Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-103-2020.pdf
PDF · 139.83 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/103/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: V. N., N.. XX.XX.XXXX, A. B. XX, A. (T. F. B.), právne zastúpená KUTAN & PARTNERS s.r.o., Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 861 30821 proti žalovaným: X/ Q. Š., N.. XX.XX.XXXX, A. M. X. XXX, právne zastúpený LYSINA - ROŠKO & PARTNERS s.r.o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, IČO: 52 735 354, 2/ Ivona Chudá, nar. 30.03.1987, bytom Jánošíkovská 3062/102, Dunajská Lužná, právne zastúpená ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, Bratislava, IČO: 44 449 615, na odvolanie žalobkyne a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26. júla 2019, č. k. 16C/223/2016-221, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e . II. Vo výroku o trovách konania sa rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovanej 2/ sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vo zvyšnej časti (vo vzťahu k žalovanému 1/) zostáva výrok o trovách konania nezmenený. III. Žalovaným 1/, 2/ sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. IV. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, alternatívne vrátenia daru v sume 29.096,96 eur a zaplatenia sumy 40 eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky; žalovaným 1/, 2/ nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na argumenty žalobkyne prednesené v rámci jej procesného útoku, podľa ktorých ako príbuzná žalovaného 1/ na základe ústnej darovacej zmluvy obom žalovaným ako (v tom čase partnerom) poskytla dar, konkrétne dňa 12.09.2008 za účelom kúpy stavebného pozemku finančnú čiastku v sume 3.983,28 eur (120.000 Sk) v hotovosti priamo k rukám predávajúceho stavebného pozemku a v sume 7.634,62 eur (230.000 Sk) prevodom z bankového účtu žalobkyne na účet predávajúceho stavebného pozemku. Túto časť finančného daru žalobkyňa poskytla z prostriedkov, ktoré dostala za odpredaj svojho pozemku a rodinného domu, za účelom stavby rodinného domu a stavebných úprav poukázala zo svojho účtu na účet žalovaného finančné plnenia spolu výške 17.479,09 eur. Predmetné prostriedky poskytla žalovaným v dobrej viere, že v jej prospech zriadia vecné bremeno doživotného užívania časti rodinného domu, na ktorý im poskytla financie. Poukázal tiež na právne zdôvodnenie žaloby, podľa ktorého žalobkyňa žiadala žalovanú čiastku titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením z absolútne neplatnej darovacej zmluvy nedostatkom obligatórnej písomnej formy (§ 628 ods. 2, § 40 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, §457a, § 517 ods. 1,
2 Obč. zák., alternatívne titulom vrátenia daru z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov žalovaným tým, že od nej vylákali dar a porušili svoj sľub vo veci zriadenia vecného bremena pre žalobkyňu (§ 630, § 3 Obč. zák.).
3/ Súd prvej inštancie tiež v dôvodoch napadnutého rozsudku zhrnul procesnú obranu žalovaných. Pokiaľ ide o žalovaného 1/, ten potvrdil prijatie finančného daru od žalobkyne za účelom kúpy pozemku a výstavbu rodinného domu vo výške 17.479,09 eur. Namietal tvrdenie žalobkyne, že dar bol podmienený prísľubom na budúce zriadenie vecného bremena, resp. akejkoľvek inej formy spoločného užívania rodinného domu po jeho dokončení. Rovnako nebolo takéto dojednanie ani súčasťou darovacej zmluvy s ohľadom na jej základný pojmový znak - bezodplatnosť a plnenie žalobkyne nebola viazané na žiadny prísľub. Pokiaľ išlo o tvrdenia žalobkyne, že nesplnil prísľub jej daný, z ktorého dôvodu od 1.2.2013 začala využívať služby domova dôchodcov, tieto odmietol ako nepravdivé. Namietal tiež, že ako účastníci uzatvárali darovaciu zmluvu pri každom jednom plnení, pričom k jej uzatvoreniu došlo vždy odovzdaním finančných prostriedkov bankovým prevodom na účet žalovaného, teda bez potreby písomnej formy. Pre prípad, že by súd vyhodnotil darovaciu zmluvu ako absolútne neplatnú a prijatie daru ako plnenie bez právneho titulu, vzniesol námietku premlčania podľa § 107 Obč. zák. s ohľadom na platbu žalobkyne, ktorá prebehla 26.10.2009. Namietal tiež, že poskytnutím daru sa finančná situácia nezhoršila, keďže v mesiaci september 2008 bolo v jej prospech poskytnutých spolu 124.784,71 eur, teda aj po darovaní finančných prostriedkov disponovala dostatkom finančných prostriedkov, aj pre riešenie svojej bytovej otázky. Žalovaná 2/ v rámci svojej procesnej obrany namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu, vo vzťahu k žalobkyni ani k žalovanému 1/ nie je príbuznou, ani inak blízkou osobou v zmysle § 116 Obč. zák. Potvrdila, že dňa 12.9.2008 poskytla čiastočne v hotovosti k rukám a z časti prevodom na účet žalovaného 1/ celkovú čiastku 350.000 Sk ako časť kúpnej ceny za pozemok parc. č. XXX/XX o výmere 400 m2 v obci Dunajská Lužná, katastrálne územie Q.N., evidovaného na LV č. XXX, ktorého celková cena bola 1.100.000 Sk. Pokiaľ išlo o čiastku 17.479,09 eur, z ktorých mala byť spolufinancovaná stavby rodinného domu na uvedenom pozemku, žalovaná 2/ namietala, že rodinný dom začal stavať žalovaný 1/ po vydaní staveného povolenia, pričom ona sa stala stavebníčkou až v júni 2009 a spoluvlastníčkou domu až v decembri 2000, preto je zrejmé, že nemohla v roku 2008 a 2009 na seba prevziať žalobkyňou označený zaopatrovací záväzok. Uviedla tiež, že aktuálne je vlastníčkou predmetného rodinného domu a pozemku a to na základe kúpnej zmluvy z júla 2012, ktorou kúpila pozemok a polovicu rodinného domu od žalovaného 1/, z časti za prostriedky od rodičov a čiastočne z hypotekárneho úveru. Zmluvou z 11.07.2012 si so žalovaným 1/ vysporiadala vzájomné peňažné pohľadávky a záväzky. Predmetný pozemok kupoval výlučne žalovaný 1/ zo svojich prostriedkov a dom na ňom stavali so žalovaným 1/ od júna 2009 spolu a nadobudli ho do podielového spoluvlastníctva. Svoju polovicu stavby financovala z vlastných (rodičovských peňazí) a z hypotéky.
