Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_21Cob-66-2020.pdf
PDF · 121.88 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/66/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: EUROTEX SR Bratislava, s. r. o., so sídlom Pod Kalváriou 2103, Topoľčany, IČO: 36 537 918, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Edit Balážiková s. r. o., so sídlom Jesenského 231/5, Partizánske, IČO: 47 239 948, proti žalovaným: 1. EC-MC REAL s. r. o., so sídlom Pod Párovcami 1334/20, Piešťany, IČO: 36 613 665, 2. M. G., nar. XX.X.XXXX, štátny občan Macedónskej republiky, bytom A. E. XXXX/X, O. a 3. C. G., rod. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom L. XXX/X, M. G. Z., prechodne bytom O. XXXX/X, E., žalovaní 2. a 3. zastúpení advokátom: Mgr. Roman Chudý, so sídlom Okružná 7671/1A, Piešťany, o zaplatenie 3.304,11 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 2. a 3. proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 4Cb/175/2015-74 zo dňa 18.12.2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok vo vzťahu k žalovaným 2. a 3. r u š í a vec v zrušenom rozsahu vo vzťahu k žalovaným 2. a 3. v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1. až 3. spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3.304,11 eura s 0,05%-ným denným úrokom z omeškania zo sumy 2.382,20 eura od 13.06.2015 do 12.09.2015, s 0,05%-ným denným úrokom z omeškania zo sumy 1.882,20 eura od 13.09.2015 do 26.09.2015, s 0,05%-ným denným úrokom z omeškania zo sumy 1.582,20 eura od 27.09.2015 do 12.10.2015, s 0,05%-ným denným úrokom z omeškania zo sumy 921,91 eura od 13.10.2015 až do zaplatenia a s 0,05%-ným denným úrokom z omeškania zo sumy 2.382,20 eura od 15.08.2015 až do zaplatenia, to všetko spolu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalobca má proti spoločne a nerozdielne zaviazaným žalovaným 1. až 3. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 písm. a), § 2, § 3 ods. 1, 2, 3, § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ust. § 533 veta prvá zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) ako aj ust. § 261 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) a vecne tým, že žalobca svoju pohľadávku odôvodňoval titulom nároku žalobcu na nájomné a úhrady za poskytované služby, vyúčtované žalovanému 1. faktúrami č. 20150554 na sumu 2.382,20 eura, splatnou dňa 13.06.2015 (dňa 12.09.2015 uhradená suma 500,- eur a dňa 26.09.2015 uhradená suma 300,- eur a dňa 12.10.2015 došlo k vzájomnému započítaniu v sume 660,29 eura; zostatok dlhu tu je 921,91 eura) a č. 20150750, na sumu 2.382,020 eura, splatnú dňa 14.08.2015, podľa Zmluvy o nájme nebytového priestoru, uzatvorenej dňa 10.10.2013; keď nájom bol ukončený dohodou ku dňu 31.08.2015. Predmetom nájmu bol nebytový priestor o celkovej výmere 119,11 m2, nachádzajúci sa v budove súp. č. XXXX, stojacej na parc. reg. "C" č. 140/2 a č. XXX, na ul. U. č. X v E., zapísanej v prospech žalobcu na LV č. XXXX pre obec a kat. úz. E.. Žalovaní 2. a 3. na základe Dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 14.08.2015 pristúpili k uvedeným záväzkom žalovaného 1. a
