Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Sa-12-2020.pdf
PDF · 115.15 KB
Case nature
Area
Subarea
43Sa/12/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobkyne: Anna Czajka, nar. 25.9.1961, bytom Sepa-Szarzyńskiego 5, 50-351 Wrocław, Poľská republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: K. N. I. nar. XX.X.XXXX, bytom Z. K. XA/X, XX-XXX Y. - Y., Poľská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 41872-3/2020-BA zo dňa 26.3.2020, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanej a ďalšiemu účastníkovi konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 4.5.2020 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej číslo: 41872-3/2020-BA zo dňa 26.3.2020, ktorým žalovaná zamietla jej odvolanie a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava číslo: 700-11-GC09/2020-16 zo dňa 22.1.2020 tak, že zamestnancovi Z. X., nar. XX.X.XXXX ako zamestnancovi zamestnávateľa K. N. I. - GZ CONZULTING, IČO: 45506108, so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca (podnikateľský subjekt ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení ku dňu 2. júna 2012) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 2. septembra 2010 do 31. januára 2012 podľa slovenskej legislatívy. 2. Žalobkyňa v žalobe namietala porušenie predpisov materiálneho práva v súvislosti s neprimeraným použitím čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ďalej čl. 5 tohto vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobkyne k sociálnemu poisteniu. Žalobkyňa ďalej namietala, že Sociálna poisťovňa neprihliadala na dôkazy ňou predložené, čoho výsledkom bolo svojvoľné hodnotenie dôkazov zo strany žalovanej a nedostatočne vykonané dokazovanie. Ďalej uviedla, že podľa pracovnej zmluvy mala plniť úlohy, ktoré dostala na území Slovenska, pričom práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti poukázala na čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. Poukázala tiež na to, že na základe pracovnej zmluvy bola zaregistrovaná pre potrebu poistenia v Slovenskej republike, a preto podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce v inom štáte únie podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčená je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právny vzťah, ako aj uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho
zabezpečenia. Tvrdí, že poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle, pričom toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. Takýto postup je preto v rozpore s účelom čl. 48 až 51 zmluvy o fungovaní Európskej únie (články 39 a 42 konsolidovaného znenia), ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Námietky zo strany Sociálnej poisťovne, že nebola vykonávaná práca sú neopodstatnené, pretože žalobkyňa má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku a taktiež aj spoločnosť má dostatočnú dokumentáciu preukazujúcu, že jej činnosť na území Slovenska je legálna a skutočná. 3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 21.9.2020 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 4. Poukazovala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len "základné nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t. j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len "ZUS") Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Pre účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. 5. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ako prvostupňový správny orgán pôvodne vydala rozhodnutie č. 700-0168/2011-23 zo dňa 8.9.2011, v ktorom rozhodla, že zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa. Pôvodné rozhodnutie napadol odvolaním žalobkyňa ako zamestnanec. Následne žalovaná ako druhostupňový správny orgán preskúmala odvolaním napadnuté pôvodné rozhodnutie a odvolanie zamestnanca v celom rozsahu zamietla a pôvodné rozhodnutie potvrdila rozhodnutím č. 8696-3/2014-BA zo dňa 10.1.2014. Pôvodné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.2.2014. Proti pôvodnému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie podal zamestnanec žalobu na krajský súd, pričom Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 21Scud 4/2014-47 zo dňa 19.8.2016 žalobu zamestnanca zamietol ako nedôvodnú. Následne zamestnanec voči rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 21Scud 4/2014-47 zo dňa 19.8.2016 podal odvolanie na Najvyšší súd SR,
pričom Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 9Sžso 91/2016 zo dňa 13.12.2017 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 21Scud 4/2014-47 zo dňa 19.8.2016 tak, že pôvodné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, ústredie na ďalšie konanie. 6. Podľa právneho názoru NS SR, vyslovenom v rozsudku č.k. 9Sžso 91/2016 zo dňa 13.12.2017 otázku, či zamestnanec spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda, či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je však príslušná Poľská republika. Sociálna poisťovňa je povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczen Spolezcnych (ďalej len ZUS), a v prípade, že by s nim nesúhlasila je povinná postupovať podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím A1. 7. Sociálna poisťovňa, ústredie, rešpektujúc právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu č.k. 9Sžso 91/2016 zo dňa 13.12.2017 zrušila pôvodné rozhodnutie rozhodnutím č. 6869-16/2018-BA zo dňa 9.11.2018 a vec vrátila Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava na nové prejednanie a rozhodnutie. 8. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ako prvostupňový správny orgán, rešpektujúc právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 9Sžso 91/2016 zo dňa 13.12.2017 požiadala listom č. 328-8/2019-TT zo dňa 16.1.2019 príslušnú ZUS o preverenie, či zamestnanec spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda, či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, či zamestnancovi bola určená uplatniteľná legislatíva a ak nebola, požiadala o jej určenie. 9. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 700-12-GC09/2019-16 zo dňa 21.1.2019 konanie vo veci vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti prerušila odo dňa doručenia tohto rozhodnutia účastníkom konania do dňa úplného zistenia skutkového stavu veci. 10. Žalovaná ďalej uviedla, že jej v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia - ZUS č. 470000/511-308/2019-UBS1 zo dňa 16. októbra 2019, ktorým ZUS v súlade s čl. 