Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/76/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Zuzany Slušnej v právnej veci žalobcu WR system s.r.o., so sídlom J. I. Bajzu 14, Prievidza, IČO 47 585 471, zastúpeného Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO 36 865 281 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100880431/2021 zo dňa 21.05.2021, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania a napadnuté rozhodnutie žalovaného

1. Oznámením o daňovej kontrole zo dňa 28.02.2019 Daňový úrad Trenčín, pobočka Prievidza podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie október 2018 a začiatok daňovej kontroly určil na deň 02.04.2019. Daňová kontrola bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku ukončená dňa 24.03.2020 doručením protokolu z daňovej kontroly č. 100629413/2020 zo dňa 09.03.2020 žalobcovi, súčasťou ktorého bola výzva podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole v lehote 15 pracovných dní, keďže daňovou kontrolou bol zistený rozdiel dane v sume 26 811,81 eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2018, pričom žalobca sa v lehote určenej správcom dane k protokolu nevyjadril, o čom správca dane spísal podľa § 68 ods. 2 písm. c) Daňového poriadku úradný záznam. Následne rozhodnutím Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza č. 101730161/2020 zo dňa 12.11.2020 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 26 811,81 eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2018, keď správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH v sume 12 997,12 eur z faktúr od dodávateľa BECO s.r.o. (f.č. 2018100266, f.č. 2018100867 až 2018100870) a v sume 13 814,69 eur z faktúr od dodávateľa TRI KNIHY s.r.o. (f.č. 102018027, f. č. 102018029 až 102018032), úhrnom v sume 26 811,81 eur. 2. Voči rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza č. 101730161/2020 zo dňa 12.11.2020 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný v záhlaví tohto rozsudku uvedeným rozhodnutím č. 100880431/2021 zo dňa 21.05.2021 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza č. 101730161/2020 zo dňa 12.11.2020 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil s odôvodnením, že záver ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalovaný skonštatoval, že žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH tým, že si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane za dodania, pri ktorých nepreukázal vznik daňovej povinnosti dňom dodania tovarov a služieb a ich prijatie na dodanie tovarov a služieb ako platiteľ s tým, že reálnosť zdaniteľných obchodov nepreukázali ani úhrady za zdaniteľné obchody, keď zdaniteľné obchody neboli uhrádzané prostredníctvom bankových prevodov, ale vzájomnými zápočtami, teda medzi zúčastnenými subjektami vo vykonštruovaných obchodných vzťahoch nedochádzalo k reálnym úhradám faktúr, ale sa jednalo len o simulované úhrady prostredníctvom vzájomných zápočtov.

II.

Žalobné body a vyjadrenia účastníkov

3. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 23.07.2021, keď v záhlaví tohto rozsudku označené rozhodnutie žalovaného si prevzal žalobca dňa 11.06.2021 sa žalobca domáha zrušenia v záhlaví tohto rozsudku uvedeného rozhodnutia žalovaného č. 100880431/2021 zo dňa 21.05.2021 z dôvodov, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

4. Žalobca namieta nesprávny výrok rozhodnutia, v ktorom podľa jeho názoru absentujú podstatné a zákonom obligatórne určené náležitosti, keď absentuje výrok o náhrade nákladov správy daní. Žalobca je toho názoru, že každé rozhodnutie vydané správcom dane musí obsahovať aj výrok o náhrade nákladov podľa § 12 Daňového poriadku, inak je nezrozumiteľné, poznačené vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. V tejto súvislosti poukázal žalobca na ust. § 63 ods. 2, § 63 ods. 3 písm. d) a § 12 Daňového poriadku a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.09.1998.

