Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15CoCsp-43-2021.pdf
PDF · 108.42 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoCsp/43/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Česká republika, Břeclav, Náméstí T.G. Masaryka 2392/17, IČO: 04 355 211, zast. Mgr. Zuzana Bírová, advokátka, Americká 2, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, proti žalovanému: D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.R. R. XXX/XX, W. nad U., zast. Špireková &Partners s.r.o., so sídlom Nám. Matice slovenskej 6, Žiar nad Hronomn, IČO: 47 232 811, o zaplatenie sumy 450,00 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 12. 07. 2021, č. k. 5Csp/44/2021 - 83, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol: „I. Súd žalobu žalobcu zamieta. II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške.“ 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia pohľadávky 450,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 18.05.2018 do zaplatenia, titulom vrátenia úveru, ktorý žalobca poskytol žalovanému na základe Smlouvy o úvěru č. XXXXXX zo dňa 18.04.2018. Nárok uplatnil návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným elektronicky Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 27.04.2021 v upomínacom konaní, pričom upomínací súd vec postúpil dňa 11.06.2021 Okresnému súdu Banská Bystrica na konanie ako vecne a miestne príslušnému na prejednanie veci podľa CSP (potom ako žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu a žalobca v zákonom stanovenej lehote navrhol pokračovanie v konaní).
3. Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 18.04.2018 Smlouvu o úvěru č. XXXXXX (ďalej „Zmluva o úvere“) prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie (webovej stránky www.minipozicka.sk). Na jej základe žalobca poskytol žalovanému jednorázový, bezúčelový úver vo výške 450 eur bezhotovostne. Úver bol splatný dňa 09.05.2018, pričom žalovaný mal žalobcovi zaplatiť istinu navýšenú o poplatok za poskytnutie úveru vo výške 96,- eur, teda celkom sumu 546 eur. Posúdením Zmluvy o úvere súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) avšak daný úver nie je spotrebiteľským úverom podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na dobu trvania úveru - splatnosť úveru do 3 mesiacov (§1 ods. 3 písm. l) cit. zákona). Na daný zmluvný vzťah sa vzťahuje aj zákon č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku. Zo Zmluvy o úvere je zrejmé, že zmluvu uzatvorila a úver poskytla spoločnosť (žalobca), ktorá na území Slovenskej republiky poskytovala úvery
bez povolenia na činnosť od Národnej banky Slovenska (§ 20 ods. 1 resp. § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch), preto je Zmluva o úvere neplatná (§ 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch). Nárok žalobcu je tak možné posúdiť iba ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia - plnenie z neplatného právneho úkonu (§ 451 Občianskeho zákonníka). Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému sumu 450 eur a že žalovaný mu nevrátil žiadnu sumu. Žalobca by tak mal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného. Súd však vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania (ale aj v zmysle ust. § 54a Občianskeho zákonníka ex offo) prednostne posudzoval uplatnený nárok z hľadiska dodržania ustanovení upravujúcich premlčanie t.j. podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný. Žalobca svoj nárok neuplatnil na súde v dvojročnej premlčacej dobe preto mu nárok nemožno priznať (§54a Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalobca poskytol žalovanému úver dňa 20.04.2018, od prvého nasledujúceho dňa začala plynúť žalobcovi dvojročná lehota na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a uplynula dňa 20.04.2020. Žalobca návrh na súd podal dňa 27.04.2021, teda po uplynutí premlčacej doby. Súd žalobu žalobcu zamietol.
4. Bez ohľadu na tvrdenia žalobcu, že vzťah strán sa má spravovať podľa právnych predpisov Českej republiky, súd ex offo posudzoval medzinárodnoprávne aspekty sporu. Mal za to, že podľa slovenského aj európskeho práva je možné považovať vzťah medzi žalobcom a žalovaným za spotrebiteľský vzťah. V zmysle čl. 18 ods. 2 Nariadenia Brusel Ia súd má právomoc rozhodnúť tento spor, nakoľko žalovaný spotrebiteľ má bydlisko v Slovenskej republike. Vo vzťahu k rozhodnému právu súd zistil, že VOP poskytnutia úveru v bode 04. stanovujú na daný zmluvný vzťah použitie právneho poriadku Českej republiky. Z úradnej povinnosti súd skúmal, ktoré právo je pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie a dospel k záveru, že právny vzťah strán sa má riadiť právnym poriadkom Slovenskej republiky a to aj s poukazom na čl. 6 ods. 1, 2 nariadenia Rím I, keďže dojednanie o rozhodnom práve sa nachádza len vo VOP, ktoré boli prílohou zmluvy o úvere, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ovplyvniť voľbu rozhodného práva a tak dohodu strán zmluvy o voľbe práva nemožno mať za platnú. Taktiež žalobca nemal v čase poskytovania peňažných prostriedkov žalovanému udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov a pôžičiek na území SR.
5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, preto súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške trov rozhodne súd samostatným uznesením.
