Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Sa/14/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako správny súd, v konaní pred sudcom JUDr. Róbertom Bebčákom, v právnej veci žalobcu: D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, XXX XX S., zastúpeného advokátkou: JUDr. Anna Kecerová Veselá, so sídlom F.. J. X/X, XXX XX S., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 33610-6/2020-BA zo dňa 07. apríla 2020, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou zo dňa 25. mája 2020 žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného Číslo: 33610-6/2020-BA zo dňa 07. apríla 2020 a toto rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina Číslo: 6606/2019-ZA-DvN zo dňa 20.09.2019 zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobu odôvodnil tým, že dňom 01. mája 2019 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, v súvislosti s čím si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina rozhodnutím zo dňa 20.09.2019 rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný zamietol rozhodnutím zo dňa 07. apríla 2020. Žalovaný odôvodnil rozhodnutie tým, že žalobca si centrum svojich záujmov vytvoril v Nemecku, s čím žalobca nesúhlasí. Podľa žalobcu žalovaný nesprávne vyhodnotil podstatné dôkazy preukazujúce centrum záujmov žalobcu na území SR a určenie skutočného bydliska žalobcu, keď podľa článku 11 ods. 2 nariadenia je pre určenie skutočného bydliska osoby rozhodujúci úmysel tejto osoby. Podľa žalobcu je rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, a preto je nepreskúmateľné. Žalobca dôkazmi preukazoval, že mal a stále má trvalý pobyt na území SR a po svojom návrate zo zahraničia sa nepretržite zdržiaval v mieste svojho bydliska. Žalobca už počas výkonu zárobkovej činnosti v Nemecku kúpil v roku 2013 na Slovensku stavebný pozemok. V roku 2018 vybavil stavebné povolenie a začal stavať rodinný dom, čo preukazuje jeho úmysel na Slovensku zotrvať. Žalobca je na trvalý pobyt prihlásený na adrese E. XX v dome rodičov, kde reálne býva s manželkou aj dcérou dovtedy, kým neskolauduje vlastný rodinný dom. Žalobca má na území SR príbuzných a všetky rodinné, sociálne, citové či iné väzby vrátane bývania sú pevne spojené so Slovenskou republikou. Konanie žalobcu počas pobytu v Nemecku nasvedčuje tomu, že jeho bydlisko v Nemecku bolo len prechodné. Úmyslom pobytu v Nemecku bolo zabezpečenie financií, aby mohol postaviť rodinný dom na Slovensku, čo svedčí o zachovaní väzieb a centra záujmu na území SR. Žalobca konal v záujme zachovania bydliska a centra záujmov v SR, o čom svedčí skutočnosť, že sa vrátil z cudziny a žije na Slovensku aj s rodinou. To, že býval v nájomnom byte v Nemecku, nesvedčí o vytváraní komfortu a súkromia s úmyslom usadiť sa v danej krajine, ale o úmysle ušetriť na stavbu rodinného domu na Slovensku. Uzavretie manželstva neplánovali a dôvodom uzavretia manželstva bola skutočnosť, že

priateľka otehotnela a čakali spolu dieťa. Manželstvo uzavreli na Slovensku. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nezískal potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti na Slovensku. V posudzovanom období však žalobca získal potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti na území Nemecka a v tejto súvislosti preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie. Žalobca pracoval 6 rokov a 7 mesiacov na území Nemecka u dvoch zamestnávateľov. V konaní tak bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Nemecku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku zo základného pravidla a podľa ktorého by účastník konania poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území SR zachoval bydlisko.

