Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Sa-23-2021.pdf
PDF · 105.22 KB
Case nature
Area
Subarea
14Sa/23/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Vékonyovou v právnej veci žalobkyne: G. R., bytom D. XXXX/XX, U., právne zastúpená.: JUDr. D. X., advokát, so sídlom R. XX, XXX XX Trenčín, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor peň. príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností, so sídlom Špitálska č. 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O. zo dňa 01. marca 2021, takto
rozhodol:
Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Odbor peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností č. O., č.z. 2021/35206 zo dňa 01. marca 2021 a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tak ako bude vyčíslená v uznesení vyššieho súdneho úradníka.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa podanou správnou žalobou domáhala súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo rozhodnuté o jej žiadosti o vyhotovenie parkovacieho preukazu. Žalobkyňa v podanej správnej žalobe zosumarizovala priebeh administratívneho konania, pričom namietala záver žalovaného resp. jeho posudkového lekára o predvídateľnosti jej správania, ktorý vychádza z nesprávnej interpretácie § 14 ods. 6 písm. b) zák. č. 447/2008 Z.z. Predvídateľnosť jej správania pritom žalovaný videl v tom, že stavy jej agresivity nesúvisia s cestovaním v mestskej hromadnej doprave ani s uzavretým priestorom, ale s nevyhovením jej požiadavkám.
2. Žalobkyňa ďalej zdôraznila, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s pojmom neovládateľné správanie, ale iba s pojmom nepredvídateľné správanie, pričom k predvídateľnosti uviedol, že toto sa dá odstrániť. Citácia zákonného ustanovenia pritom znie „nepredvídateľného alebo neovládateľného“. Z uvedeného vyplýva, že pre priznanie nároku, po splnení všetkých ostatných zákonných kritérií, ktoré žalobkyňa spĺňa postačuje, aby jej správanie bolo neovládateľné. S týmto sa však už žalovaný vôbec nevysporiadal a zamietol jej odvolanie len s tým, že jej správanie je predvídateľné. Je však zrejmé aj z lekárskeho posudku, že jej správanie je neovládateľné, keďže pri jednotlivých situáciách (epizódach jej správania) musela byť volaná aj polícia, pričom tomuto jej správaniu nedokáže zabrániť ani manžel. Vzhľadom na neovládateľné správanie žalobkyne vyznievajú úvahy žalovaného, že by nebol naplnený cieľ zákona až absurdne. Žalovaný v podstate tvrdí, že žalobkyňa s takýmto typom správania má chodiť prostriedkami hromadnej dopravy, čím však v konečnom dôsledku len ohrozuje ostatných ľudí. Žalovaný podľa žalobkyne účelovo prekrútil cieľ zákonodarcu, ktorým je socializovať osobu a začleniť ju do spoločenského, pracovného a sociálneho života. Z tohto možno vidieť ako žalovaný svojvoľne opakovane odmieta poskytnúť žalobkyni žiadaný preukaz.
3. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že sa žalovaný nepochopiteľne zaoberal jej duševným stavom z roku 2010, čo podľa jej názoru nebolo pre konanie relevantné, keďže bolo potrebné posudzovať najmä jej súčasný zdravotný stav. Žalovaný podľa jej názoru konal účelovo, keď poukázal na jej zdravotný stav z roku 2010 len preto, aby nabudil dojem, že klame o svojom zdravotnom stave. Okrem toho poukázala na to, že rozhodnutie žalovaného bolo prijaté až po siedmich mesiacoch od rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. S poukazom na uvedené žalobkyňa žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe žiadal túto správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom trval na tom, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom. Žalovaný poukázal na nezrovnalosti v podanej správnej žalobe. Zdôraznil, že vychádzal pri svojom rozhodovaní z lekárskeho posudku, ktorý žalobkyni stanovil mieru funkčnej poruchy 50% podľa kapitoly IV., bod 4., písm. b) prílohy k zákonu č. 447/2008 Z.z. Posudkový lekár pritom konštatoval, že u žalobkyne nie sú zdokumentované ťažké poruchy sociálnej interakcie s často opakujúcimi sa závažnými poruchami správania a orientácie. Žalobkyňa je samostatne mobilná, nie je odkázaná na individuálnu prepravu, nakoľko je schopná premiestniť sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy a späť, nastupovať, udržať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla verejnej hromadnej dopravy, nemá duševnú poruchu s často sa opakujúcimi prejavmi agresivity, neovládateľného alebo nepredvídateľného správania a ani ťažkú poruchu zvieračov. Zároveň nie je ani fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím podľa § 38 ods. 9 písm. b) zák. č. 447/2008 Z.z. Z týchto dôvodov jej nebol priznaný parkovací preukaz.
