Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Uznesenie_8Sžk-30-2021.pdf
PDF · 99.59 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sžk/30/2021
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobca): Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpeného CLC advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Panenská 18, Bratislava, IČO: 36 707 856, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vajanského 2, Trnava, za účasti: 1. BBAU, s.r.o., so sídlom Slnečná ulica 566, Horná Potôň, IČO: 51 085 097, 2. Obec Horná Potôň, Horná Potôň 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ- TT-OOP3-2019/030392 zo dňa 03. septembra 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/182/2019-51 zo dňa 29. januára 2020, v spojení s opravným uznesením č.k. 20S/182/2019-80 zo dňa 06. mája 2021, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a.
Účastníkom konania a ďalším účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
1. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 98 ods. 1 písm. d/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-TT-OOP3-2019/030392 zo dňa 03. septembra 2019. Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení uznesenia konštatoval, že z obsahu spisového materiálu bolo zrejmé, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 05. septembra 2019. Lehota na podanie žaloby plynúca podľa ustanovenia § 181 ods. 1 SSP v spojení s § 69 ods. 4 SSP uplynula dňom 05. novembra 2019 (utorok), pričom žaloba bola elektronicky podaná až dňa 18. novembra 2019 (pondelok), teda oneskorene.
3. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a/ SSP tak, že žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žaloba bola odmietnutá.
II.
4. Proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ SSP a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
5. Žalobca v kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd pri skúmaní žaloby nesprávne vyhodnotil rozhodujúce skutočnosti, keď odmietol podanú všeobecnú správnu žalobu z dôvodu zmeškania lehoty
na podanie správnej žaloby v zmysle § 181 ods. 1 SSP, nakoľko žalobca má v konaní postavenie zainteresovanej verejnosti, ktoré mu vyplýva ex lege zo zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z.z.“). Poukazujúc na § 181 ods. 3 SSP uviedol, že žalobu ako zainteresovaná verejnosť podal v zákonnej dvojmesačnej lehote, plynúcej od právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
6. Ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vydané 03. septembra 2019 nadobudlo právoplatnosť dňa 16. septembra 2019, pričom na podanie všeobecnej správnej žaloby mal teda žalobca lehotu dvoch mesiacov, a keďže posledný deň lehoty, t.j. 16. november 2019 pripadol na sobotu, posledným dňom lehoty bol pondelok 18. november 2019. S ohľadom na uvedené mal žalobca za to, že žaloba bola podaná včas.
III.
7. Žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti písomne nevyjadril.
IV.
8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné zamietnuť podľa § 461 SSP.
9. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu č. OÚ-TT-OOP3-2019/030392 zo dňa 03. septembra 2019, ktorým rozhodnutím žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Dunajská Streda č. OU-DS-OSZP-2019/010803-19 zo dňa 17. júna 2019. Uvedeným rozhodnutím správny orgán prvého stupňa po vykonaní zisťovacieho konania podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z.z. rozhodol, že navrhovaná činnosť „Nová obytná zóna Horná Potôň“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z. a pre uvedenú činnosť je možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov. Správne konanie vo veci navrhovanej činnosti „Nová obytná zóna Horná Potôň“ bolo začaté na základe predloženého zámeru navrhovateľa BBAU s.r.o., ktorý predložil dňa 21. marca 2019 Okresnému úradu Dunajská Streda, odboru starostlivosti o životné prostredie, ako prvostupňovému správnemu orgánu v zmysle § 29 ods. 1 písm. a/ zákona č. 24/2006 Z. z. zámer navrhovanej činnosti „Nová obytná zóna Horná Potôň“ na vykonanie zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Následne Okresný úrad Dunajská Streda zaslal predmetný zámer Obci Horná Potôň, ako dotknutej obci, respektíve povoľujúcemu orgánu v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. V zákonom ustanovenom termíne správnemu orgánu prvého stupňa zaslalo pripomienky k navrhovanej činnosti aj Združenie domových samospráv, o.z. (žalobca), ktoré do konania vstúpilo v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z. ako zainteresovaná verejnosť v postavení účastníka.
10. Spornou otázkou v prejednávanej veci je to, či správny súd správne posúdil dodržanie lehoty na podanie správnej žaloby zo strany žalobcu, a či bol preto daný dôvod na odmietnutie žaloby správny súdom ako oneskorene podanej podľa ustanovenia § 98 ods. 1 písm. d/ SSP.
