Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/109/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: W. B., I.. XX.XX.XXXX Z. M. X, Z. právne zastúpený: JUDr. Alojz Baránik, advokát, s.r.o., Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 46 940 561 proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, Bratislava o náhradu škody v sume 924,- € spolu s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -61 zo dňa 12. mája 2020 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č.k. -77 zo dňa 22.6.2020 p o t v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením č.k. -77 zo dňa 22.6.2020 (týmto bolo podľa opravené nesprávne obchodne meno právneho zástupcu žalobcu) súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 924,- € s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 924,- € odo dňa 30.9.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov; ustanoveniami článku 28 bod. 1 (pôvodný článok 23 ZES), článku 30 (pôvodný článok 25 ZES), článku 110 (pôvodný článok 90 ZES) Zmluvy o fungovaní Európskej únie; ustanoveniami článku 7 ods. 2, článku 46 ods. 3 SR; ustanovenia , o správnych poplatkoch; položkami č. 65, písm.b), e) sadzobníka správnych poplatkov; ustanoveniami článku 4 ods. 1 a 2, , ,, ,, , , , ,, , Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobca zaplatil správny poplatok v sume 990,- € dňa 16.7.2015 za prihlásenie vozidla Mercedes Benz typ C250 Coupe na území SR z Nemecka (registračná daň). O tejto skutočnosti svedčí doklad o zaplatení. V konaní bolo nesporné, že žalobca si uplatnil žiadosťou nárok na náhradu škody zo dňa 8.3.2016 na MV SR, ktorý postúpil žiadosť MF SR s poukazom na ust. zák. o organizácii činnosti vlády a organizácii štátnej správy v znení neskorších predpisov. Nesporné v konaní bolo, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola na MF SR prerokovaná dňa 20.9.2016 s výsledkom, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu a predmetný nárok bol považovaný za neopodstatnený. Tieto skutočnosti vyplývajú z predbežného prejednania. V konaní nebolo sporné, že žalovaným má byť Slovenska republika.

1.3. V danom konaní spornou otázkou medzi stranami bolo, ktorý orgán konajúci v mene štátu má v konaní za žalovaného Slovenskú republiku konať v prejednávanom spore. Žalobca označil v tomto konaní, že orgánom, ktorý má konať v mene Slovenskej republiky je Ministerstvo financií SR a vychádzal z ust. a e ) a nasl. zák. ako aj z oznámenia o postúpení žiadosti o predbežné prejednania ako aj vybavenia žiadosti MF SR o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Žalobca argumentoval aj tým, že MF SR ako orgán štátu je pasívne legitimované podľa zákonom , ktorý rieši otázku orgánu, ktorý má konať a ktorým je MF SR ústredným štátnym orgánom, pre oblasť financií daní a poplatkov a vec aj predbežne prerokovalo. Žalovaný v konaní namietal, že MF SR nie je v konaní orgánom, ktorý by mal zastupovať Slovensku republiku. Zastával názor, že orgánom, ktorý by mal konať a zastupovať Slovensku republiku v tomto konaní je Národná rada SR. Ďalej tvrdil, že MF SR nie je tým orgánom, ktorý by porušil normotvornú činnosť a poukázal na ust. zák. 575/2001 Z.z, podľa ktorého nie je možné právomoc normotvorby priradiť (prijatie právnych noriem zákonodarnou mocou) pod MF SR. Dodal, že aj keď MF SR bolo predkladateľom zákona 286/2012 (zákona o správnych poplatkoch), avšak MF SR už nezodpovedá za normotvornú činnosť pri prijatí zákona. Súd prvej inštancie pokiaľ ide o otázku pasívnej legitimácie uviedol, že žalobca v konaní správne ako žalovaného označil Slovenskú republiku, s čím sa stotožnil aj žalovaný lebo práve on zodpovedá ako členský štát za porušenie úniového práva. Podľa názoru súdu orgánom konajúcom v mene štátu t.j. orgánom oprávneným zastupovať štát v predmetnej veci je práve MF SR a to s poukazom na z.č. , keďže škoda bola spôsobená na úseku správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti. Súd v tomto smere poukázal aj na konanie o žiadosti žalobcu na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody podľa zák. MF SR, ktorú prerokovalo dňa 16.9.2016 s tým, že nie sú splnené podmienky na roku na náhradu škody. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že orgánom štátu, ktorý by mal konať za Slovensku republiku by mala byť Národná rada SR. Súd je toho názoru, že v danom prípade Národná rada SR nie je orgánom, ktorý by mal konať za štát. To by prichádzalo do úvahy vtedy, ak by škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda by bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom.

