Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/31/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: IFOsoft, s. r. o., IČO: 31 666 108, so sídlom Sabinovská 36, 080 01 Prešov, právne zastúpeného Peter Farkaš, advokátska kancelária, spol. s r. o., IČO: 36 855 928, so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, proti žalovanému: SK Selo, s. r. o., IČO: 44 401 990, so sídlom Pod Kamennou baňou 12453/55, 080 01 Prešov, právne zastúpenému JUDr. Martinom Staroňom, advokátom, IČO: 42 083 541, so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, o zaplatenie 9.608,69 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -122 z 24. októbra 2019, v spojení s opravným uznesením, č. k. -143 z 13. mája 2020 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, č. k. -143 z 13. mája 2020.

Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.608,69 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.608,69 eur od 29. júna 2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou mu 10. augusta 2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.608,69 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.608,69 eura od 29. júna 2014 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovanému dodal tovar špecifikovaný v dodacom liste č. 171110/DP zo 14. júna 2017, za ktorý mu vystavil faktúru č. F172006029 s dátumom splatnosti 28. jún 2017 a žalovaný mu dlžnú sumu neuhradil. 2.2 Súd prvej inštancie rozhodol najskôr o žalobe žalobcu platobným rozkazom, č. k. -18 z 29. septembra 2017 tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.608, 69 eur s príslušenstvom. 2.3 Voči tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s vecným odôvodnením. V odpore okrem iného uviedol, že 21. januára 2016 uzatvoril ako obchodný zástupca so žalobcom ako zastúpeným zmluvu o obchodnom zastúpení. Podľa bodu 3.1 tejto zmluvy predaj produktov sa realizuje formou komisionálneho predaja (produkt je až do okamihu úhrady majetkom zastúpeného). Obchodný zástupca poskytuje zastúpenému služby spojené s odbytom jeho produktov. Obchodný zástupca nie je v inom právnom vzťahu k zastúpenému, podniká samostatne, vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú

zodpovednosť. Keďže v tomto bode je jednoznačne uvedené, že koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, je zrejmé, že nejde o zmluvu o obchodnom zastúpení, ale o určitý typ zmiešanej zmluvy, a to sprostredkovateľskej zmluvy, kúpnej zmluvy a nepomenovanej zmluvy o vzájomnej spolupráci. S poukazom na ustanovenie a nasl. (ďalej len „“) žalobca mu nebol oprávnený fakturovať dodávku tovaru podľa špecifikácie, nakoľko ide o komisionálny predaj. Žalobca mu v zmysle faktúry č. 172006029 14. júna 2017 dodal tovar a v rovnaký deň mu vystavil predmetnú faktúru s dátumom splatnosti 28. jún 2017. Avšak on ako komisionár nemohol stihnúť predať konečnému odberateľovi tovar žalobcu ako komitenta ihneď, t. j. 14. júna 2017 a nemohol previesť na žalobcu ako komitenta právo získané pri zriaďovaní záležitosti a vydať mu všetko, čo pritom získal. Faktúra č. 172006029 je teda vystavená na plnenie, ktoré nebolo možné, a preto ide o neplatný právny úkon. Písomne neprevzal žiadne záväzky tretích osôb - odberateľov, ani neporušil príkazy žalobcu ako komitenta, a preto sa žalobca nemôže domáhať zaplatenia kúpnej ceny priamo od neho ako komisionára. Podľa bodu 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení produkt je až do okamihu úhrady majetkom zastúpeného. Z tohto dojednania zmluvných strán je zrejmé, že ide o tzv. výhradu vlastníctva. S poukazom na ustanovenie je zrejmé, že zmluvné strany sa v tejto zmluve písomne dohodli, že vlastnícke právo žalobcu ostáva zachované až do úplného zaplatenia kúpnej ceny. Pokiaľ teda žalobca od neho požaduje zaplatenie kúpnej ceny na základe faktúry č. 172006029 z dôvodu, že mu túto faktúru nezaplatil, žalobca je vlastníkom dodaného tovaru a programového vybavenia, v dôsledku čoho nemôže žalovať o zaplatenie kúpnej ceny, ale musí žalovať o vydanie veci. Avšak v rámci žaloby o vydanie veci nie je ako komisionár (obchodný zástupca) pasívne vecne legitimovaným subjektom. Pasívne vecne legitimovaným subjektom je ten u koho sa hnuteľná vec nachádza, nakoľko ide o reivindikačnú žalobu vlastníka veci proti nevlastníkovi, v ktorého držbe sa vec nachádza. Pokiaľ žalobca trvá na platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení, poukazuje na to, že ako obchodný zástupca má nárok na províziu, a to zo všetkých obchodov uskutočnených v mene a na účet žalobcu ako zastúpeného. Zmluvné vzťahy medzi ním a žalobcom a ich vzájomná spolupráca trvá niekoľko rokov, pričom do roku 2012 mal v zmysle vzájomnej dohody nárok na províziu vo výške 50 % z dohodnutého obratu. Od roku 2012 mal nárok na províziu vo výške 40 % z dohodnutého obratu. Počas ich vzájomnej spolupráce bolo 59 obchodov - zákazníkov, ktorých pre žalobcu obstaral, presunutých (prevedených, predaných - migrácia údajov) žalobcom zo systému DANE inému subjektu do systému DCOM, za čo žalobca podľa jeho informácií dostal odplatu od nadobúdateľa vo výške 400.000,- eur. Išlo o zákazníkov, ktorých pre žalobcu získal a dlhodobo spravoval len on. Ak sa/ počas trvania zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvoril obchod v dôsledku jeho činnosti, má ako obchodný zástupca nárok na províziu. Z vyššie uvedeného obchodu mu však žalobca nevyplatil žiadnu odmenu (províziu, odplatu) a následne znemožnil týmto zákazníkom používanie software DANE. Preto 23. júna 2017 vystavil žalobcovi faktúru č. 201706001 na sumu 14.160,- eur s dátumom splatnosti 30. jún 2017, pričom suma uvedená vo faktúre predstavovala províziu za získanie 59 zákazníkov, ktorí neskôr odišli zo žalobcovho systému DANE do systému DCOM (240,- eur za každého zákazníka). Žalobca túto faktúru obdŕžal a zaradil do došlej pošty a do účtovníctva, o čom svedčí žalobcom rukou písané číslo 1964/2017, ako evidenčné číslo v účtovníctve. Následne mu však žalobca túto faktúru účelovo vrátil ako neopodstatnenú a on mu ju zaslal opätovne späť. Z dôvodu právnej istoty týmto vznáša kompenzačnú námietku čo do výšky žalovanej sumy a neskôr podá proti žalobcovi osobitnú žalobu o zaplatenie 4.479,31 eur (rozdiel medzi sumou ním uplatnenou faktúrou a sumou, ktorú si voči nemu uplatnil žalobca). Pokiaľ by súd mal za to, že právny vzťah medzi stranami sporu sa riadi zmluvou o obchodnom zastúpení a výška provízie je nepreukázaná, navrhuje znalecké dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva na zistenie výšky jeho provízie. Pokiaľ by súd mal za to, že právny vzťah medzi stranami sporu sa riadi komisionárskou zmluvou, má nárok na odplatu, ohľadne výšky ktorej navrhuje znalecké dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva. 2.4 Súd prvej inštancie uznesením, č. k. -25 z 25. októbra 2017 zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Prešov, č. k. -18 z 29. septembra 2017. 2.5 Žalobca vo vyjadrení z 30. novembra 2017 okrem iného uviedol, že so žalovaným má obchodné vzťahy počnúc 10. októbrom 2008, kedy bola medzi nimi uzatvorená prvá zmluva o obchodnom zastúpení. Do dnešného dňa uzatvorili ešte ďalšie tri zmluvy o obchodnom zastúpení, druhú v poradí 11. apríla 2012, tretiu v poradí 10. decembra 2014 a poslednú 21. januára 2016. Obchodná prax vzájomnej spolupráce, ktorú si medzi sebou zaviedli a navzájom uplatňovali, bola taká, že vždy na začiatku každého kalendárneho roka osobne odovzdal žalovanému na CD disku, resp. na inom médiu určenom na ukladanie dát svoje produkty v podobe programového vybavenia, resp. upgradu programového vybavenia (softvéru) pre aktuálny kalendárny rok. Predmetom (upgradu) programového vybavenia bol softvér určený pre jednotky územnej samosprávy (obce), základné a materské školy,

