Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-146-2020.pdf
PDF · 128.01 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/146/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej, v právnej veci žalobcu: Ing. Peter Gulik - firma Gulik, Ul. Povstania 4, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 32 981 635, zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: BILLA s.r.o., Bajkalská 19/A, 821 02 Bratislava, IČO: 31 347 037, zastúpený: SOUKENÍK
- ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 23.597,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/48/2014-544 zo dňa 22.06.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/48/2014-544 zo dňa 22.06.2020 v napadnutej časti II. a III. výroku p o t v r d z u j e .
Žalovaný má proti žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) I. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4.689,44 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 4.689,44 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. výrokom súd vo zvyšku žalobu zamietol. III. výrokom žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60,2 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1 a 2, § 409 ods. 1, § 269 ods. 2, § 387 ods. 1 a 2, § 391 ods. 1, § 397, § 365, § 369 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, 2 zákona č.172/2008 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore v znení neskorších predpisov, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23.12.2013 domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 23.597,11 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 01.01.2009 k uzatvoreniu Rámcovej kúpnej zmluvy a všeobecné obchodné podmienky na rok 2009 (ďalej len „RKZ 2009“), v jej čl. IV. ods. 5 sa zmluvné strany dohodli na finančných úpravách kúpnej ceny v rozsahu a spôsobom uvedeným v prílohe č. 2. Ďalej uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným došlo taktiež k uzavretiu Zmluvy o
poradenskej činnosti, na základe ktorej si žalovaný uplatňoval od žalobcu peňažné plnenia v súlade s prílohou č. 1. a dňa 01.01.2010 bola uzatvorená Rámcová kúpna zmluva a všeobecné obchodné podmienky na rok 2010 (ďalej len „RKZ 2010“), v ktorej v čl. IV. ods. 5 sa zmluvné strany dohodli na finančných úpravách kúpnej ceny v rozsahu a spôsobom uvedeným v prílohe č. 2. Poukázal na to, že v roku 2009 bol platný a účinný zákon č. 172/2008 Z.z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch a o doplnení zákona SNR č. 30/1992 Zb. o Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o neprimeraných podmienkach“). Žalobca uviedol, že ako dodávateľ tovaru dosiahol za rok 2009 obrat ponížený o DPH a o spotrebné dane v celkovej výške 30.181,95 eur a mal za to, že v súlade so zákonom o neprimeraných podmienkach, ako aj v súlade s čl. IV. ods. 5 RKZ 2009, bol žalovaný oprávnený účtovať žalobcovi peňažné plnenia vo výške maximálne 3 % z ročného obratu, t. j. 905,46 eur, žalovaný si však v roku 2009 uplatnil od žalobcu celkovo peňažné plnenia vo výške 23.667,43 eur, kedy rozdiel v uplatnených a oprávnených peňažných plneniach predstavuje sumu 22.761,97 eur. Žalobca ďalej uviedol, že ako dodávateľ tovaru pre žalovaného dosiahol za rok 2010 obrat ponížený o DPH a o spotrebné dane v celkovej výške 33.397,30 eur a mal za to, že v súlade so zákonom o neprimeraných podmienkach a čl. IV. ods. 5 RKZ 2010 bol žalovaný oprávnený účtovať voči žalobcovi peňažné plnenia vo výške 1.001,92 eur, žalovaný si však v roku 2010 uplatnil od žalobcu celkovo peňažné plnenia vo výške 1.837,06 eur, kedy rozdiel v uplatnených a oprávnených plneniach predstavuje sumu 835,14 