Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10CoPr-7-2021.pdf
PDF · 119.32 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/7/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: S.. S. Š., J.. XX. XX. XXXX, G. W.. Ľ. P. Č.. XX, G., zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Švec, s. r. o., IČO: 36 864 196, Námestie Martina Benku č. 15, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská informačná služba, Úrad sociálneho zabezpečenia, Vajnorská ul. č. 1313/39, Bratislava, o určenie trvania služobného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. júna 2020, č. k. 45Cpr/29/2017 - 114, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že jeho služobný pomer príslušníka SIS trval v období od 01. 11. 1995 do 31. 08. 1998. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1, § 1 ods. 2, § 21 ods. 1, 2, § 22 ods. 2 zák. č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe, § 1, § 2 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 107 písm. b), § 109 ods. 1. 2, § 116 ods. 3, § 135 ods. 2, 3, § 152 ods. 1 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, § 137 písm. c) C. s. p. a vecne tým, žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení ohľadne trvania služobného pomeru ako príslušníka SIS v období od 01. 11. 1995 do 31. 08. 1998, nakoľko určovacia žaloba má preventívnu povahu a v prípade žalobcu nie je objektívne spôsobilá poskytnúť ochranu jeho právam, keď ku skončeniu služobného pomeru uvoľnením došlo pred viac ako dvadsiatimi rokmi, a tak nemožno dospieť k názoru, že právne postavenie žalobcu je neisté. Uviedol, že mal vykonaným dokazovaním a zhodnými tvrdeniami strán sporu preukázané, že žalobca bol prijatý do služobného pomeru príslušníka SIS dňa 01. 11. 1995 rozkazom vo veciach personálnych riaditeľa SIS č. 396 zo dňa 20. 10. 1995, ktorým bol vymenovaný do príslušnej hodnosti, rozkazom vo veciach personálnych riaditeľa príslušnej sekcie SIS č. 364 zo dňa 31. 10. 1995 bol zaradený do príslušnej funkcie a zároveň bol služobne zaradený na výkon uvedenej funkcie do príslušnej organizačnej zložky SIS s tým, že z vyjadrenia žalobcu mal taktiež preukázané, že dňom 01. 11. 1995 bol prijatý do služobného pomeru príslušníka SIS, následne bol prijatý do funkcie referent špecialista v činných zálohách, pracoval pod krycím menom v utajení a mal špecifické úlohy, keď spornou skutočnosťou bola doba trvania služobného pomeru žalobcu, nakoľko Úrad sociálneho zabezpečenia Slovenskej informačnej služby Bratislava 1, v potvrdení Č. p. 39/56-58-22/2014 zo dňa 08. 09. 2014, na žiadosť žalobcu zo dňa 24. 06. 2014 o zaslanie potvrdenia o dobe trvania služobného pomeru príslušníka SIS, doručenej Úradu Sociálneho zabezpečenia SIS, Bratislava dňa 26. 06. 2014,
mu oznámil, že bol v služobnom pomere príslušníka SIS v období od 01. 11. 1995 do 30. 06. 1997. Poukázal na skutočnosť, že z predložených listinných dôkazov mal preukázané, že žalobca pod krycím menom podal Slovenskej informačnej službe písomnú žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru v SIS ku dňu 30. 06. 1997 z osobných dôvodov, pričom príslušný služobný funkcionár vyjadril súhlas so žiadosťou žalobcu záznamom na písomnosti žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru, realizované rozkazom vo veciach personálnych riaditeľa XXI. Divízie SIS č.526/97 zo dňa 28. 07. 1997 o uvoľnení zo služobného pomeru (podľa § 109 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru SR v znení účinnom v období od 20. 11. 1996 do 31. 03. 1998) s tým, že služobný pomer sa skončil dňa 30. 06. 1997 na žiadosť žalobcu po dohode so služobným orgánom. K tvrdeniu žalobcu, ktorý poprel existenciu resp. pravosť vydaného rozkazu vo veciach personálnych č. 526 zo dňa 28. 07. 1997 v súvislosti so skončením služobného pomeru uvoľnením ku dňu 30. 06. 1997 dôvodiac tým, že jeho žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru ku dňu 30. 06. 1997 nepodpísal, s obsahom personálneho rozkazu č. 526 zo dňa 28. 07. 1997 o uvoľnení zo služobného pomeru nebol oboznámený, a pokiaľ uvedený personálny rozkaz obsahuje jeho podpis, nejde o jeho vlastnoručný podpis a uvedený dokument bol dodatočne vystavený, súd prvej inštancie uviedol, že pravosť vydaného rozkazu vo veciach personálnych č. 526 zo dňa 28. 07. 