Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Saz/2/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Afganskej islamskej republiky, naposledy s trvalým pobytom Basawol, okres Momand Dara, provincia Nangarhár, Afganistan, toho času bytom v Centre pre deti a rodiny, ul. Kpt. Nálepku 369/5, 068 01 Medzilaborce, zastúpený poručníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce, so sídlom Dobrianskeho 89, 068 01 Medzilaborce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti výroku I. rozhodnutia žalovaného č. MU-PO-58-17/2025-Ž z 12.09.2025 vo veci azylu, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – migračného úradu č. MU- PO-58-17/2025-Ž z 12.09.2025 v azylovej veci osoby - A. B., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti, a to v jeho výroku č. I. v znení cit. „neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle“ a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky – migračnému úradu.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 21.10.2025 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“), sa žalobca v zastúpení Centra právnej pomoci, domáhal z dôvodu nezákonnosti, zrušenia výroku I. rozhodnutia žalovaného č. MU-PO-58-17/2025-Ž z 12.09.2025 o neudelení mu azylu a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému.

Administratívne konanie

2. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že po nelegálnom príchode a následnom zadržaní, v tom čase maloletého žalobcu, na hranici Slovenskej republiky Rjka – Čuňovo – dialnica (ďalej len „SR“), policajnou hliadkou, bez doprovodu rodičov o 04:15 ráno, mu bol uznesením Mestského súdu Bratislava II. sp. zn. 28 PPOm/4/2025-7 z 29.03.2025 ustanovený opatrovník Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce, (ďalej len „ÚPSVaR Stropkov, pracovisko Medzilaborce“), ktorý za neho 10.04.2025 požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o jeho život pred militantným hnutím Taliban. Do zápisnice o podaní vysvetlenia č. PPZ-HCP-PO12-23-004/2025-AZ z 10.04.2025 okrem svojich identifikačných údajov, v tom čase maloletý žalobca v prítomnosti tlmočníka z a do jazyka paštu k žiadosti o udelenie azylu uviedol, že nemá žiadne cestovné doklady; mama a otec žijú v Afganskej islamskej republike; má päť bratov a tri sestry; ma ukončených sedem tried základnej školy a je moslimského

vierovyznania. K okamihu vycestovania a k trase cesty uviedol, že z Afganistanu odišiel v skupine ďalších cudzincov pred dva a pol mesiacmi s tým, že k hranici s Iránom išli peši ktorú peši aj nelegálne prekročili, následne peši prešli do Turecka, kde týždeň prespával v lese, následne pokračoval peši do Bulharska, kde sa zdržal ďalších päť dní a prespával v lese, potom peši pokračoval do Srbska, odkiaľ približne po troch dňoch prešiel do Maďarska a odtiaľ peši asi po dva a pol dňoch prešiel na Slovensko, kde sa sám vzdal policajtom; jeho cieľová krajina bolo Nemecko; premiestňoval sa v skupine bez prevádzača, bez cestovných dokladov; nemal pri sebe žiadnu finančnú hotovosť; na území Slovenska ani v iných členských krajinách EÚ nemá žiadnych príbuzných ani známych; nebol členom žiadnej politickej strany; nebol trestaný ani prenasledovaný pre náboženstvo či kvôli politickým názorom; nebol vojakom a ako dôvod žiadosti o udelenie azylu uviedol obavy o svoj život, keďže ho chcela naverbovať skupina Taliban a bál sa, aby ho neuniesli; v inej krajine o azyl nežiadal. Vo vyhlásení cudzinca z 10.04.2025 k žiadosti o udelenie azylu, žalobca okrem svojich identifikačných údajov opakovane uviedol, že o udelenie azylu na území SR žiada z obavy o život, pričom jeho opatrovník sa vyjadril, že v záujme ochrany maloletého rešpektuje jeho vyjadrenie, že do domovskej krajiny sa nemôže vrátiť z obavy o život a preto odporúča aby jeho žiadosti bolo vyhovené a aby mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana. Žalobca bol preverený v informačnom systéme MV SR; IS MIGRA, ECU a REGOB s pozitívnym výsledkom; v informačných systémoch INBO, CLK-SIS 2, INTERPOL s negatívnym výsledkom a bolo zistené, že v prípade žalobcu sa jedná o prvožiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, o ktorý požiadal z dôvodu obavy o svoj život. Azylový spis bol vedený pod č. PPZ-HCP-PO12-23/2025-AZ.

3. Do dotazníka žiadateľa o udelenie azylu č. MU-PO-58-8/2025-Ž z 30.04.2025, za účelom objasnenia a zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu žalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol svoje osobné údaje a že je paštúnskej národnosti; náboženské vyznanie má islamské, sunnit; iné jazyky okrem jazyka paštu neovláda; ukončil sedem tried v štátnej základnej škole Emailkan, v meste Basawol; v štúdiu nepokračoval z dôvodu zlých bezpečnostných podmienok, preto školu nechal a potom pomáhal otcovi v obchode, kde predával ovocie a zeleninu až do roku 2023: býval s rodičmi a súrodencami v rodinnom dome; na vojne nebol. Ohľadne rodinných pomerov označil otca a matku s tým, že nevie kedy a kde sa narodili; otec nepracuje; náboženské vyznanie rodičov moslimské - sunniti; označil aj piatich bratov – Nurullah (asi 36 rokov, pracuje ako taxikár), Readkhan (asi 33 rokov, invalid), Osman (asi 28 rokov, predáva zmrzlinu), Salman (asi 20 rokov, nepracuje) a Naz (asi 13 rokov, študent); označil tri sestry – Lalbaha (asi 40 rokov, vydatá, domáca), Khodaja (asi 18 rokov, domáca), Khadija (asi 10 rokov, žije s rodičmi, neštuduje). Žalobca je slobodný; nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami; nemá žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok; nedostáva žiadnu finančnú a materiálnu pomoc od inej fyzickej alebo právnickej osoby; na území Slovenskej republiky žiadal o azyl prvýkrát, v inej krajine o azyl nežiadal; nemá žiadne doklady totožnosti; nemá povolenie pre pobyt na území Slovenskej republiky, ani v inej členskej krajine EÚ; od svojho odchodu raz kontaktoval svojho najstaršieho brata C. po príchode do Medzilaboriec s tým, že jeho rodina ma problémy kvôli Talibanu, pretože sa pýtajú rodičov, kde sa žalobca nachádza, pretože ho chcú naverbovať do ich radov. K trase príchodu uviedol, že z Afganistanu odišiel v 01/2025, pričom odišiel do Pakistanu s tým, že z domu išiel v skupine piatich osôb, ktoré sú všetci aj na Slovensku, pričom k, od ich dediny 10 km vzdialenej hranici s Pakistanom išli autom a hranicu prešli pešo; potom ich prevádzači v Pakistane pri hranici ubytovali v nejakej budove, kde boli dve noci; potom pokračovali nejaký čas autom a následne 20 hodín išli peši až došli k Irackej hranici, ktorú prekročili nelegálne pešo; ďalej pokračovali kombinovane autom a peši až došli k Tureckej hranici, ktorú prekročili pešo mimo legálny prechod; potom ich prevádzač zobral do nejakej ubytovne, kde boli asi sedem dni, bola tam zima a vlhko a ani sa nemali čím prikryť; odtiaľ ich zobrali autom do nejakého domu, ku ktorému prišiel kamión do ktorého nastúpili a to ich už bolo 16 a v kamióne cestovali do Istanbulu, kde boli ubytovaní dve noci a následne pokračovali mikrobusom asi pol hodiny, potom pokračovali peši po dobu asi 36 hodín až sa dostali k Bulharskej hranici, pričom ich sprevádzali stále iní ľudia, hranicu prešli peši nelegálne, za hranicou čakal taxík ktorý zobral 11 osôb a ostatných spolu so žalobcom nechali s tým, že pre nich príde iné auto, ktoré prišlo až na druhý deň, takže celú noc a ráno boli v zime v lese; následne ich piatich zobralo auto ktorým došli až k srbskej hranici, ktorú prekročili znova peši a čakali na ďalšie auto, ktoré ich zobralo k maďarskej hranici, ktorú prekročili znova peši nevedel na akom mieste, ale bolo to v lese; následne po prekročení hranice pokračovali autom blízko slovenských a rakúskych hraníc, tam im povedali, že majú pokračovať pešo a že, cit. „... tým smerom je Rakúsko.“, podľa žalobcu asi nešli správnym smerom, takže skončili