1.4. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody voči štátu - Slovenskej republike, ktorá má zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením práva EÚ. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ je súčasťou Zmluvy o fungovaní EÚ a tým aj úniového právneho poriadku (napr. Francovich a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s: I-5357, Brasserie du pecheur a Factortame, C-46 a 48/93, 5.3.1996, Zb. s I-1029). Členské štáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a právnickým osobám škodu spôsobenú porušením úniového práva (napr. Köbler, C-224/01, 30.9.2003, Zb. s. I-10239). Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa tejto zodpovednosti nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. V zmysle rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. Evans, C-63/01, 4.12.2003, Zb. s. I-14447, Haim, C-424/97, 4.7.2000, Zb. s. I-5123, Carbonari, C-131/97, 25.2.1999, Zb. s. I-1103 a iné) vyplýva, že na vznik zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ sa vyžaduje, aby: 1. porušená úniová norma priznávala práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladala povinnosti pre členský štát; 2. porušenie úniového práva bolo dostatočne závažné; 3. medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existovala priama príčinná súvislosť a 4. aby škoda naozaj vznikla. Súd prvej inštancie uviedol, že náhrada prípadnej škody, ktorú spôsobí Slovenska republika resp. jej orgán verejnej moci porušením únijného práva sa riadi primárne právom Únie a judikatúrou Súdneho dvora k podmienkam zodpovednosti za škodu subsidiárne zákonom prípadne . V danom prípade žalobca sa domáhal náhrady škody z dôvodu, že štátom určená výška "registračnej dane" porušuje primárne právo EÚ, v čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ a je aj v rozpore s čl. 28 a nasl. Zmluvy o fungovaní EÚ, t.j. so zásadou voľného pohybu tovaru ako jednej zo základných zásad predmetnej zmluvy.

1.5. Prvoinštančný súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že v danej veci došlo k porušeniu primárneho práva EÚ tak ako argumentoval aj žalobca a to čl. 110 ZFEÚ a čl. 28 ZFEU, v prípade nákupu vozidla v členskom štáte EÚ a registrácii na území SR a zaplatení správneho poplatku za registráciu( registračná daň) a to aj vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-290/05 a C-333/05 z 5.10.2006. V konaní bolo preukázané, že zaplatením registračnej dane vo výške 924,- €, ktorá odporuje čl. 110 FFEU vznikla žalobcovi skutočná škoda 924.- € predstavujúca rozdiel zaplateného správneho

poplatku vo výške 957,- € za zápis dovezeného ojazdeného vozidla z Nemecka do evidencie na území SR a správneho poplatku vo výške 33,- €, ktorý by žalobca zaplatil za zápis za rovnaké ojazdené vozidlo, ktoré už bolo zaregistrované v SR. Rovnako sa súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že boli naplnené podmienky vzniku zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu spôsobenú zaplatením registračnej dane, pretože zákon o správnych poplatkoch odporuje ako norma vnútroštátneho práva čl. 110 ZFEU, škoda žalobcovi vznikla uhradením správneho poplatku, medzi porušením práva EU a vznikom škody je daná príčinná súvislosť, porušenie práva je závažné z dôvodu porušenia čl. 110 ZFEU. Treba zdôrazniť, že aj keď bolo vydané rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 č. C-290/05 a C333/05 týkajúce sa "registračnej dane" v Maďarskej republike, tak predmetný stav v Maďarskej republike bol plne porovnateľný so stavom v SR a toto porušenie práva EÚ v Slovenskej republike pretrvávalo aj napriek existencii už vyššie uvedeného právoplatného rozsudku Súdneho dvora, ktorým bol poskytnutý výklad obdobného článku a to článku 110 Zmluvy o fungovaní EÚ a ktorý bol napokon a bol aj jedným z dôvodov zmeny o správnych poplatkoch zosúlaďujúcej uvedený správny poplatok s právom EÚ. Žalovaný v konaní síce poukazoval na zásadu spravodlivosti a rovnocennosti, keď žiadateľ o zápis ojazdeného motorového vozidla už v zmysle novely z.č. o správnych poplatkoch účinnej od 01.02.2017 platil poplatok za zápis vozidla daný súčinom výkonu motora a koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, pričom žiadateľ pred účinnosťou tejto zmeny sa na predmetné kritériá neprihliadalo. Žalovaný v tomto smere nenavrhol dokazovanie a súd má za to, že pri žalobcom preukázanej výške škody je zásada rovnocennosti a efektivity čase platenia registračnej dane nebola dodržaná s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 č. C-290/05 a C333/05 s tým, že registrační daň nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako domáce výrobky.