5. Následne žalobkyňa upravila žalobný petit s tým, že poukázala na dôvody, pre ktoré vznikli v správnej žalobe tieto nezrovnalosti. Ozrejmila, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného zo dňa 01.03.202021 v spojení s rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín zo dňa 07.07.2020, ktoré boli vydané vo veci parkovacieho preukazu. Poukázala pritom na znenie § 17 ods. 1 zák. č. 447/2008 Z.z. a na to, že obsah správnej žaloby síce obsahuje argumentáciu týkajúcu sa iného nároku žalobkyne, avšak platí všetko čo je uvedené v čl. 7 podanej správnej žaloby. Žalovaný sa viac k podanej správnej žalobe nevyjadril.
6. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná podľa posudku na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa § 14 ods. 6 alebo má praktickú slepotu alebo úplnú slepotu oboch očí, vyhotoví príslušný orgán parkovací preukaz na základe právoplatného rozhodnutia o parkovacom preukaze.
7. Podľa § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ak nie je schopná na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti z dôvodu a) ťažkej poruchy mobility premiestniť sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy osôb a späť, nastupovať do vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb, udržať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb, b) duševnej poruchy s často sa opakujúcimi prejavmi agresivity, neovládateľného alebo nepredvídateľného správania prepravovať sa vozidlom verejnej hromadnej dopravy osôb alebo c) ťažkej poruchy zvieračov prepravovať sa vozidlom verejnej hromadnej dopravy osôb.
8. Správny súd o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko účastníci jeho nariadenie nežiadali. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že správna žaloba bola podaná dôvodne.
9. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, odboru sociálnych vecí a rodiny č. U zo dňa 07.07.2020.
10. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobkyňa požiadala o vyhotovenie parkovacieho preukazu. Jej žiadosť však bola prvostupňovým správnym orgánom zamietnutá a parkovací preukaz jej nebol vyhotovený. Rozhodnutie bolo vydané na základe lekárskeho posudku č. TN1/B. zo dňa 19.06.2020, podľa ktorého miera funkčnej poruchy žalobkyne je 50% podľa prílohy č. 3 kapitoly IV.
bodu 4 písm. b) zák. č. 447/2008 Z.z. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že žalobkyňa sa v zmysle § 2 ods. 3 zák. č. 447/2008 Z.z. považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ale nespĺňa základnú podmienku pre vyhotovenie parkovacieho preukazu, nakoľko nemá zdravotné postihnutie uvedené v prílohe č. 18 citovaného zákona.
11. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie a o veci následne rozhodoval žalovaný. Žalovaný preskúmal podľa § 59 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, doplnil odvolacie konanie lekárskym posudkom a dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a nie je dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie. Posudkový lekár ústredia vypracoval dňa 24.02.2021 lekársky posudok, podľa ktorého je miera funkčnej poruchy žalobkyne 50% , jej výšku určil na základe druhu zdravotného postihnutia zaradeného do prílohy č. 3 k zákonu č. 447/2008 Z.z., kapitoly IV. bodu 4, písm. b) zák. č. 447/2008 Z.z. Za najzávažnejšie ochorenie žalobkyne (z dokladovaných ochorení) považoval duševné poruchy a poruchy správania, afektívne poruchy nálady (manické, depresívne, periodické), stredná porucha. Z tohto posudku vyplýva, že žalobkyňa je v starostlivosti psychiatra od detského veku, od obdobia dospievania pre poruchy správania a emócii. Vzhľadom na disharmonické rodinné vzťahy bola vychovávaná