Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-111-2020.pdf
PDF · 145.58 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/111/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: O.. Š. Č., D. XX.XX.XXXX, H. N. S. XXX, W., právne zastúpený: JUDr. Alojz Baránik, advokát, s.r.o., Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 46 940 561 proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, Bratislava o náhradu škody v sume 657,- € spolu s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 4C/104/2016-88 zo dňa 13. septembra 2019 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III., IV. p o t v r d z u j e .
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná zamieta. II. Súd konanie v časti o zaplatenie 33,- € zastavuje. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 624,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 05.09.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Súd žalobcovi voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 89,96%.
1.1. Svoje rozhodnutie v časti zamietnutia návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok I.) ustanoveniami § 162 ods. 1 písm. c),§ 162 ods. 2 a 3 C.s.p., keď uviedol, že návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ C.s.p. podáva súd vtedy, ak táto otázka ešte nebola Súdnym dvorom EÚ zodpovedaná. Musí ísť len o výklad únijného práva. Súdny dvor EÚ v rozsudku z 5.10.2006 v spojených veciach C-290/05 a C-333/05, ktorých predmetom boli návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES rozhodoval vo veci zavedenia obdobnej registračnej dane v Maďarskej republike a v rozhodnutí podal podrobný výklad článku 110 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 90 Zmluvy o EÚ). Je potrebné prisvedčiť žalovanej, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163) a pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Vo veci žaloby žalobcu o náhradu škody súd konštatoval porušenie práva EÚ vnútroštátnou úpravou tzv. „registračnej dane“ odporujúcou čl. 11 Dohody o spolupráci. Toto porušenie je podľa názoru súdu tak jednoznačné, že nie je potrebné žiadať o začatie prejudiciálneho konania tak ako navrhla žalovaná, preto súd jej návrh zamietol. Len na margo súd prvej inštancie dodal, že v prípade predmetného rozsudku Súdneho dvora EÚ ide o prípad plne porovnateľný so Slovenskou republikou. Hoci právnym základom žalobcom podanej žaloby nie je čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, ale
čl. 11 Dohody o spolupráci, tak ako súd už vyššie uviedol, význam predmetných článkov je rovnaký a aj keď prejudiciálny rozsudok nie je všeobecne záväzný, podporuje konštatovanie súdu o porušení práva EÚ vo veci prejednávanej žaloby žalobcu.
1.2. Rozhodnutie v časti zastavenia konania ( výrok II.) odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145, § 146 ods. 1, 2 C.s.p. Keďže žaloba bola žalobcom v časti o zaplatenie sumy 33,- € vzatá späť pred predbežným prejednaním sporu a prvým pojednávaním súd konanie v tejto časti žaloby zastavil.
1.3. Rozhodnutie vo veci samej (výrok III.) súd prvej inštancie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca v októbri 2013 kúpil v Republike San Marino ojazdené motorové motorové vozidlo Škoda Superb Combi 2.0 TDI o výkone 125 kW, WIN: H.. Pri prihlasovaní tohto motorového vozidla do evidencie motorových vozidiel na príslušnom orgáne Policajného zboru za toto prihlásenie dňa 18.10.2013 zaplatil správny poplatok, tzv. „registračnú daň“ podľa položky 65 písm. b/ z. č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch vo výške 657,- €, ktorej výška bola určená na základe výkonu motora. Za prihlásenie rovnakého ojazdeného motorového vozidla, s rovnakým výkonom motora zakúpeného v SR (druhá registrácia) zákon č. 145/1995 Z.z. v danom čase podľa položky 65 písm. e/ stanovoval fixný správny poplatok vo výške 33,- €. Žalobca zaplatil zároveň podľa položky 76 písm. a/ z.č. 145/1995 Z.z. za pridelenie ev. čísla a vydanie tabuliek s evidenčným číslom poplatok 33,- €, teda spolu 18.10.2013 zaplatil 690,- €. Žalobca sa so Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 657,- € zo dňa 16.02.2016 obrátil na Ministerstvo vnútra SR. Listom z 02.03.2016 Ministerstvo vnútra SR postúpilo predmetnú žiadosť o predbežné prerokovanie na Ministerstvo financií SR ako orgánu príslušnému konať v mene štátu, nakoľko z obsahu žiadosti vyplýva, že údajná škoda mala byť žiadateľovi spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti MF SR. Predmetný list bol zaslaný žalobcovi na vedomie. Ministerstvo financií SR listom z 26.08.2016, č. MF/011744/2016-241, doručeným žalobcovi 05.09.2016 tomuto oznámilo, že prerokovalo jeho nárok na náhradu škody a tento považuje za neopodstatnený.
