Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoPr-5-2021.pdf
PDF · 160.62 KB
No categories available
7CoPr/5/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v spore žalobcu: R. R., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX T. XXX, právne zastúpený: Odborový zväz KOVO, IČO: 30 804 078, so sídlom Miletičova 24, 815 70 Bratislava, proti žalovanému: Kia Motors Slovakia s.r.o., IČO: 35876832, so sídlom Sv.Jána Nepomuckého 1282/1, 013 01 Teplička nad Váhom, právne zastúpený: advokátska kancelária doc. JUDr. Marek Švec, PhD., LL.M., s.r.o., so sídlom Spartakovská 6832/24, 917 01 Trnava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 10Cpr/20/2019-559 zo dňa 29.09.2021, takto
rozhodol:
Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch I., II. a III. p o t v r d z u j e .
Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 18.09.2019 podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je neplatné. Vo výroku II. návrh žalovaného na určenie, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, zamietol. Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z vykonaného dokazovania považoval za nesporne preukázané, že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 13.01.2006 v znení jej dodatkov č. 2, 3, 4 žalobca pracoval u žalovaného na dobu neurčitú vo funkcii výrobného pracovníka. V dňoch 10. až 16.10.2016 prebehli v odborovej organizácii pôsobiacej u žalovaného ZO OZ KOVO KIA Žilina voľby do jej orgánov. Na základe výsledku volieb sa členom Výboru - štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO opätovne stal aj žalobca. Dňa 31.10.2017 uzatvorili žalobca a žalovaný Dodatok č. 5 k pracovnej zmluve. S účinnosťou od 10.11.2017 bol žalobca uvoľnený ako zamestnanec v súlade s § 136 ods. 3 ZP dlhodobo na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa. Dňa 09.09.2019 žalovaný požiadal ZO OZ KOVO o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom a doručil žiadosť o prerokovanie tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru spolu s návrhom znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Uvedenými žiadosťami žalovaný plnil povinnosti ustanovené mu v ust. § 240 ods. 9 ZP, ako aj v ustanovení § 74 ZP, keď žalobca ako zamestnanec, je zároveň členom odborového orgánu. Žiadosť, ako i návrh znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalovaný skutkovo odôvodnil tým, že žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) ZP, nakoľko žiadnym spôsobom neospravedlnil svoju neprítomnosť v práci v dňoch 05.08.2019 (vrátane) do 09.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín. Žalovaný k žiadosti o udelení
súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru doručil na vedomie ZO OZ KOVO sprievodný list, v ktorom ako neoddeliteľnej súčasti okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol konkretizáciu jednotlivých závažných porušení pracovnej disciplíny s tým, že 31.10.2017 bola uzatvorená dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení medzi žalovaným a ZO OZ KOVO. Predmetom dohody bol, okrem iného, aj právny režim poskytovania pracovného voľna trom členom ZO OZ KOVO, a to žalobcovi, p. Y. Q. a p. R. A. na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u žalovaného. Dňa 18.04.2019 žalovaný vypovedal Dohodu v zmysle jej záverečných ustanovení a Občianskeho zákonníka. Žalobcovi bol zo strany žalovaného zaslaný list, v ktorom bol informovaný, že 31.07.2019 uplynie výpovedná doba Dohody, vyzval ho na nástup do práce dňa 05.08.2019 na nočnú zmenu na pracovnú pozíciu Keeper na oddelení montáž, pracovisko Chassis zmena Nl (AS3A) pod supervízorom p. Q. Q. a vedúcim zmeny p. R. T.. Taktiež bol informovaný žalobca o tom, že má 19.07.2019 o 12:30 hod. absolvovať v zdravotníckom centre žalovaného lekársku prehliadku. Žalobca sa lekárskej prehliadky nezúčastnil. Žalovaný ďalej uviedol, že od 01.08.2019, teda po 31.07.2019, zanikol právny režim poskytovania pracovného voľna na výkon odborovej funkcie podľa pôvodnej Dohody a aj Dodatok č. 5 (k pracovnej zmluve) sa stal po tomto dátume neplatným z dôvodu nemožnosti jeho plnenia, z dôvodu skončenia platnosti a účinnosti Dohody. Žalobcovi bola zablokovaná osobná ID karta a tiež dňa 12.08.2019 bola Výboru ZO OZ KOVO zaslaná žiadosť o prerokovanie neospravedlnenej zameškanej práce žalobcu za dni od 05.08.2019 do 09.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín. Žalobcovi bolo doručené upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny za neabsolvovanie lekárskej prehliadky a za nedôvodné vstúpenie do priestorov zamestnávateľa v dňoch 05.08.2019 až 08.08.2019. Dňa 03.09.2019 bola Výboru ZO OZ KOVO zaslaná žiadosť o prerokovanie neospravedlnenej zmeškanej práce žalobcu za dni 12.08.2019 (vrátane) do 16.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín, za dni 19.08.2019 (vrátane) do 23.08.2019 (vrátane), spolu v trvaní 37,5 hodín a za dni 26.08.2019 (vrátane) do 28.08.2019 (vrátane) v trvaní 22,5 hodín a za deň 30.08.2019 v trvaní 7,5 hodín, spolu v trvaní 30 hodín. Listom zo dňa 12.09.2019 Výbor ZO OZ KOVO v nadväznosti na ust. § 240 ods. 3 ZP odmietol udeliť súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom ako členom odborového orgánu. I napriek tejto skutočnosti žalovaný listom zo dňa 18.09.2019 podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP okamžite so žalobcom skončil pracovný pomer. Listom zo dňa 19.09.2019 žalobca oznámil žalovanému svoj nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru a taktiež mu oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný aj naďalej zamestnával v súlade s dojednanými pracovnými podmienkami, v nadväznosti na dodatok č. 5 - dlhodobé uvoľnenie na výkon funkcie v odborovom orgáne.
2. Spornou skutočnosť zostala žalobcom tvrdená nedostatočná (neúplná) skutková konkretizácia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, vymedzená v okamžitom skončení pracovného pomeru, meexistujúci dôvod, ktorý by bol závažným porušením pracovnej disciplíny a ktorý by mohol byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru a účelovosť konania žalovaného priamo v rozpore s osobitnou ochranou zástupcov zamestnancov.