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov určila, že zamestnanec - žalobkyňa podlieha v období od 2. septembra 2012 do 31. januára 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. 11. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, rešpektujúc právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR, č.k. 9Sžso 91/2016 zo dňa 13.12.2017 mala za preukázané, že zamestnanec v období od 2. septembra 2012 do 31. januára 2012 podliehal právnym predpisom Poľskej republiky, pričom o uplatniteľnej legislatíve (hmotnoprávne posúdenie) rozhodol príslušný orgán, ktorým bol ZUS. Z uvedeného dôvodu, Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava vydala prvostupňové rozhodnutie. 12. V tejto súvislosti poukázala aj na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 10Sžso/20/2015, podľa ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, nie je v kompetencii súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné aj v prípade, ak by k nemu došlo v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia. 13. Sociálna poisťovňa v danom prípade nevyhodnocovala podmienky na určenie uplatniteľnej legislatívy, pretože na to v zmysle koordinačných nariadení nebola príslušná. Túto právomoc mala Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, ktorá po analýze zistených skutočností a zhromaždených dokladov určila zamestnancovi poľskú uplatniteľnú legislatívu. 14. Koordinačné nariadenia neupravujú konkrétnu formu určenia uplatniteľnej legislatívy, resp. neustanovujú príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia povinnosť určiť uplatniteľné právne predpisy vo forme rozhodnutia, ktoré by nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. V čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov je však jednoznačne ustanovené, za akých okolností sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stáva definitívnym, a teda aj konečným v zmysle koordinačných nariadení, pričom jedinou podmienkou je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia a oznámenia o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy. 15. Vo vzťahu k námietke žalobkyne o neprimeranosti použitia čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia /žalobkyňa v žalobe nesprávne uvádza čl. 11 ods. 2 písm. a) / a s tým súvisiacim stavom, že v danom období podlieha uplatniteľnej legislatíve dvoch štátov, žalovaná uviedla, že ZUS ako aj Sociálna poisťovňa majú za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti zamestnanca na území SR
nedochádza, a teda tu neexistuje súbeh v zmysle čl. 13 (3) základného nariadenia ako naznačuje žalobkyňa. Zamestnanec preto podlieha systému sociálneho poistenia len jednej krajiny, t.j. Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. V tejto súvislosti ďalej uviedla, že zamestnávateľ síce prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, to znamená do systému slovenského sociálneho poistenia, od 2. septembra 2010, v súvislosti s čím bolo zamestnancovi automaticky vygenerované za účelom registrovania, rodné číslo, avšak uvedená skutočnosť nemá za následok, že zamestnanec podlieha uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky. 16. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je opodstatnené. V tomto smere žalovaná uviedla, že postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V prípade osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike však cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje výlučne v zmysle koordinačných nariadení, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom a pri rozhodovaní vychádzala výlučne zo stanoviska ZUS o určení uplatniteľnej legislatívy tak, ako to vyplýva z právneho názoru vyslovenom v rozsudku NS SR, č.k. 9Sžso 91/2016 zo dňa 13. decembra 2017. 17. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení ďalej uviedla, že žalobkyňa v celej žalobe neuviedla konkrétne ustanovenia koordinačných nariadení ani vnútroštátnych predpisov, ktorých porušenia by sa mala dopustiť. 18. Vo svojom písomnom vyjadrení žalovaná v závere uviedla, že Sociálna poisťovňa vedie register poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, pričom je povinná kontrolovať správnosť údajov v tomto registri. V prípade, že sú v registri poistencov uvedené nesprávne údaje, je Sociálna poisťovňa povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci zo stavom právnym. 19. Do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou bol zamestnanec zamestnávateľom prihlásený na obdobie od 2. septembra 2010 do 31. januára 2012. Vzhľadom na určenie poľských uplatniteľných predpisov zo strany ZUS, bolo potrebné odstrániť následky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov. Pobočka Sociálnej poisťovne preto za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydala v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len zákon o sociálnom poistení) rozhodnutie o nevzniku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie, vzhľadom na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky príslušnou inštitúciou ZUS, čím bolo nepochybné, že zamestnanec od 2. septembra 2010 do 31. januára 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, bolo v rámci odvolacieho konania potrebné prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím teda Sociálna poisťovňa len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Rovnaký právny názor v tomto smere vyjadril aj Krajský súd v Žiline v rozsudku č.k. 21Scud 14/2014 zo dňa 26.7.2017 a takéto konštatovanie je uvedené aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sžso 41/2015 zo dňa 22.8.2017, v ktorom Najvyšší súd ustálil, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov. 20. Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, postupom podľa § 137 ods. 4 SSP, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovanej a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 21. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 (ďalej len „základné nariadenie“), toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
22. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
23. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
24. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
25. Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.9.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
26. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
27. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
28. Podľa obsahu spisového materiálu žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 26.3.2020 žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 22.1.2020.
29. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná okrem iného konštatovala, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúce len právne postavenie fyzickej osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t. j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Za tohto stavu je preto dôležité skúmať nielen status osoby, ale aj reálny výkon činnosti, za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi aj zneužívania v tejto oblasti. Pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti je vhodné vychádzať taktiež napr. z dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že počet hodín, ktoré má zamestnanec za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, by nemali vzbudzovať pochybnosti o rentabilnosti vykonávanej práce. V danom prípade sa však individuálne dochádzanie z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovanie pár hodín týždenne javí ako neefektívne, t.j. je predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú príjmy, ktoré sú zaručené v pracovnej zmluve. Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti, teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), v Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku (ďalej len praktická príručka), ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Praktická príručka presnejšie definuje podmienky uvedené v koordinačných nariadeniach a má pomáhať, aby nedošlo k dezinterpretácii pravidiel týchto koordinačných nariadení. Jej cieľom je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, ktoré právne predpisy, ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Splnenie kritérií registrovaného sídla alebo miesta podnikania spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska dotknutého zamestnanca na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s príslušnou inštitúciou členského štátu, v ktorom má dotknutý zamestnávateľ sídlo alebo miesto podnikania. Ak dotknutý zamestnávateľ nespĺňa podmienky určenia registrovaného sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na jeho zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má sídlo alebo miesta
podnikania. V danom prípade Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ako prvostupňový správny orgán na základe šetrenia zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti zamestnávateľ samostatnú kanceláriu nemá. Doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese C. XX, XXX XX Q., pričom pracovné zmluvy zo zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo poštou. 30. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava zistila, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, v zmysle čl. 76 (4) prvá veta základného nariadenia, oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Vzhľadom k tomu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa ako prvostupňový správny orgán pristúpila k vydaniu rozhodnutia. 31. Samotný priebeh administratívneho konania bol už tunajším súdom ozrejmený, pričom Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava sa listom zo dňa 16. januára 2019 opätovne obrátila na ZUS v zmysle čl. 76 základného nariadenia o poskytnutie informácie vo veci určenia legislatívy, či zamestnanec spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v odlišných členských štátoch. Zároveň požiadala o zaslanie konečného rozhodnutia o uplatniteľnej legislatíve pre zamestnanca. 32. V konaní nebolo sporným, že žalobkyňou je fyzická osoba, občan Poľskej republiky s bydliskom v Poľskej republike, ktorá v rozhodnom čase vykonávala činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá súčasne bola ako zamestnanec vedená v registri poistencov Sociálnej poisťovne Slovenskej republiky od 2. septembra 2010 do 31. januára 2012, keď Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava konštatovala, že ako zamestnancovi zamestnávateľa K. N. I. - GM CONZULTING jej nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 2. septembra 2010 podľa slovenskej legislatívy. 33. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného nariadenia priamo vzťahuje Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. 34. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. 35. Z ustanovenia článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. 36. Nakoľko v prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa má bydlisko v Poľskej republike, na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS. 37. Podľa zistenia súdu, v súlade so stanoviskom žalovanej, príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, ako to vyplýva z jej oznámenia č. 470000/511-308/2019-UBS1 zo dňa 16.10.2019 podľa článku 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov určila, že žalobkyňa ako zamestnanec podlieha v období od 2. septembra 2012 do 31. januára 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, ktoré určenie sa vzhľadom na nedostatok námietok Sociálnej poisťovne stalo definitívnym a pre súd rozhodujúcim v tejto veci záväzným. 38. Vzhľadom k uvedenej skutočnosti sú okolnosti zamestnávania žalobkyne na území Slovenskej republiky, ako aj jej námietky týkajúce sa porušenia ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia irelevantnými, rovnako ako jej tvrdenia týkajúce sa nepripustenia dôkazov, ktoré žalobkyňa vo svojom podaní žiadnym spôsobom neidentifikovala. 39. Nakoľko súd v postupe žalovaného vo veci v obsahu jeho rozhodnutia, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v spornom prípade sociálneho poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z., nezistil dôvody pre navrhované zrušenie rozhodnutia, žalobu podľa § 190 SSP (Správny súdny poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z.) ako nedôvodnú zamietol. 40. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v konaní úspešnému žalovanému a ďalšiemu účastníkovi vo veci žiadne trovy uplatniteľné podľa § 168, resp. § 169 nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.