2. Žalobca v ďalšej časti žaloby poukázal na relevantnú právnu úpravu, a to § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, článok 61 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) a článok 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa na určenie skutočného miesta bydliska osoby považuje za rozhodujúci úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Podľa žalobcu nemožno posudzovanie týchto dôvodov zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, ale je potrebné zobrať do úvahy aj ďalšie okolnosti. Žalobca vycestoval za prácou do iného členského štátu EÚ 3 roky po skončení strednej odbornej školy z dôvodu, že si počas týchto rokov nenašiel na Slovensku stabilné pracovné uplatnenie. V roku 2012 sa mu naskytla možnosť nastúpiť do práce v Nemecku a túto ponuku prijal s úmyslom zarobiť peniaze, ktoré neskôr investuje do bývania na území SR. V čase, kedy pracoval v Nemecku, pravidelne navštevoval rodičov a súrodencov, pričom už v čase, kedy odišiel pracovať do Nemecka, mal priateľku, s ktorou plánovali spoločnú budúcnosť. Priateľka si tiež našla zamestnanie v Nemecku, pretože tiež chcela využiť možnosť zarobiť viac peňazí s úmyslom investovať ich do bývania na Slovensku. Manželstvo uzavreli v roku 2014 na Slovensku a dňa 29.05.2015 sa im narodila dcéra, čo bolo motívom pre čo najskorší návrat na Slovensko. Žalobca posledný pracovný pomer v Nemecku skončil z vlastného rozhodnutia v roku 2019 z rodinných dôvodov, pretože sa aj s manželkou rozhodli vrátiť trvalo na Slovensko. V čase pobytu v Nemecku bývali v nájomných bytoch. Žalobca počas pobytu v Nemecku kúpil na Slovensku pozemky, na ktorých začal spolu s manželkou v roku 2018 stavať rodinný dom, na výstavbu ktorého poskytla banka žalobcovi a jeho manželke hypotekárny úver.

3. Podľa žalobcu tak z predložených listinných dôkazov je preukázané tvrdenie, že dôvodom jeho vycestovania a zamestnania v Nemecku bolo len neuplatnenie sa na trhu práce na území SR a snaha získať finančné prostriedky na zabezpečenie bývania na území SR. Centrum záujmov žalobcu tak je a vždy bolo na území SR, kde má silné sociálne a rodinné zázemie a väzby a v súčasnosti aj zabezpečené stabilné bývanie. Žalobca pravidelne Slovensko navštevoval, trávil tu všetky dovolenky a sviatky, pričom limitovaný počet jeho návštev na Slovensku nemožno vzhľadom na vzdialenosť považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území SR. Žalobca v tomto smere poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

4. Žalobca ako prílohu správnej žaloby predložil oznámenie Obce Ďurčiná o začatí kolaudačného konania zo dňa 12.05.2020, pracovnú zmluvu zamestnanca F. R. zo 07.01.2020 a rozhodnutie Materskej školy Ďurčiná o prijatí R. R. na predprimárne vzdelávanie s celodennou formou od 01.09.2019 zo dňa 20.05.2019.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že v zmysle článku 65 základného nariadenia je zrejmé, že základnou zásadou pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu EÚ pre uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti na území SR je to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia na území iného členského štátu. Takouto výnimkou je situácia, ak žiadateľ si zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území SR. Žalovaný ďalej poukázal na článok 1 a článok 11 vykonávacieho nariadenia s tým, že v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 01. mája 2015 do 30. apríla 2019, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť v zmysle § 104 ods. 1

zákona o sociálnom poistení. Na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov. Žalobca teda nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. V posudzovanom období žalobca pracoval na území iného členského štátu - v Nemecku, čo osvedčil formulárom U1 zo dňa 22. júla 2019. Žalobca tak v posudzovanom období dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ, a preto bolo v konaní o jeho dávke potrebné posúdiť, či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Podľa odseku 2 tohto článku je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady, kedy dotknutá osoba si počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú v Nemecku len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Otázka bydliska je v týchto prípadoch zásadná a jej účelom je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu EÚ, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Neskúmanie miesta bydliska by zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti tým, že by mali právo výberu, či o túto dávku požiadajú na území štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu. V prípade žalobcu tak bolo potrebné posúdiť, či si zachoval centrum záujmov na území SR počas výkonu zamestnania v Nemecku. Centrum záujmov podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobca sa na území Nemecka zdržiaval od septembra 2012 do apríla 2019, t.j. 6 rokov a 7 mesiacov, čo je nutné považovať za dlhodobý pobyt, b) situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - v tomto prípade je pracovná história žalobcu spojená prevažne s územím Nemecka, kde pracoval v dvoch pracovných pomeroch, pričom počas pobytu v Nemecku si zamestnanie na území SR nehľadal, a preto možno žalobcovu pracovnú situáciu v Nemecku hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na nemecký pracovný trh. Ďalej je potrebné zohľadniť rodinný stav a rodinné väzby, pričom žalobca sa na území Nemecka zdržiaval s blízkymi osobami - s manželkou a s maloletou dcérou narodenou v roku 2015 v Nemecku, pričom manželka poberala materské dávky podľa nemeckých právnych predpisov. Žalobca uviedol, že na územie Slovenska sa vracal 4 - 5 krát ročne. Ďalej je potrebné zohľadniť bytovú situáciu, najmä to, či je táto situácia stabilná, pričom žalobca počas výsluchu dňa 12. septembra 2019 uviedol, že na území Slovenska nadobudol pozemok, na ktorom v roku 2018 začal stavať rodinný dom, a počas pobytu v Nemecku býval v čase návratov na Slovensko v spoločnej domácnosti s rodičmi a na území Nemecka býval spoločne s manželkou a dcérou postupne v troch podnájmoch. Ďalej je potrebné zohľadniť členský štát, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, a keďže žalobca bol zamestnaný na území Nemecka, kde si plnil daňové povinnosti, je zrejmé, že za štát bydliska na daňové účely sa považuje Nemecko.

