Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/26/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: K..eu s.r.o., so sídlom H. hrdinov XXX/X, 911 01 Y., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. M. L., advokátkou so sídlom K. XX/X, 911 01 Trenčín proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXX/XXXX zo dňa 29.marca 2021, takto

rozhodol:

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 03.05.2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.02.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyrubený rozdiel dane v sume XXX.XXX,XX eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017.

2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, nakoľko ich považoval za nezákonné a nepreskúmateľné. Taktiež podľa žalobcu napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie nie sú v súlade so zákonom, pretože skutkový stav, z ktorého vychádzal žalovaný nebol zistený presne a úplne, a teda nemohol tvoriť spoľahlivý podklad pri rozhodovaní vo veci samej, čím bola porušená zásada spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa názoru žalobcu správca dane zjavne nepochopil realizáciu celého deklarovaného zdaniteľného obchodu. Dôkazom toho je skutočnosť, že výsledok kontroly opísaný v protokole nie je reálnym výsledkom riadnej vykonanej daňovej kontroly, ale len výsledkom nepochopenia celej problematiky tvorby korporátnej identity. Žalovaný nedostatočne preskúmal jednotlivé dôkazy, neskúmal ich vzájomnú spojitosť a jednoznačnosť a na základe týchto skutočností vyvodil nesprávny záver. Podľa žalobcu žalovaný závažným spôsobom porušil § 68 ods. 3 daňového poriadku a to tým, že správca dane nevykonal v lehote na vydanie rozhodnutia žiadne dokazovanie alebo miestne zisťovanie a neuviedol, prečo sa vôbec nezaoberal návrhmi žalobcu uvedenými vo vyjadrení k protokolu. Žalobca namietal záver žalovaného, že mal účtovať na účet 041, nakoľko neobstarával dlhodobý nehmotný majetok vo svoj prospech.

3. Podľa názoru žalobcu, aby bolo možné považovať skutočnosti uvedené žalovaným za dokázané, musela by existovať presvedčivá logická príčinná súvislosť medzi zistenými skutočnosťami a vysloveným záverom. V opačnom prípade sa nemôže jednať o dôkaz, ale len o domnienku či hypotézu. Dokazovanie je proces, ktorým ma správca dane zo zistených skutočností logickým spôsobom

- deduktívnou úvahou, pri správnej aplikácii právnych predpisov, odvodiť logicky nespochybniteľné závery. Ak zistené skutočnosti nepostačujú na vyvodenie logického záveru, prípadne si zistenia navzájom odporujú, je potrebné chýbajúce informácie doplniť alebo rozpory odstrániť, t. j. vykonať ďalšie zisťovanie a dokazovanie. Dokazovanie musí tiež zahŕňať komplexné a logické vyhotovenie všetkých zistených skutočností - správca dane má prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Žalobca sa domnieval, že nie je možné, aby žalovaný v daňovom konaní vyvodzoval na základe neurčitých a neúplných informácii tak závažné závery, ako je určenie dane odlišne od podaného daňového priznania kontrolovaného subjektu, čo spôsobuje závažný zásah do práv daňového subjektu. Zvlášť v prípade neuznania uplatnených výdavkov. Takýto závažný zásah do práv daňového subjektu musí byť jasne a presvedčivo odôvodnený a podložený objektívne, spoľahlivo a úplne zisteným a preukázaným skutkovým stavom, ako aj správnou a presvedčivou analýzou právnych predpisov primerane aplikovaných na správne zistený a preukázaný skutkový stav. Žalobca bol toho názoru, že v prípade relevantného dôkazu musí existovať jednoznačná a priama logická súvislosť medzi zistenou skutočnosťou a vysloveným záverom. V opačnom prípade sa nemôže jednať o dôkaz, ale len o domnienku či hypotézu. Je zrejmé, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt v zásade nemá priamy vplyv na predloženie účtovníctva, resp. listinných dôkazov, ktorými disponuje jeho obchodný partner a preto je logické, že svoje dôkazné bremeno môže žalobca realizovať v prípade pochybností žalovaného, ale sa týkajú práve týchto subjektov, najmä navrhovaním výsluchov osôb, ktoré boli v obchodoch zainteresované. Odmietnutie takto navrhovaných dôkazov je nielen odmietnutím práva žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu na realizáciu jeho procesných práv, ale súčasne v predmetnej právnej veci má za následok aj neúplné a nedostatočné zistenie žalovaného, ktoré nedáva dostatočný podklad pre následné rozhodovanie správnych orgánov

4. Žalobca namietal, že žalovaný taktiež v rozpore s § 68 ods. 3 daňového poriadku nevykonal v lehote na vydanie rozhodnutia žiadne dokazovanie alebo miestne zisťovanie a súčasne žalovaný ani neuviedol, prečo sa vôbec nezaoberal návrhmi žalobcu uvedenými vo vyjadrení. Žalobca je toho názoru, že sa žalovaný zameral na zisťovanie skutočností, ktoré s predmetom kontroly nesúvisia alebo s ním súvisia len okrajovo. Žalovaný stále argumentuje, že služby neboli zo strany spoločnosti N. s.r.o., so sídlom P. S. XXX/XX, 949 01 Nitra, IČO: XX XXX XXX (ďalej len „N. s.r.o.“) reálne dodané. Žalobca v žalobe uviedol, že predmetom zdaniteľných obchodov bola odplata, ktorú bolo možné definovať ako poplatok za spoločnú tvorbu diela a ochrannej známky D.. V žiadnom prípade sa nejednalo o poplatok za licenciu. Všetko čo mal a mohol správca dane u spoločnosti N. s.r.o. preverovať bolo vyfakturovanie percentuálneho podielu odmeny žalobcu ako zhotoviteľa za tvorbu značky D.. Poplatok ako odplata sa na účely DPH považuje za dodanie služby.