5. Žalobca nesúhlasí so záverom správcu dane ohľadne nepriznania práva na odpočet DPH, ktorý správca dane odôvodnil tým, že hlavným a zrejme aj jediným účelom bolo získanie neoprávnenej daňovej výhody a tiež pre porušenie § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH. Žalobca je toho názoru, že ak správca dane konštatuje porušenie zákona o DPH, nemožno hovoriť o zneužití práva, nakoľko rozsudky Súdneho dvora EÚ C-367/96, C-212/97 rozlišujú zneužitie práva a podvodné konanie, pričom pri zneužití práva nedochádza k porušeniu právnych noriem. Navyše, správca dane nedostatočne odôvodnil záver, že žalobca sa stal súčasťou reťazca vzťahov s cieľom zneužitia práva formou zneužitia systému DPH. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , pokiaľ hodlajú daňové orgány postaviť svoju argumentáciu o nepriznaní práva na odpočet DPH na zneužití práva, musia byť zneužívajúce prvky pomenované najneskôr v protokole z daňovej kontroly s tým, že správca dane nemôže súčasne s argumentáciou o zneužití práva tvrdiť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované. Správca dane si teda musí najprv ujasniť, či sa žalobcom zdaniteľný obchod uskutočnil a či plnenie poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. Žalobca je toho názoru, že správca dane nemôže ustáliť, že došlo súčasne k zneužitiu práva, resp. získaniu daňovej výhody a taktiež aj k porušeniu zákona o DPH. Zároveň správca dane v napadnutom rozhodnutí nepomenoval zneužívajúce prvky, nepreukázal zneužívajúce úkony, ktoré by boli účelovo vytvorené za účelom získania daňového zvýhodnenia.

6. Žalobca tvrdí, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH. Disponuje totiž faktúrou od dodávateľa vystavenou v zmysle § 71 zákona o DPH, predmet fakturácie použil ako platiteľ, daň bola voči nemu uplatnená iným platiteľom, ktorému vznikla daňová povinnosť, pričom žalobca disponoval materiálno- technickým vybavením na realizáciu dodaných tovarov a vykonaných služieb. Zdôraznil, že aj žalobca aj všetci vo veci predvolaní a vypočutí svedkovia potvrdili vykonanie zrealizovaných zdaniteľných plnení pre žalobcu, potvrdili spôsob dohodnutia obchodnej spolupráce, vyjadrili sa k spôsobu realizácie predmetných zdaniteľných plnení, postupu jednotlivých dodaní, a to vizuálnej kontroly po vykonaní, vyhotoveniu príslušnej evidencie, resp. dodacieho listu a následnej fakturácii už vykonaných plnení.

7. Žalobca ďalej namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, pretože správca dane nezabezpečil výsluch svedka Z. O. a nepostupoval v súlade s právomocou vyplývajúcou mu z ust. § 25 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 2 Daňového poriadku. Tým bol zároveň porušený § 24 a § 3 ods. 1 Daňového poriadku, nakoľko skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní neboli zistené čo najúplnejšie a neboli zachované práva a právom chránené záujmy žalobcu.

8. Žalobca taktiež namieta nesprávne hodnotenie dôkazov. Poukázal na to, že si svojich dodávateľov preveril a postupoval v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou s tým, že prijatie rozumných opatrení nie je požiadavkou týkajúcou sa výsledku, ale požiadavkou týkajúcou sa vynaloženia úsilia. Zdôraznil, že žalobcovi nemožno uložiť, aby vykonával kontroly, ktoré majú spravidla vykonávať daňové orgány.

9. Žalobca namieta aj to, že dôkazné bremeno žalobcu nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, aj takých, na preukázanie ktorých neexistuje zákonná povinnosť, resp. ktorých preukázaním sú zaťažené iné subjekty. Tvrdí, že nie je povinný preukazovať vznik daňovej povinnosti podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH u svojho dodávateľa. S odvolaním sa na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ žalobca poukázal na to, že zamietnuť priznanie práva na odpočet DPH je možné, len ak sa preukáže jeho uplatnenie na základe podvodu. Je pritom na správcovi dane, aby zisťoval, či sa dodávateľ dopustil podvodu a či žalobca o tomto podvode vedel, alebo mohol vedieť. Skutočnosť, že žalobca vedel, alebo mohol vedieť o existencii podvodu je dôkazným bremenom na strane správcu dane. Žalobca skonštatoval, že správca dane a ani žalovaný sa však riadne nezaoberali otázkou vedomosti žalobcu o tom, že sa zúčastňuje na obchodoch, ktorým cieľom bolo získanie daňovej výhody, resp. že ide o transakcie, ktoré sú poznačené daňovým podvodom.

10. Žalobca je toho názoru, že správca dane nedodržal lehotu na vykonanie daňovej kontroly s odôvodnením, že daňová kontrola nezačala dňa 02.04.2019, ale už dňa 28.02.2019 bez písomného oznámenia, len na základe telefonického oznámenia. Správca dane v skutočnosti začal daňovú kontrolu v zmysle § 46 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko správca dane mal dôvodné podozrenie, že účtovné a iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, čo potvrdzujú aj vykonané úkony zo dňa 28.02.2019. Daňová kontrola tak trvala viac ako jeden rok od 28.02.2019 do 24.03.2020. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

11. Žalobca súčasne so správnou žalobou podal návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č.k. -99 zo dňa 06.10.2021 tak, že návrh zamietol, keď dospel k záveru, že neboli zistené dôvody pre jeho priznanie.

