Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8C-180-2016.pdf
PDF · 116.65 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/180/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 60 34 81, zast.: Mestská časť Bratislava - Ružinov, Mierová 21, Bratislava, IČO: 00 603 155, proti žalovaným: 1. S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. S. XXXX/XX, G., 2. F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. S. XXXX/XX, G., zastúpených spoločnosťou SMOLKA & LAMAČKA advokáti s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 58, Bratislava, IČO: 53 924 118, o vypratanie bytu, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaní v 1. a 2. rade majú spoločne a nerozdielne voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne tunajší súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 24.11.2016 domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť vypratať byt č. XX nachádzajúci sa v bytovom dome na H. XX I. G..
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľnosti, bytu číslo XX, v bytovom dome H.V. XX, súp. č. XXX v G., ktorý je vybudovaný na parc. č. XXXXX/X, XXXXX/XX, zapísaný na LV č. XXXX v k.ú. V., obec G. - m. č. V., okres G. F.. Na základe protokolu o zverení majetku zo dňa 31.12.1991 č. 11/92 bol predmetný byt zverený do správy Mestskej časti Bratislava - Ružinov. Žalovaný v 1. rade listom zo dňa 06.12.2000 požiadal o prechod nájmu predmetného bytu. Dňa 05.04.2001 mu bola jeho žiadosť zamietnutá z dôvodu, že na základe vykonaného dokazovania v jeho prípade nedošlo ku splneniu všetkých kumulatívnych podmienok, ktoré vyžaduje Občiansky zákonník. K prechodu nájmu nedošlo z dôvodu, že žalovaný v 1. rade v čase opustenia domácnosti jeho matkou bol nájomcom iného bytu, ktorý neskôr nadobudol do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobca uviedol, že z vyššie uvedeného vyplýva, že k prechodu nájmu predmetného bytu nedošlo a žalovaní užívajú byt bez právneho titulu.
3. Ďalej, že k predmetnému bytu prebiehalo na tunajšom súde konanie pod sp. zn. 9C/5/2001, z ktorého odôvodnenia je možné vyvodiť, že jedinou oprávnenou na užívanie predmetného bytu je matka žalovaného. Navyše sám žalovaný požiadal o odkúpenie predmetného bytu s negatívnym výsledkom vzhľadom na to, že nespĺňal podmienky ustanovenia § 706 OZ, konkrétne, že v rozhodnom čase vlastnil byt. Žalovaní boli niekoľkokrát vyzývaní na vypratanie predmetného bytu, pričom o reálnom stave jeho užívania sa žalobca dozvedel až po roku 2000. V roku 2005-2006 žalovaný v 1. rade zopakoval žiadosť o prechod nájmu, z rovnakých dôvodov opäť nebol úspešný. Žalobca k argumentácii žalovaných
o možnosti podať žalobu o určenie, že k prechodu nájmu nedošlo uviedol, že nepostupoval podľa ustanovenia § 706 ods. 2 OZ z dôvodu, že toto nadobudlo účinnosť až 1.9.2001 a treba vychádzať z právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase, kedy matka žalovaného v 1. rade opustila spoločnú domácnosť a malo dôjsť k prechodu nájmu, to znamená z úpravy účinnej v roku 1993.
4. Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na predmet konania vedeného pod sp. zn. 9C/5/2001 sa súd primárne nezaoberal otázkou prechodu nájmu. Tento rozsudok teda pre predmetné konanie nie je relevantným a žalobca trvá na žalobnom návrhu, nakoľko neboli splnené podmienky prechodu nájmu, keďže žalovaný v 1. rade v čase odchodu matky z predmetného bytu disponoval nájmom k inému bytu. Aj z doložených listinných dôkazov, obsahujúcich vyjadrenie matky žalovaného v 1. rade vyplýva, že z predmetného bytu v roku 1993 odišla s úmyslom trvale ho opustiť bez vôle sa doň vrátiť a tento užívať.
