Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-38-2021.pdf
PDF · 102.18 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/38/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu C., proti žalovanej T., o zaplatenie 1 600 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 15. decembra 2020, č.k. 13C/9/2019-129, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je žalobca povinný zaplatiť žalovanej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník. Zároveň štátu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je žalobca povinný zaplatiť Okresnému súdu Považská Bystrica do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 1 600 eur s príslušenstvom titulom neuhradenej pôžičky a trovy právneho zastúpenia. Uviedol, že dňa 19.10.2014 poskytol žalovanej pôžičku vo výške 1 600 eur a o tejto pôžičke spísali listinu, ktorou sa žalovaná zaviazala pôžičku vrátiť na účet žalobcu do konca roku 2016. Žalovaná pôžičku v dohodnutej lehote nevrátila, niekoľkokrát ju žalobca urgoval a dokonca súhlasil so splácaním v splátkach, avšak z uvedenej sumy žalovaná neuhradila žiadnu časť. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca požičal žalovanej sumu 1 600 eur, a to vložením tejto sumy na bankový účet matky žalovanej. Súd v tomto prípade neuveril tvrdeniam žalovanej, že žalobca tieto prostriedky chcel dať jej matke, že vedel, že dáva peniaze na účet matky žalovanej za účelom pomoci matke žalovanej a že zmluva o pôžičke vznikla medzi žalobcom a jej matkou. Podľa názoru súdu prvej inštancie zmluva o pôžičke bola jasne uzatvorená ústne medzi žalobcom a žalovanou. Žalovaná poslala SMS správu žalobcovi s číslom účtu, na ktorý mal žalobca poslať peniaze. Z listinného dôkazu - vyjadrenia M. mal za preukázané, že žalobca nemohol dopredu vedieť o majiteľovi účtu t. j. najskôr vložil peniaze na účet (súd mu v tomto prípade uveril, že mienil poslať peniaze žalovanej) a až potom sa z výpisu tejto transakcie dozvedel, že vložil peniaze na účet matky žalovanej a nie samotnej žalovanej. To, že žalobca zamýšľal poslať peniaze žalovanej a nie jej matke potvrdila svojím spôsobom podľa názoru súdu prvej inštancie aj svedkyňa, X. Y., ktorá pri výsluchu uviedla, že na poslaní predmetnej sumy sa dohodla žalovaná so žalobcom a samotná žalovaná jej uviedla, že sa o danú pôžičku nemá starať, že si ju vybaví ona so žalobcom. Naviac súd prvej inštancie uviedol, že svedkyňa a ani žalovaná v celom konaní ani raz nepreukázali (pričom sa ich súd na ňu dotazoval), že by matka žalovanej splatila po
pripísaní prostriedkov od žalobcu zo svojho účtu pôžičku od M., ktorú obidve vo výpovediach spomínali. Vyššie uvedené skutočnosti t. j. že žalobca uzatvoril so žalovanou ústnu zmluvu o pôžičke nasvedčuje aj fakt, že žalovaná v konaní tvrdila, že pôžičku už vrátila ona osobne t. j. podľa názoru súdu prvej inštancie je prinajmenšom podozrivé, že by pôžičku, ktorú mala uzatvoriť matka žalovanej, nakoniec splatila žalovaná. Ďalej uviedol, že aj keď súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená ústna zmluva o pôžičke, a to s účinnosťou dňa 18.06.2014 (kedy aj reálne došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky), nemohol sa zaoberať bližšie prípadným vrátením/nevrátením tejto sumy, vzhľadom na to, že sám žalobca na pojednávaní uviedol, že túto sumu, ktorú vložil na účet matke žalovanej nežaluje a teda nie je predmetom tohto konania. Žalovaný