3. Prvoinštančný súd poukázal na znenie ust. § 68 ods. 1 písm. b), § 77, § 240 ods. 9, 10 Zákonníka práce, ust. § 70 ZP a uviedol, že po vyhodnotení stranami predloženého dôkazu - okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 18.09.2019 dospel k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ splnil všetky formálne náležitosti vyžadované zákonom. Dôvod skončenia pracovného pomeru konkrétne skutkovo vymedzil zameškaním pracovnej zmeny v dňoch od 05.08.2019 (vrátane) až do 09.08.2019 (vrátane) v trvaní 37,5 hod. a neospravedlnením neprítomnosti na pracovisku. Bolo vyhotovené písomne doručené žalobcovi v zákonnej lehote. Ďalej skúmal naplnenie predpokladov vyplývajúcich z ust. § 240 ods. 9 ZP, pričom z listu ZO OZ KOVO KIA Žilina zo dňa 12.09.2019 mal za preukázané, že odborová organizácia súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru neudelila, preto v zmysle ust. § 240 ods. 10 Zákonníka práce (veta pred bodkočiarkou) sa stalo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatným. Ustanovenie § 240 ods. 10 Zákonníka práce (veta za bodkočiarkou) však dáva možnosť určenia platnosti aj takejto výpovede, pokiaľ sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa ust. § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, v takomto prípade sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné. Keďže žalovaný vo svojich vyjadreniach navrhol, aby súd postupoval podľa ust. § 240 ods. 10 Zákonníka práce (veta za bodkočiarkou), súd sa zaoberal otázkou, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny tak závažným spôsobom, ktorého následkom môže byť jedine okamžité skončenie pracovného pomeru a teda, či je tu existencia dôvodov, pre ktoré od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. V tejto súvislosti
poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Cdo 273/2013. Ďalej uviedol, že dohoda o uvoľnení a poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie materiálnom a organizačnom zabezpečení zo dňa 31.10.2017 bola prijatá ako dodatok č. 5 k existujúcej kolektívnej zmluve, ktorá bola uzatvorená medzi ZO OZ KOVO KIA Žilina a zamestnávateľom KIA Motors Žilina s účinnosťou na roky 2015-2019, konkrétne do 31.03.2019. Následne bola menená viacerými dodatkami, pričom dodatkom č. 7, okrem iného, bola zmenená aj platnosť kolektívnej zmluvy, ktorá bola predĺžená do 31.03.2020. Dodatok č. 5 k existujúcej kolektívnej zmluve na roky 2015-2019, označený ako Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení, bol uzatvorený 31.10.2017 s účinnosťou do 30.11.2020. Obsahoval prílohu č. 1 k Dohode o uvoľnení a poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a Dodatok č. 2. V Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve v časti G bod 8 bola dojednaná možnosť jednostrannej výpovede predmetnej dohody, čo zamestnávateľ využil listom zo dňa 08.04.2019, vypovedal predmetnú dohodu tým, že výpovedná doba začala plynúť 01.05.2019 a skončila 31.07.2019. Následne vyzval žalobcu na podrobenie sa lekárskej prehliadke a nastúpenie do práce vzhľadom k vypovedaniu dohody. Na podklade skutkových tvrdení sporových strán za spornú otázku pre posúdenie naplnenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru súd považoval, či dojednanie možnosti jednostrannej výpovede Dohody o uvoľnení tvoriacej dodatok č. 5 Kolektívnej zmluvy je platným dojednaním. Žalobca na jednej strane tvrdí, že Kolektívnu zmluvu vypovedať možné nie je, a teda nie možné vypovedať ani Dohodu o uvoľnení, ktorá bola uzavretá ako súčasť Kolektívnej zmluvy v podobe Dodatku č. 5 Kolektívnej zmluvy. Na druhej strane žalovaný tvrdí, že táto Dohoda je po právnej stránke samostatnou dohodou, má samostatný právny režim, odlišný od právneho režimu Kolektívnej zmluvy a preto ju je možné vypovedať jednostranným úkonom tak, ako to bolo dojednané. Na podklade uvedeného súd pre posúdenie tejto otázky a následného porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu považoval za potrebné Dohodu o uvoľnení tvoriacej Dodatok č. 5 Kolektívnej zmluvy posudzovať v zmysle zákona o kolektívnom vyjednávaní č. 2/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov. Vychádzajúc z jednotlivých ustanovení tohto zákona, ako i vyhodnotením vykonaných listinných dôkazov, dospel k záveru, že Dohoda o uvoľnení je obsiahnutá v Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve, je súčasťou Kolektívnej zmluvy, čo napokon potvrdili samotní účastníci kolektívneho vyjednávania, keď výslovne na strane č. 1 Dodatku č. 5 „úvodný text“ uviedli, že Kolektívna zmluva na roky 2015-2019, uzavretá 31. marca 2015, sa po dohode zmluvných strán mení Dodatkom č. 5. Žalovaný namietal, že Dodatok č. 5 obsahujúci Dohodu o uvoľnení nebol dojednaný postupom Kolektívneho vyjednávania a preto nebol súčasťou Kolektívnej zmluvy. Dodatok č. 5 obsahuje dojednanie o dlhodobom uvoľnení zamestnancov na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa a jeho podmienky, príspevok zamestnávateľa pre dlhodobo uvoľnených zamestnancov, na prevádzku sídla zástupcu zamestnancov, podmienky opätovného zaradenia uvoľneného zamestnanca na výkon pracovnej činnosti, podmienky pôsobenia v KIA Motors, stretnutia so zamestnancami, účasť na komisiách, ostatné podmienky a záverečné ustanovenia. V bode G.3 je uvedené, že akákoľvek zmena dohody môže byť vykonaná len vo forme písomných dodatkov, pričom v prípade, ak sa zmení právna úprava, ktorá sa týka uvoľňovania na výkon funkcie v odborom orgáne, obe zmluvné strany sa zaväzujú začať rokovanie s úmyslom dohodnúť sa na úprave podmienok pôsobenia ZO OZ KOVO u zamestnávateľa. V bode G.7 strany dohodli, platnosť dohody do 30.11.2020, v bode G.8 zmluvné strany dohodli možnosť jednostrannej trojmesačnej výpovede bez uvedenia dôvodu. Súčasťou dohody je aj príloha č. 1 a 2. Dohoda nadobudla platnosť 31.10.2017 (podpisom zmluvých strán) a účinnosť 01.11.2017. Pokiaľ žalovaný namietal, že ide len o mechanické pripojenie Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve, súd ustálil, že vzhľadom na písomnú formu dodatku, ktorý je podpísaný oprávnenými zástupcami zmluvných strán na tej istej listine v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb., sa stala súčasťou Kolektívnej zmluvy so všetkými následkami z toho vyplývajúcimi. V tejto súvislosti súd ďalej poukázal i na vykonané dokazovanie listinami predloženými