Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25CoCsp-31-2021.pdf
PDF · 128.03 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoCsp/31/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu JUDr. Sone Vackovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 232 471, zastúpenej: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, XXX XX T., zastúpenej: FALIS & Partners, s.r.o., so sídlom Lermontovova 14, 81105 Bratislava, IČO: 51 769 654, o zaplatenie 3 187,65 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 08. júna 2021 pod č.k. 11Csp/134/2017 - 267 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania potvrdzuje.
Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 1 549,47 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2 729,16 eura od 01.04.2017 do 14.05.2017, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2 605,11 eura od 15.05.2017 do 30.07.2017, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2 249,16 eura od 31.07.2017 do 13.08.2017, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2 125,16 eura od 14.08.2017 do 12.09.2017, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2 049,23 eura od 13.09.2017 do 11.10.2017, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1965,19 eura od 12.10.2017 do 13.11.2017. vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1 810,10 eura od 14.11.2017 do 11.12.2017, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1629,16 eura od 12.12.2017 do 11.01.2018, vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1549,47 eura od 12.01.2018 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobkyni v rozsahu 9,14 %. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100%. V dôvodoch písomného rozhodnutia uviedol, že pôvodná žalobkyňa Poštová banka (ďalej aj ako „postupca“) sa domáhala, aby súd stanovil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni dlžnú istinu 3 187,65 eura, dlžné úroky z istiny 2 689,36 eura, zmluvný úrok 19,50 % ročne zo sumy 3 187,65 eura od 01.04.2017 do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 3 187,65 eura od 01.04.2017 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania zistil, že medzi spoločnosťou Poštová banka, a. s. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola dňa 27.02.2013 uzatvorená zmluva o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 3 350 eur na konsolidáciu úveru. Žalovaná sa zaviazala vrátiť peňažné prostriedky spolu s úrokom vo výške 19,50 % ročne, vo výške mesačnej splátky 83,29 eura, so základným súborom poistenia, dátumom 1. splátky 25.3.2013, dátumom každej splátky k 25. dňu v mesiaci, s dátumom konečnej splatnosti 25.02.2019, v počte splátok 72, RPMN banky 21,34 %, s priemernou RPMN na trhu 18,86 % a v celkovej výške nákladov 2 295,33 eura. Žalovaná úver čerpala
riadne a včas ho nesplácala, preto Poštová banka, a.s., listom zo dňa 04.02.2017 - „ Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru" oznámila žalovanej, že voči nej eviduje ku dňu 03.02.2014 pohľadávku viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, vo výške 414,84 eura, pozostávajúcej z omeškanej splátky vo výške 399,86 eura, poplatkov vo výške 14,98 eura a vyzvala ju na úhradu v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Zároveň ju upozornila, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy, bude oprávnená využiť ustanovenie § 565 OZ a vyhlásiť úver predčasne splatným. Predmetnú zásielku dala pôvodná žalobkyňa na poštovú prepravu dňa 04.02.2014. Následne listom zo dňa 20.02.2014 žalovanej oznámila, že nakoľko žalovaná svojim konaním podstatným spôsobom porušila ustanovenia zmluvy o úvere, stáva sa úverová pohľadávka k 20.02.2014 predčasne splatnou v celom rozsahu. Predmetnú zásielku žalovaná prevzala dňa 24.02.2014. Oprávnenie veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je zakotvené v bode 6.2 obchodných podmienok. Po vyhlásení predčasnej splatnosti pôvodný veriteľ predložil žalovanej s návratkou vopred naformulované uznanie dlhu, ktoré žalovaná podpísala dňa 25.03.2014. Žalovaná uznala dlh voči Poštovej banke, a.s. vyplývajúci zo Zmluvy o úvere č. 323636686 vo výške 3 505,44 eura; ktorý sa stal splatný dňa 20.02.2014, v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky a zaviazala sa ho v celom rozsahu splatiť. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1/2017, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťami Poštová banka, a.s. a R Collectors s. r. o. dňa 13.06.2017, bola pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania postúpená spoločnosti R Collectors s. r. o.