5. Žalobca uviedol, že žalovaný mu neumožnil vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam porušením povinnosti stanovenej v § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku. Správca dane určil dátum ústneho pojednávania, predmetom ktorého malo byt' oboznámenie žalovaného so skutočnosťami zistenými v rámci výkonu daňovej kontroly. Termín ústneho pojednávania bol určený na deň 09.09.2019 o 13:00 hod.. Žalovaný kontaktoval žalobcu s tým, že tento termín mu nevyhovuje a potrebuje zmeniť termín ústneho pojednávania. Žalovaný navrhol termín 10.09.20190 13.00 hod., avšak žalobca ho informoval, že mu tento termín nevyhovuje a teda nemôže mu ho odsúhlasiť. Podľa žalobcu mu žalovaný žiadnym spôsobom neoznámil dátum ústneho pojednávania, predmetom ktorého mali byť skutočnosti zistené v rámci výkonu daňovej kontroly. Podľa žalobcu správca dane o svojich zisteniach žalobcu neinformoval ani raz počas výkonu daňovej kontroly tak ako mu to prikazuje § 46 ods. 5 daňového poriadku..

6. Žalobca sa domnieval, že predložením dokladov a dôkazov, ktorými mohol a mal disponovať, dostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní. Žalovaný je povinný hodnotiť všetky zákonne získané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný musí svoje rozhodnutie vždy vedieť zdôvodniť jednoznačnými dôkazmi, či žalobca má alebo nemá nárok na uplatnené náklady alebo nie.

7. Žalobca záverom žaloby uviedol, že napadnuté rozhodnutia nie sú vydané v súlade so zásadami Daňového poriadku a so zásadami správneho konania, a preto ich považuje za nezákonné a

nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutia nie sú podľa jeho názoru v súlade so zákonom, pretože skutkový stav, z ktorého vychádza žalovaný nebol zistený presne a úplne, a teda nemôže tvoriť spoľahlivý podklad pri rozhodovaní vo veci samej, čím bola porušená zásada spoľahlivo zisteného stavu veci. Procesnoprávny rozmer nemôže byť naplnený bez dodržania hmotnoprávneho a to v zmysle zásady materiálnej pravdy spoľahlivo zisteného skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Spoľahlivo zistený stav by mal byť podmienkou každého rozhodnutia vo veci samej. Žalobca vyjadril domnienku, že správne orgány konali v rozpore s princípmi "dobrej verejnej správy.

8. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalovaný v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí, pričom prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie boli podľa žalovaného vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalovaný uviedol, že v konaní bolo dokazovanie zamerané na preukázanie opodstatnenosti uplatnenia daňových výdavkov v nadväznosti na splnenie hmotnoprávnych podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov. V ustanovení § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov sú vymedzené podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby sa výdavok mohol považovať za daňový výdavok. Ide o podmienku vecnosti, preukázateľnosti a zaúčtovania výdavku, pričom musia byť splnené súčasne všetky podmienky. Ak tieto podmienky nie sú splnené, má to potom vplyv aj na vykázaný výsledok hospodárenia, základ dane, a tým aj výšku daňovej povinnosti. Podľa žalovaného podmienky ustanovené v § 2 písm. i), § 21 ods. l, § 17 ods. 2 písm. a), zákona o dani z príjmov sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok daňového subjektu na uplatnenie výdavkov ako daňových s následným dopadom na základ dane a výšku dane. Zákon neumožňuje nesplnenie čo i len jednej z podmienok, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti daňového subjektu. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt, ktorý využije právo na uplatnenie daňových výdavkov, preukázal splnenie podmienok v súlade so zákonom o dani z príjmov. Správca dane vykonal dokazovanie, ktoré preukázalo, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu obchodov dodávateľom N. s.r.o. a nejedná sa o výdavky, ktoré boli použité na dosiahnutie zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu, čím sa dôkazná povinnosť preniesla na žalobcu, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol, čo bolo dôvod na neuznanie uplatnených výdavkov ako daňových. Podľa žalovaného v prípade žalobcu nedošlo k mareniu jeho práva na dôkaz, a s tým spojeným nedostatočným zistením skutkového stavu, alebo nesplnenie dôkaznej povinnosti daňových orgánov s následným dopadom na prenesenie dôkazného bremena na žalobcu. Žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Dokazovanie bolo zamerané na subsidiárne preukazovanie skutočností, ktoré vychádzali z tvrdení žalobcu, predložených dokladov a zisteného skutkového stavu, t. j. že účtovné doklady zodpovedajú skutočnosti a je súvislosť medzi výdavkom a zdaniteľným príjmom, bez preukázania ktorých nie je možné uplatnené výdavky (náklady) uznať ako výdavky (náklady) daňové. Správca dane preveril opodstatnenosť uplatnenia daňových výdavkov, pričom vychádzal z ustanovení daňového poriadku a právnych podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov, viedol dokazovanie v súlade s ustanoveniami § 24, § 44 a § 45 daňového poriadku, vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale sa zameral hlavne na preverenie súladu skutočného stavu veci so stavom deklarovaným v predložených dokladoch, ktorý v nadväznosti na dokazovanie vykonané správcom dane nebol preukázaný.

9. Podľa žalovaného zo strany daňových orgánov nedošlo k porušeniu procesných zásad daňového konania ani žiadnych iných zásad a princípov. Žalobca nevyužil svoje zákonné práva a nesplnil svoje zákonné povinnosti ustanovené v § 3 ods. 8, § 45 ods. 1 písm. c), § 45 ods. 2 písm. e), § 45 od. 1 písm. f), § 24 daňového poriadku. Posúdenie skutkového stavu, vyhodnotenie dôkazov ako aj závery správcu dane a žalovaného sú opodstatnené, vychádzajúce z obsahu spisu a vykonaného dokazovania. Z rozhodnutí je zrejmé, čo žalobca porušil a čo je dôvodom zvýšenia zdaniteľných príjmov a neuznania výdavkov ako daňových. Žalobca nebol ukrátený na žiadnom zo svojich práv, či už procesných alebo ústavných. Rozhodnutia daňových orgánov sú v súlade s § 63 daňového poriadku.

10. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného, ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal v zmysle v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

na riadne nariadenom pojednávaní. Po oboznámení sa so žalobou, vyjadrením žalovaného ako aj s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.

11. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXX/2021 zo dňa 29.marca 2021, ktorým bolo potvrdené podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.02.2020, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený žalobcovi rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby v sume XXX.XXX,XX eura za zdaňovacie obdobie roka 2017 z dôvodu, že výdavky v celkovej výške XXX.XXX,XX eura nespĺňajú všetky podmienky uvedené v v znení neskorších predpisov.

12. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017, ktorá začala dňa 09.10.2018 a o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorý bol doručený žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 19.09.2019. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období viedol podrobné záznamy - evidencie pre daňové účely, uskutočnil zdaniteľné obchody - dodanie tovaru a služieb v tuzemsku - tuzemské plnenie.

13. Kontrolou účtovných, daňových a iných dokladov bolo zistené, že žalobca si v podrobných záznamoch - evidencia DPH odpočítanie dane/nárok na odpočet za zdaňovacie obdobie od februára do decembra 2017 uplatnil právo odpočítať daň na základe faktúr vyhotovených spoločnosťou N. s.r.o. Konkrétne išlo o faktúry č. O zo dňa 28.02.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.03.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.03.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.03.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 04.04.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 04.04.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, DF20 XXXXX, zo dňa 04.04.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 02.05.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 02.05.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 02.05.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 02.05.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 30.06.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 30.06.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 30.06.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 30.06.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.07.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.07.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.07.2017 v sume X.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 30.06.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.08.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.08.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.08.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.08.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 29.09.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 29.09.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 29.09.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 29.09.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 23.10.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 27.10.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.10.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.10.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.10.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 31.10.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 13.11.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, DF2017281, zo dňa 20.11.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 29.11.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 30.11.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, O zo dňa 27.12.2017 v sume XX.XXX,XX EUR bez DPH, v celkovej zaúčtovanej sume XXX.XXX,XX EUR bez DPH za obdobie od februára do decembra roka 2017, pričom predmetom všetkých vyššie uvedených faktúr bola fakturácia služieb na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy „KORPORÁTNA IDENTITA D.“ (ďalej aj ako „zmluva“) a predloženého mesačného reportu.

14. Z výpovede S.. G. zo dňa 07.08.2019 konateľa spoločnosti N. s.r.o. v období od 03.11.2016 do 21.08.2018 vyplýva, že priamo neodpovedal na skutočnosť, či vystavil faktúry za spoločnosť N. s.r.o. a odpovedal len na druhú časť otázky, keď uviedol, že nejde ešte o licenčné poplatky v zmysle zmluvy, nakoľko ešte nebola zaregistrovaná ochranná známka, ktorá je súčasťou celkovej ceny diela. Svedok Mgr. G. ďalej uviedol, že predmetom nie sú ani služby ani tovar, ale predmetom je dielo - nehmotný majetok. V auguste roka 2018 bol spísaný dodatok k zmluve - záverečná správa, ktorá zhodnotila celý priebeh vytvorenia diela a zaregistrovanie ochrannej známky, pričom svedok Mgr. G. uviedol, že dodatok predloží správcovi dane. Reporty vystavoval podľa svedka Mgr. G. pán X., po zaúčtovaní všetkých položiek do účtovníctva, následne sa stretli a dohodli fakturáciu. Fakturácia bola dohodnutá z dôvodu

internetového limitu platieb spoločnosti K..eu S.r.o., aby mohli byť faktúry uhradené jednou sumou. Svedok uviedol, že síce videl podrobnú evidenciu príjmov, avšak touto nedisponuje v rámci spoločnosti N. s.r.o.. Ďalej svedok uviedol, že k registrácii značky „D.“ na Úrade duševného vlastníctva Slovenskej republiky nedošlo, pričom bola registrovaná na vyššom Úrade Európskej únie pre duševné vlastníctvo v Španielsku. Nedošlo ani k odovzdaniu ochrannej známky. Zo strany spoločnosti N. s.r.o. neboli vykonávané činnosti súvisiace s vytvorením Korporátnej identity D., tak ako je to uvedené v zmluve. Svedok Mgr. G. tiež uviedol, že nedošlo k uhradeniu záväzku, ktorý je definovaný v Zmluve o vytvorení autorského diela a licenčnej zmluvy „Korporátna identita D." v čl. III., ods. 3.2, (kde je predmetom tejto zmluvy aj záväzok objednávateľa - spoločnosti N. s.r.o. zaplatiť zhotoviteľovi daňovému subjektu K..eu s.r.o. odplatu v zmysle čl. VI. A čl. VII.), nakoľko žalobca si ponechával 20% výnosov. Svedok záverom uviedol, že vlastníkom "diela" vytvoreného v zmysle Zmluvy o vytvorení autorského diela a licenčnej zmluvy "Korporátna identita D." sú obe spoločnosti, ktoré na tom participujú tak, že zaregistrovaná ochranná známka zostala v spoločnosti K..eu s.r.o..

15. Správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2019, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa zaslal žalobcovi. Žalobca podaním zo dňa 05.11.2019 zaslal vyjadrenie k protokolu. Na základe pripomienok žalobcu správca dane dňa 28.01.2020 uskutočnil pojednávanie so žalobcom, na ktorom prerokoval pripomienky predložené žalobcom k protokolu č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2019.

16. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane prvostupňovým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04.02.2020 rozhodol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku o vyrubení dane v sume XXX.XXX,XX eur zdaňovacie obdobie roku 2017 a to z dôvodu, že žalobcovi neuznal náklady na podklade faktúr od uvedeného dodávateľa. Správca dane uzavrel, že žalobca porušil ustanovenie , a o dani z príjmov, a preto vyššie uvedené náklady boli vykázané v rozpore so zákonom o dani z príjmov a neslúžili na dosiahnutie výnosov, keďže faktúry neodrážajú reálne plnenie, ktoré by bol poskytol dodávateľ N. s.r.o.. Správca dane zistil, že ochranná známka D. nebola v zmysle uzatvorenej zmluvy registrovaná na spoločnosť N. s.r.o., tak ako bolo uvedené v zmysle zmluvy. N. N. s.r.o. nikdy ochrannú známku nevlastnila a spoločnosť N. s.r.o. sa ničím nepodieľala na vzniku diela zadefinovanom v zmluve, čo bolo v rámci ústnych pojednávaní potvrdené konateľom daňového subjektu aj svedkom Mgr. S. G., bývalým konateľom spoločnosti N. s.r.o.. Správca danej ďalej zistil, že žalobca znášal všetky náklady na vytvorenie diela - zorganizovanie dvoch festivalov v období roka 2017, ale žiadna časť nákladov nebola zakalkulovaná do konečnej ceny diela, čo vyplýva aj z použitej metódy ocenenia nehmotného majetku. Na základe uvedeného správca dane nadobudol pochybnosti či daňové a účtovné doklady od spoločnosti N. s.r.o., ktoré obe zmluvné strany nazvali odplatou, odrážajú skutočné materiálne plnenie. Pokiaľ si daňový subjekt účtoval poskytnuté služby za daňový výdavok, bolo jeho základnou povinnosťou preukázať správcovi dane, že ich vynaložil v súvislosti s dosahovaním príjmov. Daňový subjekt pri jeho podnikateľskej činnosti má možnosť si zaobstarať dostatočné množstvo dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uplatnených daňových výdavkov správcovi dane, ktorý daňovou kontrolou preveruje správne určenie dane. Z obsahu predloženej zmluvy a z predložených daňových dokladov, odberateľských faktúr, záverečnej správy, predložených CD nosičov a vyjadrení daňového subjektu správca dane prijal záver, že daňový subjekt dostatočným spôsobom nepreukázal oprávnenosť uplatnenia daňových výdavkov, tak ako to vyplýva z ods. l o správe daní a poplatkov pri uplatňovaní daňového výdavku v nadväznosti na ustanovenie o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Podľa správcu dane žalobca nepreukázal, že vypočítaná hodnota diela na základe zvolenej metódy vychádza z objektívneho posúdenia. Premenné boli do vzorca dosádzané na základe dohodnutej hodnoty medzi zhotoviteľom (Partymenu.eu s.r.o.) a objednávateľom (N. s.r.o.), alebo len hodnoty jedna, ktoré žiadnym spôsobom neovplyvňujú hodnotu diela. Daňový subjekt svoje tvrdenia o metóde licenčnej analógie vysvetlil, ale svoje tvrdenia nepodporil žiadnym relevantným dôkazom, ktorý by jeho tvrdenia preukazoval. Kontrolovaný daňový subjekt podľa správcu dane počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali objektívne vynaloženie daňových výdavkov fakturovaných spoločnosťou N. s.r.o .. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správca dane dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, teda v tomto prípade nepreukázal opodstatnenosť uplatnených výdavkov na daňové účely. Predložené listinné dôkazy - zmluva, dodávateľské faktúry, záverečná správa, reporty samé o sebe neboli preukázaním výdavkov ako daňových. Pre účely preukázania vynaložených výdavkov nepostačuje dokázať, že sa zhotovilo nejaké dielo alebo poskytla nejaká reálna

služba, ale rovnako dôležité je preukázať, že dielo zhotovil a službu poskytol naozaj ten subjekt, ktorý je deklarovaný na príslušnej faktúre ako dodávateľ. Podľa správcu dane predkladané dôkazy musia byt' jednoznačné, bez vzbudenia pochybnosti a potreby správcu dane ich preverovať. Ak tak daňový subjekt nepostupoval, je potom povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti predložených daňových dokladov k výkonu kontroly. Podľa správcu dane bol žalobca povinný preukázať výdavky tak po formálnej stránke (faktúry), ako aj obsahovej.

17 . Voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, pričom namietal, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na výzvu správcu dane žalobca doplnil odvolanie o chýbajúce náležitosti.

18. Na základe odvolania žalobcu žalovaný dňa 29.03.2021 napadnutým rozhodnutím č. XXXXXX/XXXX podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval skutkový stav zistený správcom dane a celý priebeh konania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ako aj námietky uvedené v odvolaní žalobcu. Žalovaný na základe posúdenia predloženého spisovného materiálu a námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že obsah predloženého administratívneho spisu nepreukazuje skutočnosti uvedené daňovým subjektom v odvolaní, preto odvolaniu nevyhovel. Mal za to, že rozhodnutie správcu dane bolo odôvodnené s poukázaním na príslušné dôkazy, vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia, obsahovalo všetky náležitosti podľa § 63 daňového poriadku. Odôvodnenie rozhodnutia je podľa žalovaného jasné, logické a zrozumiteľné, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia Daňovému subjektu neboli upreté jeho práva, mal priestor na predloženie dôkazov, so zisteniami i pochybnosťami správcu dane bol v priebehu daňovej kontroly oboznámený. Tvrdenie daňového subjektu v odvolaní, že preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov, nevyplývalo z predloženého spisového materiálu. Daňový subjekt nesplnil dôkaznú povinnosť a nepreukázal, že pri overovaní svojho obchodného partnera postupoval v súlade s rozumnou obozretnosťou a v kontexte toho, čo je v danom segmente podnikania obvyklé. Nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie údajov uvedených na dokladoch. Správca dane posudzoval dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, t. j. hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

19. Žalovaný mal za to, že v konaní bolo preukázané, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu obchodov dodávateľom N. s.r.o. a nejedná sa o výdavky, ktoré boli použité na dosiahnutie zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu. Žalobca podľa žalovaného síce deklaroval na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy "KORPORÁTNA F. D." a predloženého mesačného reportu výdavky; prílohou predmetných faktúr boli finančné reporty tvorby korporátnej identity, avšak z finančného reportu, ktorý je prílohou sporných faktúr nie sú zrejmé sumy resp. ich výpočet, či stanovenie, ktoré boli použité do vzorca pri výpočte metódy licenčnej analógie. Žalovaný ďalej vychádzal z toho, že žalobca predložil sporné faktúry, ZMLUVU O VYTVORENÍ AUTORSKÉHO DIELA A LICENČNÁ ZMLUVA "KORPORÁ TNA F. D." zo dňa 05.01.2017 (ďalej aj len "Zmluva"), ktorej zmluvnými stranami sú spoločnosť N. S.r.o. ako objednávateľom a spoločnosť K..eu s.r.o. ako nadobúdateľom. Tak, ako uviedol sám žalobca, zmyslom celej zmluvy bola tvorba diela a licencia pre spoločnosť N. s.r.o., avšak odberateľom sporných faktúr je žalobca a dodávateľom je spoločnosť N. s.r.o. Prílohu všetkých sporných faktúr je "Finančný report tvorby korporátnej identity". Mesačné reporty, na základe ktorých sa fakturovali služby, boli však vyhotovené neskôr, ako bola v zmysle jednotlivých faktúr služba dodaná resp. vypočítaná odplata (napr. za mesiac december faktúra č. XXXXXXXX, dátum dodania 27.12.2017 a finančný report vyhotovený dňa 31.12.2017). Žalovaný tiež poukázal aj na čl. VII Zmluvy