1.6. Súd prvej inštancie pri priznaní práva žalobcovi na náhradu škody vychádzal aj zo o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci s poukazom na na náhradu škody z porušenia práva EÚ. Samotný , aj vzhľadom na tento prípad, zjavne nepokrýva všetky prípady náhrady škody voči štátu. Obsahuje taxatívne určené skutkové podstaty určených konaní a rozhodnutí za ktoré štát zodpovedá, avšak nárok z titulu porušenia práva EÚ aplikáciou ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré sú v rozpore s primárnym právom EÚ nemá v zákone oporu. Nemožno však navodzovať dojem, že ak určitý spôsob vzniku škody nie je predpokladaný v , je tým aj vylúčené domáhať sa nároku na náhradu tejto škody. Súd mal za to, že ak je určitý spôsob vzniku škody upravený v z. č. , vtedy je potrebné aplikovať postup podľa uvedeného zákona, avšak v prípade, že konkrétny vznik škody nie je v zákone upravený, možno škodu uplatniť tak, ako je to bežné v iných prípadoch a v prípade, že štát túto škodu odmieta uznať a/alebo nahradiť, je možné sa tohto nároku domáhať na súde. Súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého to, že právne subjekty sa prostredníctvom vnútroštátnych konaní môžu domáhať súdnej ochrany úniových práv, predstavuje samotný základ súdneho systému Únie (Area Cova, C-300 a 388/99 P, Uz. 1.2.2001, Zb. s I-983, 1005). Tiež zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ súdy členských štátov sú povinné zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z únijových ustanovení, aby sa dosiahla plná účinnosť týchto ustanovení (napr. Kronberger, T-18/07, Uz. 21.5.2008, Zb. s. II-77, Impact, C-268/06, 15.4.2008, Zb. s. I-2483, Unibet, C-432/05, 13.3.2007, Zb. s. I-2271). ako aj na . Súd na základe skutkových okolností a argumentácie strán sporu dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

1.7. Rozhodnutie v časti príslušenstva súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalovaný sa s plnením peňažného plnenia dostal do omeškania dňom 30.9.2016 a preto ho zaviazal na úroky z omeškania, pričom žalovaného zaviazal na zaplatenie 5,0 % ročného úroku z omeškania zo sumy 924,- € odo dňa 30.9.2016 až do zaplatenia. Súd výšku úroku z omeškania žalobcovi priznal v zmysle ustanovenia , veta prvá a v spojení s vl. nar.

1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia a priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovaného nárok na náhradu trov konania v plnej výške z dôvodu, že v konaní mal žalobca plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný s poukazom na ustanovenie , kedže súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia

veci a žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Poukázal na odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti pasívnej legitimácie a oprávnenia orgánu konať za žalovaného a zdôraznil, že správny poplatok bol žalobcom uhradený na základe platobného predpisu príslušného Okresného riaditeľstva PZ, t.j. vyberanie dane nebolo realizované orgánom, ktorý by patril do pôsobnosti Ministerstva financií SR. V danej právnej veci nie je podstatná tá skutočnosť, ktorý orgán realizoval vyberanie dane, keďže v tom čase bola daň vyberaná v súlade so o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Mal za to, že v danej právnej veci sa nejedná o nesprávny úradný postup, resp. vydanie nezákonného rozhodnutia zo strany príslušného orgánu štátnej správy, z uvedeného dôvodu nie je ani možné zodpovednosť voči štátu riešiť subsidiárne podľa Uvedená formulácia a zdôvodnenie rozsudku nemá žiadne opodstatnenie a takáto argumentácia nemôže byť v právnej praxi akceptovateľná. Podľa názoru súdu, ak vznik škody nie je upravený v zákone, je možné sa tohto nároku domáhať na súde. Pri uplatnení nároku na náhradu škody je však potrebné preukázať opodstatnenosť nároku ako aj porušenie príslušných ustanovení zákona. Ďalej mal zato, že nie je možné súhlasiť s názorom súdu, že s poukazom na ustanovenie je dané oprávnenie MF SR konať za štát, keď s odkazom na citované ustanovenie nie je možné normotvornú právomoc priradiť do pôsobnosti Ministerstva financií SR.