ktorý pozostával z oblasti týkajúcej sa podvojného účtovníctva, saldokonta, homebankingu a evidencií: hrobových miest, obyvateľov, majetku, pošty, dopravy, faktúr a objednávok, skladového hospodárstva, daní z nehnuteľností a podobne. Spolu s programovým vybavením žalovanému zakaždým odovzdával aj predfaktúru, ktorej súčasťou bol aj dodací list. Na preukázanie svojich tvrdení, že medzi ním a žalovaným prebiehal takýto postup ako dôkaz predložil výber niektorých predfaktúr z roku 2016 a 2015, ktoré mu žalovaný riadne uhradil. Podkladom pre vystavenie predfaktúr bol zoznam podsystémov určených pre jednotlivých konečných užívateľov programových vybavení (obce, základné a materské školy) tvoriaci prílohu vystavených predfaktúr. Zoznam podsystémov určených pre jednotlivých konečných užívateľov programových vybavení (obcí, základných a materských škôl) mu poskytoval žalovaný podľa vlastnej evidencie. Po úplnej úhrade predfaktúr (zálohovej faktúry) žalovaným, vystavil žalovanému zúčtovaciu faktúru ako riadny daňový doklad. Žalovaný následne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť dodával jednotlivým konečným užívateľom (obce, základné a materské školy) jeho programové vybavenia (softvér) a vystavoval im na vlastný účet faktúry. Osobne 22. februára 2017 odovzdal žalovanému na CD nosiči svoje produkty v podobe programového vybavenia, resp. upgradu programového vybavenia (softvéru) pre aktuálny kalendárny rok. Spolu s CD nosičom žalovanému odovzdal aj predfaktúru spolu s podkladmi pre fakturáciu spôsobom ako to mali zaužívané (obchodná prax) v predchádzajúcich rokoch. Žalovaný ho po prevzatí programového vybavenia a predfaktúry e- mailom zo 6. marca 2017 požiadal o opravu zoznamu (registra) jednotlivých konečných užívateľov programových vybavení uvedených v predfaktúre č. 172902069 vystavenej 22. februára 2017 (zmena zoznamu týkajúca sa obci Cerina a N. M.). Na základe tejto žiadosti 6. marca 2017 vystavil žalovanému opravenú predfaktúru č. 172903004 k predfaktúre č. 172902069. Z kópie e-mailu žalovaného zo 6. marca 2017 je navyše zrejmé, že žalovaný vystavil N. M. faktúru za dodávku jeho softvéru ešte pred dátumom 3. marec 2017, ktorú následne N. M. žiadala 3. marca 2017 opraviť. Z tohto e-mailu žalovaného je tak zrejmé, že žalovaný disponoval a dodal jeho programové vybavenie ešte pred 3. marcom 2017. Na preukázanie svojich tvrdení, že žalovaný skutočne prevzal jeho programové vybavenie 22. februára 2017 v prílohe predložil zoznamy došlých faktúr obcí, ktoré sú verejne dostupné na internetových stránkach vybraných obcí, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že žalovaný dodal obciam jeho programové vybavenie 23. februára 2017, t. j. deň po tom, ako si ho osobne prevzal od neho spolu s predfaktúrou č. 172902069. Za predmetné dodania žalovaný obciam vystavil faktúry na svoje meno a bola mu aj poskytnutá úhrada na jeho účet. Nakoľko žalovaný predfaktúru č. 172902069 vystavenú 22. februára 2017 v lehote splatnosti neuhradil napriek tomu, že predmetný tovar od neho riadne prevzal a následne ďalej predal konečným užívateľom programových vybavení (obce, základné a materské školy), 14. júna 2017 mu vystavil faktúru č. 172006029 ako riadny daňový doklad a následne žiadal, aby ju žalovaný uhradil. Na základe uvedenej obchodnej praxe, ktorou sa riadili niekoľko rokov, má za to, že záväzkový vzťah medzi ním a žalovaným bol síce založený na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, tento záväzkový vzťah mal však od svojho vzniku prvky charakteristické pre nepomenovanú zmluvu v zmysle ustanovenia , ako aj kúpnu zmluvu. Žalovaný od neho odoberal tovar v podobe programových vybavení, ktorý žalovanému vždy v prvých mesiacoch kalendárneho roka dodal, vystavil predfaktúru s dodacím listom a zoznamom podkladov pre fakturáciu a žalovaný následne tento dodaný tovar vo vlastnom mene a na vlastný účet predával tretím osobám (obciam, základným a materským školám). Následne po úhrade sumy uvedenej v predfaktúre (zálohovej faktúre) žalovaným vystavil žalovanému zúčtovaciu faktúru. Preto nesúhlasí s tvrdením žalovaného v odpore, že záväzkový vzťah medzi stranami sporu sa riadil podľa ustanovení vzťahujúcich sa na komisionársku zmluvu a komisionálny predaj, a to konkrétne ustanoveniami a . Žalovaný naňho nikdy nepreviedol práva získané pri predaji jeho tovaru tretím stranám (obce, základné a materské školy) ani mu nevydal všetko, čo získal od tretích strán, ako to ustanovuje . Žalovaný pri predaji jeho tovaru tretím osobám, konal síce vo vlastnom mene, ale platby od tretích osôb za predaj jeho tovaru prijímal na svoj účet a nie na jeho účet ako to ustanovuje . Nakoľko sa z vyššie uvedených dôvodov v súlade s ustanovením nemohlo medzi ním a žalovaným jednať o obstaranie komisionálneho predaja na základe komisionálnej zmluvy, nemôže súhlasiť s tvrdením žalovaného, že faktúra, ktorej úhrada je predmetom tohto súdneho konania, bola vystavená na plnenie, ktoré nebolo možné, a preto sa má jednať o neplatný právny úkon. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného v odpore, že žalovaný ako komisionár nemohol stihnúť predať jeho tovar konečnému odberateľovi 14. júna 2017, kedy mu vystavil faktúru, nakoľko jednoznačne preukázal, že žalovaný disponoval jeho tovarom už 22. februára 2017 a tento tovar následne dodával konečným odberateľom už hneď nasledujúci deň od jeho prevzatia, t. j. 23. februára 2017. Za tento tovar žalovaný navyše vystavoval faktúry konečným odberateľom na svoje meno a na svoj účet a prijímal plnenia od týchto odberateľov. Žalovaný v podanom odpore ďalej odkazuje na ustanovenie §