5. Žalobca v rámci záverečnej reči uviedol, že žalovaný v 1. rade bol v čase trvalého opustenia spoločnej domácnosti jeho matkou (v januári 1993) nájomcom iného bytu (od roku 1992), ktorý neskôr nadobudol do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi priloženými k podanej žalobe. Nájomný vzťah k inému obecnému bytu bol zákonnou prekážkou, ktorá bránila prechodu nájmu bytu v januári 1993 na žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade býval bez právneho dôvodu v predmetnom byte od januára 1993, pričom žalobca sa o odchode matky žalovaného v 1. rade dozvedel až v roku 1999 (čo dosvedčuje úradný záznam z 10. 11. 1999, ktorý je prílohou žaloby). Žiadosť žalovaného v 1. rade o prechod nájmu zo dňa 06. 12. 2000 bola z vyššie uvedeného dôvodu zo strany žalobcu zamietnutá. Súdne konania, spis. zn. 9C/5/2001, resp. spis. zn. 6Co/243/2003, považuje žalobca za irelevantné pre toto súdne konanie v časti odôvodnenia rozhodnutí, zaoberajúcich sa užívaním bytu po roku 1993, resp. prechodom nájmu na žalovaného v 1. rade vzhľadom na to, že ani prvostupňový, ani odvolací súd nemali vo svojich odôvodneniach zaujímať k otázke prechodu nájmu stanovisko, nakoľko daný spor sa týkal otca žalovaného v 1. rade, ktorý (ako oba súdy ustálili) trvale opustil spoločnú domácnosť ešte v roku 1983, a otázka prechodu nájmu nebola vôbec meritom sporu.
6. Žalovaní so žalobou nesúhlasili, žiadali ju ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedli, že nesúhlasia s tým, že nesplnili podmienky vyžadované Občianskym zákonníkom na prechod nájmu, ani s tým, že užívajú predmetný byt bez právneho titulu. Žalovaný v 1. rade v byte č. XX na H.V. XX v G. býval so svojimi rodičmi, odkedy im bol tento byt pridelený a odovzdaný do osobného užívania. Po tom ako sa žalovaný v 1. rade v roku 1992 oženil, sa do tohto bytu nasťahovala aj jeho manželka, žalovaná v 2. rade a postupne do ich rodiny pribudli štyri deti. Od roku 1993 aj s manželkou byt užívali a riadne platili nájomné aj úhrady za služby spojené s užívaním bytu. Odvtedy už uplynulo viac ako 23 rokov. Žalobca po celý čas od roku 1993 akceptoval, že v tomto byte bývajú, prijímal nájomné a platby za služby. Po celý čas sa žalovaní považovali za riadnych nájomcov tohto bytu. Takýto stav rešpektoval aj sám žalobca, a to aj potom, čo zamietol žiadosť o prechod nájmu bytu listom zo dňa 05.04.2011. Bez ohľadu na zamietnutie žiadosti o prechod nájmu, žalovaní sú presvedčení, že k prechodu nájmu došlo zo zákona. Ak by neboli splnené podmienky, ktoré vyžaduje Občiansky zákonník pre prechod nájmu bytu, resp. by mal žalobca o tom pochybnosti, mal žalobca možnosť túto situáciu riešiť v súlade so zákonom. Žalobca však až do podania tejto žaloby v roku 2016 v tomto smere nijako nepostupoval a nekonal. Uplatnený nárok žalobcu na vypratanie bytu po 23 rokoch nemá oporu v zákone.
