Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoP-55-2021.pdf
PDF · 153.1 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoP/55/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1/ V. N. T., nar. XX.XX.XXXX a 2/ K. K. T., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom V. XXXX, XXX XX V., zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Čadca, ako kolíznym opatrovníkom, deti rodičov: matka E. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XXXX, XXX XX V., zastúpená JUDr. Ladislavom Ščurym, advokátom so sídlom Mierova 1725, 022 01 Čadca, IČO: 33 916 071 a otec R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. D. X, XXX XX B., Nemecká spolková republika, zastúpený JUDr. Štefanom Strýčkom, advokátom so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 36 942 987, o návrhu matky na zvýšenie výživného a úpravu styku otca s maloletými deťmi a o návrhu otca na zníženie výživného a úpravu styku otca s maloletými deťmi, v konaní o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8P/24/2020-212 zo dňa 18. júna 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 8P/24/2020-212 zo dňa 18. júna 2021 potvrdzuje:
- vo výroku I.,
- v časti výroku III. o zmene rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.03.2019 v bode 2. výroku II. v časti, v ktorej bolo naposledy rozhodnuté o vyživovacej povinnosti otca k maloletému K. K. T. a
- vo výrokoch IV. až VII.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
III. Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 8P/24/2020-212 zo dňa 18. júna 2021 vo výroku II. a v časti výroku III. o zmene rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.03.2019 v bode 3. výroku II., podľa ktorého bol styk otca s maloletými deťmi ponechaný na dohodu rodičov, ostáva nedotknutý.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Čadca (ďalej „súd prvej inštancie“) uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého K. K. T. sumou 150,- eur mesačne vždy do 5. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom 16.07.2020 (výrok I.), pričom splatné výživné na maloletého K. K. T. za obdobie od 16.07.2020 do 18.06.2021 spolu vo výške 375,48 eur uložil otcovi uhradiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 20,- eur, splatných spolu s bežným výživným, k rukám matky, počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia, pod stratou výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej z nich (výrok IV.). Súčasne schválil rodičovskú dohodu v znení: Otec je oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi V. N. T. a K. K. T. každý prvý víkend v mesiaci od piatku od 16.00 hod. do nedele do 16.00 hod. a počas letných prázdnin od 01.08. od 8.00 hod. do 15.08. do 20.00 hod. Matka sa zaväzuje maloleté deti na styk s otcom riadne pripraviť a odovzdať ich otcovi v dohodnutom čase v mieste svojho
trvalého bydliska. Otec sa zaväzuje maloleté deti v dohodnutom čase prevziať a po ukončení styku v dohodnutom čase odovzdať matke v mieste jej trvalého bydliska. Matka má mimo času, v ktorom má prebiehať styk otca s deťmi, právo s maloletými deťmi vycestovať na výlet, či dovolenku do Poľskej republiky alebo Nórska bez toho, aby musela žiadať súhlas otca. Otec má v čase vymedzeného styku s deťmi právo s deťmi vycestovať na výlet, či dovolenku do Poľskej republiky alebo Nemecka bez toho, aby musel žiadať súhlas matky (výrok II.). Ďalej súd prvej inštancie vo výroku III. napadnutého rozsudku uviedol, že tým sa mení rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.03.2019 v bode 2. výroku II. v časti, v ktorej bolo naposledy rozhodnuté o vyživovacej povinnosti otca k maloletému dieťaťu K. K. T. a v bode 3. výroku II., podľa ktorého bol styk otca s maloletými deťmi ponechaný na dohodu rodičov. Napokon zastavil konanie o návrhu matky na zvýšenie výživného na maloletého V. N. T. (výrok V.), ako aj konanie o návrhu otca na zníženie výživného na maloleté deti (výrok VI.). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania (výrok VII.). 2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že matka sa návrhom doručeným súdu dňa 16.07.2020 domáhala zvýšenia výživného na obe maloleté deti, syna V. i K., ako aj konkrétnej úpravy styku otca s maloletými deťmi. Od poslednej úpravy výživného uplynuli viac ako dva roky, za ktoré sa pomery podstatne zmenili. Maloletý K. nastupuje od 01.09.2020 do 5. ročníka Základnej školy V. - G., teda na 2. stupeň a maloletý V. od 01.09.2020 do 8. ročníka na rovnakej základnej škole. Z uvedeného dôvodu sa značne zvýšia náklady na oboch maloletých. Maloletí sú vo veku, kedy enormne rastú, majú zvýšené nároky na oblečenie i stravu, sú športovo nadaní, navštevujú krúžky (V. strelecký a plavecký a K. vybíjanú, ale majú i iné záujmy, ako napr. futbal). Deti sú zdravé. Matka mala z dôvodu úrazu maloletého V. v roku 2019 zvýšené výdavky. Zmena nastala i na strane otca maloletých detí, ktorý pracuje v Nemecku s príjmom zhruba 1.600,- eur mesačne. Tiež si zakúpil motorové