Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoCsp-18-2021.pdf
PDF · 123.42 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/18/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobkyne: T. E., Z.. XX.XX.XXXX, B. V. XXX/XX, XXX XX A. Z. C., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, IČO: 31 954 448, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpenému JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, IČO: 42 185 190, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - Dúbravka, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 622,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 12Csp/147/2020-72 z 20. mája 2021 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti do výšky 300,- eur.
V prevyšujúcej časti mení rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu vo zvyšku zamieta.
Priznáva žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 622,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou mu 5. novembra 2020 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 622,- eur a na náhradu trov konania. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 7Csp/50/2017 bola ako žalobkyňa v pozícii spotrebiteľky úspešná, keďže súd rozsudkom z 20. februára 2020, právoplatným 7. mája 2020 určil, že úver je bezúročný a bez poplatkov a určil, že dotknutá zmluvná podmienka je neprijateľná. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) a na skutočnosť, že ako spotrebiteľka úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde, čím bola splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, požaduje satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv. Keďže žalovaný ako veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“) uzatvorenej s ňou ako dlžníčkou 1. októbra 2015 použil neprijateľnú zmluvnú podmienku a počas trvania zmluvného vzťahu konal v rozpore s dobrými mravmi, v snahe obohatiť sa o 322,- eur, ktoré predstavovali odplatu a úrok za úver jej poskytnutý, primerané finančné zadosťučinenie požaduje v sume 622,- eur, ktorá pozostáva zo sumy 322,- eur rovnajúcej sa bezdôvodnému obohateniu, ktoré žalovaný na jej úkor
získal a zo sumy 300,- eur rovnajúcej sa finančnému zadosťučineniu za použitie neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere. 2.2 Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie 7. decembra 2020, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou, ani čo do dôvodu, ani čo do výšky, žiada ju zamietnuť a uplatňuje si náhradu trov konania. Podľa jeho názoru je ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho - ktorého účastníka, ale aj iné okolností, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie požadovaných peňažných prostriedkov žalobkyni by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak, napríklad, ak by právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Toto však nepredstavuje daný prípad, pretože podľa jeho názoru rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 7Csp/50/2017 má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie a navyše vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu považuje prípadne priznanie náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerané. Žiada, aby pri posudzovaní práva uplatneného žalobkyňou súd posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu sporových strán a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama viacnásobne porušila ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď v rámci kontraktačného postupu ľahostajne svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a po oboznámení so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru k nim nemala žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Ďalej svojim podpisom na zmluve o spotrebiteľskom úvere prehlásila, že si zmluvu prečítala, uzatvorila ju vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok. Okrem toho má za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa neodôvodnila jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo - právneho vzťahu medzi nimi. Za spornú a neprimeranú považuje aj výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, ktorú žalobkyňa nijako relevantne neodôvodnila. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že sa úspešne domohla svojich spotrebiteľských práv, je podľa neho potrebné uviesť, že to bola práve žalobkyňa, kto žiadal o úver. Výška uplatneného finančného zadosťučinenia teda nielenže nezodpovedá svojmu účelu pôsobiť preventívne naprieč existujúcimi spotrebiteľskými vzťahmi, ale v danom prípade nie je priznaním finančného zadosťučinenia naplnená ani jeho preventívna funkcia, a to z dôvodu, že v novovzniknutých spotrebiteľských úverových vzťahoch už niekoľko rokov nepoužíva vytýkané nedostatky. Keďže žalobkyni nebolo priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie je čo kompenzovať. Navyše žalobkyňa sa mohla brániť aj iným primeraným spôsobom ako zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. 