4/ Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania skutkovo zistil, že žalovaná 2/ od roku 1997 až do roku 2009 žila v spoločnej domácnosti s jej rodičmi v ich rodinnom dome na adrese Ž. XX M. A.. Z výpisu zo sporožírového účtu žalobkyne vedený M. B., a.s. č. XXXXXXXXXX/XXXX za september a október/2008, február, apríl, júl a október/2009 mal za preukázané, že na účet žalovaného č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/ XXXX žalobkyňa poukázala spolu 17.479,09 eur, konkrétne dňa 22.10.2008 sumu 150.000 Sk (4.979,09 eur), dňa 16.02.2009 a dňa 28.04.2009 dva krát po 5.000 eur, dňa 21.07.2009 sumu 5.00 eur a dňa 26.10.2009 čiastku 2.000 eur. Z predloženého výpisu za mesiac september 2008 zároveň vyplývalo, že bezhotovostným vkladom boli v prospech účtu žalobkyne poukázané finančné prostriedky spolu v sume 3.759.264,10 Sk a z toho suma 3.750.000,- Sk dvomi platbami dňa 05.09.2008 a 10.09.2008 z účtu (K. Z.). Zároveň z účtu žalobkyne boli vykonané výbery spolu v sume 2.120.213,- Sk a z toho dňa 12.09.2008 výber v hotovosti v sume 120.000,- Sk, prevodným príkazom suma 230.000.- Sk na účet č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX a suma 1.750.000,- SK na účet č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX. Súd prvej inštancie ďalej skutkovo zistil, že žalobkyňa vyzvala výzvou zo dňa 26.01.2016 žalovaných na vrátenie daru vo výške 40.335 eur, ktorý obom žalovaným poskytla na stavbu rodinného domu v Dunajskej Lužnej, z dôvodu konania žalovaných 1/ a 2/ ako obdarovaných v hrubom rozpore s dobrými mravmi spočívajúcom v tom, že so žalobkyňou nekomunikujú a nezriadili v jej prospech vecné bremeno doživotného užívania časti domu, ktorý je už postavený a nimi obývaný, pričom žalobkyňa sa ocitla v Domove dôchodcov. Z potvrdenia zo dňa 21.08.2008 súd prvej inštancie zistil, že v tento deň došlo k dohode o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy medzi M. P. P. F. bytom v F. R.Ž., K. Č.. XX/XX ako budúcimi predávajúcimi a žalovaným 1/ ako budúcim kupujúcim o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej katastrálnym úradom na LV č. XXX ako parcela registra C č. KN-C 764/16 o výmere 400 m2, druh pozemku orná pôda. Z potvrdenia tiež vyplývalo, odovzdanie a prevzatie záväznej zálohy v
sume 100.000 Sk, ako časť kúpnej ceny dohodnutej medzi budúcimi predávajúcimi a budúcim kupujúcim
- žalovaným 1/, v celkovej výške 1.100.000 Sk. Z návrhu na vklad vlastníctva zo dňa 12.09.2008, V-6016/08 vyplýva, že tento podali zmluvné strany kúpnej zmluvy z 12.09.2008 o prevode vlastníckeho práva k uvedenému pozemku (odsek 23) a že kupujúcim bol iba žalovaný 1/, ktorý nadobudol pozemok do výlučného vlastníctva. Z výpisu z katastra nehnuteľností zo dňa 05.06.2017 vyplývalo, že podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXX vedeného katastrálnym úradom pre okres Senec, obec F. R., K..Ú.. Q. je žalovaná 2/ výlučným vlastníkom nehnuteľností evidovaných ako parcela registra „C“ pod parcelným číslom XXX/XX, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 327 m2, parcela registra „C“ pod parcelným číslom XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 73 m2, stavba - rodinný dom, súpisné číslo XXXX, postavený na parcele „C“, parcelné číslo XXX/XX. Právnym titulom nadobudnutia uvedených nehnuteľností je kúpna zmluva V-6016/08 zo dňa 18.09.2008, rozhodnutie o určení súp. č. 4753/10 zo dňa 20.12.10, Z-7/11 a kúpna zmluva V-3542/12 zo dňa 20.09.2012.