1997 v súvislosti so skončením služobného pomeru uvoľnením ku dňu 30. 06. 1997, nie je zhodne s ustálenou súdnou praxou v obdobných veciach oprávnený riešiť v rámci občianskoprávneho konania, v ktorom nemôže preskúmavať správnosť, opodstatnenosť a dôvodnosť skončenia služobného pomeru, skúmať zákonnosť personálneho rozkazu o uvoľnení zo služobného pomeru, pretože predmetom občianskoprávneho konania nemôže byť skúmanie a posudzovanie otázky zákonnosti postupu a rozhodovania správneho orgánu o prepustení žalobcu zo služobného pomeru a tiež, či bol ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy na svojich právach a právom chránených záujmoch. Uviedol, že pokiaľ sa žalobca mienil domáhať ochrany svojich práv preskúmaním zákonnosti personálneho rozkazu, mal takéto prostriedky právnej ochrany k dispozícii v rozhodnom čase, domáhať sa takejto ochrany ex post v konaní nemôže zásadne viesť k úspechu (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sžnč 2/2010 zo dňa 31. 01. 2011), a preto nevykonal na návrh žalobcu znalecké dokazovanie ohľadne pravosti listinného dôkazu, žiadosti žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru ku dňu 30. 06. 1997, ktorý namietal vlastnoručný podpis na listine, ako aj prípadný podpis žalobcu na rozkaze vo veciach personálnych riaditeľa SIS č. 526 zo dňa 28. 07. 1997, ktorým bolo deklarované skončenie služobného pomeru uvoľnením ku dňu 30. 06. 1997 s tým, že ďalšie námietky žalobcu ohľadne vyplatenia služobných príjmov z prostriedkov SIS v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1T 25/01 z uvedených dôvodov považoval za irelevantné. K obrane žalobcu, že žiadosť o skončenie služobného pomeru ako príslušníka SIS k služobnému orgánu podal k 31. 08. 1998, súd prvej inštancie uviedol, že nepreukázal písomnú žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru danú k 31. 08. 1998, ani doručenie písomnej žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru služobnému orgánu, pričom nesplnenie týchto podmienok má za následok neplatnosť žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru. Poukázal na výpoveď žalobcu, z ktorej mal preukázané, že si s odstupom času ani presne nepamätal ku ktorému dátumu podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, keď vychádzal z toho, že služobný príjem mal naposledy vyplatený v auguste a mal za to, že služobný pomer trval do augusta 1998, skutočnosť, ktorú však poprel žalovaný, nakoľko posledný služobný príjem bol žalobcovi vyplatený za mesiac jún 1997, pričom preddavok na služobný príjem za mesiac júl 1997 bol vrátený do pokladne z dôvodu skončenia služobného pomeru ku dňu 30. 06. 1997 s tým, že žalovaný aj listinnými dôkazmi preukázal, že žalobcovi bola vyplatená po 30. 06. 1997 iba pomerná časť výstrojného v sume 1. 854 eur v mesiaci septembri 1997. Uviedol, že žalobcovi po 01. 07. 1997 nevznikol ani nárok na odchodné, vzhľadom na dĺžku trvania služobného pomeru od 01. 11. 1995 do 30. 06. 1997 (podľa § 117 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb.), a ani nárok na výplatu dávok sociálneho zabezpečenia, pričom o ich výplatu Úrad sociálneho zabezpečenia SIS nepožiadal. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej poukázal na to, že žalobca po 30. 06. 1997 ani nikdy nenamietal skutočnosť, že mu nie je riadne vyplatený služobný príjem, nedomáhal sa ani ukladania služobných úloh, pričom z jeho výsluchu mal preukázané, že v období od 01. 07. 1997 vykonával podnikateľskú činnosť, bol H. I. I. N.J. J.. G. N.. N..V..Q.., P., N.. N. V..Q.., U. N. N..V..Q.., S., N.. N. V..Q.., G. N., M..N.. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorý si však nárok na ich náhradu neuplatnil, a preto mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako i z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. Namietol, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil opodstatnenosť svojho tvrdenia v odôvodnení napadnutého rozsudku, že nepreukázal, že vlastnoručne nepodpísal písomnú žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru k 30. 06. 