Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Sa-25-2019.pdf
PDF · 169.82 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/25/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobkyne: B. U. M., bytom P. XX, P., právne zastúpenej: JUDr. František Kočka, advokát, so sídlom Stropkovská 48, Košice, pracovisko Timonova 13, Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 54688-3/2019-BA z 25. júla 2019 rozhodol takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žiadala správnou žalobou podľa § 199 vo veciach sociálnych a nasl. Správneho súdneho poriadku zo dňa 23. septembra 2019, doručenou správnemu súdu elektronicky 25. septembra 2019, zrušiť rozhodnutie žalovanej, č. 54688-3/2019-BA zo dňa 25. júla 2019, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 8834/2018-MI-DvN, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať žalobkyni úplnú náhradu trov konania.
I. Administratívne konanie
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce /správny orgán prvého stupňa/ rozhodnutím č. 8834/2018- MI-DvN zo dňa 19. októbra 2018 konštatovala s poukazom na § 104 ods. 1, ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. (ďalej len „zákon“), že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce žalobkyňu dňom 26. mája 2018 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a táto dňa 24. septembra 2018 si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Správny orgán prvého stupňa vyslovil, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, ktorú si uplatnila. Mal za to, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 26.05.2014 do 25. mája 2018 na území Slovenskej republiky nepreukázala doby poistenia v nezamestnanosti, lebo v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 26. mája 2014 do 25. mája 2018 na území Slovenskej republiky nepreukázala žiadne doby poistenia v nezamestnanosti.
3. Podľa čl. 61 ods. 1 a ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v platnom znení (ďalej len „základné nariadenie“) konštatovala, že v potrebnom rozsahu nebolo možné zohľadniť doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Na území iného členského štátu Európskej únie žalobkyňa preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti: od 26.05.2014 do 30.06.2014, od
12.01.2015 do 30.06.2015, od 15.09.2015 do 19.07.2016, od 23.09.2016 do 31.05.2017, od 10.10.2017 do 25.05.2018 v posudzovanom období 994 dní.
4. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných Správny orgán prvého stupňa pri posudzovaní rodinných, osobných a iných väzieb žalobkyne na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie zistil, že na území Spojeného kráľovstva bola zamestnaná od 27. mája 2008 do 25. mája 2018 u viacerých zamestnávateľov s jednotlivými prerušeniami a s evidenciou na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce. Do pracovných pomerov bola prijatá ako stály kmeňový zamestnanec. Pracovnú situáciu žalobkyne v Spojenom kráľovstve hodnotil ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. V období medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiavala na území UK, a tiež bola evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie na Slovensku. Počas pobytu v UK v rokoch 2008-2018 s manželom F. U. pracovala u rovnakých zamestnávateľov. Na Slovensko sa vracala s manželom v lete na dobu cca 3 mesiace letecky a zdržiavala sa na adrese trvalého pobytu, je spoluvlastníčkou rodinného domu, má dispozičné právo na bankovom účte. Podľa správneho orgánu tieto skutočnosti nesvedčia o zachovaní centra záujmov na území Slovenskej republiky počas pracovnej činnosti v Spojenom kráľovstve. Počas pobytu v Spojenom kráľovstve bývala v rôznych mestách podľa výkonu práce v podnájme, ktorý mal charakter jednoizbového bytu. Správny orgán bytovú situáciu hodnotil za stabilnú a jej orientáciu za danú na britský pracovný trh, kde s manželom hodnotila vytvorenie centra záujmov a väzieb na území Spojeného kráľovstva a za štát bydliska na účely aplikácie základného nariadenia považoval štát výkonu zárobkovej činnosti. Správny orgán konštatoval, že pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky, a preto nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 ods. 1 a 2 a 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v platnom znení (ďalej len „základné nariadenie“).
5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 54688-3/2019-BA z 25. júla 2019 zamietol odvolanie žalobkyne, ktoré podala proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka č. 8834/2018-MI-DvN a toto rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa žiadosťou uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti, avšak nesplnila podmienky podľa § 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení.
6. Konštatoval potom, že žalobkyňa dlhú dobu pracovala v zahraničí, pričom nespĺňa podmienky domácej právnej úpravy, dĺžky poistného vzťahu a nie je jej možné započítať poistný vzťah, ktorý vznikol na základe jej zamestnania v zahraničí s odkazom čl. 61 ods. 1 a ods. 2 a 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v platnom znení (ďalej len „základné nariadenie“). Zohľadnenie doby poistenia zamestnanca sú uplatniteľné v súlade s čl. 61 ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a sledujú dobu poistenia ak sa vyžaduje, pričom sa vychádza z toho, že uplatnená dávka patrí zamestnancovi za podmienok nariadenia v čl. 11 ods. 1 písm. j) a dávku poskytuje inštitúcia miesta bydliska za ktoré sa označuje miesto, kde osoba zvyčajne býva.