11. Zo spisového materiálu, pozostávajúceho zo súdneho, ako aj administratívneho spisu ďalej vyplýva, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. OÚ-TT-OOP3-2019/030392 zo dňa 03. septembra 2019 bolo žalobcovi doručené dňa 05. septembra 2019, pričom dňa 16. septembra 2019 nadobudlo právoplatnosť. Žalobca podal žalobu správnemu súdu elektronicky, podpísanú zaručeným elektronickým podpisom dňa 18. novembra 2019.
V.
12. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.
13. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.
14. Z dôvodovej správy k zákonu č. 423/2020 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorý v článku XX novelizoval aj zákon č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že zákonodarca vo vyššie citovanom odseku 2 upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí.
15. Podľa § 69 ods. 1 SSP lehoty podľa tohto zákona sa počítajú na hodiny, dni, týždne, mesiace a roky.
16. Podľa § 69 ods. 4 veta prvá SSP lehota určená podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa skončí uplynutím toho dňa, ktorý svojím pomenovaním alebo číselným označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty.
17. Podľa § 69 ods. 6 SSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na správnom súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak podanie urobené elektronickými prostriedkami je doručené mimo pracovného času.
18. Podľa § 181 ods. 1 SSP fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
19. Podľa § 181 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
20. Za účelom posúdenia spornej otázky včasnosti podania správnej žaloby, je v danom prípade potrebné v prvom rade venovať pozornosť postaveniu „zainteresovanej verejnosti“ ako procesného subjektu. Jej primárna úloha spočíva v zabezpečení náležitej realizácie procesných práv v konaní pred správnym súdom vo veciach životného prostredia. Podľa § 42 ods. 1 písm. a/ SSP je zainteresovaná verejnosť oprávnená podať všeobecnú správnu žalobu proti rozhodnutiu alebo opatreniu orgánu verejnej správy namietajúc jeho nezákonnosť v rozsahu danom § 191 ods. 1 SSP s tým, že touto nezákonnosťou bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia (§ 178 ods. 3 SSP). V takom prípade zainteresovaná verejnosť vystupuje v súdnom konaní v procesnej pozícii žalobcu, a ako takému jej prináležia plné účastnícke procesné práva, nevynímajúc právo disponovať žalobou. Podanie všeobecnej správnej žaloby zainteresovanou verejnosťou pritom predstavuje už konkrétnu realizáciu práva na ochranu verejného záujmu v oblasti životného prostredia v zmysle § 5 ods. 3 SSP.
21. Skúmajúc ďalej nastolenú otázku, kasačný súd pokladá za nevyhnutné zdôrazniť, že zásadný vplyv na stanovenie rozhodujúcej skutočnosti určujúcej začiatok plynutia lehoty na podanie správnej žaloby zainteresovanou verejnosťou, má okolnosť, či táto vystupovala ako účastník už v administratívnom konaní, alebo či zainteresovaná verejnosť správnou žalobou napáda rozhodnutie správneho orgánu o opravnom prostriedku v administratívnom konaní, ktorého zainteresovaná verejnosť účastníkom nebola.
22. V procesnej situácii, kedy zainteresovaná verejnosť nebola súčasťou správneho konania ako jeho účastník, dochádza k naplneniu znenia ustanovenia § 181 ods. 3 SSP, kedy zainteresovaná verejnosť nadobúda možnosť oboznámiť sa s preskúmavaným rozhodnutím žalovaného až jeho zverejnením, viažucim sa na právoplatnosť tohto rozhodnutia.
23. V odlišnej pozícii sa však nachádza zainteresovaná verejnosť, ktorá podáva správnu žalobu proti druhostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré jej bolo oznámené v správnom konaní, ktorého je účastníkom.
24. Za predpokladu, že v tejto situácii by zainteresovaná verejnosť mala postupovať striktne v súlade so znením § 181 ods. 3 SSP, bola by konfrontovaná s okolnosťou, že rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu jej už bolo oznámené, avšak bez následku v podobe začatia plynutia lehoty na podanie správnej žaloby. Teda až po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia by správnu žalobu mohla podať s účinkami včas podanej žaloby, hoci rozhodnutie jej už bolo (v niektorých prípadoch so značným časovým predstihom) oznámené.
25. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 181 ods. 3 SSP v prejednávanej veci kasačný súd uvádza, že si je vedomý znenia predmetného ustanovenia, avšak zároveň pokladá za zrejmé, že jazykovo-gramatický výklad v danom prípade celkom nepostačuje, keďže takýto jednoduchý výklad zákona žalobcom nie je možné bezvýhradne akceptovať. Znamenal by totiž určitú možnosť nastolenia nerovnováhy medzi účastníkmi súdneho konania, z ktorej zároveň pramení následok v podobe porušenia princípu rovnosti účastníkov konania pred správnym súdom, upraveného v § 5 ods. 9 SSP. Preto podľa názoru kasačného súdu je potrebné v praktickej rovine citované zákonné ustanovenie aplikovať vždy tak, teda určiť moment začatia plynutia lehoty na podanie správnej žaloby, aby bol sledovaný a naplnený účel zákona.