eur. Tvrdil, že peňažné plnenia v prospech žalovaného za príslušný kalendárny rok, ktoré presiahli sumu 3 % z ročných tržieb, je plnením bez právneho dôvodu, a teda bezdôvodným obohatením spolu v sume 23.597,11 eur. Vo veci bol súdom vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. Podľa žalovaného nejde o bezdôvodné obohatenie a v prípade, ak by išlo o bezdôvodné obohatenie, nárok na jeho vydanie je premlčaný podľa OZ aj OBZ, keď premlčacia lehota začala plynúť dňom splatnosti jednotlivých faktúr, ktoré boli žalovaným vystavené a nie je rozhodujúci dátum 01.01.2010, kedy sa žalobca mohol dozvedieť o celkovom obrate za rok 2009, suma 3 % ročného obratu sa má posudzovať vždy pri uplatnení daného poplatku, t. j. aký bol dosiahnutý obrat k danému momentu. Uviedol, že v rozpise dodávateľských faktúr išlo o platby, ktoré majú svoj právny dôvod, a ktoré žalobca dobrovoľne platil v dobe, keď zmluvné strany spolu obchodovali, a teda nejde o bezdôvodné obohatenie, pretože nie je naplnená jeho definícia. Mal za to, že zákon o neprimeraných podmienkach sa na vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevzťahoval, pretože žalobca nebol na žalovanom ekonomicky závislý, produkty žalobcu sa predávajú aj v konkurenčných reťazcoch. K poplatkom za reklamný spot, hudobné vysielanie, remodeling, otváranie filiálok, servisný bonus, servisná služba, či finančný bonus, uviedol, že tieto poplatky nemajú žiadny vplyv na úpravu kúpnej ceny, ide o rozdielne nároky. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 42Cb/48/2014-352 zo dňa 16.01.2018, v ktorom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.317,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 18.317,11 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 55,24 %. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 4Cob/132/2018-427 zo dňa 30.01.2020 rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/48/2014-352 zo dňa 16.01.2018 v časti II. výroku potvrdil a v časti I. a III. výroku zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd postupoval správne, keď žalobu v časti o zaplatenie sumy 5.280,- eur zamietol, nakoľko nemožno dospieť k záveru, že by sa limit uvedený v čl. IV. ods. 5 RKZ 2009 mal vzťahovať na plnenia podľa Zmluvy o poradenskej činnosti z roku 2009. Odvolací súd uviedol, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že pri bonuse z obratu za rok 2008 vo výške 11.939,- eur (faktúra č. D/08/011) a bonuse z ročného nárastu obratu podľa OP 2008 vo výške 852,85 eur (faktúra č. D/08/012) ide o plnenia na základe RKZ 2008 a súd bez ďalšieho tieto peňažné plnenia započítal do 3 % limitu stanoveného RKZ 2009 bez toho, aby skúmal opodstatnenosť započítania danej sumy. Poukázal na nutnosť, aby sa súd zaoberal otázkou, či tieto sumy možno považovať za finančnú úpravu podľa čl. IV. ods. 4 RKZ 2009 a možno na ne aplikovať 3 % limit dohodnutý v uvedenom článku RKZ 2009, alebo je potrebné aplikovať RKZ 2008. Napadnuté rozhodnutie považoval v tejto časti za nepreskúmateľné. Odvolací súd ako dôvodnú vyhodnotil námietku žalovaného, že súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jeho argumentáciou, že žalobcom uplatňovaný nárok má byť kvalifikovaný ako nárok na zaplatenie pohľadávky z obchodného styku, pričom súd nedostatočne odôvodnil, na základe čoho posudzuje nárok uplatnený žalobcom ako bezdôvodné obohatenie. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tomto smere nepovažoval odvolací súd za dostatočné. Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd uviedol, že v prípade, ak súd v ďalšom konaní opätovne posúdi nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ, dĺžka premlčacej doby sa bude riadiť ustanovením § 397 OBZ