2.3 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že Okresný súd Humenné rozsudkom, č. k. 7Csp/50/2017-26 z 20. februára 2020 určil, že úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej stranami sporu 1. októbra 2015 je bezúročný a bez poplatkov, zmluvná podmienka uvedená v bode 2. tejto zmluvy v znení „Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 98,- eur (ďalej len odplata), čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 28 %, ktorá sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie“, je neprijateľná zmluvná podmienka a priznal žalobkyni proti žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. V odôvodnení tohto rozsudku súd okrem iného uviedol, že žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžníčka 1. októbra 2015 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytnúť úver vo výške 350,- eur a žalobkyňa sa zaviazala žalovanému do 1. októbra 2016 vrátiť celkovo 672,- eur. V zmluve je uvedená odplata vo výške 98,- eur, RPMN vo výške 28 %, úrok vo výške 64 % = 224,- eur a priemerná RPMN 24,67 %. Podľa bodu 2. zmluvy o spotrebiteľskom úvere odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 98,- eur (ďalej len „odplata"), čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 28 %, ktorá sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie. V zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu absentuje povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), t. j. údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch v súvislosti s tam uvedenou RPMN, a to uvedenie všetkých
predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje žiaden údaj o tom, na základe akých predpokladov žalovaný v zmluve určil výšku RPMN. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Pokiaľ ide o samotný údaj o výške RPMN súd dospel k záveru, že v prípade zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu je nesprávne uvedená výška RPMN v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Žalovaný nemohol uviesť hodnotu RPMN 28 %, t. j. vo výške nižšej ako bola úroková sadzba 64 %, keďže RPMN zohľadňuje všetky náklady na úver, ktorých úrok je len jednou časťou a teda RPMN musí byť vyššia ako je úroková sadzba. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Okrem vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že úver z predmetnej zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov aj z iného dôvodu, a to z dôvodu hrubého porušenia povinnosti žalovaného konať s odbornou starostlivosťou tak ako to vyplýva z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. žalobkyni poskytol úver bez posudzovania jej schopnosti splácať úver, bez akýchkoľvek údajov o jej príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave. V ďalšom sa žalobkyňa domáhala určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v bode 2. predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, týkajúcej sa výšky odplaty spotrebiteľského úveru. V danom prípade tak odplatu tvorí odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 98 eur,- (28 %) a úrok vo výške 64 % ročne vypočítaný na sumu 224,- eur, spolu 322,- eur, čo predstavuje 92 % poskytnutého úveru. Takáto odplata podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu, nakoľko ju prevyšuje viac ako dvojnásobne (za 2. štvrťrok 2015 bola najvyššia prípustná miera odplaty pri úveroch nad 6 do 12 mesiacov vo výške 37,08 %). Takáto výška odplaty je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Súd preto dospel k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v 2. bode spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná a neplatná. Súd preto vyhodnotil ustanovenie podmienky uvedenej v bode 2. predmetnej zmluvy o úvere ako neprijateľnú zmluvnú podmienku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a aj v tejto časti žalobe vyhovel. 2.4 Súd prvej inštancie mal jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 7Csp/50/2017 si žalobkyňa úspešne uplatnila svoje právo ako spotrebiteľka, v dôsledku čoho súd v tomto konaní určil, že úver poskytnutý jej žalovaným na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez poplatkov. Zároveň súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 2. tejto zmluvy v znení „Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 98,- eur (ďalej len „odplata“), čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 28 %, ktorá sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie“, je neprijateľná zmluvná podmienka. 2.5 V súvislosti s výkladom pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa, súd prvej inštancie poukázal na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obdo 45/2012 z 24. júna 2013, podľa ktorého pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa. 2.6 Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyni ujma v nemajetkovej sfére jednoznačne vznikla, pretože konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť jej ujmu vo sfére jej rodinného, súkromného a spoločenského života. Možno prisvedčiť žalobkyni, že táto znášala stav právnej neistoty, obávala sa o výšku dlhu a jeho neustále narastanie, keď si žalovaný voči nej uplatňoval nároky, pozostávajúce zo súm, na ktoré nemal nárok. Žalobkyňa bola nedôvodne vystavená psychickému vypätiu zo strany žalovaného najmä vzhľadom na jeho praktiky, spôsoby domáhania sa zaplatenia pohľadávky z úverovej zmluvy vyššie uvedenými spôsobmi a tiež v nemalej miere aj tým, že samotná žalobkyňa musela na dosiahnutie stavu relatívnej právnej istoty iniciovať súdne konanie na ochranu svojich spotrebiteľských práv, pričom samotné súdne konanie je náramne stresujúcim faktorom, odôvodňujúci priznanie finančného zadosťučinenia.