7. Žalovaní ďalej uviedli, že žalobca sa domáha vypratania bytu tvrdiac, že prechod nájmu bytu na žalovaného v 1. rade neprešiel. V tomto smere poukázali na ustanovenie § 706 ods. 2 v spojení s § 708 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak sa prenajímateľ domnieva, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu, môže sa v subjektívnej 3 mesačnej lehote, najneskôr však v objektívnej 3 ročnej lehote, na súde domáhať určenia, že k prechodu nájmu neprišlo. Žalobca v tomto konaní neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že by sa takéhoto určenia v zákonom ustanovenej 3 mesačnej subjektívnej alebo 3 ročnej objektívnej lehote domáhal. Ide pritom o lehoty prekluzívne, po uplynutí ktorých jeho právo zaniklo. Dôkazné bremeno je pritom v zmysel judikatúry aj uznávanej právnej doktríny na žalobcovi. Zároveň platí v zmysle judikatúry aj doktríny, že po uplynutí 3 mesačnej subjektívnej resp. 3 ročnej objektívnej lehoty súd túto otázku nemôže riešiť v konaní o vypratanie nehnuteľnosti ani ako otázku prejudiciálnu. Ak bol teda žalobca nečinný a žalobu o určenie nepodal, nastáva v zmysle zákona nevyvrátiteľná právna domnienka o tom, že k prechodu nájmu došlo. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 6Co/243/03, v ktorom sa uvádza: „V dôsledku jej odsťahovania sa do Českej republiky v roku 1993, nájom predmetného bytu prešiel v zmysle ustanovenia § 706 ods. 1 prvá veta OZ, v spojení s ustanovením § 708 OZ na jej syna“ (na žalovaného v 1. rade). Už tu v roku 2004 teda odvolací súd
explicitne konštatuje, že nájom predmetného bytu prešiel na žalovaného v 1. rade. Pokiaľ žalobca s týmto nesúhlasil, mohol v 3 ročnej subjektívnej resp. v 3 ročnej objektívnej lehote, najneskôr od tohto momentu podať žalobu na určenie. Žalovaní sú názoru, že keďže žalobca žiadnu takúto žalobu o určenie zjavne nepodal a po uplynutí príslušných lehôt nie je možné túto vec riešiť ani prejudiciálne v tomto konaní o vypratanie, nastala nevyvrátiteľná právna domnienka, že k prechodu nájmu došlo. Žalobca si teda po márnom uplynutí uvedených lehôt nemôže úspešne uplatňovať nárok na vypratanie bytu, pretože tento nárok je podmienený vydaním súdneho rozhodnutia o určení, že k prechodu nájmu nedošlo.
8. Žalovaní nesúhlasili s tvrdením protistrany ohľadom predchádzajúceho konania tunajšieho súdu, sp. zn. 9C/5/2001. Naopak, mali za to, že v tomto konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a ako prvostupňový tak aj odvolací súd konštatovali prechod nájmu na žalovaného v 1. rade, pričom vôľa jeho matky ohľadom ďalšej dispozície s predmetným bytom je pre toto konanie vzhľadom na vyššie uvedené, irelevantná. Zároveň vzniesli aj námietku premlčania z dôvodu opatrnosti, v súvislosti s uplatnením práva na určenie, či došlo alebo nedošlo k prechodu nájmu. Nestotožnili sa s názorom žalobcu, že by sa právna úprava, účinná od 1.9.2001, konkrétne § 706 ods. 2 OZ v znení účinnom od 1.9.2001, nevzťahovala na prejednávaný prípad. Ustanovenie § 706 ods. 2 OZ je síce súčasťou hmotno-právneho predpisu, avšak s účinnosťou od 1.9.2001 upravuje podmienky, za ktorých sa môže prenajímateľ, t.j. žalobca domáhať určenia, že k prechodu nájmu k bytu na žalovaného v 1. rade nedošlo. Inými slovami povedané, predmetné ustanovenie s účinnosťou od 1.9.2001 upravuje procesné možnosti žalobcu v prípade, ak sa žalobca domnieva, že nájom bytu na žalovaného v 1. rade neprešiel.