5/ Z tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 3 ods. 1, § 489, § 490 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 628 ods. 1, § 630, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, 2 Obč. zák. k záveru o nedôvodnosti žaloby. Súd prvej inštancie ozrejmil, že odvolanie darovania je jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému, ktorým sa domáha vrátenia daru, za splnenia predpokladov podľa § 630 Obč. Zák., t.j. predpokladu existencie správania obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy (§ 3 Obč. Zák.). K zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 Obč. Zák. dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému (R 88/1998); t.j. obligačné účinky odvolania darovania nastávajú doručením prejavu vôle darcu obdarovanému a zmluvný vzťah založený darovaním, doručením prejavu vôle zaniká (ex nunc). Požadovanie vrátenia daru ako jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému pre platnosť nevyžaduje písomnú formu. Za výzvu na vrátenie daru možno považovať aj doručenie žaloby žalovanému avšak je nevyhnutné, aby v nej darca uviedol konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. V prípade absencie presne špecifikovaných skutkových dôvodov odvolania daru nemožno takúto výzvu (resp. žalobu) považovať za platný právny úkony vyvolávajúci následky odvolania darovania a to z hľadiska jeho neurčitosti. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právo odvolať darovanie je majetkové právo a preto, pokiaľ ide o premlčanie, vzťahuje sa naň všeobecná trojročná premlčacia doba (§ 101 Obč. Zák.), ktorá plynie od okamihu splnenia predpokladov stanovených v hypotéze právnej normy (§ 630 Obč. Zák.), teda od okamihu porušenia dobrých mravov a to buď jednorazovým porušením alebo ich opakovaným, sústavným porušovaním, v kvalifikovanej intenzite, ktorý je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúcim. Nie je pritom rozhodujúce, v akom časovom odstupe k takému nevhodnému správaniu zo strany obdarovaného došlo. V zmysle uvedených právnych záverov, súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na námietky vznesené žalovanými, je uplatnený nárok na vrátenie daru premlčaný, naviac, žalobkyňa nepreukázala ani rozhodné skutočnosti pre vznik tohto nároku vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ pre jeho úspešné vymáhanie cestou súdu. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa nepreukázala pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej 2/ v spore, keď z predložených listín jednoznačne vyplývalo, že finančné prostriedky na kúpu stavebného pozemku boli poukázané výlučne v prospech žalovaného 1/, ktorý ich prijal a výlučne žalovaný 1/ mal z týchto prostriedkov v danom čase prospech, keď sa stal aj výlučným vlastníkom uvedeného pozemku v Dunajskej Lužnej a neskôr stavebníkom, ktorému bolo vydané povolenie na výstavbu domu. Okolnosť, že sa neskôr stala stavebníkom aj žalovaná 2/ sama o sebe nie je z pohľadu vzniku darovacej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ právne významná. Rovnako aj ďalšie finančné dary (čiastky), boli vždy poukázané iba na osobný účet žalovaného 1/. Z týchto dôvodov nemal súd prvej inštancie platné uzatvorenie darovacej zmluvy (písomnej, ústnej, konkludentne) medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ preukázané. Pri absencii predchádzajúcej písomnej zmluvy sa teda žalobkyni nepodarilo preukázať existenciu platnej zmluvy o darovaní peňazí obom žalovaným ako páru. Žalovaní 1/ a 2/ neboli manželia, nemali spoločný účet, žalobkyňa sama uviedla, že peniaze (dar) bol odovzdaný a prijatý výlučne žalovaným 1/, v hotovosti k jeho rukám alebo na jeho účet, resp. v jeho mene na účet tretej osoby (predávajúcej). Nie je pritom z hľadiska vecnej legitimácie v spore o vrátenie daru rozhodujúce, ak by žalovaný 1/ darované peniaze použil v čase, keď tvorili so žalovanou 2/ pár, aj v jej prospech (úhrada nájomného, kúpa materiálu na výstavbu spoločnej nehnuteľnosti), avšak ani táto okolnosť nebola v spore preukázaná. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie zamietol ďalšie dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov, keď dospel k záveru, že by nemohlo privodiť iný právny záver. Námietku advokáta žalobkyne, že nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej 2/ v spore nebola namietaná vyhodnotil ako bezpredmetnú, nakoľko túto námietku vzniesol advokát žalovanej 2/ vo vyjadrení k žalobe zo dňa 23.03.2017. Rovnako za premlčaný vyhodnotil súd prvej inštancie aj nárok na