1. 2. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ), § 497 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 3 a 4 OZ, § 53 ods. 1, 5, 6 OZ, § 565 OZ, § 53 ods. 9 OZ, § 54 ods. 1 a 2 OZ, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 11 ods. 1 a ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 232 ods. 3 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP), § 151 ods. 1 CSP a uviedol, že veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu) ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu). Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
1. 3. V konaní nebolo sporné, že medzi pôvodným žalobcom - Poštová banka, a.s. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola dňa 27.02.2013 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bola konsolidácia úveru žalovanej a bol jej poskytnutý úver vo výške 3 350 eura. Žalovaná úver čerpala, riadne a včas ho nesplácala, a preto pôvodná veriteľka žalovanej poskytnutý úver listom zo dňa 20.02.2014 k tomuto dňu zosplatnila. Pôvodná žalobkyňa v priebehu konania súdu predložila Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1/2017 zo dňa 13.06.2017, na základe ktorej bola pohľadávka postúpená na žalobkyňu, pri dodržaní postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporne, boli doložené listinnými dokladmi a tak ich súd považoval za preukázané.
1. 4. K námietke žalovanej o neplatnosti uznania dlhu uviedol, že je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
1. 5. Pri skúmaní náležitostí úverovej zmluvy dospel k záveru, že zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN. Súčasťou zmluvy bol zvolený základný balík poistenia, a poplatky za poistenie neboli zahrnuté do výpočtu RPMN. Zo znenia zmluvy nevyplývalo aký poplatok za poistenie je povinná žalovaná hradiť, platby za poistenie boli automaticky zahrnuté do jednotlivých splátok úveru, bez toho, aby bolo jasné akú časť splátky tvorí poistenie. Na základe uvedeného mal za to, že poistné malo byť zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa (t.j. aj celkové náklady boli uvedené v nesprávnej výške), malo vplyv na výšku RPMN. V zmluve je v nesprávnej výške uvedená ročná percentuálna miera nákladov úveru v neprospech spotrebiteľa. Po prepočítaní prostredníctvom elektronickej kalkulačky nachádzajúcej sa na internetovom portály https://finito.sk/, kde zadal výšku úveru 3 350 eur, počet splátok 72 a výšku splátky 83,29 eura, zistil, že ročná percentuálna miera nákladov je v takomto prípade 23,76 % ročne (v zmluve je iba vo výške 21,34%). Podľa názoru súdu žalobca mal pri výpočte RPMN zahrnúť aj mesačný poplatok 3,29 eura za poistenie, ktorý je aj zahrnutý do jednotlivých splátok úveru. Okrem toho, v zmluve absentuje aj celková čiastka, ktorú má žalovaná zaplatiť (v zmluve sú uvedené iba celkové náklady žalovanej, ktoré však v sebe nezahŕňajú poplatky za poistenie) a rovnako v zmluve absentujú predpoklady použité na výpočet RPMN, pričom v zmysle § 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, má zmluva obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Absenciu celkových nákladov, absenciu predpokladov pre výpočet RPMN a nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 2 písm. b) a d) sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou.
1. 6. Ďalej uviedol, že preskúmal dodržanie postupu v súlade s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch s ohľadom na dodržanie odbornej starostlivosti pri skúmaní schopnosti žalovanej splácať úver, nakoľko splnenie tejto povinnosti preukazuje dodávateľ. Zo súdneho spisu a to konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva iba deklarovaný príjem žalovanej. Do konania neboli predložené žiadne podklady a dôkazy potvrdzujúce príjem, či výdavky žalovanej, prípadne dôkazy o nahliadnutí veriteľa do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch. Dospel k záveru, že veriteľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne odbornej starostlivosti pri skúmaní schopnosti žalovanej splácať uver . Jeho konanie vykazuje znaky hrubého porušenia povinností veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 2 taktiež sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Skonštatoval, že zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Žalobkyňa z tohto dôvodu nemá nárok na úhradu zmluvných úrokov a ani na poplatky za poistenie.