1.4. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami článkov 7 ods. 2, 144 ods. 1, 152 ods. 4 Ústavy SR , Položkou 65 písm. b), e), Položky 76 písm. a) zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom do 31.10.2013, ustanoveniami článkov 28, 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, ustanovením článku 11 Dohody o spolupráci a colnej únii medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Republikou San Marino, ustanoveniami § 21, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanoveniami § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov § 3 nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z. keď uviedol, že žalobca si svoj nárok uplatnil ako nárok na náhradu škody voči štátu - Slovenskej republike, ktorá má zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením práva EÚ. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ je súčasťou Zmluvy o fungovaní EÚ a tým aj úniového právneho poriadku (napr. Francovich a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s: I-5357, Brasserie du pecheur a Factortame, C-46 a 48/93, 5.3.1996, Zb. s I-1029). Členské štáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a právnickým osobám škodu spôsobenú porušením úniového práva (napr. Köbler, C-224/01, 30.9.2003, Zb. s. I-10239). Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa tejto zodpovednosti nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. V zmysle rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. Evans, C-63/01, 4.12.2003, Zb. s. I-14447, Haim, C-424/97, 4.7.2000, Zb. s. I-5123, Carbonari, C-131/97, 25.2.1999, Zb. s. I-1103 a iné) vyplýva, že na vznik zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ sa vyžaduje, aby: 1. porušená úniová norma priznávala práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladala povinnosti pre členský štát; 2. porušenie úniového práva bolo dostatočne závažné; 3. medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existovala priama príčinná súvislosť a 4. aby škoda naozaj vznikla.
1.5. Prvoinštančný súd poukázal nato, že žalobca sa domáhal náhrady škody z dôvodu, že štátom určená výška „registračnej dane“ porušuje primárne právo EÚ, konkrétne čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ a je aj v rozpore s čl. 28 a nasl. Zmluvy o fungovaní EÚ, t.j. so zásadou voľného pohybu tovaru ako jednej zo základných zásad predmetnej zmluvy. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe (viď aj uznesenie NS SR 7Cdo/25/2018 z 29.11.2018) a teda právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia. S poukazom na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR súd dospel k záveru, že v danej veci došlo k porušeniu primárneho práva
EÚ, tak ako argumentoval aj žalobca, avšak nie čl. 110 ZFEÚ, ale určená výška „registračnej dane“ v z.č. 145/1995 Z.z. je v rozpore s vyššie cit. čl. 11 Dohody o spolupráci Európskeho hospodárskeho spoločenstva s Republikou San Marino (ďalej tiež Dohody o spolupráci), ktorá je súčasťou primárneho práva EÚ, nakoľko súčasná EÚ je právnym nástupcom Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Článok 110 a ani článok 28 Zmluvy o fungovaní EÚ nemôžu byť právnym základom v danej veci, nakoľko žalobca kupoval motorové vozidlo v Republike San Marino, ktorá nie je členským štátom EÚ. Žalobcova argumentácia uvedenými článkami by bola pádna v prípade nákupu vozidla v členskom štáte EÚ a to aj vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-290/05 a C-333/05 z 5.10.2006 a tiež skutočnosť, že aj podľa vyjadrenia žalovanej bol zákon č. 145/1995 Z.z. v predmetnej časti upravený novelou práve s ohľadom potreby zosúladenia národnej legislatívy s čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom však túto argumentáciu je možné použiť aj k čl. 11 uvedenej Dohody o spolupráci, ktorého význam (podobne ako význam čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ) spočíva v zákaze diskriminácie výrobkov strán Dohody daňovými opatreniami zmluvných strán. Tzv. vonkajšie dohody EÚ ako súčasť primárneho práva EÚ, medzi ktoré patrí aj predmetná Dohoda o spolupráci a colnej únii medzi EHS a Republikou San Marino, sú záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty, pričom EHS je právny predchodca EÚ (čl. 216 ods. 2 ZFEÚ a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Schlütter, 9/73,24.10.1973, Zb. s. 1135, International Fruit Company 21-24/72, 12.12.1972, Zb. s. 1219 a Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Slovenská republika ako členský štát EÚ má povinnosť zabezpečiť úplný účinok práva EÚ. Preto nesmie priamo, ani prostredníctvom zriadených alebo uznaných orgánov porušiť alebo tolerovať porušenie práva EÚ alebo ohroziť jeho účinky (Amsterdam Bulb, 50-76, 2.2.1977, Zb. s. 137). Skutočnosť, že Slovenská republika mala a má možnosť zaviesť diferencovanú výšku poplatku na základe rôznych kritérií je nesporné, ale aj tieto kritériá sa musia uplatňovať nediskriminačným spôsobom. Problém teda v danom prípade nie je v kritériách ako takých, ale v tom, že boli iné pre ojazdené vozidlá dovezené zo zahraničia (prvá registrácia) a iné pre ojazdené vozidlá kúpené a prevádzkované na Slovensku (ďalšia registrácia). Stanovením rôznych kritérií pre určenie výšky poplatku teda došlo zo strany Slovenskej republiky k porušeniu čl. 11 Dohody o spolupráci, z ktorého vyplýva, tak ako aj z obdobného článku 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, právo pre fyzické alebo právnické osoby, aby výrobky neboli diskriminované daňovými opatreniami a zároveň zakladá povinnosti v tomto smere pre členský štát.
