Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Sa-3-2021.pdf
PDF · 134.07 KB
Case nature
Area
Subarea
16Sa/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou Mgr. Zuzanou Štolcovou, v právnej veci žalobkyne v 1/ rade X. U. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K., R. republika a žalobcu v 2/ rade: GAMEL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 548 122 zastúpených právnou zástupkyňou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom X. XX, XXX XX M., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 11683-3/2019-BA zo dňa 16. mája 2019
rozhodol:
I. Na podklade žaloby žalobcu v 1/ rade z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie so sídlom v Bratislave Číslo: 11683-3/2019-BA zo dňa 16. mája 2019, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca Číslo: 49358-1/2013-CA zo dňa 22. novembra 2013 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie.
II. Žalobu vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade z a m i e t a .
III. Žalobkyni v 1/ rade, žalobcovi v 2/ rade a žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca (ďalej ,,správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím Číslo 49358-1/2013-CA zo dňa 22. novembra 2013 rozhodla, že pani X. U. X., nar. XX.XX.XXXX ( žalobkyňa v 1/ rade) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi GAMEL, s.r.o. (žalobca v 2/ rade) od 01. 03 2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa poukázal na to, že od 1. mája 2010 sa uplatňujú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ,,základné nariadenie“) v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009, (ďalej ,,základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej ,,vykonávacie nariadenie“). Správny orgán prvého stupňa citoval článok 11 ods. 3 , článok 13 ods. 1 a 3 základného nariadenia. Ďalej konštatoval, že dňa 26. februára 2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca kontrolu v sídle zamestnávateľa, kontrolu zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Nezistili pritom prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiadny z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní zamestnanci vypočuli aj Z.. J.. J. T., S., konateľa ACARTUS Slovakia , s.r.o., IČO: 46 095 136, ktorá obchodná spoločnosť má sídlo na Palárikovej ulici č. 76 v Čadci, podľa vyjadrenia ktorého sa dňa 26. februára 2013 v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec a ani konateľ spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pani X. U. X. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. novembra 2013 podali zamestnanec aj zamestnávateľ (žalobcovia v 1/ a v 2/ rade ) v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.
3. Dňa 7. októbra 2015 Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím Číslo: 14488-2/2015- BA konanie o odvolaniach zamestnanca a zamestnávateľa s poukazom na ust. § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení prerušila odo dňa doručenia rozhodnutia o prerušení konania, do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci.
4. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej ,,správny orgán druhého stupňa alebo odvolací správny orgán alebo žalovaný“) rozhodnutím Číslo 11683-3/2019-BA zo dňa 16. mája 2019 odvolanie žalobcu a zamestnávateľa v celom rozsahu zamietla a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. Žalovaná preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie a dospela k záveru, že je vecne správne a v súlade s príslušnou právnou úpravou. Žalovaná poukázala na to, že podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina je zamestnávateľ zapísaný pod obchodným menom GAMEL, s.r.o., s dňom zápisu 14. februára 2012. Tento zamestnávateľ je od 1. marca 2012 prihlásený v registri zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou. Zamestnávateľ prihlásil žalobkyňu v 1/ rade ako zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového poistenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 1. marca 2012. Žalovaný zdôraznil záväznosť koordinačných nariadení, ktoré ako nariadenia Európskeho spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Konkrétne poukázal na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - základné nariadenie a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 - vykonávacie nariadenie, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia a ich úloha. Ďalej rozobral vo všeobecnosti podmienky rozhodné na určenie uplatniteľnej legislatívy, ktorými sú status zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, reálny výkon jeho činností a určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte automaticky nezakladá dôvod pri určovaní uplatniteľnej legislatívy aplikovať čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci základného a vykonávacieho nariadenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava v súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy a za účelom správneho vykonávania koordinačných opatrení bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať, čo sa stalo kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území SR vykonanou dňa 26.02.2013 a následne dňa 5. marca 2013 pobočkou Čadca. V rámci vykonanej kontroly bolo zistené, že pracovné zmluvy so zamestnancami do 28. júna 2012 sú uzatvorené na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume sú už uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa, všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území SR, pričom zamestnávateľ im prácu zadáva telefonicky. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, ako sú pracovné zmluvy a štvrťročné správy o vykonaní pác, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov na určenom mieste v určený deň, z ktorých by bolo zrejmé, že k reálnemu výkonu pracovnej činnosti skutočne došlo. To, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca postupovala správne, podporuje aj určenie uplatniteľnej poľskej legislatívy zo strany ZUS, Oddzial w Opolu. Žalovaný poukázal na zistenie v odvolacom konaní, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Opolu určila, že pani X. U. X. podlieha od 1. marca 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Dňa 10. júla 2015 bolo Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Oddział w Opolu doručené oznámenie číslo: 240000/2015/512-UBS-IG- B6 zo dňa 7. júla 2015, ktorým určila, že pani X. U. X. v súlade s článkom 11 ods. 3 základného nariadenia podlieha od 1. marca 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vydanie napadnutého rozhodnutia v praxi znamená, že na zamestnanca sa v období marec 2012 vzťahujú výlučne legislatíva jedného členského štátu, t.j. legislatíva Poľskej republiky v zmysle článku 11 ods. 3 základného nariadenia. Podľa žalovaného námietky zamestnanca (žalobca) uvedené v odvolaní tak nezaložili dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
5. V zákonnej lehote podali proti vyššie citovanému rozhodnutiu žalovanej správnu žalobu žalobkyňa v 1/ rade a žalobca v 2/ rade. V žalobe uviedli, že žalovaná napadnutým rozhodnutím hrubým spôsobom zasiahla do ich práv a právom chránených záujmov v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že prekročila svoju právomoc danú jej zákonom o sociálnom poistení, v procesnom postupe vydania rozhodnutia nesprávne zistila a vyhodnotila skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis. Namietali, že otázka, či žalobkyňa v 1/ rade ako zamestnanec žalobcu v 2/ rade spĺňa predpoklady pre aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetnom hmotnoprávneho posúdenia. Z článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. Vo veci nie je sporné, že by mala žalobkyňa v 1/ rade bydlisko v Poľsku, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. S poukazom na článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia namietajú oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o zániku povinného poistenia zamestnanca žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii. Žalobcovia poukázali na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Žalobcovia v 1/ a v 2/ rade majú za to, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom, to znamená, že možno vyvodiť záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre vydanie riadneho rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi. Žalobcovia v 1/ a v 2/ rade ďalej namietajú nesprávny procesný postup správnych orgánov. Predovšetkým namietajú absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Žalobcovia sú toho názoru, že uvedené v administratívnom spise absentuje, a preto mali za to, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidlá a zmierovací dialóg neprebehol. Ďalej žalobcovia v 1/ rade a v 2/ rade namietajú zákonnosť prerušenia konania o odvolaniach žalobcov 1/, 2/ žalovanou z dôvodu údajnej nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu. Žalobcovia sú toho názoru, že prerušenie konania zo strany žalovanej bolo účelové, nakoľko v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla. Žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť u poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií, či využila žalobkyňa v 1/ rade opravné prostriedky v Poľsku a v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku.
6. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v podaní zo dňa 28. augusta 2019 (č.l. 41-44 pôvodného spisu sp. zn. 25Sa/24/2019). Stotožnila sa so skutkovým a právnym posúdením veci obsiahnutým v žalobou napadnutom rozhodnutí. Na dôvažok konštatovala, že rozhodnutie vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, a to že vo vzťahu k žalobkyni v 1/ rade došlo zo strany ZUS ako príslušnej inštitúcie v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia k individuálnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, Sociálna poisťovňa toto určenie nenamietala, a preto sa v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym, v zmysle čoho je nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach stalo definitívnym, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi ustanovenými v čl. 16 ods. 2 v spojení s čl. 16 ods. 3. Nakoľko neexistovali protichodné stanoviská, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009.
Sociálna poisťovňa napadnutým rozhodnutím žalobcovi 1/ neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov SR.
7. Žalobcovia v1/ rade a v 2/ rade k doručenému vyjadreniu žalovanej repliku v súdnom stanovenej lehote nepodali.
