Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23CoCsp-27-2021.pdf
PDF · 139.02 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoCsp/27/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: advokátska kancelária Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: I. Z., narodený X.X.XXXX, bytom G. XXXX/X, R., zastúpený: JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, Žilina, o zaplatenie sumy 5.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 2Csp/27/2020-231 zo dňa 1.12.2020 vo výrokoch II., III., takto
rozhodol:
I. Odvolací súd návrh Občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, IČO 42 362 962, so sídlom Šafárikovo námestie 79/7, Bratislava-Staré Mesto, na pribratie do konania na strane žalovaného z a m i e t a.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že žalobu vo zvyšku zamieta a vo výroku III. m e n í tak, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 68 %.
III. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 824,50 € zastavil, výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.175,50 €, úrok z omeškania vo výške 445,39 €, 5% ročný úrok z omeškania zo sumy 4.175,50 € od 29.09.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% a výrokom IV. si vyhradil rozhodnutie o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 144, § 145, § 146 Civilného sporového poriadku, § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1, § 2, § 7 ods. 1, 2, § 9, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 255 ods. 1, § 256, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. uzatvorila so žalovaným dňa 6.2.2014 Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému úver vo výške 12.001 eur, pri fixnej úrokovej sadzbe 9,90% p.a., RPMN 11,42 % a priemernej hodnote RPMN 8,69 %. Celková čiastka spojená s úverom bola uvedená vo výške 19.773,16 eur. Žalovaný v zmysle uzavretej Zmluvy o splátkovom úvere bol povinný
splácať poskytnutý úver vo výške 164,80 eur vždy k 15. dňu v kalendárnom mesiaci. Žalovaný nesplácal úver pravidelne a v určenej výške, preto právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. výzvou zo dňa 29.6.2017 vyzval žalovaného na ich úhradu najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy. Žalobca v konaní preukázal, že predmetnú výzvu zaslal žalovanému doložením podacieho hárku. Súd prvej inštancie mal preukázané, že Slovenská sporiteľňa, a.s. Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.8.2017 oznámila žalovanému mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 17.8.2017 a zároveň vyzvala žalovaného na úhradu pohľadávky vo výške 12.268,80 eur do 15 dní. K Oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru právny predchodca žalobcu priložil doručenku, z ktorej súd prvej inštancie zistil, že bola adresovaná na meno žalovaného a na adresu, ktorá je uvedená v Zmluve o splátkovom úvere a ktorú žalovaný podpísal dňa 28.8.2017. Žalovaný bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Zmluvu o splátkovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 12.001 eur. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 17.12.2018 Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila svoje pohľadávky na žalobcu.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 6.2.2014 má charakter spotrebiteľskej zmluvy, a to konkrétne spotrebiteľského úveru, preto pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení zákona. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov platného v čase uzatvorenia zmluvy. Banka riadne postúpila pohľadávku na žalobcu pri dodržaní postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a ustanovení Občianskeho zákonníka, čím žalobca získal aktívnu legitimáciu v konaní. Súd prvej inštancie po posúdení obsahu zmluvy a predložených listinných dôkazov mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá platne, keď na jej základe žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver, ktorý žalovaný čerpal. Súd prvej inštancie zistil, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedený údaj o celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom ide o podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. V zmluve o spotrebiteľskom úvere je síce uvedený údaj o celkovej čiastke spojenej s úverom vo výške 19.773,16 eur, ktorý však matematicky vôbec nezodpovedá skutočným nákladom, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť, keď pri počte splátok 120 a pri výške mesačnej splátky 164,80 eur je táto suma vyššia, než je uvedené v zmluve, a to vo výške 19.776 eur a nie 19.773,16 eur. Vzhľadom na uvedenú chýbajúcu náležitosti zmluvy súd prvej inštancie vyhodnotil úver poskytnutý žalovanému za bezúročný a bez poplatkov v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca porušil povinnosti podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko žalobca k žalobe, ani počas konania nepredložil dôkaz svedčiaci o tom, že pred uzavretím zmluvy so žalovaným skúmal jeho schopnosti splácať úver. Vzhľadom na bezúročnosť úveru je žalovaný povinný vrátiť veriteľovi rozdiel medzi poskytnutým úverom 12.001 eur a vykonanými úhradami 7.429,82 eur, t. j. sumu 4.571,18 eur, ale nakoľko súd je viazaný návrhom žalobcu a ten po čiastočnom späťvzatí žaloby požadoval už len zapletenie sumy 4.175,55 eur, súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania z jednotlivých súm, s ktorých plnením bol v omeškaní v celkovej sume 445,39 eur a zo sumy 4.175,55 eur, s ktorou sumou je naďalej v omeškaní od 29.9.2020 do zaplatenia.
5. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže žalovaný procesne zavinil zastavenie konania o zaplatenie sumy 824,50 eur.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie mal nesprávne za preukázané splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a teda mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v danom konaní. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov aj z toho dôvodu, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou a neposúdil schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy. Z dikcie daného ustanovenia však okrem bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplýva pre veriteľa ďalšia sankcia, resp. povinnosť, v zmysle ktorej veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je oprávnený požadovať jednorazové splatenie dlhu. Sankcia uvedená v § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu podpisu zmluvy o úvere má za následok, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka je potrebné považovať za neplatné, čo má za následok nepreukázanie výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. A keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nenastala ešte konečná splatnosť úveru (termín konečnej splatnosti 15.2.2024) a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pre nekonanie s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné považovať za neplatné, zo strany banky došlo k postúpeniu tzv. nezosplateného, živého úveru, čo je v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Keďže pre nekonanie s odbornou starostlivosťou treba výzvu zo dňa 29.6.2017 a tiež oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.8.2017 považovať za neplatné právne úkony, došlo k postúpeniu tzv. živého úveru, pretože konečná splatnosť nastane až v roku 2024 a zároveň neplatnosť listinných dokumentov zo dňa 29.6.2017 a 21.8.2017 má za následok nepreukázanie splnenia podmienky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že vo zvyšku žalobu zamietne.
7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol skutočnosti a nepredložil dôkazy, ktoré by spochybňovali nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy.
8. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu veci, zaoberal sa návrhom Občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV podaným v priebehu odvolacieho konania dňa 30.7.2021, ktoré navrhlo, aby ho súd pribral do konania na strane žalovaného. Poukázalo na ustanovenia § 95 ods. 1, § 157 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žiadalo, aby súd zaslal žalovanému výzvu, v ktorej mu uloží povinnosť vyjadriť sa v lehote 10 dní, či súhlasí so vstupom občianskeho združenia do konania a v prípade, ak sa žalovaný v súdom určenej výzve nevyjadrí, súd bude predpokladať, že proti vstupu občianskeho združenia nemá námietky.
9. Podľa § 95 Civilného sporového poriadku na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd, alebo právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí (odsek 1). Subjekt podľa odseku 1 je v konaní oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať strana, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len subjekt právneho vzťahu (odsek 2).
10. Inštitút pribratia osobitného subjektu do konania v zmysle ustanovenia § 95 Civilného sporového poriadku predstavuje nový ochranný prvok v civilnom procese v prospech strán, na ochranu ktorých sú tieto osobitné subjekty určené. O pribratí do konania podľa citovaného ustanovenia rozhoduje výlučne súd, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí. V prípade, ak sa vstupu do konania domáha tretia osoba, ktorá nebola stranou sporového konania, či inak zúčastnenou osobou v konaní, potom z jej procesného postavenia vyplýva, že táto nepožíva žiadne procesné práva a povinnosti a ani právo na uskutočnenie určitého procesného postupu zo strany súdu (napr. výzva strane, na ktorej má vystupovať, či súhlasí s pribratím tohto osobitného subjektu do konania). Súd prípadnému návrhu strany alebo osobitného subjektu vyhovieť nemusí, ak to nepovažuje za potrebné, alebo naopak, aj bez návrhu môže osobitný subjekt pribrať do konania so súhlasom strany, na ochranu práv ktorej má vystupovať. Kritériom na rozhodnutie súdu o pribratí osobitného subjektu do konania je potreba ochrany práv strany. O pribratí osobitného subjektu rozhoduje súd uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, keďže ide o uznesenie o vedení konania. Pribratie je fakultatívne, súd nie je povinný osobitný subjekt do konania pribrať.
11. Odvolací súd po preskúmaní predmetného návrhu dospel k záveru, že návrh nebol podložený súhlasom žalovaného v zmysle ustanovenia § 95 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď súhlas žalovaného nie je povinný zabezpečiť súd tak, ako to žiadalo občianske združenie. Súčasne je dôvodné poukázať aj na tú skutočnosť, že žalovaný je v konaní zastúpený advokátom, preto vstup osobitného subjektu do konania už nenapĺňa zmysel a účel sledovaný citovaným ustanovením. Z uvedených dôvodov odvolací súd návrh Občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV na pribratie do konania na strane žalovaného zamietol.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch II., III. v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku nemožno považovať za vecne správny, a to predovšetkým pre nesprávne (nie celkom úplné) právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. (§ 388 Civilného sporového poriadku).