7. Dospel k záveru, že dlhodobejší zamestnanecký vzťah v zahraničí a ukončenie zamestnaneckého vzťahu na základe vlastného rozhodnutia zakladá situáciu, keď nie je možné v mieste, kde sa dávka uplatňuje konštatovať možnosť započítania zahraničného zamestnania, pretože si žalobkyňa v mieste kde požaduje dávku, nezachovala centrum záujmov. Vychádzal z toho, že bydlisko nie je len miesto evidenčne vyznačené, ale aj miesto, kde sa skutočne má žalobca záujem dlhodobo zdržiavať, kde má väzby a preto, podľa čl. 11 ods. 1 Európskeho parlamentu a Rady č.987/2009 sa prihliada na dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov na povahu a osobitné vlastnosti na vykonávanie činností, na rodinné väzby osoby a jej rodinný stav a vykonávanie akejkoľvek zárobkovej činnosti a v prípade študentov aj zdroj iných príjmov, tiež bytová situácia a jej stabilnosť a miesto členského štátu, kde sa osoba zdržiava pre daňové účely.
8. Žalovaný konštatoval, že správne Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 26. mája 2018. V posledných štyroch rokoch, teda od 26. mája 2014 do 25. mája 2018 nepreukázala domácu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorá sa vyžaduje podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v rozsahu 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
9. Vo Veľkej Británii podľa formulárov U1 britská inštitúcia osvedčila, že pracovala za obdobie od 26. mája 2014 do 30. júna 2014, od 12. januára 2015 do 30. júna 2015, od 15. septembra 2015 do 19. júla 2016, od 23. septembra 2016 do 31. mája 2017, a od 10. októbra 2017 do 25. mája 2018, pričom zamestnanecký vzťah skončila na základe vlastného rozhodnutia. Správny orgán prvého stupňa potom správne vyhodnotil, že v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby podľa právnych predpisov štátov EÚ, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi.
10. Žalovaný tak určil centrum jej záujmov v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vzhľadom na dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, vzhľadom na povahu a činnosť, ktorú vykonávala, má charakter a jej rodinný stav a rodinné väzby na území Veľkej Británie a pokiaľ ide o jej návraty na Slovensko, jedenkrát ročne asi na 3 mesiace, tieto nehodnotil ako významné pre zachovanie centra záujmov pri takejto dlhodobej pracovnej činnosti v zahraničí. Pokiaľ ide o bytovú situáciu, mal za to, že napriek tomu, že je spoluvlastníčkou domu a že peniaze zarobené v zahraničí investovala do nehnuteľnosti, za bydlisko je treba považovať miesto, kde pre daňové účely je definované bydlisko žalobkyne, čo u žalobkyne bola Veľká Británia.
11. Podľa žalovaného z formulára U2, poskytnutého úradom práce iného členského štátu vyplynulo, že žalobkyňa bola orientovaná na britský pracovný trh, bola tam s manželom, zdržiavala sa tam niekoľko mesiacov po dobu štyroch rokov, a z uvedeného dôvodu centrum záujmov žalobkyne je v mieste výkonu pracovnej činnosti. Tiež uviedol, že zamestnankyňa ukončila dobrovoľne svoj zamestnanecký vzťah. Mal za to, že právne predpisy Britského kráľovstva neumožňujú v takomto prípade poskytnúť dávku v nezamestnanosti.
12. Podľa žalovaného preto nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 a zisťovať podmienky ustálené týmto článkom, keďže centrum záujmov žalobkyne je upravené podľa čl. 11 ods. 1 a to na základe dohody oboch orgánov členských štátov v oblasti zamestnania. Pokiaľ ide o hodnotenie nariadenia podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, z tohto sa má vychádzať iba vtedy, ak nedôjde k zhode medzi členskými krajinami o otázke nároku zamestnanca, kedy sa má prihliadať na skutočné bydlisko a úmysel dotknutej osoby, zámer a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Zachovanie väzieb na území Slovenskej republiky je preto možné iba vtedy, ak by vo Veľkej Británii nebolo možné konštatovať, že sa tam ukotvila v tom právnom zmysle, avšak tam bola zamestnaná a odvádzala dane, príspevky do nemocenského a sociálneho poistenia. Preto napriek existencii vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti a citovým väzbám žalobkyne k Slovenskej republike, pre účely uplatnenia nároku pre podporu v nezamestnanosti, skutočný zámer žalobkyne by bolo možné sledovať len vtedy, ak by k takejto dohode nedošlo. Pokiaľ ide o dĺžku a prítomnosť na území členského štátu EÚ, situácia navrhovateľky bola taká, že počas mnohých rokov striedavo pracovala v zahraničí a vykonávala pobyty na území Slovenskej republiky, a nie je preukázané, že by bola na území Slovenskej republiky dosahovala príjem alebo vykonávala zamestnaneckú činnosť, alebo bola poistená.
