Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Csp/47/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou o žalobe žalobkyne F. K., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v C., D. XXX/X, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Podhorský & Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave, Ventúrska 1, IČO 46 962 000, za ktorú koná JUDr. Patrik Podhorský PhD., proti žalovanému Profi Credit Slovakia s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO 47 233 516, za ktorú koná JUDr. Andrea Cviková, na obnovu konania, takto

rozhodol:

I. Obnova konania Okresného súdu Trenčín vedeného pod sp. zn. žalobkyne F. proti žalovanému Profi Credit Slovakia s. r. o. o zaplatenie 837,22 eur s príslušenstvom s a zamieta.

II. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 19.07.2021 domáhala, aby súd povolil obnovu konania Okresného súdu Trenčín vedeného pod sp. zn. žalobkyne F. proti žalovanému Profi Credit Slovakia s. r. o. o zaplatenie 837,22 eur s príslušenstvom. Žalobkyňa sa v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 837,22 eur s príslušenstvom. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odvíjala od tej skutočnosti, že titulom plnenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej zmluvných podmienok poskytla plnenie žalovanému v zmysle ustanovení , ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, uhradila žalovanému sumu presahujúcu hodnotu poskytnutého spotrebiteľského úveru. Prijatím sumy presahujúcej výšku poskytnutého úveru sa žalovaný bezdôvodne obohatil na jej úkor. Okresný súd Trenčín ako súd prvej inštancie pri rozhodovaní o tomto nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia posudzoval plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, ako aj objektívnej premlčacej doby v súlade , . Súd prvej inštancie žalobu rozsudkom zo dňa 14.09.2018 v celom rozsahu zamietol, keďže nepovažoval nárok žalobcu za dôvodný. Dospel k záveru, že nárok žalobkyne bol v čase podania žaloby premlčaný z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť od nasledujúceho dňa po úhrade poslednej splátky úveru. Krajský súd v Trenčíne vydal dňa 22.01.2020 rozsudok, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil.

2. Po potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodnutím odvolacieho súdu bolo dňa 22.04.2021 vydané rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci vo veci C-485/19, kde Súdny dvor EÚ vo vzťahu k plynutiu premlčacích lehôt na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere zastal nasledovný právny názor: "Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu." Rozsudok Súdneho dvora EÚ ako nové rozhodnutie bol vydaný po právoplatnom skončení pôvodného konania, a pre žalobkyňu bolo objektívne nemožné na právny názor v ňom obsiahnutý v pôvodnom konaní poukázať a dosiahnuť tak vydanie priaznivejšieho rozhodnutia. Rozsudok Súdneho dvora EÚ ako nové rozhodnutie má však zásadný dopad na pôvodné konanie a môže žalobkyni privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Týka predmetu pôvodného konania, keďže v pôvodnom konaní sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia na tom základe, že žalovanému titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahovala ustanovenia v rozpore s dobrými mravmi v časti úrokov a poplatkov, poukázala finančné plnenie vo výške presahujúcej sumu poskytnutého úveru. So zreteľom na skutočnosť, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol súdom v pôvodnom konaní zamietnutý pre oneskorené podanie žaloby z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty, má žalobkyňa za to, že v prípade existencie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v čase vydania sporného rozsudku by rozhodnutie Súdneho dvora EÚ malo za následok priaznivejšie rozhodnutie, z rozsudku Súdneho dvora EÚ možno vyvodiť záver, že sa na účely posúdenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere má aplikovať jednotná trojročná premlčacia doba pre reštitučné nároky spotrebiteľov. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 by sa v otázke nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v spojení s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-698/18 a C-699/18, z 09.7.2020, z ktorého v bode 2. vyplýva: "Článok 2 písm. b), článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. , ako aj zásady ekvivalencie, efektivity a právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého žaloba o vrátenie súm bezdôvodne zaplatených na základe nekalej podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom podlieha trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa úplného splnenia tejto zmluvy, ak sa predpokladá, bez potreby overenia, že k tomuto dátumu spotrebiteľ musel vedieť o nekalom charaktere predmetnej zmluvnej podmienky, alebo keď pre podobné žaloby založené na určitých vnútroštátnych právnych predpisoch táto lehota začína plynúť až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom." Z vyššie uvedených rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplýva, že v súvislosti s premlčacími lehotami bezdôvodného obohatenia sa vo vzťahu k spotrebiteľskému úveru v prípade neplatnosti dojednaní o výške úrokov a poplatkov pre rozpor s dobrými mravmi nerozlišuje, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu a kedy sa o tejto skutočnosti dozvedel oprávnený z bezdôvodného obohatenia, ale sa má aplikovať jednotná trojročná premlčacia doba pre reštitučné nároky spotrebiteľov. Vzhľadom na tento právny názor nie je relevantné kedy sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela, ale rozhodným okamihom je konštatovanie súdu o neplatnosti dojednaní o výške úrokov a poplatkov pre rozpor s dobrými mravmi, ako právny dôvod žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia.

