Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_4C-52-2019.pdf
PDF · 86.1 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/52/2019
Rozhodnutie
Okresný súd Námestovo, sudkyňou Mgr. Vandou Mikulášovou, v spore žalobcu: O. I., nar. XX.XX.XXXX, Y. XXXX/XX, XXX XX Z. I., zastúpený: JUDr. Ľuboš Racko, PhD., advokát so sídlom Štúrova 19, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovanej: O. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX/X, XXX XX E.A., prechodne bytom J. E. XXX/X-XX, XXX XX P., zastúpená: Mgr. Milan Migo, advokát so sídlom Alej slobody 2203, 026 01 Dolný Kubín, v konaní o zaplatenie sumy vo výške 6.000,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania v pomere 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou podanou súdu dňa 15.11.2019 žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 6.000,- eur.
2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej na základe ústnej zmluvy o pôžičke v období od 14.03.2017 do 20.09.2018 požičal finančné prostriedky v sume vo výške 6.000,- eur. Časť týchto finančných prostriedkov zasielal v rôznych sumách v uvedenom období na účet žalovanej vedený v UniCredit banke Slovensko, a.s., IBAN: S. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a časť jej poskytol v hotovosti, resp. vložil osobne na jej účet. Zo svojho účtu a z účtu na meno syna A. I., kde je žalobca spoludisponentom, na vyššie uvedený osobný účet žalovanej postupne zaslal spolu sumu vo výške 5.130,- eur, zbytok sumy vo výške 870,- eur buď vložil osobne na účet žalovanej, resp. ich odovzdal k jej rukám. Žalovaná tieto finančné prostriedky použila na splatenie úveru, renováciu jej bytu a nákupu zariadenia bytu. Prostredníctvom sociálnej siete dňa 19.01.2019 oslovil žalovanú, kde uviedol a zosumarizoval presnú výšku poskytnutých finančných prostriedkov. Na túto komunikáciu žalovaná zareagovala, tak, že v nej uviedla, že cit.: „O.k. nebudem to komentovať. Od februára ti začnem zasielať na účet po 100,- eur.“ K tomuto však do dnešného dňa nedošlo. Žalobca má za to, že žalovaná v tejto komunikácii písomne uznala výšku dlžnej sumy a zaviazala sa ju žalobcovi splatiť v mesačných splátkach po 100,- eur. Žalobca sa v tejto súvislosti opiera o ustanovenie § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého: „Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila.“ Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že právny úkon je písomný, aj keď je vykonaný elektronickými prostriedkami, keď z neho možno určiť konajúcu osobu a jeho obsah. Žalobca má za to, že elektronickou komunikáciu prebehla medzi žalobcom a žalovanou dohoda o výške dlhu a jeho splácaní a že z nej je možné stotožniť osoby, ktoré ju uskutočnili a súčasne aj určiť obsah tohto záväzku konajúcich osôb.
3. Súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom sa oboznámil s listinnými dôkazmi a to so žalobným návrhom, s plnou mocou, s čestným prehlásením, s prehľadom transakcií, s komunikáciou, s oznámením žalobcu, so záznamom o zložení súdneho poplatku, s vyjadreniami žalovanej, s vyjadreniami žalobcu a so správou sociálnej poisťovne.
4. Žalobca zotrval na podanej a uviedol, že nie je pravdou, že by s pani žalovanou žili v spoločnej domácnosti, nakoľko aj tá suma, o ktorej hovorí, že dobrovoľne prispieval na domácnosť vo výške 350,- eur je neadekvátna nakoľko on sám mal dôchodok vo výške 540,- eur. Bol v konkurze a niekoľkokrát sa stalo, že musel odpracovať cez vyše 200 hodín mesačne. Keď sa zoznámili, tak sa sťažovala na ex manžela, že s ním má problémy. V tom čase získala byt, ktorý nebol v dobrom stave a tak sa jej ponúkol, aby si zobrala úver, že on jej bude naň prispievať rok a potom mu tie peniaze vráti. Nie je pravdou, že by tá komunikácia bola vytrhnutá z kontextu, pretože oni sa už od roku 2018 bavili o vrátení peňazí. Niekoľkokrát jej pripomenul na čom sa dohodli a v podstate z tej komunikácie je jednoznačné, že výšku tej pôžičky nepopierala. V podstate v jednej z nich je uvedené, že jej to vyšlo na 5.100,- eur a zvyšok vecí aby si nacenil a potom sa ozval. Poprel, že by žili v spoločnej domácnosti, nakoľko aj žalovaná určité obdobie aj s vnučkou bývala pri svojej dcére v E.. Zotrval na tvrdení, že sa jednalo o pôžičku pôžička, nakoľko od marca 2018 resp. apríla 2018 jej už peniaze neposielal a to aj napriek tomu, že sa spolu stretávali. Nezabezpečil si pôžičku nejakou zmluvou. Poskytnutú