1. 7. Vo vzťahu rozdelenia splátky na istinu, úroky a poplatky poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v ktorom uviedol, že zmluva nemusí obsahovať rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky.
1. 8. Pretože vyhlásil úver za bezúročný a bezpoplatkový a istina úveru bola vo výške 3 350 eur, žalovaná zaplatila pred podaním žaloby 620,84 eura a v zmysle čiastočného späťvzatia po podaní žaloby 1 179,69 eura, t.j. spolu 1 800,53 eura, zostatok nezaplatenej istiny úveru činí 1 549,47 eura . Iba v tomto rozsahu považoval nárok za dôvodný. Na základe uvedeného a na zastavenie konania v časti o zaplatenie istiny v sume 1 055, 64 eura a v časti úroku z istiny v sume 124,05 eura, zamietol nárok na úhradu istiny vo výške 583,01 eura, ako aj nárok na zmluvné úroky, ktoré neboli dotknuté zastavením konania (t.j. vyčíslené úroky boli zamietnuté vo výške 2 656,31 eura).
1. 9. V ďalšej časti zdôvodnil priznanie úrokov z omeškania podľa § 121 ods. 3 , § 517 ods. 2 OZ, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a uviedol, že žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti zaplatiť riadne a včas poskytnutú pôžičku, dostala sa do omeškania, v dôsledku čoho má žalobkyňa právo požadovať od žalovanej popri plnení aj úroky z omeškania. Vzhľadom na skutočnosť, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, že si žalobkyňa uplatnila nárok na úroky z omeškania až od dátumu 01.04.2017 a s ohľadom na čiastočné úhrady zo strany žalovanej po podaní žaloby, žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a vo zvyšku úrokov z omeškania súd žalobu zamietol.
1. 10. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, vzhľadom na to, že žalobkyňa aj žalovaná boli v spore čiastočne úspešné a čiastočne neúspešné. Žalobkyňa žalovala istinu vo výške 3 187,65 eura a zmluvné úroky vyčíslené do 31.7.2017 v sume 2 689,36 eura, t.j. spolu v sume 5 877,01 eura. Mala úspech v sume 2 729,16 eura (t.j. priznaná istina 1 549,47 eura, ako aj
časť zastavenej istiny v sume 1 055,64 eura a zastavených vyčíslených úrokov vo výške 124,05 eura), nakoľko úhrady v tejto výške vykonala žalovaná až po podaní žaloby, čo predstavuje úspech 46,43 %, a žalovaná mala teda úspech v sume 3 148,32 eura (zamietnutá istina v sume 583,01 eura a zamietnuté vyčíslené úroky v sume 2565,31 eura), čo predstavuje úspech 53,57 %, t.j. rozdiel celkového úspechu v prospech žalovanej bol 9,14 %, a preto jej priznal trovy prvostupňového súdu žalovanej vo výške 9,14 %. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 3 CSP, pretože žalobkyňa bola úspešná v rozsahu svojho podaného odvolania.
2. 1. Žalovaná podala proti rozsudku odvolanie zdôvodnené v ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP („konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,") ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP („súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ") a ust. § 365 ods.l písm. h) CSP („rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. ").
2. 2. Namietala unesenie dôkazného bremena v neplatnosti uznania dlhu. Uviedla, že súd prvej inštancie konštatoval, že poskytnutý úver je pre absenciu podstatných náležitostí zmluvy o úvere bezúročný a bez poplatkov a ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, tak v úkone uznania dlhu je uvedené, že okrem uznaného dlhu je dlžník povinný Banke uhradiť aj zmluvné úroky z istiny vo výške 19,50 % p.a. odo dňa po dni uznania dlhu do zaplatenia, pričom podľa názoru odvolacieho súdu takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľzaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je porušením ustanovenia § 53 ods.l OZ. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2020 sp. zn. 5Cdo 42/2020, zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR 1/2021, podľa ktorého po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, prečo právny úkon uznanie dlhu považoval za platný v celom rozsahu, keď jednoznačne sám svojim dokazovaním zistil porušenie zákona o spotrebiteľských úveroch, konštatoval bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru. Jednoznačne výška pohľadávky uvedená v uznaní dlhu je nesprávna, ako aj zo strany odvolacieho súdu bol konštatovaný rozpor uznania dlhu so zákonom v časti zmluvných úrokov. Takéto konanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je porušením ustanovenia § 53 ods.l OZ.