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného, replika
13. Správnou žalobou zo dňa 23. septembra 2019, ktorá bola súdu doručená 25. septembra 2019 žalobkyňa žiadala zrušiť rozhodnutie zo dňa 25. júla 2019 číslo 54688-3/2019-BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Michalovce z 19. októbra 2018 číslo 8834/2018, vec vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania. Žalobkyňa podľa § 191 ods. 1 písm. c, d, e, f, g SSP žiadala napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy zrušiť, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a žalobkyni priznať úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. 14. Žalobkyňa v správnej žalobe totožne namietala nesprávnu interpretáciu zákona o sociálnom poistení, ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady číslo 987/2009, ktorým sa ustanovujú postupy vykonávania základného nariadenia.
15. Nestotožnila sa s právnymi závermi orgánov verejnej správy a uviedla, že prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce zo dňa 19. októbra 2018 pokladá za nezákonné pre nesprávnu interpretáciu článkov 61-62 základného, ako aj čl. 65 ods. 5 základného nariadenia.
16. Správne orgány dospeli k svojim právnym záverom na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu potrebného pre zákonné rozhodnutie vo veci. Ústredným problémom je nesprávne stanovenie centra záujmov žalobkyne na území Veľkej Británii, kde sa zdržiavala posledné štyri roky.
17. Žalované správne orgány nepokladali za dôležité a nebrali do úvahy ani vzťahy žalobkyne a jej manžela k Slovenskej republike a príbuzným, ani ich rozhodnutie finančné prostriedky získané v zamestnaní v inom členskom štáte investovať do spoločného bývania v obci P. a odkazujúc na vlastníctvo nehnuteľnosti ako aj na letenky, čím preukazovali trvalý kontakt so Slovenskou republikou a dlhý čas strávený v mieste bydliska, každoročne.
18. Predloženými dokladmi ako sú pracovné zmluvy vo Veľkej Británii a občianske preukazy, čestné vyhlásenia spoločne s manželom preukazovali, že sa iba z pracovných dôvodov zdržiavali mimo územia Slovenskej republiky a to pre dostatok pracovných príležitostí a možnosť zárobku, ktorý chceli investovať do nehnuteľnosti a bývania v Slovenskej republike. Uvedené, t. j. motivácia, nepostačovala pre záver správnych orgánov na stanovenie ich bydliska na území Slovenskej republiky a priznanie dávky v nezamestnanosti žalobkyni. Žalované správne orgány hodnotili predchádzajúce obdobie štyroch rokov strávených žalobkyňou v inom členskom štáte, pred podaním žiadosti žalobkyne o priznanie dávky v nezamestnanosti za jej dlhodobejší vzťah ku krajine, kde vykonávala žalobkyňa zamestnanie, bývala tam a odvádzala dane a centrum jej záujmov stanovili vo Veľkej Británii, a konštatovali nezachovanie centra záujmov v Slovenskej republike.
19. Podľa žalobkyne orgány verejnej správy nesprávne interpretovali dôvody, za ktorých bolo možné žalobkyni dávku v nezamestnanosti priznať, a ktorá závisela práve na vyhodnotenie žalobkyňou predložených dôkazov, ktoré žalované správne orgány však vyhodnotili v jej neprospech. Zámer žalobkyne pracovať v inom členskom štáte a získaný zárobok použiť v Slovenskej republike je zákonný, bol dôvodom ich zamestnania tam, a preto sa úrady dopustili pochybení v ich procesnom postupe i hmotnoprávnom vyhodnotení zisteného skutkového stavu do skutkových záverov, v zmysle zákona o sociálnom poistení a poukazovaných nariadení a tieto nesprávne interpretovali pri právnom posúdení veci. posúdili.
20. Žalobkyňa v súvislosti s jej pobytom v inej členskej krajine za účelom vykonávania zamestnania poukázala na to, že iný orgán Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad, jej manželovi priznal dávku v nezamestnanosti, aj keď pracovali a žili v inej členskej krajine, konkrétne na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie, spoločne.
21. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 4. decembra 2019, doručenom 9. decembra 2019 na správny súd, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zopakoval všetky argumenty, ktoré sa týkajú právnej úpravy aplikovanej správnymi orgánmi a to podmienky § 104 ods. 1, a ods. 6 zákona o sociálnom poistení a odkázal na všeobecné podmienky pre uplatnenie nároku na poskytnutie dávky v nezamestnanosti ako aj čl. 61 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, čl. 61 ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) tohto nariadenia, čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2019 a čl. 1 ods. 1 základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004. Uviedol, že v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 26. mája 2014 do 25. mája 2018, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobkyňa teda nesplnila základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. Nakoľko žalobkyňa dosiahla v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bolo v konaní o jej dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
22. V zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a
okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, preto odsek 2 nariadenia nebol aplikovateľný.