- Platobné podmienky, kde bod 7.2. stanovuje, že cena za dielo bude uhradená na základe čiastkových faktúr vystavených objednávateľom. Neoddeliteľnou súčasťou faktúr sú aj kópie mesačných reportov podpísaných oboma zmluvnými stranami. V bode 7.4 Zmluvy je uvedené, že lehota splatnosti faktúr vystavených objednávateľom (SUFA s.r.o.) je 14 dní odo dňa jej doručenia. Objednávateľ (SUFA s.r.o.) je oprávnený vystaviť zhotoviteľovi (K..eu s.r.o.) aj čiastkové faktúry - na základe zápisnice, kde zhotoviteľ (K..eu s.r.o.) preukáže plnenie Zmluvy o dielo. Z uvedeného znenia nie je zrejmé podľa žalovaného vystavenie a doručenie faktúry zmluvnej strane. Súčasne z vyjadrení svedka Mgr. G. mal žalovaný za to, že sám daňový subjekt predložil spoločnosti N. s.r.o. podklady na preukázanie predmetu faktúr. Zo

strany spoločnosti N. s.r.o. (Mgr. S. G.) nebolo preukázané vykonávanie žiadnych činností súvisiacich s vytvorením značky.

20. Po prehodnotení daných obchodných prípadov žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že zmluvnými stranami je spoločnosť N. s.r.o. ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ, pričom zmluva bol uzatvorená na účely prípravy konceptu a dramaturgickej predlohy podujatia „FESTIVAL D.“, čo správca dane ani nespochybnil. Súčasne poukázal žalovaný na to, že zhotoviteľ sa v rámci projektu zaväzuje k zhotoveniu autorského diela a licencie vo vlastnom mena a na vlastnú zodpovednosť. Predmetom zmluvy je záväzok zhotoviteľa (K..eu s.r.o.) vytvoriť pre objednávateľa (N. s.r.o.) licenciu, návrh realizácie sprievodných podujatí a návrh na produkčné a postprodukčné spracovanie. Predmet zmluvy je podrobne špecifikovaný v Prílohe č. 1 tejto zmluvy, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou. Zhotoviteľ je povinný vytvárať dielo pre Objednávateľa v súlade s podmienkami licencie, ktorá je špecifikovaná v Prílohe č. 1. Právo k použitiu licencii aj všetky práva k projektu, sú odo dňa podpisu tejto zmluvy, vlastníctvom objednávateľa (SUFA s.r.o., článok III. zmluvy). Vo vzťahu k uvedenému zneniu zmluvy, už však cena stanovená vo faktúrach na základe predloženého mesačného reportu (odplata), ktorej súčasťou je výpočet metódou licenčnej analógie, nie je jednoznačne uvedená na predmetných sporných faktúrach. Predmet zmluvy teda podľa žalovaného nie je identický s predmetom sporných faktúr, je nejednoznačný, zavádzajúci, z ktorého nevyplýva čo tvorí predmet dane resp. dodanie služby. Žalovaný uviedol, že sám žalobca prezentoval, že ani on a ani spoločnosť N. s.r.o. žiadne konkrétne činnosti nevykonávali, pretože spoločnosť SUFA s.r.o. bola v celom obchode v pozícii objednávateľa a daňový subjekt bol zhotoviteľom. Z uvedeného žalovaný mal za to, že nie je zrejmý dôvod uvedenia v predmete sporných faktúr odkazu na predmetnú zmluvu, z čoho plynie, že s poukazom na zmluvné strany uvedené v predmetnej zmluve, tento nie je totožný s predmetom zmluvy.

21. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly skúmal obsah a plnenie Zmluvy o vytvorení autorského diela a licenčnej zmluvy Korporátna identita D.. Správca dane z dokladov, ktoré mal k dispozícii zistil, že názov "D." vznikol presne 10. septembra 2015 a ďalej je zrejmé prepojenie budovania značky D. s portálom K..eu. Prvý hudobný festival, ktorý sa uskutočnil už v roku 2015, zabezpečoval žalobca. Z verejne dostupného zdroja vyplýva, že uvedené podujatie sa uskutočnilo dvakrát aj v roku 2016. Napriek skutočnosti uvedenej v Záverečnej správe, že projekt bol realizovaný v termíne od 05.01.2017 do 31.05.2018, zo všeobecne známych zdrojov bola známa skutočnosť, že festival D. v roku 2018 neskončil, ale sa uskutočnil aj v roku 2019 a organizoval ho znova daňový subjekt Partymenu.eu. s.r.o. Na potvrdení o podaní prihlášky s dátumom 24.04.2018 je uvedená spoločnosť K..eu s.r.o., prihláška bola podaná až po začatí daňovej kontroly. Ochranná známka D. bola zaregistrovaná dňa 10. augusta 2018, z čoho vyplýva, že až v roku 2018 bola splnená podmienka registrácie v zmysle zmluvy. Ochranná známka "D." nebola v zmysle uzatvorenej zmluvy registrovaná na spoločnosť N. s.r.o. Spoločnosť N. s.r.o. ochrannú známku nikdy nevlastnila, reálne nič nevykonávala. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na výpovede svedka Mgr. G. a konateľa žalobcu, ktoré preukazujú zistenia správcu dane, a teda že spoločnosť N. s.r.o., nevykonávala žiadne činnosti súvisiace s vytvorením korporátnej identity D.. Fakturácia bola dohodnutá z dôvodu internetového limitu platieb, aby mohli byť faktúry uhradené jednou sumou, reporty vystavoval konateľ žalobcu, zaregistrovaná ochranná známka je registrovaná na daňový subjekt (K..eu s.r.o.). Žalovaný sa stotožnil so zistením správcu dane, že predmetom dodávateľských faktúr od spoločnosti N. s.r.o. neboli ani služby ani tovar ale len odplata za vytvorenie diela - nehmotného majetku a zaregistrovanie ochrannej známky EDMANIA, pričom však celý proces zrealizoval daňový subjekt K..eu s.r.o. na vlastné náklady, dodávateľ N. s.r.o. sa na tvorbe vôbec nepodieľal, nedošlo k registrovaniu ochrannej známky v prospech spoločnosti N. s.r.o..