žalobcom, ktoré dokumentujú písomnú komunikáciu zmluvných strán pred uzatvorením dodatku a spôsob jeho dojednávania. Poukázal, že v predmetnej dohode v bode A. základné ustanovenia je obsiahnutá dohoda zmluvných strán o uvoľnení troch členov ZO OZ KOVO na výkon funkcie v odborovom orgáne, je stanovená účinnosť uvoľnenia pre jednotlivých zamestnancov, zároveň je špecifikované, čo z hľadiska uvoľnenia zamestnancov je zahrnuté v dohode, sú označené jednotlivé zákonné ustanovenia upravujúce inštitút dlhodobého uvoľnenia zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne podľa § 136 ods. 1, 3 a § 240 ods. 2 Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukázal na znenie ust. § 136 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý priamo zaväzuje zmluvné strany na vyjednanie podmienok dlhodobého uvoľnenia v Kolektívnej zmluve. V danom prípade tak bolo urobené Dodatkom č. 5 zo dňa 31.10.2017. Za ďalšiu spornú skutočnosť súd považoval, či bolo možné dojednanie o jednostrannom ukončení Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve podľa bodu G.8 výpoveďou bez udania dôvodu. Žalovaný vo svojich vyjadreniach, a to i stanoviskom Katedry pracovného práva
Trnavskej univerzity, sa snažil preukázať, že je možné jednostranne vypovedať časť Kolektívnej zmluvy, ak sa strany na tom dohodnú. Poukázal na ust. § 582 a nasledujúcich OZ. V tejto súvislosti súd uviedol, že ani z jedného ustanovenia Zákona o kolektívnom vyjednávaní nevyplýva, že vzťahy týmto zákonom neupravené sa riadia Občianskym zákonníkom. Ide o špecifický zákon upravujúci postup pri vyjednávaní o právach a povinnostiach zamestnancov a zamestnávateľov v pracovnoprávnych vzťahoch. Ohľadne Dodatku č. 5 nejde o záväzkovo právnu časť Kolektívnej zmluvy spadajúcu pod režim Občianskeho zákonníka, nakoľko z nej neplynú žiadne práva pre zamestnancov, ale pre samotnú odborovú organizáciu. Ide o súčasť Kolektívnej zmluvy tvorenej kolektívnym vyjednávaním, obsahom ktorej je dojednanie podmienok podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní ani v jednom zo svojich ustanovení neumožňuje jednostranne vypovedať Kolektívnu zmluvu, umožňuje iba zmenu Kolektívnej zmluvy v § 8 ods. 5, pričom pri dojednaní zmeny sa musí postupovať rovnako ako pri vyjednávaní o samotnej Kolektívnej zmluve, prípadne pôvodná kolektívna zmluva môže byť nahradená novou Kolektívnou zmluvou. Ak by súd pripustil možnosť výpovede, zastal názor, že bolo by tak možné urobiť iba v prípade zmlúv uzatváraných na dobu neurčitú, čo v prípade Kolektívnej zmluvy možné nie je, nakoľko podľa Zákona o kolektívnom vyjednávaní, pokiaľ nie je dohodnuté inak, má sa za to, že kolektívna zmluva sa uzatvára na dobu jedného roka (§ 6 ods. 1). Ustálil, že bod G.8 Dodatku č. 5 Kolektívnej zmluvy, ktorým bola stanovená možnosť vypovedať, túto časť Kolektívnej zmluvy jednostranným úkonom zmluvných strán, je neplatný pre rozpor so zákonom, konkrétne § 4 ods. 2 písm. a) a § 8 ods. 5 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. Možnosťou jednostranného vypovedania Kolektívnej zmluvy by sa totiž poprel zmysel kolektívneho vyjednávania, následne aj záväznosť uzatvorenej Kolektívnej zmluvy (§ 5 ods. 1 ZoKV), nakoľko by bolo možné vypovedať Kolektívnu zmluvu, resp. jej časť tou zmluvnou stranou, ktorá by v danom okamžiku považovala niektoré ustanovenia Kolektívnej zmluvy, resp. celú zmluvu pre seba, za nevýhodnú a došlo by tak bez zákonného dôvodu k strate istoty pre zamestnancov, v mene ktorých odborová organizácia so zamestnávateľom práva a povinnosti vyjednala. Vo väzbe na to nedošlo ani k zániku Dodatku č. 5 k pracovnej zmluve žalobcu, nakoľko podľa ust. § 54 ZP, zmena pracovnej zmluvy je možná len na základe dohody oboch zmluvných strán, ide o dvojstranný záväzkovo právny vzťah. Žalovaný súdu návrh na prerušenie konania nepodal, navrhol súdu iba zváženie prerušenia konania, na podklade čoho o prerušení konania súd nerozhodoval. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a úspech žalobcu v spore.
4. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný. Vytýkal, že prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, následne vec nesprávne právne posúdil. V podrobnostiach vysvetlil skutočnosti, na podklade ktorých sa nestotožnil s právnou argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorý zamenil rôzne právne režimy dojednávania dohôd sociálnych partnerov s procesom kolektívneho vyjednávania ako osobitného spôsobu negociácie podľa ust. § 8 ods. 1 a nasl. zákona č. 2/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „ZoKV“), pričom zjavne povýšil dodržanie hmotnoprávnych podmienok vymedzujúcich formalizovaný výsledok kolektívneho vyjednávania nad dodržiavaním podmienok, jeho procesnoprávnej realizácie, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru o charaktere dohody ako Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve. Poukázal na list, ktorý adresoval zástupcom zamestnancov 09.09.2019, ako i svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 27.11.20219, v ktorých podrobne uviedol dôvody, pre ktoré nie je od zamestnávateľa spravodlivé požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával (§ 240 ods. 10 Zákonníka práce), pričom v odôvodnení rozsudku súd k týmto skutočnostiam stanovisko nezaujal, a teda pokiaľ neskúmal a nehodnotil ďalšie absencie žalobcu konkretizované v bode 22. vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 27.11.2019, ide o zásadný rozpor právnej argumentácii súdu, ktorý zjavne uvedené skutočnosti považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, rovnako ako ich vyhodnotil žalovaný. Nepochopiteľne preto vyznieva konštatovanie súdu, keď ďalšie dokazovanie označil za neefektívne. V odôvodnení rozhodnutia uvádza právnu argumentáciu, ktorá následne nereflektuje na konkrétne okolnosti prípadu. Za nesprávny postup prvoinštančného súdu považoval, pokiaľ dohodu z 31.10.2017 považoval v zmysle ust. § 136 ods. 3 Zákonníka práce za súčasť Kolektívnej zmluvy, a to i napriek tomu, že nevyjadruje žiadnu mieru závislosti na obsahu vlastného textu Kolektívnej zmluvy. Existuje ako samostatná dohoda o úprave vzťahov medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou, o čom svedčí i jej proces dojednávania. Neviaže sa na platnosť a účinnosť Kolektívnej zmluvy na roky 2015 až 2019, nakoľko účinnosť dohody bola stanovená až na 31.10.2017. Jej uzatvorenie nahrádzalo končiacu dohodu o uvoľnení na výkon funkcie v odborom orgáne pôsobiaceho u zamestnávateľa 29.05.2013. Za neprimeranú považoval aplikáciu ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoKV, nakoľko išlo o občianskoprávny kontrakt a všetky nároky v dohode boli dohodnuté ako vyvážené pracovnoprávne nároky oboch zmluvných