vozidlo zn. Fiat, ktoré predtým nemal. Výdavky špecifikovala na obe maloleté deti spoločne: internet 150,- eur, TV 4,64 eur, doprava na krúžky 40,- eur, vreckové 100,- eur, strava 360,- eur, oblečenie 200,- eur, obuv 150,- eur, kozmetika a drogéria 50,- eur, mobil 15,- eur, tábor počas letných prázdnin v roku 2020 140,- eur, alikvótna časť dvoch úverov vo E. spolu pre obe deti 114,85 eur, elektrika 35,- eur, vodné a stočné 20,- eur, plyn 100,- eur a životné poistky 23,94 eur a 23,76 eur, ako aj sporenie vo výške 50,- eur. Matka tiež uviedla, že otec sa s deťmi stretáva veľmi nepravidelne, sporadicky, pričom vopred jej to ani neoznámi. Samé deti sú v strese, keď ich má rýchlo nachystať. Otec využíva v súčasnej dobe platné rozhodnutie súdu o úprave styku, ktoré je benevolentné, preto svojim návrhom matka mieni docieliť konkrétnu úpravu styku. Rovnako žiadala, aby súd rozhodol i o tom, že má s maloletými deťmi právo tráviť dovolenku, či víkendový pobyt na území Poľska a Nórska (nakoľko v Poľsku žije rodina jej priateľa a v Nórsku jej priateľ pracuje) i bez súhlasu otca, pretože ten je konfliktnej povahy a ťažko sa s ním komunikuje. Vo vyjadrení k vyjadreniu otca zo dňa 30.11.2020 uviedla, že otec od rozvodu manželstva, teda od 28.03.219, navštívil deti iba 6-krát. Špecifikáciu nákladov rozšírila poukázaním na to, že v dôsledku dištančnej výučby z dôvodu pandémie COVID-19 musela maloletým zakúpiť i zosilňovač na wifi v hodnote 31,90 eur, klávesnicu v hodnote 9,90 eur a dvoje slúchadlá v hodnote 7,98 eur. Ako vlastníčka rodinného domu tiež musí ročne uhrádzať daň z nehnuteľnosti 59,26 eur a miestny poplatok za komunálny odpad a drobné stavebné odpady 65,88 eur. Na pojednávaní dňa 18.06.2021 uviedla, že trvá len na zvýšení výživného na maloletého K. zo sumy 120,- eur na sumu 180,- eur, ktorý by mal mať rovnaké výživné ako jeho starší brat, ktorý ho má vo výške 180,- eur už určené. Výdavky na obe deti má takmer rovnaké. Hlavným dôvodom zvýšenia výživného je nástup syna K. na druhý stupeň základnej školy. Zvýšili sa výdavky na školské potreby, podrástol, kupuje oblečenie, obuv, viac zje, sú tam i vyššie nároky na voľno časové aktivity, má kamarátov, s ktorými si chce zájsť na zmrzlinu. Zdravotný stav je dobrý, nezmenený. Má záujem prihlásiť sa na futbal. Otec sa odmieta na takýchto výdavkoch podieľať, neprispieva na tábory ani na techniku, ktorú deti potrebovali počas dištančného vzdelávania. Od 01.11.2019 je zamestnaná s pravidelným čistým príjmom 640,- eur. Prídavky na deti boli z Nemecka vyplácané už počas manželstva, potom bola ich výplata pozastavená z dôvodu, že otec neoznámil, že je rozvedený, ale napokon boli doplatené. Ku dňu rozhodovania súdu bola výška prídavku 184,- eur na jedno dieťa. Matka poberá aj daňový bonus, za minulý rok jej bol vyplatený po prvýkrát vo výške 27,- eur / mesiac / dieťa. Od podania návrhu otec plnil výživné na maloleté deti riadne, podľa rozhodnutia súdu. Dôvodila, že otec si môže nájsť rovnakú prácu i na Slovensku, napr. v Bratislavskom, Trenčianskom či Trnavskom kraji, kde ubytovanie nie je určite tak drahé ako uhrádza teraz v Nemecku. Tiež výdavky na stravu a cestovné výdavky by sa mu znížili. Dá sa v tomto prípade vychádzať z potenciality príjmu. 3. Otec maloletých vo vyjadrení zo dňa 28.10.2020 označil návrh matky za nedôvodný, žiadal ho zamietnuť, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na zvýšenie výživného. Pomery sa nezmenili tak podstatne, aby bolo možné návrhu matky vyhovieť. Naopak, zmenili sa na jej strane, keďže začala
pracovať a má príjem, teda môže sa podieľať na výžive maloletých vo väčšej miere než doteraz. Prídavky na obe maloleté deti vždy poberala matka, je tomu tak aj v súčasnosti. Tieto prídavky poberá vo výške 204,- eur na jedno dieťa mesačne. Keďže začala pracovať, bude poberať aj daňový bonus. Otec uviedol príjem vo výške 1.517,69 eur a výdavky: 300,- eur titulom výživného, 300,- eur ubytovanie v Nemecku, 150,- eur výživné a zameškané výživné v Poľsku, 25,- eur telefón, 450,- eur strava v Nemecku, 74,40 eur ubytovanie na Slovensku počas stretávania sa so synmi, 23,33 eur TV a rádio, 70,- eur benzín na cestu z ubytovania do práce a späť, 90,66 eur benzín a diaľničná známka 16,- eur na cestu z Nemecka na Slovensko a späť (a to minimálne osemkrát do roka). Jeho výdavky predstavujú spolu 1.483,39 eur, pričom v nich nie sú zahrnuté náklady na oblečenie, obuv a hygienu, čo si kupuje, len ak sa mu podarí niečo ušetriť. Tiež uviedol, že každý rok od 10.12. do 31.01. nasledujúceho roka sa vo firme nepracuje, preto za toto obdobie nemá žiaden príjem. Zároveň týmto podaním vzniesol vzájomný návrh na zníženie výživného a úpravu styku s maloletými deťmi. Výživné žiadal znížiť u maloletého V. zo sumy 180,- eur na sumu 120,- eur a u maloletého K. zo sumy 120,- eur na sumu 80,- eur. Na pojednávaní dňa 18.06.2021 otec uviedol, že je schopný platiť len o 20,- eur viac, výživné na maloletého K. teda odporučil zvýšiť len na sumu 