vydanie plnenia od žalovanej 2/ titulom jej majetkového prospechu z daru, ktoré by mohlo byť podradené pod právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Obč. Zák. (aj keď z tohto titulu netrval na žalobe ani advokát žalobkyne), vzhľadom na lex specialis § 107 Obč. Zák., keď k majetkovému prospechu prišlo najneskôr v júli 2012, kedy sa žalovaní majetkovo vysporiadali a žaloba bol podaná až 30.09.2016, teda po márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej a trojročnej objektívnej lehoty. Tvrdenia advokáta žalobkyne ohľadom spoločného úmyselného konania žalovaných 1/ a 2/, v tomto smere boli iba všeobecné a nepreukázané. Naopak, súd prvej inštancie mal za preukázané, že k darovaniu finančných prostriedkov došlo výlučne vo vzťahu k žalovanému 1/, z titulu viacerých ústnych darovacích zmlúv medzi žalobkyňou ako darkyňou, ktorá zo svojho majetku, z vlastného rozhodnutia darovala žalovanému 1/ ako obdarovanému, o ktorého sa starala v čase dospievania, opakovane finančný dar (v hotovosti k rukám žalovaného a na účet žalovaného), ktorý ho prijal a použil na darkyňou určený účel - zabezpečenie vlastného bývania. Zároveň, vzhľadom na nespornosť tvrdení ohľadom dobrovoľnosti a bezodplatnosti poskytnutého plnenia, jeho účelu a jeho prijatia žalovaným 1/, mal súd za preukázané platné uzatvorenie darovacích zmlúv medzi žalobkyňou a žalovaným 1/, pri ktorých došlo k reálnemu darovaniu peňažných prostriedkov dňa 12.09.2008 spolu v sume 350.000,- Sk, dňa 22.10.2008 v sume 150.000 Sk, dňa 16.02.2009 v sume 5.000 eur, dňa 28.04.2009 v sume 5.000 eur, dňa 21.07.2009 v sume 500 eur a dňa 26.10.2009 v sume 2.000 eur. Nakoľko pri ich uzatvorení došlo k odovzdaniu a prijatiu finančného daru, pre platnosť sa nevyžadovala písomná forma darovacích zmlúv. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v danom prípade sa žalobkyňa voči obom žalovaným domáhala vrátenia finančného daru v sume 40.335 eur (bez bližšej špecifikácie) listom z 26.01.2016, pričom za hrubé porušenie dobrých mravov vymedzila nesplnenie prísľubu (oboch žalovaných) zriadiť po dostavbe rodinného domu v F. R. v jej prospech vecné bremeno doživotného užívania jeho časti. Uvedený dôvod následne žalobkyňa formulovala aj v žalobe z 30.09.2016, kde rovnako hrubá nevďačnosť žalovaných spočívala v porušení prísľubu zriadenia vecného bremena doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech žalobkyne. Neskôr, v priebehu konania však žalobkyňa a jej právny zástupca tento dôvod preformulovali a uvádzali iný dôvod pre vrátenie daru spočívajúci v nesplnení prísľubu oboch žalovaných, že po dokončení domu v F. R. bude s nimi žalobkyňa v tomto dome bývať. Už len tým, že žalobkyňa uvádzala iný dôvod vo výzve na vrátenie daru z 26.01.2016, na ktorú sa v konaní odvolávala ako na dôvod zániku darovacieho vzťahu (odvolanie darovania) pre hrubé porušenie dobrých mravov, a ktorý tiež uvádzala aj v žalobe ako ten, ktorý uvádzala v rámci konania vo veci samej, a ktorý navrhovala spore preukázať dôkazne, nesplnila požiadavku konkrétneho vymedzenia skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovanými voči nej. Takýto úkon potom, nemožno vo vzťahu k predmetnému nároku a s ohľadom na tvrdenia žalobkyne považovať za odvolanie daru v zmysle § 630 Obč. Zák. Vzhľadom na skutočnosť, že rovnaký dôvod uviedla žalobkyňa aj v žalobe, nemožno považovať za takúto výzvu na vrátenie daru ani doručenie žaloby obdarovaným, odhliadnuc od zákonnej požiadavky písomnej formy dohody o zriadení vecného bremena (§ 151 o ods. 1 OZ) pod následkom jej absolútnej neplatnosti, ktorá v danom prípade nesporne absentuje. Naviac, takýto dôvod by už nebolo možné považovať za darkyňou vymienenú podmienku alebo účel daru, ktorá je pri darovaní prípustná. V tejto súvislosti potom neskoršie tvrdenie žalobkyne o existencii prísľubu spoločného bývania v dome so žalovanými v jednej izbe (už nie dohody o zriadení vecného bremena) súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôveryhodné. Zároveň žalobkyňa neuviedla a nepreukázala, že jednostranným úkonom voči žalovanému (resp. obom žalovaným) sa domáhala vrátenia daru (odvolania darovania) z takto špecifikovaného skutkového dôvodu (porušenia prísľubu spoločného bývania v dome), aby bolo možné takúto výzvu (resp. žalobu), považovať za platný právny úkony vyvolávajúci následky odvolania darovania v zmysle § 630 OZ. Tento prísľub, ktorí mali žalovaní porušiť, mal byť predmetom dohody už pri rozhodnutí žalobkyne (a iste aj ďalšieho spoluvlastníka J.. A.), predať dom v Prievoze. Túto skutočnosť žalobkyňa nepreukázala a o takejto dohode nemala žiadnu vedomosť ani svedkyňa Š., ktorá je príbuznou tak žalobkyne ako aj žalovaného 1/, a u ktorej žalobkyňa krátko bývala po tom, čo sa dostala do sporu s J.. A.. Pokiaľ by existovala takáto jednoznačná ústna dohoda medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/, žalobkyňa neobjasnila, prečo sa už v tom čase, koncom roku 2012 nedomáhala voči žalovaným splnenia takého prísľubu a vybavovala si ubytovanie v zariadení pre seniorov, resp. domove dôchodcov. Taktiež je vysoko pravdepodobné, že by o nesplnení daného prísľubu žalovanými povedala aj svedkyni Š.j, u ktorej sa ubytovala a ktorej povedala, že dôvodom je spor s J.. A., s ktorým bývala po predaji spoločného domu. V tejto súvislosti žalobkyňa nepredložila súdu kúpnopredajnú zmluvu na preukázanie za akú cenu v skutočnosti dom v Prievoze spolu B. J.. A. W.redali a v rozpore so žalobou ako aj predloženými listinami uviedla, že dom predali za sumu 7.500.000 Sk. Z predložených výpisov z účtu a jej vyjadrenia je zrejmé, že prevodným príkazom prijala žalobkyňa na svoj účet v čase predaja nehnuteľnosti (09/2008), sumu viac ako 3.000.000,- Sk, z ktorej dňa 12.09.2008 previedla na účet žalovaného 1/ sumu 230.000,- Sk (a v hotovosti sumu