uviedol, že žalovanej síce poslal sumu 1 600 eur na účet jej matky (čo sa dozvedel po vložení danej sumy), avšak v tomto konaní žaluje inú pôžičku, tiež v sume 1 600 eur, ktorú žalovanej fyzicky požičal v dobe po vložení 1 600 eur na účet matky žalovanej, a to konkrétne dňa 19.10.2014 t. j. v deň, keď žalovaná podpísala listinu o požičaní si 1 600 eur od žalobcu. Toto svoje tvrdenie žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, iba uviedol, že žalovanej túto sumu fyzicky požičal u seba doma v deň podpísania „zmluvy o pôžičke“. Súd prvej inštancie o tejto skutočnosti mal pochybnosť nielen kvôli tomu, že žalobca toto odovzdanie nevedel preukázať a ani sa bližšie k nemu vyjadriť s tým, že žalovaná akékoľvek ďalšie požičanie sumy rázne v celom konaní dementovala, no naviac sa žalobca pri výsluchu opravil a uviedol, že k odovzdaniu predmetu pôžičky došlo mesiac pred podpisom tejto „pôžičky“ t. j. žalobca ani nemal ustálené, v akom okamihu vznikla táto podľa neho „zmluva o pôžičke“. Súd prvej inštancie naviac poznamenal, že žalobca najskôr tvrdil, že uzatvoril so žalovanou zmluvu o pôžičke, potom tvrdil, že žalovaná podpísala uznanie dlhu a následne sa vrátil k verzii zmluvy o pôžičke. Čo sa týka žalobcom predloženého dôkazu - listiny, ktorú žalobca označuje ako „zmluvu o pôžičke“ súd prvej inštancie uviedol, že táto listina nespĺňa náležitosti zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka. Predovšetkým je táto listina podpísaná iba žalovanou a teda už len z tohto dôvodu nemôže ísť o zmluvu a teda dvojstranný právny vzťah, ktorý vzniká medzi veriteľom a dlžníkom. Naviac, aj keby táto listina spĺňala všetky náležitosti zmluvy o pôžičke, v konaní nebolo preukázané reálne odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanej žalobcom a teda by právny vzťah z tejto zmluvy nevznikol. Súd prvej inštancie sa priklonil k názoru, že išlo o dlžobný úpis, ktorým žalovaná písomne potvrdila, že dlhuje žalobcovi sumu 1 600 eur, a to po ústne uzatvorenej zmluve o pôžičke, ktorá pôžička bola reálne odovzdaná žalobkyni na účet jej matky, a to dňa 18.06.2014. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na to, že žalobca túto sumu ako sám uviedol v tomto konaní nežaloval, nemal inú možnosť, ako vyhodnotiť žalobu ako nedôvodnú (keďže žalobca uzatvorenie zmluvy o pôžičke vzťahujúcu sa k fyzickému odovzdaniu peňažných prostriedkov nijako nepreukázal), a teda ju v celom rozsahu zamietnuť. O trovách konania a náhrade trov štátu rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to tak, že žalovanej a štátu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, resp. tento zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Poukazoval na to, že podanou žalobou žiadal uhradiť žalovanou z titulu pôžičky sumu 1600 eur. Z listiny, ktorú žalovaná podpísala dňa 19.10.2014 vyplýva a je nepochybné, že žalovaná uznala pôžičku od žalobcu, uznala výšku pôžičky