1.6. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že závažnosť porušenia úniového práva je v danom prípade daná tým, že Slovenská republika porušila primárne právo EÚ, k čomu súd uviedol, že na základe kritérií vyplývajúcich z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ pri vymedzovaní tohto znaku je možné konštatovať, že Slovenská republika prekročila zjavne a závažným spôsobom hranice svojej voľnej úvahy pri výkone normotvornej právomoci. Z cit. čl. 11 Dohody o spolupráci jednoznačne vyplýva záväzok upustiť od akýchkoľvek daňových vnútroštátnych opatrení vedúcich k diskriminácií medzi výrobkami, avšak určená výška registračnej dane jednoznačne diskriminovala ojazdené vozidlá dovezené zo zahraničia pred tými, ktoré boli kúpené a prevádzkované v SR. Napokon je významné uviesť, aj keď šlo o rozhodnutie v prejudiciálnom konaní týkajúce sa „registračnej dane“ v Maďarskej republike, že predmetný stav v Maďarskej republike bol plne porovnateľný so stavom v SR a toto porušenie práva EÚ v Slovenskej republike pretrvávalo aj napriek existencii už vyššie uvedeného právoplatného rozsudku Súdneho dvora z 5.10.2006, v spojených veciach C-290/05 a C-333/05, ktorým bol poskytnutý výklad obdobného článku a to článku 110 Zmluvy o fungovaní EÚ a ktorý bol napokon, ako bolo už spomenuté, aj jedným z dôvodov zmeny zákona č. 145/1995 Z.z. zosúlaďujúcej uvedený správny poplatok s právom EÚ. V konaní bola preukázaná aj existencia príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ a vznikom škody, ktorá vznikla žalobcovi práve uhradením správneho poplatku vo výške určenej zákonom 145/1995 Z.z., ktorý ale v rozpore s čl. 11 Dohody o spolupráci stanovoval rozdielnu výšku poplatku na výrobky (ojazdené motorové vozidlá) dovezené zo zahraničia oproti rovnakým výrobkom kúpeným na Slovensku. Žalobca v konaní tiež preukázal vznik škody, ktorá mu vznikla uhradením správneho poplatku, tzv. „registračnej dane“ vo výške stanovenej položkou 65 písm. b/ zákona č. 145/1995 Z.z., odporujúcej čl. 11 Dohody o spolupráci a to vo výške 624,- €, predstavujúcej rozdiel medzi žalobcom uhradeným správnym poplatkom za prvý zápis držiteľa motorového vozidla vo výške odstupňovanej podľa výkonu motora vo výške 657,- € a správnym poplatkom v zmysle položky 65 písm. e/ zákona č. 145/1995 Z.z. stanoveným za zápis držiteľa motorového vozidla už pred tým registrovaného na Slovensku bez akýchkoľvek ďalších kritérií, v sume 33,- €. Žalovaná v konaní síce poukazovala na zásadu spravodlivosti a rovnocennosti, keď žiadatelia o zápis ojazdeného motorového vozidla už v zmysle novely zákona č. 145/1995 Z.z. účinnej od 01.02.2017 platia poplatok za zápis vozidla daný súčinom výkonu motora a koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, pričom
žiadateľom pred účinnosťou tejto zmeny sa na predmetné kritériá neprihliadalo, avšak v tomto smere nenavrhla žiadne dokazovanie a súd má za to, že pri žalobcom preukázanej výške škody je zásada rovnocennosti a efektivity dodržaná, nakoľko v danej veci je rozhodný čas ten, v ktorom žalobca platil predmetný poplatok, bez ohľadu na neskoršie zmeny legislatívy.
