Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_73S-22-2020.pdf
PDF · 214.43 KB
Case nature
Area
Subarea
73S/22/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: Domäsko s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 640/23, 962 21 Lieskovec, IČO: 31 719 236, právne zastúpeného KVASŇOVSKÝ & PARTNERS / ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101760895/2018 zo dňa 10. septembra 2018, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u daňového subjektu Domäsko, s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 642/23 Lieskovec (ďalej len „žalobca“) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol z 05.04.2018. Výsledkom následného vyrubovacieho konania bolo rozhodnutie správcu dane č. 101088041/2018 z 04.06.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 43 644,58 Eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Správca daňovou kontrolou zistil, že žalobca vystavil v kontrolovanom zdaňovacom období pre odberateľa Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o., so sídlom Vídeňská 635/8, Olomouc, faktúry ktorými deklaroval trojstranný obchod s tovarom - bravčové mäso podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Správca dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií (MVI) zistil, že tovar bol doručený na adresu Slavkovská cesta 1731 Kežmarok a Slavkovská cesta 54 Kežmarok a podľa predložených faktúr bol ďalej predaný obchodnej spoločnosti MIMA Market, s.r.o. Jaseňová 20, Žilina, pričom prepravu zabezpečoval žalobca. Všetky predmetné obchodné prípady boli uskutočnené v rámci trojstranného obchodu. Spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. funguje tak, že v Olomouci má prenajatú len kanceláriu a vlastné priestory nemá, jeho činnosťou je obchod bez toho, aby mal skladovacie priestory a nedochádza k žiadnym vykládkam, či prekládkam tovaru. Táto spoločnosť v období 10/2015 - 1/2016 nedeklarovala transakcie ako trojstranný obchod podľa čl. 141 Smernice Rady 2006/112/ES, ale vo svojich daňových priznaniach vykazovala intrakomunitárne nadobudnutie a intrakomunitárne dodanie, nakoľko tovar nikdy nebol v ČR. Od obdobia 2/2016 sú dodávky deklarované v rámci trojstranných obchodov, ale okrem vykazovania v evidenciách pre daňové účely a priznaniach DPH nedošlo k žiadnym faktickým zmenám pri realizácii jednotlivých obchodných prípadov. Predmetný tovar bol dodávaný obchodnej korporácii MIMA Market, s.r.o. len fakturačne a
skutočným odberateľom bola obchodná korporácia Hydina SK, s.r.o., Slavkovská cesta 54, Kežmarok. Správca dane ďalej zistil, že spoločnosť MIMA Market, s.r.o. zanikla na základe rozhodnutia jediného spoločníka z 20.10.2017, ktorým bolo schválené zrušenie spoločnosti bez likvidácie jej zlúčením so spoločnosťou Alytus, s.r.o., so sídlom Magurská 37, Banská Bystrica, ktorá sa stala jej právnym nástupcom. Obchodná spoločnosť MIMA Market, s.r.o. bola dňom 07.11.2017 z obchodného registra vymazaná a podľa údajov z dátového skladu Finančnej správy Slovenskej republiky v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2017 nadobudnutie tovaru v tuzemsku podľa § 11 a § 11a zákona o DPH priznala nadobudnutie tovaru v tuzemsku a základ dane. Táto spoločnosť nepriznala nadobudnutie tovaru - bravčového mäsa od dodávateľa Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. v sume 483 105,01 Eur. Správca dane zhrnul, že žalobca predložením uvedených faktúr a dokladov o preprave deklaroval splnenie podmienok pre uplatnenie oslobodenia od dane podľa § 45 zákona o DPH, ale kontrolou bolo zistené, že preprava predmetného tovaru skončila na území SR (región Kežmarok) tak, ako je uvedené v dokladoch o preprave predložených kontrolovaným daňovým subjektom - žalobcom. Prejazd vozidiel, ktoré vykonávali prepravu kontrolnými bránami v okolí Kežmarku v zdaňovacom období jún 2017 potvrdila aj Národná diaľničná spoločnosť, a.s. okrem jedného vozidla. Správca dane mal za zistené, že k uskutočneniu trojstranných obchodov uvedených na faktúrach nemohlo dôjsť spôsobom akým to žalobca deklaruje v daňovom priznaní. Ak má konanie znaky nezákonnosti alebo daňového podvodu, nie je možné aplikovať zásadu prednosti komunitárneho práva. Preprava tovaru bola skončená na území SR a nebola dodaná druhému odberateľovi Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. na území ČR. Druhý odberateľ Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. použil identifikačné číslo pre daň pridelené v ČR a nie členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončila, čiže v SR. Uvedené číslo uviedol v súhrnnom výkaze DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017 aj žalobca. Pri trojstrannom obchode je dôležité, že musia byť splnené všetky podmienky uvedené v § 45 zákona o DPH. V prípade, ak nie sú splnené podmienky trojstranného obchodu nemôže byť použitý zjednodušený postup pri trojstrannom obchode. Podľa správcu dane žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol dodaný druhému odberateľovi Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. Uplatnenie oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode je podmienené dôkazmi o fyzickom pohybe tovaru, čo žalobca nepreukázal. Podľa správcu dane ide o prípad nepravdivého vydávania faktúr a uvedenie nepravdivých údajov v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2017. Týmto postupom sa žalobca vyhol zaplateniu DPH. Ide o jasný prípad daňového podvodu a zamestnanci správcu dane na základe predložených dokladov a preverovaním vykonaným počas daňovej kontroly preukázali, že žalobca nemohol nevedieť, na akých dodávkach mäsa sa zúčastňuje. Deklarované zdaniteľné obchody, ktoré žalobca uviedol v daňovom priznaní ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom je zníženie daňovej povinnosti.
2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 101760895/2018 z 10.09.2018 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na priebeh daňovej kontroly, ako aj výsledok vyrubovacieho konania v podobe prvostupňového rozhodnutia a uviedol aj dôvody podaného odvolania žalobcu. Na základe preskúmania administratívneho spisu a zisteného skutkového stavu považoval odvolacie námietky žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu za nedôvodné. Konštatoval, že tieto námietky sú v zásade identické s vyjadrením žalobcu k zápisnici o ústnom pojednávaní z 09.03.2018, podľa ktorej bol žalobca oboznámený so zistenými skutočnosťami z daňovej kontroly. Žalobca podľa žalovaného vo svojom odvolaní neuviedol rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom vo vzťahu k podmienkam pre uznanie oslobodenia od dane pri trojstranných obchodoch, a to v legislatívnej, ani v aplikačnej rovine. Smernica Rady EÚ č. 77/388/EHS z 17.05.1977 upravuje v čl. 21 ods. 1 bod 1 písm. c/ a čl. 28c E bod 3 postup pre obchodovanie vo vnútri Európskeho spoločenstva formou trojstranného obchodu. Podstata trojstranného obchodu spočíva v uplatnení zjednodušeného postupu zdaňovania pri uskutočnení obchodu medzi troma osobami, ktoré sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru. Aby sa mohol použiť zjednodušený postup v prípade obchodu medzi troma osobami identifikovanými pre daň, musia byť splnené zákonom stanovené podmienky, ktoré oprávňujú obchod posúdiť ako trojstranný. Podstatou je skutočnosť, že tovar sa fyzicky prepravuje alebo odosiela priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu. Ak sú splnené podmienky trojstranného obchodu, potom sa na takéto obchody vzťahuje osobitné určenie miesta nadobudnutia tovaru podľa § 17 ods. 4 zákona o DPH. Miesto nadobudnutia je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy za splnenia zákonných podmienok. Ďalej uviedol, že zistenie správcu dane, že na dokladoch je uvedené miesto výkladu Kežmarok v SR spochybňovalo existenciu trojstranného obchodu v zmysle podmienok podľa § 45 zákona o DPH tak,
ako to uviedol žalobca v daňovom priznaní za jún 2017, pretože tovar mal byť prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu. Druhým odberateľom v tomto prípade je česká spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. a teda tovar mal byť prepravený priamo do ČR. Odvolací orgán zo spisu zistil, že správca dane k tomu vykonal rozsiahle dokazovanie, keď zaslal žiadosť o MVI do ČR, zaslal žiadosť na Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. o poskytnutie informácií o pohybe vozidiel a overoval uskutočnenie deklarovaných trojstranných obchodov prostredníctvom medzinárodného systému VIES. Z odpovede Českej daňovej správy vyplynulo, že odberateľ Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. má v Olomouci len prenajatú kanceláriu a jeho činnosťou je obchod bez toho, aby mal skladové priestory na území ČR, nedochádza k žiadnym vykládkam a prekládkam tovaru. Podľa doložených CMR bol tovar doručený na adresu Slavkovská cesta 1731, resp. 54 v Kežmarku, SR. Podľa doložených faktúr bol predmetný tovar ďalej predaný Slovenskej obchodnej spoločnosti MIMA Market, s.r.o., pričom prepravu zabezpečoval žalobca. Podľa českej daňovej správy je predmetný tovar dodávaný obchodnej korporácii MIMA Market, s.r.o. len fakturačne a skutočným odberateľom je obchodná korporácia Hydina SK, s.r.o., Kežmarok. Z preverovania vyplynulo, že preprava predmetného tovaru skončila na území SR v regióne Kežmarok, čo potvrdilo aj preverovanie v rámci Národnej diaľničnej spoločnosti. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že premetom žiadosti o MVI nebol svedecký výsluch zástupcu spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o., čo vyplýva z obsahu žiadosti o MVI. Správca dane zaslal žiadosť o MVI za účelom zistenia skutočností pre správne určenie dane a na základe jeho žiadosti sa preverovali doklady týkajúce sa deklarovaných zdaniteľných obchodov a požadoval iba vysvetlenie, akým spôsobom došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov. Žiadosť o MVI je zákonným adekvátnym dôkazným prostriedkom k účelu správy daní a k zisteniu skutočností podstatných pre správne určenie daňových povinností. Z výsledku preverovania uzavrel, že spoločnosť MIMA Market, s.r.o. nepriznala nadobudnutie tovaru - bravčového mäsa od dodávateľa Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. v sume 483 105,01 Eur. Na adresy spoločnosti Alytus, s.r.o. sa nachádza bytový dom s vchodom č. 37, na ktorom nebola žiadna poštová schránka ani časť vchodu označená obchodným názvom spoločnosti a ani meno spoločníka a ani konateľa tejto spoločnosti. Ďalej žalovaný zistil, že žalobca bol oboznámený s výsledkami dožiadania MVI, čo dokumentuje aj zápisnica o ústnom pojednávaní z 09.03.2018, ktorej hlavným predmetom bolo oboznámenie zo zistenými skutočnosťami z daňovej kontroly. Žalobca sa k výsledkom daňovej kontroly písomne vyjadril listom z 23.03.2018, čím nebol poškodený na svojich právach počas dokazovania. Za odôvodnenú nepovažoval námietku žalobcu, že správca dane nepreukázal, že zistené skutočnosti v súvislosti so spoločnosťou MIMA Market, s.r.o., nekontaktnosť jej právneho nástupcu, nejakým spôsobom súvisí s jeho obchodovaním. Žalovaný k tomu uviedol, že zo spisového materiálu nezistil, že by správca dane uvedené skutočnosti použil ako dôkaz, resp. ako argument vo svojom závere, že nebol preukázaný deklarovaný trojstranný obchod. Uviedol, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly rozsiahle dokazovanie, ktoré uskutočnil aj v spolupráci so zahraničnou finančnou správou, Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. a na základe takto vykonanej kontroly dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že deklarované trojstranné obchody boli aj reálne uskutočnené. Žalobca k predmetným faktúram, ani k zisteniam správcu dane neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia a závery správcu dane, na základe čoho mal za to, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav. Poukázanie žalobcu na rozsudky Najvyššieho súdu SR nepovažoval za dôvodné. Stotožnil sa so záverom správcu dane, že pri trojstrannom obchode je dôležité, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v § 45 zákona o DPH. V prípade, ak nie sú splnené podmienky trojstranného obchodu, nemôže byť použitý zjednodušený postup pri trojstrannom obchode. Z vykonaného dokazovania mal za zrejmé, že preprava tovaru bola skončená na území SR a nebola dodaná druhému odberateľovi Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. na území ČR. Druhý odberateľ Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. použil identifikačné číslo pre daň pridelené Českou republikou a nie členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončila, čiže v SR. Žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol dodaný inému členskému štátu, ktorým mala byť česká spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. Uplatnenie oslobodenia dane pri trojstrannom obchode je podmienené objektívnymi dôkazmi o fyzickom pohybe tovaru. Žalobca tak nepreukázal, že k trojstrannému obchodu oslobodenému od dane reálne došlo. Správca dane na základe získaných informácií dospel k logickému úsudku, že údaje o dokladoch o preprave predložených žalobcom zodpovedajú skutočnosti a skutočné miesto vykládky na Slovensku je Kežmarok. Žalobca vykázal dodávky predmetného tovaru ako trojstranný obchod nesprávne a uvedeným konaním sa vyhol zaplateniu DPH. Správca dane preukázal, že žalobca nemohol nevedieť na akých dodávkach mäsa sa zúčastňuje. Deklarované zdaniteľné obchody, ktoré žalobca uviedol v daňovom priznaní ako trojstranné obchody vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom je zníženie daňovej povinnosti. Správca dane preto správne posúdil deklarované dodávky tovaru do iného členského štátu spoločnosti Mrazírny
Štepánek CZ, s.r.o., ktoré sa nepreukázali ako dodanie tovaru v tuzemsku podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH a vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH z deklarovanej sumy dodávok spolu 480 090,30 Eur vypočítal DPH vo výške 43 644,58 Eur.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, kde namietal vadu protokolu ako podkladom napadnutého rozhodnutia, pričom nesúhlasil so závermi uvedených v napadnutom rozhodnutí, nakoľko podľa jeho názoru nemôže správca dane žiadosť o MVI a predovšetkým odpovede, ktoré dostane na žiadosť v rámci MVI považovať za konkrétne vykonávaný dôkaz, ale ide o informáciu o výsledkoch dokazovania vykonaného dožiadaným správcom dane. Z tohto dôvodu bol správca dane povinný v rámci prejednacej zásady v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku zistiť konkrétne vykonané dôkazy a umožniť žalobcovi vyjadriť sa ku všetkým týmto vykonávaným dôkazom. Informácie, ktoré správca dane získal prostredníctvom MVI nesprávne považoval za dôkazy a žalobcovi ich iba oznámil a neumožnil mu do procesov ich získavania nijakým spôsobom zasiahnuť. Právna prax pritom dôsledne vyžaduje, aby predpokladom na zistenia, ktoré majú byť podkladom pre rozhodnutie daňového orgánu, bolo, že mu bude poskytnutá príležitosť splniť svoju dôkaznú povinnosť, navrhnúť a vykonať dôkazy, ktoré zo svojej pozície súkromnoprávnej osoby nemôže nijakým spôsobom zabezpečiť, vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu získania. Nedodržanie tohto postupu nie je podľa žalobcu len ohrozením účelu daňového konania, ale predovšetkým porušením práv daňového subjektu. Poukázal na neoznačenú ustálenú judikatúru súdneho dvora, v zmysle ktorej informácie získané v rámci MVI nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože tieto majú charakter informatívny, ktorým sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne potvrdený dokazovaním. Získané informácie v rámci MVI bolo možné potvrdiť iba dokazovaním u obchodných partnerov žalobcu, a preto podľa názoru žalobcu sú správne jeho námietky v jednotlivých vyjadreniach, ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, že správca dane nevykonal dokazovanie týmto smerom a neumožnil mu účasť na dokazovaní v rozsahu práv mu priznaných platnou právnou úpravou. S poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/13/2013 uzavrel, že správca dane postupoval v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku, ako aj v rozpore s týmto citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR, na základe čoho porušil prejednaciu zásadu a porušil práva kontrolovaného daňového subjektu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vzhľadom na to žalobca považoval informácie zistené v rámci MVI ohľadom dopravy tovaru pri obchode neuznanom správcom dane za nepoužiteľné. Ďalej žalobca poukázal na § 25 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého má daňový subjekt právo byť prítomný pri vypočutí svedka. Opätovne poukázal na neoznačenú judikatúru, ktorá potvrdila porušenie práv daňového subjektu nesprávnym postupom správcu dane, ak požiadal dožiadaných správcov dane o miestne zisťovanie ohľadom daňových subjektov deklarovaných obchodov realizovaných medzi ním a konkrétnymi obchodnými spoločnosťami, pričom dožiadaný správcovia dane v rámci miestneho zisťovania kládli štatutárnym orgánom konkrétnych obchodných spoločností otázky o existencii a priebehu kúpy a predaja tovarov a odpovede na otázky, ako aj výsledok miestneho zisťovania zachytili v protokoloch z daňových kontrol. V zmysle súdnej praxe a súdnych rozhodnutí, ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcich sa iných osôb, ktoré sú jej známe, ide o výsluch svedka. Ak takto správca dane nepostupoval, nevytvoril žalobcovi podmienky na realizáciu jeho práv, keď vypočul zástupcu spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. bez prítomnosti zástupcov žalobcu a ani ich o tomto úkone neupovedomil, čím ho poškodil na jeho právach počas daňového dokazovania. Procesné pochybenie správcu dane v podobe nerešpektovania práva klásť na svedkov otázky nemôže byť napravené tým, že daňový subjekt sa mal možnosť následne vyjadriť k záverom vyplývajúcim z týchto výpovedí. Žalobca uviedol, že nezodpovedal za zlé účtovanie a podávanie daňových priznaní svojho obchodného partnera. V konečnom dôsledku za to ani nemôže. Poukázal na to, že v rámci tvrdení správcu dane vznikli nezrovnalosti, ktoré bol povinný odstrániť, avšak nie tým spôsobom, že by si mohol svojvoľne vybrať, ktoré daňové priznanie považuje za správne. Skutočnosť, že sa v priebehu daňovej kontroly tretí subjekt Alytus, s.r.o. stal nekontaktným nemôže byť žalobcovi na ťarchu a správca dane nijakým spôsobom nepreukázal, že nekontaktnosť tohto subjektu akýmkoľvek spôsobom súvisí s jeho obchodovaním so žalobcom. On nemal vedomosť o vnútornej činnosti obchodných partnerov a o skutočnosti, že tento subjekt si riadne neplní svoje zákonné povinnosti nemal žalobca ani reálnu možnosť vedieť a za jeho nekontaktnosť nemôže v nijakom prípade byť prisudzovaná ujma žalobcovi, nakoľko na to nemá žiadny dosah a ani na činnosť iných subjektov. Zastával názor, že skutočnosť, že iný subjekt zaúčtoval konkrétnu obchodnú transakciu nemôže znamenať to, že práve jeho zaúčtovanie tejto transakcie bolo správne a preto ho považovať
