľadom sporného bytu, keďže v konečnom dôsledku aj v prípade vyhovenia žalobe po rodičoch nemusí zdediť nič a ak, bol by iba tretinovým dedičom, keďže má ešte dve sestry, pričom v momentálnej situácii je „fiktívnym“ 50% vlastníkom bytu. Poukázal aj na zhodnú výpoveď žalovaných, ktorí uviedli, že v danom čase si boli pozrieť viac domov, no ani jeden predávajúci nechcel čakať na peniaze cez rôzne pôžičky a veľa domov tak bolo predaných im priamo pred nosom.
8. Žalovaná v 2. rade v stanovisku k vyjadreniu žalovaného v 1. rade trvala na podanom odvolaní a na názore, že ak by naozaj išlo o simulovaný právny úkon, tak by žalobcovia sa svojich práv domáhali najneskôr po 10 rokoch alebo v čase, keď sa žalovaní rozvádzali, teda v roku 2013.
9. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovanej v 2. rade uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 2. rade nie je dôvodné, preto rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
11. Žalovaná v 2. rade podané odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi upravenými v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12. Dôvod odvolania môže spočívať v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide o tzv. iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody. Odvolací súd nezistil, aby sa súd prvej inštancie dopustil tak závažného pochybenia vo svojom procesnom postupe, ktoré by malo vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci, odôvodnenie preskúmavaného rozsudku možno pokladať za úplné a presvedčivé a nakoniec ani odvolateľka nešpecifikovala takú vadu, ktorá by opodstatňovala predmetný odvolací dôvod.
13. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
14. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
15. Odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP nebol naplnený , keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, t.j. nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
16. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
18. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXXX v kat. úz. Z. majúc za to, že kúpna zmluva z 3.4.1998 uzavretá medzi stranami sporu, ktorej predmetom bola daná nehnuteľnosť, bola neplatným právnym úkonom, keďže vôľou strán zmluvy nebolo previesť sporný byt na žalovaných.
19. Podľa Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami je nevyhnutné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale aj podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov po vyhodnotení dokazovania ozrejmiť, má zhodná vôľa strán zmluvy prednosť aj pred doslovným významom právneho textu zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je nikdy bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho úkonu ani poznateľná. Len z vonkajších okolností spojených s podpisom a následnou realizáciou zmluvného vzťahu tak treba hľadieť na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné správanie sa účastníkov po podpise zmluvy.
20. Nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu, ako už bolo uvedené je vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka (fyzickej osoby) k zamýšľanému (chcenému) následku. Pri skúmaní existencie vôle a jej prejavu na základe objektívnych skutočností, teda okolností, za ktorých vôľa bola prejavená, sa zvláštny zreteľ kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Neprihliada sa však na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle, okrem prípadu, ak by bol v právnom úkone prejavený a stal sa tak jeho súčasťou.
21. Vychádzajúc z ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, ak je jeho obsah neistý. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti
právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom je nemožné dospieť k poznaniu, čo chcel účastník prejaviť. Právny úkon nie je urobený slobodne vtedy, ak prejav vôle konajúceho bol ovplyvnený nedovoleným nátlakom. Nakoniec právny úkon nie je urobený vážne vtedy, ak je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s týmto prejavom právne predpisy spájajú.
22. Ak niekto koná tzv. naoko a takým konaním mieni dosiahnuť určité právne následky, potom sa takáto vôľa konajúcej osoby objektívne rozchádza s jej vonkajším prejavom (napr. obsiahnutým v konkrétnej písomnej zmluve), pretože k dosiahnutiu perfektného právneho úkonu je o.i. potrebné, aby vôľa konajúcej osoby bola nielen slobodná, ale aj vážna, čo znamená, že úmysel účastníkov právneho vzťahu musí naozaj smerovať k vyvolaniu právnych úkonov, ktoré sú s ich prejavom spojené.
23. Ak sa simuluje právny úkon, potom sa takýto právny úkon predstiera len vo vonkajšej forme a k perfektnosti takéhoto právneho úkonu však chýba vážnosť vôle. U simulovaného konania teda absentuje vážnosť vôle, v dôsledku čoho takto simulovaný právny úkon je podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Z uvedeného vyplýva, že o neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán, spočívajúci v simulácii možno uvažovať iba v prípade, ak vôľu uzavrieť zmluvu nemá žiadna zo strán zmluvy. Ak je tvrdené, že u oboch zmluvných strán nimi realizovaný právny úkon nevyjadroval ich skutočnú vôľu je nevyhnutné, aby si súd pre záver, že prejavený právny úkon nezodpovedá skutočnej vôli účastníkov, si zaistil nevyhnutné skutkové podklady, ku ktorým môže dospieť len pri dôslednom vyhodnotení dôkazov jednotlivo a všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a starostlivom zohľadnení všetkého, čo vyšlo v konaní najavo vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Kľúčom k riešeniu takto vzniknutej procesnej situácie býva spravidla pre súd odhalenie stimulu tvrdeného právneho konania strán a nimi tvrdeného dôvodu, prečo nakoniec navonok formálne prejavili úplne inú vôľu, než akú v daný okamih skutočne mali, keďže pochopenie dôvodov uzavretia zmluvy predznamenáva pochopenie toho, čo účastníci chceli zmluvou medzi sebou usporiadať, či inak dosiahnuť a to zvlášť v situácii, ak (hoci aj s menším či väčším časovým odstupom od uzavretia zmluvy) následne čo i len jedna zmluvná strana tvrdí, že táto zmluva je iba výsledkom simulovaného právneho konania.