445 pojednávajúce o výhrade vlastníckeho práva, ktoré si podľa žalovaného v bode 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení strany sporu dojednali v znení, že až úplným zaplatením kúpnej ceny prechádza vlastnícke právo na žalovaného. Žalovaný ďalej tvrdí, že nakoľko nedošlo k úhrade kúpnej ceny žalovaným, je vlastníkom dodaného tovaru naďalej žalobca a nemôže preto žalobca žalovať o zaplatenie kúpnej ceny, ale musí žalovať o vydanie veci. S týmto tvrdením žalovaného nesúhlasí, nakoľko táto zákonná výhrada vlastníckeho práva mu ako predávajúcemu poskytuje právo a nie povinnosť pri nezaplatení kúpnej ceny požadovať vrátenie predaného tovaru od žalovaného ako kupujúceho. Z tohto dôvodu má právo výberu, či uplatní voči žalovanému žalobu na zaplatenie kúpnej ceny alebo žalobu na vydanie tovaru. Žalovaný jeho tovar po jeho prevzatí ďalej predal tretím osobám, ktorí v súlade s ustanovením nadobudli vlastnícke právo k tovaru ako dobromyseľní kupujúci a navyše, keďže je tento tovar upotrebiteľným (softvér je potrebné aktualizovať každoročne), reivindikačná žaloba ako to požaduje žalovaný, by bola preňho neúčelná a v rozpore s dobrými mravmi. Pohľadávku, ktorú si žalovaný voči nemu uplatňuje na základe faktúry č. 201706001 vystavenej žalovaným 23. júna 2017 v celom rozsahu neuznáva a považuje ju za vytvorenú žalovaným bez akéhokoľvek právneho titulu a za snahu žalovaného vyhnúť sa úhrade jeho pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu, a to z nasledujúcich dôvodov. V bode 7.2 a 7.3 zmluvy o obchodnom zastúpení si so žalovaným dohodli výšku provízie za sprostredkovanie predaja v podobne 20 % - nej zľavy z jeho cenníkovej ceny na nákup tovaru od neho. Navyše k 20 % - nej zľave z cenníkovej ceny na nákup produktov od neho mal v súlade s bodom 7.6 zmluvy o obchodnom zastúpení žalovaný nárok na poskytnutie dodatočnej zľavy na nákup tovaru, ktorej výška sa určuje od dosiahnutej sumy celkového obratu bez DPH z predaných produktov žalovaného za posledný rok nasledovne: obrat bez DPH od 4.001,- eur do 9.000,- eur za rok zľava 5 %, obrat bez DPH od 9.001,- eur do 14.000,- eur za rok zľava 10 %, obrat bez DPH od 14.001,- do 19.000,- eur za rok zľava 15 %, obrat bez DPH od 19.001,- eur za rok zľava 20 %. Z vyššie uvedeného je preto zrejmé, že najvyššia možná provízia v podobe zľavy na nákup tovaru pre žalovaného v zmysle zmluvy o obchodnom zastúpení mohla mať hodnotu 40 % pod podmienkou, že žalovaný prekročí hodnotu objednaného tovaru od neho nad 19.001,- eur bez DPH za predchádzajúci rok. Žalovanému v roku 2015, 2016 a aj v roku 2017 udelil najvyššiu províziu v podobe 40 % - nej zľavy z cenníkovej ceny tovaru v súlade s podmienkami uvedenými v zmluve o obchodnom zastúpení. Nakoľko žalovaný v rámci svojej činnosti uzatváral obchody na predaj tovaru s tretími osobami (obce, základné a materské školy) vo svojom mene a na svoj účet, teda v rozpore s kogentným ustanovením so zreteľom na ustanovenie , nemožno záväzkový vzťah uzatvorený na základe zmluvy o obchodnom zastúpení subsumovať pod záväzkový vzťah riadiaci sa ustanoveniami až 672a pojednávajúcimi o zmluve o obchodnom zastúpení. Od začiatku mal tento vzťah prvky charakteristické pre nepomenovanú zmluvu v zmysle ustanovenia a kúpnu zmluvu. Nie je pravdou tvrdenie žalovaného v podanom odpore, že presunul 59 zákazníkov žalovaného zo systému DANE do systéme DCOM, čím znemožnil týmto zákazníkom používanie softvéru DANE. Systém DCOM vznikol z podnetu operačného programu Informatizácia spoločnosti (OPIS) vydaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky, ktoré 13. novembra 2011 vydalo výzvu na zapojenie sa do národného projektu Dátové centrum obcí a miest (DCOM). Na základe tejto výzvy sa do tohto projektu začali zapájať jednotlivé obce (teda aj 59 zákazníkov žalovaného), ktoré prešli pod systém DCOM. Súčasťou národného projektu DCOM bolo aj zriadenie záujmového združenia právnických osôb Datacentrum elektronizácie územnej samosprávy (DEUS), ktoré bolo založené Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Združením miest a obcí Slovenska. So združením DEUS následne jednotlivé obce uzatvárali zmluvy o pripojení k informačnému systému DCOM, čím prešli zo správy informačného systému dodávaného žalovaným pod správu informačného systému DEUS. Toto rozhodnutie o prechode do systému DCOM urobili jednotlivé obce na základe vlastného rozhodnutia, nakoľko značne motivujúcim faktorom k prechodu do systému DCOM bola aj dotovaná dodávka výpočtovej techniky pre tie obce, ktoré sa rozhodli zapojiť do národného projektu DCOM. Vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že žalovaný nemá nárok na províziu, ktorú si uplatňuje v podanom odpore, nakoľko provízia v podobe zľavy z nákupu tovaru mu bola v súlade s ustanovením zmluvy o obchodnom zastúpení riadne poskytnutá (žalovanému poskytol maximálnu 40 % - nú zľavu na nákup tovaru v súlade s podmienkami zmluvy o obchodnom zastúpení, žalovaný uzatváral obchody s tretími osobami vo vlastnom mene a na svoj účet a on neuskutočnil žiadny obchod s treťou osobou, ktorý by sa v súlade s ustanovením uzatvoril v dôsledku činnosti žalovaného). 2.6 Žalovaný vo vyjadrení z 15. februára 2018 okrem iného uviedol, že nesúhlasí s novou právnou argumentáciou žalobcu, že dodával produkty žalobcu vo vlastnom mene a na vlastný účet. Zmluvu o obchodnom zastúpení nemožno považovať za nepomenovanú zmluvu a kúpnu zmluvu, ale za

komisionársku zmluvu. V bode 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení je uvedené, že žalovaný realizuje predaj produktov formou komisionálneho predaja, nemôže sa jednať o zmluvu o obchodnom zastúpení. S poukazom na ustanovenie a nasl. o komisionárskej zmluve je zrejmé, že žalobca mu nebol oprávnený fakturovať dodávku tovaru podľa špecifikácie, nakoľko ide o komisionálny predaj. Žalobca podľa faktúry č. 172006029 dodal žalovanému tovar 14. júna 2017 a hneď 14. júna 2017 vystavil predmetnú faktúru s dátumom splatnosti 28. jún 2017. Keďže ide o komisionálny predaj, ako komisionár ani nemohol stihnúť predať konečnému odberateľovi tovar žalobcu ako komitenta ihneď 14. júna 2017 a previesť na žalobcu ako komitenta práva získané pri zariaďovaní záležitostí a vydať mu všetko, čo pritom získal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný ako komisionár v zmysle ustanovenia nikdy nepreviedol na žalobcu práva získané pri predaji, tak len potvrdzuje jeho argumenty v odpore, že to nebolo možné, nakoľko ako komisionár to nemohol 14. júna 2017 stihnúť, a teda išlo o plnenie nemožné. Faktúra č. 17206029 vystavená 14. júna 2017, je teda vystavená na plnenie, ktoré nebolo možné, a preto ide o neplatný právny úkon. Ako komisionár neprevzal žiadne záväzky tretích osôb - odberateľov, ani neporušil príkazy žalobcu ako komitenta. Preto sa nemôže žalobca domáhať zaplatenia kúpnej ceny priamo od neho ako komisionára. Nesúhlasí s argumentáciou žalobcu, že nemôže uplatniť výhradu vlastníckeho práva, nakoľko toto prešlo v zmysle ustanovenia na tretie osoby, resp. že je na výbere žalobcu, či uplatní výhradu vlastníckeho práva, alebo bude žalovať o zaplatenie kúpnej ceny. Ak totiž vlastnícke právo ostáva zachované žalobcovi do úplného zaplatenia, nemôže ako vlastník veci žalovať o zaplatenie, nakoľko by sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor. Ak je žalobca stále vlastníkom dodaného tovaru a programového vybavenia, nemôže žalovať o zaplatenie kúpnej ceny, ale musí žalovať o vydanie veci. V rámci žaloby o vydanie veci však nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom komisionár (obchodný zástupca), ale ten u koho sa hnuteľná vec nachádza, nakoľko ide o reivindikačnú žalobu vlastníka veci proti nevlastníkovi, v ktorého držbe sa vec nachádza. Je potrebné rozlišovať medzi pojmami upgrade a update. V zmysle priložených faktúr k vyjadreniu žalobcu z 30. novembra 2017 je zrejmé, že žalobca mu fakturoval update, avšak v zmysle bodu 3. licenčnej zmluvy č. 131205 má žalobca právo fakturovať len upgrade a nie update, teda sa jedná o neoprávnené položky a neplatnú faktúru. Ďalej poukazuje na zmenu zmluvných podmienok v roku 2012, konkrétne na okolnosti zmeny zmluvných podmienok, ale hlavne na zmenu provízie z 50 % na 40 %, v dôsledku čoho má za to, že konanie žalobcu bolo v rozpore s dobrými mravmi, a teda že by mali platiť ešte podmienky definované v zmluve z roku 2008, čiže provízia vo výške 50 %. 2.7 Žalobca vo vyjadrení z 23. apríla 2018 okrem iného uviedol, že v každom odvetví práva platí právne výkladové pravidlo, že zmluva sa posudzuje podľa obsahu (t. j. čo je v nej dojednané), nie podľa svojho pomenovania (a ani podľa pomenovania zmluvných strán) a pre posúdenie situácie má význam aj reálne vykonávanie zmluvy (prednosť má posúdenie reálneho správania pred dojednaným obsahom). Vzhľadom na vyššie uvedené výkladové pravidlo nemožno uzavrieť, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu, pomenovaná ako zmluva o obchodnom zastúpení, sa riadi ustanoveniami o zmluve o obchodnom zastúpení a komisionárskej zmluvy, nakoľko obsah a reálne vykonávanie zmluvy je odlišný od kogentných ustanovení, ktoré by mala obsahovať pomenovaná zmluva o obchodnom zastúpení podľa a komisionárska zmluva podľa . V ďalšom odkazuje na svoje písomné vyjadrenie k odporu žalovaného z 30. novembra 2017, v ktorom podrobne preukázal a zdôvodnil, že pohľadávka, ktorú voči nemu uplatnil žalovaný faktúrou č. 201706001 vystavenou 23. júna 2017 nie je predmetom zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, pre vystavenie faktúry resp. nárok na zaplatenie pohľadávky nie je žiadny ani skutkový dôvod, jej uplatnenie nemá oporu ani v zmluvnom vzťahu a ani v žiadnom platnom právnom predpise. Faktúru č. 201706001 vystavenú žalovaným 10. júla 2017 vrátil späť žalovanému spolu so sprievodným listom, v ktorom žalovanému zdôvodnil neoprávnenosť jeho pohľadávky uplatnenej faktúrou č. 201706001. V priloženom sprievodnom liste navyše informoval žalovaného, že nevedie o predmetnej faktúre resp. pohľadávke žalovaného žiadny účtovný záznam, a teda ju nezaradil do svojho účtovníctva. Tiež poukazuje na skutočnosť, že so zmenou zmluvných podmienok v podobe zmeny výšky ním poskytnutej zľavy na nákup tovaru od roku 2012 žalovaný súhlasil, nakoľko dobrovoľne podpísal následné aktualizované znenia zmlúv o obchodnom zastúpení z 11. apríla 2012, 10. decembra 2014 a 21. januára 2016. Obchodnoprávny vzťah medzi ním a žalovaným, ktorý je predmetom tohto sporu je založený a aktuálne sa riadi poslednou podpísanou zmluvou pomenovanou ako zmluva o obchodnom zastúpení, ktorú uzatvorili 21. januára 2016. V článku 10.7 zmluvy o obchodnom zastúpení sa strany sporu dohodli, že rušia doterajšiu (predchádzajúcu) zmluvu o obchodnom zastúpení. Preto nesúhlasí s tvrdením žalovaného vo vyjadrení z 15. februára 2018, že medzi stranami sporu mali platiť podmienky