starou matkou. Od roku 1998 je v pravidelnejšej psychiatrickej starostlivosti pre recidivujúce depresívne dysforické rozhľady so stavmi úzkosti a paniky so somatizáciou, prejavmi sociálnej fóbie a zlej tolerancie záťažových situácii, je stiahnutá doma s prejavmi dráždivého, konfliktného až agresívneho správania voči druhým. Žalobkyňa je liečená prevažne antidepresívami, neuroleptikami a podpornou psychoterapiou. Pri liečbe má intervitentné stavy kolísania v dôsledku vonkajších vplyvov vyplývajúcich z matrimónnych konfliktov (konflikty v rodine, manželské nezhody, stav po pôrode mŕtveho plodu) a životných obáv (covid kríza, nález cýst v pečeni). Má opakovane dokladované početné psychiatrické vyšetrenia od roku 2010, ktoré podľa posudkového lekára nedokumentujú neovládateľné poruchy správania ani prejavy agresivity s ohrozovaním seba, alebo okolia. Stav bol od roku 2010 hodnotený ako depresívna porucha s instabilným priebehom a posttraumatická stresová porucha s chronickým priebehom (potrat 9/2011) a úzkostné prejavy. V posudku posudkového lekára bolo uvedené, že tieto klinické chorobné jednotky sa vyznačujú smútkom, znížením a stratou záujmov, pocitom prázdnoty, úzkosťou, vnútorným napätím, rannými pesimami, možná je podráždenosť, agitovanosť, znížené sebavedomie, porucha koncentrácie, spomalenie pohybu, chudobná mimika, nepokoj. Depresívny pacient cíti smútok, čo sa prejavuje v jeho mimike, psychomotorike zvýšenej únave, sklonu k prejedaniu a hypomobilite stratou záujmu o okolie a seba, nie je schopný prežívať radosť, je plačlivý, zádumčivý. Podľa doloženého aktuálneho psychiatrického lekárskeho nálezu je žalobkyňa viac stiahnutá doma, má stavy sociálnej fóbie, zlú toleranciu záťažových situácii, s prejavmi konfliktného až agresívneho správania voči druhým. Bolo poukázané na to, že prvotné posúdenie funkčnej poruchy žalobkyne bolo vykonané lekárskym posudkom zo dňa 22.08.2012, pričom bola určená miera funkčnej poruchy 50% podľa prílohy č. 3 k zákonu č. 447/2008 Z.z. podľa kapitoly IV. bod 4 písm. b) pre depresívnu reaktívnu poruchu, úzkostnú poruchu. Následne bola žalobkyňa posúdená v roku 2013. V roku 2018 a 2019 bola posudzovaná vo veci peňažného príspevku a kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, ktorý jej nebol priznaný. Dlhodobo je na chronickej medikamentóznej liečbe bez potreby jej úpravy. Boli konštatované početné psychiatrické vyšetrenia s deklaráciou depresívneho syndrómu s úzkosťou, bez dokladovania neovládateľných porúch správania sa.
12. Posudkový lekár ďalej uviedol, že aktuálne doložené psychiatrické vyšetrenie zo dňa 18.10.2018 konštatuje, že je stiahnutá doma v klinickom obraze prevažne depresívna symptomatológia, stavy úzkosti a paniky, nemôže cestovať mestskou hromadnou dopravou pre riziko rušivého nevyspytateľného správania v stavoch paniky. Od januára 2019 je v psychiatrických nálezoch dokumentoch, že stav pacientky sa zásadnejšie nemení, máva často stavy neovládateľného alebo nepredvídateľného správania, hlavne v uzavretých priestoroch, kde je veľa ľudí. Podľa psychiatrického vyšetrenia zo dňa 13.02.2019 sa nevie pohybovať na verejnosti, má sklon reagovať panikou, všade musí niekto blízky chodiť s ňou, jej prevažujúca nálada je depresívna, ale máva aj dysforické rozhľady. Dňa 14.04.2019 skúsila ísť autobusom, ale dostala panickú reakciu. Podľa psychiatrického nálezu zo dňa 09.08.2019 máva problém s chodením mimo domácnosti pre stavy úzkosti. Dňa 26.05.2020 s panickými prejavmi v súvislosti s obmedzeniami vyplývajúcim s pandémiou pri cestovaní autobusom, kedy nastalo neovládateľné a nepredvídateľné správanie v noci, podľa popisu apnoe s panikou, čo sa zopakovalo dvakrát.