140,- eur. Na návrhu na znížení výživného nezotrval. Od posledného rozhodnutia uňho nedošlo k zmene príjmu. Je zamestnancom s cenou práce 9,- eur na hodinu, ktorá sa mu nezvýšila, zvýšili sa mu však životné náklady, a to titulom nájomného, pričom lacnejšie bývanie sa už zohnať nedá. Zamestnávateľ mu dal vozidlo, preto mu znížil plat o 150,- eur mesačne, ale pohonné hmoty si musí platiť sám. Zvažuje návrat do Poľska, kde žijú jeho rodičia, ktorí žijú vo svojom rodinnom dome. V Nemecku zostáva kvôli prídavkom na deti. Daňový bonus si neuplatňuje. Splácať splatné výživné môže maximálne po 10,- eur. 4. Kolízny opatrovník vo svojej správe uviedol, že otec výživné v sume 300,- eur mesačne posiela matke pravidelne. Taktiež matke boli v mesiaci október 2020 zaslané prídavky z Nemecka v sume 358,- eur. Maloletí pri pohovore uviedli, že otec často nedodržiaval termíny, na ktorých sa dohodli, tešili sa na neho, čakali ho, on však neprišiel. Chceli by byť s otcom častejšie, a to aj celý víkend, počas prázdnin aj na celý týždeň. Kolízny opatrovník navrhol zvýšiť výživné na maloletého K. na 150,- eur, nakoľko sa na jeho strane zmenili pomery v tom, že začal navštevovať 2. stupeň základnej školy. 5. Súd prvej inštancie na podklade dokazovania dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.3.2019 schválil dohodu rodičov, v zmysle ktorej boli obe maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti matky, otec sa zaviazal prispievať na výživu maloletého V. sumu 180,- eur mesačne a na výživu maloletého K. sumou 120,- eur mesačne, vždy do 5. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Styk otca s maloletými deťmi bol ponechaný na dohodu rodičov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25.04.2019. Otec maloletých podal daňové priznanie za rok 2017, z ktorého vyplýva základ dane vo výške 18.208,32 eur, čo po prepočte na 12 mesiacov predstavuje sumu 1.517,36 eur. Otec dosiahol u svojho zamestnávateľa za mesiace január až október 2020 čistý príjem vo výške 1.517,69 eur. Otec v období od 01.01.2019 do 30.04.2020 obýval spolu s ďalším nájomcom prízemný byt, za ktorý mesačne uhrádzal svoj podiel 1/3-iny vo výške 130,- eur titulom nájmu a 70,- eur titulom vedľajších nákladov. Penzión Domes, N. Jarabicová - GABI účtoval otcovi za ubytovanie v čase od 27.08.2020 do 09.09.2020 pri cene 13,- eur za jednu noc vrátane mestskej dane za ubytovanie celkovo sumu 313,- eur, ktorú otec uhradil. Z čiastočných výpisov z účtu otca, vyplynula výška jeho príjmov a taktiež úhrada výživného spolu vo výške 300,- eur. Matka je zamestnaná v obchodnej spoločnosti Manuvia, a. s. s príjmom 812,- eur mesačne v hrubom, bez zrážok. Matka dosiahla čistý priemerný mesačný príjem za obdobie november 2019 až júl 2020 vo výške 713,31 eur. Matka maloletých býva v rodinnom dome, ktorý má v osobnom vlastníctve, v ktorom žije spolu s maloletými. Súd prvej inštancie ďalej usudzoval, že otec sa minimálne raz mesačne snažil chodiť za maloletými. 6. Súd prvej inštancie ďalej citujúc ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoR“) ďalej uviedol, že predmetom konania matka a vzájomným návrhom i otec, učinili úpravu práv a povinností k maloletým, tvrdiac zmenu pomerov od posledného rozhodnutia. Matka v priebehu konania na zvýšení výživného na maloletého V. netrvala, čomu zodpovedá výrok V. rozsudku. Na styku otca s maloletými sa napokon rodičia na pojednávaní dohodli a súd prvej inštancie túto dohodu ako súladnú so záujmami maloletých schválil. Vychádzal i zo samotného vyjadrenia maloletých. Upravený styk považoval za žiaduci za účelom zachovania vzťahu otca, pracujúceho v zahraničí, s maloletými. Za zohľadňujúci potreby a režim maloletých považoval aj považoval aj rozsah tohto styku, prihliadajúc i na vek maloletých. Predmetom konania fakticky zostalo napokon len zvýšenie výživného na maloletého K., keďže otec na svojom návrhu na zníženie výživného na maloletých nezotrval (čomu zodpovedá výrok VI. rozsudku). Súd prvej inštancie mal tak za preukázanú podstatnú zmenu pomerov na strane maloletého K., keďže tento
nesporne po poslednom rozhodnutí súdu o výživnom nastúpil na druhý stupeň vzdelávania na základnej škole, čo je bez pochýb zákonný dôvod na zvýšenie výživného. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a listinných dôkazov mal ďalej súd prvej inštancie za preukázané, že pomery sa zmenili i u matky, ktorá sa zamestnala, jej príjem je teda podstatne vyšší, než aký mala v čase posledného rozhodnutia, kedy bola nezamestnanou. Prídavky na deti nesporne poberala už v čase posledného rozhodnutia súdu. Aj matka, napriek tomu, že má maloletých zverených do svojej osobnej starostlivosti, je povinnou, hoci v menšom rozsahu, podieľať sa na výžive maloletých i inak, než len osobnou starostlivosťou (v danom prípade nejde vzhľadom k veku detí o deti útleho veku, vyžadujúce celodennú starostlivosť). Pokiaľ matka dôvodila, že na syna K. žiada rovnaké výživné ako u syna V., aby mal počas celého obdobia druhostupňového