Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-74-2020.pdf
PDF · 104.43 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/74/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Strategia Invest, s.r.o., so sídlom Polianky 11, 841 01 Bratislava, IČO 47 040 335, zastúpeného: Mgr. Iveta Gavačová, advokátka so sídlom SNP č. 148, 916 01 Stará Turá, proti žalovanému: Strategia, s. r. o., so sídlom Zrínskeho 9, 811 03 Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO 46 471 880, zastúpenému: JUDr. Barbora Vrbová, advokátka, so sídlom Wilsonova 6, 811 07 Bratislava, v konaní o zaplatenie 100.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 36Cb/4/2017-164 zo dňa 29.11.2019 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 36Cb/4/2017-164 zo dňa 29.11.2019 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,- Eur, úrok z omeškania 9,05 % p.a. zo sumy 100.000,- Eur od 08.11.2014 až do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň rozhodol, že žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania vo výške 100% voči žalovanému, pričom o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 17.07.2017 na základe zmluvy o úvere zo dňa 03.05.2013 požičal žalobca žalovanému dňa 06.05.2013 peňažnú sumu vo výške 100.000,- Eur s tým, že žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi požičanú sumu do 1,5 roka odo dňa poskytnutia úveru. Žalovaný obdržal finančné prostriedky na účet dňa 07.05.2013. Úver bol podľa zmluvy po túto dobu, teda 1,5 roka bezúročný. U oboch subjektov je úver riadne zaúčtovaný v účtovníctve. Žalovaný požičanú sumu v lehote splatnosti nevrátil, preto mu dňa 29.05.2017 zaslal žalobca výzvu na úhradu záväzku zo zmluvy o úvere.
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi doloženými v spise a ustálil nasledovný skutkový stav: Z výzvy na úhradu záväzku zo zmluvy o úvere zo dňa 29.05.2017 žalobcu, adresovanej žalovanému vyplýva, že žalobca žiadal žalovaného o vrátenie sumy 100.000,- Eur, keďže predmetnú sumu ako dlžník neuhradil. Rovnako tak žiadal žalobca o úhradu úrokov z predmetnej sumy a úrokov z omeškania od 08.11.2014, a to všetko do 10.06.2017. Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva, že dňa
06.05.2013 bola na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX zaslaná suma vo výške 100.000,- Eur s označením pôžička. Z výpisu z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX vyplýva, že dňa 07.05.2013 bola pripísaná platba z čísla účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX vo výške 100.000,- Eur. Dňa 22.10.2013 bola na č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX vrátená pôžička vo výške 8.000,- Eur. Súd konštatoval, že sa v rámci dokazovania oboznámil aj s ďalšími dôkazmi predloženými v konaní, ako napr. s výpismi z obchodného registra, s príkazom na úhradu, s výpisom účtu žalobcu a žalovaného, s tabuľkou vyhotovenou žalovaným s transakciami žalovaného so žalobcom za rok 2013 a rok 2014.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, 2, § 218 C.s.p., § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 265, § 266 § 269 ods. 2, § 502, § 503 Obchodného zákonníka a § 37, § 657 Občianskeho zákonníka.
5. Zo zmluvy označenej ako zmluva o úvere uzavretej podľa § 497 Obch. zák. medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom súd zistil, že podľa bodu 1 veriteľ podpisom tejto zmluvy potvrdzuje, že požičal dňa 06.05.2013 dlžníkovi peňažnú sumu vo výške 100.000,- Eur na rozvoj činností v oblasti stavebníctva. Podľa bodu 2 dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje, že dňa 07.05.2013 obdržal od veriteľa peňažnú sumu vo výške 100.000,- Eur. Podľa bodu 3 dlžník sa zaväzuje požičanú sumu vrátiť veriteľovi do 1,5 roka odo dňa poskytnutia úveru. Podľa bodu 4 zmluvné strany sa dohodli, že úver je po dobu 1,5 roka bezúročný a je možné ho vrátiť aj pred termínom uvedeným v bode 3 tejto zmluvy. Podľa bodu 5 v otázkach touto zmluvou priamo neupravených sa použijú príslušné ustanovenia Obch. zák. Strany mali predmetnú zmluvu podpísať dňa 03.05.2013.
