Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/1/2020

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: L.. P. B., súdny exekútor so sídlom v V., právne zast.: JUDr. Jurajom Gajdošíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Miletičova č. 23, proti odporkyni: Slovenská komora exekútorov, Disciplinárna komisia - Disciplinárny senát č. 6, so sídlom v Bratislave, Šustekova č. 49, za účasti: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska č. 71, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne z 25. novembra 2015, č.k.: DK 15/2015-45, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2019, č.k. -80, t a k t o

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2019, č.k. -80 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

I.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 12. novembra 2019, č.k. -80 podľa (ďalej len „OSP“) potvrdil ako vecne správne rozhodnutie odporkyne z 25. novembra 2015, č.k.: DK 15/2015-45, ktorým táto navrhovateľa uznala vinným, že pri výkone exekúcie vedenej pod sp. zn. Ex 1040/2009 ďalej cit.: „ (...) 1/ konal v rozpore s opravným uznesením Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 19 Er/1102/2000 zo dňa 29. apríla 2010, ktorým opravil poverenie na vykonanie exekúcie číslo 5043 065527* č. k. vydané Okresným súdom Nitra dňa 08.01.2010, keď vydal exekučné príkazy na základe ktorých postihol majetok JUDr. W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. H.. XX, O., teda subjektu odlišného od subjektu uvedeného v opravnom uznesení k povereniu na vykonanie exekúcie - JUDr. W. E. - B., I. XX, O., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R. E., bytom B.E. XX, Z., IČO: XX XXX XXX (...) 2/ po vydaní opravného uznesenia k povereniu na vykonanie exekúcie nevydal nové upovedomenie o začatí exekúcie, kde by v zmysle opravného poverenia upovedomil o začatí exekúcie subjekt uvedený v predmetnom opravnom uznesení - JUDr. W. E. - B., I. XX, O., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R. E., bytom B. XX, Z., IČO: XX XXX XXX, čím uvedenému subjektu nedal možnosť v zákonnej lehote podať námietky proti exekúcii (...) 3/ v požadovanej lehote nepredložil ministerstvu požadovaný spis Ex 1040/09, hoci bol k tomu výzvami zo dňa 24. novembra 2014 a 11. februára 2015 vyzvaný.“

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia odporkyne preskúmal v intenciách , a , ,, ,, , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a v zmysle právnej úpravy ustanovenej dospel k záveru o vecnej správnosti opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia odporkyne.

V plnom rozsahu sa stotožnil so závermi plynúcimi z napadnutého rozhodnutia odporkyne, zopakoval, že disciplinárny senát v bode 1/ posúdil konanie navrhovateľa ako závažné disciplinárne previnenie podľa , keď navrhovateľ aktívne vykonával exekúciu voči subjektu, ktorý nemal byť postihnutý exekúciou. Okresný súd Nitra uznesením z 29. apríla 2010, sp. zn. opravil poverenie na vykonanie exekúcie číslo 5043 065527* z 08. januára 2010, č.k. vydané Okresným súdom Nitra v časti nesprávneho označenia povinnej ako JUDr. W. E. - B., narodená XX. F. XXXX, bytom I. XX, O. - občianka tak, že v predmetnom poverení mala byť správne označená povinná: JUDr. W. , I. XX, O., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R. E., bytom B. XX, Z., IČO: XX XXX XXX. Toto opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. mája 2011. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že akceptoval toto opravné uznesenie tak, že v ďalších úkonoch označoval účastníka konania na strane povinného v súlade s opravným uznesením. Exekúciou navrhovateľ postihol majetok W. B., narodenej XX. F. XXXX, bytom I. XX, O. ako fyzickej osoby (Exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva Ex 1040/09 z 21. júla 2014, Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z dôchodku Ex 1040/09 z 20. mája 2014 a Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke (v časti exekúcie účtov vedených na rodné číslo) z 20. mája 2014 na účtoch v Prima banke, a.s. a ČSOB, a.s. Podľa názoru krajského súdu bol povinný subjekt opravným uznesením dostatočne individualizovaný a nebol správny názor navrhovateľa, že sa jednalo o totožný subjekt. Z administratívneho spisu mal ďalej za preukázané, že navrhovateľ nevydal nové Upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré by doručoval povinnej, aj keď medzičasom bola vyčiarknutá zo zoznamu správcov. Neobstojí námietka navrhovateľa, že upovedomenie o začatí exekúcie jej bolo doručené do vlastných rúk dňa 25. januára 2010 a povinná využila zákonné právo podať námietky, pretože to bolo v čase pred vydaním opravného uznesenia, kedy povinná osoba bola individualizovaná ešte ako fyzická osoba. Rovnako bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil výzvu ministerstva spravodlivosti z 24. novembra 2014 o predloženie vyjadrenia a exekútorského spisu v lehote 10 dní odo dňa doručenia tejto výzvy (doručená dňa 27. novembra 2014). Predmetná výzva bola splnená po následnej urgencii až dňa 12. marca 2015.

