Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Sa-77-2021.pdf
PDF · 104.15 KB
Case nature
Area
Subarea
14Sa/77/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Vékonyovou v právnej veci žalobcu M. G., bytom Y.H. XXA/XX, XX-XXX V.-V., P. republika, právne zastúpený JUDr. Ing. K. M., advokátkou so sídlom K., J.M. T. XXX/X proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 35828-2/2019-BA zo dňa 20. marca 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd z r u š u j e žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava č. 35828-2/2019-BA zo dňa 20. marca 2019 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tak ako bude vyčíslená v uznesení vyššieho súdneho úradníka.
odôvodnenie:
1. Správny súd konštatuje, že pôvodne bola správna žaloba podaná žalobcom a spoločnosťou N. B., s.r.o., so sídlom K.. Konanie o tejto žalobe bolo vedené na tunajšom súde pod spisovou značkou 14Sa/20/2019. Vo veci správny súd rozhodol rozsudkom č.k.14Sa/20/2019-72 zo dňa 19.10.2020 tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalovaná podala kasačnú sťažnosť a kasačný súd napadnutý rozsudok tunajšieho súdu zrušil z dôvodu, že nebola predložená plná moc právnej zástupkyne na zastupovanie spoločnosti N. B., s.r.o. (v tom čase žalobcu 2) a súčasne bolo potrebné znova posúdiť aktívnu legitimáciu tejto spoločnosti ako žalobcu 2). Kasačný súd sa meritórne nezaoberal napadnutým rozsudkom tunajšieho súdu, dôvodom vyhovenia kasačnej sťažnosti boli len procesné otázky týkajúce sa výlučne žalobcu 2).
2. Po zrušení veci je právna vec vedená pod spisovou značkou 14Sa/77/2021, pričom správny súd zistil, že žalobca 2) bol dňa 20.10.2021 vymazaný z obchodného registra, zanikol bez právneho nástupcu. Z tohto dôvodu bolo uznesením č.k. 14Sa/77/2021-18 zo dňa 10.11.2021 konanie o žalobe žalobcu 2) zastavené. Správny súd teda ďalej koná len so žalobcom uvedeným v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorý bol pôvodne vedený ako žalobca 1).
3. Správny súd konštatuje, že žalobca sa podanou správnou žalobou domáha preskúmania a zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla jeho odvolanie a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 38506-7/2018-PB zo dňa 28.11.2018. Prvostupňovým rozhodnutím pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, že žalobcovi ako zamestnancovi spoločnosti N. B., s.r.o. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti (ďalej len poistenie) od 28.02.2013 podľa slovenskej legislatívy. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že ani kontrolou vykonanou u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.
4. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná preskúmavaným rozhodnutím, pričom v odôvodnení poukázala na to, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia (ďalej aj ZUS) určila, že žalobca podliehal od 01.03.2012 do 28.02.2013 predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že od 01.03.2013 žalobca vykonával činnosť ako SZČO na území Poľska a na základe oznámenia Sociálnej poisťovne, ústredie reálne nedochádzalo k výkonu činnosti tejto osoby na území Slovenskej republiky, ZUS určila, že žalobca podlieha od 01.03.2013 právnym predpisom Poľskej republiky. Vydané rozhodnutie teda vychádza z uvedeného stavu, keď deklaruje zánik poistenia žalobcu podľa tunajších predpisov.
5. Žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedla, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci iba status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale reálny výkon činnosti. Zdôraznila, že formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu ešte zamestnancovi nezakladá automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Na základe vykonanej kontroly u zamestnávateľa žalobcu nebol preukázaný skutočný výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky.
6. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal prekročenie právomoci žalovanej s poukazom na znenie Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „základné nariadenie“) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Zdôraznil, že v Poľsku nebolo konanie pred ZUS doposiaľ právoplatne skončené. Uplatniteľná legislatíva teda nie je určená. Na uvedené pritom upozornili už v odvolacom konaní, ktoré bolo vedené pred správnym orgánom. Zdôraznil, že vzhľadom na to, že má bydlisko v Poľskej republike, na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná ZUS a nie slovenské správne orgány, a to s poukazom na článok 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pre prípad, že by správny súd dospel k záveru, že správny orgán mal oprávnenie na vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj zákon), namietal zákonnosť rozhodnutia pre nedodržanie procesného postupu určenia uplatniteľnej legislatívy s poukazom na absenciu zmierovacieho dialógu a pre nezákonnosť prerušenia odvolacieho konania.