9. Žalovaní v rámci záverečnej reči uviedli, že sú presvedčení, že žaloba bola žalobcom podaná oneskorene, a to po uplynutí 3 ročnej objektívnej a 3 mesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty, stanovenej v § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uznávaná právna doktrína potvrdzuje, že po márnom uplynutí lehôt uvedených v § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa súd už nemôže zaoberať posúdením otázky existencie podmienok prechodu nájmu, a to ani formou predbežnej (prejudiciálnej) otázky. Prenajímateľ, t. j. žalobca, si po márnom uplynutí daných lehôt nemôže úspešne uplatňovať nárok na vypratanie bytu, pretože tento nárok je podmienený vydaním súdneho rozhodnutia o určení, že k prechodu nájmu nedošlo. Predmetné ustanovenie s účinnosťou od 01.09.2001 výslovne ustanovuje aj lehotu, po uplynutí ktorej tak už žalobca urobiť nemôže, čoho dôsledkom je, že po uplynutí tejto lehoty už žalobca nemôže spochybniť prechod nájmu bytu na žalovaného v 1. rade a je povinný ho rešpektovať. Tvrdenia žalobcu o neprejdení nájmu bytu na žalovaného v l. rade sú teda len názorovým konštatovaním žalobcu, a to navyše v absolútnom rozpore so záverom rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 6Co/243/2003-149 z 11.03.2004. Žalobca mal preukázateľne od 11.03.2004, kedy bol vydaný spomínaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave, vedomosť o tom, že súdy Slovenskej republiky považujú prechod nájmu dotknutého bytu na žalovaného v 1. rade za daný. Až po viac ako 12 rokoch, dovtedy bol žalovaný v 1. rade nad akékoľvek pochybnosti presvedčený, že je oprávneným nájomcom bytu, žalobca podal prejednávanú žalobu o vypratanie bytu. V období týchto vyše 12 rokov (a aj desiatky rokov predtým), žalobca prijímal a dodnes prijíma platby za nájom predmetného bytu, tieto nikdy nerozporoval a ani žalovaným nevracal. Uvedené, podľa názoru žalovaných, spĺňa atribúty výkonu vlastníckeho práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, t. j. v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom takýto výkon práva nepožíva právnu ochranu.
10. Súd vo veci vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu a zistil tento skutkový stav:
11. Protokolom zo dňa 31.12.1991, Hlavné mesto SR Bratislava zverilo majetok Bytového podniku Bratislava II bezodplatne do správy Mestskej časti Bratislava - Ružinov, dňom 01.01.1992 v zmysle ust. § 8 ods. 1 zákona SNR č. 138/91 Zb. o majetku obcí a Štatútu hlavného mesta SR Bratislavy.
12. Žalovaný v 1. rade listom zo dňa 06.12.2000 požiadal Miestny úrad Bratislava Ružinov o prechod nájmu obecného bytu č. XX na H. W.. Č.. XX z pôvodného nájomcu.
13. Miestny úrad Bratislava Ružinov listom zo dňa 05.04.2001, Č.k.R.-Byt: 25013/2000-Kod, oznámil žalovanému v 1. rade zamietnutie žiadosti o prechod nájmu bytu z dôvodu, že nedošlo ku splneniu všetkých kumulatívnych podmienok, ktoré vyžaduje Občiansky zákonník v § 706 pri prechode nájmu bytu.
14. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, okres G. F., obec: BA m.č. V., k.ú. V. zo dňa 22.06.2016, súd zistil, že Hlavné mesto SR Bratislava je vlastníkom bytu č. XX na X. poschodí vo vchode H. XX, G..
15. Z úradného záznamu, ktorý bol spísaný na Miestnom úrade Bratislava - Ružinov dňa 10.11.1999 vyplýva, že G. O. (matka žalovaného v 1. rade) uviedla, že v januári 1993 trvale opustila predmetný byt na H.Á. W.. Č.. XX I. G. s tým, že sa presťahovala do Českej republiky.
16. Z čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, okres G. F., obec: G. m.č. V., k.ú. V. zo dňa 05.02.1999, súd zistil, že žalovaní boli ku dňu 05.02.1999 vlastníkmi bytu č. XX na X. poschodí vo vchode M.. S. XX, G.. Nehnuteľnosť nadobudli dňa 29.01.1999.
17. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 9C/5/2001 súd zistil, že v tomto konaní sa žalobca (S. O., nar. XX.XX.XXXX) domáhal proti Hlavnému mestu SR Bratislava rozhodnutia, ktoré by uložilo povinnosť uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Tunajší súd rozsudkom zo dňa 05.05.2003, č. k. 9C/5/2001-119 žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 11.03.2004, č. k. 6Cdo/243/03-149 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Krajský súd v Bratislave v rozsudku uviedol, že „v dôsledku odsťahovania sa G. O. do Českej republiky v roku 1993, nájom predmetného bytu prešiel v zmysle ust. § 706 ods. 1 prvá veta OZ v spojení s ust. § 708 OZ na jej syna (v tomto konaní žalovaného v 1. rade).
18. Podľa ust. § 126 ods.1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci, od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
19. Podľa ust. § 706 ods.1 Občianskeho zákonníka, ak nájomca zomrie a ak nejde o byt v spoločnom nájme manželov, stávajú sa nájomcami (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemali vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt.
20. Podľa ust. § 706 ods.2 Občianskeho zákonníka, v znení zákona č. 261/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník, s účinnosťou od 1.9.2001, ak sa prenajímateľ domnieva, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu podľa odseku 1, môže sa v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa o nich dozvedel, najneskôr však v lehote troch rokov odo dňa smrti nájomcu, domáhať na súde, aby určil, že k prechodu nájmu bytu nedošlo.
21. Podľa ust. § 708 Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 706 ods. 1 a 2 a § 707 ods. 1 platia aj v prípade, ak nájomca opustí trvale spoločnú domácnosť.
22. V danom prípade sa žalobca domáhal vypratania nehnuteľnosti špecifikovanej v petite žaloby z dôvodu, že žalovaní užívajú byt bez právneho titulu. Ide o vlastnícku žalobu na vydanie veci (vindikačnú žalobu) v zmysle ust. § 126 ods.1 Občianskeho zákonníka. Základnou podmienkou úspechu takejto žaloby je: 1. preukázanie vlastníckeho práva žalobcu (aktívna legitimácia), ako aj 2. preukázanie, že vec (nehnuteľnosť) sa neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka.
23. Ani preukázaním vlastníckeho práva však nemusí byť nárok na ochranu vlastníckeho práva opodstatnený, pokiaľ žalovaný má právo na užívanie veci alebo na zasahovanie do vlastníckeho práva žalobcu na základe platnej zmluvy, vecného bremena alebo iných skutočností (právny titul).
24. Medzi stranami konania nebolo sporné, že žalobca je vlastníkom predmetného bytu č. XX vo vchode H. Č.. XX, G., tak ako to vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. V., avšak žalovaní sa bránili tým, že predmetný byt užívajú na základe riadneho právneho titulu, ktorým je nájomný vzťah, pričom právo nájmu im vzniklo v dôsledku prechodu nájmu z pôvodnej nájomkyne, pani G. O. (matky žalovaného v 1. rade).