13. So žalobkyňou bolo realizované dňa 14.12.2020 osobné stretnutie, súčasne bol vyžiadaný psychiatrický lekársky posudok s opisom chronologického vývoja ochorenia, potreby hospitalizácie, dokumentovania medikamentóznej liečby s ohľadom na vývoj ochorenia , ako aj dokumentovanie prejavov ochorenia, ktoré boli zapracované do lekárskeho posudku. K odvolaniu žiadané vyšetrenie klinickým psychológom s realizáciou plnej diagnostiky osobnosti s realizáciou projektových testov nebolo doplnené. Dňa 14.12.2020 bolo realizované znova osobné stretnutie, pričom bolo posudkovým lekárom uzavreté, že podľa autoanamnézy a heteroanamnézy dochádza k záchvatom agresivity verbálnej aj brachiálnej pri nesplnení požiadaviek žalobkyne (neotvorenie predných dverí autobusu, začala kopať do dverí a kričala alebo pri nedostatočnej pozornosti predavačky v nákupom centre viedlo jej správanie k agresivite a privolaniu polície). Agresívne správanie vyvoláva aj odpor, respektíve nesplnenie požiadaviek zo strany manžela v domácom prostredí, opakovane pri agresivite boli privolané zložky policajného zboru. Uvedené správanie má skôr charakter histriónskej osobnosti, nie depresívneho úzkostného človeka bez sebavedomia. Uvedené správanie je predvídateľné (nevyhovenie, odpor druhej osoby, protirečenie, dodržiavanie osobnej zóny konfrontovanej osoby). Bolo konštatované, že psychiatrom bola doporučená preprava osobným motorovým vozidlom, pričom jeho kompetenciou je len liečba a dispenzarizácia pacientky, odporúčanie pre rodinu ako majú s pacientom pracovať. Bolo zdôraznené, že posúdenie odkázanosti na kompenzácie podľa § 11 zák. č. 447/2008 Z.z. je v kompetencii posudkového lekára.
14. Na základe vyššie uvedených skutočností, doložených lekárskych správ a odborných nálezov, ako aj údajov zistených na osobnom stretnutí posudkový lekár odvolacieho orgánu určil naďalej ako rozhodujúce zdravotné postihnutie poruchy psychiky a správania s mierou funkčnej poruchy 50%, čo predstavuje hornú hranicu percentuálneho rozpätia pre chronický charakter ochorenia. Ostatné zdravotné postihnutia nemajú vplyv na rozhodujúce zdravotné postihnutie, preto posudkový lekár nenavýšil mieru funkčnej poruchy v súlade s § 12 zák. č. 447/2008 Z.z.
15. Následne bolo žalovaným uzavreté, že žalobkyňa je samostatne mobilná, jej chôdza je bez potreby používania kompenzačnej pomôcky, nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, nakoľko nespĺňa predpoklady stanovené ust. § 14 ods. 6 písm. a), b), c) zák. č. 447/2008 Z.z. a ani jednu z mnohých zdravotných postihnutí a kritérií, ktoré zákonodarca určil ako ťažké zdravotné postihnutie vedúce k odkázanosti na individuálnu prepravu v súlade so zákonom a pri dodržaní zákonných podmienok. Uzavrel, že subsumácia pod § 14 ods. 6 písm. b) zák. č. 447/2008 Z.z. nie je možná, nakoľko agresívne správanie žalobkyne vyplýva z predvídateľných okolností, porucha jej správania spontánne terminuje. Prejavy agresivity nie sú viazané len na miesto (autobus, nákupné centrá), ale aj na domáce prostredie a súvisia s akoukoľvek konfrontačnou situáciou nezávisle od miesta a osôb. Z vyššie uvedeného, ako aj doloženého lekárskeho vyšetrenia od MUDr. Y. je podľa posudkového lekára žalovaného zrejmé, že stavy agresivity nesúvisia s cestovaním v mestskej hromadnej doprave ani s uzavretým priestorom, ale s nevyhovením požiadaviek posudzovanej osoby, teda žalobkyne. Cestovanie osobným motorovým vozidlom nerieši problematiku epizodických prejavov vzťahovačnosti, konfliktného a agresívneho správania , naopak pri preprave v osobnom motorovom vozidle môžu viesť k nebezpečnejším situáciám ako pri preprave v hromadnej doprave. V neposlednom rade cieľom zákonodarcu je socializácia osoby a jej začlenenie do spoločenského, pracovného a sociálneho života. Z lekárskych nálezov žalobkyne vyplýva, že práve socializácia a začlenenie do spoločenstva vytvára konfliktné situácie (nezávisle od miesta, spôsobu prepravy, veľkosti priestoru), ale je viazané na odpor, resp. nesplnenie požiadaviek. Na základe toho by nebol naplnený cieľ zákon, t.j. začlenenie posudzovanej fyzickej osoby do spoločnosti. Na základe uvedeného bolo uzavreté, že žalobkyňa nemá nárok na vyhotovenie parkovacieho preukazu.