3. V danom prípade Okresný súd Trenčín konštatoval, že úver poskytnutý titulom spotrebiteľskej zmluvy o úvere je bezúročný a bez poplatkov, v rozsudku sp. zn. zo dňa 07.10.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.04.2015. Premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia teda začala plynúť dňom 28.04.2015. Pokiaľ by sa konajúci súd nestotožnil s právnym názorom žalobcu, ohľadne počiatku plynutia premlčacej doby počnúc dňom právoplatnosti rozsudku sp. zn. , najskôr sa žalobkyňa o dôvodoch zakladajúcich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia mohla dozvedieť dňom vydania rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. , t. j. 07.10.2014. Vzhľadom na dátum vydania rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. , ako aj na dátum jeho právoplatnosti, je zrejmé, že žalobkyňa, ktorá podala žalobu Okresnému súdu Trenčín vo veci sp. zn. dňa 03.05.2017, túto podala včas, t. j. pred uplynutím premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4. Žalovaný navrhol žalobu o obnovu konania zamietnuť. Uviedol, že nie sú dané dôvody na obnovu konania podľa písmeno a) a písmeno e) , ako ich prezentuje žalobkyňa.

5. Dôvodom pre prípustnosť obnovy konania podľa písmeno a) je existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré musia byť kumulatívne splnené, a to skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy nemohla strana oprávnená na podanie žaloby na obnovu konania v zmysle bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, napriek tomu, že skutočnosti a dôkazy objektívne v čase pôvodne konania

existovali, strana z procesného hľadiska nezavinila, že sa súd s nimi nemohol oboznámiť, ďalej len také skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, ktoré sa týkajú strán a predmetu pôvodného konania a skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy musia byť spôsobilé privodiť pre stranu pôvodného konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Žalobkyňou označené skutočnosti, teda vydanie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 nespĺňa hneď prvú podmienku označenú vyššie, t. j. že ide o rozhodnutie, skutočnosť, ktorá objektívne v čase pôvodného konania sp. zn. existovala. Označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ nespĺňa ani druhú podmienku a to, že sa týka strán a predmetu pôvodného konania. Podaná žaloba napokon neobsahuje žiadne skutočnosti preukazujúce spôsobilosť privodiť priaznivejšie rozhodnutie, nakoľko iné právnej posúdenie v inej právnej veci nie je dôvod pre obnovu konania, potom uvádzané všeobecné tvrdenia nepreukazujú splnenie ani tretej podmienky podľa citovaného ustanovenia.