definované v zmluve o obchodnom zastúpení z 10. októbra 2008 a konanie žalobcu bolo v rozpore s dobrými mravmi. 2.8 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že žalobca má so žalovaným obchodné vzťahy počnúc 10. októbrom 2008, kedy bola medzi stranami sporu uzatvorená prvá zmluva o obchodnom zastúpení. Strany sporu do dnešného dňa uzatvorili ešte ďalšie tri zmluvy o obchodnom zastúpení, druhú v poradí 11. apríla 2012, tretiu v poradí 10. decembra 2014 a poslednú 21. januára 2016. Obchodnoprávne vzťahy založené vyššie uvedenými písomnými zmluvami modifikovala obchodná prax, ktorú sporové strany medzi sebou zaviedli. Táto obchodná prax vzájomnej spolupráce, ktorú si strany sporu medzi sebou zaviedli a navzájom aj dlhodobo uplatňovali, bola taká, že žalobca vždy na začiatku každého kalendárneho roka osobne odovzdal žalovanému na CD disku, resp. na inom médiu určenom na ukladanie dát svoje produkty v podobne programového vybavenia, resp. upgradu programového vybavenia (softvéru) pre aktuálny kalendárny rok. Predmetom (upgradu) programového vybavenia bol softvér určený pre jednotky územnej samosprávy (obce), základné a materské školy, ktorý pozostával z oblasti týkajúcej sa podvojného účtovníctva, saldokonta, homebankingu a evidencií: hrobových miest, obyvateľov, majetku, pošty, dopravy, faktúr a objednávok, skladového hospodárstva, daní z nehnuteľností a podobne. Spolu s programovým vybavením žalobca žalovanému zakaždým odovzdával aj predfaktúru, ktorej súčasťou bol aj dodací list. Podkladom žalobcu pre vystavenie predfaktúr bol zoznam podsystémov určených pre jednotlivých konečných užívateľov programových vybavení (obce, základné a materské školy) tvoriaci prílohu vystavených predfaktúr. Zoznam podsystémov určených pre jednotlivých konečných užívateľov programových vybavení (obcí, základných a materských škôl) poskytoval žalobcovi žalovaný podľa vlastnej evidencie. Po úplnej úhrade predfaktúr (zálohovej faktúry) žalovaným, žalobca vystavil žalovanému zúčtovaciu faktúru ako riadny daňový doklad. Žalovaný vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť následne dodával jednotlivým konečným užívateľom (obce, základné a materské školy) programové vybavenia žalobcu (softvér), ktorým následne vystavoval na vlastný účet faktúry. Žalobca 22. februára 2017 odovzdal osobne žalovanému na CD nosiči svoje produkty v podobe programového vybavenia, resp. upgradu programového vybavenia (softvéru) pre aktuálny kalendárny rok. Spolu s CD nosičom žalobca žalovanému odovzdal aj predfaktúru spolu s podkladmi pre fakturáciu spôsobom, ako to mali strany sporu zaužívané (obchodnú prax) v predchádzajúcich rokoch. Žalovaný po prevzatí programového vybavenia žalobcu a predfaktúry 6. marca 2017 e-mailom požiadal žalobcu na opravu zoznamu (registra) jednotlivých konečných užívateľov programových vybavení uvedených v predfaktúre č. 172902069 vystavenej 22. februára 2017 (zmena zoznamu týkajúca sa obci Cerina a N. M.). Žalobca na základe žiadosti žalovaného vystavil 6. marca 2017 opravenú predfaktúru č. 172903004 k predfaktúre č. 172902069. Nakoľko žalovaný predfaktúru č. 172902069 vystavenú 22. februára 2017 v lehote splatnosti neuhradil napriek tomu, že predmetný tovar žalobcu riadne prevzal a následne ďalej predal konečným užívateľom programových vybavení (obce, základné a materské školy), žalobca vystavil 14. júna 2017 žalovanému faktúru č. 172006029 ako riadny daňový doklad, ktorou mu vyúčtoval odplatu v celkovej výške 9.608,66 eur, ktorú následne žiadal od žalovaného uhradiť. Predmetná faktúra bola splatná 28. júna 2017. Odplatu vyúčtovanú touto faktúrou žalovaný žalobcovi v lehote splatnosti neuhradil a neuhradil ju ani doposiaľ. Žalovaný tak doposiaľ dlhuje žalobcovi 9.608,69 eur s príslušenstvom. 2.9 Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca má so žalovaným obchodné vzťahy počnúc 10. októbrom 2008, kedy bola medzi stranami sporu uzatvorená prvá zmluva o obchodnom zastúpení. Strany sporu do dnešného dňa uzatvorili ešte ďalšie tri zmluvy o obchodnom zastúpení, druhú v poradí 11. apríla 2012, tretiu v poradí 10. decembra 2014 a poslednú 21. januára 2016. Obchodnoprávne vzťahy založené vyššie uvedenými písomnými zmluvami modifikovala obchodná prax, ktorú sporové strany medzi sebou zaviedli. Táto obchodná prax vzájomnej spolupráce, ktorú si strany sporu medzi sebou zaviedli a navzájom aj dlhodobo uplatňovali, bola taká, že žalobca vždy na začiatku každého kalendárneho roka osobne odovzdal žalovanému na CD disku, resp. na inom médiu určenom na ukladanie dát svoje produkty v podobne programového vybavenia, resp. upgradu programového vybavenia (softvéru) pre aktuálny kalendárny rok. Predmetom (upgradu) programového vybavenia bol softvér určený pre jednotky územnej samosprávy (obce), základné a materské školy, ktorý pozostával z oblasti týkajúcej sa podvojného účtovníctva, saldokonta, homebankingu a evidencií: hrobových miest, obyvateľov, majetku, pošty, dopravy, faktúr a objednávok, skladového hospodárstva, daní z nehnuteľností a podobne. Spolu s programovým vybavením žalobca žalovanému zakaždým odovzdával aj predfaktúru, ktorej súčasťou bol aj dodací list. Podkladom žalobcu pre vystavenie predfaktúr bol zoznam podsystémov určených pre jednotlivých konečných užívateľov programových vybavení (obce, základné a materské školy) tvoriaci prílohu vystavených predfaktúr. Zoznam podsystémov určených pre jednotlivých konečných užívateľov programových