to za jasný a neoblomný dôkaz o konkrétnom priebehu obchodu. Navyše každý právny úkon sa musí posudzovať podľa jeho skutočného obsahu, a preto aj v prípade označenia trojstranného obchodu ako jednostranný obchod by sa jednalo o obchod trojstranný, nakoľko boli splnené všetky predpoklady podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca dôrazne nesúhlasil s postupom, kedy správca dane v rámci predmetného konania konštatoval vyjadrenie českej daňovej správy, že predmetný tovar je dodávaný spoločnosti MIMA Market, s.r.o. len fakturačne a skutočným odberateľom je obchodná korporácia Hydina SK, s.r.o., Kežmarok. Tieto tvrdenia sú zavádzajúce a nemajú žiadnu oporu v dôkazoch, ani v objektívnom skutkovom stave. Nesúhlasil ani s výpočtom rozdielu - Dodanie tovaru a služby podľa § 8 a § 9 zákona o DPH vo výške 43 644,58 Eur a naďalej zotrval na tom, že mu v súlade so zákonom prináleží právo na uplatnenú daňovú výhodu. Žalobca trval na tom, že všetky ním uplatnené a deklarované obchodné vzťahy boli reálne vykonané, správne zaúčtované a v rámci nich došlo k splneniu všetkých zákonných podmienok podľa Daňového poriadku a rovnako aj podľa zákona o DPH. S poukázaním na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs/60/2017 bol toho názoru, že ak došlo k porušeniu povinností iných subjektov, zodpovednosť mala byť výlučne na týchto subjektoch a zároveň by nemal byť žalobca penalizovaný len z toho dôvodu, že daný postup sa javí správcovi dane ako najefektívnejší. V ďalšom žalobnom bode namietal v zmysle nálezu Ústavného súdu ČR I.ÚS 1835/07, že daňová kontrola nemala podklad v zákone, ani v Ústave a je vedená nanajvýš svojvoľne, čo svedčí o skutočnosti, že protokol je nezákonným podkladom celého daňového konania a nemožno naň prihliadať. Absencia dôvodu, účelu alebo akéhokoľvek podnetu bez začatia výkonu daňovej kontroly správcom dane je vadou konania bez možnosti dodatočnej nápravy, ktorá má za následok nezákonnosť takto vedenej daňovej kontroly a je nevyhnutné, aby bolo rozhodnutie správcu dane a žalovaného na takomto nezákonnom podklade konajúcim súdom zrušené. Navyše dôvod začatia daňovej kontroly podľa žalobcu nemôže byť špecifikované len odkazom na znenie príslušného ustanovenia, ale je nevyhnutné, aby dôvod začatia bol špecifikovaný konkrétnymi skutkovými okolnosťami daného prípadu. Vzhľadom na uvedené je zjavné, že správca dane podľa žalobcu mu neoznámil konkrétny dôvod začatia daňovej kontroly a dokonca odmieta ten dôvod mu aj oznámiť. Ďalej namietal, že správca dane a žalovaný na viacerých miestach vo svojich rozhodnutiach spoločnosť MIMA Market, s.r.o. a Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. označujú pojmami „nárazník“ alebo „účelová spoločnosť“ alebo pojmom „umelo včlenená spoločnosť“, pričom používaním uvedených pojmov bez náležitého odôvodnenia videl vadu týchto rozhodnutí spočívajúcu v tom, že na zistený skutkový stav sa aplikuje uvedené. Na základe uvedeného mu namietal nepreskúmateľnosť prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. V ďalšom bode namietal odmietnutie predložených dokladov, pretože správca dane na základe predloženej dokumentácie nepreukázal jej nepravdivosť, iba účelovo spochybňoval skutočnosti v nej deklarované. Počas prebiehajúcej daňovej kontroly poukazoval na skutočnosť, že obchodná spolupráca s uvedenými spoločnosťami bola uskutočňovaná v rámci riadnych obchodných vzťahov dodávateľa a odberateľa, legálnymi postupmi a pokiaľ niektoré formy spolupráce vykazovali nadštandardný charakter, ich výlučným účelom bolo len zabezpečiť čo najväčšiu plynulosť výrobných transakcií s tovarom, ktorý si tento pre svoje špecifický charakter vyžaduje, nakoľko obchodovanie s takýmto druhom tovaru je podmienené efektivitou, rýchlosťou a precíznou logistikou. Poukázal na to, že splnenie zákonných povinností zo strany obchodných partnerov je výlučne a len v kompetencii a na zodpovednosti obchodných partnerov a v žiadnom prípade nemôže byť na ťarchu a zodpovednosť žalobcu. Správca dane logicky a relevantne neodôvodnil, z čoho vychádzal, keď zastával názor, že štatutárny orgán ako osoba konajúca v mene obchodnej spoločnosti nie je spôsobilá objednať tovar, zabezpečiť prevoz tovaru zo strany dodávateľa z bodu A do bodu B, zabezpečiť jeho vykládku a odkomunikovať uskladnenie so subjektom poskytujúcim skladové priestory, hoc i spolupracujúcej obchodnej spoločnosti, obchodného partnera. Vzniká tu otázka, koľko osôb je podľa správcu dane potrebných pre uskutočnenie dvoch obchodných stretnutí a pár telefonických rozhodnutí, keď na takom základe stavia svoje závery v takom dôležitom konaní, akým je daňové konanie. Ďalej namietal, že správca dane ako aj žalovaný odlišne od ustanovení osobitných zákonov vo svojich rozhodnutiach celkom zjavne zastupujú úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní, pričom svojvoľne zaujímajú postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu v časti naplnenia skutkovej podstaty hospodárskeho trestného činu podvodu v oblasti správy daní. Ďalej žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí z dôvodu neobstarania si dostatočného množstva podkladov a pre neúplné zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie vo veci. Podľa jeho názoru absentuje zodpovedanie zásadných otázok, ktorými sú relevantné informácie, ktoré tam uvádza. Podľa názoru žalobcu bolo dôkazné bremeno neprimeraným spôsobom a v neprimeranom rozsahu prenesené na žalobcu. V ďalšom bode namietal žalobca účelové spochybnenie predložených dokladov, nakoľko správca dane logicky a relevantne neodôvodnil z čoho vychádzal, keď zastával svoje názory. Žalobca pritom spoľahlivo preukázal a zároveň splnil zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.
Namietal aj prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy zo strany správcu dane, ako aj žalovaného, ako aj nedostatok obsahových náležitostí rozhodnutých v daňovom konaní. Záverom žiadal napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovaného
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe považoval žalobné námietky za účelové spochybnenie procesného postupu správcu dane a žalovaného a považoval ich za neopodstatnené a neodôvodnené. Daňové orgány postupovali podľa neho v zmysle základných zásad správy daní a žalovaný porušenie týchto zásad, ani porušenie iných ustanovení Daňového poriadku pri postupe správcu dane nezistil. K námietke, že žalobca nebol prítomný pri uskutočnení MVI uviedol, že v rámci zápisnice o ústnom pojednávaní z 9.3.2018 bol žalobca oboznámený zo zistenými skutočnosťami kontroly dane z pridanej hodnoty, ktoré uvádzal správca dane aj v protokole z daňovej kontroly. To znamená, že žalobca bol informovaný o zistených skutočnostiach. Podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancom správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, čo žalobca využil a v priebehu daňovej kontroly doručil svoje vyjadrenie z 23.03.2017, ktoré správca dane uviedol do protokolu o daňovej kontrole. Žalovaný zo spisového materiálu nezistil skutočnosť, že predmetnom žiadosti o MVI bol svedecký výsluch zástupcu spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. a táto skutočnosť zo žiadosti správcu dane nevyplýva. Z obsahu žiadosti nevyplýva, že žiadal o výsluch svedka. Žiadal tam oznámenie skutočností za účelom zistenia skutočností pre správne určenie dane. Podľa žalovaného z ustálenej judikatúry vyplýva, že žiadosť o MVI je zákonným adekvátnym dôkazným prostriedkom k účelu správy daní a k zisteniu skutočností podstatných pre správne určenie daňovej povinnosti, s poukazom na § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Podľa jeho názoru žalobca nebol poškodený na svojich právach počas dokazovania ako namieta. K spochybňovaniu úplnosti dokazovania žalovaný uviedol, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly rozsiahle dokazovanie, ktoré uskutočnil v spolupráci so zahraničnou finančnou správou, Národnou diaľničnou spoločnosťou a.s. a na základe vykonanej kontroly dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že deklarované trojstranné obchody boli aj reálne uskutočnené, pričom dôkazné bremeno v daňovom konaní leží primárne na strane daňového subjektu. Uviedol, že sa stotožnil s posúdením aké uskutočnil správca dane vo vzťahu k splneniu podmienok trojstranného obchodu podľa § 45 zákona o DPH. Námietku neuvedenia dôvodu výkonu daňovej kontroly taktiež považoval za nedôvodnú, nakoľko správca dane vykonal daňovú kontrolu v zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku, nie ako uvádza žalobca podľa § 46 ods. 3. V zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku sa dôvod začatia daňovej kontroly neuvádza. Námietky týkajúce sa nepreskúmateľných pojmov považoval za nedôvodné, nakoľko žalobca ich uplatnil z iných konaní, pretože sa netýkajú zisteného skutkového stavu k prejednávanej veci, nakoľko v napadnutom rozhodnutí sa pojmy „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo vložená spoločnosť“ vôbec nevyskytujú. Taktiež správcom dane nebolo konštatované porušenie § 49 ods. 1, 2 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH ako uvádza žalobca a ani vo svojich rozhodnutiach neposudzovali konanie žalobcu v zmysle zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti a § 43 ods. 1 zákona o DPH. Závery správcu dane a žalovaného nevypovedajú o tom, že sa jedná o daňový podvod, ale ani o tom, že existuje akákoľvek spojitosť žalobcu so spoločnosťou True Com, s.r.o. a SLOVAKIA FARMA, s.r.o. a zapojenia do obchodného reťazca zaťaženým podvodom na DPH. Uvedené spoločnosti neboli súčasťou deklarovaného trojstranného obchodu za kontrolované zdaňovacie obdobie jún 2017. Podľa jeho názoru sa žalovaný v odôvodnení svojich námietok zaoberal nárokom na odpočítanie dane nie trojstranným obchodom. Žalovaný sa stotožnil s názorom správcu dane, že pri trojstrannom obchode je dôležité, že musia byť splnené všetky podmienky podľa § 45 zákona o DPH, pričom žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol dodaný do iného členského štátu druhému odberateľovi, ktorým mala byť česká spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. Uplatnenie oslobodenia dane pri trojstrannom obchode je podmienené objektívnymi dôkazmi o fyzickom pohybe tovaru. Žalobca tak nepreukázal, že k trojstrannému obchodu oslobodenému od dane reálne aj došlo. Podľa názoru žalovaného správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne a dostatočne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, na základe ktorých vydal rozhodnutie, pričom postupoval v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Aj v odvolacom konaní správca dane postupoval v súlade so zákonom. Záverom žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vzhľadom na to, že z neúčasti na nariadenom pojednávaní sa obaja účastníci konania ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti, správny súd rozsudok vyhlásil v súlade s § 137 ods. 3 Správneho súdneho poriadku vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 11.11.2021.
6. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
7. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
8. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP).
9. Správny súd preskúmaním veci zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017 a vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 43 644,58 Eur. Správca dane daňovou kontrolou zistil, že žalobca vystavil v kontrolovanom zdaňovacom období pre odberateľa Mrazírny Štepánek CZ faktúry, ktorými deklaroval trojstranný obchod s tovarom - bravčové mäso. Prostredníctvom MVI zistil, že tovar bol doručený na adresu Slavkovská cesta 1731 Kežmarok a Slavkovská cesta 54 Kežmarok, pričom podľa predložených faktúr bol ďalej predaný obchodnej spoločnosti MIMA Market, s.r.o. Správca dane uzavrel, že žalobca predložením uvedených faktúr a dokladov o preprave deklaroval splnenie podmienok pre uplatnenie oslobodenia od dane podľa § 45 zákona o DPH, ale kontrolou bolo zistené, že preprava predmetného tovaru skončila na území SR (región Kežmarok) tak, ako je uvedené v dokladoch o preprave predložených žalobcom. Žalobca tak hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol dodaný druhému odberateľovi Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o., pričom uplatnenie oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode je podmienené dôkazmi o fyzickom pohybe tovaru a jeho dodaní druhému odberateľovi, čo žalobca nepreukázal a tým nesplnil podmienky pre oslobodenie od dane v rámci trojstranného obchodu. Žalovaný v odvolacom konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane nakoľko z vykonaného dokazovania mal za zrejmé, že preprava tovaru bola skončená na území SR a nebola dodaná druhému odberateľovi Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. na území ČR. Druhý odberateľ Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. použil identifikačné číslo pre daň pridelené Českou republikou a nie členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončila, čiže v SR. Žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol dodaný inému členskému štátu, ktorým mala byť česká spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. Uplatnenie oslobodenia dane pri trojstrannom obchode je podmienené objektívnymi dôkazmi o fyzickom pohybe tovaru. Žalobca tak nepreukázal, že k trojstrannému obchodu oslobodenému od dane reálne došlo. Správca dane na základe získaných informácií podľa neho dospel k logickému úsudku, že údaje o dokladoch o preprave predložených žalobcom zodpovedajú skutočnosti a skutočné miesto vykládky na Slovensku je Kežmarok. Žalobca vykázal dodávky predmetného tovaru ako trojstranný obchod nesprávne a uvedeným konaním sa vyhol zaplateniu DPH. Správca dane preukázal, že žalobca nemohol nevedieť na akých dodávkach mäsa sa zúčastňuje. Deklarované zdaniteľné obchody, ktoré žalobca uviedol v daňovom priznaní ako trojstranné obchody vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom je zníženie daňovej povinnosti. Správca dane preto vec správne posúdil.
10. Žalobca primárne namietal porušenie prejednacej zásady, pretože správca dane porušil právo žalobcu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným (nie vykonaným) dôkazom a bol povinný zistiť konkrétne vykonané dôkazy, pretože odpovede na MVI nemožno podľa ustálenej judikatúry považovať za
konkrétny dôkaz, ale tieto majú len informatívny charakter, ktorý musí byť následne potvrdený dokazovaním. Námietka je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, nakoľko žalobca bol oboznámený so všetkými zistenými podkladmi (dôkazmi) protokolu o výsledku daňovej kontroly a prvostupňového rozhodnutia už v rámci ústneho pojednávania dňa 09.03.2018 (č.l. 17 adm. spisu), kde bol do zápisnice oboznámený s výsledkami MVI, t.zn. so zistenými medzinárodnými nákladnými listami CMR potvrdzujúcimi miesto dodania tovaru na Slovensku, s faktúrami vystavenými spoločnosťou Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. pre odberateľa Mima Market, s.r.o. (ktorý nepriznal také dodanie tovaru), s vyjadrením splnomocneného zástupcu spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. do zápisnice z pojednávania vedeného českým správcom dane, ako aj s informáciami českého správcu dane získanými pri daňovej kontrole spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. Ďalej bol žalobca oboznámený s výsledkami miestneho zisťovania ohľadom spoločnosti Alytus, s.r.o. (právneho nástupcu Mima Market, s.r.o.), s výsledkami viacnásobného preverovania pohybu motorových vozidiel prepravujúcich tovar v súčinnosti s Národnou dialničnou spoločnosťou na základe použitia údajov z Elektronického mýtneho systému, s výsledkami zisťovania pôvodu tvaru v s použitím systému VIES, ktoré všetky zabezpečil správca dane. Žalobca svoju možnosť vyjadriť sa k týmto podkladom využil podaním z 23.03.2018 a tiež podaním z 24.04.2018, ktorým sa vyjadril k protokolu z daňovej kontroly. Žalobca tak zjavne nebol ukrátený na práve vyjadriť sa k všetkým podkladom prvostupňového rozhodnutia.
11. Správca dane použil na podklad prvostupňového rozhodnutia jednak konkrétne listinné dôkazy, ktoré získal v súlade s Nariadením Rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty prostredníctvom MVI, nakoľko nebolo v jeho pôsobnosti zabezpečiť ich na území iného členského štátu sám. S predchádzajúceho odseku tohto rozsudku však plynie, že súčasne sám vykonal ďalšie rozsiahle dokazovanie, ktorým, spolu s výsledkami MVI a v nadväznosti na ne, získal dôležité skutkové zistenia potvrdzujúce dôkazy zistené prostredníctvom MVU, ktoré dôvodne spochybnili tvrdenia žalobcu o splnení podmienok na oslobodenie tovaru od dane z pridanej hodnoty v rámci trojstranného obchodu. Z obsahom administratívneho spisu tak nie je súladná ani námietka žalobcu, že správca dane, okrem MVI, nevykonal dokazovanie na preukázanie svojich záverov.
12. Žalobca nekonkretizoval ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že informácie získané v rámci MVI nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní pre ich informatívny charakter, ktorú za neho správny súd nebol oprávnený vyhľadávať, nakoľko je pri preskúmaní rozhodnutí viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP). Z obsahu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia pritom vplýva, že správca dane a žalovaný podrobili hodnoteniu konkrétne dôkazy (CMR, faktúry, obsah vyjadrení, výsledky preverovania a pod.) nie odpoveď českého správcu dane na MVI. Procedúra medzinárodnej výmeny informácií v zmysle Nariadenia Rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a úkony príslušných orgánov v rámci nej nie sú účelom MVI, ale prostriedkom získania informácií potrebných pre dosiahnutie účelu daňovej kontroly. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. V súlade s účelom daňovej kontroly boli správcom dane zákonným spôsobom získané konkrétne dôkazy, ktoré boli vo vyrubovacom konaní hodnotené, spôsob ktorého hodnotenia žalobca nenamietal. Samotná MVI, pretože ide o postup, dôkazom nie je. To však neplatí pre dôkazy, ktoré boli jej prostredníctvom zabezpečené, nakoľko z ust. § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku nepochybne plynie, že získanie informácií spôsobom podľa osobitného predpisu (nariadenie č. 904/2010) je legálnym postupom, ktorého využitie Daňový poriadok predpokladá. Preto, pokiaľ boli dôkazy v rámci MVI získané zákonným spôsobom, nebol dôvod ich považovať za nepoužiteľné, ako tvrdil žalobca. Žalobca tiež namietal, že nebol účastný procesu získavania uvedených dôkazov, pričom neuviedol akým spôsobom by mohol ovplyvniť zabezpečenie listinných podkladov, ani to uviesť nemohol, pretože s uplatnením zásad logického uvažovania možno dospieť k jednoznačnému záveru, že nie je možné vplývať na obsah listín (CMR, faktúr a pod.), ktoré vznikli v minulosti, resp. ktoré vychádzajú zo zberu údajov zhromaždených v minulosti (napr. údaje o pohybe motorových vozidiel). Žalobca zákonnosť uvedených dôkazov z iných dôvodov nenamietal.