1.7. V konaní vyvstala medzi stranami ako sporná otázka aplikácie z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na náhradu škody z porušenia práva EÚ. K tomuto súd uvádza, že zákon č. 514/2003 Z.z., aj vzhľadom na tento prípad, zjavne nepokrýva všetky prípady náhrady škody voči štátu. Obsahuje taxatívne určené skutkové podstaty určených konaní a rozhodnutí za ktoré štát zodpovedá, avšak nárok z titulu porušenia práva EÚ aplikáciou ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré sú v rozpore s primárnym právom EÚ nemá v zákone oporu. Nemožno však navodzovať dojem, že ak určitý spôsob vzniku škody nie je predpokladaný v zákone č. 514/2003 Z.z., je tým aj vylúčené domáhať sa nároku na náhradu tejto škody. Súd mal za to, že ak je určitý spôsob vzniku škody upravený v zákone č. 514/2003 Z.z., vtedy je potrebné aplikovať postup podľa uvedeného zákona, avšak v prípade, že konkrétny vznik škody nie je v zákone upravený, možno škodu uplatniť tak, ako je to bežné v iných prípadoch a v prípade, že štát túto škodu odmieta uznať a/alebo nahradiť, je možné sa tohto nároku domáhať na súde. Súd poukázal aj na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého to, že právne subjekty sa prostredníctvom vnútroštátnych konaní môžu domáhať súdnej ochrany úniových práv, predstavuje samotný základ súdneho systému Únie (Area Cova, C-300 a 388/99 P, Uz. 1.2.2001, Zb. s I-983, 1005). Tiež zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ súdy členských štátov sú povinné zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z únijových ustanovení, aby sa dosiahla plná účinnosť týchto ustanovení (napr. Kronberger, T-18/07, Uz. 21.5.2008, Zb. s. II-77, Impact, C-268/06, 15.4.2008, Zb. s. I-2483, Unibet, C-432/05, 13.3.2007, Zb. s. I-2271). Žalobca v konaní ako pasívne legitimovanú uviedol Slovenskú republiku a ako konajúci orgán za štát uviedol Ministerstvo financií SR s odvolaním sa na § 4 ods. 1 písm. d/ a e/ z.č. 514/2003 Z.z., pričom MF SR jeho nárok na náhradu škody aj predbežne prerokovalo. V konaní však uviedlo, že dáva na zváženie, či je MF SR orgánom, ktorý má v danej veci zastupovať štát a to práve vzhľadom na ustanovenia z.č. 514/2003 Z.z., aj keď iný orgán, ktorý by bol príslušný zastupovať SR označiť nevedelo. K danej otázke súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní správne ako žalovanú označil Slovenskú republiku, lebo práve táto zodpovedá ako členský štát za porušenie úniového práva. Keďže ako bolo vyššie uvedené na predmetnú žalobu sa nevzťahujú ustanovenia z.č. 514/2003 Z.z., súd poukazuje na ustanovenie § 21 Občianskeho zákonníka, pričom v otázke zastupujúceho orgánu súd dospel k záveru, že orgánom oprávneným zastupovať štát v predmetnej veci je práve MF SR a to s poukazom na § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z., keďže škoda bola spôsobená na úseku správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti. Súd len podotýka, že na základe práve tohto posúdenia postúpilo Ministerstvo vnútra SR listom č. KM- OPS1-P-36/2016 z 2.3.2016 žalobcovu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu financií SR. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný a preto zaviazal žalovanú k úhrade škody vo výške 624,- €. Keďže žalobca si k žalovanej istine uplatnil aj príslušenstvo a to úrok z omeškania odo dňa 05.09.2016, kedy mu bolo doručené oznámenie MF SR o tom, že jeho nárok na náhradu škody voči štátu vyhodnotili ako neopodstatnený, pričom tento dátum nebol medzi stranami sporný, súd priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania v zmysle § 3 nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z. vo výške 5% od 05.09.2016.