25. Vykonaným dokazovaním, najmä z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 9C/5/2001, bolo nepochybne preukázané a ani medzi stranami konania nebolo sporné, že pôvodnými nájomcami bytu,
vypratania ktorého sa žalobca domáha, boli rodičia žalovaného v 1. rade. Otcovi žalovaného v 1. rade bol byt pridelený ešte rozhodnutím bývalého Obvodného národného výboru Bratislava I zo dňa 22.08.1963. Na základe uvedeného rozhodnutia bola s otcom žalovaného v 1. rade dňa 27.08.1963 uzavretá nájomná zmluva, týkajúca sa bytu č. XX na H. W.. Č.. XX. Otec žalovaného v 1. rade v roku 1983 trvale opustil spoločnú domácnosť, v dôsledku čoho v zmysle ust. § 180 ods. 1 a § 181 Občianskeho zákonníka, v znení platnom do 31.12.1991, zaniklo právo spoločného užívania predmetného bytu manželmi a jeho výlučnou užívateľkou sa stala G. O. (matka žalovaného v 1. rade). V konaní taktiež nebolo sporné a ani sám žalobca nespochybňoval, že pani G. O. bola nájomkyňou predmetného bytu až do jej trvalého opustenia spoločnej domácnosti (odsťahovania sa do Českej republiky) v januári 1993, pričom o tejto skutočnosti sa žalobca dozvedel až dňa 10.11.1999. Medzi stranami konania nebolo taktiež sporné, že žalovaný v 1. rade býval v predmetom byte so svojimi rodičmi, odkedy im bol pridelený, pričom žalovaní spoločne predmetný byt užívajú (minimálne) od roku 1993 a riadne platia nájomné za tento byt a aj úhrady za služby spojené s užívaním bytu.
26. Spornou teda zostala otázka, či došlo k prechodu nájmu predmetného bytu na žalovaného v 1. rade potom, čo matka žalovaného v 1. rade (v roku 1993) trvale opustila spoločnú domácnosť. Prechod nájmu Občiansky zákonník upravuje v ustanovení § 706 a nasl. Občiansky zákonník rozlišuje dva prípady prechodu nájmu bytu, a to prechod v prípade smrti doterajšieho nájomcu alebo prípad, keď doterajší nájomca bytu trvale opustí spoločnú domácnosť. V týchto prípadoch prechádza nájom bytu na osoby uvedené v zákone. Prechod práva nájmu bytu nastáva zo zákona (ex lege) a na prechod práva sa nevyžaduje žiadna dohoda medzi nájomcom, na ktorého prešlo právo pôvodného nájomcu, a prenajímateľom. Nie je teda potrebné uzavrieť novú nájomnú zmluvu. Osoba, na ktorú zo zákona prešlo právo nájmu, vstupuje ex lege do všetkých práv a povinností spojených s nájmom bytu, vstupuje teda do nájomnej zmluvy.
27. Novelou Občianskeho zákonníka (zákonom č. 261/2001 Z. z.), ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.09.2001, bol do ustanovenia § 706 OZ doplnený nový odsek 2. V tomto odseku je zakotvené právo prenajímateľa, ktorý sa domnieva, že neboli splnené podmienky na zákonný prechod nájmu bytu, uplatniť na súde svoje výhrady proti prechodu nájmu. Zákon teda výslovne zakotvuje právo a umožňuje, aby sa prenajímateľ takto bránil v prípadoch, keď má pochybnosti, či sú splnené podmienky prechodu nájmu na iného nájomcu. Prenajímateľ sa môže žalobou na súde domáhať, aby súd vo výroku rozhodnutia vyslovil, že k prechodu nájmu určitého bytu po nájomcovi v zmysle § 706 Občianskeho zákonníka nedošlo. Dôsledkom takéhoto právoplatného rozhodnutia súdu je, že osoba, ktorá sa považovala za nájomcu z dôvodu prechodu nájmu, ním nie je a teda, že byt užíva protiprávne. Prenajímateľ môže žalobu o prechode nájmu podať do troch mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o tom, že neboli splnené podmienky na prechod nájmu (tzv. subjektívna lehota), avšak najneskôr do troch rokov odo dňa smrti nájomcu, resp. odo dňa opustenia spoločnej domácnosti pôvodným nájomcom, po ktorom malo dôjsť k prechodu nájmu (tzv. objektívna lehota).