13. Žalobca namietal porušenie jeho práv pri vypočutí zástupcu spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. bez prítomnosti zástupcov žalobcu, keďže neboli vytvorené podmienky na realizáciu jeho práva v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku, čo nemohlo byť napravené tým, že žalobca mal možnosť sa k záverom vyplývajúcim z tejto výpovede vyjadriť. Žalobca opätovne argumentoval s oporou v
neoznačenej súdnej judikatúre v opakovaných prípadoch, ktorá potvrdila porušenie práv daňového subjektu nesprávnym postupom správcu dane, ak dožiadaní správcovia dane v rámci miestneho zisťovania kládli štatutárnym orgánom obchodných spoločností otázky. Z obsahu administratívneho spisu plynie, že žiadny z podkladov, ktoré boli v rámci MVI zabezpečené pre dosiahnutie účelu daňovej kontroly nemal charakter svedeckej výpovede, na základe čoho nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku. V rámci MVI bol českým správcom dane (Finanční úřad pro Olomoucký kraj) v súlade s § 60 až § 62 zákona č. 280/2009 Zb. Daňový řád spísaný „Protokol o ústním jednání při správě daní“ s daňovým subjektom Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. zastúpeným splnomocneným zástupcom Ing. D. Q., ktorá na všetky položené otázky odpovedala „viz. vyjádření pana T.“, pričom predložila e-mailovú správu od R. T. a odovzdala kópie dokumentov týkajúcich sa obchodnej spolupráce so žalobcom za zdaňovacie obdobie jún 2017. V rámci ústneho pojednávania bola prítomná zástupkyňa spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. poučená o všeobecných právach a povinnostiach plynúcich z Daňového řádu bez toho, aby bola osobitne poučená podľa § 25 ods. 1 až 3 Daňového poriadku alebo podľa § 96 ods. 1 až 4 Daňového řádu týkajúcich sa práv a povinností svedka. Splnomocnená zástupkyňa spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. Z.. Q. v rámci ústneho pojednávania nebola v postavení svedka z formálnej ani z materiálnej stránky, nakoľko nebola ako svedok poučená, ale aj preto, že žiadnu osobnú výpoveď o tom čo ona sama videla, počula alebo iným spôsobom svojimi zmyslami vnímala na položené otázky neurobila. Len predložila požadované doklady a e-mail konateľa spoločnosti, čo za svedeckú výpoveď považovať nemožno. Išlo tak len o poskytnutú súčinnosť daňového subjektu, priebeh ktorej bol zachytený do zápisnice. Doplniť možno tiež to, že správca dane v žiadosti o MVI žiadny výsluch svedka nepožadoval a preto ani od dožiadaného správcu dane nepožadoval zabezpečenie práva žalobcu v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku.
14. Podľa § 25 ods. 1, 4 Daňového poriadku 1/ Každý je povinný vypovedať na účely správy daní ako svedok o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe; musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať. Správca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal; ak sa svedok nedostaví, správca dane môže postupovať podľa § 20. 2/ Správca dane je povinný poučiť svedka pred vypočutím o možnosti odoprieť výpoveď, o jeho povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede.23) <https://www.zakonypreludi.sk/zz/2009-563/znenie-20180901> Odoprieť výpoveď môže ten, kto by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. 3/ Svedok nesmie byť vypočúvaný o skutočnostiach, ktoré sú utajovanými skutočnosťami22) <https:// www.zakonypreludi.sk/zz/2009-563/znenie-20180901> alebo na ktoré sa vzťahuje zákonom uznaná alebo uložená povinnosť mlčanlivosti, iba ak by bol povinnosti zachovávať tajomstvo alebo mlčanlivosť zbavený príslušným orgánom alebo tým, v záujme koho túto povinnosť má. 4/ Ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
15. Žalobca ďalej namietal, že daňový subjekt nezodpovedá za zlé účtovanie a podávanie daňových priznaní svojho obchodného partnera a v konečnom dôsledku ani nemôže, pričom v rámci tvrdení správcu dane v súvislosti so spoločnosťou Mima Market, s.r.o. vznikli nezrovnalosti, ktoré je správca dane povinný odstrániť, avšak nie tým spôsobom, že by si mohol vybrať, ktoré daňové priznanie považuje za správne. Aj v ďalších častiach správnej žaloby žalobca namietal svoju zodpovednosť za nesplnenie povinností zo strany svojich obchodných partnerov, ktorá nemôže byť na jeho ťarchu. Námietka bola nedôvodná z toho dôvodu, že z obsahu prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia zreteľne plynie, že právne posúdenie veci zakladajúce výrok týchto rozhodnutí nebolo založené na nesprávnom účtovaní spoločnosti Mima Market, s.r.o., ktorá nepriznala dodanie tovaru, jej daňových priznaniach a okolnostiach zániku, ktoré okolnosti len dokresľovali celkovú výpovednú hodnotu účtovných dokladov spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o., ktoré nezodpovedali skutočnému pohybu a dodaniu tovaru, ani na nespolupracujúcich obchodných partneroch. Z rovnakých dôvodov nebola opodstatnená námietka žalobcu, že následná nekontaktnosť spoločnosti Alytus, s.r.o., ktorá bola právnym nástupcom spoločnosti Mima Market, s.r.o. nemôže byť na jeho ťarchu, ani dôrazný nesúhlas žalobcu so zavádzajúcim vyjadrením českej daňovej správy, že tovar bol dodávaný spoločnosti Mima Market, s.r.o. len fakturačne a skutočným odberateľom bola Hydina SK, s.r.o.
16. Preskúmavané rozhodnutia boli založené na skutkovom závere, že tovar nebol dodávaný spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. (ktorá na to podľa vyjadrenia p. Štepánka nebola ani vybavená, čo žalobca
nespochybňoval) do Českej republiky, ale z Francúzska, Belgicka a Maďarska priamo do Kežmarku na Slovensku, čo nesporne plynie z obsahu medzinárodných nákladných listov CMR, ktoré žalobca taktiež nespochybňoval. Uvedenému skutkovému zisteniu je priliehavý právny záver správcu dane a žalovaného spočívajúci v tom, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky oslobodenia tovaru od dane z pridanej hodnoty v rámci trojstranného obchodu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko žalobca nebol prvým odberateľom a spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. druhým odberateľom dodávateľov z iných členských štátov v rámci trojstranných obchodov, ku ktorým tak nedošlo. Naopak žalobca bol nadobúdateľom tovaru v tuzemsku bez jeho dodania spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o., na základe čoho tak nebol prvým odberateľom a spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. nebola druhým odberateľom v rámci trojstranného obchodu, ktorý je podľa § 45 ods. 2 zákona o DPH oslobodený od povinnosti platiť DPH. Spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. navyše použila identifikačné číslo pre daň pridelené v Českej republike, ktorá nebola členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončila, pretože tovar preukázateľne (a nesporne) skončil v Slovenskej republike. Uvedené identifikačné číslo v priamom rozpore s § 45 ods. 1 písm. c/ a e/ zákona o DPH uviedol v súhrnnom výkaze DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017 aj žalobca.
17. Podľa § 45 zákona o DPH 1/ Trojstranným obchodom sa rozumie obchod, ak a/ sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, b/ osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch, c/ prvý odberateľ nie je identifikovaný pre daň v členskom štáte druhého odberateľa a voči prvému dodávateľovi a druhému odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň, d/ tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet z členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa do členského štátu druhého odberateľa, e/ druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončí, a f/ druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň. 2/ Ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa odseku 1, prvý odberateľ nie je povinný platiť daň pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu a nadobudnutie tovaru u tejto osoby sa považuje za zdanené. 3/ Pri trojstrannom obchode prvý odberateľ vyhotoví pre druhého odberateľa faktúru, ktorá nebude obsahovať sumu dane a v ktorej uvedie slovnú informáciu „prenesenie daňovej povinnosti".
18. Podľa § 69 zákona o DPH 6/ Pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a. 7/ Pri trojstrannom obchode podľa § 45 je povinná platiť daň osoba, ktorá je druhým odberateľom.
19. Žalobca by vzhľadom na uvedené účinne namietal nezákonnosť právneho posúdenia veci vtedy, pokiaľ by tvrdil a preukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode, uplatnenie ktorého je podmienené splnením špecifických požiadaviek plynúcich z ust. § 45 ods. 1 až 3, v nadväznosti na § 17 ods. 14, § 69 ods. 7 zákona o DPH, najmä objektívnymi dôkazmi o fyzickom pohybe tovaru a jeho dodaní, poradí jeho odberateľov a mieste nadobudnutia tovaru. Takéto tvrdenia a už vôbec nie dôkazy správna žaloba neobsahuje.