strán vo vzájomnej súvislosti i logike. V mene žalovaného uzavrel dohodu p. D. N., riaditeľ ľudských zdrojov, ktorý nebol štatutárnym orgánom a nebol oprávneným zástupcom na kolektívne vyjednávanie. Vedomosť žalobcu v čase uzavierania dohody o neexistencii oprávnenia p. D. N. na uzavretie Kolektívnej zmluvy preukazuje, že strany nemali vôľu uzavrieť dohodu ako súčasť Kolektívnej zmluvy a preto sa mal súd zaoberať i právnou spôsobilosťou fyzickej osoby vystupovať v danom prípade ako štatutárny orgán oprávnený rokovať a uzatvárať Kolektívnu zmluvu v zmysle § 3 písm. b) ZoKV. Za nesprávny postup považoval i priorizovanie ust. § 4 ZoKV nad ust. § 8 ods. 1 ZoKV. Vo svojej právnej argumentácii súd používa odlišnú metódu uplatnenia individuálnej autonómie zmluvných strán, kým táto svedčí v prospech žalobcu, je individuálna autonómia vôle spôsobilá napraviť porušenie nedodržania kogentne formulovaných procesnoprávnych podmienok uzatvorenia kolektívnej zmluvy alebo jej dodatku, na druhej strane, nie je spôsobilá si dohodnúť podmienky skončenia zmluvno-právneho dojednania, ktoré boli v čase uzatvorenia dohody v súlade s právnym poriadkom SR. Zmluvné strany nedohodovali v okamihu uzatvorenia zmluvy vypovedateľnosť kolektívnej zmluvy, v dôsledku čoho je aplikácia ust. § 4 ods. 1 písm. a) ZoKV nesprávna. Dohadovali podmienky výpovede zmluvy občianskoprávneho charakteru. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 853 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého je potrebné vyriešiť otázku, či kolektívna zmluva zakladá pracovnoprávny vzťah alebo občianskoprávny vzťah. V prípade kolektívnych zmlúv ide o kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Predmet Zákonníka práce je upravený v § 1 ods. 1 Zákonníka práce a teda, pokiaľ pre právnu oblasť kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov nemožno nájsť potrebnú úpravu v Zákone o kolektívnom vyjednávaní ani v Zákonníku práce, je potrebné na základe analógie hľadať úpravu buď v iných právnych predpisoch, ak tu nie sú, tak v Občianskom zákonníku. Predmetná dohoda ako Do1datok č. 5 predstavuje samostatný dvojstranný právny úkon, ktorý hoci je založený ku kolektívnej zmluve formou dodatočného doplnenia, má primárne občiansko-právnu povahu. Vo svojej podstate neupravuje a nemení vlastný obsah kolektívnej zmluvy. Bez primárneho prepojenia na jej vlastný obsah k nej pripája ďalší okruh upravených pracovno-právnych vzťahov. Naviac, platnosť a účinnosť dohody bola dojednaná do 30.11.2020, a teda na dlhšie obdobie ako platnosť a účinnosť kolektívnej zmluvy (31.03.2020). Po skončení platnosti a účinnosti kolektívnej zmluvy tak neprichádza k pokračovaniu platnosti a účinnosti záväzkov dojednaných v kolektívnej zmluve prostredníctvom jej Dodatku č. 5, nakoľko takéto záväzky dojednané vo vlastnej kolektívnej zmluve jednoducho neboli. V argumentácii súdu absentuje relevantný právny postup, ktorý by odôvodnil použitie subsidiarity ustanovení Občianskeho zákonníka. Výpoveď je síce jednostranný právny úkon a predchádza mu dohoda všetkých zmluvných strán o podmienkach a dôvodoch výpovede, použitie ustanovení o zákonnej výpovedi tak, ako ju použil okresný súd, odporuje dôkazným prostriedkom, ale i právnej úprave obsiahnutej v OZ. V danom prípade výpoveď bola dohodnutá ako skončenie právneho vzťahu dohody, ktorá z hľadiska edukatívneho bola pripojená ku kolektívnej zmluve, mala povahu záväzkovo-právnej časti kolektívnej zmluvy, avšak z nej neplynuli žiadne práva pre zamestnancov, ale pre samotnú odborovú organizáciu. V závere preto za podstatné na zdôraznenie uviedol, že výpoveď dohody nie je zmenou kolektívnej zmluvy. Možnosť vypovedať dohodu bola dohodnutá slobodne, vážne a určito. V odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu, žalobu v celom rozsahu zamietol, alternatívne, aby rozsudok prvoinštančného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdiť. Uviedol, že Zákonník práce nerozlišuje medzi mechanizmami, ktoré sa majú uplatňovať pri pracovnoprávnom spore zamestnanca a pracovnoprávnom spore zamestnanca, ktorý je zároveň členom odborového orgánu. V oboch prípadoch ide o individuálny pracovnoprávny spor, pri ktorom súd skúma, či boli splnené hmotnoprávne predpoklady pre platné skončenie pracovného pomeru, vrátane splnenia formálnych náležitostí a posúdenia, či zamestnanec uplatnil svoje právo na súde včas v súlade s ust. § 77 Zákonníka práce. Zmysle ust. § 240 ods. 9 Zákonníka práce je daná zvýšená ochrana pred prepustením zo strany zamestnávateľa (t.j. vyžaduje sa súhlas odborovej organizácie so skončením pracovného pomeru takéhoto zamestnanca). Okresný súd správne uviedol, že pokiaľ nebol daný súhlas odborovej organizácie so skončením pracovného pomeru so žalobcom, okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Zvrátiť neplatnosť musí zamestnávateľ. Z vlastnej iniciatívy sa súd nemôže zaoberať aplikáciou ust. § 240 ods. 10 Zákonníka práce. Žalovaný vo svojich vyjadreniach, vrátane vyjadrenia zo dňa 27.11.2019, len konštatoval porušenie vnútropodnikových predpisov, avšak akého porušenia pracovných povinností sa mal žalobca dopustiť, nekonkretizoval. Nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k určeniu, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Súd riadne zdôvodnil, že pokiaľ žalobca konal v súlade s jeho pracovnou zmluvou zmenenou Dodatkami 1. až 5. (bol uvoľnený na výkon funkcie v odborovom orgáne), nemohol sa