6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáha zaplatenia 100.000,- Eur, ktoré boli pripísané žalovanému na účet dňa 07.05.2013 z titulu zmluvy o úvere. Sporným medzi stranami nebolo, že predmetné finančné prostriedky na účet žalovaného v daný deň pripísané boli, avšak žalovaný namietal právny dôvod vzniku tejto pohľadávky, keď rozporoval, že strany uzavreli zmluvu o úvere, ktorá neobsahovala dohodu o úrokoch. Podľa názoru žalovaného je predmetná zmluva absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 OZ, keďže bola uzavretá v iný deň, ako je uvedený v dátume podpisu zmluvy, o čom svedčí obsah tejto dohody. Sporným bolo aj vrátenie predmetnej sumy zo strany žalovaného, čo žalobca rozporoval. Nesporným v konaní bola výzva zo strany žalobcu zo dňa 29.05.2017 doručená žalovanému, ktorou ho žalobca vyzval na vrátenie poskytnutej sumy vo výške 100.000,- Eur, najneskôr do 10.06.2017.
7. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že medzi stranami konania ako podnikateľmi vznikol obchodno-záväzkový vzťah uzatvorením zmluvy o úvere. Súd vychádzal z obsahu tejto zmluvy, pričom dospel k záveru, že obsahuje všetky podstatné náležitosti obsahovo sa vzťahujúce k zmluve o úvere. V tejto súvislosti súd upozornil, že zmluva o úvere musí obsahovať záväzok dlžníka vrátiť finančné prostriedky spolu s úrokom, tento strany do splatnosti pohľadávky v bode 4 dojednali tak, že úver je po dobu 1,5 roka bezúročný. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia § 502 Obch. zák., strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne, čo sa stalo aj v danom prípade. Pre vznik zmluvy o úvere zákon nevyžaduje, aby v zmluve bola dohodnutá výška úrokov. V predmetnom prípade preto platí, že bola dojednaná obvyklá výška úrokov. Zo samotného obsahu zmluvy, jej označenia s uvedením ustanovenia § 497 a nasl. Obch. zák. a následného výkladu argumentum a contrario, bolo zrejmé aj stranám pri jej uzatváraní, že úver sa úročí po uplynutí doby 1,5 roka od jej uzavretia v obvyklej výške úrokov (§ 502 Obch. zák.). Zároveň ide o dobu, kedy nastala splatnosť pohľadávky, čo je vzhľadom na dispozitívnosť právnej úpravy možné dohodnúť si tak, že vznik povinnosti platiť úroky z úveru vznikne až ku dňu splatnosti pohľadávky.
8. Pokiaľ ide o dátum podpisu na zmluve, súd poukázal na to, že žalobca tvrdil, že došlo k chybe pri podpise, keď draft zmluvy zaslala právna zástupkyňa žalobcu žalobcovi s uvedením pôvodného dátumu, zatiaľ čo strany tento pri podpise zmluvy prevzali bez jeho následnej úpravy. V tomto smere súd zdôraznil, že chyby v písaní a v počítaní nevyvolávajú neplatnosť právneho úkonu za predpokladu, že význam (obsah) prejavu vôle je nepochybný. Predpokladá sa, že k chybám došlo iba pri písomnom vyhotovovaní právneho úkonu, spravidla nepozornosťou, bez vplyvu na slobodu, vážnosť, určitosť a zrozumiteľnosť prejavu vôle a bez pôsobenia omylu. Nezrozumiteľný je právny úkon vtedy, keď ani jeho výkladom nie možné zistiť, čo ním malo byť po slovnej či inej stránke vyjadrené, v dôsledku čoho druhej strane nie je umožnené sa s týmto obsahom zoznámiť a chápať ho (bližšie pozri rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 30.09.1997 sp. zn. 5 Cmo 494/96). Z okolnosti, že zmluva je datovaná (podľa dohody účastníkov) iným dňom, než v ktorom bola (má byť) podpísaná (a táto okolnosť je z
obsahu zmluvy poznateľná), nie je možné usudzovať, že by bola neurčitá, nezrozumiteľná alebo pre inú vadu neplatná (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 11.03.2008, sp. zn. 21 Cdo 1145/2007). Vzhľadom na vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že z predmetnej zmluvy je zrejmé a poznateľné, že je datovaná nesprávnym dátumom (zmluva mohla byť podpísaná najskôr 07.05.2013), a preto v zmysle vyššie citovanej judikatúry, súd nepovažoval danú nesprávnosť za okolnosť, ktorá by spôsobovala absolútnu neplatnosť zmluvy.
9. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluva o úvere je platná, žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške 100.000,- Eur dňa 07.05.2013 na základe zmluvy o úvere, avšak žalovaný tieto finančné prostriedky žalovanému nevrátil. Žalovaný sa v rámci procesnej obrany bránil tým, že finančné prostriedky boli žalobcovi vrátené, avšak túto skutočnosť žiadnymi dôkazmi v konaní nepreukázal. V konaní predložil žalovaný listinu - tabuľku žalovaného s označením rôznych platieb adresovaných žalobcovi, ale aj v prípade týchto tvrdení boli predmetné platby označené iným právnym titulom ako vrátenie úveru, resp. pôžičky, okrem dvoch prípadov, a to z dňa 22.10 2013 vo výške 8.000,- Eur a dňa 19.12.2014 vo výške 2.000,- Eur, ktoré žalobca rozporoval. Predmetnú tabuľku podložil žalovaný listinným dôkazom - výpisom z účtu žalovaného za obdobie mesiaca máj 2013 a október 2013. Predmetný výpis obsahoval odoslanie len jednej z dvoch týchto platieb, a to vrátenie pôžičky dňa 22.10.2013 vo výške 8.000,- Eur na účet XXXXXXXXXXX/XXXX. Žalobca rozporoval, že ide o účet žalobcu, rovnako aj zaslanie a tým vrátenie akejkoľvek časti finančných prostriedkov. Žalovaný v tomto smere nenavrhol žiadne ďalšie dokazovanie. V rámci negatívnej dôkaznej teórie - žalobca nebol povinný preukazovať skutočnosť, ktorá nenastala, ale práve žalovaný mal preukázať tvrdenie, týkajúce sa vrátenia finančných prostriedkov žalobcovi, súd konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. S ohľadom na vyššie uvedené skutkové a právne závery, súd žalobu zamietol.
10. Okrem istiny požadoval žalobca aj zaplatenie 9,05 % p.a. zo sumy 100.000,- Eur od 08.11.2014 až do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pohľadávka bola podľa zmluvy splatná dňa 07.11.2014. S ohľadom na uvedené a z dôvodu, že sa žalovaný dostal s peňažným plnením do omeškania, žalobca si uplatnil príslušenstvo žalovanej pohľadávky nasledujúcim dňom po splatnosti pohľadávky, teda dňom 08.11.2014. Od tohto dátumu súd zaviazal žalovaného na zaplatenie príslušenstva žalovanej pohľadávky, keďže dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Výšku úrokov z omeškania súd určil v súlade s vyššie citovaným ustanovením v príslušnej základnej úrokovej sadzbe, teda zvýšenej o 0,05 %, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.
11. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa so svojimi záväzkami dostal do omeškania, vznikol žalobcovi aj nárok na zaplatenie sumy 40,00 Eur, a to titulom nároku na paušálnu náhradu podľa § 369c ods. 1 Obch.zák. v spojení s § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z.
12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, keďže žalobca bol v plnom rozsahu úspešný.
13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „Csp"), „súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam" a podľa § 365 ods. 1 písm. a podľa § 365 ods. 1 písm. h) Csp „rozhodovanie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci" a podľa § 365 ods. 1 písm. e) Csp „súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností."
14. Poukázal na to, že Okresný súd Bratislava I v odôvodnení rozsudku v bode 40. konštatoval, že pre vznik zmluvy o úvere zákon nevyžaduje, aby v zmluve bola dohodnutá výška úrokov, v predmetnom prípade preto platí, že bola dojednaná obvyklá výška úrokov. S týmto žalovaný nesúhlasí a má za to, že súd opomenul dôležité skutočnosti a to, že zo zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva povinnosť žalovaného vrátiť 100.000,- Eur po 1,5 roku bez úroku ako je to ustanovené v zmluve o úvere bod. 4. Pričom zákonná úprava v obchodnom zákonníku pri zmluvách o úvere požaduje úrok buď v presne stanovenej výške alebo vo výške obvyklej, ide o kogentnú náležitosť, preto je vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytovaní finančných prostriedkov, tak ako to bolo medzi žalobcom a žalovaným. Zo zmluvy je zrejmé, že žalovaný mal povinnosť po uplynutí 1,5 roka
peniaze žalobcovi vrátiť, v opačnom prípade sa žalovaný dostane do omeškania a žalobcovi prináleží úrok z omeškania, čo je úplne iný úrok ako úrok vyplývajúci zo zmluvy o úvere.