6. V zmysle uvedeného tak podľa žalovaného nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania za zachované na území SR a keďže žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné dobu poistenia získanú na území Nemecka zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu požiadal nemeckú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu, pričom z odpovede tejto inštitúcie vyplýva, že žalobca bol v období od 04. júla 2016 do 30. apríla 2019 prihlásený na pobyt v Nemecku. Táto inštitúcia nevyvrátila ani nerozporovala závery žalovaného vo veci posúdenia bydliska žalobcu, z čoho možno vyvodiť, že s uvedeným súhlasí. Žalovaný zvýraznil, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom štáte ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, pretože v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom štáte, v ktorom dotknutá

osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti, a zároveň to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalobca mal možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Nemecka, pričom platí, že nezamestnané osoby nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu, v ktorom si nárok na dávku v nezamestnanosti uplatnia. Nezamestnaní by si mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v tom štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Ak nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, je tento štát povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Túto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku. Žalobca v žalobe zdôraznil, že mal úmysel bývať na území Slovenska, avšak celkovo sa zdržiaval a pracoval v Nemecku viac ako 6 rokov spoločne s najbližšími osobami, čo svedčí o stabilnom usadení sa v tomto štáte a takýto pobyt nie je možné považovať za prechodný, prípadne dočasný. V prejednávanom prípade o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, a preto nebolo potrebné aplikovať článok 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať jeho subjektívny úmysel. Žalovaný zdôraznil, že úmysel nie je možné považovať za rozhodujúcu skutočnosť, pretože v opačnom prípade by nebolo potrebné relevantné okolnosti skúmať, pretože v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci tvrdia, že ich úmyslom bolo vrátiť sa na Slovensko. Podľa názoru žalovaného subjektívne skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova a podobne nemôžu prevážiť objektívne skutočnosti, t.j. dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely). Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. a na judikát NS SR č. , podľa ktorého je otázka bydliska koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu, pričom nie je rozhodujúca citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva.

7. K tvrdeniam žalobcu žalovaný uviedol, že pojem trvalý pobyt na Slovensku nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko, ktorý pojem je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je centrum jej záujmov a kde trávi čas v mimopracovnom čase. NS SR v rozhodnutí sp.zn. konštatoval, že na zachovanie bydliska, centra záujmov na Slovensku nepostačuje zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Žalobca sa počas výkonu zárobkových činností v Nemecku zdržiaval na tomto území. K otázke vlastníctva stavebného pozemku a stavby rodinného domu na Slovensku žalovaný uviedol, že túto skutočnosť zobral do úvahy. Stavba rodinného domu však v porovnaní s ostatnými skutočnosťami, najmä dlhodobou prítomnosťou v Nemecku, stabilnou pracovnou a rodinnou situáciou, nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Pasívne vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku - stavebného pozemku a následne rozostavaného domu, ktorý nebolo možné z objektívnych dôvodov využívať na bývanie, nemôže nespochybniteľným spôsobom byť vyhodnotené ako skutočnosť svedčiaca o zachovaní bydliska na území SR. Nie je možné preukázať, či nadobudnutie nehnuteľnosti bolo vykonané z investičných dôvodov, prípade z dôvodu rekreačného využívania nehnuteľnosti. K rodinným väzbám na Slovensku žalovaný uviedol, že tieto boli preskúmané s tým, že žalobca sa na území Nemecka zdržiaval s najbližšími osobami - manželkou a dcérou, pričom špecifické postavenie týchto osôb ako najbližších osôb je v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý je uvedený v spomínanom rozsudku, s tým, že nie je správne bez ďalšieho klásť na roveň vzťahy k rodičom a vzťahy k prípadnej manželke a prípadným deťom. Žalovaný prihliadol na prítomnosť osôb a súrodencov žalobcu na Slovensku, avšak v prípade dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, a preto prítomnosť rodičov a súrodencov na Slovensku nepreukazuje zachovanie bydliska. Žalobca sa s manželkou a dcérou zdržiaval v zahraničí, kde si vytvorili samostatnú domácnosť, a preto aj rodinná situácia žalobcu svedčí o vytvorení väzieb na území Nemecka.