dopustiť porušenia pracovnej disciplíny a iné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi, pre ktoré by nebolo možné spravodlivo od žalovaného požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, žalovaný neuviedol. Za podstatné považoval, že musí ísť o iné skutočnosti než tie, ktoré napĺňajú použitý výpovedný dôvod. Okresný súd sa správne a podrobne vysporiadal s charakterom Dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení zo dňa 31.10.2017 ako súčasti kolektívnej zmluvy. V danom prípade nejde o záväzko-právnu časť kolektívnej zmluvy, ktorá by spadala pod režim Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti správne prvoinštančný súd poukázal na ust. § 136 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý upravuje podmienky dlhodobého uvoľnenia zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne. Ani odchylné dojednanie účinnosti dohody od Kolektívnej zmluvy na roky 2015 - 2019 nie je preukázaním skutočností, že dohoda je samostatný úkon, ktorý nie je súčasťou kolektívnej zmluvy na roky 2015 - 2019. Zákon o kolektívnom vyjednávaní počíta so zánikom záväzku jediným spôsobom, ktorým je uplynutie doby, na ktorý sa kolektívna zmluva výslovne uzatvára. Ak nedôjde k určeniu tejto doby, platí nevyvrátiteľná domnienka, že sa dojednala na jeden rok (§ 6 ods. 1 ZoKV), pokiaľ doba účinnosti niektorých záväzkov nie je v kolektívnej zmluve dojednaná odchylne § 6 ods. 2 ZoKV. Sám zákon tak umožňuje, aby určité záväzky prestali byť účinné skôr alebo neskôr, než sa skončí účinnosť kolektívnej zmluvy, avšak neumožňuje, aby túto odchylnú účinnosť niektorých záväzkov ukončila jedna zo strán. Naviac, zmluvné strany v Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 - 2019 výslovne na prvej strane uviedli, že Kolektívna zmluva na roky 2015 - 2019, uzatvorená 31.03.2015, sa po dohode zmluvných strán mení Dodatkom č. 5 a pokračuje samotné znenie dohody. Gramatickým výkladom je tak možné dospieť k záveru, že vôľou účastníkov dohody bolo zakomponovať ju do kolektívnej zmluvy. Neudržateľným je právny názor žalovaného o charaktere Dodatku č. 5 ako občianskoprávneho vzťahu, ktorý nemení obsah kolektívnej zmluvy a už vôbec nie je možné aplikovať ust. § 853 ods. 1 OZ. Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve má povahu kolektívneho pracovnoprávneho vzťahu dojednaného postupom kolektívneho vyjednávania podľa ZoKV. Možnosť dojednania výpovede kolektívnej zmluvy, resp. jej časti, nie je zakotvená v Zákonníku práce, ani v inom pracovnom právnom predpise. Ustanovenie dohody o možnosti vypovedať časť kolektívnej zmluvy odporuje tomuto kogentnému príkazu upravenému v ust. § 231 ods. 1 Zákonníka práce (dojednanie možnosti vypovedať dohodu, ktorá je imanentnou súčasťou kolektívnej zmluvy, v skutočnosti predstavuje právo vypovedať jej časť, zjavne nepredstavuje výhodnejšiu úpravu vzťahov pre odborovú organizáciu). Takéto dojednanie odporuje kogentnému príkazu podľa ust. § 231 ods. 1 Zákonníka práce, z povahy ktorého vyplýva, že nie je možné sa od neho odchýliť, a to ani zmluvným dojednaním zmluvných strán kolektívneho pracovnoprávneho vzťahu. Z ust. § 4 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 5 ZoKV jednoznačne vyplýva, že ustanovenia kolektívnej zmluvy je možné meniť iba písomnou dohodou a podpismi oboch zmluvných strán na tej istej listine a zákonným postupom stanoveným pre uzavretie kolektívnej zmluvy. V prípade neplatného dojednania výpovede časti kolektívnej zmluvy sa toto neplatné dojednanie oddelí od obsahu zvyšku kolektívnej zmluvy (§ 4 ods. 2 písm. a) ZoKV), teda neplatnosť časti kolektívnej zmluvy nespôsobuje neplatnosť celej kolektívnej zmluvy. Žalobca konal v súlade s platnou pracovnou zmluvou a Dodatkom č. 5. Nemohol sa dopustiť porušenia pracovnej disciplíny, ako uvádza v okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný.
6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zdôraznil, že okresný súd nesprávne interpretoval príslušné pracovnoprávne normy a odchýlil sa od ustálenej aplikačnej praxe, od ustáleného právneho výkladu, ktorý možno nájsť v teórii pracovného práva, v niektorých prípadoch aj v právnych záveroch súdnych rozhodnutí. Nerozlíšil dva rôzne procesné spôsoby ingerencie zástupov zamestnancov do skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, vrátane zohľadnenia osobitného právneho postavenia žalovaného ako člena príslušného odborového orgánu odborovej organizácie, čím postupoval v rozpore s príslušnými pracovnoprávnymi predpismi i existujúcimi rozhodnutiami. Neskúmal, neposudzoval iné okolnosti ako tie, pre ktoré bol so zamestnancom skončený pracovný pomer, hoci žalovaný dôvodil už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe aj v rámci podaného odvolania a uviedol dôvody, pre ktoré nie je od zamestnávateľa spravodlivé požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Súd sa nimi nezaoberal, nie sú zohľadnené ani v záverečnej úvahe o platnosti/neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve vzhľadom na celý komplex otázok ako súčasti záväzkovo-právnych vzťahov medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom má občianskoprávny charakter, pričom v ďalšom v okolnostiach poukázal na odôvodnenie svojho odvolania. Za podstatné považoval, že dlhodobé uvoľnenie žalobcu zaniklo v dôsledku výpovede dohody. Žalobca sa neospravedlnil, zameškal prácu a intenzita porušenia pracovnej disciplíny dosiahla takú úroveň, že odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Žalovaný v súlade s § 240 ods. 10 Zákonníka práce uviedol súvisiace okolnosti a dôvody, ktorými prelomil nesúhlas
zástupcov zamestnancov so skončením pracovného pomeru člena odborového orgánu a preto žiadal zmeniť rozsudok prvoinštančného súdu a žalobu zamietnuť.
7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zdôraznil, že žalovaný nepreukázal, že dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru existoval v čase doručenia takéhoto skončenia pracovného pomeru, preto ani prvoinštančný súd nemohol rozhodnúť inak, ako určiť okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné. V ďalšom zotrval na tom, že Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve je neoddeliteľnou súčasťou kolektívnej zmluvy, spravuje sa Zákonom o kolektívnom vyjednávaní. Okresný súd správne vyriešil otázku možnosti vypovedania časti kolektívnej zmluvy jednostranným úkonom jednej zo zmluvných strán. Ak žalobca konal v súlade s platnou pracovnou zmluvou zmenenou Dodatkami 1 až 5, nemohol sa dopustiť porušenia pracovnej disciplíny, ako uvádza žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru, nakoľko žalobca realizoval oprávnenia vyplývajúce pre neho z Dodatku č. 5 k pracovnej zmluve, ktorý výpoveďou žalovaného nezanikol.
8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na dôvodoch podaného odvolania, vyjadrenia k vyjadreniu žalobcu a odvolacom návrhu.