zaviazali sa tieto uhradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne so žalovaným 1. Dlh žalovaných predstavuje spolu sumu 3.304,11 eura (921,91 eura + 2 382,20 eura) a príslušenstvo. Žalovaní 2. a 3. na svoju obranu v spore uviedli, že pri uzatváraní predmetnej zmluvy o nájme nebytového priestoru bol žalovaný 1. uvedený do omylu, čo však podľa záveru súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal a tvrdili, že predmetnú dohodu o pristúpení k záväzku uzatvorili pod nátlakom, aby neprišli o investície do prevádzky cukrárne, tvrdili, že ich vôľa nebola slobodná a preto je predmetná dohoda neplatná, čo však podľa záveru súdu prvej inštancie tiež nepreukázali. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluvu o nájme nebytových priestorov platne uzatvorili jej strany ako dva podnikateľské subjekty (pričom je zrejmé, že sa týka ich podnikateľskej činnosti), v súlade so zákonom o nájme a podnájme nebytových priestorov a tiež, že zostali žalobcovi dlžní na vyúčtovanom nájomnom sumu 3.304,11 eura. Žalovaní 2. a 3. uzatvorili dohodu o pristúpení k záväzku bez súhlasu žalovaného 1. a v zmysle ust. § 533 veta prvá OZ im vznikla povinnosť so žalovaným 1. spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi dlh žalovaného 1., teda žalovanú sumu, čo ale neurobil žiadny zo žalovaných a nik z nich ani netvrdil, že by žalobcovi žalovanú sumu uhradil. Obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že v prípade uzatvorenej dohody sa jedná o spotrebiteľský vzťah a je tu zjavný nepomer v právach a povinnostiach strán dohody (plnenie žalovaných 2. a 3. bez zodpovedajúceho protiplnenia) súd vyhodnotil ako účelovú obranu, majúcu za cieľ oddialenie plnenia záväzku žalovaných 2. a 3. Zo samotnej povahy pristúpenia k záväzku podľa § 533 a nasl. OZ vyplýva, že tu dochádza k zaviazaniu sa splnenia dlhu subjektom, stojacim mimo záväzkového vzťahu veriteľa a dlžníka. Motivácia subjektu pristupujúceho k záväzku dlžníka ani jeho následné prípadné vyporiadanie sa s dlžníkom sa netýka veriteľa a jeho nároku tak voči dlžníkovi, ako aj k subjektu, ktorý k dlhu pristúpil. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne nielen čo do sumy 3.304,11 eura, ale aj čo do úroku z omeškania, ktorý si žalobca nárokoval vždy od prvého dňa omeškania s uhradením dlhu (1. deň po splatnosti tej-ktorej faktúry, znižované podľa čiastočných zánikov záväzku splnením či započítaním), preto žalobe vyhovel.
3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 1. až 3.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní 2. a 3., v rozsahu, ktorý sa ich týka, odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodili, že dohodu o pristúpení k záväzku podpísali pod nátlakom, teda chýba znak slobody nevyhnutný pre platnosť právneho úkonu. Uvedené síce poprel právny zástupca žalobcu, avšak skutočnosť, že predmetnú dohodu, ktorou bol založený záväzok žalovaných 2. a 3. podpísali týmto slobodne, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Súd sa však v odôvodnení rozsudku bližšie nezaoberá skutočnosťou, či naozaj podpísanie tejto dohody bolo slobodné. Na pojednávaní súd len konštatoval, že žalovaní neboli fyzicky nútení dohodu podpísať. V tejto súvislosti žalovaní 2. a 3. uviedli, že o slobodné rozhodnutie nemusí ísť nutne len vtedy, keď na nich nie je vyvíjaný priamy tlak, resp. ak nie sú priamo konfrontovaní hrozbou násilia, ale o slobodnú vôľu nepôjde ani vtedy, ak subjekt uzatvorí takúto dohodu pod vplyvom okolností, ktoré obmedzujú jeho slobodnú vôľu. O takýto prípad šlo i pri podpise predmetnej dohody, kedy žalovaní 2. a 3. museli podpísať danú dohodu aby neprišlo zo strany žalobcu k uplatneniu zádržného práva na veci žalovaného 1., ktoré sa nachádzali v prenajatej nehnuteľnosti, pričom šlo o veci značnej hodnoty a ktoré žalovaný 1. potreboval pre svoje podnikanie. Podpisom dohody tak žalovaní 2. a 3. len odvracali riziko zadržania vecí a znemožnenia ďalšieho podnikania