2. 3. Ďalej namietala nesprávny názor súdu prvej inštancie o platnosti postúpenia pohľadávky a náležíte neodôvodnený, keď zo strany pôvodnej žalobkyne nebol dodržaný postup podľa § 98 ods. 8 zákona o bankách. Uviedla, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu každý súd skúma ex offo bez toho, aby bola stranami sporu namietaná. Pôvodná žalobkyňa listom zo dňa 4.2.2014 zaslala žalovanej upozornenie pred zosplatnením úveru a vyzvala ju na úhradu v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy. Uvedený list bol daný na poštovú prepravu dňa 4.2.2014, o čom pôvodná žalobkyňa ako dôkaz predložila podací lístok, no súdu už nepredložila dôkaz o tom, že sa dostal do dispozičnej sféry žalovanej. Podľa VOP bod 3.4. pri doručovaní písomností v poštovom styku sa písomnosti považujú za doručené v tuzemsku tretí deň po ich odposlaní, ak nie je preukázaný skorší termín doručenia. V danom prípade skorší termín doručenia súd preukázaný nemal a pôvodná žalobkyňa ho nepreukázala. V zmysle VOP za uvedená zásielka považovala za doručenú dňom 7.2.2014. Pôvodná žalobkyňa úver vyhlásila za predčasne splatný ku dňu 20. 2.2014, ešte pred uplynutím 15 dňovej lehoty, čím došlo z jej strany k porušeniu § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka . Nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Z uvedeného dôvodu pôvodná žalobkyňa ako banka nemohla postúpiť platne bankovú pohľadávku na žalobkyňu. Došlo aj k porušeniu ustanovenia § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá ešte nebola splatnou. Konečný termín splatnosti úveru bol 25.2.2019 a vyhlásenie predčasnej splatnosti úveruje neplatný právny úkon. Pokiaľ právna predchodkyňa žalobkyne a žalobkyňa uzatvorili zmluvu o postúpení pohľadávok dňa 13.6.2017, konali v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 Zák. č. 129/2010 Z. z.. Preto zmluva o postúpení pohľadávok s odkazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka je zmluvou neplatnou. Žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná, nie je nositeľkou hmotného práva, ktoré v konaní uplatňuje. Z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne mal súd prvej inštancie žalobu bez ďalšieho dokazovania ako nedôvodnú zamietnuť.
2. 4.V závere napadla rozhodnutie v časti náhrady trov konania. Odvolanie v tejto časti vôbec nezdôvodnila.