vybavení (obcí, základných a materských škôl) poskytoval žalobcovi žalovaný podľa vlastnej evidencie. Po úplnej úhrade predfaktúr (zálohovej faktúry) žalovaným, žalobca vystavil žalovanému zúčtovaciu faktúru ako riadny daňový doklad. Žalovaný vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť následne dodával jednotlivým konečným užívateľom (obce, základné a materské školy) programové vybavenia žalobcu (softvér), ktorým následne vystavoval na vlastný účet faktúry. Žalobca 22. februára 2017 odovzdal osobne žalovanému na CD nosiči svoje produkty v podobe programového vybavenia, resp. upgradu programového vybavenia (softvéru) pre aktuálny kalendárny rok. Spolu s CD nosičom žalobca žalovanému odovzdal aj predfaktúru spolu s podkladmi pre fakturáciu spôsobom, ako to mali strany sporu zaužívané (obchodná prax) v predchádzajúcich rokoch. Žalovaný po prevzatí programového vybavenia žalobcu a predfaktúry 6. marca 2017 e-mailom požiadal žalobcu na opravu zoznamu (registra) jednotlivých konečných užívateľov programových vybavení uvedených v predfaktúre č. 172902069 z 22. februára 2017 (zmena zoznamu týkajúca sa obcí Cerina a N. M.). Žalobca na základe žiadosti žalovaného vystavil 6. marca 2017 opravenú predfaktúru č. 172903004 k predfaktúre č. 172902069. Nakoľko žalovaný vystavenú predfaktúru č. 172902069 z 22. februára 2017 v lehote splatnosti neuhradil napriek tomu, že predmetný tovar žalobcu riadne prevzal a následne ďalej predal konečným užívateľom programových vybavení (obce, základné a materské školy), žalobca vystavil 14. júna 2017 žalovanému faktúru č. 172006029 ako riadny daňový doklad, ktorou mu vyúčtoval odplatu v celkovej výške 9.608,69 eur, ktorú následne žiadal od žalovaného uhradiť. Predmetná faktúra bola splatná 28. júna 2017. Odplatu vyúčtovanú touto faktúrou žalovaný žalobcovi v lehote splatnosti neuhradil a neuhradil ju ani doposiaľ. Žalovaný tak doposiaľ dlhuje žalobcovi 9.608,69 eur. 2.10 Preto súd prvej inštancie oprávnenej žalobe žalobcu o zaplatenie 9.608,69 eur vyhovel a zaviazal žalovaného na ich zaplatenie v prospech žalobcu. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou svojho peňažného záväzku, zaviazal ho súd v súlade s ustanovením v spojení s nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia aj na zaplatenie príslušného zákonného úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 9.608,69 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti tejto pohľadávky žalobcu, t. j. od 29. júna 2017, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do zaplatenia, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 2.11 Pokiaľ ide o obranu žalovaného uvedenú v odpore proti platobnému rozkazu, v ďalších jeho písomných podaniach, resp. ktorá bola prednesená ústne na pojednávaní, je potrebné uviesť, že s touto sa podrobne vysporiadal v priebehu konania žalobca. S právnou argumentáciou žalobcu vo vzťahu k obrane žalovaného sa v celom rozsahu stotožnil aj súd, preto na ňu v prevažnej miere aj poukazuje. Z vyššie uvedenej obchodnej praxe vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, ktorou sa strany sporu riadili niekoľko rokov, má súd, rovnako ako žalobca za to, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol síce založený na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, tento záväzkový vzťah mal však od svojho vzniku prvky charakteristické pre nepomenovanú zmluvu v zmysle ustanovenia , ako aj kúpnu zmluvu. Žalovaný od žalobcu odoberal tovar v podobe programových vybavení, žalobca žalovanému vždy v prvých mesiacoch kalendárneho roka tovar dodal, vystavil predfaktúru s dodacím listom a zoznamom podkladov pre fakturáciu a žalovaný následne tento dodaný tovar vo vlastnom mene a na vlastný účet predával ďalej tretím osobám (obciam, základným a materským školám). Žalobca následne po úhrade sumy uvedenej v predfaktúre (zálohovej faktúre) žalovaným vystavil žalovanému zúčtovaciu faktúru. Záväzkový vzťah medzi stranami sporu sa neriadil podľa ustanovení vzťahujúcich sa na komisionársku zmluvu a komisionálny predaj, a to konkrétne a . Žalovaný od vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami sporu nikdy nepreviedol na žalobcu práva získané pri predaji tovaru žalobcu tretím stranám (obce, základné a materské školy), ani nevydal žalobcovi všetko čo získal od tretích strán ako to ustanovuje . Žalovaný pri predaji tovaru žalobcu tretím osobám, konal vo vlastnom mene a platby od tretích osôb za predaj tovaru, ktorý zakúpil od žalobcu, prijímal na svoj účet a nie na účet žalobcu ako to ustanovuje . Keďže medzi žalobcom a žalovaným sa nemohlo z tohto dôvodu jednať o obstaranie komisionálneho predaja, na základe komisionálnej zmluvy, nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že vystavená faktúra žalobcu, ktorej úhrada je predmetom tohto súdneho konania, bola vystavená na plnenie, ktoré nebolo možné, a preto sa má jednať o neplatný právny úkon. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného v odpore, že žalovaný ako komisionár nemohol stihnúť predať tovar žalobcu konečnému odberateľovi 14. júna 2017, kedy žalobca vystavil žalovanému faktúru, nakoľko žalobca jednoznačne preukázal, že žalovaný disponoval tovarom žalobcu už 22. februára 2017 a tento tovar následne dodával konečným odberateľom už hneď nasledujúci deň po jeho prevzatí, t. j. 23. februára 2017. Za tento tovar žalovaný ako bolo uvedené vyššie vystavoval faktúry konečným odberateľom na svoje meno a na svoj účet aj prijímal plnenia od