žalovaného 1. Navyše právny vzťah založený predmetnou dohodou medzi žalobcom a žalovanými 2. a 3. možno klasifikovať ako spotrebiteľský, keď podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora, právny úkon urobený spoločníkmi právnickej osoby, ktorá urobila právny úkon, ktorý súvisí (predchádza) s právnym úkonom, ktorý urobili takíto spoločníci, môže byť považovaný za spotrebiteľský, keďže samotní spoločníci nekonajú v mene právnickej osoby. Ku dňu 14.08.2015, kedy prišlo k uzatvoreniu dohody o pristúpení k záväzku, nebol ani jeden zo žalovaných 2. a 3. konateľom žalovaného 1. a žalovaný 2. bol síce spoločníkom žalovaného 1., avšak jeho obchodný podiel predstavuje len zlomok základného imania, a teda ide o výrazne menšinový obchodný podiel. Žalovaný 2. ani 3. tak nemali efektívnu možnosť ovplyvňovať podnikanie žalovaného 1., keď nemali možnosť podieľať sa na riadení spoločnosti, a to ani priamo (konať v mene spoločnosti - žalovaného 1.) ani z pozície spoločníka (žalovaný 2.) zásadne ovplyvniť podnikanie žalovaného 1. Uvedené je pritom zásadné pre
ustálenie skutočnosti, či mohlo ísť o spotrebiteľský vzťah v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu voči žalovaným 2. a 3. Preto je dohoda o pristúpení k záväzku žalovaného 1., uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými 2. a 3. spotrebiteľskou zmluvou a právny vzťah ňou založený spotrebiteľský, so všetkými konzekvenciami a dôsledkami pre zmluvné strany. Takáto dohoda by bola neplatná, nakoľko by šlo o právny vzťah, ktorý by bol „jednostranný" a žalovaným 2. a 3. by z neho neprináležalo žiadne plnenie. Tieto tvrdenia súd v odôvodnení rozsudku odmietol, pričom len poukázal na to, že dohoda o pristúpení k záväzku je asynalagmatický právny vzťah, a teda je logické, že žiadne „výhody" z neho žalovaným 2. a 3. nemôžu plynúť. S uvedenými závermi sa žalovaní nestotožňujú, nakoľko práve v tom spočíva ochrana spotrebiteľa, tak ako je táto implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, teda, že neplatný je taký právny úkon, ktorý spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach (spotrebiteľa a dodávateľa) a že neplatný je právny úkon, ktorý spotrebiteľovi neprináša reálny úžitok. Akceptujúc závery súdu by potom ochrana spotrebiteľa postrádala akýkoľvek obsah a takýto výklad je podľa názoru žalovaných 2. a 3. prísne formálny. Uvedeným postupom súdu, kedy bez bližšieho odmietol tvrdenia žalovaných 2. a 3. a bližšie sa nezaoberal možnosťou priznať žalovaným 2. a 3. status spotrebiteľa boli naplnené odvolacie dôvody, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
5. Žalovaní 2. a 3. v odvolaní tiež poukazovali na príliš stručné, ba až formálne odôvodnenie rozsudku, kedy sa súd obmedzil len na rekapituláciu skutkového stavu a právnych predpisov, pričom prakticky chýbajú akékoľvek úvahy, predovšetkým k procesnej obrane žalovaných 2. a 3. Uvedeným postupom je podľa názoru žalovaných 2. a 3. naplnený odvolací dôvod, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozsudku súdu s dôkladným vysporiadaním sa argumentácie žalovaných je pritom jedným z reálnych naplnení práva na spravodlivý proces. Žalovaným je zrejmé, že súd nemusí v odôvodnení rozsudku odpovedať na každú otázku, ktorá bola procesnými stranami nastolená, avšak odpoveď na zásadné otázky je nevyhnutná pre zákonnosť rozhodnutia. Žalovaní 2. a 3. tak navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu vo vzťahu k žalovaným 2. a 3. zamietne, alebo rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie.
6. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaných 2. a 3. vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že sa s argumentáciou žalovaných nestotožňuje a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne rozhodnutie, nakoľko podľa jeho názoru súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom na základe vykonaného dokazovania dostatočne zistil skutkový stav veci, ktorý dôkladne a správne vyhodnotil a následne správne vo veci rozhodol. Žalobca v konaní preukázal dôvodnosť podanej žaloby, a to čo do právneho základu, ako aj do výšky vymáhanej pohľadávky a jej príslušenstva. Naproti tomu, žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali pravdivosť ich tvrdení, že boli k podpísaniu dohody o pristúpení k záväzku donútení žalobcom. Práve naopak, bolo nepochybne preukázané, a to najmä listinnými dôkazmi, že skutočnosti uvádzané žalovanými sa nezakladajú na pravde a že sa jedná len o účelové tvrdenia smerujúce k oddialeniu ich povinnosti splniť svoj peňažný záväzok voči žalobcovi, keďže so žalobcom postupne uzatvorili viacero dohôd o pristúpení k záväzku. Žalobca tiež nesúhlasí s názorom žalovaných, že medzi nimi a žalobcom ide o spotrebiteľský zmluvný vzťah. Takýto právny názor nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Ndc 10/2016 zo dňa 9.11.2016, na ktorý žalovaní poukazovali. Práve naopak, v predmetnom uznesení Najvyšší súd SR, odkazujúc na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-419/11 z 14.3.2013 konštatuje, že fyzickú osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby alebo väzby spojené s povolaním vo vzťahu k spoločnosti, nemožno považovať za spotrebiteľa v súvislosti s prevzatím ručenia za záväzky spoločnosti. Je nepochybné, že žalovaní 2. a 3. takéto úzke väzby so žalovaným 1. mali, z ktorého dôvodu uzatvorili so žalobcom dohodu o pristúpení k záväzku. Preto žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.
7. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaných 2. a 3. bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 2. a 3. je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa žalovaných 2. a 3. zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Nakoľko žalovaný 1. ani žalobca odvolanie voči napadnutému rozsudku nepodali, pričom na strane žalovaných 1. až 3. ide o samostatné procesné spoločenstvo (§ 76 CSP), je výrok napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalovanému 1. právoplatný a v tejto časti nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
10. Na strane žalovaných 1. až 3. ide totiž podľa hmotného práva (§ 533 a § 511 Občianskeho zákonníka) o solidárny záväzok, teda o samostatné procesné spoločenstvo. Pristupujúci dlžník sa v rámci kumulatívnej intercesie stáva dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja sú voči veriteľovi zaviazaní spoločne a nerozdielne. V prípade plurality subjektov na strane dlžníka, sú viacerí dlžníci zaviazaní identickému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Spoločne v tom zmysle, že sú zaviazaní všetci spolu na to isté plnenie a nerozdielne v tom zmysle, že každý zo spoludlžníkov je povinný splniť veriteľovi nerozdelený dlh ako celok, pričom nemôže žiadať jeho rozvrhnutie medzi ostatných spoludlžníkov, veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z dlžníkov a ak dlh splní jeden dlžník, zanikne tým aj povinnosť ostatných dlžníkov.
11. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné procesné spoločenstvo je teda rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.1.2019, sp. zn. 5 Cdo 1/2018). Samostatný procesný spoločník je potom oprávnený podať odvolanie len za seba. Ak teda v danom prípade odvolanie voči rozsudku podali iba dvaja z troch solidárne zaviazaných dlžníkov (žalovaní 2. a 3.) a žalovaný 1. odvolanie nepodal, nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1. právoplatnosť. O povinnosti žalovaného 1. zaplatiť žalobcovi žalovanú pohľadávku teda bolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté.
12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a ním realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ vo vzťahu k žalovaným 2. a 3. vyhovel žalobe žalobcu, ktorou sa voči nim domáhal zaplatenia pohľadávky na nájomnom a úhradách za poskytované služby v zmysle zmluvy o nájme nebytového priestoru zo dňa 10.10.2013 a dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 14.8.2015.
13. Jednou z odvolacích námietok žalovaných 2. a 3. v podanom odvolaní bolo, že medzi žalobcom a žalovanými 2. a 3. ide o spotrebiteľský právny vzťah, ktorý však založil nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, nakoľko ide o vzťah jednostranný, keďže žalovaným z neho neprináleží žiadne plnenie, a preto je predmetný vzťah neplatný.