vzdelávania na základnej škole rovnaké podmienky, súd prvej inštancie poukázal na to, že len z tohto dôvodu nebolo možné určiť rovnaké výživné. Bol viazaný stavom ku dňu rozhodovania a k tomuto dňu maloletý K. navštevoval 5. ročník základnej školy, zatiaľ čo maloletý V. 8. ročník. Pri rozhodovaní prihliadol i na vyjadrenie kolízneho opatrovníka, poznajúceho skutkový stav, disponujúceho i všetkými listinnými dôkazmi, ktorý považoval za primerané výživné vo výške 150,- eur. Za jeden z dôvodov pri rozhodovaní o výške výživného na maloletého považoval súd prvej inštancie podstatnú zmenu pomerov na strane matky. Na strane otca de facto k zmene pomerov od posledného rozhodnutia nedošlo. Vo vzťahu k vozidlu, na ktoré matka v návrhu poukázala, otec ozrejmil, že ide o vozidlo jeho zamestnávateľa. Otec ho používa na výkon práce. Uvedené matka nespochybnila. Pokiaľ však otec dôvodil zvýšením výdavkov z dôvodu zvýšeného nájomného, súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať na vhodnosť, ba až potrebu, zmeny bývania, za nižšie nájomné. Pretože otcom tvrdené skutočnosti, pre ktoré platí vyššie nájomné, nemožno pripísať na ťarchu detí. Otec navyše nepreukázal, že by si iné, lacnejšie bývanie, aj skutočne hľadal. Pokiaľ ide o potencialitu príjmu otca, na ktorú matka odkazovala, súd prvej inštancie mal za to, že tvrdenia otca boli v tomto smere dôvodné, keďže by malo byť v záujme matky to, že poberá prídavky na maloletých zo sociálneho systému Nemeckej spolkovej republiky, kde otec pracuje, pretože i vďaka nim je životná úroveň maloletých vyššia, než by tomu bolo v prípade, keby poberala prídavky na maloletých len v Slovenskej republike (pokiaľ by otec na jej území pracoval). V tomto kontexte potom súd prvej inštancie považoval za nedôvodné tvrdenia matky, že otec by si mal nájsť prácu na Slovensku, či v Poľsku, v dôsledku čoho by sa jeho výdavky titulom bývania a cestovného znížili. Súd prvej inštancie tak považoval výšku výživného 150,- eur na maloletého K. za primeranú, zohľadňujúcu možnosti a schopnosti oboch rodičov, ich celkovú životnú úroveň. Súd prvej inštancie súčasne považoval za nadštandardné niektoré matkou tvrdené výdavky, napríklad vreckové na každého z maloletých v sume 100,- eur mesačne. 7. Záverom súd prvej inštancie ohľadom účinnosti zmeny výživného a zameškaného výživného uviedol, že dieťaťu vzniká zo zákona nárok na vyššie výživné počnúc dňom podania návrhu na jeho zvýšenie, v danom prípade od 16.07.2020. Ku dňu 18.06.2021 tak bol otec povinný uhradiť za mesiac júl 2020 pomernú časť výživného v sume 77,42 eur (150,- eur / 31 dní v mesiaci júl = 4,84 eur; 4,84 eur x 16 dní = 77,42 eur) a za ďalšie mesiace august 2020 až júl 2021 výživné v sume 1.800,- eur (12 x 150,- eur), spolu teda sumu 1 877,42 €. Otec od podania návrhu nesporne uhradil za mesiac júl 2020 sumu 61,94 eur a za ďalšie mesiace sumu 1.440,- eur (12 x 120,- eur, spolu teda sumu 1.501,94 eur. Rozdiel medzi určeným výživným a uhradeným výživným tak predstavuje sumu 375,48 eur. Pokiaľ ide o výšku splátky dlžného splatného výživného 20,- eur, súd prvej inštancie vychádzal z vyjadrení samotného otca, ktorý tvrdil, že počas styku s deťmi prispieva výrazne nad rámec výživného (až do 500,- eur). Vychádzal tak z predpokladu, že bude v schopnostiach a možnostiach otca zaplatiť navyše sumu 20,- eur mesačne. Ak by určil otcom žiadanú splátku vo výške 10,- eur mesačne, splatenie výživného by trvalo tri roky, čo je pomerne dlhá doba. Maloletý potrebuje peniaze v súčasnosti. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). 9. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka, ktorá sa domáhala jeho zmeny vo výroku I. o povinnosti otca prispievať na výživu maloletého K. a v nadväzujúcom výroku IV. tým spôsobom, že otcovi bude uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 180,- eur mesačne vždy do 5. dňa v mesiaci, vopred k rukám matky, počnúc dňom 16.07.2020. 10. Matka napadnuté rozhodnutie súdu o výživnom na maloletého nepovažovala za spravodlivé. V podanom návrhu na začatie konania navrhovala okrem iného zvýšenie výživného na maloletého K., keďže od poslednej úpravy uplynuli viac ako 2 roky a za tento čas došlo k postupnej zmene pomerov na strane maloletého, ktorý od septembra 2020 nastúpil na druhý stupeň základnej školy. V čase prvého rozhodovania súdu o výživnom na obe maloleté deti navštevoval maloletý V. druhý stupeň základnej školy a bolo mu priznané výživné vo výške 180,- eur mesačne. Aktuálne druhý stupeň základnej školy navštevuje aj maloletý K., pričom od posledného rozhodnutia súdu o výživnom sa na strane otca