16. Súd zdôrazňuje, že základným cieľom konania o kompenzácii, vrátane konania o parkovacom preukaze je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti, vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb tejto osoby, za jej aktívnej účasti, pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti a minimalizácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným úsilím a prostriedkami.
17. V danom prípade nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom jej ochorením, ktoré najvýraznejšie ovplyvňuje mieru jej funkčnej poruchy je porucha jej duševného zdravia, ktorá sa preukázateľne prejavuje aj agresívnymi prejavmi, a to tak verbálnymi
ako aj brachiálnymi. Sporným zostalo, či je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a či spĺňa zákonom stavené podmienky pre vyhotovenie parkovacieho preukazu.
18. Správny súd konštatuje, že žalovaný nespochybnil, že zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne vyplynulo, že ad a) žalobkyňa je v liečbe psychiatra od detstva, ad b) žalobkyňa reaguje v niektorých situáciách agresívne a máva panické stavy, ad c) pre takéto jej správanie bolo potrebné opakovane zavolať políciu, ad d) takýto prejav agresívneho správania mala aj pri cestovaní hromadnou dopravou ( kopala do dverí autobusu) alebo v nákupnom centre, keď pri nedostatočnej pozornosti predavačky viedlo jej správanie k agresivite a privolaniu polície, ad e) v poslednom období zostáva skôr doma.
19. Za tejto situácie žalovaný konštatoval, že žalobkyňa nespĺňa podmienky pre vyhotovenie parkovacieho preukazu, nakoľko jej agresívne správanie je predvídateľné a nie je viazané na uzavreté priestory a cestovanie prostriedkami hromadnej dopravy. Dokonca bolo uzavreté, že je nebezpečnejšie, keď žalobkyňa cestuje osobným motorovým vozidlom s manželom. Na strane 4 rozhodnutia žalovaného, na konci tretieho odstavca je výslovne uvedené, že „ práve socializácia a začlenenie do spoločenstva vytvára ( u žalobkyne) konfliktné situácie (nezávisle od miesta, spôsobu prepravy, veľkosti priestoru), ale viazané na odpor, resp. nesplnenie požiadaviek. Na základe toho by nebol naplnený cieľ zákona, t.j. začlenenie posudzovanej fyzickej osoby do spoločnosti.“
20. Takéto závery sú podľa správneho súdu v rozpore so základnou logikou a taktiež v príkrom rozpore s účelom zákona. Správny súd poukazuje na to, že na jednej strane bolo v administratívnom konaní konštatované, že vzhľadom na správanie a psychické ochorenie žalobkyne je v podstate nebezpečnejšie, aby cestovala osobným motorovým vozidlom, na druhej strane bolo uvedené že jej agresívne správanie súvisí práve so socializáciou a jej začlenením do spoločenstva. Uvedené závery sú samé o sebe vo vzájomnom logickom rozpore. Nie je z nich v podstate ani zrejmé, či nepriznanie parkovacieho preukazu teda malo byť podnetom pre pokusy o socializáciu žalobkyne (nemá cestovať osobným motorovým vozidlom) alebo je žalobkyňa pre žalovaného (resp. jej posudkového lekára) takpovediac beznádejný prípad, bez šance na socializáciu a preto by nebol naplnený cieľ a účel zákona.
21. Správny súd poukazuje na to, že žalobkyňa potom ako mala v roku 2019 prejav panického a agresívneho správania v prostriedku hromadnej dopravy (autobuse), tento typ dopravy prakticky nepoužíva. K uvedenému prispelo aj jej panické prežívanie situácie ohľadne pandémie Covid 19. Nevyhotovenie parkovacieho preukazu nemôže samé o sebe zmierniť jej problémy, ktoré viedli k nevyužívaniu tohto typu dopravy, ale podporí jej tendencie nevychádzať mimo domácnosť. Takto bez pochybností nemôže byť naplnený účel zákona č. 447/2008 Z.z., a to najmä za situácie, keď z jej zdravotnej dokumentácie nevyplynul žiaden záver ošetrujúcich lekárov ohľadne objektívnej nemožnosti jej socializácie.