2.1. Záverom vo svojom odvolaní uviedol, že súd sa v odôvodnení ďalej stotožnil s argumentáciou žalobcu, že boli naplnené podmienky vzniku zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu spôsobenú zaplatením registračnej dane, pretože zákon o správnych poplatkoch odporuje ako norma vnútroštátneho práva čl. 110 ZFEU, škoda žalobcovi vznikla uhradením správneho poplatku, medzi porušením práva EU a vznikom škody je daná príčinná súvislosť, porušenie práva je závažné z dôvodu porušenia čl. 110 ZFEU. Súd zdôraznil, že aj keď bolo vydané rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 č. C-290/05 a C333/05 týkajúce sa „registračnej dane“ v Maďarskej republike, tak predmetný stav v Maďarskej republike bol plne porovnateľný so stavom v SR. Žalovaný namietal, že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 05.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods.1 Zmluvy o Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEU). De iure nie sú rozsudky Súdneho dvora vydané v prejudiciálnom konaní záväzné erga omnes, ale iba inter partes.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok v znení opravného uznesenia z 22.6.2020, ako vecne správny potvrdil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. K argumentácii žalovaného ktorý nesúhlasil, že v danej právnej veci má byt' orgánom konajúcim v mene štátu Ministerstvo financií SR žalobca poukázal nato, že podľa ustanovenia je Ministerstvo financií Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, atď. V danom prípade je nesporné, že škoda vznikla žalobcovi zaplatením správneho poplatku podľa o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie jeho vozidla. Keďže ústredným orgánom pre oblasť daní a poplatkov je Ministerstvo financií SR, je z tohto dôvodu nesporné aj to, že práve toto ministerstvo je príslušné konať v mene žalovaného v tomto súdnom spore. Správnosti záveru okresného súdu, že orgánom príslušným konať v mene štátu je Ministerstvo financií SR, nasvedčuje aj ustanovenie , keď to bolo práve Ministerstvo financií SR v rámci prípravy návrhu nezabezpečilo jeho súlad s primárnym právom EÚ - čl. 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

3.1. Žalovaný ďalej zastáva názor, že v tomto prípade škoda nevznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia príslušného orgánu štátnej správy, a keďže neupravuje skutkovú podstatu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, nie je možné nárok na náhradu škody voči štátu v tomto prípade posúdiť podľa ani subsidiárne. Žalobca uviedol, že žalovaný však prehliada skutočnosť, že predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ definoval vo svojej judikatúre Súdny dvor EÚ. Skutočnosť, že neupravuje skutkovú podstatu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ je preto úplne irelevantná. Táto skutočnosť zároveň nevylučuje aplikáciu pri uplatnení nároku na náhradu škody voči štátu, a to pri určení orgánu príslušného konať v mene štátu a pri určení procesného postupu pri uplatnení nároku prostredníctvom predbežného prerokovania či na súde, keďže nárok žalobcu bol pri predbežnom prerokovaní vyhodnotený ako neopodstatnený. Okrem toho výklad žalovaného považuje žalobca za ústavne nekonformný a euronekonformný. Ak by sa totiž súd stotožnil s interpretáciou žalovaného,

žalobca by síce mal nárok na náhradu škody voči štátu, vyplývajúci z práva EÚ, ale nemohol by si ho uplatniť na vnútroštátnej úrovni, pretože právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje skutkovú podstatu náhrady škody spôsobenej štátom, ktorý porušil právo EÚ. Takýto výklad práva by v konečnom dôsledku viedol k protiústavnému odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), pretože súd by formalistický zmaril poskytnutie ochrany subjektívneho práva žalobcu na náhradu škody.

3.2. K námietkam žalovaného, že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods. 1 Zmluvy o EÚ (teraz článok 110 ZFEU), a to z dôvodu, že podľa žalovaného de iure nie sú rozsudky Súdneho dvora vydané v prejudiciálnom konaní záväzné erga omnes ale iba inter partes žalobca uviedol, že súd mu nepriznal nárok na náhradu škody „automaticky“ na základe uvedeného rozsudku Súdneho dvora, ale až po tom, ako v danej veci vykonal dokazovanie a oboznámil sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Pokiaľ ide o záväznosť rozsudkov Súdneho dvora, je podľa žalobcu nesporné, že judikatúra Súdneho dvora EÚ v prípadoch, kedy Súdny dvor EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty a ich orgány. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie neskúmal a neriešil podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ. 3.3. Záverom vo svojom odvolaní žalobca poukázal nato, že aj keď fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa na súde domáha náhrady škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, označí v žalobe ako žalovaného štát (t. j. Slovenskú republiku), ale uvedie nesprávny orgán, ktorý má v mene štátu konať, je vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať; nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v žalobe - pri správnom označení štátu ako žalovaného nemôže byť a nie je na ujmu žalobcovi. Nesprávne označenie orgánu, ktorý má konať v mene štátu, teda nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Aj keby sa teda odvolací súd stotožnil s argumentom žalovaného, že Ministerstvo financií SR nie je oprávnené konať v tejto veci za štát, nemôže táto skutočnosť bez ďalšieho viesť k zamietnutiu žaloby.