8. V prejednávanej veci pôvodne správny súd rozhodol rozsudkom č.k. 25Sa/24/2019-54 zo dňa 5. decembra 2019, ktorým žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcov v 1/ rade a v 2/ rade Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/17/2020 zo dňa 02. júla 2021 rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/24/2019-54 zo dňa 5. decembra 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vysloveným záväzným právnym názorom. Vo vzťahu k žalobkyni v 1/ rade kasačný súd vyslovil, že záväzne určenej legislatívy konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či žalobkyňa v 1/ rade spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie na takéto posúdenie, príslušná nie je. Z administratívneho spisu žalovanej nie je jednoznačne preukázaná existencia definitívneho určenia príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia a ani skutočnosť, že prebieha(la) komunikácia s príslušnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky (inštitúcia štátu bydliska) z dôvodu určenia uplatniteľnej legislatívy. Podľa kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím ZUS o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Podľa kasačného súdu, ak sa určenie poľskej legislatívy stalo či stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Žalovanú neobmedzuje ustanovenie § 172 zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní a má možnosť (resp. povinnosť) zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), ak zistí, že nie je správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. Ďalej kasačný súd uviedol, že správny súd sa opomenul vysporiadať s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu v 2/ rade.
9. Následne bola žaloba z pôvodného konania sp. zn. 25Sa/24/2019 zapísaná pod novou sp. zn. 16Sa/3/2021.
10. Krajský súd v Žiline ako správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a rovnako za splnenia podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP. Na termíne dňa 01.12.2021 správny súd verejne vyhlásil rozsudok vo veci a o jeho vyhlásení bola spísaná zápisnica 11. K procesnému postupu krajského súdu ako súdu správneho, ktorý prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sa/3/2021-32 zo dňa 11.10.2021, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 23.11.2021 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline za rešpektovania ust. § 137 ods. 2 a 4 SSP.
12. Správny súd za viazanosti záväzným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. SSP v spojení s § 170 SSP a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne v 1/ rade je dôvodná a preto rozhodnutie žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa zrušil podľa ust. § 191 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a) SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie a žalobu žalobcu v 2/ rade zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.
13. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
Podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený.
Podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ,,základné nariadenie“) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkova ich pozostalých.
Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2001 (ďalej ,,vykonávacie nariadenie“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.
Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.
Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.
Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.
Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.
Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
Podľa § 30 ods. 1 písm. e) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
14. Správny súd za viazanosti právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, na ktorý v podrobnostiach poukazuje, primárne vyhodnocoval skutočnosť, že žalobu podali zamestnanec (žalobkyňa v 1/ rade) a zamestnávateľ (žalobca v 2/ rade). Žalobca v 2/ rade je právnickou osobou. Z uvedeného vyplýva, že žalobu je potrebné posudzovať v inom režime vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade (zamestnávateľ) ako právnickej osobe a v inom režime vo vzťahu k žalobkyni v 1/ rade (zamestnanec), ktorá je fyzickou osobou. V prípade, ak je žalobcom fyzická osoba v sociálnych veciach v zmysle ust. § 134 ods. 2 písm. d) SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby a ani žalobnými bodmi (§ 203 ods. 2 SSP). Iba ak je žalobcom fyzická osoba podľa § 202 ods. 2 SSP, posudzuje správny súd správnu žalobu v sociálnych veciach neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1 SSP. Vzhľadom na rozdielny režim v prípade žalobcu fyzickej osoby a právnickej osoby je správny súd povinný posudzovať správnu žalobu vo vzťahu ku každému zo žalobcov osobitne. Osobitne je potrebné vyhodnotiť aj ich aktívnu legitimáciu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania.
15. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
16. Správny súd vo všeobecnosti uvádza, že správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, ktorý umožňuje komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie. V tejto súvislosti kasačný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 3Sžr/2/2014, v ktorom najvyšší súd uviedol, že: „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania,...“
17. Z obsahu žaloby zo dňa 28.07.2019 (č.l. 1 - 6 pôvodného spisu sp. zn. 25Sa/24/2019) bolo nepochybné, že všetky žalobné námietky žalobcu v 2/ rade smerujú k porušeniu subjektívnych práv žalobkyne v 1/ rade ako zamestnanca žalobcu v 2/ rade. Žalobca v 2/ rade v žalobe napríklad uvádza, že žalobca 1/ nesúhlasí s určenou uplatniteľnou legislatívou Poľskej republiky a interpretuje jeho tvrdenie, že Sociálna poisťovňa je povinná skúmať, či toto konanie bolo v Poľsku právoplatne skončené. Ďalej v žalobe tvrdí, že žalovaná zasiahla do práv žalobcu v 1/ rade v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu. V tejto súvislosti je potrené upriamiť pozornosť na to, že administratívne konanie sa vôbec netýkalo rozhodovania o akýchkoľvek právach, či povinnostiach samotného žalobcu v 2/ rade, ale jeho zamestnanca, t.j. žalobkyne v 1/ rade. Nebolo rozhodované o tom, že by žalobca v 2/ rade podliehal predpisom sociálneho zabezpečenia, ako to tvrdí v žalobe. Ďalej v žalobe tvrdí, že nie je skutkovo podložené, či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom vo veci definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy, avšak opätovne, pokiaľ by aj k tejto dohode došlo, bola by definitívne určená uplatniteľná legislatíva vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi a nie vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade. V žalobe ďalej žalobca v 2/ rade namieta, že reálnosť výkonu činností zamestnanca žalobcu 2/ má žalovaná posudzovať a preverovať v rámci zmierovacieho dialógu, teda opätovne namieta procesný postup žalovanej v súvislosti s posudzovaním uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa má vzťahovať na žalobkyňu v 1/ rade, nie na žalobcu v 2/ rade.