120.000,- SK) a na účet J.. A. sumu 1.750.000 Sk, pričom na účte po prevodoch zostala žalobkyni suma viac ako 1.600.000 Sk. Podľa súdu prvej inštancie teda neobstoja tvrdenia žalobkyne, že sa v dôsledku darovania peňazí dostala do zlej finančnej situácie, ani o existencii prísľubu spoločného bývania žalovaných so žalobkyňou v spoločnej nehnuteľnosti. Zároveň súd prvej inštancie vyhodnotil uplatnený nárok ako premlčaný. Žalobkyňa si svoje právo neuplatnila vo všeobecnej trojročnej lehote plynúcej od okamihu, kedy k tvrdenému porušeniu objektívne prišlo. K tomuto okamihu prišlo najneskôr začiatkom roku 2012, keď sa po rozchode žalovaných do domu už nemohla vrátiť, ktorá okolnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Nakoľko trojročná premlčacia lehota márne uplynula začiatkom roku 2015, pričom žaloba bola podaná až dňa 30.09.2016, je uplatnený nárok premlčaný. Naviac, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že neexistuje ani právny základ pre vznik nároku na vrátenie daru. Podľa súdu prvej inštancie výzva na vrátenie daru z 26.01.2016, spísaná advokátom, takýmto úkonom nie je, nakoľko obsahuje iný skutkový dôvod vymedzujúci hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaných, zakladajúci okrem tvrdeného prísľubu bývania, prísľub o vzniku právneho vzťahu
- zriadenia vecného bremena doživotného užívania časti nehnuteľnosti, ktoré vyžaduje písomnú formu. V tejto súvislosti sa súd nestotožňuje s argumentáciou žalobkyne, že k premlčaniu práva na vrátenie daru nemohlo dôjsť, pretože vymedzený dôvod pretrváva. Dôvod, ktorý vymedzila žalobkyňa ako hrubý nevďak obdarovaného/ných vo výzve na vrátenie daru z 26.01.2016, je z jeho povahy konkrétne nekonanie - nesplnenie prísľubu na zriadenie vecného bremena, rovnako ako aj dôvod uvádzaný neskôr pred súdom - nesplnenie prísľubu spoločného bývania v dome, založené na konkrétnej rozhodujúcej skutočnosti, ako dôvode odvolania darovania. Takéto nekonanie - nesplnenie prísľubu obdarovaného voči darcovi v hrubom rozpore s dobrými mravmi, je možné vymedziť okamihom, kedy k nemu došlo a od tohto okamihu plynie darcovi lehota na jeho uplatnenie voči obdarovanému. Pokiaľ ju darca nevyužije a z tohto dôvodu nepožiada o vrátenie daru, nárok nezaniká, avšak sa ho nemôže dovolať na súde ak obdarovaný namietne jeho premlčanie. Pokiaľ išlo o uplatnené príslušenstvom pohľadávky 40 eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 Obč. Zák.) súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa nebola v spore úspešná, z ktorého dôvodu jej tento nárok nemôže patriť; naviac, v konaní nepreukázala ani len to, že takýto náklad vynaložila, čo je (s odkazom na stanovisko publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 6/2010), ďalším samostatným dôvodom pre jeho nepriznanie (stanovisko publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 6/2010). Zohľadniac uvedenú argumentáciu, súd prvej inštancie žalobcu v celom rozsahu zamietol.
6/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 257 ods. 1 C.s.p. a argumentujúc charakterom sporu, plne procesne úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd prvej inštancie považoval vek žalobkyne, jej sociálne a osobné pomery, okolnosť, že žalobkyňa je starobná dôchodkyňa, a býva v zariadení seniorov. Poukázal tiež na príbuzenský vzťah žalobkyne a žalovaného 1/, o ktorého sa starala v čase jeho dospievania a poskytla mu značnú finančnú čiastku na zabezpečenie si bývania, odvodene aj bývanie žalovanej 2/, ktorá titulom partnerského vzťahu k žalovanému 1/ predmetnú nehnuteľnosť svojho času užívala.
7/ Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a žalovaná 2/. Žalobkyňa napadla predmetný rozsudok v časti, ktorou bola jej žaloba zamietnutá a navrhla odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok v tejto časti tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Žalovaná 2/ napadla rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania a navrhla odvolaciemu súdu, aby ho v tejto časti zmenil tak, že jej ako plne procesne úspešnej strane sporu prizná voči žalobkyni plný nárok a náhradu trov konania. Žalovaný 1/ odvolací návrh nepodal.