23. Do pozornosti dal judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018 a uviedol, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo aj trvajúci), a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j) základného nariadenia). V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. V nadväznosti na uvedené sa poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Súčasne upozorňuje, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie sú dôvody a okolnosti odchodu do zahraničia rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby. Na uvedené je teda možné nahliadať len ako na doplňujúce skutočnosti, ktoré môžu byť zohľadnené v prípade pochybností o mieste bydliska dotknutej osoby. Do pozornosti dal judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, kde v bode 30 odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky judikuje: II. otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. jl základného nariadenia). V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia "bydlisko" je miesto, kde osoba zvyčajne býva. V nadväznosti na uvedené poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.: 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Práve celková situácia osoby a dĺžka a trvalosť prítomnosti na území členského štátu Európskej únie sú rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých je možné posúdiť bydlisko dotknutej osoby (čo má priamy vplyv na nárok na dávku v nezamestnanosti). Na základe uvedeného boli rodinné väzby žalobkyne v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti dôkladne preskúmané. Žalobkyňa sa na území Veľkej Británie dlhodobo zdržiavala s najbližšou osobou manželom (špecifické postavenie manžela/manželky ako najbližšej osoby je v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku, č. k.: 1Sžso/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, výslovne uviedol (v bode 29), že nie je správne bez ďalšieho klásť na roveň vzťahy k rodičom a vzťahy k prípadnej manželke a prípadným deťom). Na základe uvedeného v preskúmavanej veci bolo vyhodnotené, že rodinná situácia žalobkyne jednoznačne svedčí o vytvorení jej väzieb na území Veľkej Británie. Vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku - rovnako ako v napadnutom rozhodnutí uvádza, že na spoluvlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku - rodinného domu, bolo v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti prihliadnuté. Rovnako žalovaná vzala do úvahy, že bytová situácia žalobkyne na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii bola pomerne stabilná. Spoluvlastníctvo žalobkyne k nehnuteľnosti, ktorú žalobkyňa v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii reálne nevyužívala na bývanie, v porovnaní s ostatnými skutočnosťami (najmä v porovnaní s pobytom na území Veľkej Británie a pracovná orientácia na britský pracovný trh, s jej rodinnou situáciou poukazujú na vytvorenie väzieb vo Veľkej Británii) a nepreukazuje zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia, aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, jednoznačná orientácia na britský pracovný trh, prítomnosť blízkej osoby vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachovala. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobkyne na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Veľkej Británie, jej rodinná aj bytová situácia. Žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území Slovenskej
republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, preto nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
24. Žalobkyňa, ktorá je právne zastúpená v replike k vyjadreniu žalovaného uviedla dňa 03. januára 2020, že jej nebol doručený originál písomného vyhotovenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce z 19. októbra 2018, č. 8834/2018-MiDvN žalobkyni, ktorý by obsahoval podpis a odtlačok úradnej pečiatky a ide o vadu konania prvostupňového aj odvolacieho konania, a odôvodňuje zrušenie rozhodnutí a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Nestotožňuje sa so žalovaným, že správny orgán stanovil v zmysle čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia centrum záujmov na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií. Prvostupňový správny orgán tak podľa názoru žalobkyne neurobil, ak poukazuje na skutočnosť, že pri rozhodovaní o nároku na dávku v nezamestnanosti správne orgány posudzovali vo vzťahu k žalobkyni obdobie od 26.05.2014 do 25.05.2018. Pokiaľ ide o jednotlivé kritériá uvedené v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia poukazuje vo vzťahu k žalobkyni na posudzované obdobia, kedy žalobkyňa pracovala vo Veľkej Británie, ale nezanedbateľnú časť tohto obdobia sa žalobkyňa zdržiavala na území Slovenskej republiky v trvaní niekoľkých mesiacov. Za pravdu skresľujúci a zavádzajúci považuje aj záver žalovaného, že sa žalobkyňa mala zdržiavať na území Veľkej Británie údajne 10 rokov, hoci sa žalobkyňa pravidelne vracala s manželom na adresu trvalého pobytu P. XX. Aj v tejto súvislosti zdôrazňuje, že obdobia poisteného zamestnania vo Veľkej Británii v rokoch 2015 až 2018, sa presne zhodujú s obdobiami manžela žalobkyne. Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad, manželovi žalobkyne nárok na dávku v nezamestnanosti priznala. Žalobkyňa pracovala počas jej pobytu vo Veľkej Británii v 9 pracovných pomeroch, nesprávny je podľa nej záver o trvalosti ňou vykonávaných činností. Žalovaný poukazuje iba na skutočnosti svedčiace v neprospech žalobkyne. Žalobkyňa poukazuje na vlastnícke právo aj investície nemalého rozsahu do nehnuteľnosti na Slovensku. Uvádza, že centrum jej hlavných záujmov sa nachádzalo na území Slovenskej republiky aj v rozhodnom období, a preto správne orgány boli povinné započítať aj doby jej zamestnania vo Veľkej Británii a priznať jej nárok na dávku v nezamestnanosti.