8. Čo sa týka návratov na Slovensko 4-5 krát ročne, tak podľa názoru žalovaného takéto návštevy alebo dovolenky trávené na Slovensku neznamenajú bez ďalšieho, že by dotknutá osoba nemala dlhodobý záujem zotrvať v zahraničí, a preto nemôžu preukazovať zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku. Žalovaný vo vzťahu k žalobcovi zohľadňoval dĺžku jeho prítomnosti na území členského štátu Európskej únie 6 rokov a 7 mesiacov a tiež situáciu žalobcu v podobe stabilnej pracovnej situácie, orientáciu

na nemecký pracovný trh, prítomnosť najbližších osôb v Nemecku a plnenie daňových povinností na území Nemecka, čo jednoznačne preukazuje, že žalobca si nezachoval počas výkonu činnosti zamestnanca v Nemecku väzby so Slovenskou republikou. Žalobca v konaní nenavrhol vykonanie žiadnych ďalších dôkazov a v zápisnici o výsluchu zo dňa 12. septembra 2019 podpisom osvedčil, že uviedol všetky skutočnosti, o ktorých mal vedomosť, že by mohli byť relevantné pri posudzovaní jeho väzieb na území Slovenska. Čo sa týka žalobcom uvádzaných dôvodov a okolností jeho odchodu do zahraničia, žalovaný uviedol, že v zmysle článku 11 vykonávacieho nariadenia nie sú dôvody a okolnosti odchodu rozhodujúcimi skutočnosťami svedčiacimi o mieste bydliska a na tieto okolnosti je možné nahliadať len ako na doplňujúce skutočnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v prípade pochybností o mieste bydliska, k čomu v prípade žalobcu nedošlo. K tvrdeniu žalobcu, že posledný pracovný pomer v Nemecku ukončil zo svojho podnetu z dôvodu, že sa plánoval vrátiť na Slovensko, žalovaný uviedol, že práve takéto ukončenie posledného pracovného pomeru v Nemecku z vlastného podnetu je jednou zo skutočností, ktorá svedčí o jeho stabilnej pracovnej situácii na tomto území. Ku skutočnostiam, na ktoré poukázal žalobca a ktoré nastali po jeho návrate zo zahraničia - navštevovanie materskej školy na Slovensku s maloletou dcérou a zamestnanie manželky na Slovensku, žalovaný uviedol, že v súlade s článkom 65 ods. 2 základného nariadenia sa preukázanie zachovania bydliska na území SR počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ, a preto skutočnosti, ktoré nastali po návrate žalobcu na územie SR, sú v tomto konaní irelevantné. Žalovaný ďalej poukázal na najnovšie rozsudky NS SR vo veci posúdenia bydliska, v ktorých sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadom bydliska a tiež na viaceré rozsudky krajských súdov. Žalovaný tak považoval zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné a nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Nemecku zachované bydlisko na území SR, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti na území Nemecka zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

9. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

10. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 29.07.2019 požiadal Sociálnu poisťovňu o dávku v nezamestnanosti. Podľa zápisnice zo dňa 12.09.2019, ktorej predmetom bolo zistenie presného, úplného skutkového stavu a dokazovanie skutočností pre posúdenie zachovania bydliska žiadateľa (žalobcu) na území SR, uviedol žalobca okolnosti týkajúce sa jeho pobytu v Nemecku ohľadom svojej pracovnej, rodinnej, bytovej situácie s tým, že do spisu žalobca predložil doklad o stavebnom povolení, kúpnu zmluvu zo dňa 15.05.2015, výpis z listu vlastníctva, doklad o životnom poistení, výpis o podaní daňového priznania a zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru.

11. Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina rozhodnutím Číslo: 6606/2019-ZA-DvN zo dňa 20. septembra 2019 rozhodla, že žalobca podľa a podľa článku 61 Nariadenia č. 883/2004 nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení uviedla, že z vykonaného dokazovania vo vzťahu k vykonávaniu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu možno pracovnú situáciu žalobcu v Nemecku hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na nemecký pracovný trh. Žalobca v Nemecku býval v troch podnájmoch spolu s manželkou a dcérou, ktorá sa narodila v Nemecku, pričom na Slovensku vlastní rodinný dom, ktorý ešte nie je skolaudovaný. Žalobca dlhodobo pracoval na území Nemecka, kde sa zdržiaval, býval a trávil voľný čas, platil zdravotné odvody a dane, a preto za štát jeho bydliska na účely aplikácie článku 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti. Žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, a preto sa článok 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia na žalobcu nevzťahuje a ani nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 základného nariadenia.

12. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie cestou právnej zástupkyne datované dňa 08. októbra 2019. V odvolaní žalobca poukázal na relevantnú právnu úpravu s tým, že posúdenie jeho väzieb na území SR počas výkonu zamestnania v inom členskom štáte je v napadnutom rozhodnutí nesprávne, zakladajúce sa na svojvoľnom posúdení bez racionálneho základu. Žalobca za prácou vycestoval z dôvodu, že si počas troch rokov nenašiel stabilné pracovné uplatnenie na Slovensku. Ponuku v Nemecku prijal len za účelom, aby zarobil peniaze, ktoré neskôr investuje do bývania na území SR. Poukázal na to, že počas práce v Nemecku pravidelne navštevoval rodičov a súrodencov. S priateľkou plánovali spoločnú budúcnosť a investovali do bývania na Slovensku. Počas pobytu v Nemecku bývali len v

nájomných bytoch a takéto bývanie nemožno považovať za stabilné bývanie ani za trvalé bydlisko. Žalobca aktuálne stavia rodinný dom, ktorý je rozostavaný a zatiaľ nebol skolaudovaný. Trvalý pobyt má stále evidovaný na území SR. Obmedzený počet návštev Slovenskej republiky nemožno podľa žalobcu považovať za relevantný dôvod zániku jeho centra záujmov na území SR. Žalobca tak žiadal, aby odvolací orgán rozhodnutie zmenil tak, že žalobca má nárok na dávku v nezamestnanosti.

13. Žalovaný rozhodnutím Číslo: 33610-6/2020-BA zo dňa 07. apríla 2020 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. V konaní o uplatnenom nároku bolo potrebné posúdiť zachovanie väzieb žalobcu na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. Žalovaný v zmysle úpravy článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia poukázal na okolnosti týkajúce sa žalobcu vo vzťahu k dĺžke a trvalosti jeho prítomnosti na území dotknutých členských štátov, situáciu žalobcu vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, jeho rodinného stavu a rodinných väzieb, jeho bytovej situácie a členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 Nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok žalobca sa v Nemecku zdržiaval spolu s najbližšími osobami - manželkou a dcérou. V súlade s týmto rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu, orientácia na nemecký pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Nemecka a rodinná situácia žalobcu vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (pracovná situácia na Slovensku a v Nemecku, pravidelné návraty na Slovensko za rodinnými príslušníkmi, vycestovanie do zahraničia z finančných dôvodov, uzavretie manželstva na Slovensku, ukončenie pracovného pomeru v Nemecku z dôvodu návratu na Slovensko, bytová situácia v Nemecku a na Slovensku, evidovaný trvalý pobyt na Slovensku). Odvolací orgán mal za preukázané, že počas výkonu zamestnania v Nemecku sa žalobca dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný aj mimopracovný čas spolu s najbližšími osobami a platil zákonné odvody i dane na území Nemecka s tým, že tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Nemecka. Príslušná nemecká inštitúcia v odpovedi žalovanému uviedla, že žalobca bol prihlásený na trvalý pobyt v Nemecku, z čoho je zrejmé, že táto inštitúcia nevyvrátila ani nerozporovala závery žalovaného vo veci posúdenia bydliska žalobcu. Nie je preto možné považovať za zachované bydlisko žalobcu na území SR. Nárok na dávku v nezamestnanosti by si nezamestnaná osoba mala prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a krajských súdov v obdobných veciach. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu ohľadom pracovnej situácie, návratov na Slovensko, vycestovania z finančných dôvodov, uzavretia manželstva, bytovej situácie a evidovaného trvalého pobytu, argumentoval žalovaný obdobne ako vo vyjadrení k podanej žalobe. Čo sa týka úmyslu dotknutej osoby, žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. s tým, že nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia vrátane podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom, ktorý neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný tak dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol.