týchto odberateľov. Žalovaný v podanom odpore odkazuje na ustanovenie pojednávajúce o výhrade vlastníckeho práva, ktoré si podľa žalovaného v bode 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení strany sporu dojednali v znení, že až úplným zaplatením kúpnej ceny prechádza vlastnícke právo na žalovaného a v tejto súvislosti ďalej tvrdí, že nakoľko nedošlo k úhrade kúpnej ceny žalovaným, je vlastníkom dodaného tovaru naďalej žalobca a nemôže preto žalobca žalovať o zaplatenie kúpnej ceny, ale musí žalovať o vydanie veci. Súd, rovnako ako žalobca, s týmto tvrdením nesúhlasí, nakoľko táto zákonná výhrada vlastníckeho práva poskytuje žalobcovi ako predávajúcemu právo a nie povinnosť pri nezaplatení kúpnej ceny požadovať vrátenie predaného tovaru od žalovaného ako kupujúceho. Z tohto dôvodu má žalobca právo výberu, či uplatní voči žalovanému žalobu na zaplatenie kúpnej ceny alebo žalobu na vydanie tovaru. Žalovaný žalobcov tovar po jeho prevzatí ďalej predal tretím osobám, ktoré v súlade s ustanovením nadobudli vlastnícke právo k tovaru ako dobromyseľní kupujúci a navyše keďže je tento tovaru upotrebiteľným (softvér je potrebné aktualizovať každoročne), reivindikačná žaloba ako to požaduje žalovaný by bola skutočne pre žalobca neúčelná. Pohľadávku, ktorú si žalovaný uplatňuje voči žalobcovi na základe faktúry č. 201706001 vystavenej 23. júna 2017 považuje súd tiež za pohľadávku vytvorenú žalovaným bez akéhokoľvek právneho titulu, zrejme len v snahe vyhnúť sa úhrade pohľadávky žalobcu, ktorá je predmetom tohto sporu. Súd preto na kompenzačnú námietku žalovaného neprihliadal. V bode 7.2 a 7.3 zmluvy o obchodnom zastúpení si žalobca so žalovaným dohodli výšku provízie za sprostredkovanie predaja v podobe 20 % - nej zľavy z cenníkovej ceny žalobcu na nákup tovaru žalovaného od žalobcu. Navyše k 20% - nej zľave z cenníkovej ceny na nákup produktov od žalobcu mal v súlade s bodom 7.6 zmluvy o obchodnom zastúpení žalovaný nárok na poskytnutie dodatočnej zľavy na nákup tovaru, ktorej výška sa určuje od dosiahnutej sumy celkového obratu bez DPH z predaných produktov žalovaného za posledný rok nasledovne: obrat bez DPH od 4.001,- eur do 9.000,- eur za rok zľava 5%, obrat bez DPH od 9.001,- eur do 14.000,- eur za rok zľava 10 %, obrat bez DPH od 14.001,- do 19.000,- eur za rok zľava 15 %, obrat bez DPH od 19.001,- eur za rok zľava 20 %. Z vyššie uvedeného je preto zrejmé, že najvyššia možná provízia v podobe zľavy na nákup tovaru pre žalovaného v zmysle zmluvy o obchodnom zastúpení mohla mať hodnotu 40 % pod podmienkou, že žalovaný prekročí hodnotu objednaného tovaru od žalobcu nad 19.001,- eur bez DPH za predchádzajúci rok. V roku 2015, 2016 a aj v roku 2017 bola žalobcom žalovanému udelená najvyššia provízia v podobe 40 % - nej zľavy z cenníkovej ceny tovaru v súlade s podmienkami uvedenými v zmluve o obchodnom zastúpení. Nakoľko žalovaný v rámci svojej činnosti uzatváral obchody na predaj tovaru s tretími osobami (obce, základné a materské školy) vo svojom mene a na svoj účet, teda v rozpore s kogentným ustanovením so zreteľom na ustanovenie , nemožno záväzkový vzťah, ktorý strany sporu majú medzi sebou uzatvorený na základe zmluvy o obchodnom zastúpení, subsumovať pod záväzkový vzťah riadiaci sa ustanoveniami až 672a pojednávajúcimi o zmluve o obchodnom zastúpení. V súvislosti so zmluvou uzatvorenou medzi sporovými stranami tak teda nemohol vzniknúť žalovanému nárok na akúkoľvek províziu alebo napr. odstupné, na ktoré by mohlo vniknúť právo za určitých okolnosti obchodnému zástupcovi, keďže žalovaný ani de iure a ani de facto pre žalobcu nebol činný ako obchodný zástupca. Od začiatku mal vzťah medzi žalobcom a žalovaným prvky charakteristické pre nepomenovanú zmluvu v zmysle a kúpnu zmluvu. Žalobca poukázal na to, že nie je pravdou tvrdenie žalovaného v podanom odpore, že žalobca presunul 59 zákazníkov žalovaného zo systému DANE do systéme DCOM, čím znemožnil týmto zákazníkom používanie softvéru DANE. Systém DCOM vznikol z podnetu operačného programu Informatizácia spoločnosti (OPIS) vydaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky, ktoré 13. novembra 2011 vydalo výzvu na zapojenie sa do národného projektu Dátové centrum obcí a miest (DCOM). Na základe tejto výzvy sa do tohto projektu začali zapájať jednotlivé obce (teda aj 59 zákazníkov žalovaného), ktoré prešli pod systém DCOM. Súčasťou národného projektu DCOM bolo aj zriadenie záujmového združenia právnických osôb Datacentrum elektronizácie územnej samosprávy (DEUS), ktoré bolo založené Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Združením miest a obcí Slovenska. So združením DEUS následne jednotlivé obce uzatvárali zmluvy o pripojení k informačnému systému DCOM, čím prešli zo správy informačného systému dodávaného žalovaným pod správu informačného systému DEUS. Toto rozhodnutie o prechode do systému DCOM urobili jednotlivé obce na základe vlastného rozhodnutia, nakoľko značne motivujúcim faktorom k prechodu do systému DCOM bola aj dotovaná dodávka výpočtovej techniky pre tie obce, ktoré sa rozhodli zapojiť do národného projektu DCOM. Ak by aj tieto tvrdenia žalobcu neboli pravdivé, nemá to zásadný vplyv na rozhodnutie súdu. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by nejakým spôsobom participoval na prechode subjektov zo správy informačného systému dodávaného žalovaným pod správu informačného systému DEUS a že by mu z toho dôvodu vznikol, či už voči prevádzkovateľovi systému DEUS, či už voči jednotlivým migrujúcim subjektom, ale hlavne voči žalobcovi nárok na nejakú

províziu. Nepreukázal žiadnu ústnu zmluvu a nepredložil ani žiadnu písomnú zmluvu so subjektmi, ktoré participovali na predmetnej migrácii. Zo zmluvy o obchodnom zastúpení nevyplýva žiadny nárok na províziu v prípade nejakej migrácie používateľov informačného systému žalobcu, dokonca tam nie je takáto možnosť zakotvená, takže nemožno hovoriť o nejakom prípadnom nároku žalovaného za prípadnú migráciu užívateľov informačného systému žalobcu do iného informačného systému. Ak sa aj zrealizovala migrácia, ktorú uvádzal žalovaný, tak prebehla bez jeho participácie a mimo zmluvného rámca so žalobcom. Vzhľadom na túto skutočnosť preto vôbec nie je dôležité či žalobca v súvislosti s predmetnou migráciou získal alebo nezískal nejakú províziu, na ktorú poukazoval žalovaný. Preto nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie v tomto smere, a preto aj súd zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom svedka G.. W., vykonaním znaleckého dokazovania znalcom z odboru účtovníctva za účelom ustálenia výšky provízie medzi žalobcom a Občianskym združením DEUS, ako aj zabezpečením a oboznámením zmluvnej dokumentácie medzi žalobcom a záujmovým združením obcí DEUS. 2.12 Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie rovnako ako žalobca za to, že žalovaný nemá nárok na províziu, ktorú si uplatňuje v podanom odpore voči žalobcovi, nakoľko dohodnutá provízia v podobe zľavy z nákupu tovaru od žalobcu mu bola v súlade s ustanovením zmluvy o obchodnom zastúpení riadne poskytnutá, žalobca poskytol žalovanému maximálnu 40 % - nú zľavu na nákup tovaru v súlade s podmienkami zmluvy o obchodnom zastúpení, žalovaný uzatváral obchody s tretími osobami vo vlastnom mene a na svoj účet a žalobca neuskutočnil žiadny obchod s treťou osobou, ktorý by sa v súlade s ustanovením uzatvoril v dôsledku činnosti žalovaného a na inú províziu mu nárok nevznikol. 2.13 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovenia , , , , , , , . Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi v súlade s ustanoveniami , , a , nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . 2.14 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia (ďalej len „“) v spojení s ustanovením , a priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