13. Odvolací súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1056/2018/ CE zo dňa 17.12.2018 a ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie neboli použité.
14. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko v predmetnom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola v čase postúpenia predčasne splatná na subjekt, ktorý je od 5.8.2016 držiteľom oprávnenia poskytovať úvery bez obmedzenia v rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že došlo k riadnemu zosplatneniu pohľadávky v zmysle ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Žalovaný bol v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru 17.8.2017 v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace (od 15.6.2017). Ak žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 21.8.2017, uplatnil toto svoje právo v súlade ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka pre nezaplatenie splátky splatnej ku dňu 15.8.2018 a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalovaný bol zároveň na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pohľadávky upozornený výzvou zo dňa 29.6.2017. Navrhol, aby odvolací súd vyhovel podanej žalobe.
15. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že ku dňu postúpenia pohľadávky nenastala ešte konečná splatnosť úveru a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pre nekonanie s odbornou starostlivosťou je potrebné považovať za neplatné, zo strany Slovenskej sporiteľnej, a.s. došlo k postúpeniu tzv. nezosplatneného, živého úveru, čo je v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách a taktiež v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže postúpenie odporuje zákonu, ide v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka o neplatný právny úkon. Súčasný žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu a preto je žaloba nedôvodná v zostávajúcej časti, ktorá bola predmetom súdneho konania. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, že žalobu vo zvyšku zamietne.
16. Už právoplatným výrokom I. preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku) súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 824,50 eur zastavil. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal vyhovujúci výrok II., ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.175,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 445,39 eur a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.175,50 eur od 29.9.2020 do zaplatenia, výrok III. o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a právne správne posúdil žalobcov nárok.
17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav, no vec čiastočne nesprávne právne posúdil, keď z obsahu spisu sú zrejmé všetky skutočnosti, ktoré je možné použiť pri zmene súdneho rozhodnutia.
18. Jednou z odvolacích námietok žalovaného bolo namietanie, že súd prvej inštancie nesprávne v danej veci aplikoval ustanovenie § 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, keď v zmysle uvedeného ustanovenia za nesplnenie povinnosti veriteľa (právneho predchodcu žalobcu) posúdiť schopnosť spotrebiteľa (žalovaného) splácať spotrebiteľský úver, vyplýva pre veriteľa okrem bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru i ďalšia sankcia, v zmysle ktorej nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
19. Podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o splátkovom úvere veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru (ods. 1). Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom (ods. 2).
20. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
21. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
22. Jednou z povinností uložených veriteľovi pri poskytovaní spotrebiteľského úveru je i povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver vyplývajúca z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o splátkovom úvere. S porušením povinnosti konať s odbornou starostlivosťou zákon č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o splátkovom úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) v ustanovení § 11 ods. 2 spája významné právne dôsledky. V prípade, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa ustanovenia § 7 ods. 1 tohto zákona, nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Pri hrubom porušení tejto povinnosti sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom za hrubé porušenie povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
23. Zákon č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 (ďalej aj „smernica“), ktorou sa v Článku 8 uložilo členským štátom zabezpečiť, aby veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdil úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy.
24. Zmyslom úpravy je predovšetkým ochrana spotrebiteľa, vychádzajúc z cieľov smernice sa touto úpravou ale sleduje aj širšia spoločenská ochrana. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy bonitu spotrebiteľa predstavuje pre spotrebiteľa aj určitú záruku, že veriteľ bude pri poskytovaní úveru postupovať tak, aby ho do určitej miery chránil pred neschopnosťou splácať. Primárnym chráneným
záujmom je tu ochrana spotrebiteľa pred nezodpovedným poskytnutím úveru, ktoré by viedlo k jeho insolvencii so všetkými negatívnymi následkami, a to ako ekonomickými v podobe straty majetku, tak spoločenskými v podobe spoločenskej stigmatizácie (Wachtlová, Slanina: Zákon o spotřebitelském úvěru, Komentář, Praha, C.H.Beck, 2011, s. 99).
25. Sekundárne sa ochranou spotrebiteľa dosiahne aj ochrana veriteľa a docieli sa tým želaný stav zodpovedného úverovania.
26. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-449/13, CA Consumer Finance/Ingrid Bakkaus, Charline Bonato, rod. Savary, Florian Bonato z 18.12.2014 uviedol, vykladajúc Článok 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 okrem iného to, že poskytovateľ úveru musí v každom jednotlivom prípade s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam zvážiť, či sa jedná o príslušné informácie a či sú tieto informácie dostatočné pre posúdenie úveruschopnosti spotrebiteľa. V tomto ohľade sa dostatočnosť uvedených informácií môže líšiť podľa okolností, za ktorých dôjde k uzavretiu úverovej zmluvy podľa osobnej situácie spotrebiteľa alebo podľa čiastky úveru uvedenej v tejto zmluve. Toto posúdenie je možné vykonať pomocou dokladov o finančnej situácii spotrebiteľa, ale nie je možné vylúčiť, aby poskytovateľ úveru zohľadnil prípadne skôr získané znalosti o finančnej situácii záujemcu o úver. Avšak len ničím nepodložené prehlásenia spotrebiteľa nemôžu byť samé o sebe kvalifikované ako dostatočné, pokiaľ nie sú podopreté žiadnymi dokladmi.
27. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk v kontexte s dôkazmi, ktoré súdu prvej inštancie predložil žalobca, je možné konštatovať, že právny predchodca žalobcu sa pri poskytovaní úveru žalovanému, posudzujúc jeho úverovú schopnosť, uspokojil len, ako sám uviedol, s overením príjmu na základe obratov na účte žalovaného v banke a on-line dopytom do úverového registra. Právny predchodca žalobcu mal pritom, ako zo zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, pri posúdení schopnosti dlžníka splácať úver konať s odbornou starostlivosťou. Odvolací súd má za to, že odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je starostlivosťou odbornou vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Nie odbornou je aj vtedy, ak je povrchná, ak je jej zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale aj vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne ohrozené taktiež. Aj keď totiž zákon ukladá spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce posúdiť veriteľovi jeho schopnosť splácať úver, nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti údaje získané od spotrebiteľa v rámci možností preveriť a následne profesionálne vyhodnotiť. Veriteľ musí náležite zisťovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam. Veriteľ by mal úverovú bonitu dlžníka aktívne zisťovať a preverovať.
28. Odvolací súd s poukazom na uvedené v kontexte so skutkovým stavom zisteným z dôkazov vykonaných v priebehu konania na súde prvej inštancie dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie o tom, že právny predchodca žalobca ako veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti overiť úverovú schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa, keďže žalovanému poskytol úver bez overenia údajov o jeho ekonomickej situácii, uspokojil sa s len s overením príjmu na základe obratov na účte žalovaného a platobnej histórie on-line dopytom do úverového registra, avšak bez akéhokoľvek ďalšieho preverenia a aktívneho zisťovania jeho bonity so skúmaním jeho výdavkoch (na zabezpečenie ubytovania, stravy, dopravy, atď.), rodinného stavu, počtu vyživovacích povinností a pod.. Dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, tak stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. K posudzovaniu schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver pristúpil právny predchodca žalobca len formálne, nevytvoril si reálny obraz o celkovej majetkovej situácii žalovaného a jeho postup nenaplnil účel predpokladaný ustanovením § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (právny predchodca žalobcu) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa. Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu, by toto ustanovenie malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov.
29. Postup právneho predchodcu žalobcu je preto možné v konkrétnych okolnostiach hodnotiť podľa ustanovenia § 11 ods. 2 veta prvá a druhá zákona o spotrebiteľských úveroch ako nekonanie s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti splácať spotrebiteľský úver a zároveň hrubé porušenie tejto povinnosti s dôsledkami, ktoré z porušenia vyplývajú, a to jednak zánik oprávnenia od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a jednak bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Odvolacia námietka žalovaného o nesprávnom posúdení súdom prvej inštancie sankcií za nesplnenia si povinnosti právneho predchodcu žalobcu konať s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovaného je tak opodstatnená. Na rozdiel od súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že s nesplnením tejto povinnosti veriteľa sa spája aj sankcia v podobe straty oprávnenia vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, keďže sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa ustanovenia § 11 ods. 2 veta prvá zákona o spotrebiteľských úveroch. Dôsledkom toho je potom aj absolútna neplatnosť právneho úkonu - vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pretože tento odporuje zákonu (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nakoľko veriteľ využil svoje právo na zosplatnenie pohľadávky v rozpore so zákonom, na takéto zosplatnenie nebolo možné prihliadať.
30. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že neboli splnené podmienky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov pre platné postúpenie pohľadávky banky zo zmluvy o splátkovom úvere a žalobca tak nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu.
31. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok (ďalej aj „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
32. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
33. Ako už odvolací súd konštatoval vyššie, v súdenom spore v dôsledku neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, nedošlo k platnému a účinnému zosplatneniu úveru právnym predchodcom žalobcu. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok v ustanovení § 17 ods. 1 obsahuje obmedzenie, ktoré umožňuje postúpiť iba takú pohľadávku z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na veriteľa, ktorý nemá obmedzený rozsah poskytovania spotrebiteľských úverov (ktorým je aj žalobca, čo vyplýva z obchodného registra), ktorá je po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru (teda nastala splatnosť už aj poslednej splátky) alebo sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (teda došlo
k jej predčasnému zosplatneniu). Pretože predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru (ku dňu 17.8.2017) bolo neplatné, k postúpeniu pohľadávky (dňa 17.12.2018) malo dôjsť skôr, ako nastala konečná splatnosť úveru (dňa 15.2.2024). Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť, keďže jej postúpenie je objektívne neprípustné, t. j. zakázané, potom jej následné postúpenie inému subjektu je svojom obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok, ale aj navonok voči dlžníkovi. Neplatné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu zakladá v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok a ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, teda nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prebiehajúcom spore. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd na rozdiel súdu prvej inštancie dospel k inému právnemu záveru, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať. Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bolo potrebné žalobu vo zvyšku zamietnuť a záver súdu prvej inštancie o danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvej inštancie vec čiastočne nesprávne právne posúdil, ktorá čiastočná nesprávnosť v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie viedla k nutnosti zmeny rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej.
34. Vzhľadom na vyššie uvedené závery sa žiada vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného dodať, že bolo nadbytočným zaoberať sa splnením podmienok predpokladaných ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky, keďže veriteľ nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru a postúpenie pohľadávky v súdenom spore tak bolo objektívne neprípustné.
35. Vedený všetkými už opísanými úvahami odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutom výroku vo veci samej nerozhodol správne, ak žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 4.175,50 eur s príslušenstvom vyhovel a preto podľa ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v napadnutom vyhovujúcom výroku II. tak, že žalobu vo zvyšku zamietol.
36. Podľa § 396 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie (ods. 1). Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (ods. 2).
37. Podľa § 255 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).
38. Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
39. Podľa § 262 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ods. 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ods. 2).
40. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku vo veci samej zmenil, je v zmysle citovaného ustanovenia § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku povinný rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
41. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada úspechu za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Pomer rozdelenia náhrady trov konania je odrazom reálneho výsledku sporu a zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej
zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Zásada úspechu vo veci je doplnená zásadou zodpovednosti za zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením § 256 Civilného sporového poriadku. Rozhodnutie o náhrade trov konania skončeného zastavením (pri procesnom zavinení) upravuje ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.
42. Vo vzťahu k zastaveniu konania v časti o zaplatenie sumy 824,50 eur sa jednalo o procesnú situáciu, kedy sa žalovaný zachoval v intenciách žalobného návrhu (petitu), keďže uvedenú sumu zaplatil žalobcovi po začatí konania. Žalovaný po začatí konania žalobcu uspokojil zaplatením sumy 824,50 eur, čo znamená, že bolo preukázané zavinenie žalovaného vo vzťahu k čiastočnému zastaveniu konania, keďže žalobca vzal žalobu v uvedenej časti späť práve z uvedeného dôvodu v snahe vyhnúť sa zamietnutiu žaloby v uvedenej časti. V časti o zaplatenie sumy 824,50 eur bol tak žalovaný neúspešný. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby vo zvyšnej časti, teda v časti o zaplatenie sumy 4.175,50 eur s príslušenstvom, bol žalobca neúspešný. Žalobca žiadal o priznanie sumy 5.000 eur s príslušenstvom a úspešný bol v časti jeho požiadavky o zaplatenie sumy 824,50 eur zaplatenej po začatí konania. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 16 % (824,50 eur : 5.000 eur x 100) a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 84 % (4.175,50 eur : 5.000 eur x 100) a tým daný prevažný čistý úspech žalovaného v rozsahu 68 % (84 % - 16 %), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovaného na náhradu účelne vynaložených trov konania pred súdom prvej inštancie práve takýmto percentom. O výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).