22. Žalovaný záverom uviedol, že správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti či daňové a účtovné doklady od spoločnosti N. s.r.o., ktoré zmluvné strany nazývajú odplatou, odrážajú skutočné materiálne plnenie. Nakoľko si daňový subjekt na základe faktúr uplatnil daňový výdavok, bolo jeho zákonnou povinnosťou preukázať správcovi dane, že uplatnené daňové výdavky spĺňajú podmienky zákona o dani z príjmov. Žalobca však si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepredložil ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní, ani v odvolacom konaní také dôkazy, ktorými by preniesol dôkazné bremeno opätovne na správcu dane. Žalovaný sa stotožnil so správcom dane, že daňové výdavky, ktoré si daňový subjekt uplatnil na základe faktúr od spoločnosti N. s.r.o. nemožno uznať ako výdavky daňové, uplatnené v súlade s § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, nakoľko neboli splnené všetky podmienky v zmysle

zákona o dani z príjmov, a takéto výdavky nie sú podľa § 21 ods. l zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami, nakoľko ich vynaloženie na daňové účely nie je preukázané.

23. Podľa o dani z príjmov, daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa , pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa , v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak,. 24. Podľa , pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva 1) z výsledku hospodárenia,.

25. Podľa výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

26. Podľa prvá časť vety po písm. a) daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej.

27. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo

28. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

29. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

30. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

31. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

32. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

33. Podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať

sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

34. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

35. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

36. Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.

37. Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku účinného do 01.01.2020, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.

38. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalobcu, vyjadrenia žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.

39. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť SUFA s.r.o.,, ako dodávateľ žalobcu dodala pre žalobcu nehmotný produkt v podobe diela „KOPORÁTNA F. D.“, ktorý bol uvedený na sporných faktúrach bol správny. Rovnako záver žalovaného a správcu dane, že žalobca si neoprávnene uplatnil uvedené výdavky ako výdavky ovplyvňujúce základ dane z príjmov právnickej osoby za dodanie nehmotného diela, ktoré si vytvoril žalobca sám (a objednávateľ N. s.r.o., sa na ňom nijako nepodieľal) bol správny. Žalovaný a správca dane skúmaním obsahu a plnení zo Zmluvy o vytvorení autorského diela a licenčnej zmluvy Korporátna identita D. dospeli k správnym záverom, že predmet zmluvy nie je identický s predmetom sporných faktúr, je nejednoznačný, zavádzajúci, z ktorého nevyplýva čo tvorí predmet dane resp. dodanie služby. Žalovaný a správca dane riadne vyhodnotili výpoveď svedka Mgr. G. ako aj konateľa žalobcu, ktoré preukázali zistenia správcu dane, a teda že spoločnosť N. s.r.o., nevykonávala žiadne činnosti súvisiace s vytvorením korporátnej identity D.. Fakturácia bola dohodnutá z dôvodu internetového limitu platieb, aby mohli byť faktúry uhradené jednou sumou, reporty vystavoval konateľ žalobcu, zaregistrovaná ochranná známka je registrovaná na daňový subjekt (K..eu s.r.o.). Správny bol potom záver žalovaného, ktorý sa stotožnil so zistením správcu dane, že predmetom dodávateľských faktúr od spoločnosti N. s.r.o. neboli ani služby ani tovar ale len odplata za vytvorenie diela - nehmotného majetku a zaregistrovanie ochrannej známky EDMANIA, pričom však celý proces zrealizoval žalobca na vlastné náklady, dodávateľ N. s.r.o. sa na tvorbe vôbec nepodieľal, nedošlo k registrovaniu ochrannej známky v prospech spoločnosti N. s.r.o.. S ohľadom na uvedené, preto správny bol aj záver, že žalobca v dostatočnej miere nepreukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na sporných faktúrach nesú v sebe ekonomický charakter obchodnej transakcie a nie sú len umelým článkom bez skutkového stavu, ktorý pri uplatňovaní právnych predpisov v zmysle zákona o dani z príjmov nemá opodstatnenie. Uvedené závery plne preukazujú aj zistenia správcu dane z dokladov, ktoré mal k dispozícii zistil, a to že názov "D." vznikol presne 10. septembra 2015 a ďalej je zrejmé prepojenie budovania značky D. s portálom K..eu. Rovnako to, že prvý hudobný festival, ktorý sa uskutočnil už v roku 2015, zabezpečoval žalobca. Z verejne dostupného zdroja vyplýva, že uvedené podujatie sa uskutočnilo dvakrát aj v roku 2016. Potom skutočnosti uvedené v Záverečnej správe, že projekt bol realizovaný v termíne od 05.01.2017 do 31.05.2018, sú zjavne zavádzajúce, keď zo všeobecne známych zdrojov bola preukázané, že festival D. v roku 2018 neskončil, ale sa uskutočnil aj v roku 2019 a organizoval ho znova daňový subjekt K..eu. s.r.o. Ďalej závery správcu dane a žalovaného preukazuje aj potvrdenie o podaní prihlášky s dátumom 24.04.2018, kde je uvedená spoločnosť Partymenu.eu s.r.o.. Prihláška bola podaná až po začatí daňovej kontroly. Ochranná známka D. bola zaregistrovaná dňa 10. augusta 2018, z čoho vyplýva, že až v roku 2018 bola splnená podmienka registrácie v zmysle zmluvy. Taktiež záver žalovaného a správcu dane, že spoločnosť N. s.r.o. ochrannú známku nikdy nevlastnila, reálne nič nevykonávala bol riadne preukázaný. S ohľadom na uvedené potom je nesprávna námietka žalobcu, že žalovaný a správca dane nepochopili podstatu zdaniteľného obchodu, nakoľko ju pochopili správne, a to tak ako sa uskutočnila, t.j. že všetku činnosť vykonal žalobca sám a následne mu jeho vlastné náklady a činnosti vyfakturovala spoločnosť, ktorá nevyvinula žiadnu činnosť a nevynaložila žiadne náklady. Žalovaný a správca dane teda správne uzavreli, že spoločnosť N. s.r.o. nedodala žalobcovi nehmotný produkt, ktorý bol predmetom zmluvy a súčasne, že takýto výdavok zo strany žalobcu nie je výdavkom ovplyvňujúcim základ dane z príjmov. Nič na uvedenom nezmení ani zložitá štruktúra zmluvy a zamieňanie pojmov, ani náročný vzorec výpočtu. Žalobca v rámci konania mal možnosť preukázať, že spoločnosť SUFA s.r.o., mu skutočne dodala nehmotný majetok, čo však vzhľadom na zistenia žalovaného a správcu dane sa nejaví ako reálne.