3. Súd prvej inštancie opravným uznesením, č. k. -143 z 13. mája 2020 opravil výrok I. rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -122 z 24. októbra 2019 tak, že správne znie „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 9.608,69 eur a 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 9.608,69 eur od 29.06.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že súd prvej inštancie zúžil zmluvný vzťah medzi stranami sporu na klasickú jednoduchú kúpnu zmluvu, v súlade s ktorou mu žalobca predal software, resp. programové vybavenie, odovzdal mu ho na základe predfaktúry a dodacieho listu a on následne tieto produkty predával vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť ako samostatný podnikateľ konečným odberateľom a užívateľom (obciam, základným a materským školám). V nadväznosti na to poukázal na bod 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení, v ktorom je uvedené, že žalovaný realizuje predaj produktov formou komisionálneho predaja. Mal za to, že nakoľko ide o komisionálny predaj, žalobca nebol oprávnený fakturovať mu dodávku tovaru podľa špecifikácie, keďže je podľa neho zrejmé, že ako komisionár nemohol stihnúť predať konečnému odberateľovi tovar žalobcu ako komitenta ihneď 14. júna 2017 a previesť na žalobcu ako komitenta práva získané pri zariaďovaní záležitostí a vydať mu všetko, čo pritom získal. Keďže faktúra č. 172006029 vystavená 14. júna 2017 je vystavená na plnenie, ktoré nebolo možné, ide o neplatný právny úkon. Ako komisionár neprevzal písomne žiadne záväzky tretích osôb - odberateľov, ani neporušil príkazy žalobcu ako komitenta, v dôsledku čoho sa žalobca nemôže domáhať zaplatenia odplaty za dodanie tovaru a subdodávku programového vybavenia, teda kúpnej ceny priamo od neho ako komisionára. Preto súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil bod 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení, keď dospel k záveru, že všetky ustanovenia zmluvy o obchodnom zastúpení sú neplatné alebo sú neúčinné a je potrebné ich nahradiť zaužívanou obchodnou praxou, nakoľko obchodná prax medzi stranami nastupuje až tam, kde niet žiadnych zmluvných dojednaní. V tomto prípade však zmluvné

dojednania existujú, avšak zmluvu ako celom nemožno subsumovať pod ustanovenia upravujúce zmluvu o obchodnom zastúpení, ale pod ustanovenia upravujúce komisionársku zmluvu. Ďalej zdôraznil, že jeho konanie a prax má jednoznačne znaky komisionárskej zmluvy, pretože žalobcovi platil vystavené faktúry práve z peňažných prostriedkov získaných od tretích osôb, keďže systém fungoval tak, že na základe predfaktúry neplatil žalobcovi žiadne peňažné prostriedky, ale prevzal od žalobcu tovar (software) na dodací list a následne po jeho predaji konečným užívateľom a získaní peňažných prostriedkov žalobca vystavil zúčtovaciu faktúru, ktorú zaplatil. Skutočnosť, že ide o komisionársku zmluvu podľa jeho názoru potvrdzuje aj ustanovenie zmluvy o obchodnom zastúpení, že produkt je až do okamihu úhrady majetkom zastúpeného, teda ide o tzv. výhradu vlastníctva, v zmysle ktorej vlastnícke právo žalobcu ostáva žalobcovi zachované až do úplného zaplatenia kúpnej ceny. Ohľadom faktúry č. 201706001 vystavenej 23. júna 2017 a splatnej 30. júna 2017, ktorou si voči žalobcovi uplatnil províziu za získanie 59 zákazníkov, ktorí odišli do systému DCOM, vo výške 14.160,- eur tvrdil, že žalobca túto faktúru obdŕžal a zaradil ju do došlej pošty a do účtovníctva, o čom svedčí žalobcom rukou napísané číslo 1964/2017, ako evidenčné číslo v účtovníctve. Vzhľadom na to správne vzniesol kompenzačnú námietku, čo do výšky žalovanej sumy oproti jeho faktúre č. 201706001. Namietaný nedostatočne zistený skutkový stav veci vzhliadol v postupe súdu prvej inštancie, ktorý odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedka G.. W. a znalecké dokazovanie znalcom z odboru účtovníctvo na zistenie výšky jeho provízie, resp. z dôvodu, že právny vzťah medzi stranami sporu sa riadil komisionárskou zmluvou, odmietol vykonať za účelom zistenia výšky jeho nároku na odplatu znalecké dokazovanie znalcom z odboru účtovníctvo na zistenie výšky jeho provízie. Rovnako súd prvej inštancie odmietol vyžiadať všetky zmluvné dokumenty uzatvorené medzi žalobcom a záujmovým združením obcí DEUS, resp. jeho zmluvnými partnermi. Potrebu predloženia týchto zmlúv odôvodňoval tým, že žalobca významne profitoval z jeho zákazníkov a ak by si v minulosti na základe jeho obchodnej aktivity dotknuté obce nezakúpili rôzne moduly a medzi nimi aj DANE, nemohol by žalobca získať taký významný prospech za ich migráciu. Okrem toho konštatoval, že žalobca ukončením zmluvy o obchodnom zastúpení znemožnil ďalšie pokračovanie jeho podnikateľskej činnosti. Žalobca každý rok upravoval podmienky zmluvy o obchodnom zastúpení a tým zhoršoval jeho postavenie, čo považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, od samého počiatku cielené na to, aby mu nemusel platiť žiadnu odplatu napriek tomu, že zákazníci (tretie osoby) získaní výlučne ním naďalej užívajú programové vybavenie žalobcu a žalobca má výnosy a zisky bez toho, aby mu vyplatil nejakú províziu alebo odstupné. Keďže konanie žalobcu bolo v rozpore s dobrými mravmi, mali by platiť podmienky dohodnuté v zmluve o obchodnom zastúpení z roku 2008, a teda aj provízia vo výške 50 %. Navyše z konania žalobcu, ktorý naďalej významným spôsobom dodnes profituje z jeho činnosti tým, že zasiela svoje aktualizácie konečným užívateľom v plnej cene bez zľavy, ktorú mu pravidelne poskytoval, možno vyvodiť záver, že žalobca sa ho potreboval potom, ako získal preňho potrebné množstvo zákazníkov zbaviť, aby nemusel svoje programové vybavenie dodávať obciam, základným a materským školám so zľavou (20 %, 30 %, 40 %), ale priamo bez zľavy v plnej cene sám. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta a žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 % a trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 15. júla 2020, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že obchodný vzťah medzi stranami sporu sa realizoval na základe komisionálnej zmluvy, resp. komisionálneho predaja, a to z nasledujúcich dôvodov. Žalovaný nikdy nezariadil na jeho účet obchodnú záležitosť (dodanie jeho tovaru tretím stranám), ale vždy na svoj účet, a teda v rozpore s kogentným ustanovením , nakoľko faktúry za dodanie tovaru tretím stranám žalovaný vždy vystavoval na svoje meno a na svoj účet. Žalovaný opakovane ako jediný argument, že sa má jednať o komisionársku zmluvu v podanom odvolaní a rovnako vo všetkých predchádzajúcich písomných podaniach, odkazuje na znenie bodu 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení, v ktorom sa spomína, že predaj produktov sa bude realizovať formou komisionálneho predaja. V bode 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení je však ďalej uvedené, že žalovaný koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto už samotný obsah bodu 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení odporuje tvrdeniu žalovaného, že žalovaný realizoval predaj produktov na základe komisionárskej zmluvy, nakoľko obsah tejto zmluvy odporuje kogentným ustanoveniam komisionárskej zmluvy, kde komisionár (žalovaný) sa zaväzuje zariadiť vo vlastnom mene a na účet komitenta (žalobcu) obchodnú záležitosť. Žalovaný svoje tvrdenie, že sa má jednať o komisionársky predaj nepodporil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Po celú dobu trvania obchodných vzťahov so žalovaným žalovanému nezaplatil žiadnu odplatu, ako to

vyžaduje kogentné ustanovenie o komisionárskej zmluve. Žalovanému poskytol iba zľavu z produktov pri ich kúpe žalovaným. V predchádzajúcich vyjadreniach jednoznačne preukázal zaužívanú obchodnú prax strán sporu, ktorá má charakteristiku nepomenovanej zmluvy s prevládajúcimi prvkami kúpnej zmluvy. Z právneho výkladového pravidla, podľa ktorého má reálne správanie prednosť pred dojednaným zmluvným obsahom sa v danom prípade nemôže jednať o komisionársku zmluvu. Žalovanému bol tovar, ktorého úhrada je predmetom tohto sporu odovzdaný ešte 22. februára 2017. Zaužívanú obchodnú prax, kedy žalovaný od neho vždy prebral tovar spolu s vystavenou predfaktúrou a až následne bola vystavovaná samotná faktúra, preukázal predloženými dôkazmi na súde prvej inštancie a túto skutočnosť potvrdil sám žalovaný v odvolaní, preto sa pri faktúre č. 172006029 zo 14. júna 2017 nemôže jednať o neplatný právny úkon pre plnenie, ktoré nebolo možné, ako to tvrdí v odvolaní žalovaný. V súvislosti s kompenzačnou námietkou vznesenou žalovaným konštatoval, že fakturácia provízie nie je predmetom žiadneho zmluvného vzťahu medzi ním a žalovaným, pre vystavenie faktúry, resp. nárok na zaplatenie pohľadávky nie je žiadny právny, ani skutkový dôvod, jej uplatnenie nemá oporu v zmluvnom vzťahu, ako ani v žiadnom platnom právnom predpise. Faktúru vystavenú žalovaným 10. júla 2017 vrátil žalovanému a nevedie o nej žiadny účtovný záznam. Rozhodnutie o prechode do systému DCOM urobili jednotlivé obce na základe vlastného rozhodnutia bez akéhokoľvek prispenia z jeho strany, nakoľko značne motivujúcim faktorom k prechodu do systému DCOM bola aj dotovaná dodávka výpočtovej techniky pre tie obce, ktoré sa rozhodli zapojiť do národného projektu DCOM. Ďalej poukazuje na značnú rozpornosť tvrdení žalovaného, keďže na jednej strane žalovaný odkazuje na obchodnoprávny vzťah riadiaci sa ustanoveniami o komisionárskej zmluve a na druhej strane sa domáha úhrady provízie odkazujúc práve na ustanovenia upravujúce zmluvu o obchodnom zastúpení. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu.