- sumu 1 600 eur a zaviazala sa túto pôžičku vrátiť do konca roka 2016, a to formou zaplatenia na účet, ktorý v listine uviedla. Uvedenú listinu považuje žalobca za uznanie dlhu žalovanej a žalovaná nespochybnila, že túto listinu podpísala. Žalobca ďalej poukazoval na to, že v minulosti žil so žalovanou a žalovaná túto listinu u žalobcu, ktorý podniká s nákupom a predajom zeleniny, pracovala. Žalovanej požičal sumu 1 600 eur, pričom táto žiadala žalobcu, aby jej finančné prostriedky vložil na účet a žalobca tak aj v zmysle pokynov učinil. Nevedel, že finančné prostriedky v podstate majú slúžiť nie žalovanej, ale jej matke, čo mu žalovaná nepovedala. Následne žalovaná žiadala od žalobcu ďalšiu pôžičku a žalobca jej aj ďalšiu pôžičku poskytol, avšak pri tejto pôžičke žiadal, aby mu žalovaná potvrdila, kedy pôžičku vráti. Ona sama dňa 19.10.2014 vyhotovila listinu, ktorou uznala pôžičku a zaviazala sa ju vrátiť do konca roka 2016 na uvedené číslo účtu. Keďže žalovaná pôžičku nevracala, žalobca sa začal domáhať vrátenia pôžičky a následne bol nútený podať žalobu. Až počas konania pred súdom, žalobca pochopil, že žalovaná mala zrejme premyslené, ako bude vo veci vrátenia pôžičky vystupovať, pretože sa snažila počas konania súd presvedčiť, že išlo iba o jednu pôžičku 1 600 eur, táto pôžička bola poskytnutá jej matke, teda sa jej v podstate netýkala a naviac túto pôžičku žalobcovi za matku vrátila. Uvedené nezodpovedá skutočnosti a žalovaná pôžičku nevrátila. Nevrátila žalobcovi ani sumu 1 600 eur, ktorú vylákala pre svoju matku a nevrátila, ani pôžičku 1 600 eur, ktorú dňa 19.10.2014 uznala na listine a
zaviazala sa vrátiť do konca roka 2016. Po zistení, že žalovaná vo vzťahu k pôžičke 1 600 eur jej matke, uviedla žalobcu do omylu, tento si uvedomil absolútne bezcharakternosť žalovanej, ale aj jej matky, pretože obe podľa vhodnosti, ako sa vec vyvinie, tak sa k pôžičke vyjadrovali, rozhodol sa, že nechce s matkou žalovanej mať žiadny kontakt a neriešil vrátenie uvedenej sumy. Ďalšiu pôžičku si poistil a žiadal, aby žalovaná uznala pôžičku a tiež určila lehotu jej vrátenia. Žalovaná tvrdí, že sumu 1 600 eur titulom pôžičky vrátila. Žiadnym spôsobom neosvedčila toto tvrdenie, nepredložila v zmysle svojho prehlásenia, že na číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX. poukázala 1 600 eur a ani svedkovia, t.j. otec a matka žalovanej, počas výsluchu na pojednávaní jednoznačne neuviedli, že žalovaná vrátila, resp. odovzdala žalobcovi 1 600 eur, tak ako tvrdí. Poukazoval na to, že proti žalovanej svedčí jej reakcia SMS správou na žiadosť o vrátenie peňazí, ktorá 01.05.2017 o 11:12 hod. uvádza, aby si odrátal investície a darčeky, ktoré má dať do záložne a spomína tiež preklady, pri ktorých sedela niekoľko hodín. Tvrdil, že ani matkinu pôžičku a ani svoju pôžičku, žalovaná nevrátila a súd rozhodnutím v podstate podporil žalovanú v jej konaní, čo považuje za rozpor s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru nie je na rozdiel od tvrdenia súdu sporné, či zmluva o pôžičke vznikla, alebo nevznikla. Naopak, súd sa mal upriamiť pri tvrdení žalovanej, že pôžičku vrátila, na dokazovanie o vrátení pôžičky a nie o podstate, teda, či pôžička vznikla, alebo nevznikla. Naopak, súd vyhodnocoval pôžičku, ktorá nesúvisela s potvrdením - uznaním dlhu. Dôvodil, že skutočnosť, že pôžička bola reálna a bola uzavretá potvrdzuje listina zo dňa 19.10.2014, kde žalovaná prehlasuje, že si požičala od žalobcu sumu 1 600 eur a túto v určenej lehote vráti.