na Slovensku a keďže boli 4 dni o hlade a smäde rozhodli sa, že sa prihlásia, mysleli si, že sú v Rakúsku, tak išli na políciu a prihlásili sa, následne ich vypočúvali a umiestnili v Centre Medzilaborciach. Cieľovou krajinou žalobcu bolo Nemecko, kde však nemá rodinu ani žiadnych známych; počas cesty žalobca nekontaktoval zastupiteľský úrad svojej krajiny; cez členské krajiny EÚ iba tranzitoval; proti žalobcovi nie je a ani nebolo vedené trestné stíhanie; nebol členom politickej strany ani hnutia. Žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu odôvodnil obavou pred hnutím Taliban, ktoré ho chcelo naverbovať do svojich radov, chceli ho vycvičiť, učiť ako narábať so zbraňami a po absolvovaní výcviku, aby rozšíril ich rady; Taliban ho uniesol, ale podarilo sa mu ujsť, keď strážnici nedávali pozor rozbil okno a ušiel s tým, že rodičia boli radi, že ušiel a aby ho hnutie Taliban opäť neunieslo a neublížili mu, tak ho poslali do zahraničia, aby ho ochránili. Členovia hnutia D. prišli k nim domov dva dni pred tým ako ho uniesli, najprv rozprávali iba s rodičmi, dva dni potom vtrhli so zbraňami do ich domu, boli ich asi 16, mali dlhé vlasy a turbany, piati z nich ho chytili a uniesli; žalobca nikoho z nich nepoznal s tým, že v Afganistane je typické, že členovia hnutia Taliban nosia na hlave turban a majú dlhé vlasy. Doma mala celá rodina ekonomické problémy, kvôli vojne sa tam ťažko žije. Uviedol, že Talibanci hľadajú mladých ľudí, hlavne tých čo sú slobodní; predtým bol problém, pretože Taliban sa chcel dostať k moci, preto boli nepokoje a teraz, keď už Taliban má svoju vládu verbuje mladých a slobodných mužov, aby vstúpili do ich radov; nikdy predtým sa s členmi hnutia Taliban nestretol; nepozná nikoho, koho by Taliban naverboval a kto by musel bojovať a vstúpiť do ich radov; iné problémy vo svojej krajine pôvodu nemal, pričom nerozmýšľal nad možnosťou presťahovať sa na iné miesto v rámci krajiny, pretože Taliban má všetko pod kontrolou; žalobca neprišiel do styku s políciou, armádou alebo inými zložkami štátu; v prípade návratu do krajiny svojho pôvodu sa obáva hnutia Taliban, pretože ak by sa vrátil myslí, že by ho zabili, pretože ušiel; na Slovensku chce žiť legálne, chce študovať a pracovať. Pri vypočutí prítomný opatrovník v tom čase maloletého žalobcu uviedol, že žalobca je vo veku, kedy vie vyjadriť svoj názor s tým, že jeho vyjadrenie plne rešpektuje a poukazuje na dôvody pre udelenie mu medzinárodnoprávnej ochrany s tým, že sú dôvody pre to, aby žalobcovi bola ochrana udelená z dôvodu súčasnej situácie v krajine pôvodu a preto navrhuje, aby mu bol udelený azyl z humanitárnych dôvodov s tým, že do domovskej krajiny sa nechce a nemôže vrátiť kvôli obave o svoj život.

4. Slovenská informačná služba listom zo 06.06.2025 sa vyjadrila, že nedisponuje informáciami, ktoré by odôvodňovali neudelenie jej súhlasu s udelením medzinárodnej ochrany pre žalobcu na území SR. Ministerstvo obrany SR listom z 22.05.2025 oznámilo, že nemá námietky k udeleniu medzinárodnej ochrany žalobcovi na území SR. Migračný úrad si zabezpečil správu o krajine Afganistan z ktorej okrem iného vyplýva (str. 13), že podľa miestnych zdrojov sa sily Talibanu dostali do stretu s ISIS v dome v Momand Dara; dochádza k náboru maloletých neplnoletých chlapcov do vojenských radov Talibanu; podľa zdroja predstava, že detstvo končí v 18 rokoch je považovaná za západný koncept a v krajine, kde veľká väčšina ľudí nepozná svoj dátum narodenia, ani vek dosiahnutie dospelosti v osemnástich rokoch nemá veľký zmysel s tým, že vek chlapcov sa neurčuje podľa roku narodenia, ale podľa rastu brandy; Taliban využíva detí v bojových a podporných úlohách v Afganistane.

5. Žalobca prostredníctvom svojho opatrovníka požiadal o poskytnutie mu právnej pomoci 09.07.2025, ktorá mu bola priznaná pre účely azylového konania rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelárie Košice č. KaKE-/14815/2025 - 86445/2025 z 22.07.2025. Pri doplňujúcom pohovore so žalobcom, ktorý sa uskutoční 23.07.2025 žalobca uviedol, že nevie presne kedy ukončil štúdium, pričom v štúdiu nepokračoval z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie, takže potom sa pomáhal starať o brata, ktorý je invalid; v krajine pôvodu nemal žiadne problémy, ale obával sa členov D. a tiež tam nie je bezpečne kvôli bojom; potvrdil, že členovia hnutia Taliban ho chceli uniesť, aby ho naverbovali do svojich radov, pričom zopakoval, že pri únose vtrhli ozbrojení do ich domu, kde býval s rodičmi cca 15 ľudí, z čoho 5 ho násilím vyviedlo z domu a zobrali ho so sebou do svojej základne, ktorá bola neďaleko ich domu a tam ho držali avšak žalobcovi sa podarilo ujsť; pokúsili sa ho uniesť iba raz predtým sa mu nevyhrážali; uviedol, že Taliban verbuje mladých chlapcov, keď sú dospelejší a schopný boja s tým, že jeho konkrétne chceli naverbovať asi 15 dní pred jeho odchodom z krajiny; v čase, keď ho uniesli ho držali vo väznici, boli tam 4 izby a v každej boli členovia Talibanu a bolo to neďaleko ich domu, pričom ho držali 2 dni, pričom mu povedali, že im musí pomáhať a musí sa naučiť narábať so zbraňou a musí slúžiť s vojakmi, počas doby keď ho držali s ním zaobchádzali dobre, ale povedali mu, aby k nim vstúpil s tým, že ak nebude súhlasiť, tak až potom mu oznámia čo s ním urobia. Svoj útek zo zajatia opísal tak, že utiekol v noci, mal zaviazané ruky a dvere boli zaistení iba šnúrkou, neboli nijako zamknuté, preto si ruky uvoľnil zubami a dvere jednoducho otvoril tak, že rozviazal špagát na dverách a tie otvoril;

domov sa dostal sám, nikto mu nepomáhal keďže to bolo blízko ich domu s tým, že keď sa vrátil domov tak mu povedali, že určite ho budú hľadať a budú ho chcieť potrestať, preto ešte v ten istý deň odišiel k tete, o ktorej nevedel presne kde býva, ale tam ho nehľadali, pričom u tety ostal asi týždeň a potom opustil Afganistan; brat mu povedal, že ho Taliban hľadal doma, ale rodina povedala, že nevie kde je, že sa nevrátil domov, takže bratovi oznámili, že keď sa žalobca vráti domov alebo keď ho Taliban nájde tak ho potrestajú bičovaním 39 ranami, avšak, ak by sa vrátil dobrovoľne, tak mu prepáčia; pred týmto incidentom žalobca nemal s členmi Talibanu žiadne problémy, ale stále žil kvôli tomu v strachu.