6. písmeno e) formuluje dve podmienky, po splnení ktorých je daný uvedený dôvod obnovy konania, obe podmienky musia byť tiež splnené kumulatívne. Ide o existenciu rozporu medzi právoplatným rozhodnutím súdu a rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie a rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, musí byť pre strany sporu záväzné. Takýto dôvod obnovy konania bol do právneho poriadku Slovenskej republiky (už do ) doplnený na základe prípadu Lucchini (C-119/05). Podstatou tohto prípadu bola výlučná právomoc Európskej komisie rozhodovať o vyplatení štátnej pomoci. Komisia rozhodla o nevyplatení, taliansky súd (ktorý takú kompetenciu nemal), naopak, o vyplatení. Ak by vnútroštátny súd rozhodol vec, ktorá nebola v jeho právomoci, a potom by sa spoliehal na zásadu res iudicata, výlučná právomoc komisie by bola úplne zmarená. Únijné právo preto v takom prípade obnovu konania vyžaduje, pôjde o prípady, keď vnútroštátny súd zjavne prekročí rozsah právomocí, ktorý mu je priznaný pôsobením európskeho práva v rámci vnútroštátneho ústavného poriadku najmä tým, že si prisvojí právomoc, ktorá je zverená iným orgánom Európskej únie. Súdny dvor však vzápätí dodáva, že rozsudok vo veci Lucchini je veľmi špecifickou výnimkou, ktorej cieľom nie je spochybniť záver, že únijné právo v zásade nevyžaduje prelomenie zásady res iudicata. Vec Lucchini v žiadnom prípade nesmeruje k erózii alebo oslabeniu zásady res iudicata. Z uvedeného vyplýva, že úniové právo vyžaduje od slovenského práva, aby umožnilo obnovu konania len v jednom jedinom prípade, ak vnútroštátny súd oberie o kompetenciu orgán Európskej únie. Nevyžaduje, aby bola nariadená obnova konania pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora. Ustanovenie písmeno e) teda predstavuje taký dôvod obnovy konania, ktorý napĺňa podstatu prípadu Lucchini. Ustanovenie písmeno e) sa vzťahuje len na prípady analogické s vecou Lucchini, a nie na prípady prejudiciálnych konaní. Súdny dvor vyžaduje prelomiť zásadu res iudicata len v prípade, ak vnútroštátny súd zasiahol do kompetencie orgánu Európskej únie (Lucchini). Obnoviť konanie pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora by bolo celkom zjavne v rozpore s princípom právnej istoty. Ustálená judikatúra práve v záujme zachovania právnej istoty vyvodila, že medzi pôvodným konaním a rozhodnutím, ktoré je dôvodom na obnovu konania, musí existovať určitý vecný a personálny súvis. To, že sa objaví iné rozhodnutie, kde iný súd obdobnú vec posúdi inak, na obnovu konania nestačí. Nie je splnená ani druhá zákonná podmienka, a to je záväznosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 pre sporové strany pôvodného konania . Rozhodnutie C-485/19 nemá právnu záväznosť ani pre žalobkyňu, ani pre žalovaného. Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sú záväzné pre účastníkov konania pred uvedeným súdom. V prípade prejudiciálnych otázok táto záväznosť chýba, dokonca nejde o záväzné rozhodnutie ani pre súd podávajúci predbežnú otázku, pretože v konaní prejudiciálnej otázke je rozhodnutie len návodom resp. výkladom únijného práva, ale nie právne záväzným pokynom na spôsob rozhodnutia, spôsob právneho posúdenia a pod. Žalobkyňa teda nepreukázala splnenie žiadnej z podmienok podľa písmeno e) . Zásadný vplyv na posudzovanie návrhu na obnovu konania uplatneného podľa písmeno e) má aj rozsudok Súdneho dvora C-234/04 zo 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH, v ktorom Súdny dvor uviedol, že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva. Týmto rozhodnutím Súdny dvor zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata (jedinou výnimkou, keď Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť túto zásadu, je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu Európskej únie). Obnova konania nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora.

7. Pokiaľ sa žalobkyňa dovoláva toho, že je tu rozpor medzi súdnym rozhodnutím s rozhodnutím vo veci C-698/19 a 699/19 z 9.7. 2020, alebo výkladu rozhodnutia C-485/19 prostredníctvom iného rozhodnutia, potom žalovaný poukazuje aj na uplynutie subjektívnej prekluzívnej lehoty ku dňu 9.10. 2020 a teda uvedený rozsudok vo veci C-698/19 a 699/19 z 9.7. 2020 a na ňom založený dôvod alebo výklad o prípustnosti povolenia obnovy konania nemôže prichádzať do úvahy ani ako dôvod obnovy konania pre jeho neuplatnenie v rámci 3-mesačnej lehoty pre podanie žaloby na obnovu konania.

