Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_17C-12-2021.pdf
PDF · 113.14 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/12/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Johanou Máčajovou v sporovej veci žalobcu: X. M., nar.XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, W., zastúpený: Sodoma Vulgan, spol. s.r.o., so sídlom Kominárska 2,4, Bratislava, proti žalovanej: X. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.R.W. XXXX/XX, G., zastúpená: Olexova Vasilisin, s.r.o., so sídlom Gorkého 6, Bratislava, o zaplatenia sumy vo výške 12.366,60 Eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Súd návrh žalobcu z a m i e t a . II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní dňa 26.01.2021 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 12.366,60 Eur. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 2. Žalobca v žalobnom návrhu ohľadne skutkového stavu uviedol, že so žalovanou nadviazal dlhodobý vzťah, z ktorého sa dňa 14.08.2001 narodil ich spoločný syn, Z.. U. XX.XX.XXXX sa žalovanej narodilo druhé dieťa, maloletý X. (ďalej „Maloletý“), o ktorom sa žalobca nazdával, že je taktiež jeho biologickým synom. Otcovstvo k maloletému bolo určené súhlasným vyhlásením v zmysle § 90 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej „Zákon o rodine“). Po narodení maloletého na nátlak žalovanej žalobca uzatvoril so žalovanou manželstvo dňa XX.XX.XXXX. Žalovaná v roku 2008 odišla pracovať do Veľkej Británie, minimalizovala kontakt s rodinou a nadviazala mimomanželský vzťah, ich vzťahy sa vážne narušili, čo viedlo až k rozpadu manželstva, ktoré bolo právoplatne rozvedené ku dňu 29.01.2015 rozsudkom Okresného súdu Q. z XX.XX.XXXX, sp. zn. XP/XX/XXXX. Žalovaná definitívne opustila spoločnú domácnosť v septembri 2014. V konaní o rozvode manželstva a o úprave práv a povinností k maloletým žalovaná pôvodne požadovala zverenie Z. a X. do svojej osobne starostlivosti a žiadala, aby súd zaviazal žalobcu poskytovať výživné vo výške 200 Eur na Kristiána a vo výške 150 Eur na X.. Žalobca nesúhlasil so zverením detí do jej osobnej starostlivosti, pričom aj deti sa vyjadrili, že si želajú byť zverené do osobnej starostlivosti žalobcu, Následne žalovaná s uvedeným súhlasila, navrhla výšku výživného vo výške 70 Eur na Z. a 50 Eur na X.. Okresný súd tak zveril obe deti do osobnej starostlivosti žalobcu, pričom zaviazal žalovanú platiť na Z. výživné vo výške 120 Eur mesačne a na X. výživné vo výške 100 Eur mesačne. Po rozpade manželstva sa žalobca dozvedel, že maloletý nie je jeho biologickým synom. Po narušení vzťahov medzi žalobcom a maloletým z dôvodu vplyvu žalovanej na správanie maloletého, ako aj jeho pubertálneho obdobia, po dohode účastníkov maloletý opustil domácnosť žalobcu ku dňu 31.01.2017 a starostlivosť o maloletého prevzala žalovaná. Po rozhodnutí o prípustnosti a záujme maloletého na podaní návrhu na zapretie otcovstva žalobcu Okresný súd Q. na základe vykonaného DNA testu určil, že žalobca nie je biologickým otcom maloletého, a to rozsudkom Okresného súdu Q. z 18.08.2020, sp. zn. XPc/X/XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť ku dňu 25.08.2020. Žalobca sa staral o maloletého od jeho narodenia ako o vlastného syna, zabezpečoval