24. Uvedené východiská dôsledne rešpektoval aj súd prvej inštancie pri právnom posúdení predmetnej veci. V tejto najpodstatnejším a ustáleným skutkovým zistením bolo, že účastníci simulovali uzavretie kúpnej zmluvy, keďže ich skutočnou vôľou nebolo uzavretie kúpnej zmluvy v tom esenciálnom zmysle, že žalobcovia na žalovaných odplatne prevedú vlastnícke právo k nehnuteľnosti za dojednanú kúpnu cenu, ktorú im kupujúci uhradia, ale úmyslom zmluvných strán bolo vytvorenie právnej situácie, kedy v dôsledku simulovanej kúpnej zmluvy sa žalovaní mali stať „katastrálnymi vlastníkmi“ nehnuteľností (bytu s príslušenstvom) a z tohto titulu mohli žiadať o finančné prostriedky od Prvej stavebnej sporiteľne a.s. a od spoločnosti VSŽ Oceľ s.r.o., ktoré však v konečnom dôsledku mali byť použité na kúpu celkom inej nehnuteľnosti.
25. Podstatný pre právne posúdenie veci je tak záver, že strany uzavretie kúpnej zmluvy simulovali, keďže žalobcovia v skutočnosti byt žalovaným predať nechceli, o byt v konečnom dôsledku prísť nechceli a žalovaní sporný byt v skutočnosti kúpiť nechceli; strany chceli vytvoriť, ako už bolo uvedené - tým, že na „oko“ uzavrú kúpnu zmluvu - právnu situáciu, aby kupujúci mohli stavebnú sporiteľňu a zamestnávateľa žalovaného v 1. rade žiadať o finančné prostriedky, ktoré by im inak v tej dobe poskytnuté neboli. Okolnosť, že strany po formálnej stránke uzavreli kúpnu zmluvu tak samozrejme ich simulované právne konanie opodstatniť nemôže.
26. Takéto konanie oboch strán kúpnej zmluvy je v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sankcionované absolútnou neplatnosťou. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani odvolanie žalovanej v 2. rade a jej odvolacie námietky. Odvolací súd si je vedomý úskalí a ťažkostí pri interpretácii vôle zmluvných strán v rozhodnej dobe - v čase uzatvárania spornej kúpnej zmluvy, ktorú tak treba hodnotiť aj v nadväznosti na ďalšie - následné správanie sa strán zmluvy. Podľa tohto následného správania rozhodne vôľou predávajúcich - žalobcov nebolo prísť o vlastníctvo nehnuteľností a ani úmyslom - vôľou žalovaných, vrátane odvolateľky, nebolo získať vlastníctvo k bytu a výkon všetkých oprávnení s tým súvisiacich. Je zrejmé, že vôľou žalovaných nikdy nebolo predmet zmluvy užívať, o čom svedčí skutočnosť, že v byte od uzavretia zmluvy doposiaľ žijú žalobcovia bez toho, aby žalovanými akýmkoľvek spôsobom v užívaní boli rušení, či za takéto využívanie nehnuteľnosti uhrádzali nejakú odplatu. Na správnosti záveru prvoinštančného súdu nič nemení ani časový odstup od uzavretia kúpnej zmluvy
v roku 1998, keďže absencia vôle strán pri uzavretí zmluvy vyvolala jej absolútnu neplatnosť. Berúc do úvahy okolnosti veci a dôsledky simulovaného právneho úkonu nie je možné uvažovať ani o prípadnom vydržaní vlastníckeho práva žalovanou v 2. rade k bytu, ktorého držby sa fakticky nikdy ani neujala. Správne súd prvej inštancie rozhodol aj o trovách konania, ktorý výrok odvolateľka ani osobitne nespochybnila.
27. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP spolu s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní v odvolacom konaní nemali úspech, preto im nevznikol nárok na náhradu jeho trov a žalobcom v ňom preukázateľné trovy nevznikli.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).