nezmenili príjmy, no aj napriek tomu súd prvej inštancie priznal zvýšenie výživného na tohto maloletého len na sumu 150,- eur, a nie na matkou navrhovanú sumu 180,- eur tak, ako bolo v obdobnom prípade priznané výživné na maloletého V.. K. je tak podľa nej oproti staršiemu synovi V.ovi ukrátený na životnej úrovni, v čom je možné vidieť porušenie článku 6 Základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní podľa názoru matky striktne prihliadol na vyjadrenie kolízneho opatrovníka o tom, že na maloletého K. je postačujúce výživné vo výške 150,- eur. Pri uvedenom závere však neboli zohľadnené opodstatnené výdavky na maloletého K., ktoré sú porovnateľné s výdavkami na maloletého V., ktorému bolo určené výživné vyššie o 30,- eur mesačne. Matka sa nestotožnila ani s postupom súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadol pri oboznamovaní sa s mesačnými výdavkami na maloleté deti na sumu 100,- eur mesačne titulom vreckového na obe maloleté deti. Od posledného rozhodnutia súdu o výživnom sa pomery na strane otca nezmenili, naopak, na strane maloletého K. sa pomery podstatne zmenili nástupom na druhý stupeň základnej školy. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľky nepostupoval správne ani z dôvodu, že neprihliadol na potencionalitu príjmu otca. Matka poukázala aj na pochybenie súdu prvej inštancie obsiahnuté v poučení na strane 8 napadnutého rozsudku, v ktorom sa nesprávne uvádza, že ako účastníčka konania sa výslovne vzdala práva na podanie odvolania. Uvedené nie je pravdou, právo na podanie odvolania si ponechala, a toto právo si v konaní podľa ust. § 355 CSP uplatňuje. Matka tak namietala odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 11. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že matka tak ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie, uvádza nepravdivé tvrdenia. K dátumu podania návrhu v tejto veci na súde ubehol od poslednej úpravy výživného na maloletého K. len 1 rok a 4 mesiace a nie takmer 2 roky, ako uvádza matka. Matka relevantným spôsobom nepreukázala, že by výdavky na maloletého K. stúpli spôsobom, pre ktorý by bolo potrebné meniť výšku výživného. Otec naopak preukázal, že sa u neho zmenili pomery týkajúce sa výdavkov, a to aj pričinením matky. Aj matka v rámci podaného návrhu žiadala na maloletých rozdielne určenú výšku výživného, je potom bezdôvodné tvrdiť, že otec platením výživného na maloleté deti v rozdielnych sumách nemá záujem brať svoje deti ako rovnocenné. Matka v odvolaní neuviedla žiadne iné skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, pričom aj kolízny opatrovník sa po preskúmaní rodinných pomerov a po vykonanom dokazovaní s výškou výživného určeného súdom stotožnil. Záverom otec uviedol, že výživné na maloletého K. vo výške požadovanej matkou by bolo pre neho v súčasnej dobe likvidačné. Otec žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 12. Matka v odvolacej replike uviedla, že podstatnou nie je doba, ktorá od poslednej úpravy výživného na maloletého K. uplynula, ale zmena pomerov na strane maloletého. Zotrvala na názore, že hoci je medzi maloletými vekový rozdiel 3 rokov, výživné na obe maloleté deti by malo byť v rovnakej výške, zabezpečujúce pre ne rovnakú životnú úroveň. Poukázala aj na ňou tvrdenú rozhodovaciu prax súdov, ktoré obvykle priznávajú výživné na maloleté dieťa vo výške 30 % z príjmu rodiča zaviazaného k povinnosti plniť výživné. Záverom matka upresnila odvolací návrh o zmenu vo výroku IV. tým spôsobom, že súd prizná aj zameškané výživné, ktoré je otec povinný splatiť v mesačných splátkach po 30,- eur. 13. K odvolacej replike matky sa vyjadril otec, ktorý považuje tvrdenia matky opäť za zavádzajúce a nepravdivé. Uviedol, že matkou poukázaná obvyklá rozhodovacia prax súdov nespočíva v priznávaní 30 % z príjmu povinného rodiča, ale 30 % z preukázaných výdajov na maloleté dieťa. Nestotožnil sa s tvrdeniami matky o tom, že sa o svoje maloleté deti nezaujíma, resp. že sa zaujíma len o svoju osobu. 14. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania odvolaciemu súdu predložené neboli. 15. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací [§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 2 ods. 1 CMP], po zistení, že odvolanie matky proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo do jeho výrokov I. a IV., bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP v spojení s § 2 ods. 1 a 2 CMP) a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu podľa ust. § 65 v spojení s ust. § 23 ods. 2 a § 111 a nasl. a § 122 CMP, s tým, že odvolacími dôvodmi nie je viazaný (§ 66 CMP), a toto rozhodnutie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP vo výroku I., v časti výroku III. o zmene rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.03.2019 v bode 2. výroku II. v časti, v ktorej bolo naposledy rozhodnuté o vyživovacej povinnosti otca k maloletému K. K. T. a vo výrokoch IV. až VII. ako vecne správne potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku II. a v časti výroku III. o zmene rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.03.2019 v bode 3. výroku II., podľa ktorého bol styk otca s maloletými deťmi ponechaný na dohodu rodičov, ostal z dôvodu, že proti tejto časti rozsudku nebolo odvolanie prípustné (§ 122 CMP) a ani podané nebolo, nedotknutý rozhodnutím odvolacieho súdu.