2. 5. Žalovaná žiadala, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice sp. zn. 11Csp/134/2017 - 267 zo dňa 8.6.2021 zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a žalovanej priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
3. Žalobkyňa podala písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanej. Odvolanie považovala za účelové a v rozpore so zásadou hospodárnosti. Uviedla, že žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporovala nedoručenie upozornenia a neplatnosť následného zospoplatnenia úveru napriek skutočnosti, že tieto údaje jej boli dobre známe. Potom vychádzajúc zo zásad a princípov civilného sporového konania nie je možné akceptovať žalovanou namietané skutočnosti za včas uplatnené. Žalovaná bola v konaní zastúpená advokátom, preto je nutné aplikovať ustanovenie § 291 ods.3 CSP. Nepoprela doručenie upozornenia a platnosť zospoplatnenia úveru v priebehu konania. Preto tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné a žalovanou uvedené skutočnosti nemožno považovať za novoty v odvolacom konaní. K námietke o neplatnosti uznania dlhu uviedla, že neurčitosť časti nároku v uznaní dlh dlžníka nerobí celý úkon neplatným. Ňou uplatnený úrok z úveru jej súd prvej inštancie nepriznal. Napadnutý rozsudok navrhla potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaná podala písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne. Opätovne uviedla, že súd je povinný cx offo posúdiť - aj bez námietky strany sporu, či postúpenie pohľadávky neodporuje zákonu o bankách a vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský spor, tak aj zákonu o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Reagovala na právne závery súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku týkajúce sa zosplatnenia predmetnej pohľadávky. Súd prvej inštancie bol však ex offo povinný ďalej skúmať, či bol dodržaný zákonný postup pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti predmetnej pohľadávky a či vôbec došlo k platnému zosplatneniu pohľadávky a či pohľadávku bolo možné postúpiť na iný subjekt, tak aby postúpenie pohľadávky neodporovalo zákonu.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. l, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil v jeho vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania.
Podľa § 387 ods. l CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
8. Žalovaná odvolanie zdôvodnila ustanovením § 365 ods. l písm. d) CSP, inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V čom mala táto vada spočívať, z obsahu odvolania nie je možné zistiť. Na uvedenú vadu konania odvolací súd prihliada len na návrh. Pretože vada nebola špecifikovaná, odvolací súd nemal čo preskúmať.
9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo, ako aj odvolanie žalovanej a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, aplikujúc správne právne predpisy a jednotlivé ustanovenia na daný prípad, správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, z ktorého vychádzal, nestotožniac sa s dôvodmi odvolania uvedenými v podanom odvolaní, napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné dôvody.
11. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, predmetom ktorej bol spotrebiteľský úver. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom číslo 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila, doplnením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento záver prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 21. apríla 2015 sp.zn. 3MCdo 14/2014, zo dňa 26.11.2015 sp.zn. 4MCdo 17/2014. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú zmluvami spotrebiteľskými podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a berúc do úvahy ustanovenie § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri vyhlásení predčasnej splatnosti, môže veriteľ postupovať iba v súlade a za podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka v prípade každej formy spotrebiteľského úveru. Aplikácia ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je tým vylúčená. Žalovaná podpísala uznanie dlhu 25.03.2014 v ktorom uznala dlh vo výške 3 505, 44 eura a zaviazala sa ho zaplatiť. Okrem dlhu je povinná uhradiť banke zmluvné úroky vo výške 19,5 % odo dňa po dni uznania dlhu do zaplatenia a úroky z omeškania z istiny vo výške 5,5 % odo dňa po dni uznania dlhu do zaplatenia. Pred uznaním dlhu žalobkyňa doručila žalovanej list zo dňa 20.02.2014, ktorým vyhlásila predčasnú splatnosť úveru ku dňu 20.02.2014. Oboznámila jej výšku dlžnej sumy 3 187,65 eura, úrok 308,05 eura, poplatky za upomienky 18,30 eura, spolu sumu 3 514 eur. Vyzvala žalovanú na zaplatenie v lehote 10 dní od prevzatia výzvy, ktorú prevzala dňa 24.02.2014. K zospoplatneniu úveru došlo 20.02.2014 a žalovaná uznala dlh 25.03.2014. Z toho vyplýva, že neuznala premlčaný dlh. Odvolací sa podrobne vyjadril k námietke žalovanej o premlčaní nároku žalobkyne a právneho úkonu uznania dlhu, preto nepovažuje za potrebné opakovať dôvody zrušujúceho uznesenia, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný. Žalovaná v odvolaní opakovala tie isté dôvody nesúhlasiac so závermi odvolacieho súdu.
12. Súd prvej inštancie preto správne posúdil nárok žalobkyne dospejúc k záveru, že nie je premlčaný. Správne za zaoberal neprijateľnými zmluvnými podmienkami, pre ktoré vyhodnotil úver za bezúročný a bez poplatkov. Nepriznal žalobkyni úrok z úveru, preto odvolanie žalobkyne v tejto časti nie je dôvodné. Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť iba nezaplatenú istinu spolu s úrokom z omeškania.