28. Do účinnosti predmetnej novely Občianskeho zákonníka, t.j. do 31.8.2001 sa prenajímateľ mohol kedykoľvek, t.j. bez akéhokoľvek časového obmedzenia domáhať na súde rozhodnutia, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu. Nová právna úprava bola zakotvená v záujme právnej istoty oboch strán nájomného vzťahu. Ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k uvedenej novele Občianskeho zákonníka, úmyslom zákonodarcu bolo zvýšiť právnu istotu a korigovať oprávnenie kedykoľvek domáhať sa na súde, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu. Z dikcie zákona vyplýva, že po uplynutí uvedených lehôt v § 706 ods. 2 platí nevyvrátiteľná domnienka, že k prechodu nájmu došlo. Ak chce teda prenajímateľ zabrániť tomu, aby nastali účinky uvedené v nevyvrátiteľnej domnienke, musí na súde žiadať určenie, že k prechodu nájmu nedošlo a to v lehotách určených v § 706 ods.2 Občianskeho zákonníka. Tieto lehoty majú hmotnoprávnu povahu a súčasne ide o prekluzívnu lehotu sui generis. Ak zostane prenajímateľ nečinný a v stanovených lehotách neuplatní žalobu na určenie, že k prechodu nájmu nedošlo, nastúpi nevyvrátiteľná domnienka a osoba, ktorá byt po smrti resp. odchode zo spoločnej domácnosti nájomcu užíva, sa stane nájomcom aj v prípade, že zákonné podmienky prechodu nájmu skutočne splnené neboli. Po márnom uplynutí lehôt uvedených v § 706 ods.2 Občianskeho zákonníka sa súd už nemôže zaoberať posúdením otázky existencie podmienok prechodu nájmu a to ani formou predbežnej (prejudiciálnej) otázky.
29. Žalobca sa voči právnej argumentácii žalovaných bránil tvrdením, že lehoty zakotvené v ustanovení § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.9.2001, na predmetnú vec nie je možné
aplikovať z dôvodu, že v čase kedy malo dôjsť k prechodu nájmu t.j. v roku 1993, právo prenajímateľa podať žalobu na súde a uplatniť výhradu proti prechodu nájmu v zákone zakotvené nebolo.
30. Súd sa s touto právnou argumentáciou žalobcu nestotožnil. V tejto súvislosti si dovoľuje poukázať na princíp tzv. nepravej retroaktivity (spätnej pôsobnosti), ktorý je potrebné aplikovať v prípade, ak zákon neuvádza inak. Jeho aplikácia znamená, že nová zákonná úprava sa použije odo dňa nadobudnutia jej účinnosti na všetky vzťahy vzniknuté predtým, s tým, že už získané (nadobudnuté) práva sa zachovávajú. Vo vzťahu k novele Občianskeho zákonníka, prijatej zákonom č. 261/2001 Z.z. neexistujú prechodné ustanovenia, ktoré by upravovali otázku použitia novozakotveného ustanovenia § 706 ods.2 Občianskeho zákonníka inak. Súd je teda toho názoru, že s účinnosťou od 1.9.2001 je potrebné aplikovať ust. § 706 ods.2 Občianskeho zákonníka, s rešpektovaním lehôt, stanovených zákonodarcom aj na prípady, kedy k úmrtiu resp. k odchodu zo spoločnej domácnosti pôvodného nájomcu došlo ešte pred účinnosťou novely zákona. (k nepravej retroaktivite pozri viac uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010).
31. Ako už súd uviedol vyššie, do účinnosti novely Občianskeho zákonníka, t.j. do 31.8.2001, sa prenajímateľ mohol na súde kedykoľvek domáhať rozhodnutia, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu. Takéto právo prenajímateľa do uvedeného času (do prijatia novely) nebolo nijako obmedzené. Žalobca však takúto žalobu na súde nepodal (žalobca opak ani netvrdil) a to od roku 1993 kedy došlo k trvalému odchodu zo spoločnej domácnosti pôvodnej nájomkyne do účinnosti prijatej novely, ale ani v ďalšom období pätnástich rokov, nasledujúcom po účinnosti predmetnej novely Občianskeho zákonníka. Žalobca pritom o odchode pôvodnej nájomkyne musel mať vedomosť min. od roku 1999. Uvedený záver vyplýva z dokazovania; ako to vyplynulo z úradného záznamu, ktorý bol spísaný na Miestnom úrade Bratislava - Ružinov dňa 10.11.1999.