14. Súd prvej inštancie ohľadom tejto námietky vznesenej žalovanými už v samotnom konaní uzavrel, že táto je nedôvodná, nakoľko zo samotnej povahy pristúpenia k záväzku podľa § 533 a nasl. OZ vyplýva, že tu dochádza k zaviazaniu sa splnenia dlhu subjektom stojacim mimo záväzkového vzťahu veriteľa a dlžníka. Motivácia subjektu pristupujúceho k záväzku dlžníka ani jeho následné prípadné vyporiadanie sa s dlžníkom sa netýka veriteľa a jeho nároku tak voči dlžníkovi, ako aj k subjektu, ktorý k dlhu pristúpil.
15. S vyššie uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje. V predmetnej veci je žalovaný 1. dlžníkom zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, pričom žalovaní 2. a 3. sa stali dlžníkmi na základe pristúpenia k tomuto záväzku (§ 533 OZ). Pristupujúci dlžník sa v zmysle ust. § 533 OZ stáva dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi, avšak nestáva sa účastníkom základného záväzkového vzťahu ako celku a je zaviazaný iba v rozsahu subjektívnej povinnosti, ktorá zodpovedá dlhu, ku ktorému pristúpil. Vo zvyšku sú naďalej účastníkmi záväzkového vzťahu iba veriteľ a pôvodný
dlžník. Pristúpenie ku konkrétnemu záväzku teda samo o sebe neznamená generálny vstup tretej osoby do záväzkového vzťahu, ktorého obsahom je spravidla väčšie množstvo subjektívnych práv a povinností. Na strane daného záväzkového vzťahu dochádza iba k rozšíreniu počtu zaviazaných osôb, pokiaľ ide o povinnosť, vo vzťahu ku ktorej pristupujúci dlžník k záväzku zmluvne pristúpil. Pre veriteľa tým nastáva relatívne zvýšenie bonity pohľadávky a pravdepodobnosti jej uspokojenia, resp. vymoženia. Z tohto dôvodu je v rámci právnej teórie pristúpenie k záväzku považované za inštitút so zabezpečovacími účinkami, ktoré sú do určitej miery príbuzné ručeniu. Pristupujúci dlžník však nie je zaviazaný v rámci akcesorického vzťahu (ako ručiteľ), ale priamo v rovnakom rozsahu ako pôvodný dlžník (porovnaj komentár k § 533 - str. 1859-1860 Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451-880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1580 s.). Je teda zrejmé, že pristúpenie k záväzku má skôr zabezpečovací charakter plnenia hlavného zabezpečovaného záväzku. Zo samotnej podstaty tohto inštitútu je zrejmé, že tu nedochádza k vzájomnému plneniu medzi zmluvnými stranami dohody o pristúpení k záväzku, ale pristupujúci dlžníci sa zaväzujú, bez protiplnenia zo strany veriteľa, uhradiť záväzok popri pôvodnom dlžníkovi. Ide teda jednoznačne o asynalagmatický záväzkový právny vzťah. Na druhej strane, je synalagmatickosť samotnou podstatou spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52 OZ. Stranami spotrebiteľskej zmluvy je totiž dodávateľ konajúci v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorý spotrebiteľovi niečo dodáva plní, a na druhej strane stojí spotrebiteľ, ktorý ako slabšia zmluvná strana nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, avšak je prijímateľom plnenia alebo služby, z ktorého záväzkového vzťahu im plynie komplex vzájomných práv a povinností. Pristúpenie k záväzku, teda už s ohľadom na uvedené, ako aj správne uzavrel súd prvej inštancie, už len pre svoju asynalagmatickosť nemôže byť spotrebiteľskou zmluvou. V prípade spotrebiteľskej zmluvy totiž nerovnováha vzájomných práv a povinností zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, spôsobuje neplatnosť takýchto zmluvných dojednaní (§ 53 OZ). Na druhej strane nerovnováha vzájomných práv a povinností zmluvných strán v prípade pristúpenia k záväzku, je pojmovou náležitosťou takého zmluvného vzťahu, kedy pristupujúci dlžník pristupuje k záväzku dlžníka zo záväzkového vzťahu, avšak nestáva sa účastníkom základného záväzkového vzťahu ako celku, ale je zaviazaný iba v rozsahu subjektívnej povinnosti, ktorá zodpovedá dlhu, ku ktorému pristúpil. Preto pokiaľ obrana žalovaných 2. a 3. spočíva práve v namietaní samotnej podstaty inštitútu pristúpenia k záväzku majúcej spôsobovať jeho neplatnosť pre jednostrannosť tohto právneho vzťahu, ide o obranu celkom nesprávnu.