14. Krajský súd v Žiline ako správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa pri skonštatovaní absencie dôvodu pre nariadenie pojednávania podľa až e) a za splnenia podmienok podľa vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

15. K procesnému postupu krajského súdu ako súdu správneho, ktorý prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -64 zo dňa 23. 11. 2021, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline za rešpektovania ust. a .

16. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

17. Podľa sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

18. Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

19. Podľa , ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

20. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa a nasl. v medziach žalobných bodov ( a ), pričom zistil, že žalobu je potrebné zamietnuť ako nedôvodnú podľa .

21. Podľa o sociálnom poistení v znení účinnom v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

22. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

23. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

24. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

25. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia: „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

26. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

- vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

- v prípade študentov zdroja ich príjmov;

- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

27. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

28. Krajský súd konštatuje, že medzi žalobcom a žalovaným bolo predovšetkým sporné určenie bydliska, resp. centra záujmov žalobcu ako podmienky pre zohľadnenie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v Nemecku na nadobudnutie nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. V zásade za štát bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti a prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území iného členského štátu zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia, predstavujú výnimku z tohto pravidla. Správny súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, že v danom prípade boli preukázané také skutkové okolnosti, ktoré svedčia o tom, že žalobca si nezachoval väzby na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

29. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, preto bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Nemecka do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Nemecka.

30. Podkladom rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu boli listiny tvoriace administratívny spis žalovaného vrátane dokladov predložených žalobcom v rámci administratívneho konania. Všetky tieto dôkazné prostriedky boli rozhodujúce pri posúdení, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že zistené skutočnosti preukázali vytvorenie centra záujmov žalobcu na území Nemecka.

31. Správny súd konštatuje, že na posúdenie centra záujmov a bydliska dotknutej osoby je potrebné aplikovať článok 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V ňom sú uvedené kritériá, ktoré sú rozhodné pre toto posúdenie. Pokiaľ by tieto kritériá nepostačovali pre riadne zistenie skutkového stavu, potom by v zmysle článku 11 ods. 2 bolo potrebné zisťovať úmysel žalobcu, pohnútky a dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby odišiel do Nemecka, a pohnútky, ktoré ho viedli k návratu na Slovensko. Správny súd však dospel k záveru, že žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vykonali dostatočné dokazovanie a zistili všetky relevantné skutkové okolnosti. Správne orgány v kontexte kritérií stanovených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia správne posúdili dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Nemecka, keď zistili, že žalobca sa v Nemecku zdržiaval počas obdobia 6 rokov a 7 mesiacov. Zároveň bolo zistené, že počas tohto obdobia bol žalobca zamestnaný u nemeckých zamestnávateľov, a to až do obdobia, kedy z vlastného podnetu posledný pracovný pomer v Nemecku ukončil. Je preto namieste aj správnym súdom konštatovať, že žalobcova pracovná situácia v Nemecku bola dlhodobo stabilná a keďže žalobca, ako vyplýva z jeho vyhlásenia zo dňa 29. júla 2019, si zamestnanie na Slovensku ani nehľadal, je tiež možné ustáliť jeho orientáciu na nemecký pracovný trh. Čo sa týka vyhodnotenia rodinnej situácie žalobcu a jeho rodinných väzieb, správne orgány ustálili, že žalobca sa v Nemecku zdržiaval so svojou najbližšou rodinou, teda spolu s manželkou a s maloletou dcérou, pričom počas tohto obdobia sa na územie Slovenska vracal 4-5 krát ročne a na území SR trávil dovolenky. Žalobca argumentoval tým, že na Slovensku mal väzby na svojich rodičov a súrodencov, či ďalšiu rodinu. Vo vzťahu k tejto argumentácii považuje krajský súd

za potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. , v ktorom sa Najvyšší súd SR ako súd kasačný stotožnil s názorom, že nemožno považovať za rozhodujúci dôkaz poznatok o návratoch žalobcu za rodičmi do miesta trvalého bydliska. Aj vo vzťahu k ďalšej argumentácii žalobcu, ktorý poukazoval na skutočnosť, že investoval do stavebného pozemku a následne do výstavby rodinného domu na území SR, je potrebné poukázať na názor NS SR vyslovený v tomto rozhodnutí, podľa ktorého nie je možné za rozhodujúce považovať ani to, že po skončení pracovného pomeru sa žalobca vrátil na Slovensko a zarobené peniaze investoval do nehnuteľnosti (v prípade prejednávanom pred NS SR do rodičovského bytu). Najvyšší súd ďalej v tomto rozhodnutí zvýraznil rozdiel medzi vzťahmi k manželke a deťom a vzťahmi k rodičom, keď konštatoval, že podľa mienky kasačného súdu sú právne aj mravné povinnosti voči manželke a deťom, pokiaľ ide o spoločný život, hospodárenie, výchovu detí a priamu právnu povinnosť ich živiť, nepochybne zásadnejšie a vyžadujú si omnoho vyššie nasadenie ako pravidelný a celkom prirodzený kontakt s rodičmi, hoci aj voči nim má potomok právne a morálne záväzky. V danom prípade podľa kasačného súdu nepostačovalo na dôkaz zachovania bydliska ani to, že takýto pracovník má vo svojej krajine pôvodu manželku a deti. V prejednávanom prípade, však ako už bolo konštatované, žalobca spolu so svojou pôvodne priateľkou a následne manželkou a ich maloletou dcérou sa spoločne zdržiavali v Nemecku, čo v kontexte uvedeného opätovne vedie k záveru o správnosti posúdenia dotknutej situácie správnymi orgánmi.

32. V prejednávanej veci nie je možné za rozhodujúci považovať ani tvrdený úmysel žalobcu, či jeho pohnútky, pre ktoré si hľadal zamestnanie v Nemecku, a pohnútky, pre ktoré sa následne vrátil na územie SR. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR vyjadril aj k týmto otázkam, pričom konštatoval, že otázka bydliska je koncipovaná ako faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Krajský súd sa tak stotožnil so záverom žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že s ohľadom na skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, nie sú pochybnosti o tom, kde bolo dané centrum záujmov žalobcu, a preto nebolo namieste subjektívny úmysel žalobcu aplikovať a skúmať. Krajský súd tiež považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že posudzovanie týchto otázok je predmetom už ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, napríklad vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. .

33. Nad rámec uvedeného krajský súd uvádza, že samotné návštevy rodičov či súrodencov v krajine pôvodu nemôžu bez ďalšieho preukazovať zachovanie bydliska vzhľadom na to, že žalobca je plnoletý a prirodzene sa očakáva jeho osamostatnenie a vytvorenie vlastnej domácnosti, čo napokon žalobca učinil tým, že jeho najbližšia rodina (manželka s dcérou) sa s ním zdržiavali v Nemecku. Vo vzťahu k bytovej otázke žalobcu v Nemecku je správny súd názoru, že len samotná skutočnosť, že v Nemecku žalobca svoju bytovú otázku riešil formou prenájmu bytu, nemôže viesť k záveru, ktorý by spochybňoval existenciu jeho centra záujmov. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca síce v rozhodnom období počas svojho pobytu v Nemecku vlastnil na území Slovenskej republiky nehnuteľnosti, a to pôvodne pozemky a následne rozostavaný dom, avšak tieto v danom čase neboli spôsobilé zabezpečiť žalobcovi a jeho rodine bývanie. Je potrebné opätovne zvýrazniť, že žalobca sa dlhodobo zdržiaval v Nemecku spolu s najbližšími osobami, s ktorými si práve v Nemecku vytvoril spoločnú domácnosť. Je tiež namieste správnym súdom poukázať na skutočnosť, že v danom období si žalobca všetky svoje daňové povinnosti plnil práve na území Nemecka, teda práve Nemecko je potrebné považovať za členský štát EÚ, ktorý je miestom bydliska žalobcu na daňové účely.