16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie v preskúmavaných výrokoch I., v časti výroku III. o zmene rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.03.2019 v bode 2. výroku II. v časti, v ktorej bolo naposledy rozhodnuté o vyživovacej povinnosti otca k maloletému K. K. T. a vo výrokoch IV. až VII. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o návrhu oboch rodičov, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v tejto jeho časti vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 17. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky matky maloletých uvedené v jej opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. 18. Matka v odvolaní poukázala na to, že súd prvej inštancie ju v napadnutom rozsudku poučil o tom, že nie je oprávnená proti tomuto rozsudku podať odvolanie, pretože sa po vyhlásení rozsudku na pojednávaní tohto práva výslovne vzdala. V tomto kontexte matka namietala, že sa nezdala odvolania. Týmto jej mal súd prvej inštancie znemožniť, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP]. Túto odvolaciu námietku matky považoval odvolací súd za zjavne nedôvodnú. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že matka aj napriek nesprávnemu poučeniu súdu prvej inštancie, ktoré možno považovať za nesprávny úradný postup súdu prvej inštancie, podala svoj opravný prostriedok včas, teda v priebehu plynutia odvolacej lehoty, zjavne vedomá si toho, že sa odvolania nevzdala a právo podať proti rozsudku súdu prvej inštancie jej ostalo zachované. Odhliadnuc od uvedeného, CSP explicitne upravuje situáciu, kedy súd prvej inštancie nesprávne poučí stranu (účastníka) o tom, že odvolanie nie je prípustné, a to tým, že takto nesprávne poučená strana (účastník) môže podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia (§ 362 ods. 3 CSP). S nesprávnym poučením o neprípustnosti odvolania tak zákon (CSP) spája len ten procesný následok, že strana (účastník) môže podať odvolanie v dlhšej lehote troch mesiacov, avšak tento nesprávny procesný postup nemôže viesť k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 19. Podstata odvolacej argumentácie matky však bola založená na námietke nesprávneho posúdenia výšky vyživovacej povinnosti súdom prvej inštancie. Matka namietala, že sa pomery zmenili natoľko, že odôvodňovali priznanie výživného na maloletého K. v rovnakom rozsahu, ako bolo priznané predchádzajúcim súdnym rozhodnutím na maloletého V. (180,- eur). Argumentovala tým, že obaja maloletý majú rovnaké odôvodnené potreby (obaja sú žiakmi druhého stupňa tej istej základnej školy, obaja sa venujú rovnakej záujmovej činnosti, obaja majú rovnaký zdravotný stav), ktoré si tak vyžadujú stanovenie vyživovacej povinnosti otca v rovnakej výške. Súd prvej inštancie tak nedostatočne reflektoval podstatnú zmenu pomerov na strane maloletého K.. Napokon matka namietala, že súd prvej inštancie vôbec neprihliadol na potencialitu príjmov otca. 20. Z obsahu spisu v dotknutej veci odvolací súd zistil, že matka sa návrhom na začatie konania podaným na súde prvej inštancie dňa 16.07.2020 domáhala počnúc dňom 01.09.2020 zvýšenia výživného na maloletého V. zo sumy 180,- eur mesačne na sumu 300,- eur mesačne a na maloletého K. zo sumy 120,- eur na 250,- eur mesačne. Návrh na zvýšenie výživného na oboch maloletých odôvodňovala tým, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca k obom maloletým došlo k podstatnej zmene pomerov. Túto u oboch maloletých odôvodňovala tým, že sú vo veku, kedy enormne rastú a majú zvýšené nároky na oblečenie, ošatenie a stravovanie. Obaja sa venujú, resp. chcú venovať rovnakej záujmovej činnosti. U maloletého V. poukazovala na to, že v roku 2019 utrpel úraz kolena a v dôsledku toho je potrebné vynakladať zvýšené výdavky na jeho rehabilitáciu a návštevu ortopédie. U maloletého K. došlo k zmene pomerov aj v tom, že od 01.09.2020 nastupuje na druhý stupeň základnej školy. Matka tiež poukazovala na to, že podstatná zmena pomerov nastala aj na strane otca, keď tento pracuje v Nemeckej spolkovej republike a jeho príjem predstavuje cca 1.600,- eur mesačne, pričom vybavuje na oboch maloletých detské prídavky, ktoré by mali byť v sume 30,- eur až 380,- eur mesačne. 21. Naposledy bolo rozhodované o vyživovacej povinnosti otca na oboch maloletých rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.03.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť podľa doložky na ňom vyznačenej dňa 25.04.2019 a ktorým Okresný súd Čadca schválil rodičovskú dohodu, v zmysle ktorej boli obaja maloletí na čas po rozvode manželstva rodičov zverení do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok (výrok II. bod 1 rozsudku) a otec sa zaviazal prispievať na výživu maloletého V. sumou 180,- eur mesačne a maloletého K. sumou 120,- eur mesačne, ktoré výživné je povinný platiť vždy do piateho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky (výrok II.