Vzhľadom na uvedené krajský súd po preskúmaní veci a vyhodnotení námietok navrhovateľa ako nedôvodných, postupom podľa rozhodnutie odporkyne ako vecne správne potvrdil.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa tak, že neúspešnému navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal. II.

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Za odvolacie dôvody navrhovateľ označil skutočnosti plynúce z , konkrétne, že súd účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom ( v spojení s ), súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav ( v spojení s ), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Navrhovateľ primárne namietal zmätočnosť, arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu, keď v napadnutom rozsudku absentovala akákoľvek úvaha, z akého dôvodu považoval súd subjekt JUDr. W. E. - B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, O. - občianka a JUDr. W. E. - B., I. XX, O., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R. E., bytom B. XX, Z., IČO: XX XXX XXX za dva rôzne subjekty. Súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že názor navrhovateľa, že sa jedná o totožný subjekt, nie je správny, pričom tento svoj názor nijakým spôsobom nekonkretizuje, ani sa bližšie nezaoberá rozsiahlou argumentáciou navrhovateľa, ktorá bola prezentovaná nielen písomne, ale aj na pojednávaní. Dôvodil, že pohľadávka, ktorej vymoženie bolo predmetom exekučného konania podľa právnych predpisov platných v tom čase, nebola pohľadávka voči konkurznej podstate úpadcu, ale proti osobe správcu. Správca konkurznej podstaty nevedie, respektíve nevlastní špecifický majetok ako správca konkurznej podstaty, lebo v tomto smere právne predpisy nepriznávajú z hľadiska hmotného práva postavenie nositeľa práva nadobúdať majetok ako správca konkurznej podstaty. Akýkoľvek majetok, ktorý správca nadobúda, je jeho osobným majetkom, a to vrátane odmeny za výkon funkcie správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty podáva daňové priznanie ako fyzická osoba, a nie ako správca

konkurznej podstaty. Právne predpisy nikdy nezakladali ani nezakladajú osobitné postavenie správcu z hľadiska hmotného práva voči tretím osobám navonok. Krajský súd sa týmito právnymi argumentami vôbec nezaoberal. Namietal porušenie , podľa ktorého cit.: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ V tomto smere poukázal tiež na závery plynúce z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. , , , , ako aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - Ruiz Torija proti Španielsku.