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku. Nestotožnila sa s tým, že žalobca mal uzavrieť so žalovanou dve pôžičky. Taktiež mala za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v tom, že žalovaná a žalobca mali uzavrieť druhú pôžičku, z ktorej si nárokuje vrátenie finančných prostriedkov. Uviedla, že počas konania žalobca niekoľkokrát menil svoje skutkové tvrdenia, resp. prispôsoboval skutkové tvrdenia vývoju sporového konania tým spôsobom, že akonáhle žalovaná úspešne poprela skutkové tvrdenia žalobcu, tak ten svoje skutkové tvrdenia zmenil tým spôsobom, aby ich prispôsobil danej situácií vo svoj prospech. Najskôr v žalobe tvrdil, že poskytol pôžičku žalovanej vo výške 1 600 eur a o tomto spísali listinu. Následne v písomnom stanovisku zo dňa 28.06.2019 uviedol, že žalovanej poskytol pôžičku a keď ju nevracala, tak ju požiadal, aby mu potvrdila prevzatie peňazí. Ďalším podstatným rozporom žalobcu bolo, že na pojednávaní dňa 11.06.2020 tvrdil, že sa malo jednať o dve uzavreté pôžičky. Tieto zmeny v tvrdení vykonal vždy po úspešnom popretí jeho skutkových tvrdení zo strany žalovanej. Žalovaná poukazovala na to, že ďalším zásadným rozporom bolo, keď žalobca na tom istom pojednávaní dňa 11.06.2020 opäť zmenil svoje skutkové tvrdenie, a to hneď tromi rôznymi spôsobmi, keď prvé tvrdenie bolo, že dňa 19.10.2014 dal žalovanej peniaze do vlastných rúk a v rovnaký deň spolu spísali zmluvu o pôžičke. Druhým tvrdením na tom istom pojednávaní bolo, že žalovanej peniaze požičal mesiac pred podpísaním zmluvy o pôžičke a tretím rozporuplným tvrdením bolo na tom istom pojednávaní, keď tvrdil, že papier podpísaný dňa 19.10.2014 je uznaním dlhu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nevedel ani len ustáliť, kedy reálne prenechal finančné prostriedky žalovanej a kedy platne uzatvorili zmluvu o pôžičke a takisto, či uzatvorili zmluvu o pôžičke alebo dokument, ktorý mala žalovaná podpísať bolo uznanie dlhu. Takéto konanie žalobcu a takisto jeho vyjadrenia sú nedôveryhodné a nepochybne vyvolávajú pochybnosti o tom, či žalobca a žalovaná spolu uzatvorili dve zmluvy o pôžičke. Žalovaná trvala na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom, že odovzdal finančné prostriedky žalovanej v rámci druhej pôžičky a tiež, že žalobca a žalovaná uzatvorili spoločne dve zmluvy o pôžičke. Podľa názoru žalovanej tvrdenie, že žalobca poskytol žalovanej druhú pôžičku v rovnakej hodnote 1 600 eur a takisto, že spoločne uzatvorili dve zmluvy o pôžičke je účelové a toto tvrdenie bolo použité len na základe toho, že žalovaná účinne poprela jeho skutkové tvrdenia. Poukazovala na to, že otec, matka žalovanej a samotná žalovaná svojimi výpoveďami potvrdili vrátenie finančnej čiastky 1 600 eur. Aj napriek tomu, ak by tieto osoby nepotvrdili vrátenie finančnej čiastky 1 600 eur, ktorá bola poukázaná zo strany žalobcu na účet matky žalovanej, tak táto skutočnosť by žiadnym spôsobom nepreukázala, že tzv. druhá zmluva o pôžičke vznikla a takisto, že žalobca v rámci tejto tzv. druhej pôžičky prenechal finančné prostriedky žalovanej. Mala za to, že uvedené konštatovanie žalobcu, ako aj uvedená sms správa v danej veci, sú irelevantné, nakoľko žalobca sám uviedol, že finančné prostriedky, ktoré poskytol na účet matky žalovanej (1 600 eur) si v tomto konaní nenárokuje.
4. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.
5. Posúdením obsahu odvolania žalobcu odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobcu smerujú proti nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).
6. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
7. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
8. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací nevzhliadol dôvodnosť odvolania z pohľadu ani jednej vyššie uplatnenia odvolacích námietok.