9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
10. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
11. Prvoinštančný súd v súlade s platnou právnou úpravou z hľadiska naplnenia predpokladov pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru doručeného žalovaným žalobcovi skúmal, či v dňoch od 05.08.2019 (vrátane) až do 09.08.2019 (vrátane) sa žalobca skutočne dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny a či zmeškal pracovné zmeny a svoju neprítomnosť v práci nijakým spôsobom neospravedlnil. Ako východiskový predpoklad pre ustálenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru overoval, či žalobca v rozhodnom čase, kedy sa mal dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny vytýkaného žalovaným, konal v rozpore s pracovnou zmluvou a Dodatkami k pracovnej zmluve 1 až 5, ktorými boli jeho pracovnoprávne vzťahy so žalovaným bližšie upravené. V tejto súvislosti zameral pozornosť na charakter a právny rozmer Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve, v ktorom bola vyriešená otázka dlhodobého uvoľnenia žalobcu ako zvoleného člena štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO na výkon funkcie v odborovom orgáne, najmä skúmal, či je možné dohodu pretavenú v Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve považovať za súčasť kolektívnej zmluvy a či vôbec je možné predmetnú dohodu, čo by dodatok kolektívnej zmluvy, jednostranne vypovedať ktoroukoľvek zo zmluvných strán. Od prioritného a prvoradého vyriešenia tejto otázky sa totiž odvíja samotné naplnenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, spočívajúceho v neospravedlnenej absencii žalobcu v žalovaným uvedených dňoch na pracovisku. A tiež s ohľadom na ďalšie žalovaným poukazované absencie žalobcu na pracovisku, či bolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával (§ 240 ods. 10 ZP).
12. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca sa členom Výboru štatutárneho orgánu ZO OZ KOVO stal na základe výsledkov volieb, ktoré prebehli 10. až 16.10.2016 v odborovej organizácii pôsobiacej u žalovaného ZO OZ KOVO KIA Žilina. Dodatkom č. 5 k pracovnej zmluve s účinnosťou od 10.11.20017 bol dlhodobo uvoľnený v súlade s ust. § 136 ods. 3 ZP na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u žalovaného.
13. Podľa § 136 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ uvoľní zamestnanca dlhodobo na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa za podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve a na výkon funkcie člena zamestnaneckej rady po dohode so zamestnaneckou radou.
14. Zákonník práce zakladá právo zamestnanca na poskytnutie pracovného voľna, na dlhodobé uvoľnenie na výkon odborovej funkcie a to, či už na výkon odborovej funkcie mimo zamestnávateľa alebo na výkon odborovej funkcie v odborovej organizácii pôsobiacej priamo u zamestnávateľa. Podmienky dohodnutia výkonu funkcie si zmluvné strany môžu dohodnúť v kolektívnej zmluve, pričom v oboch
prípadoch sa dočasne dlhodobo uvoľnenému zamestnancovi zachováva pracovný pomer (dôjde k spočívaniu pracovného pomeru) a po skončení výkonu odborovej funkcie má zamestnanec právo na opätovné zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko podľa § 157.
15. Podľa § 157 ods. 3 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec vráti do práce po skončení výkonu verejnej funkcie alebo činnosti pre odborovú organizáciu..., zamestnávateľ je povinný zaradiť ho na pôvodnú prácu a pracovisko. Ak zaradenie na pôvodnú prácu a pracovisko nie je možné, zamestnávateľ je povinný zaradiť ho na inú prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve.
16. Ustanovenie § 157 Zákonníka práce bezprostredne súvisí nielen s prekážkami v práci, ale aj so zmenou pracovného pomeru. Je dôležitou zárukou realizácie práva na prácu z hľadiska udržania si práce a súčasne prejavom osobitnej starostlivosti zamestnávateľa o osoby, ktoré z dôležitého spoločensky uznaného dôvodu prerušia prácu.
17. Povinnosť zamestnávateľa zaradiť uvedených zamestnancov na pôvodnú prácu a pracovisko je vo vzťahu k ust. § 47 ZP lex specialis a znamená upustenie od zásady dispozičnej právomoci zamestnávateľa v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Všeobecné dispozičné právo zamestnávateľa je v ust. § 157 ZP obmedzené v prospech zamestnanca.
18. Zákonodarca považuje niektoré prekážky v práci uvedené v ust. § 157 za spoločensky také významné a závažné, že stavajú zamestnancov vracajúcich sa do práce po ich skončení do výhodnejšej pozície pri udržaní si pôvodnej práce a pracoviska oproti všetkým tým zamestnancom, u ktorých prekážka v práci vôbec nevznikla a na ktorých sa vzťahuje všeobecná právna úprava Zákonníka práce (§ 47 ods. 1 písm. a/).
19. Počas prekážok v práci uvedených v § 157 Zákonníka práce nemôže zamestnávateľ zamestnanca preradiť na inú prácu.
20. Ustanovenie § 157 ods. 3 ZP upravuje právne postavenie zamestnancov, ktorí sa po skončení výkonu činnosti pre odborovú organizáciu vracajú späť do práce, pri ich spätnom návrate do práce je zamestnávateľ povinný ich zaradiť na pôvodnú prácu a pracovisko a v prípade, že by to nebolo možné, stačí ich zaradiť na prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve.
21. Podľa § 229 ods. 1 Zákonníka práce s cieľom zabezpečiť spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky sa zamestnanci zúčastňujú na rozhodovaní zamestnávateľa, ktoré sa týka ich ekonomických a sociálnych záujmov, a to priamo alebo prostredníctvom príslušného odborového orgánu, zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka; zástupcovia zamestnancov navzájom úzko spolupracujú.
22. Zákonník práce používa pojem „zástupcovia zamestnancov“ ako súhrnný pojem pre zamestnanecké rady, odborové organizácie, ako aj pre zástupcov zamestnancov pre oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Tým zakotvuje obsahovo širšie pojatý dualizmus v zastupovaní práv a oprávnených záujmov zamestnancov, ktorí predstavujú odborové orgány a zamestnanecké rady alebo zamestnanecký dôverník a zástupcovia pre oblasť ochrany práce.
23. Podľa § 230 ods. 1 Zákonníka práce odborová organizácia je občianske združenie podľa osobitného predpisu. Odborová organizácia je povinná písomne informovať zamestnávateľa o začatí svojho pôsobenia u zamestnávateľa a predložiť mu zoznam členov odborového orgánu.
24. Podľa § 230 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný umožniť pôsobenie odborových organizácií na pracovisku.
25. Pretože právo na združovanie je ústavným právom, zodpovedá mu povinnosť zamestnávateľa umožniť pôsobenie odborových organizácií na pracovisku. Ak ide o obsah uvedenej právnej povinnosti zamestnávateľa, nejde len o jeho pasívne správanie, ktoré by umožnilo pôsobenie odborových organizácií na pracovisku, v uvedenom smere má zamestnávateľ celkom konkrétne povinnosti. Ťažiskovú časť týchto povinností Zákonník práce zakotvuje v ust. § 240. Zákonník práce v tejto súvislosti
ukladá zamestnávateľovi celý rad konkrétnych právnych povinností, napr. v priebehu kolektívneho vyjednávania, ďalšieho vzdelávania a podobne.
26. Podľa § 231 ods. 1 Zákonníka práce odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami, jednou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ako ich upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
27. Podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytne členovi odborového orgánu na činnosť odborovej organizácie členovi zamestnaneckej rady na činnosť zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi na jeho činnosť pracovné voľno s náhradou mzdy na čas dohodnutý medzi zamestnávateľom a odborovou organizáciou, alebo zamestnávateľom a zamestnaneckou radou, alebo zamestnaneckým dôverníkom.