Pred rozhodnutím vo veci žiadosti žalobcu sa do azylového konania vyjadril jeho právny zástupca (Ventru právnej pomoci, kancelária Košice) spolu s jeho opatrovníkom, pričom uviedli, že žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu odôvodnil tým, že bol obeťou hnutia Taliban, ktorý ho násilne uniesol z jeho rodného domu, no podarilo sa mu utiecť, Taliban ho chcel naverbovať do svojich radov s tým, že po jeho úteku ho Taliban stále hľadal, takže žalobca sa obáva o svoj život a nezvažoval riešiť svoju situáciu ani presídlením do inej časti krajiny, pretože Taliban vládne na celom území Afganistanu. Podľa Centra tvrdenia a obavy žalobcu o život potvrdzujú aj správy o prenasledovaní a neľudskom zaobchádzaní zabezpečené správnym orgánom do konania z ktorej vyplýva, že v provincii Nangarhár, kde žil žalobca dochádza k stretom medzi Talibanom a jednotkami ISIS. Aj napriek tomu, že Taliban oficiálne zakázal nábor detských vojakov, zabezpečené správy od medzinárodných organizácií a pozorovateľov potvrdzujú opak s tým, že stále pretrváva nábor mladých chlapcov vrátane tých, ktorí ešte nedosiahli plnoletosť, ktorí sú nasadzovaní do boja; verbovanie detí do radov Talibanu v Afganistane stále pokračuje, títo sú najímaní ako osobní strážcovia, sekretári, pomocný personál, či vodiči pre predstaviteľov D. a sú vystavení aj sexuálnemu zneužívaniu zo strany svojich nadriadených. S ohľadom na pretrvávajúcu nepriaznivú humanitárnu situáciu v Afganistane nie je v silách žalobcu, aby sa ochránil prípadným presídlením v rámci krajiny. Centrum zdôraznilo, že na celom území Afganistanu možno od prevzatia moci Talibanom v auguste 2021, kedy Taliban získal kontrolu nad takmer celým Afganistanom vrátane lokality z ktorej pochádza žalobca, možno pozorovať neobmedzenú moc a svojvôľu tohto hnutia a jeho príslušníkov s tým, že v provincii odkiaľ pochádza žalobca sú prítomní aj neštátni pôvodcovia prenasledovania skupiny hnutia ISIS, pričom občania v Afganistane nemajú pri riešení problémov možnosť obrátiť sa na políciu ani na bezpečnostné zložky, pretože tieto sa Afganistane prakticky neexistujú a celá administratíva krajiny je v rukách Talibanu. V prípade návratu žalobcu do krajiny nemožno vylúčiť, že by bol vystavený násiliu a to formou mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Centrum poukázalo na výzvu Úradu vysokého komisára OSN, aby štáty pozastavili násilné návraty štátnych príslušníkov a bývalých obyvateľov do Afganistanu vrátane tých, ktorých žiadosti o azyl boli zamietnuté s tým, že tento zákaz musí ostať v platnosti dovtedy kým sa situácia v oblasti bezpečnosti právneho štátu a ľudských práv v Afganistane výrazne nezlepší aby bol možný dôstojný a bezpečný návrat týchto osôb. Vzhľadom k uvedenému má Centrum za to, že vyjadrenia žalobcu boli verifikované množstvom všeobecne dostupných informácií o situácii v Afganistane, poukázalo na potrebu zachovania princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle, ktorej je žiaduce, aby maloletý žalobca pri rozhodovaní o jeho žiadosti bol posudzovaný ako dieťa. Podľa Centra udalosti, o ktorých žalobca vypovedal a ktoré prežil sú tak závažného charakteru, že sú odôvodnením pre priznanie mu azylu z humanitárnych dôvodov, pretože sa jedná o traumatizujúce zážitky a u detí je viac pravdepodobné, že budú viac vystresované nepríjemnými situáciami a že budú nimi emočne poznačené, obzvlášť v prípade, keď maloletý žalobca je bez doprovodu rodičov.

6. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. MU-PO-58-17/2025-Ž z 12.09.2025 žalovaný vo výroku I. rozhodol, že žalobcovi sa podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle neudeľuje azyl a vo výroku II. rozhodol, že podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle sa žalobcovi poskytuje doplnková ochrana na dobu jedného roka, odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Úvodom svojho rozhodnutia žalovaný zhrnul priebeh skutkového deja od zadržania žalobcu na území Slovenskej republiky, cez ním podaný opis jeho príchodu na územie Slovenskej republiky s tým, že žalovaný uviedol, že cieľom žalobcu bolo dopraviť sa do Rakúska, ale omylom sa dostal na Slovensko, kde sa dobrovoľne prihlásil na polícii. Žalovaný uviedol, že napriek tomu, že žalobca nedisponuje žiadnymi dokladmi totožnosti žalovaný jeho totožnosť nespochybnil. Výrok o neposkytnutí žalobcovi azylu, žalovaný odôvodnil najsamprv všeobecným poukazom na účel inštitútu azylu a na dôvody odôvodňujúce jeho priznanie, so zdôraznením potreby individuálneho posúdenia každej jednej žiadosti o azyl s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa, za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý má migračný úrad povinnosť zistiť v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ uviedol v priebehu správneho

konania a na základe ním predložených dôkazov na podporu svojej žiadosti. Žalovaný zdôraznil, že na to, aby žiadateľovi mohol byť priznaný azyl ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany, musí byť objektívne preukázaná, v zmysle § 8 zákona o azyle, prítomnosť prenasledovania žiadateľa v domovskej krajine žiadateľa. Žalovaný uviedol, že bolo potrebné, aby podkladom pre zistenie skutkového stavu veci bola nielen výpoveď samotného žalobcu, ale aj informácie približujúce všeobecnú situáciu v krajine jeho pôvodu a až následne v ich intenciách bolo možné vyhodnotiť či skutočnosti, ktoré žalobca uvádza a ktoré opísal, kvôli ktorým opustil krajinu svojho pôvodu, by mohli splniť kritériá prenasledovania tak, aby žalobcovi mohol byť priznaný azyl. V ďalšom žalovaný poukázal na situáciu v Afganistane vyplývajúcu zo správy Európskeho azylového podporného úradu z augusta 2020 v zmysle ktorej sa Taliban už v minulosti uchyľoval k rôznym nekalým praktikám, vrátane náboru civilných obyvateľov do svojich radov s tým však, že Taliban ani pred prevzatím moci nemal záujem získavať svojich členov násilným spôsobom, keďže jedným z dôležitých znakov príslušnosti k Talibanu je lojalita k tomuto hnutiu. Aktuálne Taliban vystupuje ako štátny aktér, preto nepotrebuje využívať nútený nábor, pretože hnutie stále malo a má dostatok dobrovoľníkov (regrútov) a nútený nábor využíval iba vo výnimočných prípadoch, ako to bolo v čase občianskej vojny a prevratu v auguste 2021. Po prevrate sa Taliban pokúšal verbovať osoby s vojenským pôvodom, ako sú členovia afgánskych národných bezpečnostných síl, čo však nie je prípad žalobcu a taktiež Taliban získava svojich členov najmä z madrás v Afganistane a Pakistane, čo tiež nie je prípad žalobcu, pričom cit „Tlak a nútenie na vstup do Talibanu nebývali ani v minulosti obvykle násilné a často sa vykonávali v závislosti od miestnych okolností, a to prostredníctvom rodiny, klanu alebo náboženskej siete.“ V súvislosti s verbovaním neplnoletých chlapcov do Talibanu, žalovaný poukázal na správu Agentúry Európskej únie pre azyl z novembra 2024, podľa ktorej Taliban verboval deti počas obdobia povstania v roku 2021, pretože potreboval dostatok bojovníkov, avšak po prevrate zriadil Taliban komisiu, ktorej úlohou bolo vyradiť mladších chlapcov z radov Talibanu a zabrániť náboru neplnoletých, preto bolo mnoho detí vyradených spomedzi bojovníkov Talibanu, takže deti už v Talibave neboli tak, ako za čias bezprostredne po prebratí moci Talibanom s tým, že od momentu, keď Taliban prevzal moc už nepotrebuje kontinuálny príliv nových bojovníkov. V uvedenej súvislosti žalovaný poukázal aj na správu ministerstva zahraničných vecí USA vo veci a dodržiavania ľudských práv v Afganistane z roku 2023, podľa ktorej Taliban vydal v roku 2022 dekrét, ktorý vyslovene zakázal nábor detí členmi Talibanu s tým, že hnutie potvrdilo, že neumožní deťom mladším ako 18 rokov vstúpiť do ozbrojených síl a žalovaný taktiež poukázal na správu vlády Spojeného kráľovstva z novembra 2024, v ktorej je uvedené, že napriek tomu, že vodca Talibanu prikázal vyradiť neplnoletých z náboru, občas dochádza k týmto snahám, avšak išlo vždy o dobrovoľný vstup, pretože výraznými faktormi, ktoré motivujú obyvateľov Afganistanu na vstup do radov Talibanu je vysoká nezamestnanosť a ekonomické faktory, takže dôvody spôsobujúce vstup osôb do Talibanu sú skôr ekonomické a sociálne, avšak aj v týchto prípadoch boli neplnoleté deti do roka z radov Talibanu prepustené. Súčasne zo správy vyplýva, že vzhľadom na nedostatok centrálnej legislatívy sa samotní lídri Talibanu často riadia vlastnými ediktami, čo vedie k rôznej miere dodržiavania pravidiel v rôznych oblastiach, preto keď sa nábor maloletých v krajine uskutočňuje napriek uvedenému dekrétu, nejde o systémovú chybu, ale o individuálne zlyhanie jednotlivcov z radov Talibanu. V konkrétnostiach veci žalovaný ohľadne žalobcu konštatoval, že nevylučuje existenciu jeho subjektívneho pocitu strachu pred hnutím Taliban s tým však, že k prvku strachu, ktorý predstavuje stav mysle musí pristúpiť aj informácia, či je tento strach opodstatnený, t.j. či sa nejedná iba o stav mysle dotyčnej osoby a či je podložený aj objektívnou situáciou. Čo sa týka objektívneho prvku definície prenasledovania, v tom prípade by mal strach žalobcu byť považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že tento bezprostredne súvisí s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením či príslušnosťou k určitej sociálnej skupine a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/15/2019 z 25.09.2019 v zmysle ktorého, obava musí mať oporu v istej objektívnej situácii v domovskom štáte žiadateľa o azyl. Podľa žalovaného uvedená objektívna situácia však v prípade žalobcu v čase jeho pobytu v Afganistane nebola preukázaná s tým, že z detailnej analýzy obavy žalobcu vyplýva, že pokiaľ sa ho skutočne snažil naverbovať Taliban, tak išlo o snahu tohto hnutia rozšíriť svoje rady s cieľom udržať si kontrolu v oblastiach, kde operujú rôzne ozbrojené skupiny, napr. Islamský štát, ku ktorým oblastiam patrí aj provincia Nangarhar odkiaľ žalobca pochádza, avšak dôvod takéhoto konania nemá pôvod v žiadnom s azylovo relevantných kritérií v zmysle § 8 zákona o azyle, keďže uvedené motivácia Talibanu nemala politický, rasový, národnostný alebo náboženský podtón. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/26/2014 z 23.09.2014, podľa ktorého azyl nie je univerzálnym právnym nástrojom na poskytnutie ochrany pred bezprávím, či hrubým alebo ťažko postihujúcim konaním