(4 roky), nakoľko v posudzovanom prípade ide o obchodnoprávny vzťah a začiatok jej plynutia sa bude riadiť ustanovením § 391 OBZ. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu, že v danom prípade je pre začiatok plynutia premlčacej lehoty rozhodujúci dátum, kedy sa žalobca mohol dozvedieť výšku tržieb žalobcu za predchádzajúci rok a síce dňa 31.12.2009/01.01.2010 a nie deň, kedy bola uskutočnená úhrada žalobcu žalovanému na základe žalovaným vystavených faktúr. Záverom odvolací súd uviedol, že úlohou súdu v ďalšom konaní bude dostatočne odôvodniť svoje právne posúdenie nároku uplatneného žalobcom a vysporiadať sa s opodstatnenosťou započítania sumy vo výške 11.939,- eur a sumy vo výške 852,85 eur ako bonusov z titulu RKZ 2008 do trojpercentného limitu dohodnutého v čl. IV. ods. 5 RKZ 2009. V novom rozhodnutí súd zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania. Na základe vykonaného dokazovania mal súd v konaní preukázané, že medzi sporovými stranami došlo dňa 01.01.2009 k uzatvoreniu Rámcovej kúpnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok na rok 2009 (RKZ 2009), v ktorej v čl. IV. ods. 5 sa zmluvné strany dohodli na finančných úpravách kúpnej ceny, a to v rozsahu a spôsobom uvedeným v prílohe č. 2 RKZ 2009, pričom berú na vedomie, že akoukoľvek finančnou úpravou (na základe ktorej môže dôjsť k peňažnému plneniu zo strany dodávateľa) sa nepresiahne viac ako 3 % z ročných tržieb žalobcu ako dodávateľa za tovar predaný žalovanému ako odberateľovi v kalendárnom roku, kedy došlo k peňažnému plneniu. Obsahom prílohy č. 2 RKZ 2009 bolo určenie výšky finančných obratových bonusov ako percentuálne vyjadrenie z obratu dosiahnutého žalobcom. O výšku finančných obratových bonusov sa v súlade s čl. IV. ods. 5 RKZ 2009 ponižovala kúpna cena za dodaný tovar, na ktorú mal žalobca ako dodávateľ tovaru nárok od žalovaného ako odberateľa tovaru. V súlade s čl. V. ods. 10 RKZ 2009 bol žalovaný oprávnený všetky pohľadávky, ktoré evidoval voči žalobcovi, jednostranne započítať na kúpnu cenu za dodaný tovar. Za tých istých podmienok došlo medzi sporovými stranami k uzavretiu Rámcovej kúpnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok aj na rok 2010 (RKZ 2010). Medzi žalobcom a žalovaným došlo i k uzavretiu Zmluvy o poradenskej činnosti na rok 2009, na základe ktorej si žalovaný uplatňoval od žalobcu peňažné plnenia v súlade s prílohou č. 1. Súd posúdil právny vzťah medzi sporovými stranami ako obchodnoprávny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať predovšetkým ustanovenia OBZ. Súd opätovne preskúmal faktúru č. D/08/011 a č. D/08/012. Za nesporné považoval, že obe uvedené faktúry boli vyhotovené dňa 16.01.2010, teda za účinnosti RKZ 2009. Z obsahu týchto faktúr je zrejmé (a medzi stranami nesporné), že ide o tzv. "dobropisy" k faktúram vystaveným v roku 2008. Uviedol, že dobropis predstavuje dokument vystavený predávajúcim v prospech kupujúceho, znejúci na finančnú čiastku dlžnú predávajúcim, napr. v dôsledku reklamácie, vrátenia tovaru, opravy chýb pri fakturácii a pod. Dobropis teda predstavuje opravný doklad k už vystavenému dokladu (faktúre), ktorým sa v určitých prípadoch opraví táto pôvodná faktúra, napríklad pri znížení ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti. Zníženie ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti môže nastať aj z dôvodu dodatočného priznania zliav, rabatov alebo bonusov. Uviedol, že z charakteru dobropisu vyplýva, že hoci uvedené faktúry/ dobropisy boli vystavené v roku 2009, jednoznačne sa týkali finančných plnení uskutočnených v roku 2008, nakoľko sa nimi upravovali faktúry vystavené a aj uhradené v roku 2008. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že sumu 11.939,- eur (faktúra č. D/08/011) a sumu 852,85 eur (faktúra č. D/08/012) nie je možné považovať za finančnú úpravu podľa čl. IV. ods. 4 RKZ 2009 a z uvedeného dôvodu nie je potom možné na tieto sumy aplikovať 3 % limit dohodnutý v článku IV. ods. 5 RKZ 2009. V danom prípade teda ide jednoznačne o plnenia, na ktoré je potrebné aplikovať zmluvné dojednania upravené v RKZ 2008. Uvedené jednoznačne vyplýva aj z obsahu dobropisov, v ktorých je uvedené, že nimi boli fakturované dohodnuté bonusy z obratu za rok 2008. Dobropisy boli splatné dňa 17.03.2009, 4-ročná premlčacia doba začala plynúť dňa 18.03.2009 a uplynula dňa 18.03.2013, žaloba bola podaná na súd dňa 23.12.2013, preto uvedený nárok, vzhľadom na žalobcom vznesenú námietku premlčania, nebolo možné žalobcovi priznať. Súd preto žalobu v časti o zaplatenie sumy 12.792,58 eur zamietol. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že z nároku žalobcu za rok 2009 je potrebné odpočítať aj plnenie za reklamný spot vo výške 1.627,- eur a za hudobné vysielanie vo výške 663,90 eur z r. 2008; celkovo vo výške 2 290,90 eur, súd poukázal na odôvodnenie svojho v poradí prvého rozhodnutia zo dňa 16.01.2018, kde sa v bode 77. s touto námietkou súd už vysporiadal a rovnako tak aj Krajský súd v Bratislave v bode 19. odôvodnenia svojho rozsudku. Je nesporné, že táto položka je riadne upravená v prílohe k RKZ 2009 a žalovaný v súlade s touto zmluvou túto sumu žalobcovi aj vyfakturoval. Uvedené faktúry sú súčasťou zoznamu prijatých dodávateľských faktúr uhradených v roku 2009 (12.01.2009). Ďalej uviedol, že žalobcom uplatnený nárok mohol vzniknúť až po uplynutí príslušného kalendárneho roka, kedy sa zavŕšili a uzavreli ročné tržby žalobcu a podľa názoru súdu až vtedy prvýkrát bolo možné zistiť, či žalovaný pri vystavení faktúr žalobcovi nepresiahol limit stanovený v ust. čl. IV. ods. 5 RKZ 2009, resp.
RKZ 2010. Až týmto okamihom mohlo dôjsť medzi žalobcom a žalovaným k finančnému vysporiadaniu, a teda až v tomto okamihu mohla vzniknúť žalovanému povinnosť vydať žalobcovi plnenia, ktoré v priebehu príslušného kalendárneho roka presiahli dojednaný 3 % limit. Z obsahu oboch rámcových zmlúv je nesporné, že strany sporu si v RKZ 2009 a RKZ 2010 dohodli osobitný spôsob financovania a započítavania svojich pohľadávok a záväzkov a na to nadväzujúci 3 %-tný limit, ktorý nebolo možné prekročiť, a preto všetky plnenia, ktoré tento limit presahovali, predstavujú bezdôvodné obohatenie žalovaného (teda plnenie bez právneho dôvodu), ktoré je povinný vydať žalobcovi. Súd mal za to, že boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (žalovaného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia (porušenie čl. IV. bod 5 RKZ 2009 a RKZ 2010), vznik majetkového prospechu na starne obohateného (t. j. suma o ktorú došlo k prekročeniu uvedeného limitu, ktorá predstavuje majetkovú ujmu, ktorá postihuje žalobcu ako postihnutého) a nesporná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a majetkovou ujmou žalobcu. V danom prípade teda v zmysle § 451 ods. 2 OZ došlo k majetkovému prospechu na strane žalobcu získaného plnením bez právneho dôvodu, ktorý je žalovaný povinný žalobcovi vydať. Pre určenie okamihu začatia plynutia premlčacej doby považoval súd za rozhodujúci dátum, kedy sa žalobca mohol dozvedieť výšku svojich tržieb za predchádzajúci rok. Dospel k záveru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2009 nie je premlčaný. Žalobca najskôr dňa 31.12.2009 