15. Žalovaný ďalej uviedol, že zo strany žalovaného bol do súdneho spisu založený výpis z účtu žalovaného, z ktorého je preukázané, že žalovaný poslal žalobcovi na účet dňa 31.10.2013 sumu 125.000,- Eur s popisom transakcie „Strategia Invest, a.s. VKLAD DO ZÁKLADNÉHO IMANIA." Napriek skutočnosti, že v popise transakcie bolo uvedené vklad do základného imania, v tom čase žalovaný ako jeden zo spoločníkov žalobcu mal vklad 380.000,- Eur a splatených 190.000,- Eur, až do 18.04.2016. Splatený vklad v sume 190.000,- Eur bol uhradený z kúpnej zmluvy a zmluvy o postúpení práv a povinnosti z územného rozhodnutia a stavebného povolenia uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Predmetná zmluva bola založená do súdneho spisu. Súd sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal napriek tomu, že na nich bolo poukazované od samotného začiatku súdneho konania.
16. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie.
17. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný považuje úverovú zmluvu za neplatnú, no nepopiera, že na účet žalovaného bola poukázaná čiastka 100.000,- Eur. Vrátenie tejto sumy žiadnym spôsobom žalovaný nepreukázal. Skutočnosť, že dňa 31. 10. 2013 bolo na účet žalobcu zo strany žalovaného poukázaných 125.000,- Eur s popisom transakcie vklad do základného imania, nemôže podľa neho slúžiť ako dôkaz vrátenia požičanej sumy. Žalovaný je spoločníkom žalobcu, preto bolo jeho povinnosťou splatiť vklad do základného imania. Iný výklad by znamenal, že spoločnosť žalobcu si sama sebe splatila vklad za spoločníka - žalovaného. Čo sa týka úročenia, alebo neúročenia požičanej sumy, žalobca zotrval na svojom doterajšom vyjadrení.
18. K vyjadreniu žalobcu zaslal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom poukázal na skutočnosť, že v popise transakcie zo dňa 31.10.2013 bolo síce uvedené vklad do základného imania, v tom čase však žalovaný ako jeden zo spoločníkov žalobcu mal vklad 380.000,- Eur a splatených 190.000,- Eur, až do 18.04.2016. Splatený vklad v sume 190.000,- Eur bol uhradený z kúpnej zmluvy a zmluvy o postúpení práv a povinnosti z územného rozhodnutia a stavebného povolenia uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Má za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, ako boli finančné prostriedky vo výške 125.000,00 Eur použité, zaúčtované, keďže k splateniu vkladu došlo až 18.04.2016.
19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 30.11.2021. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne.
20. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili písomnou formou Zmluvu o úvere, na základe ktorej boli dňa 7.5.2013 prevedené žalovanému finančné prostriedky vo výške 100.000,- Eur. Dlžník sa zaviazal vrátiť finančné prostriedky do 1,5 roka odo dňa poskytnutia úveru, s tým že po dobu 1,5 roka je úver bezúročný a je možné ho vrátiť aj pred uplynutím tohto termínu. Dňa 29.5.2017 zaslal žalobca žalovanému výzvu na úhradu záväzku zo zmluvy o úvere z dôvodu, že dlžník úver nevrátil, pričom podľa čl. 3 zmluvy o úvere bol povinný vrátiť veriteľovi požičanú sumu do 1,5 roka odo dňa poskytnutia úveru, teda do 7.11.2014. Vo výzve sa ďalej uvádza, že počas doby 1,5 roka bol úver bezúročný. Po uplynutí tejto doby, teda od novembra 2014 je veriteľ oprávnený požadovať bežný úrok, ktorý bol komerčnými bankami požadovaný za úvery poskytované podnikateľským subjektom ako aj úrok z omeškania v zákonnej výške. Výzvou teda žiadal žalobca, aby žalovaný do 10.6.2017 uhradil žalobcovi 100.000,- EUR, úroky vo výške 8 % p. a. zo sumy EUR 100.000,- od 8.11. 2014 do zaplatenia a úrok z omeškania v zákonnej výške 9,05 % p. a. zo sumy EUR 100.000,- od 8.11.2014 do zaplatenia. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 100.000,- EUR s úrokom z omeškania a paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,- EUR. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keď dospel k záveru, že zmluva o úvere spĺňa zákonné náležitosti zmluvy o úvere, poskytnutie finančných prostriedkov nebolo sporné a žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že sumu 100.000,- EUR vrátil.
21. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal v odsekoch 36 až 50 napadnutého rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky a vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentami sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné dôvody.
23. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že Zmluva o úvere je neplatná. Odvolací súd zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie uvádza, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti, vyplývajúce z ustanovenia § 497 Obch. zák., a to záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky, určenie sumy týchto prostriedkov t. j. 100.000,- EUR a záväzok vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Záväzok zaplatiť úroky dojednali strany tak, že úver je po dobu 1,5 roka bezúročný, z čoho vyplýva, že po uplynutí tejto doby sa úročí v obvyklej výške úrokov v súlade s § 502 Obch. zák. Keďže ustanovenie § 502 Obch. zák. je dispozitívne, takéto dojednanie zákonnej úprave neodporuje. Strany si teda mohli dojednať, že povinnosť platiť úroky vznikne až ku dňu splatnosti úveru. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalovaného, že sa strany sporu dohodli na bezúročnom poskytnutí finančných prostriedkov, čo podľa jeho názoru spôsobuje neplatnosť zmluvy. Ako už bolo uvedené, strany sporu vyjadrili v bode 4 zmluvy vôľu, že úver je bezúročný po dobu 1,5 roka, z čoho vyplýva, že po uplynutí tejto doby (ak dlžník úver nevráti), vzniká nárok na platenie úrokov v obvyklej výške. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na judikatúru, podľa ktorej „úroky vo výške dohodnutej pri poskytnutí úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením úveru nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške.“ (ZSP 5/1996). Len zo skutočnosti, že žalobca si nárok na riadne úroky v súdnom konaní neuplatnil, nemožno vyvodiť, že strany sporu si ich od splatnosti úveru, nedojednali. Odvolací súd samozrejme súhlasí, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania je odlišný inštitút a nárok na jeho zaplatenie vzniká, ak sa dlžník dostane do omeškania. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania s vrátením sumy 100.000,- EUR, žalobcovi vznikol v súlade s § 365 ods. 1, 2 a § 369 ods. 1, 2 Obch. zák. nárok na zaplatenie úrokov z omeškania tak, ako správne uviedol súd prvej inštancie v odsekoch 43 až 49 napadnutého rozsudku.
24. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre posúdenie nároku žalobcu je rozhodujúce, že žalovaný nepoprel, že suma 100.000,- EUR mu bola poskytnutá a nepoprel ani uzatvorenie Zmluvy o úvere, ktorá je obsahom spisu (spochybňuje iba jej právne posúdenie), preto ak chcel byť v konaní úspešný, bolo jeho povinnosťou preukázať, že sumu 100.000,- EUR žalobcovi vrátil, bez ohľadu na to, ako strany sporu medzi sebou titul poskytnutia peňažných prostriedkov označovali. Vychádzajúc z podaného odvolania, odvolací súd konštatuje, že výpis z účtu žalovaného, podľa ktorého bola zaslaná žalobcovi na účet dňa 31.10.2013 suma 125.000,- EUR s popisom transakcie „Strategia invest s.r.o. VKLAD DO ZÁKLADNÉHO IMANIA“ nemôže byť bez ďalšieho preukázaním, že žalovaný vrátil sumu 100.000,- EUR poskytnutú na základe predmetnej Zmluvy o úvere. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že nebolo povinnosťou žalobcu preukazovať ako s touto sumou naložil, ale bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že práve táto suma bola pripísaná na účet žalobcu titulom vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov z citovanej zmluvy. Tvrdenia žalovaného, že splatený vklad v sume 190.000,- EUR bol uhradený z kúpnej zmluvy a zmluvy o postúpení práv a povinnosti z územného a stavebného povolenia uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a svedčia len o skutočnosti, že medzi stranami sporu prebiehali viaceré finančné transakcie a nepreukazujú vrátenie sumy 100.000,- EUR. Odvolací súd záverom uvádza, že si vypočul zvukový záznam z pojednávania zo dňa 29.11.2019 a zistil, že strany sporu na pojednávaní nepredkladali ďalšie listinné dôkazy a nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že poskytnutý úver vrátil.
25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Keďže v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
27. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).