jednotlivca alebo celej skupiny, ale sa jedná o špecifický právny inštitút na základe, ktorého sa poskytuje adekvátna ochrana len tej osobe u ktorej je preukázaný pôvod obáv z prenasledovania pre náboženské alebo politické presvedčenie nezlučiteľné s presvedčením perzekvujúcich osôb, sa podľa žalovaného v prípade žalobcu nejedná o prejav prenasledovania, avšak môže ísť o prejav vážneho bezprávia, ktoré žalovaný zohľadnil v časti rozhodnutia o poskytnutí žalobcovi doplnkovej ochrany, pretože toto vážne bezprávie je stále prítomné v krajine pôvodu žalobcu najmä v oblastiach, kde pôsobia rôzne ozbrojené sily v ktorých si Taliban náborom do svojich radov chce udržať svoju kontrolu a mocenský vplyv a ku ktorým oblastiam patrí aj Nangarhár miesto posledného bydliska žalobcu, čo potvrdzujú aj aktuálne informácie o Afganistane. Žalovaný zdôraznil, že v konaní zohľadňoval aj najlepší záujem žalobcu ako dieťaťa bez sprievodu rodičov, preto bol žalobca po jeho zadržaní na území Slovenskej republiky umiestnený v Centre pre rodiny s deťmi v Medzilaborciach a bol mu súdom ustanovený opatrovník a ani po podaní žiadosti o azyl nebol presunutý do azylového zariadenia migračného úradu tak, ako je to v prípade plnoletých žiadateľov, ale naďalej zotrval v označenom zariadení ktorý poskytuje pomoc maloletým deťom bez sprievodcu s tým, že aj pohovor so žalobcom bol vykonaný kvalifikovaným pracovníkom migračného úradu so skúsenosťami s prácou s deťmi vyškoleným na používanie techník pohovoru zohľadňujúcich pohlavie, vek, vyspelosť a potreby dieťaťa s tým, že pohovor bol so žalobcom vykonaný v označenom centre za prítomnosti aj opatrovníka žalobcu. Žalovaný sumarizoval, že ani zo zákona o azyle ani z Dohovoru o právach dieťaťa nevyplýva, že by vek žiadateľa resp. jeho zraniteľnosť vyplývajúca z postavenia maloletej osoby bez sprievodcu, mali byť dôvodom na udelenie medzinárodnej ochrany v podobe azylu, podmienky na priznanie ktorého v prípade žalobcu splnené neboli, keďže nebolo preukázané, že obava, pre ktorú odišiel z Afganistanu súvisí s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd. V ďalšom žalovaný odôvodnil priznanie žalobcovi doplnkovej ochrany a to z dôvodu, splnenia základného predpokladu na jej priznanie, ktorým je objektívne preukázanie, že osoba, ktorá by mala byť vrátená do krajiny pôvodu, by mohla čeliť trestu, mučeniu alebo ohrozeniu života s tým, že žalovaný nemôže vylúčiť, že v prípade návratu žalobcu do Afganistanu, by nebol tento vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Napokon v súvislosti s doplnenou argumentáciou zo strany právneho zástupcu žalobcu po jeho oboznámení sa s podkladovým materiálom pre rozhodnutie, v zmysle ktorej bolo poukázané na zneužívanie maloletých chlapcov príslušníkmi hnutia Taliban žalovaný uviedol, že žalobca sa s takýmto konaním nikdy nestretol, ani ho neuviedol ako dôvod pre svoju žiadosť o udelenie azylu s dodatkom žalovaného, že povinnosť zistiť skutočný stav veci má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ o azyl v priebehu správneho konania uvedie s tým, že ak by sa uvažovalo v zmysle, aké všetky možné formy prenasledovania by mohli hroziť každému maloletému chlapcovi v Afganistane teda aj žalobcovi, tak v tom prípade by žalovaný musel pristúpiť k udeleniu azylu každému, resp. všetkým maloletým chlapcom, ktorí by z Afganistanu odišli a požiadali by v Slovenskej republike o azyl, čo by znamenalo popretie princípu individuálneho priznania medzinárodnej ochrany so striktným zohľadnením každej jednej žiadosti o azyl. Vo vzťahu k argumentu, že žalobcovi by mal byť poskytnutý azyl z humanitárnych dôvodov a to z dôvodu jeho maloletosti, žalovaný uviedol, že v zmysle zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, iba ak neboli zistené dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany, ktoré však v prípade žalobcu zistené boli. Rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 22.09.2025, ktorým dňom sa stalo aj právoplatným.

Konanie pred správnym súdom

7. Žalobca svoju včas podanú správu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného, v zastúpení svojím zástupcom (Centrom právnej pomoci) okrem opisu skutkového stavu vyplývajúceho už z administratívneho spisu a dôvodov rozhodnutia žalovaného, odôvodnil svojim nesúhlasom s výrokom č. I. rozhodnutia žalovaného o neudelení mu azylu, keďže žalovaný na jeho prijatie nedostatočne zistil skutkový stav; na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Žalobca vyslovil nesúhlas s názorom žalovaného, že k regrutovaniu maloletých do zbrojných síl dochádza v Afganistane už iba sporadicky a že sa pritom jedná iba o individuálne zlyhanie jednotlivcov z radov Talibanu s tým, že dôkazom o nepravdivosti tohto tvrdenia podľa žalobcu je správa o stave