22. Okrem toho záver o predvídateľnosti správania žalobkyne, je v rozpore so závermi jej ošetrujúceho lekára, ktorý označil jej správanie za nepredvídateľné a neovládateľné. Zákon umožňuje za určitých okolností posudkovému lekárovi korigovať odborné závery vyplývajúce z predloženej zdravotnej dokumentácie posudzovanej osoby. V danom prípade žalovaný (na základe záverov posudkového lekára) konštatuje, že agresívne až brachiálne správanie žalobkyne je viazané na nevyhovenie jej požiadavkám, na situácie, keď sa jej kladie odpor, resp. na situácie, keď sa narúša jej osobný priestor. Vzhľadom na to, že je známa príčina resp. spúšťač takéhoto jej správania je teda „ predvídateľné“.
23. Správny súd je však toho názoru, že vyššie uvedené samé o sebe neznamená, že je správanie žalobkyne za každých (resp. väčšiny) okolností predvídateľné. Uvedené konštatovanie predovšetkým znamená, že je možné identifikovať zvyčajné „ spúšťače“ tohto správania a je teda možné minimalizovať situácie, kedy by mohlo k takémuto správaniu žalobkyne dôjsť. Žalovaný totiž sám nepopiera, že vo vyššie uvedených situáciách spravidla dochádza k agresívnemu správaniu žalobkyne. Je pritom bez pochybností zrejmé, že nie je možné zabezpečiť, aby vždy, za každých okolností, každá osoba v okolí žalobkyne rešpektovala jej osobnú zónu, neprejavovala s ňou nesúhlas alebo jej neodporovala. Je teda potrebné minimalizovať situácie, pri ktorých spravidla dochádza k narušeniu jej osobného priestoru, kde je predpoklad, že nebude (resp. z objektívneho hľadiska ani nemôže byť) vyhovené jej požiadavkám a podobne. Ide logicky a typicky o miesta, kde je koncentrovaných viac ľudí a najmä ľudí, ktorí objektívne nemajú vedomosť o špecifických požiadavkách na zaobchádzanie so žalobkyňou. Takýmto miestom je bezpochyby aj prostriedok hromadnej dopravy. V autobuse alebo inom prostriedku hromadnej dopravy
by žalobkyňa cestovala s väčším počtom osôb, ktoré nemajú žiadne informácie o jej zdravotnom stave a preto nemajú vedomosť o tom, aké konkrétne situácie (ku ktorým bez pochybností môže pri preprave dôjsť) u žalobkyne spúšťajú prejavy jej agresívneho správania. Nie je tu možné eliminovať tieto „spúšťače“ a súčasne nie je možné od žalobkyne požadovať, aby po nastúpení do tohto prostriedku prítomných oboznámila so svojim zdravotným stavom a požiadala ich, aby nenarúšali jej osobný priestor a neodporovali jej. Na druhej strane cestovanie s jednou alebo minimálnym počtom osôb v osobnom vozidle predstavuje z tohto pohľadu oveľa menšie riziko, najmä keď je predpoklad, že žalobkyňu bude voziť jej manžel, ktorý pozná jej zdravotný stav a správanie, vie ako sa k nej má správať a vie zohľadňovať jej špecifické požiadavky. S poukazom na vyššie uvedené sa javia závery žalovaného ako nelogické.
24. Správny súd však poukazuje na to, že je tu aj ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia, keď žalovaný sa zaoberal len otázkou predvídateľnosti správania žalobkyne a vôbec sa nezaoberal tým, či nie je neovládateľné v zmysle § 14 ods.6 písm. b) zákona č. 447/2008 Z.z.. Vzhľadom na uvedené je rozhodnutie postihnuté vadami podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. S poukazom na uvedené správny súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia s tým, že bude vecou žalovaného odstrániť logické nezrovnalosti a zaoberať sa aj otázkou neovládateľnosti správania žalobkyne.
25. Správny súd záverom konštatuje, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod spisovou značkou 14Sa/33/2021 dal žalovaný návrh na spojenie vecí, nakoľko ide o právne veci tej istej žalobkyne, v ktorých správne orgány založili a viedli len jeden administratívny spis a rozhodnutia vychádzajú z toho istého posudku. K uvedenému správny súd uvádza, že v zmysle ust. § 65 SSP môže požiadať o spojenie vecí iba žalobca ( § 65 ods.2 SSP). Z tohto dôvodu bolo toto podanie žalovaného vyhodnotené ako podnet na spojenie vecí. Žalobkyňa nesúhlasila so spojením vecí a správny súd nevidel dôvod na takýto postup.
26. Žalobkyňa bola v konaní úspešná a prináleží jej náhrada trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. O jej výške rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).