bod 2 rozsudku). Styk otca s maloletými bol na žiadosť rodičov neupravený a ponechaný na ich dohodu (výrok II. bod 3 rozsudku). 22. Vo vzťahu k predmetnej veci odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 ZoR) je založená na rovnakom postavení muža (otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá ZoR). Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a rozumie sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča, zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností, ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu ČSR spis. zn. 1Cz 27/1968 zo dňa 30.09.1968 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 5/1969). Majetkové pomery rodiča umožňujú komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Rodič totiž nemusí mať žiadny preukázateľný príjem, disponuje však značnými majetkovými podstatami. Za takýchto okolností súd určí výživné a je vecou povinného rodiča, aby ich speňažením z výťažku alebo inak zabezpečil výživné (inak je to pri bežnom rozsahu majetkových pomerov rodiča). Majetkové pomery charakterizuje vlastníctvo nehnuteľností (pozemky, domy, byty, rekreačné chaty, ich počet, reálna potreba a možnosť využitia povinným vrátane získavania výnosov z nich, prípadne dôvod ich nevyužívania na výnosy), cenných papierov, obchodných podielov, vkladov v bankách, iných hnuteľných vecí (motorové vozidlá, luxusné športové vybavenie, zbierky, cennosti, elektronika), ako aj celkový životný štandard (dovolenky, životné náklady). Nejde o zásah do vlastníckeho práva povinného rodiča, ktorý môže vlastniť neobmedzené majetkové podstaty, ale len o posúdenie jeho majetkových pomerov vo vzťahu k plneniu prioritnej vyživovacej povinnosti. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež osobný výkon starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 ZoR). Uvedené konanie sa chápe ako určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín „prihliada sa“, osobnú starostlivosť nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera, v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch najnižšieho veku, kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia. V tomto období podľa okolností konkrétneho prípadu môže osobná starostlivosť úplne vyvážiť peňažné plnenie vyživovacej povinnosti zo strany druhého rodiča. S vývojom dieťaťa sa mení skladba starostlivosti o dieťa (pribúda školská dochádzka, záujmy, voľný čas dieťaťa), na druhej strane sa dieťa stáva samostatnejšie, čo je dôvodom, pre ktorý podiel osobného výkonu starostlivosti na vyživovacej povinnosti klesá. 23. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. (§ 62 ods. 5 veta prvá ZoR) Toto pravidlo však nemožno vykladať absolútne, teda tak, že výživné by malo mať prednosť pred akýmikoľvek výdavkami rodiča, čo je vyjadrené v druhej vete ust. § 62 ods. 5 veta druhá ZoR, v zmysle ktorého pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Takýmito výdavkami môžu byť záväzky z prevzatých úverov a pôžičiek, ktoré neboli použité rodičom k uspokojovaniu jeho primeraných životných potrieb, ktoré by súčasne zodpovedali aj životnej úrovni dieťaťa. Preto napr. výdavky rodiča spojené so zabezpečovaním primeranej úrovne jeho bývania (splátky hypotekárneho úveru) nie sú výdavkami, ktoré by nebolo potrebné vziať do úvahy pri posudzovaní schopností, možností a majetkových pomerov rodiča. Všeobecne teda platí, že výživné by nemalo byť určené tak, aby viedlo k existenčným problémom povinného rodiča a jeho snahe z tohto dôvodu sa vyhnúť plneniu tejto povinnosti. 24. Na strane druhej rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods. 1 ZoR), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta druhá ZoR). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa okolností konkrétneho prípadu, sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote, výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou a možnosťou rodičov. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú
základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré nie sú nevyhnutné, ale - práve so zreteľom napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote - prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti. Ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať tiež aj tvorbu úspor. (§ 63 ods. 3 ZoR). Toto poňatie odôvodnených potrieb je v súlade so zásadou úmernosti životnej úrovne dieťaťa životnej úrovni rodičov, v intenciách tejto zásady sú odôvodnené potreby dieťaťa (a tiež rozsah vyživovací povinnosti rodičov k dieťaťu) mimo iné aj odrazom rôznej životnej úrovne rodičov, danej spravidla spoločenskou dôležitosťou ich práce. Je určite spravodlivé, ak - vzhľadom k tomuto poňatiu odôvodnených potrieb rozhodnutie súdu o rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu vyjadrí zásadu úmernosti životnej úrovne dieťaťa životnej úrovni rodičov (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu ČSR spis. zn. 5Cz 112/1965 zo dňa 03.12.1965 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 14/1966). 25. Procesné zásady určujú, že pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia (§ 217 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP). Súd teda nemôže prihliadať na skutočnosti, ktoré možno očakávať alebo ktoré nastanú po vyhlásení rozhodnutia. Zákonným pravidlom pri rozhodovaní o výživnom je, že ide o plnenie v opakujúcich sa dávkach uhrádzaných neskôr za skutkových podmienok, ktoré sa v čase rozhodovania nedali predvídať. Vychádza sa z teoretického predpokladu, že sa podstatne nezmenia. V dôsledku rôznych okolností sa však reálne podmienky postupom času spravidla odlišujú od skutkových podmienok, z ktorých rozhodnutie súdu vychádzalo. Preto nie je žiaduca nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia vychádzajúceho z už neexistujúcich predpokladov. Jednorazová úhrada výživného sa neujala z dôvodu spotrebného charakteru vyživovacej povinnosti, neopomenuteľné je hľadisko hospodárnosti konania, keďže nie je možné, aby o každej splátke výživného rozhodoval súd osobitne. Vzhľadom na takúto konštrukciu ZoR v ust. § 78 (rovnako procesnesný predpis - ust. § 121 CMP) ustanovuje osobitný mechanizmus nápravy (ktorý nemožno využiť pri iných právoplatných rozhodnutiach) pre prípady, keď sa skutkový stav odchýlil od podmienok daných pri rozhodnutí, ako výnimku zo zásady nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí. Rozsudky o výživnom sú prípadmi clausula rebus sic stantibus (výhrada, že sa