20. Žalobca vyjadril názor, že ak má správca dane o určitej skutočnosti pochybnosti, neznamená to, že jeho závery zodpovedajú skutkovému stavu, a to až do času, keď sú jednoznačne preukázané, pričom vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti voči daňovému subjektu je rozporné so zákonom, znamenajúce prenášanie dôkazného bremena správcu dane na daňový subjekt v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek skutočnosť tvrdenú správcom dane. V bode 3.4 a 4.2 správnej žaloby len opätovne všeobecne doplnil, že na základe preukazujúcich dokladov v rozsahu, ktorý možno od žalobcu spravodlivo požadovať, správca dane a žalovaný nesprávne vyhodnotili svoju pozíciu vyplývajúcu im z princípu obráteného dôkazného bremena, ktoré je špecifické pre daňové konanie, a poukázal na rozhodnutia súdov, ktoré pre danú vec nekonkretizoval a neindividualizoval v
tom rozsahu, ako dopadajú ich závery na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že tieto tvrdenia žalobca nekonkretizoval v podmienkach zákonnosti rozhodnutia v preskúmavanej veci, možno len vo všeobecnosti uviesť, že pokiaľ namietal použitie neprimerane zaťažujúceho a extenzívneho výkladu znášania dôkazného bremena na jeho úkor alebo nesprávne posúdenie jeho rozloženia, táto námietka nebola dôvodná. Ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom správca dane nie je povinný vyzývať daňovníka alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na oslobodenie od dane preukazuje daňový subjekt, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, v predložení dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, t.zn. primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno daňovým subjektom (žalobca), ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na oslobodenie od DPH (je iniciátorom oslobodenia od DPH) a ktorý si tento nárok aj uplatnil. Preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na oslobodenie od dane uznaný ako oprávnený.
21. Zo znenia ust. § 24 Daňového poriadku pre tento prípad nevyplýva záver o zvládnutí dôkazného bremena žalobcu, nakoľko žalobca len spochybnil spôsob získania dôkazov v rámci MVI, pričom netvrdil konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyvodzoval záver, že podmienky plynúce z ust. § 45 ods. 1 zákona o DPH boli splnené. Relevantnými tvrdeniami a dôkazmi nespochybnil ani dodanie tovaru z iných členských priamo na Slovensko, čo jednoznačne preukazuje nesplnenie podmienok oslobodenia od dane v zmysle § 45 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Na unesenie dôkazného bremena totiž nestačí prosté tvrdenie, že predmetný tovar bol vyložený na území Českej republiky (čo bolo preverovaním správcu dane vyvrátené) alebo tvrdenie, že podmienky pre oslobodenie tovaru od DPH v rámci trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH boli splnené, ale zvládnutie racionálnej právnej argumentácie zrozumiteľne nasvedčujúcej urobeným tvrdeniam ako aj ich preukázanie, čo v argumentácii žalobcu počas daňovej kontroly, vyrubovacieho konania ako aj v rámci obsahu správnej žaloby chýbalo. Disponovanie faktúrami, ktoré sú v zjavnom rozpore so všetkými ďalšími zabezpečenými dôkazmi správcom dane (najmä CMR, preverovanie pohybu motorových vozidiel, miestne zisťovania a pod.) na preukázanie žalobcovho nároku, ktorý bol preverovaním správcu dane odôvodnene spochybnený nemohlo stačiť. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na oslobodenie o DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na oslobodenie reálne vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie sú sporné daňovým subjektom tvrdené rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na oslobodenie od DPH. Takáto situácia v danom prípade nenastala a preto bola táto námietka nedôvodná.
22. Žalobca ďalej s oporou v ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku namietal, že správca dane v oznámení o daňovej kontrole neuviedol dôvod začatia daňovej kontroly, resp. svojvoľne vykonal daňovú kontrolu bez existencie dôvodu. Ani táto námietka žalobcu dôvodná nebola, pretože daňová kontrola, ktorá predchádzala vydaniu prvostupňového rozhodnutia správcu dane sa začala v súlade § 46 ods. 1 Daňového poriadku na základe oznámenia správcu dane o daňovej kontrole, kde zákon nevyžaduje pred jej začatím osvedčiť ani v oznámení vyjadriť dôvod začatia daňovej kontroly. Z ust. § 45 ods. 1 Daňového poriadku neplynie právo kontrolovaného daňového subjektu, v postavení ktorého bol žalobca, aby mu bol oznámený alebo preukázaný dôvod vykonania daňovej kontroly začatej na základe oznámenia. Daňová kontrola sa v súlade s § 46 ods. 2 Daňového poriadku vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňový subjekt, ktorý je podrobený daňovej kontrole začatej oznámením nemá právo domáhať sa preukázania dôvodu vykonania daňovej kontroly u neho. Hodnotenie, u ktorých daňových subjektov sú dôvody na vykonanie daňovej kontroly splnené je tak vnútornou záležitosťou správcu dane, resp. Finančného riaditeľstva SR, ktoré sú oprávnené na samostatnú vyhľadávaciu činnosť v zmysle § 36 Daňového poriadku. Žalobca sa preto s úspechom nemohol domáhať ani porušenia zásady proporcionality plynúcej z § 3 ods. 2 Daňového poriadku, resp. zneužitia právomoci správcu dane, resp. nezákonného zásahu do jeho práv alebo chránených záujmov, ochrany pred ktorým sa mohol domáhať podaním osobitnej správnej žaloby podľa § 252 a nasl. SSP. Začatie daňovej kontroly spôsobom podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku predpokladá v zápisnici o začatí daňovej kontroly mimo iného uviesť aj dôvod začatia daňovej kontroly. To však nebol prípad
daňovej kontroly vykonanej správcom dane u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017, ktorá bola začatá oznámením so všetkými náležitosťami. Z nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 1835/07 z 18.11.2008, na ktorý poukázal žalobca, plynie, že v tom prípade išlo, obdobne ako podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, o začatie daňovej kontroly spísaním protokolu bez predchádzajúceho oznámenia o začatí daňovej kontroly.
23. Podľa § 46 Daňového poriadku 1/ Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. 3/ Správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis,33) <https://www.zakonypreludi.sk/zz/2009-563/znenie-20180901> alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.
24. Žalobca v bode 3.5. správnej žaloby, na základe všeobecných skutočností a argumentácie vzťahujúcej sa k odpočtu DPH (v napadnutom rozhodnutí išlo o uplatnený nárok na oslobodenie od DPH v rámci trojstranného obchodu, nie o uplatnenie odpočtu DPH) namietal, že nešlo o podvod a s poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. Afs 60/2017 uviedol, že nie je možné si vystačiť s jednoduchou a skratkovitou úvahou, ako to spravil žalovaný, keď neodviedol daň jeden z článkov obchodných transakcií (a jednalo sa o podvod), musel o ňom žalobca vedieť. Z obsahu uvedenej námietky nemožno zistiť, v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ vec právne posúdil ako daňový podvod a s akým následkom pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach uviedli, v čom videli znaky podvodného konania žalobcu, ktoré závery žalobca žiadnou konkrétnou argumentáciou nevyvrátil. Bez zrozumiteľne vyjadrených dôvodov, v čom konkrétne sa správca dane a žalovaný mýlili, čo svojimi závermi porušili a z akých dôvodov, nemožno považovať tieto námietky za konkrétne. Preto majú tieto námietky len povahu všeobecného nesúhlasu, čo na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia správnym súdom nestačí (§ 134 ods. 1 SSP). Žalobca mohol relevantne namietať, že nejde o daňový podvod, pokiaľ by tvrdil a preukázal, že ním uplatnený konkrétny postup, resp. postup predchádzajúci dodaniu tovaru neniesol znaky podvodu s prípadným odkazom na judikatúru SD EÚ v tejto oblasti alebo rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorá pomenúva znaky daňového podvodu, čo neurobil.