9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP. poukazuje. Odvolací súd nemal žiaden dôvod nesúhlasiť s kľúčovými závermi, ktoré viedli súd prvej inštancie k rozhodnutiu spôsobom, ktorý zvolil.
10. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
12. Aj z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva, že ak odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej strany na spravodlivý proces (sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument sporovej strany. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné a napadnutý rozsudok okresného súdu tieto atribúty podľa názoru krajského súdu spĺňa.
13. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v preskúmavanej veci náležitým spôsobom, v potrebnom rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, umožnil
stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP).
14. V preskúmavanej veci je predmetom konania peňažný nárok žalobcu uplatnený proti žalovanej v sume 1 600 eur. Zaplatenia tejto sumy sa žalobca domáha titulom zmluvy o pôžičke.
15. Obsahom zmluvy o pôžičke, ktorá patrí medzi pomenované zmluvy a je upravená v ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka, je prenechanie druhovo určenej veci, jej odovzdanie a povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu. Predmetom zmluvy o pôžičke sú zvyčajne peniaze. Podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je aj určenie času vrátenia druhovo rovnakej veci. Zmluva o pôžičke upravená v citovaných zákonných ustanoveniach je zmluvou neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to bezhotovostným spôsobom, na účet dlžníka, alebo odovzdaním krátkou cestou. Aj keď pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma tak, že táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne, odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je predpokladom uzavretia samotnej zmluvy o pôžičke. Nepochybne teda vyplýva, že vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Nevyhnutným predpokladom je zhodná vôľa oboch strán, teda konsenzus. Iba reálnym odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi vzniká záväzok vrátiť veriteľovi to, čo bolo poskytnuté a tomu zodpovedá právo veriteľa žiadať od dlžníka vrátenie pôžičky. V danom prípade skutočnosť, či došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, bola v konaní pred súdom prvého stupňa sporná.
16. Keďže žalobca sa v konaní domáha vrátenia žalovanej sumy z poskytnutej pôžičky, existenciu ktorej žalovaná popiera, je povinnosťou súdu, ktorý rozhoduje o takto uplatnenom nároku posúdiť, či zmluva bola uzavretá a či je platná. Preukázanie existencie pôžičky zaťažuje žalobcu, na ktorom spočíva dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenie o tom, že so žalovanou uzavreli pôžičku, pretože len tak má možnosť dosiahnuť svoj úspech vo veci.
17. Z výsledkov vykonaného dokazovania prvoinštančným súdom sa existenciu pôžičky žalobcovi preukázať nepodarilo. Vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Nevyhnutným predpokladom je zhodná vôľa oboch strán, teda konsenzus. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorej reálnosť spočíva v tom, že vyjadruje odovzdanie predmetu pôžičky. Iba reálnym odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi vzniká záväzok vrátiť veriteľovi to, čo bolo poskytnuté a tomu zodpovedá právo veriteľa žiadať od dlžníka vrátenie pôžičky.
18. V danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať odovzdanie samotného predmetu pôžičky žalovanej. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého k uzavretiu zmluvy o pôžičke pre absenciu preukázania reálneho odovzdania peňazí žalobcom žalovanej nedošlo. V danom prípade žalobca nepreukázal poskytnutie pôžičky žalovanej. Aj keď existuje listina zo dňa 19.10.2014 podpísaná výlučne žalovanou, tento doklad nepreukazuje reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalobcom žalovanej a preto ani nemohlo dôjsť zo strany žalovanej k platnému uznaniu dlhu.
19. Nejasnosť právnych vzťahov a právnych úkonov urobených medzi žalobcom a žalovanou spôsobila dôkaznú núdzu na strane žalobcu. V dôsledku tejto dôkaznej núdze žalobca nebol schopný preukázať oprávnenosť nároku uvedeného v podanej žalobe. Žalobca vo svojej argumentácii v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ale len zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, na ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a presvedčivo reagoval.
20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej v zmysle § 255 ods. 1 CSP patrí nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).