4. Žalovaný nevyužil svoje právo a repliku k vyjadreniu žalobcu nepodal.

5. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle , 380 ods. 1 v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa v spojení s ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. v ustanovení dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 924,-€ s príslušenstvom voči štátu - Slovenskej republike, ktorá má zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením práva EÚ.

8. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že v preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle , pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Rovnako jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy , ktoré navrhli strany sporu vykonal, z ktorých dôkazov pri rozhodnutí vychádzal a ako jednotlivé dôkazy predložené stranami sporu vyhodnotil. Súd prvej inštancie citoval príslušné ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, Zmluvy o fungovaní Európskej únie, o správnych poplatkoch ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery o dôvodnosti žaloby, keď dospel k záveru, že boli splnené podmienky vzniku zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu spôsobenú zaplatením registračnej dane, pretože o správnych poplatkoch odporuje ako norma vnútroštátneho práva čl. 110 a čl. 28 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, škoda žalobcovi vznikla uhradením správneho poplatku, medzi porušením práva EU a vznikom škody je daná príčinná súvislosť, porušenie práva je závažné z dôvodu

porušenia čl. 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Skutočná škoda predstavuje majetkovú ujmu, o ktorú sa majetok poškodeného v dôsledku porušenia povinností zmenšil t.j sumu 924.- € predstavujúca rozdiel zaplateného správneho poplatku vo výške 957,- € za zápis dovezeného ojazdeného vozidla z Nemecka do evidencie na území SR a správneho poplatku vo výške 33,- €, ktorý by žalobca zaplatil za zápis za rovnaké ojazdené vozidlo, ktoré už bolo zaregistrované v SR. Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (, ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie stotožňuje a k námietkam žalovaného považuje za potrebné uviesť nasledovné.

9. Odvolací súd považuje za neopodstatnenú námietku, že žalobca a potom aj súd prvej inštancie nesprávne určil orgán, ktorý ma konať v mene štátu. K jeho námietke, že nie je možné normotvornú právomoc zaradiť do tej "oblasti štátnej správy", ktorá by patrila do pôsobnosti Ministerstva financií SR odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého "Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je aj ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovarov ustanovených osobitnými zákonmi." Žalovaný sám uviedol, že návrh sporného zákona bol predložený Ministerstvom financií SR a ako vyplýva z ust. do jeho pôsobnosti patrí výber daní a poplatkov. Nakoľko škoda bola spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR, odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že v posudzovanej veci je orgán konajúci v mene štátu Ministerstvom financií SR. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že normotvorná právomoc nepatrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Pre úplnosť odvolací súd ešte uvádza, že žalovaný prerokoval žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a vydal aj rozhodnutie č. MF/011744/2016-241 zo dňa 26.8.2016, v ktorom žalobcovi oznámil, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný.

10. Právne irelevantná je aj námietka žalovaného, že v prejednávanej veci nie je ani možné zodpovednosť voči štátu riešiť subsidiárne podľa , keď uvedená formulácia a zdôvodnenie rozsudku nemá žiadne opodstatnenie a takáto argumentácia nemôže byť v právnej praxi akceptovateľná. Odvolací súd poukazuje nato, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Európskej únie všetky orgány verejnej moci členského štátu, ktorý koná v jeho mene, najmä orgány zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu Európskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak s nimi bola v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov” (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu, „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom” (body 16 a 21 rozsudku Simmenthal). Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

10.1. Hoci slovenský zo spomenutých možností porušenia komunitárneho práva spomína výslovne iba nesprávne alebo neskoré prebratie smernice Európskej únie (), neznamená to, že slovenské subjekty si nemôžu uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej iným protiprávnym konaním, alebo opomenutím zo strany slovenských orgánov verejnej moci. Odvolací súd preto súhlasí s názorom prvoinštančného súdu, že v preskúmavanej veci nejde o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa , avšak predmetný zákon na konanie o náhradu škody spôsobenej porušením komunitárneho práva Slovenskou republikou je možné použiť subsidárne za podmienky dodržania zásad rovnocennosti a účinnosti.