1997 s tým, že uvedená listina nebola na pojednávaní prezentovaná a nebolo mu umožnené do nej nahliadnuť a potvrdiť tak pravosť svojho podpisu, naopak opakovane namieta jej pravosť a konzistentne zastáva názor, že bola vyhotovená ex post a nepodpísal ju. Uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že bol oboznámený s obsahom personálneho rozkazu o uvoľnení zo služobného pomeru, resp. že by takýto podpísal, resp. podpis by bol uvedený v podpisovej knihe určenej na podpisovanie písomností so stupňom utajenia PT (kniha musí byť autentizovaná očíslovanými stranami a pečiatkou personálneho oddelenia alebo sekretariátu GR), a preto tvrdenie súdu o splnení zákonom požadovaných podmienok pre riadne skončenie jeho služobného pomeru postráda akékoľvek relevantné odôvodnenie a vysvetlenie a namietol, že aj dokumenty, na ktoré sa žalovaný odvoláva a ktoré mali súdu prvej inštancie poskytnúť jasný dôkaz o splnení podmienok pre skončenie služobného pomeru, neboli v rámci konania riadne prezentované, a aj doklady súvisiace so skončením jeho služobného pomeru boli vyhotovené ex post. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že po 30. 06. 1997 nikdy nenamietal nevyplatenie služobného príjmu a nedomáhal sa ani ukladania služobných úloh, nakoľko v rámci výsluchu jasne namietal relevantnosť dokladu zo dňa 14. 08. 1997 o vrátení služobných príjmov ku dňu 30. 06. 1997, keď tento dokument nikdy nevidel (a to ani v rámci konania na súde) a nepodpisoval, ponúkané finančné prostriedky nikomu nevracal, a preto uvedený dokument bol zrejme dodatočne vyhotovený (bod 18 napadnutého rozhodnutia), pričom potvrdil, že služobný príjem mal naposledy vyplatený asi v auguste 1998. K argumentácii súdu prvej inštancie, že nie je oprávnený v tomto konaní riešiť otázku existencie resp. pravosti personálneho rozkazu, žalobca uviedol, že týmto sám potvrdil jeho tvrdenie o spornosti pravosti listín, ktoré mali byť konajúcemu súdu predložené žalovaným. Uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo v situácii, kedy namieta pravosť podpisu na listinách, ktoré mali byť v rámci konania predložené súdu žalovaným a súd nevidí zákonnú možnosť preskúmať správnosť, opodstatnenosť a dôvodnosť skončenia služobného pomeru, mal v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 C. s. p. konanie prerušiť, nakoľko rozhodnutie v prejednávanej veci závisí od otázky, ktorú (podľa názoru samotného súdu) nie je v konaní oprávnený riešiť, pričom o prerušení konania môže súd rozhodnúť aj bez návrhu. Vytkol súdu prvej inštancie, že neaplikoval v prejednávanej veci ani ustanovenie § 194 ods. 1 C. s. p., ktoré mu umožňuje posúdiť otázku, o ktorej nemal podľa jeho názoru právomoc rozhodovať a teda mal možnosť aplikáciou uvedeného ustanovenia dôkladne posúdiť skutkový stav, pričom nevyužitím možnosti prerušiť konanie, resp. posúdiť otázku potrebnú k riadnemu zisteniu skutkového stavu (navyše za situácie, kedy žalovaným prezentovaný dôkaz mu nebol vôbec predložený, a to ani k nahliadnutiu), je vadou konania. Namietol, že za účelom riadneho zistenia skutkového stavu, je potrebné v ďalšom konaní vykonať znalecké dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže neakceptoval ako dôkaz rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1T 25/01 (K.. I. H. Y.. „. O. I. V. XXXX), kedy na základe obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou v Bratislave na podnet samotnej SIS, boli príslušným súdom súdení čelní predstavitelia SIS, sa má v samotnej obžalobe uvádzať, že žalobca (v obžalobe označovaný ľavým menom) je vedený ako osoba, na ktorú mali byť vyplácané finančné prostriedky v období od 1995 do októbra 1998, keď v zmysle rozhodnutia súdu v uvedenej veci bolo preukázané, že o. i. bol z prostriedkov SIS vyplácaný ako legalizant do októbra 1998. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko personálny rozkaz deklarujúci jeho skončenie služobného pomeru príslušníka SIS (ako aj údajná žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru k 30. 06. 1997) mu nebol nikdy prezentovaný, a o jeho existencii sa dozvedel až v priebehu konania, nemohol sa domáhať ochrany svojich práv preskúmaním zákonnosti personálneho rozkazu, ako to uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že zistenia súdu prvej inštancie nemajú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery nie sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia s tým, že v rámci hodnotenia dôkazov je zrejmý logický rozpor, výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené a na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia.