25. Označila úvahy žalovaného týkajúce sa možnosti alebo nemožnosti žalobkyne žiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie za nesprávne, lebo žalobkyňa požiadala o priznanie dávky v nezamestnanosti Slovenskú republiku a správny orgán bol povinný aplikovať čl. 61 a čl. 65 ods. 5 Základného nariadenia. K skutočnostiam uvádzaným žalovaným na s. 6 a 7 jeho vyjadrenia týkajúcim sa "britských právnych predpisov" preto nepovažuje za potrebné vyjadrovať sa. Odhliadnuc od uvedeného poukazuje na skutočnosť, že nešlo o skončenie pracovného pomeru jednostranným právnym úkonom zo strany žalobkyne.
III. Právne názory správneho súdu
26. Žalobkyňa žiadala o nariadenie pojednávania, ktoré správny súd v roku 2020 zrušil pre vyhlásenie núdzového stavu, pre šírenie pandémie Covid 19, vzhľadom na požiadavku žalobcu z 27. októbra 2020, ktorý zotrval na požiadavke nariadenia pojednávania vo veci. Správny súd nariadil pojednávanie na 24. novembra 2021, predvolanie prevzala žalovaná 5. augusta 2021 a žalobca 13. augusta 2021. Žalovaná sa písomným podaním doručeným súdu 05. novembra 2021 písomne ospravedlnila z neúčasti na pojednávaní a žalobkyňa tak urobila 24. novembra 2021, pričom vyjadrila súhlas vo veci konať a rozhodnúť aj bez jej účasti. Správny súd potom čo sa oboznámil s správnej žaloby a administratívneho spisu orgánov verejnej správy a správnou žalobou napadnutými rozhodnutiami, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku, zák. č. 162/2015 Z. z..
27. Podľa §2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods.
Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.
Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.
Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky, doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; U/jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi7 členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
V zmysle § 104 ods. 1 zákona poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
Podľa § 104 ods. 6 zákona rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. V zmysle § 196 od. 6 zákona účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
28. Úlohou správneho súdu vo všeobecnosti je preskúmať postup a rozhodnutia orgánov verejnej správy, pričom rozhodujúcim hľadiskom je ochrana subjektívnych práv účastníka konania (§ 2 ods. 1 CSP). Tento cieľ sa realizuje predovšetkým prostredníctvom zisťovania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vrátane dodržania predpísaného procesného postupu v celom administratívnom konaní. Pritom správny súd prihliada na závažnosť porušenia jednotlivých právnych noriem a možný vplyv takéhoto porušenia na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, dostatočne zistený skutkový stav, jeho zlé vyhodnotenie a nedostatočné odôvodnenie. Súd nepovažuje za potrebné podrobne sa venovať každému detailu konania pred správnymi orgánmi, či pred krajským súdom a nadbytočne tak opakovať fakty, ktoré sú účastníkom konania dobre známe a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zameria na rozhodujúce skutočnosti. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie a uplatnila si nárok na dávku v nezamestnanosti a že bezprostredne pred zaradením do evidencie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V posudzovanom období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie pracovala žalobkyňa na území členského štátu Európskej únie, na území Veľkej Británie.
29. V preskúmavanej veci ide o posúdenie otázky zachovania bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky počas jej činnosti ako zamestnanca na území Spojeného kráľovstva. Žalovaná dospela rovnako ako prvostupňový orgán k záveru, že si v relevantnom čase toto bydlisko nezachovala. Naopak žalobkyňa v konaní tvrdila, že počas trvania zamestnania Spojenom kráľovstve jej zostalo bydlisko na území Slovenskej republiky a napadnuté rozhodnutie vychádza najmä z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci žalobkyne.
30. Správny súd uvádza, že právny základ pre riešenie tohto sporu vyplýva z článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, v zmysle ktorého nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, pričom tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Takouto nezamestnanou osobou v zmysle čl. 65 ods. 2 je úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu. Pokiaľ by teda žalobkyňa v kritickom čase mala bydlisko na území Slovenskej republiky, mohla by poberať dávku v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, ktorú by mu vyplácala Sociálna poisťovňa. V opačnom prípade by kvôli absencii doby poistenia v zmysle zákona o sociálnom poistení nárok na dávku nemala. Správne orgány skúmali uplatniteľnosť týchto ustanovení na situáciu žalobkyne a dospeli k záveru, že si žalobkyňa nezachovala počas výkonu práce na území Veľkej Británie bydlisko na území Slovenskej republiky.