12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal uviedol, že naďalej v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach a záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí a toto, rovnako ako rozhodnutie správcu dane považuje za vydané v súlade so zákonom. Poukázal na to, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a bolo spochybnené reálne dodanie tovaru a služieb od dodávateľov žalobcu BECO s.r.o. a TRI KNIHY s.r.o. Tvrdenie žalobcu, že išlo o dodanie služby vizuálnej kontroly a prípadné dotiahnutie skrutiek, resp. oprava poškodených dielov, nevyplýva ani zo znenia faktúr, ani zo znenia dodacích listov. Predložené faktúry ani nespĺňajú náležitosti podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH, nakoľko faktúra musí podľa § 72 zákona o DPH obsahovať rozsah a druh dodanej služby. Tento nedostatok neodstránili ani žalobcom predložené dodacie listy, pretože ani z nich nevyplýva skutočnosť, že sa jedná o žalobcom deklarovanú službu vizuálnej kontroly a opravy poškodených dielcov a komponentov. Navyše žalobca ako i zúčastnení svedkovia tvrdili, že sa jedná raz o dodanie tovaru, inokedy o službu. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že sa malo jednať o službu, napriek tomu bol podľa dodacích listov fakturovaný tovar. Žalovaný zdôraznil, že žalobca, ani jeho dodávatelia a odberatelia neviedli skladovú evidenciu vzťahujúcu sa k predmetu zdaniteľného obchodu. Vo veci bol taktiež zistený chronologický nesúlad, keď žalobca mal dodať svoje dodania odberateľom skôr, ako ich prijal od dodávateľov. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že konatelia spoločností zapojených do obchodného reťazca sa vzájomne poznali, všetci sú bývalí zamestnanci K. N., konateľa EMES - VK s.r.o., ktorý celý obchod koordinoval. K výsluchu svedka Z. O. žalovaný uviedol, že správca dane vyčerpal všetky zákonné možnosti podľa daňového poriadku, svedok na predvolanie nereagoval, so správcom dane nespolupracoval, na svedeckú výpoveď sa nedostavil, a nepodarilo sa ho ani predviesť. Taktiež nedoručil správcovi dane ani požadované účtovné a daňové doklady. Žalovaný považuje za správny záver, že v skutočnosti nedošlo k dodaniu tovaru, deklarovaný tovar nesmel opustiť adresu O. V. 1, L. a žalobca nemal možnosť s tovarom nakladať ako vlastník. Všetky zdaniteľné obchody koordinoval K. N., konateľ spoločnosti EMES - VK s.r.o., ktorá mala nábytok na mieru predávať do zahraničia. Nepreukázalo sa, že žalobcovi dodali tovary a služby ním deklarovaní dodávatelia BECO s.r.o. a TRI KNIHY s.r.o. a teda žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH z faktúr od dodávateľov BECO s.r.o. a TRI KNIHY s.r.o. podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Keďže žalobca nesplnil podmienky nároku na odpočítanie DPH podľa zákona o DPH, čo je dostatočný dôvod, nebolo potrebné skúmať konanie žalobcu z hľadiska daňového podvodu a európske judikatúry. K lehote na vykonanie daňovej kontroly žalovaný uviedol, že daňová kontrola začala podľa § 46 ods. 1 a nie podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku. Daňová kontrola tak začala dňa 02.04.2019 a bola ukončená doručením protokolu dňa 24.03.2020 v jednoročnej lehote v súlade s § 46 ods. 10 Daňového poriadku.

III.

Konanie na správnom súde

13. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec prejednal a rozhodol na pojednávaní ( S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne ( veta prvá S.s.p. v spojení s ) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo ( S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom ( S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta ( S.s.p.). 14. Podľa Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 15. Podľa , , Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 16. Podľa , , Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 17. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. 18. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. 19. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.

20. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. 21. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 22. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 23. Podľa , výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 24. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva. 25. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. -17). 26. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10). 27. Podľa , právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 28. Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 29. Podľa , právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa . 30. Podľa , faktúra vyhotovená osobou podľa musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby. 31. Podmienky uvedené v a a v zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu. 32. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH zo sporných faktúr, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že žalobca nesplnil podmienky uplatnenia nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr je opodstatnený a rovnako sú správne dôvody, na základe ktorých daňové orgány k tomuto záveru dospeli. 33. Správny súd je toho názoru, že žalobca v posudzovanom prípade nesplnil nielen materiálne podmienky uplatnenia nároku na odpočet DPH, ale ani formálne. Sporné faktúry totiž nemajú náležitosti podľa , keď neobsahujú druh dodanej služby (na sporných faktúrach je kolónka „popis“ nevyplnená). Na základe takýchto neúplných faktúr si žalobca nemôže uplatniť nárok na odpočet DPH. Pokiaľ žalobca doložil k sporným faktúram dodacie listy, musí správny súd konštatovať, že tieto so spornými faktúrami nekorešpondujú, nakoľko podľa dodacích listov mal byť žalobcovi dodaný tovar a podľa faktúr a aj samotného vyjadrenia žalobcu a svedkov mali byť spornými faktúrami fakturované služby vizuálnej kontroly. 34. Vzhľadom na rozpory uvedené v bode 33 tohto rozsudku, teda pre nesúlad medzi faktúrami a dodacími listami ohľadne toho, čo vlastne malo byť zdaniteľným plnením, či služba alebo tovar, správny súd ďalej konštatuje, že žalobca nepreukázal dôveryhodným spôsobom, že na sporných faktúrach deklarovaní dodávatelia reálne dodali žalobcovi zdaniteľné plnenia, z ktorých by bol oprávnený si odpočítať DPH na vstupe. Navyše, žalobcom vykonané „spárovanie faktúr“ odhalilo ďalšie rozpory, keď žalobca sporné prijaté zdaniteľné plnenia nemohol ďalej použiť na dodávku tovarov a služieb ako platiteľ, keďže zo „spárovania faktúr“ jednoznačne vyplynulo, že žalobca mal chronologicky skôr sporné zdaniteľné plnenia svojim odberateľom dodať, ako ich sám prijal, čo je logický nezmysel. V niektorých prípadoch boli dokonca odhalené nesúlady v predmete prijatého a následne dodávaného zdaniteľného plnenia. Za týchto okolností je správny súd toho názoru, že sporné faktúry neodrážajú reálne vykonanie obchodu. Správny súd teda uzavrel, že žalobca taktiež nesplnil ani materiálne podmienky uplatnenia nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr. 35. K následkom nesplnenia materiálnych podmienok uplatnenia nároku na odpočet DPH sa vyjadril aj Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI, Valériane SNC). Z rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI, Valériane SNC) je zrejmé, že pri zamietnutí práva zdaniteľnej osobe, ktorá je príjemcom faktúry, na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre, postačuje, aby správca dane preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté, pričom správca dane nemusí preukázať aj nedostatok dobrej vôle na strane tejto zdaniteľnej osoby. Je pritom úlohou toho, kto sa domáha odpočítania DPH, preukázať, že spĺňa podmienky na toto odpočítanie. Podľa článku 17 ods. 1 šiestej smernice právo na odpočítanie dane vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť. K tomu podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice dochádza vtedy, keď sa dodá tovar alebo poskytnú služby. Z toho vyplýva, že v rámci systému DPH je právo na odpočítanie spojené so skutočným dodaním predmetného tovaru alebo poskytnutím predmetných služieb. Naopak, ak k skutočnému dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb nedôjde, nevznikne žiadne právo na odpočítanie dane. Z toho vyplýva, že existencia práva na odpočítanie DPH závisí na splnení podmienky, že skutočne došlo k poskytnutiu zodpovedajúcich plnení. Je teda zrejmé, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry, na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby daňový úrad preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté. 36. Z dôvodov popísaných v bodoch 33 a 34 tohto rozsudku dospel správny súd k záveru, že správca dane a žalovaný nemohli rozhodnúť inak len tak, že žalobcovi nárok na odpočet DPH zo sporných faktúr neprináleží. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. a a pre odpočet DPH. 37. Pokiaľ ide o námietky žalobcu, tieto po ich preskúmaní vyhodnotil správny súd ako nedôvodné.