3.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a náhradu trov odvolacieho konania priznať nežiadal. Uviedol, že sa plne stotožňuje so závermi súdu uvedenými v rozsudku a žalobcom v odvolaní uvádzané spochybnenia považuje za neopodstatnené s tým, že v danej veci postupoval tak, ako mu to procesný predpis (Civilný sporový poriadok) ukladá, pričom nielenže nepochybil, ale zároveň zákonným a právne konformným postupom správne a zákonne vo veci samej rozhodol, svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil s uvedením ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa na danú právnu vec vzťahujú. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie bol povinný konanie prerušiť (§ 162 ods. 1 C. s. p.) alebo sám posúdiť otázku, ktorú mal právomoc rozhodnúť iný orgán (§ 194 C. s. p.), nakoľko na takýto postup nebol žiadny dôvod. Poukázal na skutočnosť, že žalobca nenamieta a ani v priebehu konania nenamietal samotné skončenie služobného pomeru, jeho správnosť, opodstatnenosť, dôvodnosť či zákonnosť, ale len skutočnosť, že podľa žalobcu služobný pomer skončil o 14 mesiacov neskôr a na základe inej žiadosti žalobcu, ako to tvrdí žalovaný, t. j. spornou otázkou bol dátum skončenia služobného pomeru žalobcu, ktorým mal byť dátum 31. 08. 1998, kedy, podľa tvrdenia právneho zástupcu žalobcu, malo dôjsť k uvoľneniu žalobcu zo služobného pomeru u žalovaného, a to na základe žiadosti žalobcu podanej v auguste 1998, ktorou žalobca požiadal styčnú osobu o uvoľnenie zo služobného pomeru ku dňu 31. 08. 1998. Poukázal na to, že rozhodujúcou skutočnosťou pre skončenie služobného pomeru bolo, podľa všeobecne záväznej právnej úpravy účinnej v danom období (zákon Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení účinnom v období od 20. 11. 1996 do 31. 03. 1998) podanie žiadosti, ktorá musela byť písomná a doručená príslušnému služobnému orgánu, pričom nesplnenie týchto podmienok zákon sankcionoval neplatnosťou takejto žiadosti (§ 107 písm. b/, § 109 ods. 1, 2 cit. zákona) a nakoľko žalobca doručil písomnú žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušnému služobnému orgánu, s uvoľnením k 30. 06. 1997, došlo ku skončeniu služobného pomeru uvoľnením na základe súhlasného prejavu vôle oboch strán sporu. Poukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní neuvádza také nové skutkové ani právne okolnosti, resp. skutočnosti, ktoré by už v priebehu konania nebol uviedol, a to či už v žalobe, jeho písomných vyjadreniach adresovaných súdu v priebehu konania či ústnych prednesoch žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu vykonaných na súdnych pojednávaniach a s ktorými by sa súd nebol v priebehu konania, resp. v rozsudku vysporiadal.
4.
Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (replika) k jeho odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava obsahu odvolania podaného voči napadnutému rozhodnutiu (rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania a priznať mu nárok na náhradu trov konania) a v súvislosti s tvrdeniami obsiahnutými vo vyjadrení žalovaného voči podanému odvolaniu, akcentoval, že žaloba je jediným vhodným procesným nástrojom ochrany jeho práva, na ochranu ktorého nie je možné použiť žiaden iný procesný inštitút, keďže nezapočítaním služobného pomeru príslušníka SIS za obdobie od 01. 11. 1995 do 31. 08. 1998 a v tejto súvislosti následným nevydaním relevantného potvrdenia o dĺžke služobného pomeru zo strany žalovaného, nevie preukázať splnenie podmienok pre priznanie nároku na výsluhové zabezpečenie v zmysle platných právnych predpisov. Žalobca v ďalšom texte svojho vyjadrenia zopakoval svoje tvrdenia z podaného odvolania, a namietol, že v rámci pôsobenia v ozbrojených zložkách bol školený na režim oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia T, PT a PTZD, o čom musí mať samotný žalovaný vedomosť, a preto nie je jasné a riadne odôvodnené, prečo nemal v rámci konania možnosť nahliadnuť do žalovaným predložených dokladov a vyjadriť sa tak k ich pravosti, čo by nepochybne následne odôvodňovalo súd prvej inštancie konštatovať, že v rámci konania bol skutkový stav riadne zistený. Uviedol, že v prípade uvoľnenia žalovaného (zrejme žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) zo služobného pomeru neboli splnené zákonom požadované podmienky, nakoľko žalovaný v rámci konania nepreukázal, že by bol oboznámený s obsahom personálneho rozkazu o uvoľnení zo služobného pomeru, resp. že by takýto podpísal, resp. podpis by bol uvedený v podpisovej knihe určenej na podpisovanie písomností so stupňom utajenia PT (kniha musí byť autentizovaná očíslovanými stranami a pečiatkou personálneho oddelenia alebo sekretariátu GR) a pokiaľ žalovaný v rámci svojho vyjadrenia uvádza, že ku skončeniu služobného pomeru uvoľnením došlo na základe súhlasného prejavu vôle jednak jeho, keďže doručil písomnú žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušnému služobnému orgánu a jednak prejavu vôle SIS, konajúcej prostredníctvom príslušného služobného orgánu reprezentovaného služobným funkcionárom s personálnou právomocou, ktorý svojím súhlasným prejavom vôle žiadosť akceptoval k dátumu
uvedenom v nej, potom je potrebné uviesť, že prejavom akceptácie SIS s uvoľnením zo služobného pomeru je práve personálny rozkaz o uvoľnení zo služobného pomeru, vydaný a prezentovaný formou, ako je uvedené vyššie, ktorý však žalovaný súdu v rámci konania predložiť nemohol, no aj napriek tomu sa súd prvej inštancie bez dostatočného odôvodnenia stotožnil s ničím nepodloženými tvrdeniami žalovaného o skončení služobného pomeru k 30. 06. 1997, akceptovaním jeho žiadosti, ktorú má údajne žalovaný k dispozícii. Žalobca sa opätovne vyjadril k možnosti preskúmania správnosti, opodstatnenosti a dôvodnosti skončenia služobného pomeru tak, že súd prvej inštancie mal konanie prerušiť alebo posúdiť otázku, o ktorej nemal podľa jeho názoru právomoc rozhodovať a teda mal možnosť aplikáciou uvedeného ustanovenia (§ 162 ods. 1 a § 194 C. s. p.) dôkladne posúdiť skutkový stav.
5.
Žalovaný sa podaním zo dňa 30. 08. 2021 vyjadril k podaniu žalobcu vo vyššie uvedenom bode rozhodnutia a nakoľko zopakoval svoje tvrdenia z vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, považoval odvolací súd za nadbytočné ich opätovne uvádzať.
6.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2021 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
7.
Podľa § 387 ods. 2 zákona. C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobkyne zamietol.
9.
Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).
10.
K odvolacej námietke žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
11.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení trvania jeho služobného pomeru v SIS v období od 01. 11. 1995 do 31. 08. 1998.
12.
V posudzovanej veci nebolo sporným, že žalobca bol od 01. 11. 1995, na základe rozkazu riaditeľa SIS vo veciach personálnych č. 396 zo dňa 20. 10. 1995 prijatý do služobného pomeru príslušníka SIS a služobne zaradený do príslušnej funkcie príslušnej organizačnej zložky SIS, spornou bola iba skutočnosť skončenia, resp. trvania služobného pomeru, keď žalobca tvrdil, že podpis na písomnej žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru v SIS ku dňu 30. 06. 1997 z osobných dôvodov nie je jeho, a preto sa jeho služobný pomer uvoľnením k tomuto dňu skončiť nemohol, keďže žiadosť o skončenie služobného pomeru ako príslušníka SIS podal služobnému orgánu k 31. 08. 1998.