v Afganistane zabezpečená samotným žalovaným. Z uvedenej správy vyplýva, že Taliban má zdokumentovanú históriu násilného verbovania mladistvých, často aj detí, do svojich ozbrojených zložiek a to aj napriek tomu, že oficiálne zakázal nábor detských vojakov, aj napriek tomu táto prax naďalej pretrváva. V ďalšom žalobca cituje z tejto správy v identickom rozsahu, v akom sa vyjadril jeho právny zástupca k podkladom k rozhodnutiu pred rozhodnutím žalovaného. Medzi iným poukázal, že Taliban a ISIS robili nábor detí alebo využívali detských vojakov mladších ako 12 rokov (str. 15-17, str. 26 citovanej správy), pričom podľa žalobcu závery uvedené v správe v celkovom kontexte poskytujú ucelený obraz o praktikách Talibanu, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za individuálne zlyhanie jednotlivcov z radov Talibanu, ale jedná sa o dlhodobé bežné praktiky využívaní Talibanom s cieľom udržať si moc. Dôkazom uvedeného je aj to, že Taliban zrušil afgánsku a ník, vrátane všetkých zákonov na ochranu detí a súdne procesy sú založené na interpretáciách náboženskej jurisprudencie (str. 24-25 cit. správy). V ďalšom žalobca poukazujúc na správu o stave v Afganistane zdôraznil, že maloletí chlapci v Afganistane sú obeťou prenasledovania z dôvodu ich veku a pohlavia, sú obeťou núteného náboru Talibanom a ISIS, stávajú sa terčom fyzického, psychického, ale aj sexuálneho násilia, pričom vláda Talibanu v Afganistane nie je schopná prijať opatrenia na ich ochranu a preto nebolo ani v silách žalobcu svoju situáciu riešiť presunom, resp. presťahovaním sa na iné miesto v rámci krajiny pôvodu, pretože tá je celá pod kontrolou Talibanu a napokon ani sám žalovaný vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí sám nepreukázal úplnú istotu ohľadom svojho tvrdenia o dobrovoľnosti náborov hnutím Taliban. Podľa žalobcu žalovaný nesprávne interpretoval zistené informácie o krajine jeho pôvodu, tieto interpretoval v jeho neprospech v tom smere, že spochybnil, žeby aj v súčasnosti v Afganistane dochádzalo k násilnému regrutovaniu detí do ozbrojených konfliktov, resp. ak sa tak deje tak sa jedná o dobrovoľný nábor, aj napriek tomu, že administratívny spis obsahuje informácie o opaku s tým, že Taliban často realizuje nábor maloletých tak, že ich pod hrozbou násilia odvezie na madrás, kde ich naučí používať zbrane, bojovať a ideologicky ich pripravuje na pôsobenie vo svojich radoch, takže v tom kontexte, podľa žalobcu, nie je rozhodujúce tvrdenie žalovaného či nábor klesol oproti obdobiu pred rokom 2021, ale to, či k takémuto konaniu stále dochádza, resp. či k nemu dochádzalo v čase, keď z Afganistanu utekal žalobca. Naviac žalobca poukázal, že aj žalovaný uviedol, že aj dobrovoľný vstup do radov Talibanu je často podmienený množstvom vyhrážok a nátlakom, čo ho v skutočnosti nerobí dobrovoľným, samozrejme existujú obyvatelia Afganistanu, ktorí sa dobrovoľne ideologicky zapájajú do aktivít Talibanu, no v žiadnom prípade to nebol prípad maloletého žalobcu. Žalobca poukazuje na to, že žalovaný na jednej strane uvádza pochybnosti, či v Afganistane vôbec dochádza k nútenému regrutovaniu, no súčasne na strane druhej pripúšťa, že takéto konanie sa deje iba za účelom doplnenia ozbrojených zložiek Talibanu s cieľom udržať si moc s dodatkom žalobcu, že žiadne ozbrojené zložky štátu nie je prípustné za žiadnych okolností dopĺňať núteným regrutovaním maloletých osôb. Žalobca zdôraznil, že skutočnosť, že už bol prenasledovaný Talibanom a stal sa obeťou núteného regrutovania, je dôležitým znakom pre opodstatnenosť jeho obavy z prenasledovania, pričom vzhľadom na situáciu v Afganistane nie je dôvod domnievať sa, že by k jeho prenasledovaniu nedošlo. Podľa žalobcu v zmysle zákona o azyle je konanie zamerané proti deťom špecifickou formou prenasledovania, ktorým je aj nútená regrutácia s tým, že žalovaný, podľa žalobcu, posudzoval jeho žiadosť o azyl ako u dospelého žiadateľa bez zohľadnenia špecifík vzťahujúcich sa na maloletého žiadateľa, pretože pri maloletých utečencoch môžu mať formy prenasledovania odlišný charakter a preto pri rozhodovaní o udelení azylu je nevyhnutné zohľadniť ich vek, mieru vyspelosti, osobitnú zraniteľnosť a ďalšie špecifiká s tým, že podľa stanoviska Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov, nútené regrutovanie detí na účely priamej účasti v bojových operáciách, ak ide o osoby mladšie ako 18 rokov predstavuje formu prenasledovania. Nútené regrutovanie maloletých osôb nie je prípustné zľahčovať iba z hľadiska zámerov Talibanu doplniť si svojich bojovníkov v oblastiach, kde si chce udržať svoju moc a nemožno znižovať jeho závažnosť ani žiadnymi inými pohnútkami hoc ako by sa zdali byť logickými, pretože Taliban preukázateľne využíva deti vo svojich radoch pri bojových úlohách, čo je neprípustné s tým, že deti sú častokrát zneužívané na umiestňovanie a odpaľovanie improvizovaných výbušných zariadení, nosenie zbraní, špionáž, stráženie základní, a nie zriedkavé je aj ich sexuálne vykorisťovanie. Samotná existencia nútenej regrutácie maloletého zo strany militantného hnutia prostredníctvom hrozieb, ideologického, fyzického či ekonomického nátlaku a využívanie zraniteľnosti detí a ich stavu odkázanosti, napĺňa znaky prenasledovania podľa zákona o azyle. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal, že v žalobou napadnutom rozhodnutí sám žalovaný uvádza, že Taliban získal kontrolu nad územím Afganistanu vrátane lokality z ktorej pochádza žalobca, na území ktorom sa prejavuje svojvôľa tohto hnutia a jeho príslušníkov, ktorí majú niekedy väčšiu autoritu ako príslušné ministerstvo a zo strany

Talibanu v týchto oblastiach dochádza k takým praktikám voči obyvateľstvu, ktoré zvyšuje mieru vážneho bezprávia a keďže Taliban uzurpoval moc vojenskou silou zvrhnutím medzinárodne uznanej vlády, túto svoju moc založenú na extrémistickej ideológii udržiava stálou represiou a vysokým počtom ozbrojených zložiek, ktoré je potrebné vzhľadom na jeho aktivity neustále dopĺňať. Záverom zdôraznil, že Dohovor o právach dieťaťa priznáva deťom špecifické spektrum práv, medzi ktoré patrí aj právo nebyť podrobený nútenému odvodu zo strany ozbrojených skupín, čo je relevantné pre prípad regrutácie, ktorá tak spadá pod pojem prenasledovanie, ktoré vyvoláva rovnakú hrozbu ako potrestanie za vyhýbanie sa nútenej regrutácii alebo za dezerciu z ozbrojených síl s tým, že žalobca už zažil nútený nábor zo strany Talibanu a stal sa jeho obeťou, preto jeho obava, že bude znova regrutovaný je objektívna a predstavuje jeho opodstatnený strach majúci oporu v objektívnej situácii v jeho domovskej krajine, ktorú skutočnosť žalovaný nespochybnil. Záverom žalobca poukázal, že maloletý žiadateľ o azyl zriedka vyslovene prejavuje svoje politické názory a presvedčenia, kvôli ktorým by mali byť prenasledovaný, avšak napriek tomu mu môže byť prisudzovaný tzv. imputovaný názor zo strany prenasledovateľa, t.j. žalobcov útek od D. a jeho odmietnutie stať sa jeho bojovníkom, je možné subsumovať pod prejav jeho politického presvedčenia ako nesúhlasu s militantnými aktivitami a politikou hnutia Talibanu, ktorú skutočnosť žalovaný vôbec nezohľadnil a preto vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal, že ako dôvod, pre ktorý možno zrušiť rozhodnutie správneho orgánu nepozná žalobcom uvedený dôvod, že „na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam“ s dodatkom, že navyše nie je možné aby boli ako žalobné body kumulované námietky o nesprávnom zistení skutkového stavu a o nesprávnom právnom posúdení veci, v ktorej súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/10/2017 z 7.06.2017 v zmysle, ktorého predpokladom pre námietku nesprávneho právneho posúdenia veci je, že pred tým bol správne zistený skutkový stav, takže ak žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, tak táto námietka nemôže byť dôvodnou, pretože odporuje ďalšej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci. V uvedenej súvislosti žalovaný vyslovil domnienku, že žalobca kombinoval obidva žalobné dôvody, aby mal vyššiu pravdepodobnosť úspechu v konaní, ktorý postup nie je správny, pretože povinnosťou žalobcu je presne identifikovať žalobné body, preto žalovaný navrhol, aby súd na námietku o nesprávne zistenom skutkovom stave neprihliadol z dôvodu jej nekompatibility s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež z dôvodu, že ju žalobca bližšie nekonkretizoval. Žalovaný ďalej poukázal na neúplnú a účelovú citáciu žalobcom zo správy o stave v Afganistane o tom, že „afganské deti sú čoraz viac vystavené ozbrojenému násiliu“, z ktorej žalobca časť o tom, že uvedené bolo konštatované v súvislosti so vzdelávaním, detskou prácou a ekonomickými ťažkosťami v Afganistane, ktoré skutočnosti spôsobujú, že afganské deti sú čoraz viac vystavené ozbrojenému násiliu s dodatkom žalovaného, že v oblasti náboru detí do ozbrojených skupín je opačná tendencia a nábor tak, ako to bolo uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí, sa týkal najmä obdobia pred prevratom t.j. do roku 2021, odvtedy vstúpil do platnosti dekrét o zákaze náboru detí do Talibanu s tým, že cit. „Hoci riziko náboru detí do zbrojných zložiek v Afganistane stále pretrváva, správy hovoria o jeho poklese...“ Žalovaný podotkol, že žalobca poukazuje uvádza aj ďalšie informácie o krajine jeho pôvodu, ktoré sú častokrát upravené a nemajú s jeho príbehom žiadny individuálny súvis, napr. informáciu, že Taliban verbuje detí z madrás (rozumej náboženské školy, pozn. správneho súdu) v Afganistane a Pakistane, kde Taliban maloletých násilne odvádza a učí ich používať zbrane, avšak uvedené skutočnosti sa v prípade žalobcu nevyskytli. Podľa žalovaného, žalobca tiež uvádza citáciu zo správy o Afganistane o tom, že Taliban zrušil afganskú stavu a ník s tým, že žalovaný upozornil, že žalobca vynechal, že uvedené sa týka obchodovania s ľuďmi a postihu za tieto praktiky. V uvedených súvislostiach žalovaný dodal, že nechce znižovať závažnosť porušenia ľudských práv v Afganistane, avšak ohľadne uvedených tvrdení nevidí príčinnú súvislosť s právami žalobcu a s rizikom jeho prenasledovania z relevantného azylového dôvodu s tým, že žalovaný zohľadnil riziko ponižujúceho zaobchádzania so žalobcom tým, že mu priznal doplnkovú ochranu, ako jednu z foriem medzinárodnej ochrany, pretože príbeh žalobcu tak ako ho opísal, nevykazujú znaky prenasledovania z dôvodu národnosti, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine, či zastávania určitých politických názorov. Žalovaný zdôraznil, že zohľadnil nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v provincii Nangarhár z ktorej pochádza žalobca a z dôvodu reálne hrozby rizika, že by v prípade jeho návratu čelil hrozbe vážneho bezprávia, udelil žalobcovi doplnkovú ochranu s dodatkom, že v zmysle pripravovaného návrhu zákona o medzinárodnej ochrane sa bude doplnková ochrana udeľovať na dobu neurčitú, takže rozdiel medzi azylom a doplnkovou ochranou sa minimalizujú, pričom žalovaný uviedol cit. „V