11. Nedôvodná je aj obrana žalovaného (pozri odsek 2.1.), že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 05.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods.1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEU). S týmto názorom nie je možné súhlasiť aj vzhľadom k vyššie uvedenému, nakoľko k zmenšeniu majetku žalobcu došlo v súvislosti s registračnou daňou zavedenou Z.z, ktorý bol v rozpore s článkom 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Nesúlad tohto vnútroštátneho predpisu potvrdila aj Európska komisia, ktorá žiadala Slovenskú republiku o nápravu, zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými. Sám žalovaný potvrdil, že po vzájomných konzultáciách s Európskou komisiou a aj vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veciach C-290/05 a C-333/05 z 05.10.2006, bol sporný Z.z o správnych poplatkoch v znení . o správnych poplatkoch v znení zákona účinnom od 01.02.2017 zmenený . Odvolací súd preto súhlasí so súdom prvej inštancie , že podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitámeho práva boli splnené a porušenie komunitárneho práva považoval za dostatočne závažné. K aplikabilite rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Ákos Nádasdi proti Vám- és Pénzügyörség Észak-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C- 290/05) a Ilona Németh proti Vám- és Pénzügyörség Dél-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C-333/05) zo dňa 05.10.2006, poznamenáva, že je nepochybné, že predmetný rozsudok riešil obdobný problém s registračnou daňou z motorových vozidiel v Maďarsku. Súdny dvor EU v rozsudku C-290/05 a C-333/05 rieši obdobnú otázku registračnej dane a uvádza "V oblasti zdaňovania dovezených ojazdených vozidiel Súdny dvor tiež rozhodol, že cieľom článku 90 ES je zabezpečiť úplnú neutralitu vnútroštátneho zdaňovania z hľadiska hospodárskej súťaže medzi výrobkami, ktoré sa už nachádzajú na vnútornom trhu a dovezenými výrobkami (pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Weigel, C-387/01, Zb. s. I-4981, bod 66 a citovanú judikatúru). Podľa ustálenej judikatúry ide o porušenie článku 90 prvého odseku ES, keď zdanenie dovezeného výrobku a zdanenie domáceho výrobku sú vypočítavané rozdielnym spôsobom a podľa rozdielnych pravidiel, ktoré spôsobujú, že hoci len v niektorých prípadoch dochádza k vyššiemu zdaneniu dovezeného výrobku (pozri rozsudok Weigel, už citovaný, bod 67 a citovanú judikatúru). Aj v prípade, že nie sú splnené podmienky takejto priamej diskriminácie, predsa daň môže byť na základe svojich účinkov nepriamo diskriminačná. Pokiaľ ide o kritériá, ktoré možno použiť pre výpočet dane, je potrebné pripomenúť, že právo Spoločenstva v súčasnom stave svojho vývoja neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky, a to aj pre výrobky podobné v zmysle článku 90 prvého odseku ES na základe objektívnych kritérií, ako je druh použitých prvotných materiálov alebo uplatnený výrobný postup. Takéto rozlišovanie je však zlučiteľné s právom Spoločenstva, len ak sleduje ciele, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkami Zmluvy ako aj sekundárneho práva, a pokiaľ spôsob ich vykonávania je spôsobilý zabrániť akejkoľvek forme priamej alebo nepriamej diskriminácie, pokiaľ ide o dovoz z iného členského štátu alebo akejkoľvek forme ochrany konkurenčnej domácej výroby. Registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako podobné domáce výrobky." V nadväznosti na uvedené a vzhľadom k tomu, že judikatúra Súdneho dvora EU má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie a uvádza, že v čase vzniku poplatkovej povinnosti žalobcu v položke 65 písm. b) rozlišoval medzi zápisom držiteľa motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu EÚ a už zaregistrovaného na Slovensku rozdielnou výškou správneho poplatku, čím Slovenská republika porušovala unijné právo za čo musí znášať následky. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že judikatúra ESD má všeobecnú záväznosť a výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale aj všetky členské štáty.

12. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov a vzhľadom na skutočnosť, že námietky žalovaného nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie v spojení s opravným uznesením č.k. -77 zo dňa 22.6.2020 ako vecne správny potvrdil podľa a vrátene výrokov o náhrade trov konania o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol vzhľadom na pomer úspechu strán sporu v konaní v súlade s ustanovením

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a . V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).