8. Žalovaný poukázal ďalej na ustálenú súdnu prax o tom, že dôvodom obnovy konania nie je iný právny názor na výklad zákona. Preto ani iný výklad na podklade rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-485/19 by nemohol byť dôvodom pre obnovu konania vedeného pod sp. zn. . Podľa 105/1998: "Právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom (Ústavným súdom, ministerstvom a pod.) než procesným súdom, ktorý prejednal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilý dôvod obnovy konania." Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR "návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávnosti procesnej povahy." Iný výklad ustanovení o premlčaní v kontexte Súdneho rozhodnutia EÚ vo veci C-485/19 aj z uvedeného dôvodu preto nespĺňa žiadny zo zákonných dôvodov pre povolenie obnovy konania podľa .

9. Žalobkyňa v nadväznosti na názor žalovaného poukázala na to, že pri rozhodnutiach, ktorých existencia bude dôvodom obnovy konania, pôjde o dve skupiny rozhodnutí. Jednak to budú rozhodnutia, ktoré strana bez svojej procesnej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, napriek tomu, že reálne existovali, a jednak rozhodnutia nové, také, ktoré boli prijaté až po právoplatnom rozhodnutí veci. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 sa týkalo predmetu pôvodného konania, nakoľko sa v ňom posudzovala otázka premlčacej doby pre vydanie reštitučných nárokov spotrebiteľov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom predmetom konania ktorého obnovy sa žalobca domáha je vydanie bezdôvodného obohatenia titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere pričom posúdenie počiatku a dĺžky premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodnou skutočnosťou. Vzhľadom na odchylný právny názor vo vzťahu k charakteru premlčacej doby, kedy Súdny dvor EÚ vo veci C - 485/19 zastáva názor, že je nutné aplikovať jednotnú premlčaciu dobu v trvaní troch rokov je toto rozhodnutie spôsobilé privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

10. Žalobkyňa ďalej vyslovila názor, že nadradenosť a teda aj záväznosť akéhokoľvek práva EÚ vrátane rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vyplýva už z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C - 6/64 Costa vs. ENEL. Jednotnosť práva EÚ možno zabezpečiť iba za podmienky, že judikatúra Súdneho dvora, t. j. výklad ustanovení európskeho práva bude záväzný na všetky prípady vo všetkých členských štátoch podľa tejto judikatúry. Záväznosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke možno vysvetliť s odkazom na článok 267 ZFEÚ, ktorého cieľom je zabezpečiť jednotný výklad práva Únie v celej Únii. Tento cieľ by mohol byť ohrozený, ak výklad, ktorý urobil Súdny dvor bol záväzný iba v konkrétnom prípade. Interpretácia európskeho práva, ktorú Súdny dvor vykonáva v rámci prejudiciálneho konania má záväznú silu vo vzťahu nielen k stranám sporu, ale vo vzťahu ku všetkým národným súdom členských štátov ako aj iným orgánom, ktoré budú aplikovať európske právo v budúcnosti. Judikatúra Súdneho dvora sa uplatňuje nielen na sporové strany v konkrétnom prípade, ale na strane druhej aj na neurčitý počet osôb, preto ho možno opakovane použiť. Z rozhodnutia vo veci C- 283/81 CILFIT vyplýva, že rozhodnutia a závery Súdneho dvora prijaté v rámci prejudiciálneho konania musia brať do úvahy všetky súdy členských štátov, a nie iba súd, ktorý položil konkrétnu otázku. To znamená, že súdne rozhodnutie Súdneho dvora je rovnako záväzné ako ustanovenia, ktoré sa nachádzajú v európskom práve. Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR vo veci , v prípade rozhodnutia Súdneho dvora ES sú spôsobilými dôvodmi pre povolenie obnovy konania podľa , avšak súd musí mať nad všetky pochybnosti preukázané dodržanie subjektívnej 3-mesačnej lehoty na podanie návrhu na povolenie obnovy. Uvedená subjektívna lehota na povolenie obnovy začína plynúť odvtedy, ako sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Rozhodnutia Súdneho dvora ES je možné považovať za dôvod pre povolenie obnovy konania podľa vtedy, ak právoplatné rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Obnova konania nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora. Rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši

otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah. Bola teda splnená aj podmienka prípustnosti obnovy konania čo do povahy veci, nakoľko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C- 485/19 sa zaoberalo premlčacou dobou pre reštitučné nároky spotrebiteľov titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa žalobca domáha, t. j. v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín sp. zn. bolo vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu rozhodné posúdenie plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by sa pripustil výklad, že neskôr prijaté rozhodnutia Súdneho dvora EÚ resp. iného orgánu EÚ by nemohlo byť aplikovateľné ako dôvod obnovy podľa stratil by inštitút obnovy konania podľa a zmysel. Zo samotného znenia ) ako aj písm. e) možno vyvodiť úmysel zákonodarcu spočívajúci v prípustnosti zmeny právoplatných rozhodnutí titulom rozhodnutí vydaných po právoplatnosti toho ktorého rozhodnutia za predpokladu priaznivejšieho rozhodnutia vo veci samej.

11. Žalovaný zotrval na tom, že iné právne posúdenie vyplývajúce z iného rozhodnutia nie je zákonným dôvodom pre povolenie obnovy konania v žiadnom z prípadov upravených v . Dôvodom obnovy konania nie je iný právny názor na výklad zákona. Preto ani iný výklad na podklade rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-485/19 by nemohol byť dôvodom pre obnovu konania. To, prečo je významný záver Súdneho dvora EÚ vo veci C-234/04 zo 16. marca 2006 Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH pre toto konanie je dané tým, že aj Súdny dvor EÚ uviedol, že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva. Súdny dvor zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata (jedinou výnimkou, keď Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť túto zásadu, je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu Európskej únie). Obnova konania nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora.

12. V konaní Okresného súdu Trenčín sp. zn. sa žalobkyňa žalobou, podanou dňa 5.5.2017, domáhala, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť jej sumu 837,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 3.5.2017 do zaplatenia. V žalobe uviedla, že dňa 25.9.2009 uzatvorila žalobkyňa ako dlžníčka (spotrebiteľka) so žalovaným ako veriteľom Zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni sumu 1.161,79 eur a zároveň poskytol ďalší revolving v sume 773,42 eur. Na Okresnom súde Trenčín sa viedlo konanie pod sp. zn. , v ktorom žalovaný žaloval žalobkyňu o zaplatenie sumy 1.569,70 eur. V uvedenom konaní súd žalobu žalovaného zamietol z dôvodu, že bolo preukázané, že uvedená zmluva o úvere je neplatná , pretože nedošlo k uzatvoreniu zmluvy v písomnej forme v zmysle zákona, a peňažné prostriedky, ktoré poskytla žalobkyňa žalovanému predstavujú bezdôvodné obohatenie. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný poskytol a vyplatil žalobkyni úver vo výške 1.519,39 eur a žalobkyňa splatila žalovanému sumu 2.356,61 eur. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne prijatím sumy vo výške 837,22 eur bez právneho dôvodu. V konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. sa žalovaný v procesnej pozícii žalobcu proti žalobkyni a M.j ako žalovaným 1/, 2/ domáhal, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 1.569,19 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 16.12.2012 do zaplatenia titulom nesplateného revolvingového úveru, ktorý žalovaný poskytol žalobkyni na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400023621 zo dňa 25.09.2009. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. -33 zo dňa 7.10.2014 bola žaloba žalovaného zamietnutá , žalobkyni, M. A. a vedľajšiemu účastníkovi na ich strane súd náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia vyplýva, že súd považoval zmluvu o úvere za neplatnú z dôvodu nedodržania jej písomnej formy v zmysle , keďže žalovaný neschválil úver podľa žalobkyňou požadovaných parametrov (RPMN úveru, RPMN revolvingu), ale tieto modifikoval, čím došlo k odmietnutiu pôvodného návrhu žalobkyne a k vzniku nového návrhu na uzavretie zmluvy. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalovaný odvolaním, pričom následne žalovaný vzal žalobu späť a Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. -50 zo dňa 27.2.2015 pripustil späťvzatie žaloby , rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil. V konaní sp. zn. súd prvej inštancie rozhodol dňa 26.03.2019 tak, že žalobu zamietol. V rozsudku konštatoval, že žalobkyňa svoj nárok oprela o skutkové tvrdenia, ktoré možno v rámci právneho posúdenia nároku podradiť pod skutkovú podstatu, v zmysle ktorej žalovaný získal na úkor žalobkyne majetkový prospech bez právneho dôvodu. Súd sa necítil byť viazaný právnym názorom vysloveným v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. -33 zo dňa 7.10.2014, v ktorom bolo konštatované, že zmluva o úvere je absolútne neplatná pre nedodržanie kontraktačného procesu v zmysle a nasl.