mohol vedieť, aké sú jeho ročné tržby a z nich si následne mohol odvodiť 3 % limit v súlade s čl. IV. bod 5 RKZ 2009. Teda žalobca si v súlade s § 391 ods. 1 OBZ mohol svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde najskôr dňa 31.12.2009. Štvorročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňa 31.12.2009 a uplynula 31.12.2013, žalobca podal žalobu na súd dňa 23.12.2009, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Pokiaľ ide o výšku nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2009, poukázal na to, že žalobca v roku 2009 dosiahol obrat vo výške 30.181,95 eur. Pri maximálnej sadzbe 3 % z ročného obratu si mohol žalovaný uplatniť čiastku vo výške 905,46 eur. Žalovaný si však uplatnil v roku 2009 celkovo peňažné plnenia vo výške 23.667,43 eur. Rozdiel v uplatnených peňažných plneniach vo výške 23.667,43 eur a oprávnených plneniach vo výške 905,46 eur, predstavuje sumu 22.761,97 eur. Túto sumu je potrebné znížiť o sumu 5.208,- eur, nakoľko v tejto časti súd žalobu žalobcu zamietol vo svojom rozsudku zo dňa 16.01.2018, ktorý sa v tejto časti výroku stal právoplatným dňa 20.02.2020. Žalobca si do výšky tržieb v roku 2009 ďalej započítal aj faktúry/dobropisy vystavené na sumu 11.939,- eur (faktúra č. D/08/011) a na sumu 852,85 eur (faktúra č. D/08/01), ktoré ako bolo uvedené vyššie, však boli faktúrami, na ktoré sa RKZ 2009 nevzťahovala, a preto súd žalobu žalobcu v tejto časti zamietol. Súd teda za rok 2009 priznal žalobcovi sumu 3.854,30 eur, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré je tento povinný vydať žalobcovi. Pokiaľ ide o výšku nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2010 vo výške 835,14 eur, súd opätovne posúdil nárok žalobcu a tento priznal žalobcovi v plnom rozsahu. Konštatoval, že suma 835,14 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Obe položky za rok 2010 (hudobné vysielanie a servisná služba) sú uvedené v prílohe č. 1 RKZ 2010, sú v nej riadne označené, pričom hudobné vysielanie je označené ako rádio MAX 2x a servisná služba je označená ako servisný bonus 35,- eur za 1 položku. Preto súd zotrval na tom, že námietky žalovaného pri uvedených položkách sú účelové a právne bezvýznamné. Vzhľadom na vyššie uvedené súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4.689,44 eur, ktorá suma pozostáva z bezdôvodného obohatenia za rok 2009 vo výške 3.854,30 eur a za rok 2010 vo výške 835,14 eur, t. j. spolu vo výške 4.689,44 eur, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalovaného spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne od dňa nasledujúceho po doručení výzvy, t. j. od 23.11.2013 do zaplatenia. Vo zvyšku súd žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol. Nakoľko mal žalovaný v konaní úspech v rozsahu 60,2 %, súd priznal žalovanému náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v tomto rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, v časti II. a III. výroku. Svoje podanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Žalobca dal do pozornosti, že vo svojom záverečnom zhrnutí podanom po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave poukázal vo vzťahu k zahrnutiu bonusov z titulu RKZ 2008 do limitu dojednaného v RKZ 2009 na to, že v zmysle čl. IV. bodu 5 RKZ 2009 sa do limitu dojednaného v RKZ 2009 mali započítať akékoľvek finančné úpravy (na základe ktorých mohlo dôjsť k peňažnému plneniu dodávateľa), vo vzťahu ku ktorým musela byť splnená jediná podmienka, a to, že k ich plneniu zo strany dodávateľa (žalobcu) muselo dôjsť v kalendárnom roku 2009. Žalobca argumentoval, že vo vzťahu k otázke zahrnutia dobropisov č.