28. V nadväznosti na uvedené odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci zo strany prvoinštančného súdu v tom, že Dodatok č. 5 k pracovnej zmluve žalobcu, ktorým boli konkretizované podmienky dlhodobého uvoľnenia pre výkon funkcie v odborovom orgáne, je potrebné považovať za súčasť kolektívnej zmluvy, ak si účastníci tohto právneho úkonu takúto podstatu a charakter dodatku ako takého vzhľadom na jeho obsah zhodnými prejavmi vôle vymienili. Napokon, i z vyššie poukazovaných ustanovení Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že otázka dlhodobého uvoľnenia zamestnanca na činnosť v odborovom orgáne má byť a je riešená dohodou zamestnávateľa a odborovej organizácie v kolektívnej zmluve.
29. I napriek výhradám žalovaného správne prvoinštančný súd priznal Dohode o uvoľnení a poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie, materiálnom a organizačnom zabezpečení zo dňa 31.10.2017, prijatej ako Dodatok č. 5 k existujúcej Kolektívnej zmluve, charakter súčasti kolektívnej zmluvy. Podľa ust. § 3 písm. b) zák.č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v mene zmluvnej strany (§ 2 ods. 2) rokovať a uzavierať kolektívnu zmluvu môže štatutárny orgán alebo iný oprávnený zástupca zamestnávateľskej organizácie.
30. V zmysle uvedeného neobstojí ani námietka žalovaného v podanom odvolaní o tom, že dohodu uzatváral za zamestnávateľa pán D. N., riaditeľ ľudských zdrojov, ktorý nebol v tom čase štatutárnym orgánom. Vzhľadom na obsah a charakter dohody a pracovné zaradenie pána N. možno ustáliť, že bol iným oprávneným zástupcom zamestnávateľskej organizácie spôsobilým v mene zmluvnej strany podľa § 2 ods. 2 rokovať a uzavrieť predmetnú dohodu ako súčasť kolektívnej zmluvy.
31. Podľa § 4 ods. 2 zák.č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
32. Z listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu jednoznačne vyplýva (č. listu 397 a nasl. spisu), že Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 - 2019, uzavretej dňa 31. marca 2015 medzi Základnou organizáciou OZ KOVO KIA Žilina a KIA Motors Slovakia s.r.o. sa po dohode zmluvných strán mení Dodatkom č. 5 nasledovne: „Dohoda o uvoľnení a poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnou a organizačnom zabezpečení, uzatvorená v zmysle zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov medzi zamestnávateľom KIA Motors Slovakia s.r.o. a zástupcom zamestnancov Základnou organizáciou OZ KOVO KIA Žilina.“ V predmetnej dohode ako Dodatku č. 5 sa zmluvné strany dohodli na uvoľnení troch členov ZO OZ KOVO na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa s tým, že jeden z nich bude dlhodobo uvoľnený s účinnosťou od 1. novembra 2017 a dvaja z nich budú dlhodobo uvoľnení s účinnosťou od 10. novembra 2017. Uvoľnenie na výkon funkcie zahŕňa uvoľnenie podľa ust. § 136 ods. 1 a 3, § 240 ods. 2 Zákonníka práce. Dohoda zahŕňa aj Dohodu KMS a ZO OZ KOVO o poskytnutí času odborovej organizácii na jej činnosť podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce a jej súčasťou je aj Dohoda zmluvných strán podľa § 240 ods. 5 Zákonníka práce.
33. V časti G bod 3 zmluvné strany zakotvili, že akákoľvek zmena tejto dohody môže byť vykonaná len vo forme písomných dodatkov. V prípade, že sa zmení právna úprava, ktorá sa týka uvoľnenia na výkon
funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u zamestnávateľa alebo poskytovania pracovného voľna na činnosť odborovej organizácie pred dátumom určenom v časti G. bode 7 tejto Dohody, obe zmluvné strany sa zaväzujú začať rokovať s úmyslom dohodnúť sa na úprave podmienok pôsobenia ZO OZ KOVO u zamestnávateľa.
34. V časti G bod 7 platnosť Dohody zmluvné strany obmedzili do 30. novembra 2020, ak aspoň jedna zo zmluvných strán písomne oznámi druhej zmluvnej strane vôľu, aby táto Dohoda k uvedenému dňu skončila. V opačnom prípade sa platnosť Dohody automaticky (bez potreby uzavretia dodatku alebo inej dohody) predĺži o rok.
35. V časti G bod 8 zmluvné strany dojednali oprávnenie skončiť trvanie Dohody výpoveďou aj bez udania dôvodu. Výpovedná lehota je najmenej 3 mesiace, začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená druhej zmluvnej strane. Výpovedná lehota skončí posledným dňom posledného mesiaca výpovednej lehoty. Výpoveď musí byť vyhotovená v písomnej forme.
36. Z ust. § 231 ods. 1 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ uvoľní zamestnanca dlhodobo na výkon funkcie v odborovom orgáne pôsobiacom u tohto zamestnávateľa za podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve.
37. V nadväznosti na uvedené správne prvoinštančný súd ustálil, že Dodatok č. 5, v ktorom bola pretavená dohoda o dlhodobom uvoľnení a poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení, sa stal súčasťou Kolektívnej zmluvy so všetkými následkami z toho vyplývajúcimi a podradil ho mimo zákonníka práce pod príslušné ustanovenia zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v platnom znení.
38. Zákon o kolektívnom vyjednávaní ani v jednom zo svojich ustanovení neumožňuje jednostranne vypovedať kolektívnu zmluvu, umožňuje iba zmenu kolektívnej zmluvy v § 8 ods. 5, pričom pri dojednaní zmeny sa musí postupovať rovnako ako pri vyjednávaní o samotnej kolektívnej zmluve. Pôvodná kolektívna zmluva môže byť nahradená novou kolektívnou zmluvou.
39. Na jednej strane zmluvné strany v Dodatku č. 5 slobodne a vážne zhodne prejavili vôľu ukončiť trvanie tejto Dohody pretavenej v Dodatku č. 5 výpoveďou aj bez udania dôvodu, avšak na druhej strane zostalo posúdiť, či tak urobili v súlade s platnou právnou úpravou, ktorá sa na jednotlivé dojednania, práva a povinnosti v dohode obsiahnuté a na režim jej vyjednania vzťahujú.