jeho materiálne i nemateriálne potreby, podporoval ho vo všestrannom rozvoji, a to najmä podporovaním jeho športového talentu. Žalovaná do svojho odchodu do Veľkej Británie nepracovala. Po odchode do Veľkej Británie minimalizovala kontakty s rodinou a nepodieľala sa finančne na zabezpečovaní starostlivosti a výžive maloletých. Otcovstvo k maloletému podľa informácií žalobcu nebolo do dnešného dňa určené. Napriek skutočnosti, že skutočné náklady žalobcu na výživu maloletého boli za obdobie od narodenia maloletého až po prevzatie jeho starostlivosti žalovanou (t. j. viac ako 12 rokov sústavnej starostlivosti a výživy) podstatne vyššie, s prihliadnutím na závery judikátu R 1/1979 a ust. § 62,75 a 79 ods. 2 Zákona o rodine, žalobca pristúpil ku kalkulácii výživného plateného za iného vychádzajúc zo schopností, možností a majetkových pomerov žalovanej a nevyhnutných potrieb maloletého. Žalobca pri kalkulácii prezumuje (napriek faktu, že materiálnu i nemateriálnu starostlivosť o maloletého zabezpečoval od jeho narodenia až do právoplatnosti rozsudku v prevažnej miere žalobca), že polovicu nákladov na maloletého hradila do právoplatnosti rozsudku žalovaná, a z toho dôvodu si žalobca uplatňuje len polovičnú časť nevyhnutných nákladov na maloletého. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku si žalovaný uplatňuje sumu vo výške výživného určeného v rozsudku. Žalovaná má stredoškolské vzdelanie v odbore predavač. V schopnostiach a možnostiach žalovanej (najmä s prihliadnutím na jej miesto bydliska) bolo dosahovať mzdu minimálne vo výške 700,- až 900,- Eur brutto. V prípade, ak by sa vyživovacia povinnosť k maloletému koncentrovala výlučne u žalovanej, jej vyživovacia povinnosť by bola s prihliadnutím na jej majetkové možnosti, schopnosti a potreby maloletého minimálne vo výške 140 Eur mesačne v období do 3 rokov veku, 160 Eur mesačne v období od 3 rokov do 6 rokov veku, 180 Eur mesačne v období od 6 rokov do 10 rokov veku a 200 Eur v období od 10 rokov do 12 rokov veku. Žalobca plnil vyživovaciu povinnosť voči maloletému za žalovanú, nakoľko žalovaná bola jedinou osobou, ktorú mala zaťažovať vyživovacia povinnosť voči maloletému. 3. Žalovaná v podanom odpore zo dňa 23.02.2021 na svoju obranu uviedla, že žalobca inicioval konanie o prípustnosti a záujme mal. X. na podaní návrhu na zapretie otcovstva, nakoľko uplynula lehota na zapretie otcovstva žalobcom, o čom súd rozhodol v konaní vedenom na OS Q. pod č.k. XPc/XX/XXXX. Žalobca sa domohol zapretia otcovstva v konaní vedenom pod č. k. XPc/X/XXXX. Žalobca nezaprel otcovstvo v zákonnej lehote 3 rokov, na základe čoho mu možno priznať nároky plynúce zo zapretia iba za podmienky, že toto je v záujme maloletého. Nakoľko nie je v záujme maloletého, aby žalobca uplatnil exekučné nároky voči žalovanej ako matke samoživiteľke maloletého za 13 rokov spätne, nie je podmienka záujmu maloletého na priznanie žalovaného nároku splnená. Žalobca o tom, že nie je otcom, mal vedomosť od augusta 2004, vzťah žalobcu a žalobkyne bol ukončený koncom roka 2003, kedy obaja mali svojich partnerov a žili svojím životom. Z jej nového vzťahu bol počatý maloletý X.. Nakoľko tak žalobca ako aj žalovaná ukončili svoje nové vzťahy v roku 2004, rozhodli sa v auguste 2004 aj kvôli spoločnému staršiemu synovi o obnovu vzťahu. Dôkazom tejto skutočnosti je nájomnú zmluvu a doklad o jej ukončení, z ktorých vyplýva, že žalovaná žila sama v nájme od 1.10. 2003 do 31.8.2004. Nakoľko X. sa narodil X.XX.XXXX, nie je sporné, že 1.9.2004, kedy obnovili žalobca a žalovaná spolužitie, bolo tehotenstvo vo vysokom štádiu a je vylúčené, aby o ňom žalobca nemal vedomosť. Žalobca navrhol, aby bol zapísaný ako biologický otec. Mesiac po narodení mladšieho syna uzavreli žalobca a žalovaná manželstvo. Žalobca mal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom minimálne od augusta 2003, nakoľko do mesiaca august 2004 žili oddelene a mali iných partnerov. Pokiaľ by veril, že je biologický otec, nestratil by toto presvedčenie o 13 rokov práve v čase, kedy začne spor o BSM a vysťahoval žalovanú zo