8/ Žalobkyňa v odvolaní voči zamietajúcemu výroku namietala správnosť záverov súdu prvej inštancie, že ňou uplatnený nárok je premlčaný, a tiež že v konaní nepreukázala viaceré rozhodné skutočnosti pre vznik nároku na vrátenie finančného daru. Rovnako namietala závery súdu prvej inštancie ohľadne nesplnenia požiadavky konkrétneho vymedzenia skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov žalovaných ako obdarovaných. Žalobkyňa zo strany žalovaných očakávala dochovanie - zabezpečenie dôstojnej ubytovacej otázky v súvislosti s dožitím. Iný výklad je prílišným formalizmom, ktorý v takomto špecifickom prípade nie je správny. Je teda nepodstatné či vo svojom písomnom alebo ústnom prejave bolo zo strany žalobkyne deklarované ako vecné bremeno právo dožitia alebo ubytovací a zaopatrovací záväzok, nakoľko to nemení nič na skutočnosti, čo sa ním malo dosiahnuť a čo od toho žalobkyňa oprávnene očakávala. Pokiaľ išlo o záver súdu prvej inštancie týkajúci sa premlčania uplatneného nároku na vrátenie daru, žalobkyňa namietala, že sa jednalo o dlhotrvajúce a opakované závadné konanie žalovaných, a preto by premlčacia lehota plynula až odo dňa, kedy obdarovaní od tohto
konania upustili, k čomu doposiaľ nedošlo. Nie je preto možné pripustiť argumentáciu, že k hrubému porušeniu dobrých mravov malo dôjsť „prvým odmietnutím žalobkyne“, pretože v zmysle skutkových záverov sa situácia vyvíjala, menila a riešila. Žalobkyňa má za to, že momentom rozhodujúcim pre začiatok plynutia premlčacej doby je momentu, kedy žalovaní prestali so žalobkyňou akokoľvek komunikovať, dokonca sa začali vyhýbať kontaktu s ňou, to znamená v roku 2014, čo vyplýva aj z výsluchu žalovaného 1/ na pojednávaní zo dňa 7.2.2019. „ Sme sa stretli asi 4 roky dozadu, niekedy v roku 2014, ja s terajšou priateľkou a žalobkyňa, kedy žalobkyňa povedala, že by chcela peniaze, ktoré mi daroval naspäť“. Nasledoval list - Oznámenie o prevzatí právneho zastúpenia, navrhnutie osobného stretnutia zo dňa 5.10.2015, následne Výzva na vrátenie daru, pokus o zmier zo dňa 26.01.2016, podanie žaloby zo dňa 30.09.2016. Z uvedeného podľa odvolateľky vyplýva, že aj v tomto prípade by bola žaloba podaná vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Obč. zák.) a preto by pohľadávka nebola premlčaná. Pokiaľ by odvolací súd neakceptoval túto argumentáciu, je podľa žalobkyni namieste tiež úvaha, či nie je v kontexte popísaných vzťahov a dokázanej skutkovej situácie, vznesenie samotnej námietky premlčania zo strany žalovaných v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa tiež v dôvodoch napadnutého rozsudku vytkla súdu prvej inštancie procesné pochybenie, ktoré malo spočívať v tom, že je protizákonne neoblo umožnené klásť otázky žalovaným a vyjadrovať sa k prednesom, ktoré zaznelo na pojednávaní konanom dňa 7.2.2019 s odôvodnením, že je zastúpená advokátom, a preto jej toto právo jej neprináleží. Za procesne nesprávne, aj so ohľadom na dĺžku sporu, považuje žalobkyňa nepripustenie výsluchu ňou navrhnutých svedkov. Z dôvodu opatrnosti tiež namieta skutočnosť, či bolo dokazovanie uznesením vyhlásené za skončené, nakoľko na pojednávaní dňa 26.07.2019, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, nedošlo k žiadnym prednesom, ale bol iba vyhlásený rozsudok, hoci sa podľa predvolania malo jednať o plnohodnotné pojednávanie.
9/ Žalovaná 2/ odvolaním napadla výrok o trovách konania. Dôvodila, že súd prvej inštancie bez opory v dokazovaní a úplne nekriticky a svojvoľne vyriekol, že žalovaná 2/ nemá nárok na náhradu trov konania, hoci je plne procesne úspešnou sporovou stranou, čím vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k žalovanej 2/ videl súd prvej inštancie v tom, že žalobkyňa je starobnou dôchodkyňou a jej jediným príjmom je starobný dôchodok, býva v zariadení pre seniorov. Žalovaná 2/ s týmto argumentmi nesúhlasila. Argumentovala, že žalujúca strana si musí vyhodnotiť riziko procesného neúspechu a pripraviť sa na to, že v prípade prehry bude niesť zákonom predvídané následky o to viac, ak sa rozhodne žalovať osobu, o ktorej v konaní tvrdí, že peniaze jej neodovzdala a nedarovala. Ust. § 257 C.s.p. súd prvej inštancie voči žalovanej 2/ aplikoval s odôvodnením, že žalovaný 1/ je príbuzným žalobkyne, ktorá sa o neho starala v čase jeho dospievania a poskytla mu značnú finančnú čiastku na zabezpečenie si bývania a odvodene od toho aj žalovanej 2/, ktorá bola partnerkou žalovaného 1/. Tieto dôvody však nemôžu mať dopad na nepriznanie náhrady trov voči žalovanej 2/, keďže od počiatku namietala absentujúcu pasívnu vecnú legitimáciu, s čím súhlasil aj súd prvej inštancie. Žalobkyňa bola v konaní právne zastúpená a nič jej nebránilo najneskôr po námietke pasívnej vecnej legitimácie zobrať žalobu voči nej späť. Podľa žalovanej 2/ tak dôvody výroku o trovách konania negujú skutkové zistenia vo veci samej, a preto vo vzťahu k nej nemôžu obstáť.
10/ Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zároveň žiadal priznať mu trovy odvolacieho konania. Uviedol, že žalobkyňa v konaní nepreukázala svoje tvrdenia o domnelom hrubom porušení dobrých mravov zo strany žalovaných. V konaní bolo tiež vyvrátené, že by žalobkyňa niekedy so žalovanými bývala v novopostavenom rodinnom dome, ako to tvrdila po celý čas prvoinštančného konania. Tieto skutkové tvrdenia neboli zo strany žalobkyne nijak preukázané, naopak, bolo v konaní dokázané, že nie sú pravdivé a preto nemôžu byť relevantným dôvodom pre vrátenie daru. Žalovaný 1/ namietal obvinenia žalobkyne, že by sa o ňu nezaujímal, neprejavoval jej úctu a rešpekt. Voči žalobkyne vždy prejavoval veľkú vďaku za poskytnutú pomoc a podporu a zaujímal sa o jej potreby. Nikdy nekonal voči nej a členom jej rodiny v rozpore s dobrými mravmi, či iným nevhodným spôsobom. Trvá na tom, že od žalobkyne nikdy peniaze „nevylákal“, nikdy vo vzťahu k nej neporušil žiadny sľub, ktorý jej mal dať ohľadom darovaných peňazí, nakoľko darovanie nebolo žiadnym spôsobom podmieňované. Preto nemôže obstáť tvrdenie žalobkyne o konaní obdarovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Rovnako súhlasí so záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že nárok žalobkyne, ak by aj bol relevantný, je premlčaný a nemôže byť súdom priznaný.