34. Čo sa týka dokladov predložených žalobcom v prílohe podanej správnej žaloby je potrebné správnym súdom uviesť, že v zmysle úpravy ust. vychádza správny súd zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Zároveň je v tomto prípade podľa úpravy ust. a contrario správny súd viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a pre rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ( ). Správny súd je teda pri preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy viazaný skutkovým stavom, ktorý tu bol v čase rozhodovania orgánu verejnej správy, a preto na skutočnosti, ku ktorým došlo následne po tomto rozhodnutí orgánu verejnej správy, nie je možné prihliadať. Žalobca predložil doklad o začatí kolaudačného konania Obcou Ďurčiná zo dňa 12.05.2020, na ktorý doklad tak nie je možné prihliadať, keďže preukazuje stav v čase po právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Bez ohľadu na uvedené však pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu nemôže byť relevantný nielen doklad o začatí kolaudačného konania datovaný po rozhodnutí orgánu verejnej správy, ale ani ďalšie doklady predložené žalobcom, a to pracovná zmluva zo dňa

07.01.2020, či rozhodnutie o prijatí maloletého dieťaťa žalobcu do materskej školy zo dňa 20.05.2019, ktoré doklady sú datované pred rozhodnutím žalovaného o podanom odvolaní žalobcu, keďže tieto doklady preukazujú okolnosti, ktoré nastali po tom ako žalobca ukončil svoj posledný pracovný pomer v Nemecku. V súlade s článkom 65 ods. 2 základného nariadenia sa totiž preukázanie zachovania bydliska na území SR počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí hodnotí najmä podľa okolností daných v čase výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ, a preto skutočnosti, ktoré nastali neskôr, nemôžu mať na určenie centra záujmov žalobcu dopad. Vo vzťahu k dokladom dodatočne predkladaným žalobcom je namieste krajským súdom poukázať tiež na skutočnosť, že v zápisnici o výsluchu pred správnym orgánom dňa 12.09.2019 za prítomnosti svojej právnej zástupkyne žalobca uviedol, že voči obsahu zápisnice nemá žiadne námietky ani pripomienky a že doložil všetky doklady, ktoré mohol, a uviedol všetky skutočnosti a viac už nemá čo doložiť ani uviesť. Ako už bolo konštatované, ďalšie dodatočne predložené doklady zo strany žalobcu, nepreukazovali okolnosti, ktoré by boli relevantné vo vzťahu k posúdeniu miesta centra jeho záujmov.

35. Z vykonaného dokazovania tak možno správnym súdom konštatovať, že súčasťou skúmania miesta bydliska a centra záujmov žalobcu správnymi orgánmi nebolo len preukázanie skutočností, ktoré by svedčili o nezachovaní bydliska na území Slovenskej republiky, ale zároveň aj zisťovanie reálnych podmienok existencie väzieb napríklad bývania, rodinných vzťahov tak v mieste výkonu zamestnania ako aj na Slovensku. Podľa správneho súdu za takto zistených skutkových okolností možno nad rámec akýchkoľvek pochybností konštatovať, že v danom prípade došlo správne k určeniu centra záujmov žalobcu na území Nemecka. Žalovaný v dostatočnom rozsahu posúdil kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotil a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Aj podľa názoru správneho súdu zo zistených skutočností a okolností veci vyplýva, že žalobca si predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmu v Nemecku, kde sa počas výkonu zamestnania dlhodobo zdržiaval spoločne aj s blízkymi osobami, býval tu, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že sa žalobca pravidelne vracal na Slovensko, že na území Slovenskej republiky žili jeho príbuzní a investoval tu do nehnuteľností.

36. Správny súd je toho názoru, že pri aplikácii základného nariadenia je potrebné postupovať v súlade s jeho cieľom, ktorým je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne pred tým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti, a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pokiaľ by v prípade žalobcu bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a inštitúciami následne vyplácajúcimi dávky. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Nemecka, prípadne požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti na územie Slovenskej republiky.

37. Správny súd potom námietky žalobcu v podanej žalobe nevyhodnotil ako dôvodné, keď nezistil, že by centrum záujmov žalobcu bolo na území Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán a rovnako tak žalovaný sa v rámci administratívneho posúdenia zaoberali všetkými relevantnými skutočnosťami, vyhodnotili všetky dôkazy tak jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach a z vykonaného dokazovania zistený skutkový stav následne správne právne posúdili. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že v danom prípade si žalobca počas svojho zamestnania v Nemecku nezachoval centrum svojich záujmov na území Slovenskej republiky, a teda mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti. Správny súd preto žalobu podľa ust. v celom rozsahu zamietol.

38. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko nevzhliadol dôvody pre to, aby ich bolo možné spravodlivo požadovať. Naviac zo spisového materiálu vznik trov na strane žalovaného nevyplýval a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.