spoločného domu. Tento postup bol teda špekulatívny a v rozpore s dobrými mravmi, maloletý bol 13 rokov vychovávaný v tom, že je jeho biologický syn, a následkom zapretia utrpel silný šok a citovú ujmu. Od narodenia maloletého X., ani počas manželstva žalobca neprispieval na výživu maloletého X., o tohto sa vo všetkom osobne aj materiálne starala žalovaná. Žalovaná odišla na krátku dobu cca pol roka do Anglicka pre problémy v manželstve, kde chcela vziať aj synov, nakoľko tam mala dobre platenú prácu. Toto jej žalobca neumožnil, využil to na to, aby deti boli po rozvode zverené do osobnej starostlivosti jemu. Následne neumožňoval žalovanej styk s deťmi s tým, že ak si bude uplatňovať nároky z BSM, nebude umožňovať styk. Maloletý žije od decembra 2016 u matky. Od presťahovania žalovaná na syna od žalobcu výživné nežiadala, žalobca neplatil, hoci otcom bol formálne do augusta 2020. Žalobca aj po odsťahovaní X. poberal na neho prídavky do mesiaca máj 2017, kedy už 6 mesiacov žil u žalovanej a tieto odmietol žalovanej vyplatiť. Pokiaľ by sa aj žalobca o maloletého staral a prispieval na jeho výživu, čo nepodložil, nie je naplnená podmienka na nárokovanie si výživného voči matke. Ustanovenie § 79 ZoR sa viaže len na prípady, keď ten, koho zaťažuje vyživovacia povinnosť, si ju riadne neplní. Matka maloletého plnila svoju vyživovaciu povinnosť voči obom deťom maximálne podľa svojich možností a schopností, celý svoj príjem vynakladala na výživu detí a nemala iné náklady ani koníčky, okrem základných nákladov na svoju výživu a bývanie. Podstatné pre právne
posúdenie nároku sú aj okolnosti, ako k zapretiu otcovstva došlo. Žalobca sám vyhlásil, že je otcom, pri narodení dieťaťa 5.11.2004. V zmysle zákona mal možnosť následne toto do 3 rokov zaprieť, čo v zákonom stanovenej lehote neurobil, čím uviedol dieťa do omylu, a v tomto omyle dieťa žilo 13 rokov. Žalovaná s poukazuje na R 74/66, podľa ktorého pre začiatok premlčacej doby pri uplatnení nároku na náhradu nákladov, ktoré vynaložil žalobca na výživu dieťaťa za otca dieťaťa, nie je rozhodujúca právoplatnosť rozsudku, ktorým bolo zistené, že žalobca nie je otcom dieťaťa, ale právoplatnosť rozsudku o určení otcovstva k dieťaťu. Z uvedeného judikátu vyplýva, že pasívna legitimácia matky na základe § 79 ZoR nemá oporu ani v judikatúre, ani v zákone. Žalovaná ohľadne premlčania odkazuje na § 101 OZ, ktoré ustanovuje premlčaciu dobu 3 roky, pričom nesúhlasí s názorom, že táto plynie od rozsudku vo veci zapretia otcovstva. Práve z dôvodu rešpektovania právnej istoty, aj výživné je možné priznať len za tri roky spätne, bez ohľadu na to, že určenie otcovstva nastane po 20 rokoch od narodenia dieťaťa. Toto ustanovenie je potrebné aplikovať analogicky. Zákonodarca vo vzťahu k § 79 ZoR zámer, aby nemohlo byť plnenie vymáhané viac ako tri roky spätne, zakotvil v § 93 ZoR, podľa ktorého rodič je povinný zaprieť otcovstvo najneskôr do 3 rokov od narodenia dieťaťa. V prípade, že otec nezaprel otcovstvo v lehote troch rokov, ale neskôr, urobil tak len za podmienky, že súd tento akt schválil tak, že je v súlade so záujmom dieťaťa. Takto udelené vyslovenie prípustnosti s podmienkou, že toto je umožnené s ohľadom na záujme dieťaťa, vytvára tiež právny rámec pre prípustnosť, resp. neprípustnosť iných nárokov plynúcich zo zapretia. Analogicky k ustanoveniam o premlčaní nároku na výživné a s ohľadom na účel ust. § 96 ZoR, v prípade zapretia otcovstva po uplynutí 3 rokov nie je prípustné žalovať nárok na vrátenie výživného, nakoľko ide o nárok odporujúci záujmu dieťaťa, ktorý je nosný imperatív pre uplatnenie nárokov na zapretie a súvisiacich nárokov po uplynutí 3-ročnej doby