31. Podľa správneho súdu je potrebné vždy posudzovať situáciu žiadateľa komplexne a individuálne, čo žalovaný vykonal. Nepochybne pri stabilnej počas štyroch rokov, celkovo niekoľkoročnej pracovnej činnosti s relatívne trvalým ubytovaním, pri plnení si odvodových a daňových povinností vo Veľkej Británii, kde sa žalobkyňa zdržiavala a pracovala v posledných štyroch rokov od 26.05.2014 do 25.05.2018, je nutné konštatovať, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, pretože ide len o administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Zistené fakty žalovaný zahrnul do svojich úvah a položil ich do protikladu k ostatným zisteným skutočnostiam o pracovných a ubytovacích pomeroch žalobkyne spoločne s jej manželom na území Veľkej Británie. Žalovaný sa obšírnejšie venoval vysvetľovaniu, prečo návraty žalobkyne nepovažoval za dostatočné na zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky a nepovažoval za dostatočnú intenzitu týchto kontaktov pre záver o zachovaní bydliska žalobkyne na Slovensku. Súd poukazuje aj na to, že posudzovanie bydliska a súvisiaceho centra záujmu je do značnej miery spojené aj z poznania obvyklých životných situácií a ich variácií z čoho napokon vychádza aj aplikovaná európska legislatíva. Súd nepredpokladá, že by žalobkyni v skutočnosti po prečítaní napadnutého rozhodnutia neboli zrejmé úvahy žalovaného pre ktoré, považoval tvrdenia žalobkyne za nepostačujúce na to, aby si z pohľadu ich hodnotenia a porovnania urobil iný záver a to ten, že si žalobkyňa počas štvorročného, vždy v mesiacoch prevažujúceho pracovného pobytu vo Veľkej Británii nezachovala bydlisko na Slovensku. V predchádzajúcom období sa od roku 1994 do roku 2007 žalobkyňa zdržiavala na území Spojených štátov amerických, na čo uplatňované medzinárodné kritéria neplatia a nepodliehajú hodnoteniu centra záujmov, pokiaľ ide o započítanie doby poistenia.
32. Na základe obsahu administratívneho spisu pracovnú situáciu žalobkyne vo Veľkej Británii možno jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s orientáciou na britský pracovný trh. Je potrebné zopakovať, že žalobkyňa sa zdržiavala na území Veľkej Británie v posledných štyroch rokov od 26. mája 2014 do 25. mája 2018 vždy viac mesiacov, ako na Slovensku. V zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s ním označovanými skutočnosťami. Na území Veľkej Británie žalobkyňa pracovala celkovo v deviatich pracovných pomeroch. V žiadosti o dávku v nezamestnanosti, predloženej dňa 24. septembra 2018, žalobkyňa uviedla, že všetky pracovné pomery uzavreté od 18. septembra 2012 boli dohodnuté na neurčitý čas. Posledný jej pracovný pomer vo Veľkej Británii trval od 10. októbra 2017 do 25. mája 2018 a bol ukončený z jej podnetu (potvrdené aj vo formulári U1 (bod 3.4), zo dňa 15. augusta 2018).
33. Na území Veľkej Británie sa zdržiavala spolu s najbližšou osobou - manželom (manželstvo uzavreté v septembri 1999 v Spojených štátoch amerických). Počas výsluchu zo dňa 12. októbra 2018, počas pobytu vo Veľkej Británii sa na územie Slovenska vracala 1-krát ročne na dobu asi 3 mesiacov, vo Veľkej Británii bývala spolu s manželom v rôznych podnájmoch podľa miesta výkonu práce a na základe uvedeného je možné vyhodnotiť, že rodinná situácia navrhovateľky svedčí o vytvorení jej väzieb na území Veľkej Británie, kde v prenajatých nehnuteľnostiach spoločne žila s manželom, uhrádzala spoločné náklady a tvorila spoločnú domácnosť. Členský štát, ktorý sa považuje za miesto bydliska žalobkyne na daňové účely je ten, kde bola žalobkyňa zamestnaná, t.j. Veľká Británia, pretože daňové povinnosti si plnila na tomto území a toho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia.
34. Bytovú situáciu vo Veľkej Británii považovali orgány verejnej správy pri posudzovaní jej spoluvlastníctva k rodinnému domu za fakt neprimeraný pri posudzovaní jej centra záujmov vychádzajúc z hore uvedeného. 35. O správnosti týchto úvah podľa nich svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľka pred ukončením konania vo veci jej nároku na dávku v nezamestnanosti znovu odišla na územie Veľkej Británie. Na okraj súd
konštatuje, že ide o dôvod bez ujmy na právach žalobkyne v súvislosti so sťažením doručovania rozhodnutia správneho orgánu žalobkyni/.
36. Správny súd má zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa navrhovateľka v tomto čase dlhodobo zdržiavala (aj s blízkou osobou), bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane. V tejto súvislosti zároveň správny súd uvádza, že počas posledného obdobia zamestnanosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, je v súčasnosti reálne prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska. a to aj v prípade cezhraničných pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú ako i určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia so svojimi krajinami pôvodu.
37. V súlade s týmto správny súd podčiarkuje, že dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie, prítomnosť blízkej osoby správne boli vyhodnotené ako silnejšie ako uvádzané pravidelné návraty na Slovensko; spoluvlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, ktoré navrhovateľka uviedla ako väzby k Slovensku. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko" je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobkyne počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie. Správny súd pripomína možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, avšak ide len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti.
38. Správny súd konštatuje, že vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky, ustanovenie čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na jej vec nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.
39. Správny súd podčiarkuje záver žalovaného o tom, že v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 26. mája 2014 do 25. mája 2018, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobkyňa teda nesplnila základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti.