V ďalšej časti podaného odvolania navrhovateľ uvádzal, že proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný námietky, kde (okrem iného) namietal neprípustnosť exekúcie proti nemu z dôvodu, že nie je osobou uvedenou v exekučnom titule a nie je ani právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule. Exekučný súd sa zaoberal námietkami povinného a tieto vyhodnotil ako nedôvodné, keďže podľa jeho názoru neobsahovali také dôvody, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo bránili jeho vymáhateľnosti, alebo by boli dané iné dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Proti rozhodnutiu o námietkach podal povinný odvolanie, zo strany exekučného súdu však boli námietky opätovne vyhodnotené ako nedôvodné. Dňa 29. apríla 2010 vydal exekučný súd opravné uznesenie v časti označenia povinného v príslušnom poverení tak, že znelo - JUDr. W. E. - B., I. XX, O., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R. E., bytom B. XX, Z., IČO: XX XXX XXX s tým, že navrhovateľ toto opravné uznesenie akceptoval a v ďalších úkonoch označoval účastníka konania na strane povinného v súlade s opravným uznesením. Z uvedeného je teda zrejmé, že pochybil exekučný súd, ktorý poveruje súdneho exekútora vykonaním exekúcie a preskúmava exekučný titul. Pokiaľ exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, vydá poverenie na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ postupoval v súlade s vydaným poverením, ktorým je zároveň viazaný. Krajský súd v tomto smere nijakým spôsobom nezdôvodnil, prečo považoval povinnú za subjekt, ktorý nemal byť postihnutý exekúciou, rovnako neuviedol, v čom vidí pochybenie na strane navrhovateľa. Navrhovateľ nemohol vykonávať exekúciu voči inej osobe, než aká bola označená v exekučnom titule. Opravným uznesením nebol vnesený do konania iný subjekt. Zdôraznil, že exekučný súd nezastavil exekúciu voči povinnej, iba opravným uznesením spresnil jej označenie v súlade s exekučným titulom. Pokiaľ by sa jednalo o odlišný subjekt povinného v exekúcii, nemohol by takúto vážnu vadu odstrániť opravným uznesením, ale exekúciu by zastavil. Tiež navrhovateľovi nebolo zrejmé, na základe akého právneho predpisu krajský súd odvodil porušenie povinnosti navrhovateľa upovedomiť konkrétneho povinného o začatí exekúcie a spôsobe vykonania exekúcie. Bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnej (bez ohľadu na jej označenie, keďže stále ide o tú istú osobu) doručené do vlastných rúk dňa 25. januára 2010. Exekučný súd nezastavil exekúciu voči povinnej, iba opravným uznesením spresnil jej označenie v súlade s exekučným titulom, teda subjekt povinného - fyzická osoba zostala nezmenená. Z tohto dôvodu sa nestotožnil s názorom súdu, že povinná v dôsledku pochybenia navrhovateľa nemala možnosť uplatniť námietky nevydaním nového upovedomenia. Dodal, že postupoval výlučne v súlade s vydanými rozhodnutiami exekučného súdu, v ich intenciách, ktoré bez akýchkoľvek pochybností pripustili exekúciu povinnej, čo však súd v napadnutom rozsudku vôbec nebral do úvahy. Navrhovateľ sa nemohol dopustiť zavineného konania, nakoľko konal v súlade s vydanými rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré bol ako súdny exekútor povinný rešpektovať.

Záverom navrhol, aby Najvyšší (správny) súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila podaním z 29. januára 2020 odporkyňa považujúc rozsudok krajského súdu za vecne správny.

IV.

K odvolaniu navrhovateľa sa ďalší účastník konania - Minister spravodlivosti Slovenskej republiky nevyjadril.

V.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd odvolací [ v spojení s (ďalej len „“) a a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len „“)], preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní navrhovateľa ( , veta prvá , , , , ), bez nariadenia pojednávania ( , , , , ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci je posúdenie správnosti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd postupom podľa potvrdil ako vecne správne rozhodnutie odporkyne z 25. novembra 2015, č.k.: DK 15/2015-45.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých , najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.

Podľa , o súdoch a o zmene a doplnení niektorých , výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.

Podľa , konania podľa tretej hlavy piatej časti začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa , podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Podľa veta prvá , pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu plynúca z článku 46 je založená na tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok vykonáva.

