Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoE-103-2020.pdf
PDF · 82.41 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoE/103/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a z členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná poisťovňa, a.s., Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. 1, XXX XX E., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Hrebíka, Exekútorsky úrad Duklianskych hrdinov 2946/6, 901 01 Malacky, o vymoženie 552,82 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 03.05.2019, č. k. 12Er/334/2013-18, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo dňa 03.05.2019, č. k. 12Er/334/2013-18 (ďalej len „uznesenie“) zastavil exekúciu a súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie v sume 57,30 Eur, ktorých úhradou zaviazal oprávneného do 15 dní od doručenia uznesenia.
2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 06.03.2013 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnému. Súdny exekútor doručil súdu dňa 10.04.2019 podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný je nemajetný. Súd prvej inštancie po citovaní § 243b ods. 1 až 3, § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), uviedol, že z predloženého podnetu na zastavenie exekúcie súdnym exekútorom súdu zistil, že povinný je nemajetný, a preto predmetnú exekúciu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil. Súdnemu exekútorovi priznal v zmysle § 3 a nasl. vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) a § 196 a nasl. Exekučného poriadku trovy exekúcie vo výške 57,30 eura. Na ich náhradu zaviazal oprávneného podľa § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
3. Proti výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd uznesenie v napadnutom výroku zmenil tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamietne alebo napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Oprávnený v odvolaní uviedol, že u tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného. V tejto súvislosti poukázal na znenie uznesenia Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2CoE/218/2016, podľa ktorého aj keď zákon nevyžaduje pre rozhodnutie o zastavení exekúcie súhlas oprávneného, je potrebné na jeho vôľu prihliadať, keďže oprávnený je tou stranou v exekučnom konaní, ktorá exekúciu navrhuje, a teda má právo požadovať, aby sa v exekúcii pokračovalo, pokiaľ sa nepreukázali objektívne dôvody na zastavenie exekúcie. Oprávnený mal za to, že v danom prípade povinný je fyzická osoba v produktívnom veku čo svedčí v prospech argumentu
a reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Oprávnený bol názoru, že pravdepodobne ani súdny exekútor ani súd nezistili majetkové pomery povinného dôkladne. Súd exekučné konanie zastavil bez akejkoľvek konkretizácie, aké úkony súdny exekútor vykonal a na základe akých lustrácií dospel súdny exekútor a následne aj exekučný súd k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že súdny exekútor dostatočne nepreskúmal, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv (napr. práv na plnenie z poistných zmlúv), ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie. Oprávnený uviedol, že v rozpore so zásadou podľa § 220 ods. 2 v spojení s 234 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne, pretože z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností rozhodol o zastavení exekúcie. Zároveň oprávnený podotkol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní bude premlčané, čím sa zmarí úspešné vymáhanie predmetnej pohľadávky. Oprávnený ďalej podotkol, že pohľadávka predstavuje neuhradené poistné. Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Preto oprávnený považoval za dôležité, aby pri dobrovoľnom nesplnení povinnosti platiteľmi poistného sa obzvlášť dôsledne postupovalo pri vymáhaní týchto nedoplatkov.
5. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril exekútor, ktorý sa nestotožnil s právnou argumentáciou oprávneného, najmä však s odopretím práva na súdnu ochranu. V predmetnej veci bola vylustrovaná negatívna majetková podstata, ktorá je okrem iného podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinného je možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie exekučného konania by bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1CoE/52/2013, podľa ktorého nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný v budúcnosti môže nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4CoE/56/2018 zo dňa 21.06.2018, podľa ktorého súd musí vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie zo špekulatívnych záverov a domnienok, ktoré by v budúcnosti vôbec nemuseli nastať, tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1CoE/41/2012-63, podľa ktorého, aby exekúcia nebola zastavená z dôvodu aktuálnej nemajetnosti povinného, musí mať očakávanie, že povinný v budúcnosti nadobudne nejaký majetok, reálny predpoklad a ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov. Taktiež poukázal na to, že zákonodarca vo veciach napadnutých od 01.04.2017 striktne ohraničil časový úsek (pri fyzických osobách 5 rokov), počas ktorého nebol vylustrovaný majetok u povinných osôb, po uplynutí ktorého exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie. Pri použití analógie uvedený časový úsek je možné aplikovať aj generálne v skôr začatých konaniach. Rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie pre nemajetnosť nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „C.s.p./) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario. Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p..
7. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Odvolací súd z obsahu spisu súdu prvej inštancie, sp. zn. 12Er/334/2013 zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 25.02.2013, kedy bol u súdneho exekútora podaný návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom je Výkaz nedoplatkov č. 1200507580 zo dňa 24.09.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.11.2012 a vykonateľnosť dňa 19.02.2013. Súd prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi dňa 06.03.2013 poverenie na výkon exekúcie.
10. Súdny exekútor predložil súdu prvej inštancie dňa 13.07.2017 podnet na zastavenie exekučného konania z dôvodu, že lustráciou majetkovej podstaty povinného nebol zistený žiaden majetok. Zároveň si uplatnil náhradu trov exekúcie vo výške 57,30 eura. Na základe uvedeného súd exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastavil.
11. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie
12. V citovanom ustanovení je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou opatrnosťou. Je pritom vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu prípadne podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach a relevantných dôkazoch.
13. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu a k zániku povinnosti plniť dlh nedochádza, ak je plnenie nemožné zo subjektívnych dôvodov na strane povinného, vrátane jeho insolventnosti. Pokiaľ súdny exekútor súčinnosťou so všetkými príslušnými inštitúciami zistí, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, môže súdny exekútor podať na súd podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
14. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
15. Podľa § 234 ods. 2 C.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
16. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.
17. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a rozhodnutie o zastavení exekúcie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní o zastavení exekúcie riadil, nakoľko v odôvodnení napadnutého uznesenia len zjednodušene skonštatoval, že predloženého podnetu na zastavenie exekúcie súdnym exekútorom zistil, že u povinného nebol zistený žiaden exekučne postihnuteľný majetok. V odôvodnení uznesenia sa však nenachádza ani zmienka o tom, na základe akých skutočností či dôkazov súd takto rozhodol, či sa zaoberal tým, aké úkony boli vykonané súdnym exekútorom za účelom zistenia majetku povinného, či súdny exekútor vykonal všetky potrebné úkony a chýbajú aj úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a následné právne závery.
18. V rozpore so zásadou danou v § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne a iba sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v podnete súdneho exekútora formulovanými všeobecne. Dôvody, pre ktoré
súd zastavil exekúciu, preto nemožno považovať za dostatočné a spoľahlivo preukázané, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
19. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie § 388 C.s.p., ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo 157/2011).
20. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia, pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v napadnutom výroku o zastavení exekúcie ako aj v súvisiacom výroku o trovách exekúcie ako nepreskúmateľné v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).
21. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude náležite preskúmať dôvody na zastavenie exekúcie, preskúmať majetkové pomery povinného, zhodnotiť listinné dôkazy, doplniť dokazovanie vyžiadaním si správy o stave exekučného konania a o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie a vo veci opätovne rozhodnúť. Súd svoje rozhodnutie jasne, stručne a najmä presvedčivo zdôvodní, pričom záver o nemajetnosti povinného ako dôvodu, pre ktorý súd exekúciu zastaví, bude možné urobiť až na základe zistení, že nejestvuje žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného v predmetnej exekúcii.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).