1.8. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 256 ods.1 C.s.p., teda podľa pomerného úspechu žalobcu v spore a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 89,96%. Žalobca sa voči žalovanému žalobou domáhal náhrady škody vo výške 657,- €. V konaní mal úspech v časti o zaplatenie 624,- €, keď súd konanie v časti o zaplatenie sumy 33,- € zastavil, pričom zastavenie konania procesne zavinil žalobca, nakoľko žalobu v tejto časti vzal späť bez zavinenia žalovaného. Úspech žalobcu predstavuje 94,98% (súd priznal žalobcovi sumu 624,- €), úspech žalovanej predstavuje 5,02% (súd konanie v časti o zaplatenie 33,- € zastavil) a teda celkový (čistý) úspech žalobcu predstavuje 89,96% (94,98%-5,02%). Súd o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. Proti rozsudku a to proti výrokom III. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., keďže súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a žalobu zamietol. Poukázal na odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd medzi inými v odôvodnení uvádza, že „V konaní vyvstala medzi stranami ako sporná otázka aplikácie z. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na náhradu škody z porušenia práva EÚ a že zákon č. 514/2003 Z. z. aj vzhľadom na tento prípad, zjavne nepokrýva všetky prípady náhrady škody voči štátu.“ Uvedená formulácia a zdôvodnenie nemá žiadne opodstatnenie, je zmätočné a takáto argumentácia nemôže byť v právnej praxi akceptovateľná. Podľa názoru súdu, ak vznik škody nie je upravený v zákone je možné sa tohto nároku domáhať na súde. Pri uplatnený nároku na náhradu škody je však potrebné preukázať opodstatnenosť nároku ako aj porušenie príslušných ustanovení zákona. Podľa názoru súdu, “žalobca v konaní správne ako žalovanú označil Slovenskú republiku, lebo práve táto zodpovedá ako členský štát za porušenie úniového práva“ Súčasne súd podotýka „na predmetnú žalobu sa nevzťahujú ustanovenia z. č. 514/2003 Z. z., súd poukazuje na ustanovenie § 21 Občianskeho zákonníka, pričom v otázke zastupujúceho orgánu súd dospel k záveru, že orgánom oprávneným zastupovať štát v predmetnej veci je práve MF SR a to s poukazom na § 7 ods. 1 z. č. 575/2001 Z.z., keďže škoda bola spôsobená na úseku správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti.“ V odôvodnení rozsudku sa súd dôsledne odvoláva na príslušné ustanovenia zákonov avšak bez akéhokoľvek základu a opodstatnenia. S odkazom na ustanovenie § 7 ods.1 z. č.. 575/2001 Z.z. nie je však možné normotvornú právomoc priradiť do právomoci Ministerstva financií SR. Nie je taktiež zrejmé z akého dôvodu vôbec súd prvej inštancie rieši otázku postúpenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu financií SR, keď v odôvodnení rozsudku jednoznačné potvrdil (strana 10), že „na predmetnú žalobu sa nevzťahujú ustanovenia z. č. 514/2003 Z. z.“ Žalobca vytýka vyberanie dane v rozpore s právom EÚ, pričom nie je zrejmé, z akého dôvodu sa súd dopracoval k záveru, že oprávneným orgánom konajúcim za štát má byť ministerstvo financií. Uvedená skutočnosť nevyplýva zo zákon č. 514/2003 Z.z. ani z Kompetenčného zákona č. 575/2001 Z.z. Skutočnosť, že návrh zákona o správnych poplatkoch bol predložený zo strany Ministerstva financií SR ešte neznamená, že škoda bola spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti. Predloženie návrhu zákona a vôbec normotvorná právomoc nie je a nemôže byť úsekom štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR.
2.1. Žalovaný mal zato, že s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ veciach C-290/05 a C-333/05 , ktorým sa poskytol výklad k článku 90 prvého odseku ES, nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody. De iure nie sú rozsudky Súdneho dvora vydané v prejudiciálnom konaní záväzné erga omnes ale iba inter partes. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej sú stanovené nasledovné podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ: - porušenie právnej normy EÚ priznáva práva fyzickým alebo právnickým osobám; - porušenie právnej normy EÚ (protiprávnosť konania členského štátu) je dostatočne závažné; - medzi porušením právnej normy EÚ členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus). Uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora, medzi prvky, ktoré príslušný súd môže vziať do úvahy patrí predovšetkým aj :- jasnosť a presnosť porušeného právneho predpisu; - miera voľnej úvahy, ktorú tento predpis ponecháva orgánom štátu alebo EÚ; - úmyselnosť alebo neúmyselnosť spáchaného porušenia alebo spôsobenej škody; - ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného právneho omylu;
- skutočnosť, že stanovisko orgánu Únie mohlo prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnych opatrení alebo praktík, ktoré sú v rozpore s právom Únie. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie uvedené podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ dôsledne neskúmal a neriešil.