40. Z administratívneho spisu je zrejmé. že žalobkyňa preukázala formulárom U1, skutočnosť, že príslušná britská inštitúcia osvedčila, že žalobkyňa dosiahla v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie.
41. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku predstavuje článok 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie, zachoval bydlisko na území Slovenskej republiky /v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia/.
42. K tvrdeniu žalobkyne, že jej úmyslom nebolo nevrátiť sa na Slovensko, a že na území Veľkej Británie sa zdržiavala iba dočasne správny súd uvádza, že pobyt v zahraničí v dĺžke 4 rokov aj podľa súdu nie je možné považovať za dočasný. O záujme žalobkyne pracovať vo Veľkej Británii a jej zameraní na britský pracovný trh svedčí okrem iného aj skutočnosť, že sa tam za posledné 4 roky zdržiavala viac a dlhšie a pracovala tam, kým na Slovensku nie.
43. Žalobkyňa nesplnila základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. V posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, podľa bodu 39 tohto rozsudku žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
44. Správny súd opakovane pripomína, že uvedené bolo preukázané formulárom U1, zo dňa 15. augusta 2018, v ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila jej poistenie vo Veľkej Británii od 26. mája 2014 do 25. mája 2018 a jej pobyt tam bol vždy v jednotlivých rokoch viacmesačný a prevažujúci nad pobytom v Slovenskej republike. Žalovaný mal za to, že táto dĺžka pobytu a spôsob skončenia zamestnania deklarujú, že iný členský štát nepriznal dávku nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa nepožadovala, ale, nesvedčí o rozpore v názore zachovania bydliska. V zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, iba ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Nakoľko o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podrobne uvedených vyššie) pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel, ktorý v konaní deklarovala, pretože v porovnaní s dobou pobytu v inom členskom štáte, rodinnými pomermi a dĺžkou trvania tejto situácie a obsahom predloženého Formulára U1, nemožno konštatovať absenciu zhody medzi členskými štátmi. Správny súd tiež dodáva, že dávku v nezamestnanosti je potrebné uplatniť tam, kde boli plnené odvodové povinnosti, a priznanie dávky v nezamestnanosti súvisí s otázkou spôsobu skončenia zamestnania a právnej úpravy tohto členského štátu. Preto pokiaľ ide o priznanie dávky žalobkyni iným členským štátom a následnou možnosťou jej prenosu, ten by bol možný za podmienky priznanie dávky žalobkyni, ak by to bola žalobkyňa v inom členskom štáte požadovala. V ďalšom preto môže správny súd v úvahách vychádzať len z týchto záverov.
45. V tejto súvislosti sa dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom bode 30 odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 11, písm. j základného nariadenia)“.
46. Na vysvetlenie, v zmysle koordinačných nariadení pojem "bydlisko" je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. V tejto súvislosti pojem "trvalý pobyt" nie je možné stotožňovať s pojmom "bydlisko". V zmysle čl. 11 písm. j) základného nariadenia "bydlisko" je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k.: 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018 konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu; preto podľa súdu sú dlhodobé pobyty žalobkyne vo Veľkej Británii stabilného charakteru. Naopak
- v rámci týchto dlhodobých pobytov sa len prechodne a krátkodobo zdržiavala na území Slovenska. Napokon súd upozorňuje, že v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie sú dôvody a okolnosti odchodu do zahraničia rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby.
47. Práve celková situácia osoby a dĺžka a trvalosť prítomnosti na území členského štátu Európskej únie sú rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých je možné posúdiť bydlisko dotknutej osoby (čo má priamy vplyv na nárok na dávku v nezamestnanosti). Na základe uvedeného boli rodinné väzby žalobkyne v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti dôkladne preskúmané. Žalobkyňa sa na území Veľkej Británie dlhodobo zdržiavala s najbližšou osobou - manželom. Na základe uvedeného bolo vyhodnotené, že rodinná situácia žalobkyne jednoznačne svedčí o vytvorení jej väzieb na území Vel'kej Británie. Preto vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku - rovnako ako v preskúmavanej veci
- spoluvlastníctvo nehnuteľnosti - rodinného domu na Slovensku, bolo v konaní o nároku žalobkyne
slabším argumentom na preukázanie jej centra záujmov- rozhodných pre skúmanie nároku na dávku v nezamestnanosti.
48. Správny súd poukazuje i na to, že bytová situácia žalobkyne počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii bola pomerne stabilná, a i spoluvlastníctvo, v porovnaní s ostatnými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobým pobytom na území Veľkej Británie, so stabilnou pracovnou situáciou, orientáciou na britský pracovný trh, a jej rodinnou situáciou poukazujú na vytvorenie väzieb žalobkyne vo Veľkej Británii. Nepreukazuje to zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku v zmysle potrebnom a rozhodnom práve pre rozhodovanie o možnosti započítania doby poistenia vykonaného v inom členskom štáte, do doby potrebnej na jej priznanie podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
49. Súd opakovane poukazuje ďalej i na to, že rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska boli skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko žalobkyne. Dĺžka prítomností na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia, aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, prítomnosť manžela ako blízkej osoby vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenskej republiky nezachovala, počas činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie, pretože za členský štát sa považuje v otázkach bydlisko žalobkyne dané pre na daňové účely. Preto nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia v Slovenskej republike.