, keď návrh žalobkyne na uzavretie zmluvy o úvere žalovaný neprijal bez výhrad, ale parametre úveru pozmenil, s čím už žalobkyňa nevyjadrila súhlas, a tým nemala byť dodržaná písomná forma právneho úkonu v zmysle . Tento rozsudok bol totiž uznesením Krajského súdu Trenčín č.k. -50 zo dňa 27.2.2015 zrušený z dôvodu späťvzatia žaloby v odvolacom konaní a konanie bolo zastavené. Predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere považoval za platnú, ale zároveň skonštatoval, že táto neobsahuje podstatné náležitosti, ktorých nedostatok má za následok bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. Na námietku žalovanej strany súd potom skúmal, či nedošlo k premlčaniu uplatneného nároku a konštatoval, že sa tak stalo. Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 5.5.2017. Odo dňa nasledujúceho po dni prvej platby žalobkyne nad rámec istiny úveru začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba. Vzhľadom na dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu premlčané sú plnenia, ktoré žalobkyňa nad rámec istiny úveru, teda bez právneho dôvodu uhradila žalovanému pred 5.5.2015. Keďže žalobkyňa vykonala titulom predmetnej zmluvy o úvere úhrady od 7.10.2009 do 9.2.2013 (v rámci ktorých istinu úveru 1.519,39 eur po prvý krát preplatila úhradou 24. splátky v sume 65,43 eur dňa 7.9.2011), je zrejmé, že premlčacia doba uplynula márne pred podaním žaloby na súd pokiaľ ide o všetky vykonané úhrady žalobkyne nad rozsah istiny úveru. Od nasledujúceho dňa po úhrade poslednej splátky úveru dňa 9.2.2013, t.j. od 10.2.2013 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, a uplynula márne dňa 10.2.2015. Ak je premlčaná táto úhrada zo dňa 9.2.2013 nad rámec istiny úveru, je zrejmé, že premlčané sú aj všetky predchádzajúce úhrady žalobkyne nad rámec istiny úveru. Pokiaľ by žalobkyňa žalobou uplatnila aj nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume 1.569,19 eur, ktorú uhradila žalovanému dňa 2.10.2014, aj toto právo by vyhodnotil súd ako premlčané, pretože od nasledujúceho dňa 3.10.2014 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, a uplynula márne dňa 3.10.2016. V priebehu tohto konania žalobkyňa rozšírila svoju žalobu o primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.444,15 eur. Keďže však nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobkyňa uplatnila proti žalovanému pre porušenie predpisov na ochranu práv spotrebiteľov zo strany žalovaného bol pre dôvodne vznesenú námietku premlčania zamietnutý, neboli splnené podmienky v zmysle pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Preto súd žalobu zamietol aj v tejto časti.

13. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 22.01.2020, č.k. -147, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozsudok prvej inštancie v spojení s týmto rozsudkom potom nadobudol právoplatnosť 05.02.2020.

14. Podľa , proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné.

15. Podľa , , žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. Žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

16. Podľa ak súd žalobu na obnovu konania neodmietne, rozhodne rozsudkom, či obnovu konania povolí alebo zamietne.

17. Žaloba na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý smeruje proti právoplatným rozhodnutiam súdu. Žalobou na obnovu konania možno napadnúť právoplatný rozsudok, právoplatné uznesenie, ktorým bol schválený zmier, ako aj právoplatný platobný rozkaz, pokiaľ sú splnené podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

18. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť

obnovy konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

19. Zákon stanovuje na podanie žaloby na obnovu konania subjektívnu a objektívnu lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je 3-mesačná; jej začiatok plynie od času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je 3-ročná a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