3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že tento odvolací dôvod nijako bližšie neodôvodnil. Konštatoval, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd 1. neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu); 2. aplikoval nesprávnu právnu normu; 3. obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo 4.správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní neuvádza tvrdenia, ktoré by odôvodňovali naplnenie aspoň jedného z uvedených predpokladov. Žalovaný vo svojom odvolaní namieta, že formulácia súdu v bode 19. (okrem iného, že: „zákon č. 514/2003 Z.z. aj vzhľadom na tento prípad, zjavne nepokrýva všetky prípady náhrady škody voči štátu. Nemožno však navodzovať dojem, že ak určitý spôsob vzniku škody nie je predpokladaný v z. č. 514/2003 Z.z., je tým aj vylúčené domáhať sa nároku na náhradu tejto škody“). Žalobca sa s uvedenými formuláciami stotožňuje a naopak má za to, že okresný súd sa správne vysporiadal s tým, že aj v prípade, že určitý spôsob vzniku škody nie je predpokladaný v zákone č. 514/2003 Z.z. neznamená to, že sa jednotlivec nemôže svojho nároku na náhradu škody domáhať na súde. Podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ je jednou zo základných zásad únijného práva tá zásada, že členské štáty sú povinné nahradiť škodu spôsobenú
jednotlivcovi porušením únijného práva, za ktoré sú tieto štáty zodpovedné, pričom je irelevantné, či škoda vznikla v dôsledku porušenia ustanovení priamo účinnej normy alebo normy bez tohto účinku. Slovenská republika, ako členský štát EÚ, je tak vždy zodpovedná za škody, ktoré vznikli fyzickej alebo právnickej osobe porušením únijného práva (a to podľa zásady zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla z titulu porušenia práva EÚ). Slovenská republika sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za škodu tým, že poukáže na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje výslovné ustanovenie o porušení únijného práva ako samostatnom spôsobe vzniku škody podľa tohto zákona. Žalobca už vo svojej žalobe poukázal na to, že náhrada škody spôsobená Slovenskou republikou porušením práva Európskej únie sa riadi primárne právom Európskej únie a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon“) sa použije len subsidiárne. Tvrdenie žalovaného že „pri uplatnení nároku na náhradu škody je potrebné preukázať ako opodstatnenosť nároku tak aj porušenie príslušných ustanovení zákona“ je vzhľadom na uvedený kontext nesprávne a v danom prípade absolútne neaplikovateľné.
3.1. Žalobca uviedol, že z odôvodnenia napádaného rozsudku je dostatočne zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k tomu, že Ministerstvo financií SR je oprávnené konať za štát. Uviedol, že oprávnenie Ministerstva financií SR je dané najmä tým, že podľa § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. je práve toto ministerstvo orgánom, do ktorého oblasti patrí výber daní a poplatkov a svoju príslušnosť konať za štát uznalo aj samotné Ministerstvo financií SR tým, že prerokovalo žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a na základe toho vydalo rozhodnutie č. MF/011744/2016-241 zo dňa 26.8.2016, v ktorom žalobcovi oznámilo, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný a bolo zistené, nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu a vzhľadom na tieto skutočnosti je jeho predmetný nárok neopodstatnený. Konštatoval, že počas konania a ani súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku netvrdili, že normotvorná právomoc patrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR, a preto túto námietku žalovaného považuje za neopodstatnenú.
3.2. Za neopodstatnenú považuje žalobca aj námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods. 1 Zmluvy o EÚ (teraz článok 110 ZFEU), a to z dôvodu, že súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody "automaticky" na základe tohto rozsudku, ale až po tom, ako v danej veci vykonal dokazovanie a oboznámil sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Podľa žalobcu je nesporné, že judikatúra Súdneho dvora EÚ v prípadoch, kedy Súdny dvor EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty a ich orgány. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie neskúmal a neriešil podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ. Uviedol, že splneniu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi sa súd prvej inštancie venuje v bodoch 12. až 16. odôvodnenia svojho rozsudku, v ktorých tieto podmienky nielenže vymenúva, ale aj uvádza, akým spôsobom boli jednotlivé z nich splnené
3.3. Záverom vo svojom odvolaní žalobca poukázal nato, že aj keď fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa na súde domáha náhrady škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, označí v žalobe ako žalovaného štát (t. j. Slovenskú republiku), ale uvedie nesprávny orgán, ktorý má v mene štátu konať, je vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať; nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v žalobe - pri správnom označení štátu ako žalovaného nemôže byť a nie je na ujmu žalobcovi. Nesprávne označenie orgánu, ktorý má konať v mene štátu, teda nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Aj keby sa teda odvolací súd stotožnil s argumentom žalovaného, že Ministerstvo financií SR nie je oprávnené konať v tejto veci za štát, nemôže táto skutočnosť bez ďalšieho viesť k zamietnutiu žaloby.
4. Žalovaný nevyužil svoje právo a repliku k vyjadreniu žalobcu nepodal.
5. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v napadnutých častiach (výrok III., IV.) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
6. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 924,-€ s príslušenstvom voči štátu - Slovenskej republike, ktorá má zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením práva EÚ.
8. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Rovnako jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy, ktoré navrhli strany sporu vykonal, z ktorých dôkazov pri rozhodnutí vychádzal a ako jednotlivé dôkazy predložené stranami sporu vyhodnotil. Súd prvej inštancie citoval príslušné ustanovenia Ústavy SR, zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Dohody o spolupráci a colnej únii medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Republikou San Marino ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery o dôvodnosti žaloby, keď dospel k záveru, že boli splnené podmienky vzniku zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu spôsobenú zaplatením registračnej dane, pretože zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch odporuje ako norma vnútroštátneho práva je v rozpore s článkom 11 Dohody o spolupráci Európskeho hospodárskeho spoločenstva s Republikou San Marino (ďalej tiež „ Dohody o spolupráci“), ktorá je súčasťou primárneho práva EÚ, nakoľko súčasná EÚ je právnym nástupcom Európskeho hospodárskeho spoločenstva a tzv. vonkajšie dohody EÚ ako súčasť primárneho práva EÚ, medzi ktoré patrí aj predmetná Dohoda o spolupráci a colnej únii medzi EHS a Republikou San Marino, sú záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty. Rovnako správne sú závery súdu prvej inštancie, že škoda žalobcovi vznikla uhradením správneho poplatku, medzi porušením práva EU a vznikom škody je daná príčinná súvislosť, porušenie práva je závažné z dôvodu porušenia čl.11 Dohody o spolupráci, z ktorého jednoznačne vyplýva záväzok upustiť od akýchkoľvek daňových vnútroštátnych opatrení vedúcich k diskriminácií medzi výrobkami, avšak určená výška registračnej dane jednoznačne diskriminovala ojazdené vozidlá dovezené zo zahraničia pred tými, ktoré boli kúpené a prevádzkované v SR. Skutočná škoda predstavuje majetkovú ujmu, o ktorú sa majetok poškodeného v dôsledku porušenia povinností zmenšil t.j sumu 624.- € predstavujúca rozdiel zaplateného správneho poplatku vo výške 657,- € za zápis dovezeného ojazdeného vozidla zo San Marina do evidencie na území SR a správneho poplatku vo výške 33,- €, ktorý by žalobca zaplatil za zápis za rovnaké ojazdené vozidlo, ktoré už bolo zaregistrované v SR. Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje a k námietkam žalovaného považuje za potrebné uviesť nasledovné.
9. Za právne irelevantnú považuje odvolací súd námietku žalovaného, že súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 21 Občianskeho nesprávne určil orgán, ktorý ma konať v mene štátu a to Ministerstvo financií SR. K jeho námietke, že nie je možné normotvornú právomoc zaradiť do tej "oblasti štátnej správy", ktorá by patrila do pôsobnosti Ministerstva financií SR odvolací súd poukazuje na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. ,v zmysle ktorého "Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je aj ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovarov ustanovených osobitnými zákonmi." Žalovaný sám uviedol, že návrh sporného zákona bol predložený Ministerstvom financií SR a ako vyplýva z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. do jeho pôsobnosti patrí výber daní a poplatkov. Nakoľko škoda bola spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstvom financií SR odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že v posudzovanej veci je orgán konajúci v mene štátu Ministerstvom financií SR a bol určený správne. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že normotvorná právomoc nepatrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Pre úplnosť odvolací súd ešte uvádza, že žalovaný prerokoval žiadosť žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a vydal aj rozhodnutie č. MF/011744/2016-241 zo dňa 26.8.2016, v ktorom žalobcovi oznámil, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný.