11/ Žalovaná 2/ sa k odvolacej argumentácii žalobkyne vyjadrila v tom smere, že táto len rekapituluje doterajšie argumenty, s ktorým sa prvoinštančný súd vysporiadal v dôvodoch napadnutého rozsudku. Žiadala odvolací súd, aby rozsudok v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil. Vo vzťahu
k odvolacej argumentácii vecne namietala, že nikdy pred súdom prvej inštancie nepotvrdila, že prijala sumu 30.000 eur, pričom aj žalovaný 1/ opakovane tvrdil, že príjemcom finančných prostriedkov bol výlučne on; rovnako za nesprávny považuje argument žalobkyne, že sa pokúšala so žalovanými mimosúdne dohodnúť, nakoľko na chodbe súdu oslovila len žalovaného 1/. Skutočnosť, že nepovažovala za potrebné súčasne osloviť aj ju len dokresľuje celú situáciu o to viac, že so žalobkyňou nie je v kontakte od roku 2011. Podľa žalovanej 2/ sa žalobkyňa snaží v odvolaní navodiť dojem, že sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, hoci prostriedky k vlastnému bývaniu získala od svojich rodičov a na základe hypotekárneho úveru.
12/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach, prejednal obe odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku (vo výroku I.) vecne správny. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku ohľadom veci samej a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
13/ Podľa § 630 Obč. zák. sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Pre úspešné uplatnenie nároku na vrátenie daru sa vyžaduje splnenie dvoch základných podmienok: a/ správanie obdarovaného voči darcovi alebo jeho rodine v hrubom rozpore s dobrými mravmi, b/ jednostranný právny úkon adresovaný obdarovanému.
14/ K platnosti právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska jeho určitosti je nevyhnutné, aby v ňom darca uviedol konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. Len tak, pri súčasnom splnení zákonných predpokladov podľa § 630 Obč. zák., nastanú zamýšľané právne účinky jednostranného hmotnoprávneho úkonu darcu, t. j. zrušenie darovacej zmluvy a obnovenie jeho vlastníctva ex nunc, t.j. okamihom, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému. Označením škodlivého správania žalovaného voči žalobcovi vo výzve na vrátenie daru, prípadne v žalobe, je daný okruh sporných skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania. V prejednávanej veci žalobkyňa preukázateľne požiadala žalovaných 1/, 2/ o vrátenie finančného daru v úhrnnej výške 40.335 eur listom zo dňa 26.01.2016, pričom za konanie v rozpore s dobrými mravmi označila nedodržanie dohodnutej podmienky žalovanými, a to zriadenie vecného bremena doživotného užívania časti nehnuteľnosti (rodinného domu v F. R.Ž.) postavenej aj z jej finančného daru, z ktorého dôvodu (ako tvrdí) sa ocitla v domove dôchodcov. Pokiaľ ide o konštatovaný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/, odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa prijatie daru žalovanou 2/ v konaní nepreukázala. Túto skutočnosť nie je možné vyvodiť len z toho, že v čase realizácie finančného daru (2008, 2009) bola priateľkou/partnerkou žalovaného 1/. V konaní bolo skutkovo preukázané, že finančný dar či vkladom na účet, alebo v hotovosti, prijal len žalovaný 1/, ktorý sa stal v relevantnom čase (v roku 2008) aj výlučným vlastníkom pozemku, na kúpu ktorého použil finančné prostriedky získané darom od žalobkyne a stavebníkom rodinného domu (rok 2009). Napokon zo samotnej výpovede žalobkyne pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovanú 2/ ohľadom vrátenia daru nekontaktovala, ako aj to, že mala vedomosť, že žalovaná 2/ sa „zrejme so žalovaným 1/ nejako dohodla“ (viď zápisnica zo súdneho pojednávania zo dňa 7.2.2019 na č.l. 141). Z uvedených skutkových poznatkov potom možno vyvodiť záver, že žalovanej 2/ v spore absentuje vecná legitimácia, nakoľko nebola zmluvnou stranou predmetnej darovacej zmluvy (t.j. nebola osobou obdarovanou). Výlučnou vlastníčkou predmetného pozemku a rodinného domu sa stala až na základe majetkového vysporiadania so žalovaným 1/, a to v roku 2012. Pokiaľ ide o právny dôvod na vrátenie daru obsiahnutý vo výzve na vrátenie daru a napokon aj v samotnej žalobe, je rovnako potrebné podporiť argumentáciu súdu prvej inštancie vychádzajúcu z procesnej obrany žalovaného 1/, že žalobkyňa existenciu dohody o zriadení vecného bremena (ktorá pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu - viď §151 o ods. 1, § 46, § 40 ods. 1 Obč. Zák.) v konaní nepreukázala. Nie je teda možné skutkovo vyvodiť, že by darovanie finančnej čiastky zo strany žalobkyne bolo podmieňované uzatvorením zmluvy o zriadení vecného bremena a rovnako nemožno skonštatovať, že by predmetná darovacia zmluva bola neplatná pre nedodržanie podmienky jej bezodplatnosti (§ 628 ods. 1 Obč. zák.).