50. Napokon pokiaľ žalobkyňa poukazuje na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad, číslo: 9389/2018-PP-DvN, zo dňa 3. októbra 2018, ktorým bol jej manželovi priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti, je potrebné konštatovať, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania a nie je možné v každom konaní tvrdiť totožnosť podmienok i faktov oboch, alebo viacerých konaní.
51. Pre posúdenie toho, či mala žalobkyňa zachované bydlisko na Slovensku, preto podľa súdu nie je napokon ani rozhodujúce, že po skončení pracovného vzťahu sa žalobkyňa vrátila na Slovensko a zarobené peniaze investovala do spoločného domu. Stanovisko žalovaného, že počas výkonu práce v inej členskej krajine si žalobkyňa nezachovala bydlisko na Slovensku, je tak primerané a závery správnych orgánov nie sú v rozpore s rozhodujúcimi zisteniami.
52. Úmysel žalobkyne v zhora uvedených otázkach by bol v zmysle čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, ak by sa nepodarilo dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami členských štátov. V súdenom prípade však aj stanovisko britskej inštitúcie chápe ako zhodné, pokiaľ ide o tvrdenie, že trvaním pôsobenia tam je bydlisko žalobkyne dané vo Veľkej Británii. Na záver súd ďalej poznamenáva v zmysle uvedenej vyššej judikatúry Najvyššieho súdu, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo aj trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 11, písm. j/ Základného nariadenia). Preto pre nezachovanie bydliska na Slovensku sa nevyžaduje, pevne rozhodnutie odsťahovať sa zo Slovenska navždy, ale ide len o prostriedok spojený z hodnotením z faktu dlhodobého pracovného pôsobenia v inom členskom štáte, kde osoba pracuje a žije s rodinnými väzbami tam dlhodobo a je súčasťou dôchodkového poistenia tam.
53. Správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že žalobkyňa na predpísanom tlačive požiadala o dávku v nezamestnanosti, a že bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie a bol bola dlhodobo zamestnaná vo Veľkej Británii; a denne alebo aspoň raz za týždeň sa nevracala do miesta bydliska; napokon nárok na dávku v nezamestnanosti v členskom štáte si neuplatnila, preto dôvodne prvostupňový správny orgán žiadosti žalobkyne o príslušnú dávku nevyhovel. Prvostupňový správny orgán predmetnej žiadosti žalobkyne nevyhovel po tom, čo uzavrel, že žalobkyňa aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku pobytu,
dĺžku vykonávaného zamestnania a prítomnosť blízkej osoby, si na území Slovenskej republiky centrum záujmov nezachovala.
54. Správny súd dospel k záveru, že správne orgány postupovali procesným predpisom predpokladaným spôsobom, keď tieto vykonali dostatočné dokazovanie pre objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií plynúcich z článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Z obsahu oboch správnych rozhodnutí jasne vyplýva, aké skutočnosti vzali správne orgány v úvahu pri ustaľovaní záveru, že bydlisko (centrum záujmov) žalobkyne sa nachádza v inom členskom štáte - vo Veľkej Británii. Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
55. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, správny súd podporuje záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve vo Veľkej Británii. Úmysel žalobkyne, že chce zotrvať na Slovensku, pre prejednávanú vec nebol relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, zostane otázka ustálenia centra záujmov otvorená. Odhliadnuc od uvedeného, v prípade, ak by posudzovanie úmyslu malo pre prejednávanú vec relevanciu, správny súd uvádza, že aj úmysel nie je možné chápať iba v rovine hypotetickej, ale samotný prejav dotknutej osoby musí vychádzať aspoň čiastočne z reálneho základu; inak povedané aj slovami Súdneho dvora Európskej únie sa musí úmysel posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti a okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko v určitom mieste samo osebe nestačí na účely uplatnenia uvedeného odseku 2 článku 11 Vykonávacieho nariadenia (C-255/13 /proti Health Service Executive).
56. Správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobkyňa nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval. Bola tiež zistená zhoda názorov na bydlisko žalobkyne medzi obomi inštitúciami, žalobkyňa uviedla, že všetko, čo chcela namietať, je obsahom podaného odvolania.
57. Správny súd uvádza, že v preskúmavanej veci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci vychádzajúc primárne zo skutočností, uvádzaných samotným žalobcom. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z. z.. Rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Preto správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, podľa § 190 SSP.
58. Správny súd žalobkyni podľa § 167 a nasl. SSP náhradu trov konania nepriznal, pretože nebola v konaní úspešná. Žalovaný si odôvodnené trovy konania neuplatnil a súd mu ich tak nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.