od narodenia dieťaťa. Ak mal žalobca za to, že je potrebné za účelom ochrany jeho práv zaprieť otcovstvo k maloletému, mal tak urobiť v lehote stanovenej zákonom. Pokiaľ túto povinnosť nesplnil, nemožno to pripísať na ťarchu dieťaťa, resp. matky, na ktorú je dieťa výživou odkázané, nakoľko by to ohrozilo priamo aj výživu dieťaťa. Z dôvodu právnej istoty si žalovaná uplatňuje do výšky žalovanej sumy započítacou námietkou na zápočet náhradu škody, ktorá jej vznikla následkom neumožnenia jej užívať nehnuteľnosť v jej vlastníctve žalobcom. K dnešnému dňu ide o sumu 5.350 Eur s príslušenstvom (žaloba vedená na OS Q. sp.zn. XXC/XX/XX), 8.380 Eur s príslušenstvom (žaloba vedená na OS Q. sp.zn. XXC/XXX/ XXXX), 9.580 Eur s príslušenstvom (žaloba vedená na OS Q. sp.zn. XC/XX/XXXX). 4. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 18.03.2021 (replika) uvádza, že tvrdenia žalovanej považuje za lož. V čase, kedy mohlo dôjsť k splodeniu maloletého udržiaval žalobca so žalovanou sexuálny vzťah, dôveroval jej, v dobrej viere uznal otcovstvo. Klamstvo a manipulácia žalovanej, že maloletý je synom žalobcu, bolo primárnym dôvodom, prečo žalobca uzatvoril manželstvo so žalovanou. Vedomosť o skutočnosti, že maloletý nie je biologickým synom žalobcu, je vo veci úplne irelevantná. Žalobca popiera tvrdenia, že od narodenia maloletého a počas manželstva neprispieval na jeho výživu, a že vo všetkom za osobne aj materiálne starala žalovaná. Realita bola presne opačná, žalovaná svoju vyživovaciu povinnosť neplnila ani voči jednému dieťaťu, toto priznala v konaní sp.zn. XXP/XXX/XXXX zo dňa 10. 12. 2014. Maloletý sústavne žil so žalobcom v spoločnej domácnosti, uvedené bolo potvrdené v rámci rozsudku okresného súdu Q. z 10. 12. 2014, č.k. XP/XX/XXXX. K preukázaniu poskytovania výživného zo strany žalobcu maloletému navrhuje žalobca priložiť spis z konania o rozvode manželstva a z konania o zapretí otcovstva. Žalobca ďalej uvádza, že nebol bol oprávnený iniciovať konanie o zapretie otcovstva vzhľadom na vypršanie lehoty, aktívne legitimovaným bol maloletý zastúpený kolíznym opatrovníkom. Ohľadne skúmania najlepšieho záujmu maloletého v konaní podľa §79 ZoR neexistuje dôvod uvedené skúmať, nakoľko konanie o vrátenie výživného zaplateného za iného sa netýka maloletého, predmetom je vysporiadanie medzi žalobcom a žalovanou. Toto konanie nespadá medzi konania podľa § 87 a nasl. ZoR. Pridržiava sa judikátu 1/1979, v zmysle ktorého v danom prípade sa vyživovacia povinnosť koncentruje výlučne u žalovanej, nakoľko nie je známy otec dieťaťa. Ohľadne premlčania uvádza, že moment vedomosti o tom, že žalobca plní za iného, nemá vplyv na premlčanie nároku, začiatok plynutia v prípade nároku muža, ktorý zaprel otcovstvo, nastáva dňom právoplatnosti rozhodnutia o zapretí otcovstva. Judikát R 74/66 sa vzťahuje na situáciu, keď je otec maloletého dieťaťa známy. Žalobca namieta započítaciu námietku, uvedený protinávrh by mal byť posúdený ako vzájomná žaloba. Nakoľko uvedené nároky sú uplatnené v samostatných konaniach, nie sú splnené podmienky pre uplatnenie nárokov formou vzájomnej žaloby. Žalobca zotrval na podanej žalobe a žiadal voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 12.366,60 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z uvedenej sumy od 23.02.2021 do zaplatenia. 5. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 11.05.2021 (duplika) popiera tvrdenia žalobcu, uvádza, že manželstvo bolo uzatvorené za účelom, aby novým spoločným úverom žalobca predčasne splatil svoj úver. V čase počatia spolu nemali intímny styk, ani spolu nežili. Žalovaná na chod domácnosti prispievala, pokrývala