pôžičku si nezabezpečil žiadnou zmluvou. V tom čase bol v konkurze, ktorý sa skončil 05.07.2018 a preto boli peniaze posielané z účtu jeho syna. Nevedel sa vyjadriť odkiaľ si zobrala žalovaná úver a ani v akej výške, len vie, že v tom čase prenajal byt v Z. I. a preto jej vtedy navrhol, že jej bude, pomáhať mesačne do výšky 300,- eur. Tak ako povedal, bolo to na jeden rok, teda počas doby trvania nájmu. Tie ostané peniaze to boli peniaze, za liečenie a ďalšie peniaze jej poslal keď jej meškala platba zo sociálnej poisťovne. O poskytnutej pôžičke nepovedal nikomu. O pôžičke sa so žalovanou začali baviť niekedy začiatkom marca 2017. V podstate to bral tak, že keď prijala tie peniaze, tak vlastne odobrila aj to nasledujúce splácanie. To, že peniaze, ktoré boli posielané cez synov patrili jemu, preukázal čestným prehlásením svojho syna z ktorého vyplýva, že finančné prostriedky boli jeho majetkom a k účtu, z ktorého boli peniaze zasielané bol spolu disponentom. Svoje povinnosti voči správcovi konkurznej podstaty splnil. Toto boli jeho peniaze, ak je aj niekde v komunikácií uvedené, že to robil zo srdca a preto aby v čase keď príde do bytu mal príjemné prostredie, tak to bolo dané tým, že naozaj to mala byť jeho posledná zastávka, len s tým, že každý z nich mal mať svoje vlastné bývanie a vlastne v tom byte sa stretávali raz za čas. Tak ako povedal, dohodli sa, že jej bude splácať rok poplatky za úver. Koľko peňazí to malo byť vyplýva aj z ich komunikácie. Zotrval na tom, že sa nejednalo o dar, ale o pôžičku.
5. Z výsluchu žalovanej vyplynulo, že nie je pravdou, že sa zo strany žalobcu jednalo o pôžičku. Je pravdou, že sa zoznámili v roku 2016, približne v polovici a následne sa stretávali minimálne raz za mesiac. Aj napriek tomu, že sa poznali krátko, s ním strávila Vianoce s tým, že začiatkom roku 2017 asi po 2 rokoch získala byt v P.. Nie je pravdou, že by jej poskytol pôžičku, ale povedal jej, že chce, aby to bola posledná zastávka. Už pred tým sa trikrát rozišiel s priateľkou a preto na zveľadenie bytu jej dobrovoľne dával 300,- eur. O tom, že mala peniaze predložila súdu výpis zo svojho účtu. V tom roku 2017 mala chladničku, posteľ a kuchynskú linku na splátky, čiže si žiaden úver nebrala. Úver mala od roku 2014 a spláca ho do dnešného dňa. Všetci to brali tak, že tvoria so žalobcom pár. Zúčastňoval sa na rodinných oslavách a vlastne aj keď k nim niekto prišiel, tak sa prezentoval, čo všetko si kúpili. Aj keď mala posteľ, trval na tom, aby kúpili novú a ja ona mu chcela vyjsť v ústrety, keďže jej dobrovoľne prispieval. Nikdy sa nebavili o tom, že je to pôžička. Vždy to brala tak, že je to jeho dobrovoľná platba. Ten byt prenajal niekedy vo februári alebo v marci. Ona tam bola s tým, že jej povedal, že je možnosť ho dať do prenájmu, z ktorého by boli peniaze a tým pádom by mohol prispievať na domácnosť. V podstate aj na tom pobyte v J. sa jej zdôveril, že sa rozviedol kvôli nej, že to ešte neurobil nikdy kvôli žiadnej žene. Aj keď bola v nemocnici chodil ju navštevovať a staral sa o ňu. Prvý problém nastal vtedy, keď ho nechala samého spať v obývačke, keďže zaspala pri vnučke. V podstate od vtedy jej začal vypisovať, aby mu vrátila peniaze, čo ju urazilo a preto aj povedala, že mu to bude splácať po 100,- eur. V podstate tých 300,- eur jej dával to obdobie, ako je uvedené vo výpise. To, že v tom období spolu žili, vie preukázať aj na základe výpovede svojho syna. Uviedla, že žalobca si chcel kúpiť auto a povedal jej, že by bolo praktickejšie, keby si úver naň zobrala ona. Vzhľadom na jeho veľkorysosť, že finančne prispieval, to pokladala za normálne, ale problém bol v tom, že nemala čím preukázať výšku svojho príjmu, keďže v tom čase bola práceneschopná, preto ten úver nedostala. Taktiež nie je pravdou, že sa v tom čase mala finančne vysporiadať s bývalým manželom, pretože to tak nie je do dnešného dňa, nakoľko ona polovicu bytu napísala na syna. Uviedla, že čo sa týka toho bojleru je možné, že v tom čase nemala dostatok
finančných prostriedkov a on nechcel aby si požičiavala od detí, tak preto tá správa, ale nakoniec ich nebolo treba, pretože to preplatila obec. To, že sa vyjadrila, že mu to začne splácať od februára je dané tým, že už rok predtým pýtal od nej tieto peniaze, ale potom ich aj tak posielal, pretože prišiel s tým, že on to tak nemyslel ale teraz ju to urazilo, tak preto to tak napísala. Bolo to povedané v zlosti.