13.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe a na zdôraznenie správnosti daného záveru, odvolací súd dodáva, že určovacia žaloba je prostriedkom procesnej prevencie a je možné ju podať v prípadoch, kedy do oprávnených práv a záujmov ešte nebolo zasiahnuté a kde sa podaním žaloby predíde zásahu, alebo sa vytvorí základ pre usporiadanie právneho vzťahu medzi stranami, avšak ak už k zásahu došlo, je namieste iný ako určovací petit. Právny záujem je naliehavý v tom zmysle, že žalobca nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv a oprávnených záujmov iným procesným prostriedkom a existujúca spornosť z právneho vzťahu medzi stranami môže byť odstránená len podaním určovacej žaloby (s určovacím petitom), avšak podstatné je, že žaloba, ktorá nerieši spornosť vzťahu strán, nie je procesne prístupná.
14.
V prejednávanej veci by sa spornosť právneho vzťahu nevyriešila, nakoľko žalobca bol personálnym rozkazom riaditeľa XXI. Divízie SIS č. 526/97 zo dňa 28. 07. 1997 zo služobného pomeru podľa § 109 ods. 1 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru SR (v znení účinnom od 20. 11. 1996 do 31. 03. 1998), uvoľnený zo služobného pomeru z dôvodu písomne podanej žiadosti žalobcom o uvoľnenie zo služobného pomeru ku dňu 30. 06. 1997 z osobných dôvodov pod krycím menom.
15.
Odvolací súd napriek tomu, že súd prvej inštancie zamietol žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a preto už nebolo potrebné žalobu posudzovať po vecnej stránke, k námietke žalobcu prezentovanej aj v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorou poprel existenciu, resp. pravosť vydaného rozkazu vo veciach personálnych (č. 526 zo dňa 28. 07. 1997) tvrdiac, že žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru ku dňu 30. 06. 1997 a ani rozkaz vo veciach personálnych nepodpísal a nebol s ním oboznámený a bol dodatočne vypracovaný, uvádza, že bolo povinnosťou žalobcu ako strany sporu svoje tvrdenie o tom, že o uvoľnenie zo služobného pomeru písomne požiadal až ku dňu 31. 08. 1998 právne relevantným spôsobom preukázať, nakoľko na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť strany označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, z čoho vyplýva, že žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sú dané hypotézou právnej normy upravujúcej sporný právny pomer strán sporu, pričom táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena, ktorým bol v posudzovanej veci žalobca, keďže dôkazné bremeno pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané.
16.
Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, že dokumenty, na ktoré sa žalovaný odvoláva a ktoré mali súdu prvej inštancie poskytnúť jasný dôkaz o splnení podmienok pre skončenie služobného pomeru, neboli v rámci konania riadne prezentované, a doklady súvisiace so skončením jeho služobného pomeru boli vyhotovené ex post, nakoľko z obsahu spisu, ale aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že sa súd prvej inštancie oboznámil so všetkými listinnými dôkazmi týkajúcimi sa personálneho rozkazu o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru, resp. s jeho žiadosťou o uvoľnenie zo služobného pomeru ku dňu 30. 06. 1997, pričom jeho závery nemal odvolací súd dôvod spochybniť.
17.
Bolo potrebné súhlasiť aj so záverom prvoinštančného súdu, že v civilnom sporovom konaní nemôže súd preskúmavať správnosť a dôvody skončenia služobného pomeru a ani zákonnosť personálneho rozkazu o uvoľnení zo služobného pomeru, nakoľko otázku poškodenia alebo ukrátenia práv žalobcu rozhodnutím orgánu verejnej správy, resp. zákonnosť uvedených rozhodnutí mohol žalobca riešiť podaním žaloby v správnom súdnom konaní, ktorá jediná bola prostriedkom ochrany jeho práv, pričom pokiaľ sa nedomáhal preskúmania uvedených rozhodnutí súdom v správnom konaní, nie je možné tento nesprávny postup obísť podaním určovacej žaloby, ktorá sa však nestáva prostriedkom prevencie, nakoľko o právnom postavení žalobcu už bolo rozhodnuté v konaní vo veciach služobného pomeru.
18.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 C. s. p.) a iba dodáva, že nie je povinnosťou súdu odôvodňovať rozhodnutie podľa predstáv ktorejkoľvek strany sporu s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky podľa ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p.
19.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko náhradu trov v odvolacom konaní priznať nežiadal.
20.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).