20. Žaloba na obnovu konania je v zásade prípustná voči všetkým právoplatným rozsudkom s výnimkou rozsudkov o vyslovení, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je ( ), a rozsudkov, ktorých zmenu alebo zrušenie možno dosiahnuť inak ( ). Žalobu na obnovu konania možno podať, ak sú splnené všetky zákonné podmienky prípustnosti obnovy konania, a to - žaloba musí byť podaná oprávnenou osobou, musí ísť o prípustný predmet obnovy konania a prípustný dôvod obnovy konania, musí byť dodržaná zákonná lehota na podanie žaloby na obnovu konania a žaloba musí obsahovať predpísané náležitosti. Dôvody prípustnosti žaloby na obnovu konania proti právoplatnému rozsudku, vypočítané v , sú ustanovené taxatívne. Z iných dôvodov je žaloba na obnovu konania neprípustná.

21. Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; žalobe na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. V danej veci žalobkyňa mala za to, že obnova konania je prípustná v zmysle , , teda získala do svojej dispozície rozhodnutie, ktoré k dispozícii v priebehu pôvodného konania nemala a ktoré teda v konaní nemohlo byť použité. Ďalej dodatočne zistila, že napadnutý rozsudok je v rozpore s týmto rozhodnutím.

22. V prvom rade súd skúmal, či návrh na obnovu konania bol podaný v zákonnej lehote.

23. Žalobkyňa včasnosť podania žaloby na obnovu konania odvodzovala z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 22.04.2021 vo veci C-485/19, z ktorého vyplýva trojročná premlčacia lehota, ktorá začne plynúť odo dňa, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žaloba bola podaná 19.07.2021, teda podľa žalobkyne v zákonnej trojmesačnej lehote. Žalobkyňa ale zároveň uvádza, že tento rozsudok Súdneho dvora je treba vykladať v spojení s ďalším rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-698/18 a C-699/18 z 09.07.2020, podľa ktorého žaloba o vrátenie súm bezdôvodne zaplatených na základe nekalej podmienky nachádzajúcej sa v zmluve, uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom podlieha trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa úplného splnenia tejto zmluvy, ak sa predpokladá, bez potreby overenia, že k tomuto dátumu spotrebiteľ musel vedieť o nekalom charaktere predmetnej zmluvnej podmienky, alebo keď pre podobné žaloby založené na určitých vnútroštátnych právnych predpisoch táto lehota začína plynúť až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom. Pri rozhodovaní vo veci, napadnutej obnovou konania súd vychádzal z toho, že nárok žalobkyne sa premlčal v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote, ktorej počiatok bol v dátume úhrady jednotlivých splátok úveru. Priaznivejšie rozhodnutie vo veci malo spočívať v tom, že pôjde o trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá začne plynúť od právoplatnosti rozsudku vo veci sp. zn. , ktorý konštatoval neplatnosť úverovej zmluvy, teda od 27.04.2015. Pokiaľ by súd prijal túto argumentáciu, bol by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v konaní sp. zn. uplatnený včas vzhľadom na to, že žaloba bola podaná 05.05.2017.

24. Súd musí mať nad všetky pochybnosti preukázané dodržanie subjektívnej 3-mesačnej lehoty na podanie návrhu na povolenie obnovy konania. Preukázanie tejto lehoty žalobkyňa odvodzuje z dátumu vydania rozsudku Súdneho dvora EÚ C-485/19, neuvádza nič bližšie k tomu, kedy sa o uvedenom rozsudku dozvedela, resp. kedy bol tento rozsudok zverejnený v úradnom vestníku, prípadne v Zbierke súdnych rozhodnutí Súdneho dvora. Pre priaznivejšie rozhodnutie, použijúc argumentáciu žalobkyne, je ale podstatný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-698/18 a C-699/18 zo dňa 09.07.2020. Vychádzajúc z dátumu vydania tohto rozhodnutia trojmesačná lehota uplynula 08.10.2020, žaloba na obnovu konania bola podaná 19.07.2021, teda neskoro, po uplynutí trojmesačnej lehoty. Preto súd žalobu na obnovu konania zamietol.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené nebol dôvod zaoberať sa ďalšou argumentáciou strán sporu.

26. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa zásady úspechu, žalovaný bol v spore úspešný v celom rozsahu ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu písomne dvojmo.

Podľa v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , , "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.