tomto zmysle si dovoľujeme tvrdiť, že k návratu žalobcu do krajiny pôvodu nemusí dôjsť a navyše, ak aj v minulosti existovalo riziko regrutovania do Talibanu v dôsledku jeho veku, do budúcnosti už nebude mať postavenie maloletého, a preto je riziko z takého prenasledovania bezpredmetné. (...) Opodstatnená obava z prenasledovania z prospektívneho hľadiska tak absentuje. (...) To znamená, že i v prípade hypotetickej úvahy o návrate do krajiny pôvodu, by žalobca nebol identifikovaný ako dieťa, o regrutovanie ktorého by Taliban mal záujem.“ Žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú.

9. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného podotkol, že zo žiadnej časti jeho žaloby nevyplýva, žeby žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a upriamil pozornosť na to, že žalobca iba tvrdil, že na základe žalovaným zabezpečeného množstva všeobecných informácií o krajine pôvodu žalobcu, ako i z výpovede žalobcu mal byť žalobcovi priznaný azyl, pretože bolo dokázané, že spĺňa podmienky pre jeho udelenie. Na margo vyjadrenia žalovaného, že žalobca mal uvádzať skutočnosti, ktoré sa netýkali priamo jeho príbehu, žalobca uviedol, že vo svojej žalobe netvrdil, že by bol odvedený do madrasy ani, žeby sa stal obeťou zlého zaobchádzania alebo žeby čelil všetkým formám prenasledovania maloletých detí, ktorým deti v Afganistane čelia, ale žalobca v žalobe iba poukázal na celkový zlý stav a situáciu maloletých detí v Afganistane čomu všetkému čelia a poukázal na praktiky Talibanu, ktorý po prevzatí moci sa nestal typickým štátnym predstaviteľom, ktoré by chránil svojich obyvateľov pred závažným porušovaním ich práv, ale transformoval sa iba z neštátneho pôvodcu prenasledovania na štátneho s dodatkom, že aj sám žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí pripustil, že prenasledovanie maloletých v Afganistane stále pretrváva, aj keď došlo k jeho poklesu. Označil za irelevantnú argumentáciu žalobcu o príprave nového zákona o medzinárodnej ochrane, pretože prípad žalobcu treba posudzovať bez ohľadu na pripravovanú budúcu právnu úpravu ktorá aktuálne v čase rozhodovania vo veci žalobcu neexistuje a bude závislá od vôle zákonodarného zboru s dodatkom, že ak aj bude doplnková ochrana udeľovaná na vopred neobmedzený čas, aj tak nebude postavená na úroveň azylu. Napokon žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že v blízkej budúcnosti dosiahne plnoletosť, a teda v prípade jeho návratu do Afganistanu mu už nebude hroziť prenasledovanie, pretože takýto prístup by znamenal, že všetci maloletí na hranici plnoletosti by boli v konaniach o udelení azylu diskriminovaní s tým, že zákon o azyle neumožňuje posudzovať inak žiadosť o azyl mladistvého maloletého blízko veku plnoletosti a inak maličké dieťa a cit. „Za zmienku stojí v tejto súvislosti aj to, že Taliban nebude mať až taký záujem regrutovať 5 ročné dieťa, ako mladistvého chlapca fyzicky už schopného boja. Rôzne tie-ktoré formy prenasledovania nie sú cielene zameriavané len voči osobám určitého pohlavia, ale aj konkrétneho veku“ s dodatkom, že žalobca by v prípade návratu do Afganistanu mohol čeliť aj odplate a prenasledovaniu za to, že v minulosti sa nechcel k Talibanu pridať a ušiel, preto záver žalovaného o tom, že žalobcovi by nehrozilo prenasledovanie v jeho domovskej krajine, je neopodstatnený. V ďalšom žalobca zotrval na svojich konštatovaniach.

10. K stanovisku (replika) žalobcu, ktoré bolo žalovanému doručené na vyjadrenie 26.11.2025, žalovaný už svoje stanovisko (duplika) nezaujal.

11. Na prejednanie veci správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 19.01.2026, na ktoré boli riadne predvolaní obaja účastníci konania, avšak keďže žalovaný svoju neprítomnosť včas ospravedlnil z dôvodu pracovnej vyťaženosti a bez žiadosti o odročenie pojednávania, správny súd postupom podľa , vec prejednal a vo veci rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Na pojednávaní prítomná zástupkyňa žalobcu zotrvala na žalobe, v súvislosti so statusom žalobcu sťa by maloletého poukázala na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 2 Saz/1/2022 v obdobnej veci, kde bol žalobca (žiadateľ o azyl) z Pakistanu, avšak aj napriek tomu, že počas azylového procesu dosiahol plnoletosť, nebola to skutočnosť, ktorá by bránila najvyššiemu správnemu súdu nahliadať naň ako na maloletého; poukázala, že ani podľa novej pripravovanej legislatívy v oblasti doplnkovej ochrany nejde o zjednotenie a zrovnoprávnenie inštitútu azylu a doplnkovej ochrany ako uvádza žalovaný; poukázala, že ani žalovaný nespochybnil, že v oblasti, z ktorej žalobca pochádza stále dochádza k ozbrojeným konfliktom medzi Talibanom, ISIS a pakistanskými jednotkami, v ktorom dôsledku je žalobca stále ohrozený s tým, že skutočnosť, že žalobca ušiel z talibanského zajatia možno považovať za žalobcovi prisúdený (amputovaný) názor, že tým v podstate žalobca prejavil nesúhlas s ideológiou Talibanu.