25. Ďalej žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že v súlade s § 2 ods. 1 zákona o policajnom zbore, s § 2 ods. 4 Trestného poriadku a s čl. 2 ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, orgánom so zverenou pôsobnosťou v oblasti odhaľovania trestnej činnosti a úloh s tým súvisiacich je Policajný zbor SR, pričom správca dane a žalovaný zjavne zastupujú úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní a svojvoľne zaujímajú postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu v časti naplnenia skutkovej podstaty hospodárskeho trestného činu podvodu v oblasti správy daní, bez toho, aby o jeho vine bolo právoplatne rozhodnuté príslušným orgánom v súlade s právnymi predpismi, t.zn. s opomenutím prezumpcie neviny. V tejto súvislosti správny súd poukazuje napr. na rozsudok NS SR č.k. 1Sžf/16/2016, podľa ktorého: „Vyčleňovanie pojmu daňový podvod zo sféry daňového práva a jeho stotožňovanie výlučne s obdobne označenou skutkovou podstatou (§ 277a Trestného zákona) v oblasti trestného práva zrejme vychádza z nepochopenia citovanej judikatúry Súdneho dvora, ktorá jasne rozlišuje medzi zneužitím práva a podvodom na DPH, pričom pojem „daňový podvod“ v danej súvislosti stabilne používa na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. s nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak
odpočíta a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva EÚ, nakoľko takto uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a riadnej starostlivosti a primeranej obozretnosti“. Obdobne, z Rozsudku NS SR č.k. 1Sžf/31/2016 vyplýva, že „v prípadoch, kedy správca dane používa pojem „daňový podvod“, nejde o „podvod“ v zmysle vnútroštátneho trestného práva, terminologicky výstižnejšie by bolo hovoriť o „nedovolenom daňovom úniku“. Pokiaľ však daňové orgány i súdy aplikujú relevantnú judikatúru SD EÚ spolu s preberaním ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu „daňový podvod“ i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH.“ Pre vydanie rozhodnutia o dovyrubení dane z dôvodu nepriznania oslobodenia od DPH s odôvodnením, že žalobca nesplnil podmienky stanovené zákonom o DPH a správca dane zistil, že žalobca sa vedome zapojil do daňového podvodu, ktorého sa mal dopustiť s cieľom získať daňovú výhodu, tak nie je podmienkou, aby bol žalobca právoplatne odsúdený za trestný čin/zločin daňového podvodu, resp. za protiprávne konanie, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty niektorého z daňových trestných činov/zločinov uvedených v Trestnom zákone.
26. Žalobca v nadväznosti na to s poukazom na závery Súdneho dvora EÚ vo veci Collé C-146/05 tvrdil, že len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí práva na odpočet DPH z dôvodov týkajúcich sa podvodného konania a o účasti spoločnosti uplatňujúcej právo na odpočet dane na daňovom podvode. Bez ohľadu na to, že žalobca argumentoval vo vzťahu k odpočtu dane, o ktorý prejednávanej veci nešlo (išlo o uplatnenie oslobodenia od DPH pri trojstrannom obchode), možno k tomu uviesť, že v podmienkach Slovenskej republiky vnútroštátna právna úprava - SSP (§ 2 ods. 1, 2, § 6, § 177, § 178 a nasl.) správny súd oprávňuje na poskytnutie ochrany právam a povinnostiam alebo právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (teda aj v oblasti správy daní). Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením, nečinnosťou atď. sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde, ktorý v správnom súdnictve preskúmava na základe žalôb zákonnosť právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení, iných zásahov, poskytuje ochranu pred ich nečinnosťou. Z reglementácie SSP plynie, že správny súd poskytuje ochranu subjektívnych práv fyzických a právnických osôb (aj daňových subjektov) preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, v pôsobnosti ktorých je rozhodovať o ich právach a povinnostiach na konkrétnom úseku verejnej správy. Teda právomoc správneho súdu nastupuje až potom, čo konkrétny orgán verejnej správy vydal individuálny správy akt (resp. tento akt nadobudol právoplatnosť) alebo je nečinný, prípadne došlo k inému zásahu. Z uvedeného plynie zrozumiteľný záver, že právny poriadok Slovenskej republiky súd neoprávňuje na bezprostredné rozhodovanie o právach a povinnostiach daňových subjektov v oblasti správy daní a to bez ohľadu na to, či ide o daňový podvod, zneužitie práva alebo ide o akékoľvek iné zistenia pri správe daní.
27. Prístupom, ktorý presadzuje žalobca by bolo popretá tzv. deľba moci ako jeden z princípov právneho štátu na moc zákonodarnú, výkonnú (kam patrí sústava orgánov štátnej správy na čele s vládou) a súdnu (kam patrí správne súdnictvo). Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 16/1995 z 27.01.1995: „V ústavnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu, ako aj právnických a fyzických osôb, vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je bez akýchkoľvek pochybností viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 ústavy. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy)“. Na rozhodovanie o právach a povinnostiach daňových subjektoch v oblasti dane z pridanej hodnoty tak v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR sú oprávnené jedine orgány verejnej správy na úseku správy daní, ktorými sú podľa § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. b/ a § 63 a § 64 ods. 1, 2 písm. a/ Daňového poriadku v danom prípade daňové úrady a žalovaný.“
28. Žalobca v rámci bodu 3.1 správnej žaloby poukázal na právny názor potvrdený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, ktorého záver sa týkajú odpočtu DPH, nie oslobodenia od DPH pri trojstrannom obchode, pričom nevysvetlil aké prípadné konkrétne dopady na prejednávanú
vec, vzhľadom na odlišnosť uplatňovaného hmotného práva, by mohol mať. Žalobca v bode 3.3 správnej žaloby zdôraznil, že uplatnenie odpočtu dane nie je daňovou výhodou, ale ide o právo, ktoré si daňový subjekt uplatňuje za podmienky, že daňové transakcie majú ekonomické opodstatnenie, teda dosiahnutie zisku, čo potvrdzujú reálne vykonané transakcie, pričom v ďalšom odseku opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 ako ja na rozsudky SD EÚ č. C-354/03, C-355/03, C-484/03 a C-33/13 týkajúce sa daňových podvodov súvisiacich s odpočtom DPH bez toho, aby ich závery individualizoval (ak je to možné) pre prípad oslobodenia od DPH pri trojstrannom obchode, ktorým sa tieto rozsudky nezaoberali. Z obsahu bodov 4.1 až 4.4 taktiež opakovane vyplýva, že žalobca argumentoval vo vzťahu k nároku na odpočítanie DPH a mal za to, že jednoznačne preukázal svoj nárok na odpočet DPH v príslušnom rozsahu. Z predmetu uvedených námietok a tvrdení žalobcu je zrejmé, že sa týkajú iného hmotného práva než bolo prvostupňovým a napadnutým rozhodnutím aplikované (týkajú sa odpočtu DPH, pričom predmetom prejednávanej veci bolo oslobodenie od DPH pri trojstrannom obchode), na základe čoho nemohli byť tieto námietky opodstatnené. V bode 4.1, 4.5 správnej žaloby žalobca úplne nenáležite namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a nepreskúmateľnosť s oporou v ust. § 3 ods. 4, 5 a § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, pretože podľa § 163 Daňového poriadku sa na daňové konanie nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (Správny poriadok), t.zn. aj z procesnoprávneho hľadiska boli niektoré žalobné námietky úplne mimo uplatneného práva.
29. Žalobca v bode 3.3 správnej žaloby namietal nepreskúmateľnosť prvostupňového a napadnutého rozhodnutia z dôvodu aplikovania pojmov „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo vložená spoločnosť, účelová spoločnosť, umelo včlenená spoločnosť“ na viacerých miestach vo vzťahu k spoločnostiam Mima Market, s.r.o. a Mrazírny Štepánek CZ, s.r.o. Vadu videl v používaní týchto pojmov bez náležitého odôvodnenia. Žalobná námietka nebola dôvodná, nakoľko prvostupňové ani napadnuté rozhodnutie tieto pojmy neobsahujú. V bode 3.4 správnej žaloby žalobca v nesúlade s obsahom administratívneho spisu tvrdil, že správca dane na základe predloženej dokumentácie nepreukázal jej nepravdivosť, iba účelovo spochybňoval skutočnosti v nej deklarované, pričom poukázal na to, že žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyjadril, že vyhodnotením uvedených zistení a dôkazov správca dane zistil, že žalobca vykonal odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti Mima Market, s.r.o., ktorá nebola skutočným nadobúdateľom tovaru, a poukázal na vystavovanie dodacích listov zo strany uvedených spoločností za účelom predchádzania prípadným reklamačným konaniam, na bežnú prax pri upresňovaní váhy jednotlivých dodávok pri vykládkach, na nahlasovanie zásielok do elektronického systému zásielok štátnej veterinárnej a potravinovej správy v zmysle zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti, na neodôvodnenú nespôsobilosť štatutárneho orgánu spoločnosti konajúceho v mene spoločnosti objednať tovar, zabezpečiť jeho prevoz, vykládku, uskladnenie, na § 43 ods. 1 zákona o DPH. Ďalej tu žalobca tvrdil, že nemožnosť správcu dane preveriť plnenia s odstupom piatich rokov v nadväznosti na korporátne a personálne zmeny a zmeny v štruktúre predmetných spoločností nemôže byť na ťarchu a zodpovednosť žalobcu. Tieto skutočnosti neboli predmetom posúdenia správcu dane alebo žalovaného a v obsahu preskúmavaných rozhodnutí neboli zmienené. V rámci bodu 3.5 správnej žaloby žalobca mimo iného spochybňoval, že išlo o daňový podvod a v tej súvislosti tiež to, že existuje akákoľvek spojitosť žalobcu so spoločnosťou TrueCom s.r.o. a SLOVAKIA FARMA s.r.o., ktoré spoločnosti sa v rámci obsahu preskúmavaných rozhodnutí a daňovej kontroly vôbec neobjavili. Uvedené tvrdenia a námietky žalobcu nenadväzujú na skutočný obsah prvostupňového a napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu (uvedené konštatovania, zistenia, závery a odkazy preskúmavané rozhodnutia ani spis neobsahujú, naopak týkajú sa nejakých iných rozhodnutí, ktoré neboli predmetom prieskumu), na základe čoho v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemohli byť dôvodné.