6. Proti rozsudku podľa žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobca namieta, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel nedostatočným a nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne posúdil vec a rozsudok odôvodnil nedostatočne. Žalobca súhlasí s tým, že žalovaný má postavenie spotrebiteľa a uzavretá zmluva je zmluva spotrebiteľská. Taktiež nenamieta voči založeniu právomoci slovenského súdu s ohľadom na Nariadenie Brusel I. Avšak nesúhlasí so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva v zmysle nariadenia Rím I. a so záverom súdu o absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere len preto, že žalobca nemá na území SR udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a nesúhlasí ani s nadväzujúcim posúdením námietky premlčania.
8. Žalobca je subjekt založený a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má právo ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky zapísaného v obchodnom registri vo forme poskytovania alebo sprostredkovania spotrebiteľského úveru. Teda je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu a to vo viacerých jazykových verziách (napr. aj českej).
9. V prípade žalobcu je treba vychádzať zo všeobecných zásad zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ (čl. 54, 65, ). Členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nespĺňajú vnútroštátne požiadavky toho členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Európsky súdny dvor v rozhodnutí Cassis de Dion v zásade vyjadril, že domovská krajina nielen vydáva oprávnenie na vykonávanie činnosti spoločností usídlenej na svojom území, ale dohliada i na jej všetky aktivity vrátane tých, ktoré sú vykonávané
na území iného členského štátu EÚ. (Viď. aj ESD vec C-384/93 Alpine Investmens - domovský štát je najlepšie situovaný na to, aby reguloval jej praktiky. Aj keby si prijímací štát želal zastaviť tieto praktiky alebo ich vykonávanie podrobiť určitým podmienkam, nemôže to učiniť bez spolupráce s príslušnými orgánmi prvého štátu t.j. domovského.) V zmysle odôvodnenia čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 20008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v súlade so zmluvou vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb a sloboda usadiť sa. Neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou, prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany NBS. Právo spotrebiteľských úverov je Európskou úniou plne harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území SR ani podnik, ani organizačnú zložku.
10. Rozsudok považuje žalobca naviac za neprípustné, prekvapivé rozhodnutie pre žalobcu, pretože súd prvej inštancie prišiel k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy z vlastnej iniciatívy a nedal možnosť sa žalobcovi k takémuto právnemu záveru vyjadriť, čo žalobca robí v tomto odvolaní.
11. V danom prípade žalobca - veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie v Slovenskej republike. Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázal, ale na použití (aplikácii) ktorého sa aj dohodli. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Vzhľadom na uvedené je tak vo veci konajúci súd povinný aplikovať České právo.
12. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. tu Slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, alebo ak veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v „svojej“ krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca vykonáva svoju činnosť v Českej republike. Pokiaľ ide o smerovanie činnosti na krajinu pobytu spotrebiteľa , tak samotné odôvodnenie k nariadeniu Rím I ako aj odborná literatúra uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky, ani či sú na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnuté na kontaktovanie podnikateľa. Ak teda súd prvej inštancie založil svoj právny záver iba na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „sk“ (aj keď popritom prevádzkuje stránku končiacu na „cz“ v českom jazyku) založil právne posúdenie veci na nesprávnych a nedostatočných skutkových zisteniach. Samotná webová stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu sprostredkovateľa (je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné.
13. Nesprávny je aj záver súdu o uplynutí premlčacej doby. Súd zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy. No z ust. § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, vyplýva povinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy konal v rozpore s cit. ustanovením.
14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť z vecne správnych dôvodov. Uviedol, že tvrdenia žalobcu uvádzané v jeho odvolaní nie sú pravdivé a účelovo skresľujú realitu s cieľom zrušenia rozsudku.
15. Žalovaný v prvom rade poukazuje na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12.12.2006 o službách na vnútornom trhu, ktorá sa zaoberá potrebou odstrániť prekážky týkajúce sa slobody poskytovateľov usadiť sa v členských štátoch a voľného pohybu služieb medzi členskými štátmi a zaručiť príjemcom a poskytovateľom právnu istotu potrebnú na praktický výkon týchto dvoch základných slobôd uvedených v zmluve. Žalovaný poukazuje na to, že v zmysle Smernice by mala možnosť získania prístupu k činnosti v oblasti služieb podliehať udeleniu povolenia príslušným orgánom, len ak je takéto rozhodnutie v súlade s kritériami nediskriminácie, nevyhnutnosti a proporcionality V zmysle čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo dňa 14.06.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (prepracované znenie): „Členské štáty požadujú od úverových inštitúcií, aby pred začatím svojej činnosti získali potrebné povolenie. Bez toho, aby boli dotknuté čl. 7 až 12, stanovia požiadavky na udelenie tohoto povolenia a oznámia ich Komisii a európskemu orgánu dohľadu“. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách: „Bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti. Z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak“ . Žalovaný s poukazom na uvedené sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu týkajúceho sa neexistencie podmienky povolenia zo strany NBS k poskytovaniu spotrebiteľských úverov. Slovenská republika si ako členský štát EÚ stanovila podmienky poskytovania úverov v súlade s právom Spoločenstva. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že predmetným povolením disponuje, a preto nemožno jeho činnosť na území SR považovať za oprávnenú.