Právne východiská pre rozhodnutie

12. Podľa (ďalej len „“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“

13. Podľa „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa až f) a i) až k).“

14. Podľa , 3 a 4 „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. (3) Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. (4) Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“

15. Podľa „(1) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.“

16. Podľa „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.“

17. Podľa , b), d) e) a f) o azyle (ďalej len zákon o azyle“) „Na účely tohto zákona sa rozumie a) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany; b) azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise; d) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v , 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom; e) pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím, f) vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

18. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý (a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“

19. Podľa § 13 ods. 1, písm. a) zákona o azyle „(1) Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak (a) nespĺňa podmienky podľa § 8.“

20. Podľa § 19a ods. 1, 2, 3, 4 písm. d) a e) a ods. 6 a 7 zákona o azyle „(1) Ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo. (2) Skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. (3) Ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu, b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. (4) Ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že d) politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal, e) skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. (6) Pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. (7) Ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

21. Úvodom správny súd upozorňuje, že na základe žaloby žalobcu je predmetom prieskumu rozhodnutie žalovaného iba ohľadne jeho výroku č. I. vo veci neudelenia azylu žalobcovi podľa cit. §

13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, keďže výrok č. II. vo veci poskytnutia žalobcovi doplnkovej ochrany, žalobca v žalobe nenamietal.

22. Skôr, než by sa bol správny súd zaoberal vecným prieskumom žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, vzhľadom k skutočnosti, že žalobca v období medzi vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia na jednej strane a rozhodovaním správneho súdu na strane druhej dovŕšil 01.01.2026 plnoletosť (18 rokov veku), má správny súd za nevyhnutne potrebné zdôrazniť, že podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v veci C-550/16 z 12.04.2018 (A a S v. Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie) je okamihom, ku ktorému musí byť posudzovaný vek utečenca, aby mohol byť považovaný za maloletú osobu, okamih kedy tento vstúpil na územie členského štátu a podal žiadosť o azyl v tomto štáte. Inými slovami, ak v priebehu azylového konania dosiahne maloletý cudzinec plnoletosť, takto plnoletý cudzinec sa stále posudzuje akoby bol maloletý a použijú sa naň priaznivejšie podmienky, pretože si jeho situácia vyžaduje osobitnú pozornosť (m.m. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 2Sak/5/2023 z 29.05.2023; body 62 a 63). Vzhľadom k uvedenému je aj na žalobcu nevyhnutným stále nahliadať ako na osobu maloletú, keďže na územie Slovenskej republiky vstúpil a o azyl požiadal v čase keď bol maloletý, vo vzťahu k okamihu ktorému je nevyhnutné vyhodnocovať aj okolnosti jeho úteku z domovskej krajiny a podmienky na udelenie mu azylu, t.j. ako u osoby maloletej. V súvislosti s uvedeným už na tomto mieste môže správny súd konštatovať neopodstatnenosť obrannej argumentácie žalovaného, ktorou v súdnom konaní dôvodil v tom zmysle, že z dôvodu už plnoletosti žalobcu by už nemala obstáť jeho obava z prenasledovania sťa by maloletého v krajine jeho pôvodu, t.j. v Afganistane, keďže tam dochádza k násilnému verbovaniu do radov Talibanu iba maloletých chlapcov, ktorú podmienku maloletosti žalobca už nespĺňa. Stále je nutným mať na zreteli, že žalobca utekal z domovskej krajiny (Afganistan) v čase, kedy bol maloletým, k okamihu ktorému je logickým posudzovať aj opodstatnenosť jeho dôvodov, kvôli ktorým tak činil.

23. Pre komplexnosť veci správny súd najsamprv vo všeobecnosti uvádza, že udelenie azylu je najvyššia forma medzinárodnej ochrany, ktorej poskytnutie prichádza do úvahy iba za splnenia zákonom stanovených podmienok a v zmysle cit. § 2 písm. b) zákona o azyle, je jej podstatou ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise. Takže pojmovým znakom poskytnutia cudzincovi tejto najvyššej formy medzinárodnej ochrany je, že vo svojej krajine pôvodu je „prenasledovaný“, pričom podľa cit. § 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle, je prenasledovaním konanie majúce za následok vážne porušovanie základných ľudských práv jednotlivca a ktorým je vo všeobecnosti aj konanie namierené proti deťom. Súčasne sa pri prenasledovaní rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z budúceho možného prenasledovania, a to podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle, z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, či zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo či podľa cit. § 8 písm. b) zákona o azyle, cudzinec už bol z vyššie uvedených dôvodov v krajine pôvodu aj fakticky prenasledovaný. Súčasne s poukazom na cit. § 19a ods. 2 zákona o azyle, ak žiadateľ o azyl už bol v domovskej krajine prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, možno obavu tohto žiadateľa aj z budúceho možného prenasledovania kvalifikovať ako o to opodstatnenejšiu, za predpokladu, že nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať.

24. V danom konkrétnom prípade žalobca v konaní pred žalovaným tvrdil, že o azyl žiada jednako z dôvodu, že vo svojej domovskej krajine, t.j. v Afganistane už bol terčom faktického prenasledovania, keďže bol unesený členmi hnutia Taliban v súvislosti s ich aktivitami núteného verbovania maloletých do radov svojich bojovníkov, a jednako aj z dôvodu svojej obavy z budúceho možného prenasledovania zo strany tohto hnutia, zo zajatia ktorého sa maloletému žalobcovi podarilo ujsť a to práve ako dôsledku v podobe trestu za tento útek. Žalovaný v týchto tvrdeniach žalobcu nevzhliadol ani jeden zo zákonných dôvodov prenasledovania relevantných pre udelenie azylu, ktorými sú – príslušnosť k určitej rase, národnosti, náboženstvu, či zastávanie určitých politických názorov alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine – keďže žalobca dôvody svojho prenasledovania, ako aj obavy z jeho budúceho možného opakovania a to či už vo forme opakovaného núteného verbovania do hnutia Taliban alebo vo forme potrestania zo strany Talibanu za útek z ich zajatia, odôvodnil iba svojou maloletosťou, resp. svojim statusom dieťaťa a tým, že deti sú v Afganistane zneužívané nie len na vojnové účely (nútené verbovanie,

nasadzovanie do bojov), ale sú zneužívané aj na nútené posluhovanie či práce a tiež aj sexuálne. Takže v podstate podľa žalovaného, keďže status dieťaťa, nie je ani jednou zo zákonných kategórii (rasa, národnosť, náboženstvo, zastávanie určitých politických názorov, príslušnosť k určitej sociálnej skupine) odôvodňujúcou prenasledovanie, ktoré by bolo zákonnom aprobovaným dôvodom pre udelene azylu, preto svoje žalobou napadnuté rozhodnutie založil na závere, že podľa cit. § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, žalobca nespĺňa zákonné podmienky na udelenie mu azylu predikované v cit. § 8 zákona o azyle.

25. Žalovaný vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí však, podľa správneho súdu, opomenul vysporiadať sa, resp. zohľadniť, že podľa cit. § 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle je prenasledovaním aj akékoľvek konanie majúce za následok porušenie ľudských práv, a to bez potreby prívlastku národnostného, rasového, náboženského či iného podtónu tohto konania, ak je namierené proti deťom, t.j. proti maloletým osobám, akou bol, v čase úteku z Afganistanu a aj v čase vstupu na územie Slovenskej republiky a podania žiadosti o azyl, aj žalobca. Okrem existencie takéhoto konania v krajine pôvodu žalobcu (Afganistan), spočívajúceho v rôznorodom zneužívaní detí, existenciu konania ktorého tvrdil nie len žalobca, ale ho potvrdzujú aj žalovaným, v administratívnom spise sa nachádzajúce, nazhromaždené informácie o Afganistane, bola žiadosť žalobcu o azyl, v zmysle cit. § 19a ods. 2 zákona o azyle, o to naliehavejšia, že žalobca nielenže prezentoval obavu z toho, žeby sa v budúcnosti, v prípade jeho návrtu do Afganistanu, mohlo takéto zneužívajúce konanie udiať aj jemu, ale dôvodil už aj svojou konkrétnou skúsenosťou, kedy voči nemu boli takéto násilné praktiky D. už aj realizované (únos za účelom naverbovania), t.j. žalobca svoju žiadosť o azyl odôvodnil obidvoma zákonnými dôvodmi predpokladanými v cit. § 8 písm. a) a b) zákona o azyle a navyše v čase žiadosti o azyl mal status dieťaťa. V interakcii na žalobcom uvedené oba dôvody, bolo povinnosťou žalovaného tieto jednotlivo a napokon aj vo vzájomnej súvislosti preskúmať, vyhodnotiť a prospektívne rozhodnúť (t.j. s ohľadom na budúcnosť posúdiť možné dôsledky, riziká a príležitostí, ktoré môžu nastať), či sa jedná o azylovo relevantné dôvody, ktoré by mohli zakladať potencionálne, reálne odôvodnenú obavu žalobcu z jeho prenasledovania v prípade, žeby sa v budúcnosti vrátil do Afganistanu. V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že konanie o medzinárodnej ochrane má svoje špecifiká vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno tvrdeného je rozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t.j. v situácii, kedy žiadateľ, ani správny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú skutočnosť. V takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a táto sa stáva kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte ostatných aj preukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu, t.j. pre ustálenie opodstatnenosti obavy z prenasledovania. Napokon podľa rozsudku veľkej komory ESĽP z 23.03.2016, vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č. 43611/11), príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré vyjdú v priebehu konania najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne označí alebo neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany.