2.7 Vychádzajúc z porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľky žalovaným, intenzity zásahu do práv spotrebiteľky, výšky nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžky trvania závadného stavu a konania a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobkyne, považoval súd prvej inštancie právny základ nároku na finančné zadosťučinenie za plne dôvodný. Za primerané finančné zadosťučinenie súd považoval sumu 622,- eur a to vzhľadom na snahu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť o sumu 322,- eur (za čo súd priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v rovnakej výške), ako aj vzhľadom na to, že žalovaný nepostupoval poctivo, keď do zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou zakomponoval neprijateľné zmluvné podmienky (za čo súd priznal žalobkyni ďalšie primerané finančné zadosťučinenie 300,- eur). V tejto súvislosti súd konštatoval, že účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie je sankcia za samotnú existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok je v zadosťučinení obsiahnutý. 2.8 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovenia § 2 písm. a), § 3 ods. 3, ods. 5, § 4 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, § 52, § 53 ods. 1, ods. 5, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a článku 3 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 2.9 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a priznal úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie tvrdil, že rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 7Csp/50/2017 má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie a vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu považuje priznané finančné zadosťučinenie za neprimerane prísne a založené na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva. Mal za to, že konajúci súd je povinný na skutkový prípad aplikovať ustanovenie § 13 ods. 5 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V nadväznosti na to požiadal súd, aby pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu sporových strán a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne a o úver požiadala celkovo štrnásťkrát. Súčasne trval na tom, že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla, a preto by malo jeho priznanie za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníčky, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. V danom prípade nie je priznaním finančného zadosťučinenia naplnená jeho preventívna funkcia ani z toho dôvodu, že v novovzniknutých spotrebiteľských úverových vzťahoch už niekoľko rokov konštatovanú neprijateľnú zmluvnú podmienku nepoužíva a navyše tým, že žalobkyni bolo priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie je ani čo kompenzovať. Priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 622,- eur by nezodpovedalo všeobecným zásadám občianskeho práva, nakoľko žalobkyňa by sa tak obohatila o túto sumu bez právneho dôvodu. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalovaný žiadal náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním z 15. júla 2021, v ktorom uviedla, že v zásade je v práve potrebné uplatňovať doslovný gramatický výklad. Avšak pri ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa naviac aj formálno-systematický výklad (argumentum a rubrica), pretože účelom a zmyslom tohto zákona je „ochrana spotrebiteľa“ a nadpis jeho ustanovenia § 3 je „Práva spotrebiteľa“. Nadpis a pomenovanie sú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje, že určité ustanovenie vzťahujúce sa k určitej veci alebo inštitútu spolu obsahovo súvisia. Zaradenie do rôznych častí alebo zákonov dáva najavo opak. Na základe toho nemožno svojvoľne aplikovať ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti
na právny inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. Ďalej konštatovala, že zákon o spotrebiteľských úveroch je vo vzťahu k zákonu o ochrane spotrebiteľa osobitným predpisom a jedným z najtypickejších príkladov, ktoré ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa ako osobitný predpis predpokladá. Porušením primárnej povinnosti žalovaným došlo k vzniku sekundárneho zákonného následku v podobe sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky. Následné uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia ne súde je len následkom vyplývajúcim z bezdôvodného ohrozenia jej práv spôsobilého privodiť jej ujmu. V žiadnom prípade nemožno bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia stotožňovať alebo považovať za „výhodu“, ale za „sankčný následok“ plynúcu z primárneho právneho vzťahu, ktorý zavinením žalovanej nebol perfektný a bol spôsobilý privodiť spotrebiteľovi ekonomickú ujmu. Rovnako jej nie je zrejmé, prečo žalovaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie považuje za „duplicitné“ priznanie bezdôvodného obohatenia, keďže v základnom konaní jej žiadne bezdôvodné obohatenie ani nebolo vydané. Pripustením takejto argumentácie žalovaného (bezúročnosť a bezpoplatkovosť je dostatočná „výhoda“ a satisfakcia) by bola popretá samotná podstata a zmysel inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý má sankčný a odradzujúci charakter, keďže zo strany žalovaného dochádza na finančnom trhu k dlhodobému a opakujúcemu sa porušovaniu práv spotrebiteľov. Dáva do pozornosti, že žalovaný v základnom konaní neprejavil žiadnu sebareflexiu, súdne konanie sa snažil využiť vo svoj prospech, avšak výsledok základného konania dokazuje, že toto jeho právo súdiť sa nemalo oporu v hmotnom práve, hoci už má skúsenosti a vedomosti z iných rovnakých súdnych konaní o nesprávnosti svojej obrany, v ktorých už bol so svojimi právnymi názormi neúspešný. Práve postupom, keď žalovaný nenáležitými prostriedkami procesnej obrany naťahoval súdne konanie, jej stresové situácie len stupňoval. Ak by analogicky použila terminológiu trestného práva, tak súdy by mali pri úvahách o výške primeraného finančného zadosťučinenia zohľadňovať v neprospech dodávateľov špeciálnu recidívu dodávateľov a pri opakovanom porušení spotrebiteľského práva primerané finančné zadosťučinenie zvyšovať, nie znižovať. Ujma, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, nebola len v akademickej rovine, pretože porušenie jej práv žalovaným malo bezpochyby majetkový charakter, keďže žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil a uplatňovaním svojho legitímneho nároku v súdnom konaní bol narušený nielen jej bežný život. Vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovaného voči svojím pochybeniam je uplatnená suma nielenže neprimeraná, ale zjavne nízka. Ak má primerané finančné zadosťučinenie reálne plniť svoj účel, tak to je možné len priznaním v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale tieto funkcie aj reálne napĺňa, čo primerané finančné zadosťučinenie priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie 5. augusta 2021, v ktorom uviedol, že konanie žalobkyne formou žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je adekvátne okolnostiam. Žalobkyňa sa mohla primerane brániť aj iným spôsobom ako zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. Domáhanie sa primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti a vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu považuje prípadné priznanie finančného zadosťučinenia za neprimerané.