16. Ďalšia odvolacia námietka žalovaných spočívala v tom, že predmetnú dohodu o pristúpení k záväzku nepodpísali slobodne, ale pod vplyvom okolností, ktoré obmedzovali ich slobodnú vôľu, a to hrozby uplatnenia zádržného práva zo strany žalobcu na veci značnej hodnoty nachádzajúce sa v prenajatej nehnuteľnosti, slúžiace podnikaniu žalovaného 1. Ďalšia námietka sa týkala príliš stručného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
17. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie k skutkovému tvrdeniu žalovaných, že predmetnú dohodu o pristúpení k záväzku podpísali pod nátlakom uviedol len toľko, že túto okolnosť žalovaní nepreukázali (viď. ods. 15. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie však tento svoj záver žiadnym spôsobom nevysvetlil, jeho argumentácia v tomto smere úplne absentuje, súd prvej inštancie nepodáva žiadne svoje úvahy, na základe ktorých k takémuto skutkovému a právnemu záveru v danej veci dospel. Súd prvej inštancie neposkytol v napadnutom rozhodnutí žiadne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, ani náležité právne posúdenie veci.
18. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Civilný sporový poriadok upravuje v ust. § 220 ods. 2 CSP základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.
19. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
20. Z uvedeného vyplýva, že súd je najmä povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Z jeho odôvodnenia by nepochybne mali vyplývať úvahy o tom, aké zistenia vyvodil z jednotlivých vykonaných dôkazov, prípadne z akého dôvodu niektoré navrhované alebo predložené dôkazy nevykonal. Pritom medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi by mala existovať logická nadväznosť. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.
21. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).
22. Právne posúdenie veci je potom činnosťou, pri ktorej súd podriadi zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení súd odcituje túto právnu normu a vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadrí, ako túto normu interpretuje.
23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 CSP a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje právne závery vôbec neodôvodnil. Predovšetkým v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akékoľvek vyhodnotenie argumentu žalovaných, že predmetnú dohodu o pristúpení k záväzku uzatvorili pod nátlakom.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
26. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
27. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
28. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
29. V danom prípade súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, v konaní vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach nevyhodnotil, jeho právne závery sú uvedené bez akéhokoľvek výkladu. Z rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej, odôvodnenie neposkytuje dostatočné, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia veci. Vzhľadom na uvedené, boli argumenty žalovaných 2. a 3. v podanom odvolaní poukazujúce na nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie dôvodné.
30. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
31. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy. Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
32. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý skutkový stav náležite nevyhodnotil a riadne nevysvetlil aplikované právne posúdenie veci, pričom zistené nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v prijatých skutkových a právnych záveroch sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) OSP vo vzťahu k žalovaným 2. a 3. zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
33. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude v ďalšom konaní vykonať všetky stranami navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy, a to spôsobom predpísaným pre vykonávanie dôkazov upraveným v ustanoveniach § 185 a nasl. CSP, skutkový stav potom opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, potom vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť, t. j. vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, riadne vyhodnotiť v konaní vykonané dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, prípadne odôvodniť z akých dôvodov súd návrhy na vykonanie niektorých dôkazov zamietol, pričom súd musí svoj myšlienkový postup v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, čiže logicky kompaktným spôsobom a bez vnútorných rozporov vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam súd prvej inštancie dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval.
34. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov konania, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).