18. Žalobca v 2/ rade tak namieta porušenie iných ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv svojho zamestnanca - žalobkyne v 1/rade. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupmi boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. nariadenia Rady EHS, z § 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi v 2/ rade vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného.
19. V administratívnom, ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 2/ rade. Predmetom konania v tejto veci bolo nevzniknutie povinného poistenia vo vzťahu k účastníkovi, ktorý bol zamestnancom žalobcu v 2/ rade. Predmetom rozhodnutí žalovanej nebolo rozhodovanie o odvodovej povinnosti žalobcu v 2 /rade.
20. S odkazom na § 178 ods. 1 SSP správny súd dodáva, že SSP definuje žalobcu ako fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na svojich subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, že musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich právach, súd žalobu zamietne.
21. Podľa názoru správneho súdu je nesporné, že žalobca v 2/ rade v priebehu konania pred súdom nepreukázal, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv a rovnako je zrejmé, že namietal iné porušenie ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv svojho zamestnanca.
22. Z rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, že správne orgány napadnutými rozhodnutiami nerozhodovali o odvodovej povinnosti žalobcu, ale o tom, že jeho zamestnancovi nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že žalobca v 2/rade nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/23/2015 zo dňa 24.08.2016, v ktorom odvolací súd mal za to, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu, a to aj s poukazom na to, že zákon o sociálnom poistení v § 145 upravuje povinnosť žalovanej vrátiť poistné zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe povinnej odvádzať poistné v tomto prípade žalobcovi. Taktiež tvrdenie žalobcu o porušení jeho práva na podnikanie a práva na dosiahnutie zisku v dôsledku vydania napadnutých správnych rozhodnutí je neodôvodnené, vyvolané len jeho subjektívnym presvedčením, nakoľko žalovaná ako aj správny orgán prvého stupňa konali a rozhodovali v súlade so zákonom a ich zákonným postupom nedošlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu.
23. Skutkovo totožný prípad bol riešený v rozsudku Najvyššieho súdu SR 10Sžsk/26/2017 zo dňa 18.07.2018. Správny súd zamietol žalobu právnickej osoby - zamestnávateľa, ktorý žiadal zrušiť rozhodnutia žalovanej, ktorými bolo rozhodnuté tak, že pribratému účastníkovi zanikli povinné poistenia podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.10.2012. Kasačný súd konštatoval, že sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého žalobca nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv jeho zamestnancov, teda pribratých účastníkov v rade 1/ až 3/, preto kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.
24. Z vyššie uvedených záverov bolo potrebné správnym súdom konštatovať, že žalobca v 2/ rade nemá aktívnu hmotnoprávnu legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov.
25. Vzhľadom na to, že žalobca v 2/ rade nedisponuje hmotnou legitimáciou na podanie správnej žaloby, keďže nebol ukrátený na svojich právach, správny súd žalobu vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade zamietol podľa § 190 SSP. K úplnosti sa dodáva, že správny súd nevidel priestor pre odmietnutie žaloby žalobcu v 2/ rade podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, pretože hoci bol žalobca v 2/ rade, ako bolo zhodnotené vyššie tzv. neoprávnenou osobou na podanie žaloby, nebol až „zjavne neoprávnenou osobou“, pretože bol účastníkom administratívneho konania.
26. Vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti žaloby žalobkyne v 1/ rade (zamestnanca žalobcu v 2/ rade) bol správny súd v zmysle § 469 SSP viazaný právnym názorom vysloveným v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/17/2020. Správny súd vychádzal zo zistenia, ktoré nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobkyňou v 1/ rade je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobkyňu v 1/ rade sa priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
27. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa v 1/ rade má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu v 1/ rade je príslušná poľská inštitúcia ZUS.
28. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že Sociálnej poisťovni, ústredie bol dňa 10.07.2015 poľskou inštitúciou ZUS (príslušnou podľa nariadenia) doručený list vrátane predkladu adresovaný pani X.. Podľa tohto listu subjekt Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddiał w Opoli na základe článku 11 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia a tiež v súlade s článkom 16 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia ( ES) č. 883/2004 informuje adresáta, že pani X. stanovuje poľské právne predpisy sociálneho poistenia ako uplatniteľné pre obdobie od 01.03.2012. Ďalej v tomto liste je uvedené, že ...,,Toto určenie poľských právnych predpisov ako uplatniteľných je predbežné (čl.16 ods. 2 Nariadenia 987/2009). Jeho platnosť môže byť anulovaná, pokiaľ bude mať slovenská inštitúcia opodstatnené námietky. Určenie poľských právnych predpisov ako uplatniteľných bude konečné po uplynutí dvoch mesiacov od doručenia informácie slovenskej inštitúcii, pokiaľ táto v stanovenej lehote nepredloží opodstatnené námietky“. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu bol registračný list FO žalobkyne v 1/ rade prihláška s vyznačením pracovného pomeru s dátumom vzniku poistenia 01.03.2012 u zamestnávateľa GAMEL, s.r.o.. Z administratívneho spisu však skutočnosť definitívneho určenia poľskej legislatívy nevyplývala, teda, či prebieha/-la komunikácia z dôvodu určenia príslušnej legislatívy s príslušnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Tak ako vyplýva z odseku 38. odôvodnenia rozhodnutia kasačného súdu, pokiaľ žalovaný ako i orgán prvého stupňa rozhodovali bez toho, aby vyčkali na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy, tak na to neboli oprávnené, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Súčasne bolo kasačným súdom vyslovené to, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo či stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, pretože iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobkyne v 1/ rade, a v takomto prípade je povinná zastaviť konanie pre neodstraniteľnú prekážku konania.
29. Na základe uvedených záverov správny súd dospel k záveru o existencii dôvodu pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP, a to z dôvodu, že boli vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Zároveň správny súd podľa § 191 ods. 3 písm. a), ods. 4 SSP súčasne so zrušením rozhodnutí správneho orgánu prvého i druhého stupňa vec vrátil na ďalšie konanie orgánu nižšieho stupňa. Podľa názoru správneho súdu postup žalovaného pri vydaní rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia vo vzťahu k žalobkyni v 1/ rade bol v rozpore so zákonom, pretože žalovaný a ani prvostupňový orgán sa nezaoberali svojou právomocou. Z uvedených dôvodov rozhodnutie žalovaného a aj rozhodnutie prvostupňového orgánu podľa vyššie citovaného ustanovenia SSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa orgán verejnej správy musí vyporiadať prioritne s otázkou svojej právomoci s poukazom na skutkový stav.
30. O náhrade trov konania (vrátane kasačného konania) rozhodol správny súd vo vzťahu medzi žalobkyňou v 1/ rade a žalovanou podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP, podľa ktorého správny súd môže tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Hoci žalobkyňa v 1/ rade mala vo veci úspech v plnom rozsahu, správny súd žalobkyni v 1/ rade náhradu trov konania voči žalovanej nepriznal, majúc za to, že dôvod hodný osobitného zreteľa spočíva v okolnosti, že právne postavenie žalobkyne v 1/ sa tým, že bude konanie zastavené, rovná jeho postaveniu, ktoré mala, keď bolo vydané rozhodnutie, ktorým mu poistenie nevzniklo. Išlo teda o žalobu skôr akademickú, formálnu, bez skutočného dopadu na postavenie zamestnanca.
31. O náhrade trov konania (vrátane kasačného konania) vo vzťahu medzi žalobcom v 2/ rade a žalovanou rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhradu trov nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako vo vzťahu medzi žalobcom v 2/ rade a žalovanou nepriznal správny súd náhradu trov ani žalovanej podľa § 168 SSP a contrario, pretože vo vzťahu medzi žalobcom v 2/ rade a žalovanou neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.