6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním z 1. októbra 2021, v ktorom uviedla, že rozsudkom vydaným v základnom konaní a jeho odôvodnením je definované po stránke kvalitatívnej aj kvantitatívnej porušenie spotrebiteľského práva a súd konajúci o primeranom finančnom zadosťučinení nemôže dôjsť k iným záverom ohľadne rozsahu porušenia spotrebiteľského práva ako boli zistené v základnom konaní, teda nie je oprávneným revidovať právoplatný rozsudok. Z tohto dôvodu považuje vyjadrenie žalovaného za popieranie princípu res iudicata. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa opakovane navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné čiastočne potvrdiť a čiastočne zmeniť.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
10. Odvolací súd na základe uvedeného skutkového stavu ako aj citovaných zákonných ustanovení právne uzatvára:
11. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa si uplatňuje nárok na primerané finančné zadosťučinenie na základe toho, že v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 7Csp/50/2017 o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľky úspešná, dôkazom čoho je rozsudok, č. k. 7Csp/50/2017-26 z 20. februára 2020. Keďže v tomto konaní bola žalovanému uložená povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 322,- eur a zároveň bola určená neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode 2. zmluvy o spotrebiteľskom úvere v znení: „Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 98,- eur (ďalej len „odplata“), čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 28 %, ktorá sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie.“, žalobkyňa sa podanou žalobou domáha primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 622,- eur, ktorá sa rovná súčtu sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatiť a sumy finančného zadosťučinenia za použitie neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
12. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak táto ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
13. K odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že v zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
14. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, odvolací súd zhodnotil túto odvolaciu námietku vo vzťahu k samotnému nároku na priznanie zadosťučinenia za nedôvodnú. Z napadnutého rozsudku má odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa si úspešne uplatnila voči žalovanému právo na ochranu spotrebiteľa v dôsledku bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na jej úkor vo výške 322,- eur a použitia neprijateľnej zmluvnej podmienky žalovaným v zmluve o spotrebiteľskom úvere a jej uplatnenia v čase, keď bolo toto zmluvné dojednanie vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho má podľa zákona o ochrane spotrebiteľa právo na primerané finančné zadosťučinenie. Základ nároku je tak nepochybne daný.
15. Čo sa týka výšky súdom prvej inštancie priznaného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritéria pre vymedzenie výšky, resp. spôsobu výpočtu finančného zadosťučinenia pre spotrebiteľa.
16. Podľa názoru odvolacieho súdu bez stanovenia kritérií pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je v danom prípade potrebná komparácia s odškodňovaním iných nemajetkových újm v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov (nevylučujúc európske), pri ktorých dochádza k ujme fyzickej osoby ďaleko závažnejším a už nezvrátiteľným spôsobom.
17. Hoci odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, k argumentu žalovaného, že vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu považuje priznané finančné zadosťučinenie za neprimerane prísne a založené na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva konštatuje, že to bol práve žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Nielenže so žalobkyňou uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere obsahujúcu neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale v tejto zmluve neuviedol ani všetky obligatórne náležitostí ustanovené v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo spôsobilo, že aj keď úver poskytnutý žalobkyni bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, od žalobkyne prijal plnenia vo výške presahujúcej istinu úveru a tým sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 322,- eur.
18. Odvolací súd má za to, že vzhľadom na závažné a viacnásobné porušenie práv žalobkyne, ktorých ochrany sa navyše úspešne domohla v konaní pred súdom, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. V tejto súvislosti však podotýka, že jeho priznanie vo výške 622,- eur nepovažuje za primerané povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne. Aj keď bola žalobkyňa nútená v dôsledku konania žalovaného domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania, ktoré určitým spôsobom zasahuje do bežného života spotrebiteľa a je spôsobilé mu privodiť ujmu v súkromnom živote vo forme strachu, nepríjemných pocitov a v inej podobe, nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobkyni už bol rozsudkom Okresného súdu Humenné, č. k. 7Csp/50/2017-26 z 20. februára 2020, priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 322,- eur z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. S poukazom na uvedené okolnosti odvolací súd považuje za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur, ktoré je adekvátne skutočnostiam prejednávaného prípadu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie žalobcovi - spotrebiteľovi a odradenie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov.
19. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov
alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Z odvolania žalovaného však nevyplýva žiadne nesprávne skutkové zistenie, ku ktorému by súd prvej inštancie dospel, preto sa odvolací súd ani touto námietkou žalovaného bližšie nezaoberal.
20. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za čiastočne dôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti do výšky 300,- eur ako vecne správny potvrdil a postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 388 v prevyšujúcej časti zmenil a žalobu vo zvyšku zamietol.
21. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Podľa tohto ustanovenia môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške. Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci. Úvaha súdu sa teda týka skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Z tohto dôvodu priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).