D/08/011 a č. D/08/012 do limitu dojednaného v RKZ 2009 je relevantným, kedy žalobca plnil na základe týchto faktúr, t. j. kedy boli tieto faktúry uhradené žalovanému (či už priamou platbou alebo vo forme započítania), pričom s ohľadom na to, že k úhrade v zmysle predmetných dobropisov (a dokonca aj k samotnému vystaveniu dobropisov) došlo až v roku 2009, na plnenia žalobcu poskytnuté žalovanému v zmysle predmetných faktúr bolo správne vztiahnuť limit dojednaný v RKZ 2009. Žalobca ďalej poukázal na dojednanie v bode 4. záverečných ustanovení RKZ 2009, v ktorom sa uvádza: „Zmluvné strany sa dohodli, že podpísaním tejto zmluvy sa rušia akékoľvek predtým uzavreté písomné, či ústne zmluvy a ich obchodný vzťah sa bude výlučne riadiť ustanoveniami tejto zmluvy.“ Neprichádzalo teda podľa žalobcu do úvahy, aby sa predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným spravoval režimom RKZ 2008 a bolo plne dôvodné aplikovať na predmetné dobropisy a plnenia z nich dojednania RKZ 2009, vrátane limitu dojednaného v RKZ 2009. Žalobca mal za to, že vyvrátil i tvrdenie žalovaného, že „tieto dobropisy upravovali kúpnu cenu fakturovanú na základe RKZ 2008“, keď poukázal na dojednanie obsiahnuté v RKZ 2008 v časti „Vystavovanie bonusov“, kde sa konštatuje, že „doklady vystavené dodávateľom na základe KONDÍCIE II- II.a/a II b), predstavujúce bonusy, nepovažuje dodávateľ za doklady znižujúce pôvodnú cenu dodávaných tovarov... .“ Namietal, že súd sa s uvedenou argumentáciou žalobcu nevysporiadal, z ktorého dôvodu považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho skutkového posúdenia súdu vo vzťahu k otázke zahrnutia bonusov z titulu RKZ 2008 do limitu dojednaného v RKZ 2009. Za nesprávny považoval záver súdu, že na plnenia z dobropisov D/08/011 a D/08/012 je potrebné aplikovať zmluvné dojednania upravené v RKZ 2008, keďže ide o dobropisy k faktúram vystaveným v roku 2008, a teda týkajúce sa finančných plnení uskutočnených v roku 2008. Predmetné skutkové zistenie súdu je v rozpore s tým, že v čase vystavenia predmetných dobropisov sa už obchodný vzťah medzi žalobcom a žalovaným spravoval RKZ 2009 a v zmysle bodu 4. záverečných ustanovení RKZ 2009 bolo potrebné jednotlivé plnenia medzi žalobcom a žalovaným podriadiť pod RKZ 2009. Zastával názor, že správne mal súd na základe vykonaných dôkazov dospieť k skutkovému zisteniu, že na plnenia žalobcu poskytnuté žalovanému v zmysle predmetných dobropisov sa vzťahuje limit dojednaný v RKZ 2009. Odvolanie voči výroku o náhrade trov konania podal z dôvodu, že tento má svoj podklad vo výroku o veci samej, ktorý napadol odvolaním. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie v II. a III. výroku tak, že vyhovie žalobe v časti, o ktorej bolo rozhodnuté II. výrokom napadnutého rozhodnutia a súčasne prizná žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 11.09.2020. Podľa názoru žalovaného súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a správne vo veci rozhodol. Skutočnosť, že súd sa nestotožnil s názormi predkladanými žalobcom neznamená, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Mal za to, že súd sa dostatočne vysporiadal s argumentmi žalobcu, keď poukázal na to, že faktúry č. D/08/011 a č. D/08/12 opätovne preskúmal a dospel k záveru, že ide o tzv. dobropisy k faktúram vystaveným v roku 2008, pričom vyvrátil argumenty žalobcu a poskytol mu zdôvodnenie, akými úvahami sa riadil. Ďalej uviedol, že čl. IV. ods. 5 RKZ 2009 vyjadruje, že do limitu dohodnutého v RKZ 2009 sa započítavajú len tie plnenia a finančné úpravy, ktoré súvisia s touto konkrétnou rámcovou kúpnou zmluvou, sú dohodnuté v jej prílohe a upravuje sa nimi kúpna cena fakturovaná z titulu tejto rámcovej kúpnej zmluvy. Žalovaný mal za to, že k otázke zahrnutia dobropisov č. D/08/11 a č. D/08/12 do prípadného limitu je relevantné to, ku ktorej kúpnej cene sa dobropisy viažu. V posudzovanom prípade bonusov z roku 2008 je teda kľúčová formulácia „úpravách kúpnej ceny“, pričom je zrejmé, že tieto finančné úpravy sa môžu týkať len kúpnej ceny fakturovanej na základe RKZ 2009, keďže uvedené dojednanie bolo obsiahnuté v RKZ 2009. Ak by zmluvné strany mali záujem aplikovať akékoľvek finančné úpravy a s nimi spojený limit aj na kúpnu cenu fakturovanú z titulu RKZ 2008, muselo by to byť v RKZ 2009 vyslovene dohodnuté. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že ukončením RKZ 2008 k 31.12.2008 nie je možné, aby sporové strany v roku 2009 postupovali ešte podľa RKZ 2008 a uviedol, že v právnej teórii je nepochybné, že ukončením zmluvy nároky, ktoré vznikli, trvajú naďalej a že určité ustanovenia, vzhľadom na svoju povahu, majú trvať naďalej. Vznik práva žalovaného na plnenia fakturované dobropismi nastal ešte za trvania RKZ 2008 v zmysle podmienok dohodnutých v RKZ 2008, ako dátum dodania je totiž v dobropisoch uvedený deň 31.12.2008. Dal do pozornosti, že samotná RKZ 2008 obsahuje ustanovenie, podľa ktorého finančné bonusy uvedené v bode KONDÍCIE II - II. b) budú vyúčtované dodávateľom formou dobropisu po skončení kalendárneho roku. Navyše, žalobca v dobropisoch uviedol dvojmesačnú splatnosť, ktorá platila podľa RKZ 2008. V zmysle RKZ 2009 bola splatnosť faktúr vystavených dodávateľom dohodnutá na 30 dní. Je preto podľa žalovaného evidentné, že sám žalobca pri vystavovaní dobropisov č. D/08/011 a č. D/08/012 postupoval podľa RKZ 2008. Z tohto dôvodu sa na tieto plnenia vzťahuje RKZ 2008 a prípadný limit dohodnutý v nej. Poukázal na
to, že žalobca žiada zahrnutie bonusov z titulu RKZ 2008 do limitu podľa RKZ 2009, avšak to, že súd zarátal servisný bonus z titulu RKZ 2009 fakturovaný a platený v roku 2010 do limitu podľa RKZ 2009, nenamietal. Podľa názoru žalovaného je nutné rovnaký princíp aplikovať aj na bonusy fakturované z titulu RKZ 2008. V opačnom prípade by boli rozhodnutia súdov arbitrárne, ak by na jednej strane servisný bonus z titulu RKZ 2009, fakturovaný a platený v roku 2010, započítali do limitu podľa RKZ 2009, avšak bonusy z titulu RKZ 2008, fakturované v roku 2009, by počítali do limitu podľa RKZ 2009. Navyše, bonusy uplatňované faktúrami (dobropismi) č. D/08/012 a č. D/08/011 majú osobitný právny charakter, ktorý je nutné vziať do úvahy. Listinný dôkaz - faktúra (dobropis) č. D/08/012 pritom dokumentuje, že bol fakturovaný „dohodnutý bonus z ročného nárastu obratu podľa OP 2008“. Obdobná skutočnosť vyplýva aj z faktúry (dobropis) č. D/08/011, referujúca na „dohodnuté bonusy z obratu za rok 2008“. Tieto bonusy predstavujú formu množstevnej zľavy z ročného obratu (t. j. z kúpnych cien za tovar dodaný žalobcom) za rok 2008 a sú opravnými faktúrami viažucimi sa k faktúram vystaveným v roku 2008. Je teda evidentné, že tieto bonusy upravovali kúpnu cenu fakturovanú v roku 2008 z titulu RKZ 2008, a preto sú tieto bonusy mimo rámca limitu dohodnutého v RKZ 2009. Okrem toho uviedol, že žalobcom citované ustanovenie RKZ 2008 je nutné vykladať v zmysle § 25 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Účelom daného ustanovenia RKZ 2008 bolo dohodnúť, že platiteľ DPH nemusí opravovať základ dane a daň v prípade, že dôjde k zníženiu ceny tovaru a vystaveniu opravnej faktúry (dobropisu). Žalobca teda zavádzajúco interpretuje RKZ 2008, keď uvádza, že uplatnením bonusov nedochádza k zníženiu pôvodnej ceny tovaru. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
4. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.
5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č. k. 42Cb/48/2014-544 zo dňa 22.06.2020 je potrebné v napadnutej časti II. a III. výroku potvrdiť ako vecne správny.
6. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/48/2014-544 zo dňa 22.06.2020, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 23.597,11 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Súd rozsudkom č.k. 42Cb/48/2014-352 zo dňa 16.01.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.317,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 18.317,11 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku súd žalobu zamietol, pričom žalobcovi priznal proti žalovanému
právo na náhradu trov konania v rozsahu 55,24 %. Na základe odvolania podaného žalobcom i žalovaným Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 4Cob/132/2018-427 zo dňa 30.01.2020 rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/48/2014-352 zo dňa 16.01.2018 v časti II. výroku potvrdil a v časti I. a III. výroku zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Výrok rozhodnutia, ktorým súd žalobcu zamietol v časti o zaplatenie sumy 5.280,- eur s príslušenstvom, tak nadobudol právoplatnosť. Následne napadnutým rozsudkom súd I. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4.689,44 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 4.689,44 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. výrokom súd vo zvyšku žalobu zamietol. III. výrokom žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60,2 %. Žalobca s uvedeným nesúhlasil a odvolaním napadol II. a III. výrok rozhodnutia, namietajúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP.
11. V konaní bolo sporné, či pri bonuse z obratu za rok 2008 vo výške 11.939,- eur (faktúra č. D/08/011) a bonuse z ročného nárastu obratu podľa OP 2008 vo výške 852,85 eur (faktúra č. D/08/012) ide o finančnú úpravu podľa čl. IV. ods. 5 RKZ 2009 a možno na tieto sumy aplikovať 3 % limit dojednaný v uvedenom článku RKZ 2009, alebo sa má aplikovať RKZ 2008. Obe uvedené faktúry boli vyhotovené dňa 16.01.2009, teda za účinnosti RKZ 2009. Z obsahu týchto faktúr je zrejmé, že ide o tzv. dobropisy k faktúram vystaveným v roku 2008. Súd konštatoval, že hoci uvedené faktúry/ dobropisy boli vystavené v roku 2009, jednoznačne sa týkali finančných plnení uskutočnených v roku 2008, nakoľko sa nimi upravovali faktúry vystavené a aj uhradené v roku 2008. Odvolací súd sa nestotožnil so žalobcom prezentovaným výkladom zmluvných ustanovení RKZ 2009. Považuje za správny právny názor súdu, že s ohľadom na charakter dobropisu, ako určitého opravného dokladu k už vystavenému dokladu (faktúre), sumu 11.939,- eur (faktúra č. D/08/011) a sumu 852,85 eur (faktúra č. D/08/012) nie je možné považovať za finančnú úpravu podľa čl. IV. ods. 5 RKZ 2009 a z uvedeného dôvodu nie je možné na tieto sumy aplikovať 3 % limit dohodnutý v článku IV. ods. 5 RKZ 2009. V danom prípade ide totiž o plnenia, na ktoré je potrebné aplikovať zmluvné dojednania upravené v RKZ 2008. Uvedené vyplýva aj z obsahu dobropisov, v ktorých je uvedené, že nimi boli fakturované dohodnuté bonusy z obratu za rok 2008. Ako dátum dodania je v oboch faktúrach uvedený deň 31.12.2008. Žalovaný správne poukázal na skutočnosť, že v danom prípade sa finančné úpravy uskutočnené predmetnými dobropismi týkajú kúpnej ceny fakturovanej na základe RKZ 2008 a nie na základe RKZ 2009. Neobstojí preto argumentácia žalobcu, že na plnenia žalobcu poskytnuté žalovanému v zmysle predmetných faktúr je potrebné vztiahnuť limit dojednaný v RKZ 2009. Dobropisy boli splatné dňa 17.03.2009, štvorročná premlčacia doba podľa § 397 OBZ začala v súlade s § 391 ods. 1 OBZ plynúť dňa 18.03.2009 a uplynula dňa 18.03.2013, pričom žaloba bola žalobcom podaná na súd až dňa 23.12.2013. Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym záverom súdu, že vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, nebolo možné žalobcovi uvedený nárok priznať. Súd preto postupoval správne, keď žalobu v tejto časti zamietol.
12. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu ohľadne nedostatočného odôvodnenia a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam. V odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie zároveň dostatočne a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že na sumu 11.939,- eur (faktúra č. D/08/011) a sumu 852,85 eur (faktúra č. D/08/012) nie je možné aplikovať 3 % limit dohodnutý v čl. IV. ods. 5 RKZ 2009. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky kritériá, ktoré na odôvodnenie súdneho rozhodnutia kladie ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zároveň nezistil žiadnu inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
13. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).
14. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
15. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/48/2014-544 zo dňa 22.06.2020 v napadnutej časti II. a III. výroku potvrdil v zmysle § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny.
16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
17. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).