32. Súd len v hypotetickej rovine dodáva, že aj za predpokladu, že by zákon pripúšťal posunutie začiatku trojročnej objektívnej prekluzívnej lehoty napríklad na deň účinnosti zákona č. 261/2001 Z. z., t.j. na 01.09.2001, je zrejmé, že v danom prípade zákonom stanovené lehoty už uplynuli.
33. Zhrnúc vyššie uvedené, keďže žalobca ako prenajímateľ nepreukázal, že by sa bol žalobou na súde domáhal výslovne, že k prechodu nájmu na žalovaného v 1. rade nedošlo a nedisponoval právoplatným rozhodnutím súdu o tejto otázke, vzhľadom na uplynutie zákonom stanovených lehôt súd konštatoval, že platí nevyvrátiteľná domnienka, že k prechodu nájmu na žalovaného v 1. rade v danom prípade došlo. Vzhľadom na tento záver sa súd už nemohol zaoberať ani posúdením otázky skutočnej existencie podmienok prechodu nájmu v zmysle ustanovenia § 706 ods.1 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaní preukázali, že byt užívajú na základe právneho titulu, ktorým je nájomný vzťah, ktorý vznikol ex lege, súd uzavrel, že žalobca nepreukázal všetky podmienky, ktoré musia byť splnené pre úspešnosť vindikačnej žaloby a preto návrh na vypratanie bytu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
34. Zároveň je potrebné uviesť, nad rámec skutočností uvedených v ods. 26 až 33 tohto rozhodnutia, že právnym poriadkom Slovenskej republiky je vytvorená ochrana práva na súkromie. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. V danej veci sa skutkové tvrdenia obsiahnuté vo vyjadreniach žalovaných očividne úzko dotýkali nielen súkromného a rodinného života žalovaných, ale aj ochrany ich obydlia. Súd nemal dôvod pochybovať o tom, že žalovanému v 1. rade vznikol v súlade so zákonom právny dôvod na bývanie v predmetnom byte už v roku 1963 odvodene, na základe nájomného práva jeho otca k tomuto bytu. Žalovaný v 1. rade od tej doby nepretržite tento byt užíva. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní počas konania o predmetnej žalobe nemali vlastný byt. Slovenský právny poriadok pojem „obydlie“ bližšie nedefinuje. Nakoľko však právny poriadok je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, súd pri vymedzení obsahu uvedeného pojmu prihliadal aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z judikatúry orgánov dohovoru je zrejmé, že to, či daný priestor je alebo nie je „obydlím“, na ktoré sa vzťahuje právo na ochranu podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, závisí na skutkových okolnostiach, predovšetkým existencii dostatočnej a nepretržitej väzby k určitému miestu (pozri rozsudok Buckley v. Spojené kráľovstvo, rozsudok Gillow v. Spojené kráľovstvo). Predmetný byt predstavuje jediné obydlie žalovaných, pričom je potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že za užívanie bytu platili nájomné. Nezanedbateľná je aj doba užívanie predmetného bytu, z čoho možno vyvodiť nielen zvyk
obývať tento byt, ale aj vytvorenie si väzieb k danému miestu či už z pohľadu susedských alebo v širšom spoločenskom kontexte. Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že súdy musia v konaniach o vypratanie nehnuteľnosti okrem iného posudzovať aj otázku zásahu do práva žalovanej strany na rešpektovanie jej obydlia a v okolnostiach prípadu posúdiť, či je daný zásah (vypratanie nehnuteľnosti) primeraný cieľu, ktorý sa sleduje, a teda „či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný“ (pozri rozsudok Giacomelli v. Taliansko.
35. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
36. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
37. Žalovaní mali vo veci plný úspech, preto im súd v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).
Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 Exekučného poriadku).