40. Ani odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že by Dodatok č. 5 ako súčasť Kolektívnej zmluvy mal byť občianskoprávnym kontraktom, nakoľko sám žalovaný na druhej strane uvádza, že všetky nároky v Dohode boli dohodnuté ako vyvážené pracovnoprávne nároky oboch zmluvných strán vo vzájomnej súvislosti, logike. Nemožno pracovnoprávne nároky podradiť pod režim Zákonníka práce a možnosť vypovedania Dohody posudzovať v zmysle úpravy vyplývajúcej z Občianskeho zákonníka. Zmluvné strany mali vôľu uzavrieť Dohodu ako súčasť kolektívnej zmluvy a pri koncipovaní jej obsahu postupovali v zmysle jednotlivých ustanovení Zákonníka práce, na ktoré v podrobnostiach poukázali. Vo väzbe na uvedené je preto potrebné i dojednanie o možnosti Dohodu vypovedať, podradiť pod pracovnoprávnu úpravu a režim pracovnoprávnych predpisov. Práve a iba Zákonník práce vymedzuje legislatívny právny rámec pre činnosť zástupcov zamestnancov, ktorá má smerovať k zabezpečeniu spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok, zakotvuje obsahovo širšie pojatý dualizmus v zastupovaní práv a oprávnených záujmov zamestnancov, ktorí predstavujú odborové orgány a zamestnanecké rady alebo zamestnanecký dôverník a zástupcovia pre oblasť ochrany práce. V prípade, že zamestnávateľ neumožní uplatňovanie týchto práv, garantuje dotknutému subjektu predložiť na príslušný súd žalobu na plnenie. Právny priestor priamej a nepriamej účasti zamestnancov na riadení v určujúcej miere vymedzuje najmä Zákonník práce a tiež Zákon o kolektívnom vyjednávaní.
41. V kontexte uvedeného je preto potrebné i platnosť dojednania obsiahnutého v časti G bod 8 o možnosti Dohodu vypovedať skúmať len a iba z hľadiska príslušných ustanovení vyplývajúcich zo Zákonníka práce, príp. Zákona o kolektívnom vyjednávaní, pričom ani jeden z týchto právnych predpisov takúto možnosť ukončenia vzájomných vzťahov v Dohode upravených nepripúšťajú.
42. Podľa § 17 ods. 1 Zákonníka práce právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.
43. Podľa § 17 ods. 3 ZP neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.
44. Predmetné zákonné ustanovenie chráni zamestnanca ako „slabšieho“ vo vzťahu „zamestnanec
- zamestnávateľ“. Z dikcie vyplýva, že akékoľvek dohody, ktoré by zužovali rozsah zákonom garantovaných práv v pracovnoprávnych vzťahoch, sú od začiatku neplatné. V kontexte uvedeného možno uzavrieť, že dojednanie možnosti vypovedať Dodatok č. 5, čo by dohodu o dlhodobom uvoľnení zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne, v konečnom dôsledku zúžilo rozsah zákonom a zmluvou garantovaných práv na výkon funkcie v odborovom orgáne. Uvedené koreluje záveru prvoinštančného súdu o tom, že takúto dohodu ako súčasť kolektívnej zmluvy nemožno vypovedať, nakoľko by sa tým narušila právna istota zamestnancov, ktorých odborová organizácia v pracovnoprávnych vzťahoch vo vzťahu k zamestnávateľovi zastupuje a na druhej strane by sa znefunkčnila činnosť odborovej organizácie ako takej. V spojitosti s tým možno uzavrieť, že pokiaľ žalovaný, vychádzajúc z neplatného znenia dohody o možnosti jej vypovedania jednostranným úkonom bez uvedenia dôvodu, vyzval žalobcu nastúpiť do zamestnania, podrobiť sa lekárskej prehliadke, postupoval nielen v rozpore s Dodatkom č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015 - 2019, ale i s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného vo vzťahu k žalobcovi nemožno preto odvíjať iba od neudelenia súhlasu odborovej organizácie v zmysle ust. § 240 ods. 9 Zákonníka práce. Neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu je daná i nenaplnením hmotnoprávnych predpokladov pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom týmto spôsobom. Zároveň i ďalšie žalovaným poukazované absencie žalobcu na pracovisku stratili svoj reálny základ a podklad, nakoľko bez možnosti vypovedania Dodatku č. 5 ku Kolektívnej zmluve nebolo možné ani od žalobcu požadovať, aby ukončil výkon funkcie v odborovom orgáne a plnil si svoje pracovné povinnosti v zmysle pracovnej zmluvy. Odvolací súd poukázal na celý rad zákonných ustanovení, ktorým Zákonník práce upravuje status, vytvorenie podmienok pre riadny a nerušený výkon funkcie člena odborového orgánu a garantuje mu, že po návrate do práce po skončení výkonu funkcie je zamestnávateľ povinný zaradiť ho na pôvodnú prácu a pracovisko. Poukázal, že práve ust. § 157 Zákonníka práce je prejavom osobitnej starostlivosti zamestnávateľa o osoby - zamestnancov, ktoré z dôležitého spoločensky uznaného dôvodu prerušia prácu, ich pracovný pomer spočíva práve počas dlhodobého uvoľnenia na výkon funkcie v odborovom orgáne. Taktiež poukázal na zákonné ustanovenia, ktoré ukladajú zamestnávateľovi nielen umožniť pôsobenie odborových organizácií na pracovisko, ale i vytvoriť primerané a zodpovedajúce podmienky, aby člen odborového orgánu mohol nerušene svoju funkciu počas jej trvania vykonávať.
45. Bolo by preto v rozpore s poukazovanou právnou úpravou pripustiť možnosť jednostranného vypovedania Dohody o dlhodobom uvoľnení zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne, a to i napriek tomu, že takáto možnosť výpovede bola dohodnutá v prospech oboch zmluvných strán. Už na prvý pohľad je totiž zrejmé, že možnosť výpovede je výhodnou iba z hľadiska zamestnávateľa, ktorý prostredníctvom nej dosiahne znefunkčnenie odborového orgánu na pracovisku ako takého. Je totiž iba málo pravdepodobné, že by Dohodu o dlhodobom uvoľnení vypovedal člen odborového orgánu, ktorý práve prostredníctvom takejto dohody vykonáva svoju funkciu, má garantované podmienky dlhodobého uvoľnenia a jeho materiálneho zabezpečenia. Dojednanie takejto dohody je preto nielen nevyvážené, ale i odporuje filozofii pracovnoprávnych predpisov upravujúcich postavenie podmienky výkonu funkcie v odborovom orgáne. Práve prostredníctvom takejto dohody sa totiž člen odborového orgánu vopred vzdáva svojho práva na nerušený výkon funkcie počas obdobia dlhodobého uvoľnenia vymedzeného v zmluve a zákonníkom práce garantovaného práva na to, aby počas výkonu funkcie jeho pracovný pomer spočíval v prípade, ak druhá zmluvná strana právo vypovedania dohody využije.
46. Vo väzbe na uvedené sa preto odvolací stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvoinštančného súdu a ním prijatým záverom o tom, že v danom prípade neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady na skončenie pracovného pomeru so žalobcom okamžitým zrušením pracovného pomeru a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by nemohol žalobcu ďalej zamestnávať. Opačným postupom by totiž súd pripustil možnosť zamestnávateľa kedykoľvek svojvoľne zasiahnuť do činnosti
člena odborového orgánu a prostredníctvom neho i do činnosti odborového orgánu ako takého a znemožniť mu naďalej napĺňať ciele, pre ktoré vlastne odborový orgán na konkrétnom pracovisku vznikol.
47. V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
48. Žalobcovi ako úspešnej strane v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu.
49. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)