aj potreby maloletého, rozsudok ohľadne vyporiadania BSM bol zrušený, tvrdenia v ňom uvedené sú nepodložené.Žalovaná trvá na potrebe skúmania najlepšieho záujmu maloletého, nakoľko konanie spadá pod uvedené ustanovenia zákona o rodine. Zo zákona nevyplýva, že uplatnený nárok je možné žalovať voči matke ako pasívne legitimovanej. Trvá na premlčaní nároku, vrátenie výživného nie je možné priznať viac ako 3 roky spätne, uvedené treba aplikovať analogicky ako v § 93 Zákona o rodine. Započítaciu námietku uplatňuje do výšky žalovaného nároku. 6. Súd vec prejednal v zmysle § 180 Civilného sporového poriadku na pojednávaní, konanom dňa 08.11.2021, vypočul prednesy zástupcov strán, vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise stranami sporu: žalobný návrh, vyjadrenia žalovaného k žalobe, vyjadrenia žalobcu- replika, vyjadrenia žalovaného- duplika, rozhodnutiami OS Q. sp. zn. XP/XX/XXXX z 10.12.2014, sp. zn. XPc/XX/XXXX, sp. zn. XPc/X/XXXX zo dňa 18.08.2020, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, z ktorých ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci: 7. Strany sporu boli partnermi, z ich vzťahu sa dňa 14.08.2001 narodil ich spoločný syn Z.. U. XX.XX.XXXX sa žalovanej narodilo druhé dieťa, maloletý X.. Otcovstvo k maloletému X. bolo určené súhlasným vyhlásením v zmysle § 90 zákona o rodine. Po narodení maloletého X. uzatvorili strany sporu manželstvo dňa 12.12.2004. Po čase sa ich vzťahy vážne narušili, manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Q. z 10.12.2014, sp. zn. XP/XX/XXXX, právoplatným dňa 29.01.2015. Okresný súd zveril obe deti do osobnej starostlivosti žalobcu, pričom zaviazal žalovanú platiť na Z. výživné vo výške 120 Eur mesačne a na X. výživné vo výške 100 Eur mesačne. Následne sa žalobca dozvedel, že maloletý nie je jeho biologickým synom, inicioval konanie o prípustnosti a záujme maloletého na podaní návrhu na zapretie otcovstva, rozsudkom Okresného súdu Q. z 18.08.2020, sp. zn. XPc/X/XXXX, právoplatným dňa 25.08.2020 bolo určené, že žalobca nie je biologickým otcom maloletého. Pred uvedenými konaniami, ku dňu 31.01.2017 maloletý opustil domácnosť žalobcu a starostlivosť o maloletého prevzala žalovaná. Žalobca uvádza, že materiálnu i nemateriálnu starostlivosť o maloletého zabezpečoval on v prevažnej miere od jeho narodenia až do právoplatnosti rozsudku, pričom vzhľadom na doposiaľ neurčené otcovstvo, jedinou osobou, ktorú mala zaťažovať vyživovacia povinnosť voči maloletému bola žalovaná. Žalobca má za to, že plnil vyživovaciu povinnosť voči maloletému za žalovanú, a z uvedeného dôvodu si uplatňuje požadovaný nárok ako nárok podľa § 97 zákona o rodine predstavujúci plnené výživné za iného, a to za obdobie od 05.11.2004 do 31.01.2017 v sume vo výške 12.366,60 Eur vyčíslenej podľa ním uvedenej špecifikácie. Žalovaná uplatnený nárok spochybňuje, tvrdí, že nie je splnená podmienka záujmu maloletého na priznanie žalovaného nároku, nakoľko žalobca mal vedomosť o tom, že nie je otcom maloletého, jeho postup je špekulatívny a v rozpore s dobrými mravmi, namieta, že by žalobca prispieval na výživu maloletého X., vo všetkom sa osobne aj materiálne o maloletého starala žalovaná, namieta tak aj svoju legitimáciu v konaní, žalovaná si uplatnila do výšky žalovanej sumy započítacou námietkou na zápočet náhradu škody, ktorá jej vznikla následkom neumožnenia jej užívať nehnuteľnosť v jej vlastníctve žalobcom a napokon vzniesla aj námietku premlčania uplatneného nároku v 3-ročnej premlčacej lehote. 8. Podľa § 79 ods. 1, 2 Zákona o rodine, Kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia a úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Toto právo sa premlčuje podľa osobitného predpisu. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa § 77 ods. 1, 2 Zákona o rodine, Právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Práva na jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného a ostatné práva na peňažné plnenia vyplývajúce z tohto zákona sa premlčujú. Podľa § 110 Zákona o rodine, Ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 100 ods. 1 OZ, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 101 OZ, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 3 ods. 1 OZ, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bezprávneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 517 ods. 2 OZ, Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 9. Nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní je nárokom právne kvalifikovaným podľa § 79 ods. 1, 2 Zákona o rodine. Právna úprava obsiahnutá v uvedenom ustanovení zákona o rodine je svojím charakterom špeciálna, keďže ide o osobitný rodinno-právny inštitút a má prednosť pred všeobecnými ustanoveniami, tzn. pri aplikácii právnej zásady lege specialis derogate lex generalis možno vyvodiť, že ak sú naplnené podmienky pre použitie zvláštnej úpravy, musí sa táto aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Z aplikačných pravidiel vychádza tiež záver, že na plnenie vyživovacej povinnosti za iného nemožno aplikovať právnu úpravu bezdôvodného obohatenia, t.j. ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na prípady, v ktorých ide o plnenie vyživovacej povinnosti za iného, sa vzťahuje osobitné ustanovenie § 79 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že ten, kto za iného plnil jeho vyživovaciu povinnosť, môže požadovať úhradu plnenia od povinného, ktorý ju môže splniť dobrovoľne. Ak sa tak nestane, rozhodne o tejto povinnosti súd na návrh.
10. Aplikácia predmetného ustanovenia prichádza do úvahy, keď vyživovaciu povinnosť plní za povinného osoba, ktorej táto povinnosť nevyplýva zo Zákona o rodine. Predpokladom vzniku nároku na úhradu tohto plnenia je, že ten, kto plnil vyživovaciu povinnosť za iného, nemal sám takúto povinnosť plniť. Môže sa tak stať napríklad vtedy, ak niekto omylom plní za iného, pretože sa domnieva, že sám má povinnosť plniť. To platí aj v prípade úspešného zapretia otcovstva. Ak došlo k zapretiu otcovstva k maloletému dieťaťu, došlo k plneniu výživného na dieťa za niekoho iného, a preto ten, kto plnil, má právo domáhať sa finančnej náhrady voči skutočnému otcovi dieťaťa, ku ktorému sa následne určí otcovstvo. V prípade, že k určeniu otcovstva nedôjde, muž ktorý úspešne zaprel otcovstvo, môže nárok na úhradu plnenia výživného na dieťa uplatniť aj voči matke dieťaťa, keďže u nej sa z uvedeného dôvodu koncentruje vyživovacia povinnosť k dieťaťu ( R/1/1969). Čo sa týka rozsahu nároku podľa citovaného zákonného ustanovenia, tento nie je jednoznačne určený súčtom jednotlivých čiastok, ktoré boli za iného plnené, ale okolnosťou, či táto suma zodpovedá schopnostiam a možnostiam rodiča výživné v predmetnom čase poskytovať tak, ako to upravuje ustanovenie § 75 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. To znamená pre daný prípad, že treba vychádzať zo schopností a možností žalovanej, akoby bolo v jej schopnostiach a možnostiach počas predmetného obdobia prispievať na výživu dieťaťa. Treba osobitne zvážiť nárok uplatnený podľa § 79 Zákona o rodine, keď sa uplatňuje voči matke, v prípade že otec dieťaťa nebol určený, teda treba zvážiť i tú skutočnosť, či riadne plnila svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu a aké boli pomery na jej strane z hľadiska schopností a možností. To znamená, že rozsah nároku podľa § 79 Zákona o rodine nemusí byť rovnaký s vynaloženými čiastkami, ktoré plnil muž, u ktorého došlo k úspešnému zapretiu otcovstva. Je potrebné zisťovať, či po narodení dieťaťa bola matka zamestnaná a s akým príjmom, rovnako ako bol jej príjem aj v prípade, že bola nezamestnaná, či mohla prispievať na výživu maloletého dieťaťa, prípadne aj za druhého rodiča. 