38. Žalobca namieta absenciu výroku o nákladoch správy daní a správny súd sa s touto námietkou nestotožňuje, nakoľko nárok na ich úhradu sa priznáva len na základe ich uplatnenia (§ 12 ods. 3 Daňového poriadku) a takýto návrh zo strany oprávnených subjektov podaný nebol. Právny názor žalobcu, že každé rozhodnutie správcu dane musí podľa § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku obsahovať aj výrok o náhrade nákladov teda správny nie je, pretože toto ustanovenie je potrebné interpretovať v spojení s § 12 ods. 3 Daňového poriadku tak, že o náhrade nákladov sa rozhoduje len na návrh. K citovanému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.09.1998 správny súd uvádza, že tento sa problematikou výroku o náhrade nákladov správy daní nezaoberal.

39. Správny súd taktiež nepovažuje za dôvodnú námietku, že správca dane neodôvodnil, nepomenoval a nepreukázal ním tvrdené zneužívajúce úkony žalobcu, ktoré mali byť účelovo vytvorené pre získanie daňového zvýhodnenia, ani záver o účasti žalobcu v reťazci vzťahov slúžiacim na zneužitie systému DPH. Správny súd k tejto otázke poukazuje na už v bode 35 tohto rozsudku citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého na nepriznanie nároku na odpočet DPH postačuje, ak správca dane preukáže absenciu materiálneho plnenia, čo v posudzovanom prípade správca dane bezpečne preukázal. Za takéhoto stavu je bezpredmetné sa zaoberať tým, či sa žalobca dopustil podvodu alebo zneužívajúceho konania, príp. či bol zapojený do takého pochybného obchodného reťazca.

40. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH. Naopak, v bodoch 33 a 34 tohto rozsudku správny súd vysvetlil, prečo je správny súd toho názoru, že žalobca nesplnil nielen materiálne, ale ani formálne predpoklady priznania nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr.

41. K zabezpečeniu výsluchu svedka Jána Daníšeka správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane využil všetky zákonné možnosti, vrátane predvedenia, aby mohol menovaného svedka vypočuť. Ani táto námietka žalobcu nie je dôvodná.

42. Žalobné námietky v otázke dôkazného bremena a dokazovania správny súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodné. Správny súd sa otázkou dôkazného bremena a dokazovania v daňovom konaní podrobne zaoberal v bodoch 17 až 21 a ďalej v bodoch 24 a 25 tohto rozsudku. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Rovnako sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že si splnil svoju dôkaznú povinnosť. Naopak, ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetné obchody reálne prebehli tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol služby od dodávateľov v nich označených. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na uplatnenie DPH na vstupe priznaný.

43. K žalobnej námietke, že žalobca nemá povinnosť preukazovať skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľa, prípadne ďalších subjektov zapojených v predmetných preverovaných transakciách a k povinnosti zachovávať pri obchodovaní potrebnú mieru opatrnosti, správny súd zdôrazňuje, že poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s neoverenými subjektmi obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takýchto spoločností bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia. Takéto dôkazy však žalobca nepredložil.

44. K námietke žalobcu, že správca dane a žalovaný sa riadne nezaoberali vedomosťou žalobcu o tom, že sa zúčastňuje na obchodoch, ktorých cieľom je získanie daňovej výhody, resp. že ide o transakcie, ktoré sú poznačené daňovým podvodom, správny súd opakovane poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI, Valériane SNC), podľa ktorého skúmanie uvedeného je nadbytočné v prípade absencie materiálneho plnenia, čo je aj posudzovaný prípad.

45. Pokiaľ ide o dĺžku daňovej kontroly, táto bola ukončená v zákonnej lehote. Ako vyplýva z administratívneho spisu, začiatok daňovej kontroly nastal dňa 02.04.2019 a daňová kontrola bola ukončená dňa 24.03.2020, teda do jedného roka. Tvrdenia žalobcu, že daňová kontrola začala nie podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, ale podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku vyhodnotil správny súd ako účelové, nakoľko z administratívneho spisu, konkrétne z oznámenia o začatí daňovej kontroly je zrejmé, že táto začala podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňa 02.04.2019. Pre úplnosť správny súd dodáva, že oprávnenie správcu dane zapožičať si doklady a iné veci potrebné pre daňovú kontrolu pred začatím daňovej kontroly je deklarované v § 38 ods. 5 Daňového poriadku.

46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p.), že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ S.s.p.), že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), alebo žeby došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.).

47. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

48. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.

49. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta prvá S.s.p., veta posledná ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).