7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a na základnú úlohu týchto nariadení, ktorou je určenie uplatniteľnej legislatívy pri súbehu sociálnych poistení dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ. Zároveň poukázala na povinnosť inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia vzájomné spolupracovať a informovať sa o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky správny orgán zistil rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že žalobca ako zamestnanec spoločnosti N. B., s.r.o. reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia oznámil poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia - ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Následne Sociálnej poisťovni bolo dňa 23.12.2013 doručené oznámenie ZUS č. 020000/ UBS/OM/401/PW/216/2013 zo dňa 11.12.2013, ktorým ZUS určila, že žalobca 1) od 01.03.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, čo Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu nenamietala, čím sa určenie stalo definitívnym bez potreby vykonania zmierovacieho dialógu. Žalovaná odkazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/20/2015, v zmysle ktorého je takéto definitívne určenie pre súd záväzné. K nedostatku právomoci žalovaná uviedla, že v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy u zamestnanca žalobcu, ale prvostupňový správny orgán rozhodol len o zániku sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bola len deklarovaná skutočnosť, že žalobcovi v spornom prípade zaniklo poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
8. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej zotrval na dôvodoch podanej žaloby a k námietke nedostatku právomoci žalovanej poukázal na záver uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 1Vs/1/2018.
9. Žalovaná v duplike k vyjadreniu žalobcu uviedla, že záver tohto rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia sa týka prípadov, kedy bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia. V prejednávanej veci však došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia.
10. Správny súd opätovne konštatuje, že dôvodom zrušenia jeho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci boli procesné dôvody týkajúce sa žalobcu 2), ktorý bol zamestnávateľom žalobcu (predtým žalobcu 1). Tieto dôvody odpadli z dôvodu, že žalobca 2) zanikol bez právneho nástupcu a konanie s týmto účastníkom bolo zastavené. Vzhľadom na to, že kasačný súd sa nevyjadril k meritu veci správny súd nemá dôvod meniť svoje pôvodné rozhodnutie vo veci. S poukazom na uvedené správny súd konštatuje, že preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa § 199 a nasl. SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených nielen v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP, a ustálil, že správna žaloba bola podaná dôvodne.
11. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca bol do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou ako zamestnanec žalobcu 2) prihlásený od 1.3.2012 do 31.12.2013. Registrácia bola vykonaná na základe pracovnej zmluvy, ktorú zamestnanec s bydliskom v Poľskej republike uzatvoril so žalobcom, a podľa ktorej mal pre neho vykonávať pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky. Súčasťou administratívneho spisu je aj formulár PD A1, ktorým bol žalobca registrovaný v systéme slovenského sociálneho poistenia od 01.03.2012 do 28.02.2013.
12. V liste zo dňa 11.12.2013 č. 020000/UBS/OM/401/PW/216/2013 poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS žalobcovi oznámila, že mení svoje stanovisko v prípade určenia príslušnej legislatívy obsiahnuté v liste zo dňa 07.10.2013 a tento list stráca svoju právnu moc. Súčasne mu oznámila, že počínajúc od 01.03.2013 podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia.
13. Dňa 08.03.2013 prvostupňový správny orgán vykonal u žalobcu kontrolu za kontrolované obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 a zistil, že zamestnávateľ vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky nedochádza.
14. Dňa 28.11.2018 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. 38506-7/2018-1/2013-PB, podľa ktorého žalobcovi, ktorý bol zamestnancom spoločnosti N. B., s.r.o. zaniklo poistenie dňa 28.02.2013. Svoje rozhodnutie odôvodnil výsledkami vykonanej kontroly, keď nebolo preukázané, že zamestnanec žalobcu reálne vykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Na odvolanie žalobcov sa vecou zaoberala žalovaná, ktorá prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdila a odvolania žalobcov zamietla ako nedôvodné, a to z dôvodov uvedených vyššie.
15. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
16. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
17. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;
18. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
19. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
20. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 21. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
22. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
23. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
24. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.
25. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.
26. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.
27. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.
28. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
29. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
30. V konaní nebolo sporné, že žalobca je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorý vykonáva činnosť na vlastný účet (podnikanie) v Poľskej republike a ktorý zároveň uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou N. B., s.r.o., K. ako zamestnávateľom na výkon závislej činnosti v Slovenskej republike. Na zamestnanca žalobcu sa z tohto dôvodu priamo vzťahovalo základné nariadenie, ktoré v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je právnym aktom únie, ktoré je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
31. Na posúdenie, či u zamestnanca žalobcu dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej osoby a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby (podnikateľskej činnosti) v odlišných členských štátoch, je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného to, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia).
32. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná jedine poľská inštitúcia ZUS. Táto inštitúcia v tejto veci aj rozhodla, pričom bolo určené, že do 28.02.2013 žalobca podliehal predpisom slovenského práva v oblasti sociálneho poistenia a od 01.03.2013 predpisom práva Poľskej republiky. Nebolo zistené, že by rozhodnutie ZUS v tejto otázke nebolo záväzné. Je zrejmé, že nebolo zo strany žalovanej ako inštitúcie dotknutého členského štátu namietané, čím sa stalo definitívnym.
33. Z obsahu administratívneho spisu je ďalej zrejmé, že žalobca bol registrovaný v slovenskom registri poistencov na základe formulára PD A1, a to na obdobie od 01.03.2012 do 28.02.2013. Uvedený formulár nebol zrušený, avšak nebol ani následne predĺžený. V tejto situácii správne orgány rozhodli o zániku poistenia žalobcu dňa 28.02.2013.
34. Ako bolo uvedené vyššie, z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalovaná vydala žalobcovi formulár A1 (potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), v zmysle ktorého deklarovala, že sa na neho počas obdobia od 01.03.2012 do 28.02.2013 vzťahujú slovenské právne predpisy o sociálnom zabezpečení a že tento subjekt nemá povinnosť platiť príspevky v inom štáte. Za tejto situácie je napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie nadbytočné.
35. Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala formulár PD A1 na základe oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia o predbežnom určení legislatívy. Nebolo preto pochybností o tom, že práve a len v období od 01.03.2012 do 28.02.2013 (na ktoré bol formulár PD A 1 vydaný) sa vo vzťahu k žalobcovi uplatňujú právne predpisy o sociálnom zabezpečení Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie. Za uvedených okolností potom nezostalo sporné to, či povinné poistenie žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky zaniklo. Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o dni zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, rozhodnutie je duplicitným, keďže uvedené bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z relevantného potvrdenia - formulára A1, ktorého platnosť (resp. správnosť podporných podkladov, na základe ktorých bol vydaný) na to oprávnenými inštitúciami spochybnená ani nebola. Uvedené závery vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/16/2018 zo dňa 26.06.2019.
36. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že bydlisko žalobcu je v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná poľská inštitúcia ZUS. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že o tejto otázke bolo skutočne touto inštitúciou aj rozhodnuté. Nebolo zistené resp. preukázané, že by uvedené rozhodnutie nebolo záväzné. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy
iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve (uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia sp. zn. 1Vs/1/2018 zo 04. decembra 2018). Rovnako ako žalovaná o vzniku povinného poistenia pri vydaní formulára A1 osobitné rozhodnutie nevydávala, tak je nadbytočné, aby o zániku povinného poistenia vydávala samostatné rozhodnutie, keďže vznik a zánik povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy je deklarovaný v samotnom formulári a účastníkom konania sú uvedené dátumy od počiatku známe. Zo spisového materiálu taktiež nevyplýva, z akého dôvodu žalovaná iniciatívne považovala otázku zániku povinného poistenia za spornú a vydala rozhodnutie, keď v administratívnom spise absentuje akákoľvek požiadavka oprávnenej osoby o predĺženie doby, na ktorú bol formulár A1 vydaný, resp. požiadavka o vydanie nového formulára. Z argumentácie uvedenej v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu podľa názoru správneho súdu navyše vyplýva, že žalovaná vyhodnocovala a riešila predovšetkým otázku možného trvania (pokračovania) povinného poistenia žalobcu podľa slovenskej legislatívy, čo ale nekorešponduje s výrokom rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (o zániku poistenia). Dôsledne tak nezohľadnila skutkovú situáciu, ktorá zo spisového materiálu vyplýva, čo má za následok nezrozumiteľnosť samotného rozhodnutia, keďže sa vo svojom rozhodnutí zaoberala predovšetkým posudzovaním tých právnych otázok, ktorých zodpovedanie je rozhodné nie pri zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy (ktorý údaj je účastníkom z formulára A1 od počiatku známy), ale vyhodnocovaním kritérií rozhodných pre určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle koordinačného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, ktorá právomoc jej s poukazom na čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nepatrí.
37. S poukazom na vyššie uvedené nebolo žalobou napadnuté rozhodnutie vydané v súlade so zákonom. Uvedené viedlo k jeho zrušeniu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia podľa § § 191 písm. d) SSP. V ďalšom konaní bude žalovaná konať v súlade s vysloveným právnym záverom.
38. Pokiaľ sa týka ďalších námietok uvádzaných v správnej žalobe, správny súd sa nimi nezaoberal, nakoľko ich dôvodnosť či nedôvodnosť nemôže mať za následok iné rozhodnutie vo veci.
39. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté v zmysle § 175 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšším súdnym úradníkom tunajšieho súdu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.