13. V závere odvolania žalovaná namietala, že súd prvej inštancie neskúmal ex offo, či došlo k platnému zospoplatneniu úveru a následne k platnému postúpeniu pohľadávky, čím nie je daná vecná aktívna legitimácia žalobkyne.
14. Žalovaná je zastúpená advokátom. Počas celého konania ani raz nenamietala nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že došlo k zospoplatneniu úveru a následnému postúpeniu pohľadávky ( súd prvej inštancie sa teda zaoberal ex offo uvedenými skutočnosťami), odvolací súd sa s jeho závermi stotožnil už vzrušujúcom rozhodnutí. V odvolaní žalovaná namietala, že žalobkyňa k výzve zo dňa 04.02.2014, ktorou ju vyzvala na zaplatenie pohľadávky predložila iba podací lístok a nepredložila počas celého konania dôkaz o tom, že list sa dostal do jej dispozičnej sféry. Počas konania od roku 2017 túto námietku nedoručenia výzvy ani raz neuplatnila.
Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Podľa § 150 ods. 2 Civilného sporového poriadku na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
Podľa § 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Podľa § 292 písm. b) Civilného sporového poriadku súd pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k spotrebiteľovi vhodným spôsobom spotrebiteľa poučí o jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv.
Podľa § 295 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
Podľa § 296 CSP, spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.
Podľa § 291 ods. 3 CSP ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije.
Podľa § 160 ods. 1, 3 CSP, súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Poučovaciu povinnosť podľa odsekov 1 a 2 nemá súd, ak je strana zastúpená advokátom, právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa alebo fyzickou osobou, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
15. V právnych vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých východiskové pozície sú značne nerovnovážne, napr. vo vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom, sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytované rovnaké právne prostriedky, teda akási formálna rovnosť, pretože v skutočnosti nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Spotrebiteľský spor, ktorým je aj spor žalobkyne a žalovanej, je typickým príkladom sporu s ochranou slabšej strany, spotrebiteľa. Zmyslom tejto právnej úpravy (§ 290 a nasl. CSP) je identifikovať a vyvažovať reálnu disparitu strán v civilnom procese vyplývajúcu z charakteru strán sporu (R., M., M., S., T., J., E., S., T., J., Q., M., a kol. B. sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. T., 2016, 1540 s., str. 1015).
16. Kľúčovú úlohu pri prekonávaní informačného deficitu spotrebiteľa zohráva poučenie spotrebiteľa súdom (tamtiež str. 1024). Jeho cieľom je dosiahnutie takej vedomosti spotrebiteľa o súdnom konaní, ktorá mu umožní účelné uplatnenie alebo bránenie práv. Súd však vzhľadom na princíp rovnosti strán
nemôže byť radcom niektorej sporovej strany, musí rešpektovať vôľu spotrebiteľa a nemôže (s výnimkou § 295 CSP) konať v jeho prospech to, čo sám považuje za správne. Poučenie súdu by malo smerovať k tomu, aby spotrebiteľ podával včasné a k veci smerujúce návrhy. Pri porušení tejto povinnosti je potrebné skúmať intenzitu tohto porušenia a jeho vplyv na práva spotrebiteľa (tamtiež str. 1025, 1026).
17. Ustanovenie § 292 písm. b) CSP ukladá súdu povinnosť pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k spotrebiteľovi vhodným spôsobom spotrebiteľa poučiť o jeho procesných právach a povinnostiach, a to nielen v intenciách všeobecnej poučovacej povinnosti. Zákonodarca vzhľadom na pestrosť a rôznorodosť spotrebiteľských vzťahov obsah poučovacej povinnosti taxatívne nevymedzil.
18. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie žalovanú o jej procesných právach a povinnostiach riadne, nie iba všeobecne, poučil písomne (č. 1. 45, doručeným žalovanej dňa 26.09.2017). Bola zastúpená Združením na ochranu spotrebiteľa a následne terajším právnym zástupcom. Žalovaná bola súdom prvej inštancie poučená aj o povinnosti pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu v zmysle § 150 ods. 1 CSP. Povinnosťou súdu je, pri zachovaní princípu parity strán sporu a princípu rovnosti zbraní (ktoré sú už nalomené zosilnenou poučovacou povinnosťou o právach a povinnostiach spotrebiteľa, ktorý nie je zastúpený advokátom v zmysle § 291 ods. 3 CSP), vhodným spôsobom poučiť spotrebiteľa o jeho procesných právach a povinnostiach. Povinnosťou súdu nie je a z hľadiska rozsahu právnej úpravy ani nemôže byť poskytovanie, hoci aj spotrebiteľom ako slabšej strane sporu, kompletného poučenia o jednotlivých procesných inštitútoch. Zo systematického usporiadania štvrtého dielu ôsmej hlavy prvej časti CSP vyplýva, že v § 149, ktorým tento diel začína sú demonštratívne definované prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, v § 150 je stranám sporu uložená povinnosť tvrdenia a § 151 definuje nesporné skutkové tvrdenia (v odseku 1) a vysvetľuje, kedy je popretie skutkových tvrdení neúčinné (odsek 2). V ďalších ustanoveniach (§ 152) je definovaná hmotnoprávna námietka a sudcovská (§ 153) a zákonná (§ 154) koncentrácia konania. Povinnosť strán sporu (pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu) je teda zakotvená v § 150; o tejto povinnosti žalovaná bola poučená opakovane. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. US 11/2016 zo 07. februára 2018). Žalovanej bolo v základnom konaní poskytnuté riadne a dostatočné poučenie o jej právach a povinnostiach. Nemožno prehliadnuť, že žalovaná napriek poučeniu v zmysle § 150 ods. 1 CSP do vyhlásenia už tretieho rozhodnutia nenamietala nepreukázanie doručenia výzvy na zaplatenie zo dňa 03.02.2014. Pred súdom prvej inštancie nepoprela skutkové tvrdenie žalobkyne. Okresný súd teda nemal dôvod aplikovať § 295 CSP a vykonávať dokazovanie na žalovanou nepopreté skutkové tvrdenia. Súd totiž ešte skôr ako v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné, čo má zásadný význam práve pre ďalšie smerovanie dokazovania a vedenie konania. Táto všeobecná zásada platí aj v sporoch s ochranou slabšej strany. Súd potom vyhodnotí pravdivosť sporných skutkových tvrdení na základe vykonaných dôkazov (ktoré na rozdiel od nespotrebiteľských sporov v sporoch spotrebiteľských môže obstarať, zabezpečiť alebo vykonať aj bez návrhu spotrebiteľa, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci). Prvou aktivitou žalovanej v spore bolo podanie druhého odvolania, v ktorom namietla nepreukázanie doručenia výzvy žalobkyne a jej následnú vecnú aktívnu legitimáciu. V dôsledku nepopretia skutkových tvrdení žalobkyne uvedených v žalobe a priebehu konania tieto súd prvej inštancie považoval v zmysle § 151 ods. 1 CSP za nesporné. Pre rozhodnutie vo veci nebolo nevyhnutné ex offo preukazovať doručenie výzvy zo dňa 03.02.2014 žalobkyňou žalovanej, ktorá jej tvrdenie o doručení do rozhodnutia súdu prvej inštancie nepoprela. Žalovaná tento prostriedok procesnej obrany uplatnila až v odvolacom konaní. Netýkalo sa o novotu podľa § 366 CSP, pretože tento prostriedok procesnej obrany mala možnosť uplatniť od začiatku sporu a odvolací súd je povinný doplniť dokazovanie len za podmienok ustanovenie § 366 CSP. Odvolací súd preto neprihliadol na odvolací dôvod žalovanej a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).