6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním z 3. augusta 2020, v ktorom zopakoval argumenty týkajúce sa právneho posúdenia zmluvného vzťahu medzi ním a žalobcom, faktúry č. 201706001 vystavenej 23. júna 2017 a splatnej 30. júna 2017, ktorou si voči žalobcovi uplatnil províziu za získanie 59 zákazníkov, ktorí odišli do systému DCOM, vo výške 14.160,- eur, nevykonania ním navrhovaných dôkazov a konania žalobcu počas trvania zmluvného vzťahu a po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Na základe uvedených skutočností žalovaný opakovane navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta a žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 % a trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 18. augusta 2020, v ktorom uviedol, že žalovaný v podanej replike iba odkopíroval znenie ním podaného odvolania, preto poukazujúc na zásadu hospodárnosti súdneho konania týmto odkazuje a v celom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, kde podľa svojho názoru dostatočne zdôvodnil a vyvrátil všetky tvrdenia žalovaného v podanom odvolaní. Na základe uvedených skutočností žalobca opakovane navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia , po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (, ). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (, ). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (, , ). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (, , ) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

9. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

12. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie zúžil zmluvný vzťah medzi stranami sporu na klasickú jednoduchú kúpnu zmluvu, keďže v odseku 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol síce založený na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, tento záväzkový vzťah mal však od svojho vzniku prvky charakteristické pre nepomenovanú zmluvu v zmysle ustanovenia , ako aj kúpnu zmluvu. Ak sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku opakovane zmieňoval (odsek 11., odsek 29., odsek 31.) o spôsobe, akým bol tento zmluvný vzťah strán sporu v skutočnosti realizovaný, tak takýto jeho postup nemožno za žiadnych okolností zhodnotiť ako zúženie predmetného zmluvného vzťahu na klasickú jednoduchú kúpnu zmluvu, a to aj z toho dôvodu, že v bode 29. tohto odôvodnenia predtým, ako tento spôsob, akým bol tento zmluvný vzťah strán sporu v skutočnosti realizovaný, opísal, uviedol, že táto obchodná prax vzájomnej spolupráce, ktorú si strany sporu medzi sebou zaviedli a navzájom aj dlhodobo uplatňovali, bola taká, že .... Cieľom súdu prvej inštancie teda nepochybne bolo poukázať na obchodnú prax zaužívanú medzi stranami sporu a prostredníctvom toho na skutočnosť, že žalobcovi mohla vzniknúť a aj vznikla z tohto zmluvného vzťahu pohľadávka uplatnená žalobou, nie ako to tvrdí žalovaný, zjednodušiť zmluvný vzťah strán sporu na klasickú kúpnu zmluvu.

13. Odvolací súd akceptuje argument žalovaného, že podľa prvej vety bodu 3.1 zmluvy o obchodnom zastúpení predaj produktov sa realizuje formou komisionálneho predaja (produkt je až do okamihu úhrady majetkom zastúpeného). Súčasne však odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v konaní listinnými dôkazmi preukázal, akým spôsobom bol v skutočnosti realizovaný predaj produktov žalobcu nielen v roku 2017, ale aj v predchádzajúcich rokoch, pričom v predchádzajúcich rokoch žalovaný vždy uhradil faktúry vystavené žalobcom bez toho, aby trval na svojom statuse komisionára a na kvalifikovaní predmetnej zmluvy o obchodnom zastúpení ako zmluvy komisionárskej.

14. K námietke žalovaného, že nemohol stihnúť predať konečnému odberateľovi tovar žalobcu ako komitenta ihneď 14. júna 2017 a previesť na žalobcu ako komitenta práva získané pri zariaďovaní záležitostí a vydať mu všetko, čo pritom získal, odvolací súd konštatuje, že žalobca v konaní preukázal, že svoje produkty, predfaktúru a podklady pre fakturáciu žalovanému osobne odovzdal na CD nosiči 22. februára 2017, žalovaný ich prevzal a 6. marca 2017 e-mailom požiadal žalobcu o opravu predfaktúry č. 172902069 vystavenej 22. februára 2017, na základe čoho žalobca v ten istý deň vystavil žalovanému opravenú predfaktúru č. 172903004 k predfaktúre č. 172902069. Rovnako bolo v prvoinštančnom konaní preukázané, že po úplnej úhrade predfaktúr (zálohovej faktúry) žalovaným, žalobca vystavil žalovanému zúčtovaciu faktúru ako riadny daňový doklad. Preto ak žalovaný poukazuje práve na dátum dodania

tovaru a vyhotovenia faktúry č. 172006029 na sumu 9.608,69 eur, t. j. 14. jún 2017 a v tejto súvislosti na nemožnosť predaja produktov žalobcu v priebehu podľa neho jedného dňa, odvolací súd považuje túto jeho námietku za irelevantnú.

15. Ako nepravdivé hodnotí odvolací súd aj tvrdenie žalovaného, že žalobca sa nemôže domáhať zaplatenia kúpnej ceny priamo od neho ako komisionára, keďže ako komisionár neprevzal písomne žiadne záväzky tretích osôb - odberateľov, ani neporušil príkazy žalobcu ako komitenta, pretože žalobca sa domáha od neho zaplatenia 9.608,69 výlučne z toho dôvodu, že mu dodal určité produkty a on tieto produkty prevzal.

16. Čo sa týka faktúry č. 201706001 vystavenej žalovaným a vznesenia kompenzačnej námietky žalovaným odvolací súd uvádza, že žalobca listom z 10. júla 2017 predmetnú faktúru žalovanému ako neoprávnenú vrátil (č. l. 89 spisu), ale aj to, že tvrdenie žalovaného o vyplatení provízie vo výške 400.000,- eur žalobcovi je vzhľadom na obsah zmluvy o obchodnom zastúpení bezpredmetné. Keďže táto zmluva neobsahovala ustanovenie, v zmysle ktorého by mal žalovaný nárok na províziu zaplatenú žalobcovi pri prechode zákazníkov získaných žalovaným k inému poskytovateľovi služieb, súd prvej inštancie postupoval správne, ak zamietol návrh žalovaného na vykonanie výsluchu jeho konateľa G.. W., vypracovanie znaleckého posudku znalcom z odboru účtovníctvo za účelom ustálenia výšky provízie medzi žalobcom a občianskym združením DEUS, ako aj zabezpečenie zmluvnej dokumentácie medzi žalobcom a občianskym združením DEUS.

17. Pokiaľ žalovaný poukazoval na okolnosť, že žalobca každý rok upravoval podmienky zmluvy o obchodnom zastúpení a tým zhoršoval jeho postavenie, čo považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd má za to, že žalovaný nikdy nemal povinnosť uzatvoriť zmluvu o obchodnom zastúpení so žalobcom. Napriek tomu uzatvoril so žalobcom štyri zmluvy o obchodnom zastúpení a v dôsledku toho zotrval v zmluvnom vzťahu so žalobcom niekoľko rokov.

18. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 9.608,69 eur s príslušenstvom zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.

19. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia , napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia v spojení s ustanovením a ustanovením . Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).