26. V nadväznosti na uvedené dáva kasačný súd do pozornosti, že právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kánone... V súčasnosti zahŕňa výkladový kánon 7 výkladových kritérií: 1. jazykovo-gramatický výklad, 2. historický výklad, 3. systematický výklad, 4. teleologický výklad, 5. výklad na základe konformity (súladu) s európskym právom, 6. výklad na základe konformity s ústavou a 7. výklad v zmysle „Hospodárskej analýzy práva“. V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. Jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločného menovateľa vo forme logickej argumentácie. Prvou sledovanou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam, kde doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131, 133). V tejto súvislosti najvyšší správny súd ďalej uvádza, že teleologický výklad (e ratione legis), teda výklad účelový, ktorý má zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy (skúmajúci teda úmysel zákonodarcu a účel rozoberanej právnej normy) prichádza do úvahy tam, kde cit.: „ (...) zklamou jiné výklady v pořadí gramatický, logický, systematický a historický.“ (Kubů, L., Hungr, P., Osina, P. Teorie práva. Praha: Linde, 2007. s. 123). Rovnako aj podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 30. marca 2009, č.k. 4As/1/2008-220 cit.: „Jazykový výklad - jakkoli je pro právní interpretaci naprosto nezbytný (conditio sine qua non) - je pouze jednou z více metod, které má interpret právního textu k dispozici. Vzbuzuje-li výsledek jazykové interpretace pochybnosti, je třeba, aby byl přezkoušen jinými výkladovými metodami a v jejich světle potvrzen jako správný a vystihující smysl práva, resp. přirozené chápání spravedlnosti (common sense), nebo zavržen jako chybný, tomuto smyslu se příčící.“ Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je teda nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. O to viac uvedené platí v prípade úplne jasného a jednoznačného vyjadrenia právnej normy. Pri výklade právnej normy sa musí rešpektovať zjavný a presný význam tých výrazov, ktoré ho jednoznačne bez potreby ich ďalšieho výkladu alebo doplnenia majú a definujú. Treba však zdôrazniť, že tak, ako je rizikový príliš formalistický a reštriktívny výklad, rovnako aj extenzívny výklad právnych noriem prináša so sebou značné riziká, nakoľko by mohol byť zárodkom zneužitia práva. Slovami Ústavného súdu Slovenskej republiky cit.: „Extenzívny výklad právnych noriem možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy, ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť“ (PL. ÚS 9/04).
27. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom.
28. Podľa kasačného súdu otrocké nasledovanie doslovného znenia zákona nemá v modernom práve opodstatnenie. Pokiaľ vezmeme do úvahy jednu zo základných charakteristík právnej normy (tenzia medzi ich všeobecnou a širokou variabilitou spoločenských vzťahov, na ktoré dopadá) a nadprodukciou právnych predpisov posledných rokov, ako aj ich vzájomné prekrývanie, mohlo by trvanie na doslovnom znení zákona bez možnosti použitia ďalších výkladových metód (popri metóde jazykovej) viesť v konkrétnych prípadoch k absurdným dôsledkom. Teleologický výklad je takmer nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi „korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko-jazykový je jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno ignorovať a podceňovať. Kasačný súd poukazuje na to, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorý možno vyvodiť predovšetkým z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (napr. dôvodová správa k zákonu, priebeh rozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu.
29. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý má zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel zákonodarcu, a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý „kráča s duchom doby“, v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje systematickými súvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného ustanovenia. Teleologický výklad nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery nekonkrétnych a rôzne interpretovaných právnych predpisov (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/18/2018 z 13. februára 2019).