10. Nedôvodná je aj obrana žalovaného (pozri odsek 2.1.), že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 05.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods.1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEU). S týmto názorom nie je možné súhlasiť aj vzhľadom k vyššie uvedenému, nakoľko k zmenšeniu majetku žalobcu došlo v súvislosti s registračnou daňou zavedenou zákonom č. 286/2012 Z.z, ktorý bol v rozpore s článkom 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Nesúlad tohto vnútroštátneho predpisu potvrdila aj Európska komisia, ktorá žiadala Slovenskú republiku o nápravu, zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými. Sám žalovaný potvrdil, že po vzájomných konzultáciách s Európskou komisiou a aj vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veciach C-290/05 a C-333/05 z 05.10.2006, bol sporný zákon č. 145/1995 Z.z o správnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z.. zákonom č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení zákona 342/2016 Z.z. účinnom od 01.02.2017 zmenený. Odvolací súd preto súhlasí so súdom prvej inštancie , že podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitámeho práva boli splnené a porušenie komunitárneho práva považoval za dostatočne závažné. K aplikabilite rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Ákos Nádasdi proti Vám- és Pénzügyörség Észak-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C- 290/05) a Ilona Németh proti Vám- és Pénzügyörség Dél-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C-333/05) zo dňa 05.10.2006, poznamenáva, že je nepochybné, že predmetný rozsudok riešil obdobný problém s registračnou daňou z motorových vozidiel v Maďarsku. Súdny dvor EU v rozsudku C-290/05 a C-333/05 rieši obdobnú otázku registračnej dane a uvádza "V oblasti zdaňovania dovezených ojazdených vozidiel Súdny dvor tiež rozhodol, že cieľom článku 90 ES je zabezpečiť úplnú neutralitu vnútroštátneho zdaňovania z hľadiska hospodárskej súťaže medzi výrobkami, ktoré sa už nachádzajú na vnútornom trhu a dovezenými výrobkami (pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Weigel, C-387/01, Zb. s. I-4981, bod 66 a citovanú judikatúru). Podľa ustálenej judikatúry ide o porušenie článku 90 prvého odseku ES, keď zdanenie dovezeného výrobku a zdanenie domáceho výrobku sú vypočítavané rozdielnym spôsobom a podľa rozdielnych pravidiel, ktoré spôsobujú, že hoci len v niektorých prípadoch dochádza k vyššiemu zdaneniu dovezeného výrobku (pozri rozsudok Weigel, už citovaný, bod 67 a citovanú judikatúru). Aj v prípade, že nie sú splnené podmienky takejto priamej diskriminácie, predsa daň môže byť na základe svojich účinkov nepriamo diskriminačná. Pokiaľ ide o kritériá, ktoré možno použiť pre výpočet dane, je potrebné pripomenúť, že právo Spoločenstva v súčasnom stave svojho vývoja neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky, a to aj pre výrobky podobné v zmysle článku 90 prvého odseku ES na základe objektívnych kritérií, ako je druh použitých prvotných materiálov alebo uplatnený výrobný postup. Takéto rozlišovanie je však zlučiteľné s právom Spoločenstva, len ak sleduje ciele, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkami Zmluvy ako aj sekundárneho práva, a pokiaľ spôsob ich vykonávania je spôsobilý zabrániť akejkoľvek forme priamej alebo nepriamej diskriminácie, pokiaľ ide o dovoz z iného členského štátu alebo akejkoľvek forme ochrany konkurenčnej domácej výroby. Registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako podobné domáce výrobky." V nadväznosti na uvedené a vzhľadom k tomu, že judikatúra Súdneho dvora EU má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie a uvádza, že v čase vzniku poplatkovej povinnosti žalobcu zákon č. 145/1995 Z. z. v položke 65 písm. b) rozlišoval medzi zápisom držiteľa motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu EÚ a už zaregistrovaného na Slovensku rozdielnou výškou správneho poplatku, čím Slovenská republika porušovala únijné právo za čo musí znášať následky. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že judikatúra ESD má všeobecnú záväznosť a výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale aj všetky členské štáty. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného, že súd prvej inštancie neskúmal podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že sa podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva zaoberal (pozri odseky 12 až 18.) s ktorými závermi ako už bolo uvedené sa odvolací súd stotožňuje.
11. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že nie je ani možné zodpovednosť voči štátu riešiť subsidiárne podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti nemá žiadne opodstatnenie, je zmätočné a takáto argumentácia nemôže byť v právnej praxi akceptovateľná. Odvolací súd poukazuje nato, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Európskej únie všetky
orgány verejnej moci členského štátu, ktorý koná v jeho mene, najmä orgány zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu Európskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak s nimi bola v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov” (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu, „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom ” (body 16 a 21 rozsudku Simmenthal). Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynutiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.
11.1. Hoci slovenský zákon č. 514/2003 Z.z. zo spomenutých možností porušenia komunitárneho práva spomína výslovne iba nesprávne alebo neskoré prebratie smernice Európskej únie (§ 4 ods. 1 písm. d/), neznamená to, že slovenské subjekty si nemôžu uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej iným protiprávnym konaním alebo opomenutím zo strany slovenských orgánov verejnej moci. Odvolací súd preto považuje námietky žalovaného v tomto smere za nedôvodné a v súlade so súdom prvej inštancie zastáva názor, že v preskúmavanej veci nejde o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., avšak predmetný zákon na konanie o náhradu škody spôsobenej porušením komunitárneho práva Slovenskou republikou je možné použiť subsidárne za podmienky dodržania zásad rovnocennosti a účinnosti.
12. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov a vzhľadom na skutočnosť, že námietky žalovaného nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok III ) ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. vrátene výrokov o náhrade trov konania (výrok IV.) o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol vzhľadom na pomer úspechu strán sporu v konaní v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 C.s.p.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).