30. Žalobca uviedol, že v priebehu daňovej kontroly plne spolupracoval a poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť. Žalobca zastával názor, že skutočnosť, že iný subjekt zaúčtoval konkrétnu obchodnú transakciu nemôže znamenať to, že práve jeho zaúčtovanie bolo správne a považovať ho jasný a neoblomný dôkaz o konkrétnom priebehu obchodu s tým, že každý úkon sa musí vykladať podľa jeho skutočného obsahu a preto aj v prípade označenia trojstranného obchodu ako jednostranný obchod by sa jednalo o obchod trojstranný, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH. V bode 3.4 správnej žaloby žalobca tvrdil, že nepredloženie účtovníctva či zmiznutie účtovníctva nahlásené daňovým subjektom nie je trestným činom, nakoľko ide len o problematiku daňového konania. Ďalej namietal nerešpektovanie zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko správca dane neprihliadal na všetky dôkazy predložené, prípadne označené žalobcom, ktoré nijako nešpecifikoval. Žalobca v rámci bodu 3.5 (okrem argumentácie vzťahujúcej sa k DPH) uviedol všeobecné skutočnosti a poukázal na rozhodnutia žalovaného v inej veci č. 102641296/2017 a v iných
častiach správnej žaloby na rozhodnutie žalovaného č. 102132448/2018 a niekoľko rôznych rozsudkov súdov, avšak vždy bez vyvodenia konkrétnych záverov, ktoré by tieto rozhodnutia individualizovali na podmienky prejednávanej veci v tom zmysle, ako závery súdov a žalovaného dopadajú na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca bez ďalšieho len uviedol, že nerozumie prečo žalovaný v identickom prípade nepostupoval analogicky ako v zdaňovacom období september 2014. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu uviedol, že správca dane nemôže svojvoľne, nad rámec svojich oprávnení, prikázať žalobcovi, aby doložil takú dokumentáciu, ktorú ani nie je oprávnený mať vo svojej držbe a rovnako správca dane nie je oprávnený vydávať rozhodnutia poškodzujúce hospodárske záujmy daňových subjektov z dôvodu nesplnenia povinností zo strany tretích subjektov. Žalobca v ďalšom obsahu správnej žaloby (a prakticky v celom obsahu bodov 4.1, 4.3 až 4.5), ktorá nebola predmetom predchádzajúceho textu tohto rozsudku, len deklaroval svoje názory na právnu úpravu a spôsob jej aplikácie, trval na svojich vyjadreniach, absolútne nesúhlasil s názormi správcu dane a žalovaného, robil vyhlásenia a konštatoval neodôvodnené právne závery z nich plynúce, bez toho aby uviedol, v čom sa správca dane alebo žalovaný mýlili, pokiaľ rozhodli spôsobom uvedeným v prvostupňovom alebo napadnutom rozhodnutí, na základe čoho tieto nekonkrétne námietky možno považovať len za všeobecný nesúhlas žalobcu s napadnutým rozhodnutím.
31. Správny súd je pri prieskume zákonnosti správneho aktu orgánu verejnej správy v súlade s § 134 ods. 1 a § 182 ods. 1 písm. e/ SSP vedený a limitovaný žalobnými bodmi, ktoré musia obsahovať konkrétne stanoviská žalobcu k nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, t.zn. v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí. Za konkrétne žalobné námietky nemožno považovať ani konštatovania a názory žalobcu na uplatňovanie zákona, resp. všeobecné poukazy na rozsudky súdov, z informačného obsahu ktorých konkrétne rozpory v postupe alebo spôsobe rozhodnutia žalovaného, resp. správcu dane neplynú. Správny súd nie je oprávnený za žalobcu nezákonnosť vyhľadávať, ani dopĺňať nekonkrétne uplatnené žalobné námietky, ktoré tak môže považovať len za všeobecne vyjadrený nesúhlas nepostačujúci na to, aby správny súd na jeho základe mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
32. Úlohou správneho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je žalobnými bodmi namietané dôvody nezákonnosti napadnutého opatrenia dopĺňať a ani ich za žalobcu špecifikovať. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach, rozsahu a z dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Preto správny súd nemôže vychádzať z domnienok o obsahu žalobných bodov - námietok a ich vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodnutí alebo opatrení, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie alebo opatrenia nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Preto nebolo možné na základe uvedených všeobecných námietok dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorého výroku sa žalobca domáhal.
33. Žalobca namietal, že správca dane ani žalovaný sa so žalobcom tvrdenými skutočnosťami nevysporiadali, neodôvodnili svoje postupy a len prostými a jednoduchými tvrdeniami odobrovali svoje nezákonné a nesprávne postupy, pričom len účelovo spochybňovali predloženú dokumentáciu, na základe čoho sú ich rozhodnutia postavené na domnienkach, nepreukázaných tvrdeniach a nepodložených argumentoch. V bodoch 4.1 až 4.5. správnej žaloby žalobca vyhlásil, že v
preskúmavaných rozhodnutiach absentuje zodpovedanie zásadných otázok (neuviedol akých, čo zaňho správny súd odstrániť nemohol), pričom správca dane mal povinnosť relevantným spôsobom preukázať v čom boli spochybnené dôkazy žalobcu (taktiež neuviedol aké), správca dane sa nevysporiadal s jeho námietkami (ktoré nekonkretizoval). Nebolo mu zrejmé, ako nesprávne zisťovanie správcu dane u bývalého obchodného partnera (neuviedol akého) súvisí s kontrolovaným daňovým obdobím. S oporou v § 47 ods. 3 Správneho poriadku ďalej namietal nedostatok zákonom predpísaných náležitostí a nepreskúmateľnosť preskúmavaných rozhodnutí, vyhlásil, že došlo k porušeniu princípov materiálneho právneho štátu ako aj k porušeniu základných zásad správneho konania upravených v § 3 Správneho poriadku, bez toho, aby uviedol v čom konkrétne mala spočívať, t.zn. s akými rozhodnými skutočnostiam sa konajúce orgány nevysporiadali, prípadne k akým konkrétnym námietkam žalobcu sa nevyjadrili ani čo nezohľadnili. Primárne je námietka žalobcu nedôvodná z toho dôvodu, že podľa § 163 Daňového poriadku sa na daňové konanie nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, t.zn. Správny poriadok. Náležitosti rozhodnutia v daňovom konaní sú predmetom právnej úpravy § 63 Daňového poriadku. Ďalej, vzhľadom na nekonkrétnosť týchto námietok, možno len všeobecne doplniť, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane sa zaoberal všetkými rozhodnými skutkovými okolnosťami zistenými vlastnou vyhľadávacou činnosťou, resp. prostredníctvom MVI, tiež s námietkami žalobcu, jednotlivé dôkazy vyhodnotil samostatne ako aj vo vzájomných súvislostiach, a v rámci právnej argumentácie z nich plynúce skutkové zistenia priliehavo použil na vyvodenie svojich právnych záverov. Žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, zaoberal sa aj argumentmi žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti a v podstate sa stotožnil s jeho závermi.
34. Podľa § 74 ods. 2, 3 Daňového poriadku 1/ Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. 2/ Odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje za potrebné. Ak odvolací orgán vykonáva dokazovanie, je povinný pred vydaním rozhodnutia o odvolaní umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania.
35. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný namiesto toho, aby reagoval na konkrétne, dôkazmi preukázané tvrdenia žalobcu, iba alibisticky poukazoval na správcom dane vykonané dokazovanie a z neho vyvodené závery, ktoré sa stali podkladmi pre jeho rozhodnutie, bez toho aby žalobca tvrdil a preukázal, že boli konkrétne dôvody na doplnenie daňového (vyrubovacieho) konania, na odstránenie jeho chýb, resp. na dokazovanie v odvolacom konaní v zmysle citovaných ustanovení Daňového poriadku, jeho tvrdenia narážajú na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko podanou správnou žalobou sa fyzická alebo právnická osoba môže domáhať súdnej ochrany svojich subjektívnych práv, na ktorých bola ukrátená (§ 3, § 177 ods. 1, § 178 ods. 1 SSP). Zákon tak umožňuje účinne sa domáhať správnou žalobou súdnej ochrany pred nezákonným rozhodnutím len za súčasného tvrdenia a preukázania konkrétneho a reálneho potenciálu jeho účinkov, negatívne zasiahnuť do sféry subjektívnych práv žalobcu. To nespĺňa všeobecné poukazovanie na rôzne procesné a iné nedostatky, bez vyjadrenia ich konkrétneho vplyvu na úkor konkrétnych subjektívnych práv žalobcu.
36. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 63 ods.2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods.5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné je možné označiť aj také rozhodnutia, ktoré obsahujú také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Namietané porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku by teda vo svojich dôsledkoch mohlo
znamenať vadu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (§ 134 ods. 1 SSP). Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané napadnuté a prvostupňové rozhodnutie takýmito vadami netrpia, pretože obsahujú zákonom stanovené náležitosti. V odôvodnení uvádzajú, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval a preto sú v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaný uviedol, ako sa vyrovnal s odvolacími a inými námietkami žalobcu a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.
37. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na daňové konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovali na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
38. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné, že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Úlohou správcu dane a žalovaného tak nebolo reagovať na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku v stanoviskách žalobcu, ale len na tie,
ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam, čo urobil tým, že dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil výrok svojho rozhodnutia. .
39. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a konania predchádzajúceho vydaniu týchto rozhodnutí, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov sú tieto rozhodnutia v súlade so zákonom, a preto podľa § 190 SSP správne žaloby žalobcu zamietol.
40. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
41. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).