Výklad a aplikácia zákonov je výlučným právom všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. V tomto zmysle, rovnako aj každé rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel ku konkrétnym záverom tvoriacim základnú obsahovú štruktúru odôvodnenia rozhodnutia.

Povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť zákonom predpokladaným spôsobom plynúcim z a predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.

K tomu najvyšší správny súd dáva do pozornosti aj ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2010, sp. zn. ), podľa ktorej „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a preto odňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj také porušenie práva na spravodlivý proces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom rozhodnutí absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť totiž svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“

Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov.

Rovnako najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na Ústavný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015, sp. zn. -40, z ktorého vyplýva, že „súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , , IV. ÚS, ), najmä s ustanovením , v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z , sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ... . Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“

Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

Vo svetle vyššie uvedenom, najvyšší správny súd podrobil prieskumu odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom dospel k záveru, že z predmetného rozsudku nie je vôbec zrejmé, ktoré skutočnosti považoval krajský súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V takom prípade nemožno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je jasné, určité a zrozumiteľné a v neposlednom rade aj presvedčivé.

Predovšetkým najvyšší správny súd musí krajskému súdu vytknúť, že bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi, ku ktorým dospela odporkyňa v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby čo i len s časti reflektoval na námietky uplatnené navrhovateľom v podanom opravnom prostriedku. Iba skonštatoval, že nie je správny názor navrhovateľa, že vo vzťahu k povinnej sa jedná o totožný subjekt, pričom pre zdôraznenie správnosti tohto svojho tvrdenia neuviedol žiadne relevantné skutočnosti. Predmetnú námietku navrhovateľ bližšie odôvodnil na nariadenom pojednávaní, pričom ani k týmto skutočnostiam sa krajský súd žiadnym spôsobom nevyjadril, nehovoriac o tom, že v rozsudku plne absentujú vyjadrenia, respektíve podstatný obsah vyjadrení účastníkov konania prednesených na nariadenom pojednávaní z 12. novembra 2019. Rovnako sa krajský súd vôbec nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, že nie je to súdny exekútor, kto rozhoduje o vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie, súdny exekútor neoznačuje povinného. V danom prípade exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie a súdnemu exekútorovi vznikla zo zákona povinnosť vykonať exekúciu. K tomu navrhovateľ tiež dodal, že povinná v podaných námietkach namietala nemožnosť vedenia exekúcie voči nej a súdy týmto námietkam nevyhoveli, z čoho navrhovateľ následne vyvodil, že exekúcia voči povinnej je prípustná a súdny exekútor je povinný takéto rozhodnutia rešpektovať a pokračovať vo výkone exekúcie. Navrhovateľ tiež v opravnom prostriedku zdôraznil, že exekučný súd exekúciu nezastavil, iba opravným uznesením upresnil jej označenie v súlade s exekučným titulom, pričom pokiaľ by sa jednalo o odlišný subjekt povinného v exekúcii, nemohla by byť takáto vážna vada odstránená opravným uznesením; exekučný súd by musel v takom prípade exekúciu zastaviť. V tomto smere sa jednalo o zásadné námietky prednesené účastníkom konania, na ktoré sa vyžadovala relevantná odpoveď, a pokiaľ sa tak nestalo a konajúci súd plne opomenul sa s nimi vysporiadať, dopustil sa vo vzťahu k účastníkovi konania procesného pochybenia majúceho za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

S ohľadom na takto zistené skutočnosti najvyšší správny súd odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v danej veci vyhodnotil ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa článku 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Podľa , ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa až 221 tohto zákona.

Podľa , súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa , veta druhá v spojení s , a zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, vec prejednať v medziach podaného opravného prostriedku, posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu odporkyne a vo veci opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní.

Súčasne v novom rozhodnutí rozhodne krajský súd aj o trovách celého konania ( , veta prvá v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v pomere hlasov 3:0 ( veta tretia ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.