6. Na pojednávaní bol vypočutý aj svedok O. Z., ktorý sa vyjadril, že žalobca bol partnerom mojej matky, trávievali spolu sviatky, navštevovali sa, bol aj na mojej svadbe, keďže boli s mamou partneri. Nie je pravdou, že by sa párkrát stretli. Chodievali aj k jeho sestre do J., bol pozvaný aj na jej prijímanie. Keď išli do T., prespali u pána I. a potom sa v T. rozdelili. Vyjadril sa, že ich vnímal ako šťastný pár. Jeho bral ako nevlastného otca. Pomáhal mu do bytu, ktorý si spoločne zariadili, vynášať veci. Najskôr sa do toho bytu kúpili parkety, na ktoré chcel prispieť sumou 300,- eur, s čím mamina najskôr nesúhlasila, ale potom to prijala. V podstate sa striedali, čo kto kúpil. Uviedol, že nemá vedomosť o žiadnej pôžičke, ale príde mu zvláštne, že svadobný dar vo výške 500,- eur, ktorým sa tak chválil, chce od jeho maminy vrátiť späť. Do toho bytu sa kupovali rôzne veci, aj také, ktoré nebolo treba, napr. skriňa do obývačky, ktorá tam spočiatku nebola, čiže o nejakej pôžičke nie je možné hovoriť. Žalobca pracoval v I.. Netvrdí, že chodil každý víkend, ale chodieval často, jeden až dvakrát do mesiaca, buď na víkend, alebo aj na dlhšie, a keď bola mamina v nemocnici, tak dochádzal z bytu do práce.
7. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
8. Podľa § 588 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
9. Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť.
10. Vykonaným dokazovaním súd nemal za preukázané, že v danom prípade bola preukázaná dôvodnosť podaného návrhu a to s poukazom na to, že žalobca spolu so žalovanou minimálne od marca 2017 až do septembra 2018 tvorili spolu pár, čo preukazuje aj mailová komunikácia medzi nimi. Túto skutočnosť potvrdil aj syn žalovanej, ktorý uviedol, že bral žalobcu ako nevlastného otca. Z jeho výpovede vyplynulo, že žalobca so žalovanou bývali v spoločnej domácnosti, ktorú si zariadzovali a to tak, že raz prispela na kúpu zariadenia jeho matka a inokedy prispel žalobca. Ak by to tak nebolo, tak sa súd javí nanajvýš nepravdepodobné, že by žalobca cudzej osobe, s ktorou sa poznal len krátko, bez akéhokoľvek listinného dokladu požičal len tak sumu 6.000,- eur. Súdu sa to skôr javí tak, že potom, ako im spolužitie nevyšlo, si žalobca začal nárokovať svoje právo na finančné prostriedky, ktoré vložil do bytu žalovanej. O rozchode svedčí aj mailová komunikácia medzi nimi. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaná uznala svoj dlh, nakoľko sa skutočne jedná o vytrhnutý úryvok z ich vzájomnej komunikácie, ktorý v kontexte s ostatnými dôkazmi nie je ani možné považovať za uznanie dlhu v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka.
11. Podľa § 187 ods. 1 Civilného sporového poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
12. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdil, že žalovanej požičal sumu 6.000,- eur, ktoré uznala,
svoje tvrdenia nepreukázal hodnoverným a nespochybniteľným spôsobom, keďže svoje právo oprel iba o komunikáciu vytrhnutú z kontextu. Je pravdou, že predložil súdu aj výpisy zo svojho účtu, avšak tak ako súd vyššie skonštatoval, v čase zasielania finančných prostriedkov žalobca so žalovanou žili spolu v spoločnej domácnosti, ktorú si navyše aj zariadzovali a preto je logické a aj v súlade s vykonanými dôkazmi, že žalobca sa spolupodieľal na chode domácnosti finančnými príspevkami, o ktorých však neskôr tvrdil, že sa jednalo o pôžičku pre žalovanú.
13. S poukazom na tieto skutočnosti súd potom žalobu ako nedôvodnú zamietol.
14. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
15. Vzhľadom na úspech žalovanej, jej súd priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100%.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je odvolanie prípustné.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania stanovených v § 127 CSP uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.