26. Prvým dôvodom, ktorý mal žalovaný pri svojom rozhodovaní zohľadniť bol status dieťaťa u žalobcu, ktorý status už v spojení so žalovaným zistenými objektívnymi informáciami o existencii v krajine pôvodu žalobcu konania hrubo porušujúceho ľudské práva nasmerovaného voči deťom [cit. § 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle], mal dávať dostatočnú váhu dôveryhodnosti a dôvodnosti žalobcovej žiadosti o azyl a to o to viac, že jednako žalobca odišiel z krajiny pôvodu bez rodičov (t.j. maloletý bol vystavený nástrahám cesty zo svojho domova sám v snahe sa zachrániť a z toho dôvodu musel opustiť aj osoby jemu blízke) a jednako žalobca podľa svojho konzistentného tvrdenia, ktoré žalovaný nevyvrátil, v krajine svojho pôvodu už bol terčom protiprávneho konania s čím korešpondovali už zmienené žalovaným zistené informácie a to dokonca priamo o provincii Nanganhár, kde pred svojim odchodom maloletý žalobca žil. Na uvedenom nič nemení ani (žalovaným nezmienená, ale správnym súdom zaregistrovaná) nezrovnalosť vo vyjadreniach žalobcu ohľadne spôsobu jeho úteku zo zajatia Talibanu [do dotazníka žiadateľa o azyl z 30.04.2025 uviedol, že zo zajatia ušiel tak, že rozbil okno a tak ušiel, avšak pri doplňujúcom vysvetlení z 23.07.2025 uviedol, že si zubami uvoľnil zviazané ruky otvoril dvere, ktoré boli zaistené iba šnúrkou], pretože jednako podľa žalovaným zistených informácii o Afganistane, je žalobcom opísané konanie v Afganistane na deťoch skutočne praktizované a to konkrétne aj v mieste bydliska

žalobcu - provincii Nanganhár a jednako aplikujúc zásadu správneho konania (prvá veta § 52 zákona o azyle), podľa ktorej, v prípade pochybností musí správny orgán rozhodnúť v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu „benefit of doubt“, ktorá našla vyjadrenie aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/10/2015 z 23.05.2015 a sp. zn, 10Sžak/14/2019, mali byť žalobcom uvádzané skutočnosti v stave dôkaznej núdze zohľadnené v prospech maloletého žalobcu ako žiadateľa o azyl.

27. Podľa správneho súdu sa však žalovaný vo svojom rozhodnutí zameral iba na všeobecné vyhodnotenie možného budúceho prenasledovania žalobcu v krajine jeho pôvodu, poukazujúc na slabnúce snahy zneužívania detí a na všeobecné dané garancie ich zastavenia v podobe dekrétu vydaného vodcom Talibanu, podľa ktorého už maloletí nesmeli byť nasadzovaní v bojových akciách, avšak súčasne pripustiac, že lokálne je tento zákaz vodcami Talibanu porušovaný a to aj v provincii pôvodu žalobcu (Nangarhár), ktorú skutočnosť mal žalovaný snahu ospravedlniť zlyhaním jednotlivcov nie štátu. V uvedenej súvislosti správny súd v okolnostiach veci poznamenáva, že ak je v štáte nastolená moc násilným spôsobom so zbraňou a teda v rozpore s národným konsenzom určeným mechanizmom, je len logickým dôsledkom, že táto moc bude so zbraňou aj udržiavaná a teda si bude stále vyžadovať nových bojovníkov, aby si svoje postavenie udržala tak, ako je tomu, v zmysle žalovaným zadovážených informácii aj v Afganistane. Takže za daného status qou je len málo pravdepodobným a uveriteľným, aby sa pomery v krajine zmenili, zmiernili alebo celkom vymizli, tobôž ak sú namierené a využívané voči osobám v slabšom postavení, akými sú predovšetkým deti.

28. Ak by sa napriek uvedenému, t.j. aj napriek statusu žalobcu sťa by dieťaťa, žalovaný dôsledne zaoberal aj danosťou azylových dôvodov podľa cit. § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, t.j. ak by zisťoval, či obava z prenasledovania u žalobcu nie je podmienená jeho rasou, národnosťou, náboženstvom, prezentovaním politických názorov alebo jeho príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, aj v takom prípade by musel nevyhnutne dospieť k záveru o ich danosti na strane žalobcu. Podľa cit. § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle je sociálna skupina zadefinovaná ako skupina, ktorej jednotlivci majú vrodené charakteristické črty, ktoré nemožno zmeniť, alebo majú charakteristiku, kvôli ktorej je spoločnosťou vnímaná ako odlišná. Za takúto skupinu by bolo možné považovať aj deti, ktorých definuje určitá úroveň ich mentálnej vyspelosti, krehkosti a bezbrannosti, vzhľadom na ktoré sú tak nepochybne ľahkým objektom manipulatívneho presviedčania a zneužívania zo strany ich prenasledovateľa (manipulátora). Okrem toho žalovaný tiež opomenul, že s ohľadom na cit. § 19a ods. 6 zákona o azyle, sa pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované samotným pôvodcom prenasledovania, t.j. jedná sa o prípad tzv. amputovaného názoru. Inými slovami o amputovaný (prisúdený, pripisovaný) názor ide vtedy, keď prenasledovateľ žiadateľa o azyl (v danom prípade Taliban) pripisuje žiadateľovi o azyl taký názor alebo postoj, ktorý žiadateľ napríklad prejavil svojim konaním (ako v tomto prípade napr. útekom zo zajatia). Inak povedané tým, že žalobca ušiel zo zajatia Talibanu, môže mať Taliban za to, resp. môže žalobcovi pripisovať postoj alebo nesúhlasný názor s praktikami Talibanu, ale aj s jeho ideológiou či vládou, v ktorom dôsledku tak obava žalobcu z prenasledovania Talibanom z dôvodu tohto ním prezentovaného opozitného názoru, už nadobúda reálne kontúry a uveriteľnosť. Napokon správny súd upriamuje pozornosť žalovaného aj na znenie cit. § 19a ods. 7 zákona o azyle, v zmysle ktorého je pre účely zákon o azyle prenasledovaním aj situácia ak v štáte prenasledovania žiadateľa o azyl, t.j. v tomto prípade v Afganistane, neexistuje funkčný mechanizmus v ktorom by sa žalobca mohol účinne dovolávať ochrany pred týmto prenasledovaním, čo je nepochybne aj prípad Afganistanu, ktorý je mocensky podriadený Talibanu s nefunkčnou políciou a justíciou tak, ako to vyplýva zo správy zadováženej žalovaným.

29. Záverom ohľadne obrannej argumentácie žalovaného o žalobcom nesprávne indikovaných žalobných bodoch, správny súd upriamuje pozornosť žalovaného na cit. , podľa ktorého správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

30. Vzhľadom k uvedenému, správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v jeho výroku I. o neudelení žalobcovi azylu, je založené na nesprávnom právnom posúdení

veci, preto ho správny súd podľa zrušil tak, ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

31. Pri opätovnom rozhodovaní žalovaný opätovne posúdi žiadosť žalobcu o udelenie mu azylu a v súlade s vyššie uvedeným záväzným právnym názorom správneho súdu, najmä s ohľadom na jeho status dieťaťa [cit. § 2 písm. d), bod 6. zákona o azyle], vyhodnotí jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti relevantnosť žalobcom uvádzaných dôvodov pre ktoré žiada u udelenie azylu.

32. Podľa „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

33. Podľa „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“

34. Podľa a 2 „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

35. O trovách konania rozhodol správny súd podľa cit. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa / a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odsek 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.