nezmenia podmienky, na základe ktorých súd určil rozsah plnenia) a prostredníctvom tejto úpravy sa umožňuje prelomenie prekážky res iudicata na základe preukázanej zmeny pomerov odôvodnenej už uvedenými skutočnosťami. Zmenu pomerov možno vymedziť ako podstatnú a závažnú zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu, ktorá môže byť na strane oprávneného, ako aj povinného, nie zmeny krátkodobého charakteru. Zmena pomerov môže zahŕňať tak zmenu pomerov na strane niektorého z rodičov (strata zamestnania, závažné ochorenie, získanie podstatne výhodnejšieho zamestnania a pod.), ako aj zmenu pomerov na strane dieťaťa, najmä jeho potrieb (vek, štúdium, zdravotný stav a pod.). Ust. § 78 ods. 1 ZoR umožňuje zmenu tak vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam (musí ísť o rozhodnutie, ktorým bola vyživovacia povinnosť priznaná, prípadne zmenená), ako aj vo vzťahu k dohodám, vzhľadom na to, že vyživovaciu povinnosť možno určiť aj dohodou príslušných subjektov, nielen rozhodnutím súdu. 26. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dôsledne vec posúdil v zmysle vyššie uvedených princípov. Súd prvej inštancie sa zameral na zistenie podstatnej zmeny pomerov, za ktorých bola naposledy súdom určená vyživovacia povinnosť otca k maloletému K.. Pokiaľ ide o zmenu pomerov na strane maloletého, súd prvej inštancie dospel k záveru, že u neho došlo k podstatnej zmene pomerov spočívajúcej v tom, že maloletý začal navštevovať druhý stupeň základnej školy, čo nepochybne možno považovať za dôvod na zvýšenie výživného. Tento skutkový záver súdu prvej inštancie nebol účastníkmi namietaný. Na strane otca podľa záveru súdu prvej inštancie nedošlo k podstatnej zmene pomerov. Tento záver považoval odvolací súd za správny. Možno konštatovať, že otec pracoval už v čase predchádzajúceho rozhodnutia súdu o jeho vyživovacej povinnosti v Nemeckej spolkovej republiky. Ak matka v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie neskúmal potencialitu príjmov otca, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa s touto jej námietkou náležite vysporiadal (viď odsek č. 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie uviedol, že hoc by došlo na strane otca k zníženiu jeho výdavkov súvisiacich so zabezpečovaním jeho potrieb, ak by sa zamestnal v Slovenskej republike, alebo v Poľsku, avšak v takomto prípade by matka na výživu maloletých nedostávala prídavky na oboch maloletých vo výške 184,- eur na každého, pričom aj z tohto sú nepochybne hradené odôvodnené potreby oboch maloletých. Naopak matka v jej opravnom prostriedku nijakým spôsobom nespochybnila záver súdu prvej inštancie o podstatnej zmene pomerov na jej strane spočívajúcej v tom, že sa oproti času, kedy súd rozhodoval naposledy o výživnom, zamestnala a dosahuje priemerný
čistý mesačný príjem vo výške 713,31 eur. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že aj napriek tomu, že matka má maloletých zverených do osobnej starostlivosti, je rovnako povinnou, hoc v menšom rozsahu, podieľať sa na výžive maloletého i inak, než len osobnou starostlivosťou (s ohľadom na to, že u maloletých nejde o deti v útlom veku vyžadujúce si celodennú starostlivosť). Tento záver korešponduje aj so zmenou pomerov na strane maloletého K., keďže tento nastúpil do druhého stupňa základnej školy, t. j. je vo veku, kedy sa počíta už s väčšou samostatnosťou dieťaťa. Ak teda došlo u maloletého k zvýšeniu nákladov súvisiacich so zabezpečovaním jeho odôvodnených potrieb, musí sa na tomto zvýšení vzhľadom k zmene pomerov na jej strane podieľať vo zvýšenej miere, ako tomu bolo pri poslednom určení vyživovacej povinnosti otca k maloletému, aj matka. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že sú prvej inštancie zvýšil výživné na maloletého K. rešpektujúc zásady uvedené v ust. § 62 ods. 2 a § 75 ods. 1 ZoR. Aj odvolací súd považoval sumu 150,- eur za primeranú, zohľadniac súčasnú vyživovaciu povinnosť matky, ako aj skutočnosť, že matka poberá nesporne prídavky na maloletého z Nemeckej spolkovej republiky v sume 184,- eur a zo Slovenskej republiky v sume 25,50 eur (len spolu s určeným výživným od otca, bez ohľadu na vyživovaciu povinnosť matky, má tak maloletý na svoju výživu k dispozícii sumu 359,50 eur, čo je na dieťa v jeho veku značná suma). Ak matka napokon namietala, že napadnutým rozhodnutím došlo k znerovnoprávneniu maloletého K. oproti maloletému V.ovi, odvolací súd poukazuje na to, že aj s touto problematikou sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal (viď odsek č. 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že naďalej je medzi oboma maloletými vekový rozdiel, ktorý sa premieta do toho, že maloletý K. navštevoval v čase jeho rozhodnutia 5. ročník základnej školy, zatiaľ čo maloletý V. 8. ročník základnej školy. Tento vekový rozdiel je sám o sebe tiež dôvodom na určenie rozdielneho výživného. Odvolací súd napokon poukazuje na to, že samotná matka v návrhu na začatie konania rovnako diferencovala medzi maloletými, keď navrhovala zvýšiť výživné na maloletého V. na sumu 300,- eur mesačne a na maloletého K. na sumu 250,- eur mesačne. Okrem iného poukazovala na to, že u maloletého V. sú oproti maloletému K. zvýšené výdavky súvisiace s jeho zdravotnými problémami v dôsledku úrazu kolena, ktorý utrpel maloletý v roku 2019. 27. V nadväznosti na uvedené tak odvolací súd považoval odvolacie námietky matky za neopodstatnené, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP vo výroku I., v časti výroku III. o zmene rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 7P/43/2018-104 zo dňa 28.03.2019 v bode 2. výroku II. v časti, v ktorej bolo naposledy rozhodnuté o vyživovacej povinnosti otca k maloletému K. K. T. a vo výrokoch IV. až VII. ako vecne správne potvrdil. V ostatnom rozsahu ostal rozsudok súdu prvej inštancie rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý. 28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1, § 52 a § 57 CMP a s poukazom na to, že ani jeden z účastníkov nežiadal priznať mu náhradu trov odvolacieho konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP]. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP]. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu (§ 77 CMP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP]. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov). Ak sa jedná o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na výkon rozhodnutia vo veciach maloletých podľa § 370 a nasl. CMP.