40. Správny súd k priebehu dokazovania uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej

aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

41. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie (jej reálneho obsahu) sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie dohodnutého tovaru a vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44).

42. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby v tomto prípade vykonanie nehmotného diela a jeho ekonomického účelu za účelom dosiahnutia príjmov v budúcnosti. V tomto prípade správca dane a žalovaný jasne preukázali, že značku EDMANIA budoval žalobca už od roku 2015, priebežne počas rokov 2016, t.j. dávno pred uzavretím zmluvy zo dňa 05.01.2017. Možno po preskúmaní konštatovať, že žalobca sa zaviazal zaplatiť spoločnosti SUFA s.r.o. to, čo pre ňu sám vybudoval, resp. budoval už nejaký čas. Pričom takýto výdavok vydáva za výdavok ovplyvňujúci základ dane. Správca dane po takomto zistení správne spochybnil reálnu dodávku akéhokoľvek diela zo strany N. s.r.o., a spochybnil ekonomický základ takejto transakcie z pohľadu daňových výdavkov. Keď žalobca zostal následne v dokazovaní nečinný, tak v dostatočnej miere nepreukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na sporných faktúrach nesú v sebe ekonomický charakter obchodnej transakcie a nie sú len umelým článkom bez skutkového stavu, ktorý pri uplatňovaní právnych predpisov v zmysle zákona o dani príjmov nemajú opodstatnenie. Na takúto transakciu nemožno v daňovom konaní prihliadať. Súd opätovne poukazuje na to, že z výpovedí Mgr. G., ako aj M. X. vyplýva, že zo strany objednávateľa, teda zo strany spoločnosti N. s.r.o. neboli vykonávané žiadne činnosti súvisiace s vytvorením korporátnej identity D., pričom fakturácia bola dohodnutá z dôvodu internetového limitu platieb žalobcu. Reporty boli vystavené M. X. a zaregistrovaná ochranná známka je registrovaná na žalobcu a nie na spoločnosť N. s.r.o.

43. Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok náklady ako výdavky ovplyvňujúce daňový základ, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť takýto náklad uznaný ako výdavok ovplyvňujúci základ dane z príjmov. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie výdavkov v zmysle nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie nákladu v podobe faktúry, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. V tomto ohľade žalovaný aj správca dane správne právne ustálili, že výdavky, ktoré si žalobca uplatnil v daňovom priznaní vo výške XXX.XXX,XX eur musia mať reálny základ v konkrétnom obchodnom vzťahu s osobou uvedenou na faktúre. Preto správca dane správne vec posúdil podľa , podľa ktorého daňovým výdavkom nie je výdavok, ktorého vynaloženie nie je na daňové účely dostatočne preukázané. Možnosť aby výdavok ovplyvňoval základ dane z príjmov je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Výklad žalovaného a správcu dane o potrebe reálneho preukázania konkrétneho dodávateľa diela a ekonomického zmyslu obchodnej transakcie je správny, avšak nemôže ísť o stav ako bol zistený v tomto konaní, kde s ohľadom na všetky okolnosti a zistenia je zrejmá správnosť záveru žalovaného a správcu dane, že SUFA s.r.o., nebol dodávateľom nehmotného diela, ktoré si žalobca vykonal sám a reálne na ňom pracoval od roku 2015 (dávno pred podpisom zmluvy), pričom nebol preukázaný ekonomický zmysel výdavkov za dodávku diela, ktoré si žalobca vytvoril sám. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza,

že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby daňovník, ktorý si uplatňuje výdavky znižujúce základ dane, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre uplatnenie takýchto výdavkov zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok výdavky, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a v tomto prípade nehmotné dielo bolo reálne dodané ( ) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre a malo pre žalobcu ekonomický význam pri dosahovaní jeho príjmov (nie vzniku nákladov). Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na uplatnenie daňových výdavkov teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre možnosť odpočítať si výdavky v daňovom základe dane z príjmov musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ by teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu nehmotného diela dodávateľom N., s.r.o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takýmto dodaním tovaru tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na uplatnenie takýchto výdavkov stanovil. V prípade ak, si žalobca ako daňový subjekt uplatnil výdavky ovplyvňujúce základ dane na podklade dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie výdavkov ovplyvňujúcich základ dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.

44. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si výdavkov ovplyvňujúcich základ danej z príjmov, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia takýchto výdavkov ovplyvňujúcich základ dane z príjmov. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú reálne plnenie (hoci nehmotné dielo) a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu umožnené uplatniť si takéto výdavky od daňového základu. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie takýchto výdavkov má preukázateľne právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na uplatnenie takýchto výdavkov do základu dane z príjmov. Žalobca v konaní nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázali, že fakturované nehmotné dielo boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (ktorého bývalý konateľ uviedol, že nič nevykonal). Tu je potrebné uviesť, že konateľ dodávateľa svedok Mgr. G. nepotvrdil, ani len vystavenie faktúr pri svojom výsluchu. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom uskutočnení dodávky nehmotného diela práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach oprávnené. Aj podľa správneho súdu činnosť priameho dodávateľa - spoločnosti N. s.r.o. bola iba formálna, ktorej účelom bolo len vykázať transakcie bez ekonomickej podstaty s cieľom umožniť žalobcovi získať neoprávnené odpočítanie dane. Ochranná známka „D.“ nebola v zmysle uzatvorenej zmluvy registrovaná na spoločnosť N. s.r.o. Spoločnosť N. s.r.o. ochrannú známku nikdy nevlastnila a nebolo preukázané, že by aj reálne niečo vykonávala. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z výpovedí Mgr. G. a M. X., že zo strany objednávateľa, teda spoločnosti N. s.r.o., neboli realizované žiadne činnosti. Súčasne sa správny súd stotožňuje s názorom žalovaného, že uvedenie predmetu fakturácie - „Fakturujeme Vám na základe Zmluvy o vytvorení autorského diela, licenčnej zmluvy „KOPORÁTNA F. EDMANIA“ a predloženého mesačného reportu odplatu vo výške“ nespĺňa predmet zmluvy a ani výpočet protihodnoty tak, ako je uvedené na sporných faktúrach. Takéto všeobecné uvedenie predmetu fakturácie nemá vypovedaciu hodnotu k dodaniu služby, resp. odplaty, nakoľko je pod takto postaveným predmetom fakturácie je možné chápať čokoľvek.

45. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zákona o dani z príjmov, prípadne z , je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny

súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení. Vo vzťahu k námietke žalobcu o hrubom porušení procesných práv, keď mu správca dane neumožnil sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku súd konštatuje, že správca dane dohodol na deň 09.09.2019 ústne pojednávanie, ktoré žalobca odsúhlasil. Z úradných záznamov spísaných správcom dane plynie, že pri telefonickom rozhovore súhlasil so zmenou termínu na 10.09.2019 o 13:00 z dôvodu, že v ten deň mal aj iné pojednávanie dohodnuté u správcu dane. Z obsahu úradného záznamu zo dňa 10.09.2019 plynie, že žalobca sa nedostavil k správcovi dane ani v jednej veci, bol nekontaktný v daný deň, pričom následne sa ospravedlnil. Prvýkrát vzniesol uvedenú námietku až proti doručenému protokolu o daňovej kontrole a výzve, aby sa k nemu vyjadril. Rozpor v tvrdeniach medzi žalobcom a správcom dane je v tom, že žalobca tvrdí, že neodsúhlasil ústne pojednávanie dňa 10.09.2019 a správca dane v úradnom zázname tvrdí, že odsúhlasil, ale sa ho nezúčastnil, tak ako sa nezúčastnil pojednávania v inej veci u správcu dane v daný deň. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uzavrel, že výslovne neurčuje spôsob nariadenia ústneho pojednávania a zabezpečenia účasti daňového subjektu na ňom. Súčasne uviedol, že žalobca bol kontaktovaný a jeho práva neboli upreté, čo vyplýva z úradných záznamov nachádzajúcich sa v spise. Súd konštatuje, že účasť daňového subjektu na prejednaní záverov pred vydaním protokolu je právom daňového subjektu, ktoré môže a nemusí využiť. Neúčasť na takto nariadenom ústnom prejednaní nie je v zásade na ujmu daňového subjektu, nakoľko správca dane je povinný postupovať v súlade so zákonom bez ohľadu na uvedenú skutočnosť. Súčasne aj po doručení protokolu má možnosť daňový subjekt reagovať na skutočnosti uvedené v protokole (vznášať námietky a pripomienky), ktoré sú predmetom následného prieskumu. Po doručení protokolu a výzvy na vyjadrenie k nemu sa uskutočnilo u správcu dane dňa 28.01.2020 ústne pojednávanie, kde boli prejednané všetky pripomienky žalobcu k protokolu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2019, ktoré boli správcovi dane doručené dňa 06.11.2019. Žalobcovi bolo umožnené, aby sa vyjadril k všetkým skutočnostiam. Odhliadnuc od uvedeného súd konštatuje, že žalobca sa zúčastnil dňa 07.08.2019 výsluchu svedka Mgr. Baláža, kde mu bol daný priestor na kladenie otázok, ktorý nevyužil. Ďalej dňa 07.08.2019 sa žalobca zúčastnil ústneho pojednávania počas, ktorého poskytol informácie k daňovej kontrole, pričom obsahom otázok boli všetky skutočnosti, ktoré považoval správca dane za podstatné, a ktoré žiadal vysvetliť od žalobcu v súlade s Daňového poriadku. S ohľadom na uvedené skutočnosti má súd za to, že nedošlo k takému hrubému porušeniu procesných práv žalobcu, ktoré by zakladali dôvod na postup podľa .

46. Správny súd ďalej konštatuje, že žalobca požiadal aj o odročenie prejednania tejto veci (chcel byť vypočutý), z dôvodu neplánovanej cesty do Spojených Arabských Emirátov, ktorú si naplánoval potom ako zistil, že sa v tejto veci koná na súde pojednávanie. Súd poznamenáva, že obdobne žiadal odročiť aj vo veci XXS/XXX/XXXX, pričom na zmenený termín pojednávania sa nedostavil. Vzhľadom na uvedené súd jeho žiadosti nevyhovel, nakoľko žalobcom uvádzaný dôvod (neplánovaná cesta do Spojených Arabských Emirátov) neposúdil ako dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, zvlášť, keď žalobca nepodal ani repliku k vyjadreniu žalovaného.

47. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre uplatnenie nákladov ako výdavkov ovplyvňujúcich základ dane z príjmov. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi)

preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľa označeného na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôžu mu byť náklady uznané ako výdavky ovplyvňujúce základ dane z príjmov. Aj túto žalobcovu námietka uvedenú v správnej žalobe hodnotí správny súd ako nedôvodnú.

48. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní dodania nehmotného diela spoločnosťou N. s.r.o., resp. o podstatnejšom závere o ekonomickej neopodstatnenosti takto vynaložených výdavkov pri dosahovaní budúcich príjmov žalobcu, ktorý si značku D. budoval sám. Na základe správcom dane vykonaného dokazovania a žalovaným prijatých záverov s poukazom na ustanovenia potom vec správne posúdili. Správny súd uvádza, že žalovaný neporušil žiadne ústavné práva žalobcu v konaní, a to ani pri právnom posúdení veci, pričom vychádzal z právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach.

49. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov a ekonomickej opodstatnenosti týchto obchodov na základe sporných faktúr pri dodávateľovi služby SUFA, s.r.o.., boli správne. Správca dane správne teda zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Právne posúdenie správcom dane a žalovaným pri vyhodnotení výdavkov v sume XXX.XXX,XX eur, ako nedodaných spoločnosťou SUFA, s.r.o., ktoré súčasne neboli ekonomicky opodstatneným výdavkom podľa boli správne. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce rozhodnutie (tieto spochybnenia) nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. 50. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Rozhodnutia žalovaného aj správcu dane sú zrozumiteľné a jasné. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie nákladov ako výdavkov ovplyvňujúcich základ dane z príjmov z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

51. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

52. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa žaloby zamietol.

53. O trovách konania súd rozhodol podľa , v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov

konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

54. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta posledná o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebopodanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.