15/ K odvolacej argumentácii žalobkyne namietajúcej záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku na vrátenie daru odvolací súd uvádza, že trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Obč. Zák. pre uplatnenie práva na vrátenie daru pokiaľ k hrubému porušeniu dobrých mravov, zakladajúceho právo na vrátenie daru, došlo sústavným porušovaním dobrých mravov, začína plynúť od
okamihu, keď správanie obdarovaného dosiahlo intenzity správania hrubo porušujúceho dobré mravy a naplnilo tak znaky uvedené v § 630 Obč. zák., teda od okamihu, keď sa právo darcu mohlo vykonať po prvý raz podaním žaloby na súde. Ak je úvaha o naplnení dôvodov pre vrátenie daru založená na dlhodobom sústavnom porušovaní dobrých mravov (ako to v odvolaní tvrdí žalobkyňa), potom pre začiatok plynutia premlčacej doby nemôže byť rozhodné, či a ako dlho trvali podmienky pre uplatnenie práva, pretože premlčacia doba začala plynúť dňom, keď prvý krát boli naplnené zákonné podmienky pre začiatok jej behu a ďalšie trvanie týchto podmienok je z hľadiska premlčania nerozhodné (pozri aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo 3776/2012). V predmetnej veci žalobkyňa musela najneskôr v priebehu roku 2012 nadobudnúť vedomosť, že k domnelému záväzku žalovaných „poskytnúť jej prístrešie“, resp. „zaopatrenie“ v podobe zriadenia vecného bremena k časti nehnuteľnosti nedôjde, keďže počas roka 2011 došlo k ukončeniu partnerského vzťahu medzi žalovanými a v roku 2012 k ich vzájomnému majetkovoprávnemu vysporiadaniu pozemku a rodinného domu v F. R., keď výlučnou vlastníčkou tohto majetku sa stala žalovaná 2/, ktorá nie je so žalobkyňou v príbuzenskom vzťahu a nemá voči nej ani morálny záväzok poskytnúť jej zaopatrenie v podobe bývania. Žalobkyňa, zjavne uvedomujúc si skutočnosť, že žalovaný 1/ ako jej príbuzný, ani žalovaná 2/ jej spoločné bývanie neposkytnú, počnúc dňom 1.2.2013 sa ubytovala v penzióne. Zohľadniac tento skutkový stav, k tomu zodpovedajúcu ustálenú súdnu prax pokiaľ ide o posúdenie včasnosti nároku na vrátenie daru, ak si žalobkyňa uplatnila svoj nárok na vrátenie daru na súde dňa 30.9.2016, bolo to po márnom uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Podľa názoru odvolacieho súdu premlčacia lehota začala plynúť v priebehu roku 2012, najneskôr dňom 1.2.2013, kedy žalobkyňa musela získať objektívne vedomosť o naplnení zákonných podmienok pre začiatok jej behu a mohla si svoje domnelé právo na vrátenie daru uplatniť po prvý krát. Premlčacia lehota tak uplynula najneskôr dňom 1.2.2016.
16/ Odvolací súd sa nestotožňuje so žalobkyňou ani v tom, že by zo strany súdu prvej inštancie došlo k procesnému pochybeniu v súvislosti so súdnym pojednávaním konaným dňa 26.07.2019. Z obsahu zápisnice zo súdneho pojednávania (č.l. 211, 212) vyplýva, že súd prvej inštancie na ňom umožnil stranám sporu realizovať záverečné reči, následne uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok. Pokiaľ ide o súdne pojednávanie konané dňa 7.2.2019, z obsahu zápisnice vyplýva, že súd prvej inštancie na ňom vykonal dôkaz výsluchom žalobkyne v intenciách ust. § 187 ods. 2 C.s.p. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie zamietol výsluch ňou navrhnutých svedkov odvolací súd uvádza, že je výlučne na rozhodnutí súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 C.s.p.), pričom v dôvodoch svojho rozhodnutia následne stručne objasní, prečo niektoré z navrhnutých dôkazov nevykonal (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovania na zistenie skutkového stavu veci a v napadnutom rozhodnutí stručne objasnil dôvody, pre ktoré už ďalšie žalobkyňou navrhnuté dôkazy nevykonal.
17/ Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
18/ Odvolací súd sa však stotožnil s odvolacou argumentáciu žalovanej 2/ pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok o trovách konania. Odvolací súd súhlasí so žalovanou 2/, že v prejednávanom prípade neboli naplnené zákonné dôvody pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania (§ 257 C.s.p.). Žalobkyňa v konaní nepreukázala tak ťaživú sociálnu situáciu, ktorá by odôvodňovala prijatie záveru o potrebe aplikácie výnimky zo zásady zodpovednosti za výsledok súdneho sporu. Takýto dôvod nezakladá ani samotný charakter súdneho konania, pričom v spore nevzišla najavo ani akákoľvek osobitná procesná situácia zakladajúca dôvodnosť aplikácie ust. § 257 C.s.p. Skutočnosť, že žalovaná 2/ bola v čase poskytnutia finančného daru žalovanému 1/ (rok 2008, 2009) jeho priateľkou/partnerkou sám o sebe nemôže založiť dôvod na aplikáciu ust. § 257 C.s.p. Uvedená skutočnosť nepredstavuje výnimočnú okolnosť a nezakladá ani dôvod hodný osobitného zreteľa. Ak teda súd prvej inštancie žalovanej 2/ nepriznal nárok na náhradu trov konania, vec v tejto časti nesprávne právne posúdil.
19/ Vzhľadom na uvedený záver, odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej 2/ a ako plne procesne úspešnej strane sporu jej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (§ 255 ods. 1 C.s.p.).
20/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a plne procesne úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
21/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p .). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).