16. Navyše žalovaný v konaní preukázal svoje tvrdenia, že má trvalý pobyt na území SR a o pôžičku požiadal prostredníctvom webovej stránky www.mimnipozicka.sk <http://www.mimnipozicka.sk>, ktorá je slovenskou webovou stránkou a teda úver mal byť poskytnutý v Slovenskej republike. Poskytovať spotrebiteľské úvery na území SR môžu len subjekty s povolením udeleným NBS. Keďže žalobca nemá povolenie na poskytovanie úverov od NBS súd správne dospel k záveru, že akékoľvek uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území SR znamenalo konanie v rozpore so zákonom, zmluva na základe ktorej žalobca uplatnil svoj nárok je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami § 11, § 24b zákona č. 129/2010 Z.z. neplatná.
17. Žalovaný odmieta aj tvrdenie žalobcu o vzájomnej dohode o voľbe rozhodného práva. Žalobca túto skutočnosť ani ničím nepreukázal. Súd z úradnej povinnosti skúma, ktoré právo je pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie a v tomto prípade aj dospel k záveru, že právny vzťah strán sporu by sa mal riadiť právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to aj s poukazom na čl. 6 ods. 1, 2 nariadenia Rím I. Dojednanie o rozhodnom práve sa nachádza vo vopred predbežne pripravenej podobe Zmluvy, navyše len vo VOP, ktoré boli prílohou Zmluvy o úvere. Žalovaný ako spotrebiteľ preto nemal reálnu možnosť ovplyvniť voľbu rozhodného práva a preto takéto určenie rozhodného práva nie je možné považovať za voľbu spotrebiteľa. Je preto dôležité skúmať, ktoré právo je pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že právny vzťah sporu sa má riadiť právnym poriadkom Slovenskej republiky.
18. Žalovaný považuje za správny aj záver súdu o počítaní premlčacej doby. Žalobca neuviedol, kedy presne žalovanému poskytol peňažné prostriedky. Stalo sa tak určite do 10.05.2018, ktorý dátum uviedol žalobca ako dátum kedy nastala splatnosť dlhu žalovaného. Už v tomto čase muselo byť žalobcovi zrejmé, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu. Subjektívna lehota žalobcu na uplatnenie bezdôvodného obohatenia tak uplynula najneskôr 10.06.2020. Od tohto dátumu najneskôr je možné považovať pohľadávku žalobcu voči žalovanému za premlčanú, nakoľko konanie začalo podaním na súde dňa 27.04.2021, pohľadávku ako premlčanú v zmysle § 54a Občianskeho zákonníka nemožno vymáhať.
19. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. rozhodnutie je náležiíte odôvodné. 19.
20. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
21. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že okresný súd vec správne skutkovo a právne posúdil. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd, na tieto dôvody odkazuje. Odvolací súd v súlade s ods. 2 ust. § 387 CSP svoje rozhodnutie bližšie neodôvodňoval iba dodáva, že rozhodnutie okresného súdu je odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, teda náležite, presvedčivo a je preskúmateľné. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol z akých konkrétnych zistených skutkových okolností vychádzal, keď žalobcom uplatnený nárok posúdil ako nedôvodný.
23. Zistený skutkový stav umožnil súdu rozhodnúť vo veci tak, že žalobu zamietol. Ani s ohľadom na námietky vznesené žalobcom, nemožno dospieť k inému záveru než k akému dospel okresný súd z hľadiska dodržania kritérií spôsobu dojednávania pre platnosť dojednania o voľbe rozhodného práva. Správne vyhodnotil okresný súd aj nedostatok na strane žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery, iné úvery a pôžičky na území Slovenskej republiky, že elementárnou podmienkou oprávňujúcou veriteľa na takúto činnosť bola existencia povolenia Národnej banky Slovenska. Nadväzne správne konštatoval, že nakoľko spoločnosť žalobcu takýmto povolením nedisponuje je Zmluva o úvere uzatvorená so žalovaným absolútne neplatná, t. j. akékoľvek uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území SR znamenalo konanie v rozpore so zákonom a na základe toho založené záväzkové vzťahy sú neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami 11, § 24b zákona č. 129/2010 Z.z.. o spotrebiteľských úveroch. Vykonanými dôkazmi by žalobca v konečnom dôsledku nedokázal privodiť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a to vzhľadom na zistené a preukázané márne uplynutie 2 ročnej premlčacej doby, pričom súd príslušné ustanovenia upravujúce problematiku premlčania bezdôvodného obohatenia (§ 107 Občianskeho zákonníka) interpretoval a aplikoval v súlade so zákonom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické a právne akceptovateľné.
24. V odvolacom konaní odvolateľ neuviedol žiadne vecné dôvody vo vzťahu k napadnutému výsledku a odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať na výsledok vo veci vplyv. Odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Možno poukázať aj na dôvody uvádzané žalovaným v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, sú patričné a zodpovedajúce danej veci.
25. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej, z vecne správnych dôvodov potvrdil aj závislý výrok o trovách konania.
26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %). O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
27. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).