11. Pre uplatnenie nároku na plnenie výživného za iného platí všeobecná 3-ročná premlčacia doba ustanovená v § 79 ods. 2 Zákona o rodine s odkazom na § 101 OZ. Z ustanovenia§ 101 OZ vyplýva, že premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu. Začiatok plynutia 3-ročnej premlčacej doby je vymedzený dňom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, čo závisí od okolností konkrétneho prípadu, napr. v prípade, že dôjde k následnému určeniu otcovstva, premlčacia lehota začína plynúť právoplatnosťou rozsudku o určení otcovstva, ak otcovstvo určené nebolo, premlčacia lehota začína plynúť právoplatnosťou rozsudku o zapretí otcovstva. 12. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že bolo úspešne zapreté otcovstvo žalobcu k maloletému dieťaťu, a tak mu vzniklo právo domáhať sa náhrady nákladov vynaložených na dieťa. Nakoľko k maloletému dieťaťu nedošlo k určeniu otcovstva, čo nepopiera ani samotná matka, tento nárok bolo možné podať aj voči matke dieťaťa, teda voči žalovanej, keďže je splnený ďalší predpoklad, že nie je v čase rozhodovania o návrhu žalobcu známy otec dieťaťa. Navrhovateľ si svoj nárok uplatňuje za obdobie od 05.11.2004 do 31.01.2017.
13. V konaní však žalovaná vzniesla námietku premlčania, ktorou sa súd musel zaoberať. Z dokazovania vyplýva, že navrhovateľ si mohol svoj nárok voči žalovanej uplatniť po právoplatnosti rozsudku o zapretí jeho otcovstva k maloletému dieťaťu, k čomu došlo dňa 25.08.2020, pričom návrh na súd podával 25.01.2021, teda v 3-ročnej premlčacej dobe. Nakoľko ide o nárok na plnenia za iného, teda vyživovacej povinnosti, súd posudzoval plynutie premlčacej doby zohľadňujúc jednotlivé platby výživného, a to za obdobie troch rokov pred podaním návrhu, k čomu došlo 25.01.2021.Preto podľa súdu nárok navrhovateľa nie je premlčaný za čas od 25.01.2018 do 25.01.2021. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca svoj nárok uplatňuje za skoršie obdobie, t.j. za obdobie od 05.11.2004 do 31.01.2017, a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania je zrejmé, že nárok uplatnený žalobcom za uvedené obdobie od 05.11.2004 do 31.01.2017 je v celom rozsahu premlčaný. 14. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení, súd má za to, že žalobu žalobcu je nutné ako nedôvodnú z dôvodu účinne vznesenej námietky premlčania nároku žalovanou zamietnuť.
15. Nad rámec uvedeného súd uvádza, že súd sa nezaoberal ďalšími vznesenými námietkami strán konania (nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej, výška poskytovaného výživného žalobcom, resp. popretie poskytovania výživného žalobcom, obrana spočívajúca v započítaní pohľadávok žalovanej z nároku na náhradu škody, rozpor so záujmom maloletého, vedomosť žalobcu o otcovstve k maloletému...), nakoľko uvedené považoval súd za neefektívne a v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania vzhľadom na premlčanie nároku. 16. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 17. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 18. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Nakoľko žalovaná mala vo veci plný úspech, vznikol jej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, a to v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného sporového poriadku). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.