30. Účelom a zmyslom § 181 ods. 3 SSP, a to pri absencii uvedenia konkrétnej východiskovej koncepcie zákonodarcu v dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu, je podľa kasačného súdu zakotvenie určitého „zákonného benefitu“ zainteresovanej verejnosti ako subjektu, ktorý v konaní nebráni svoje subjektívne práva, ale zabezpečuje ochranu verejného záujmu vo veciach životného prostredia, v podobe ustanovenia možnosti podať správnu žalobu proti konkrétnemu administratívnemu rozhodnutiu. S uvedeným sa však tiež neodmysliteľne spája zachovanie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého inherentným prvkom je zaistenie primeranej možnosti účastníkovi konania brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ho podstatne neznevýhodňujú v pomere k ostatným účastníkom konania. Nasledovanie takto vymedzeného účelu predmetného zákonného ustanovenia predstavuje naplnenie základného práva na rovnosť s ostatnými účastníkmi konania zakotveného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“. Základným právom na rovnosť účastníkov konania sa teda priznáva ústavná ochrana v nadväznosti na ustanovenie čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa priznáva ochrana nielen v súdnom konaní, ale aj pred inými štátnymi orgánmi a orgánmi verejnej správy. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v konaní pred správnym súdom ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 5 ods. 9 SSP, zakotvujúci úpravu princípu rovnosti účastníkov konania pred správnym súdom, podľa ktorého „V konaní pred správnym súdom majú účastníci konania rovné postavenie“.
31. V zmysle uvedeného žiaden z účastníkov (bez ohľadu na jeho procesné postavenie) nemá vo vzťahu k ostatným účastníkom iné než rovnocenné postavenie. Inak povedané, žiadny účastník konania nie je voči ostatným účastníkom akýmkoľvek spôsobom nadradený. Obsahom každého právneho vzťahu sú práva a povinnosti, ktoré vznikajú pri realizácii oprávnení jednotlivých subjektov tohto právneho vzťahu. Z tohto aspektu je prejavom princípu rovnosti účastníkov konania tzv. rovnosť zbraní judikovaná Európskym súdom pre ľudské práva. Rovnosť zbraní sa prejavuje ako rovnaká miera možností uplatňovania procesných prostriedkov v medziach stanovených Správnym súdnym poriadkom. Zákon pritom neimituje absolútnu rovnosť, ale určuje rovnaký rozsah práv a povinností, pričom je na účastníkovi konania, ako sa ich využitia zhostí (napr. jeden účastník konania sa dá zastúpiť advokátom a druhý toto svoje procesné právo nevyužije a pod.). Obsah princípu rovnosti sa tak prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť, spočívajúca v takom procesnom postupe správneho súdu, pri ktorom by sa každému účastníkovi konania umožnilo v rovnakej miere realizovať jeho procesné oprávnenia. To, či účastník
konania svoje procesné oprávnenia aj reálne využije a v akej kvalite, už netvorí obsah princípu rovnosti. Procesná rovnosť sa sústreďuje výlučne do zabezpečenia akejsi pomyselnej rovnakej štartovacej čiary pre všetkých účastníkov konania.
32. Preto kasačný súd konštatuje, že v súlade s princípom rovnosti účastníkov konania je len taký postup súdu, kedy je vo vzťahu k zainteresovanej verejnosti ako účastníkovi administratívneho konania, za začiatok plynutia lehoty na podanie správnej žaloby pokladané oznámenie rozhodnutia orgánu verejnej správy. Pre zachovanie rovnosti účastníkov konania je nevyhnutné, aby všetkým účastníkom bola na podanie správnej žaloby poskytnutá lehota v rovnakej dĺžke, teda aby táto plynula od momentu, kedy účastník mal po prvýkrát možnosť oboznámiť sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia. Výsledkom uvedeného bude taktiež garancia priznania procesných práv v rovnakej miere tak zainteresovanej verejnosti (žalobcovi), ako aj ostatným účastníkom súdneho konania.
33. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd rozhodol správne, keď vyhodnotil žalobu v prejednávanej veci ako oneskorene podanú, pričom za skutočnosť určujúcu začiatok plynutia lehoty na podanie správnej žaloby zainteresovanej verejnosti považoval oznámenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zainteresovanej verejnosti ako účastníkovi administratívneho konania, a nie právoplatnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy.
34. Vzhľadom na uvedené kasačný súd nemá pochybnosti o tom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 05. septembra 2019. Zákonná dvojmesačná lehota na podanie správnej žaloby uplynula dňa 05. novembra 2019 (t.j. utorok), pričom žalobca podal žalobu až dňa 18. novembra 2019, a teda žalobca podal správnu žalobu oneskorene.
35. Kasačný súd má za to, že v prejednávanom prípade došlo k oneskorenému podaniu žaloby, preto považoval postup krajského súdu za správny a zákonný. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu, dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, preto ju v zmysle § 461 SSP zamietol.
36. O trovách konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1, § 169 SSP a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že kasačnému sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva (168 SSP). Ďalším účastníkom konania kasačný súd neuložil žiadnu povinnosť, preto im rovnako náhradu trov konania nepriznal.
37. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.